Zasvätenie v Atlantíde

Musíme si predstaviť, že atlantskí zasvätenci celým svojím vystupovaním, svojou prítomnosťou pôsobili silným vplyvom na tých, ktorí mali byť ich žiakmi. Žiadny atlantský zasvätenec sa nemohol objaviť, bez toho, aby všetci tí, ktorí mali byť budúcimi žiakmi, okamžite v sebe nepocítili rozochvenie duševných strún, umožňujúce im žiakovstvo. Boli to vplyvy (ktoré vtedy prechádzali od človeka k človeku) nášmu dnešnému vedomiu neznáme a spôsob vyučovania, aký poznáme dnes, nebol vtedy nutný. Celý styk s učiteľom, všetko, čo konal – spolupôsobilo u človeka s jeho schopnosťou napodobňovania. Mnohé prechádzalo od učiteľa na žiaka nevedome. Tým najdôležitejším preto bolo, aby svojím predchádzajúcim životom zrelí ľudia žili v blízkosti učiteľov. A pozorovaním toho, čo učitelia robili, – pod vplyvom citov a pocitov, začínali byť pripravení – ale až za dlhú dobu. Potom prišla doba, kedy bol vzájomný súzvuk medzi dušou učiteľa a dušou žiaka taký, že všetko, čo mal v sebe učiteľ z vyšších tajomstiev, prenieslo sa na žiaka. Tak tomu bolo v starých časoch.

36_visart_power_stones_williams

Ale ako tomu bolo potom, keď sa utvorila súdržnosť tela éterického a fyzického? Hoci v atlantskej dobe došlo k úplnému prekrytiu éterického a fyzického tela, napriek tomu súdržnosť týchto dvoch tiel príliš veľká nebola. Stačilo len určité úsilie zo strany učiteľov a éterické telo sa mohlo istým spôsobom zase uvoľniť. Nebolo už síce možné, aj keď nastala tá pravá chvíľa, aby ako samo sebou prešlo na žiaka to, čo bolo v učiteľovi. Ale učiteľ mohol éterické telo ľahko vyzdvihnúť von a žiak potom mohol vidieť to isté, čo učiteľ. Pri tomto voľnom spojení éterického tela s telom fyzickým bolo teda možné žiakovi éterické telo vyzdvihnúť, aby sa mohlo jasnovidné zrenie, preniesť na žiaka.

Po veľkej katastrofe, keď Atlantída zanikla, ľudstvo zase vo svojom vývoji pokročilo! Opäť došlo k zmene v spojitosti medzi telom éterickým a fyzickým. Teraz – v dobe poatlantskej – bola medzi éterickým a fyzickým telom v človeku oveľa pevnejšia súdržnosť. Teraz už nebolo možné, aby majster podnetom vôle vyzdvihol éterické telo a prenášal pozorovania. Preto muselo zasvätenie vziať na seba inú formu. Vyučovanie, zakladajúce sa na bezprostrednom duševnom vplyve od učiteľa k žiakovi, muselo sa pozvoľna vystriedat takým vyučovaním, ktoré sa začínalo približovať tomu, čo pod týmto pojmom rozumieme dnes. A čím ďalej poatlantská doba postupovala, tým viac sa takéto vyučovanie podobalo nášmu. Ako v čase atlantskom boli orákulá, tak teraz založili veľkí vodcovia ľudstva mystériá uchovávajúce dozvuky týchto starých atlantských orákul: v poatlantskom čase vznikli mystériá, miesta zasvätenia. A ako sa v časoch atlantských prijímali vhodní ľudia do orákul, tak sa teraz prijímali do mystérií.

http://www.antroposof.sk/poznanie/zasvatenie_v_atlantide.html

25

Pridaj komentár

Strážca prahu

lemuria7

Keď vystúpime s vyššími článkami svojej bytosti z fyzického tela, keď sme jasnozrivými, stoja pred naším zrakom všetky sklony a vášne, ktoré ešte na sebe máme z toho, čím sme boli v predchádzajúcich pozemských životoch. Všetko, čoho je človek schopný, všetko to, čím sa previnil proti rôznym ľuďom, čo musí odčiniť voči tomu alebo onomu človeku v budúcnosti, všetko to je vtelené v astrálnom a éterickom tele, keď vystúpia z fyzického tela. Ak sme pri tomto vystúpení zároveň jasnozrivými, vystupujeme voči sebe samým takmer duševne-duchovne nahí. Pred duchovným zrakom stojíme proti sebe tak, že teraz vieme, o čo sme horší, ako by to bolo, keby sme boli došli až k tej dokonalosti, ktorú majú bohovia. Vidíme ako hlboko stojíme pod onou dokonalosťou, ktorá pred nami musí stáť ako náš budúci ideál vývoja. Vieme v tomto čase, ako hlboko sme klesli pod svet dokonalosti. To je udalosť, ktorá je spojená s osvietením. Je to zážitok, ktorý nazývame stretnutím so Strážcom prahu, prahu, ktorý oddeľuje nadzmyslový svet od sveta fyzického.

Človek sa na duchovnej ceste dožíva chvíle, kde sa akoby ocitá pred sebou samým, keď pri plnom sebapoznaní vystupuje zo seba samého, kedy vstupuje do sveta, ktorý nechová v sebe nič z jeho osobných záujmov. U tohto Strážcu prahu vidíme, čím naozaj sme, čo sme doteraz nazývali svojou osobnosťou, svojimi záujmami, čo sme chceli, čo sme cítili, prežívajúc to sympaticky alebo antipaticky. To všetko predstupuje pred nás ako cudzia bytosť, to všetko z nás vystúpi. Pozeráme na to ako na niekoho cudzieho a učíme sa hovoriť: To všetko si hovoril doteraz ty, teraz je to pred tebou a javí sa ti to ako iná bytosť, teraz si mimo seba. Podobne je to v okamihu stretnutia so Strážcom prahu tiež s cítením a chcením človeka. Keď sme toto poznali, vidíme tiež, ako mocné sú všetky magneticky pôsobiace sily, ktoré nás pútajú k osobnosti, ktorou sme boli a ktorú musíme opustiť.

47_Atlantis

Patrí teda k významnému, skôr sa hovorilo k otrasnému zážitku, ak pozeráme: Áno, je potrebné odpútať sa od seba samého. Ale bytosť, ktorou sme boli, pred ktorou tu stojíme, nás však pustiť nechce, priťahuje nás k sebe starými silami. Ak potom týmto silám podľahneme, nemôžeme sa zbaviť toho, čo sme doteraz nazývali sebou samým, nemôžeme vystúpiť do duchovného sveta. Tým, že sa spoznávame, učíme sa tiež poznávať puto, ktoré je medzi vyšším svetom, medzi poznávajúcimi silami, ktoré v človeku driemu, a medzi tým, čím vo fyzickom svete sme. Teoreticky vyslovené, mohlo by sa toto odpútanie sa od seba samého zdať ľahkým. Keď je potom táto skutočnosť naozaj prežívaná, nielen v teórii duchovnými cvičeniami, ale tým, čo môže človek na základe duchovného školenia poznávať priamo, tu sa ukáže, že tieto akoby magneticky pôsobiace sily nemožno len tak ľahko prekonať nejakým usudzovaním. Ba zisťujeme, že týmto odpútavaním sa od seba samého tieto sily mohutnejú, takže potom cítime: Všetko, čo nás takto chce strhnúť späť, stáva sa práve tým silnejšie, čím viac to od seba odpútavame. Pozorujeme čím ďalej tým viac, čo všetko nás púta k obyčajnej osobnosti a vidíme tiež čím ďalej tým viac, ako bolo nutné vyvinúť už skôr silu potrebnú k tomu, aby sme mohli týmto magnetickým silám čeliť.

To znamená, že vstupu do duchovného sveta musí predchádzať zmohutnenie duševných síl v oblasti dobra a morálna, príklon k tomu, čo od nás požaduje duch, aby sme potom mohli s oveľa väčšou silou, než aká je potrebná vo fyzickom svete, vzdorovať pokušeniam svojej nižšej prirodzenosti. Až vtedy, keď sa ocitáme tvárou v tvár tejto udalosti, spozorujeme, ako každé priblíženie sa k oblasti ducha je zároveň aj priblížením k morálnym požiadavkám. Do duchovného sveta je možné vstúpiť len morálnou silou. Až ku Strážcovi prahu môže sa dostať každý. Prejsť však okolo neho môže len ten, kto je k tomu uschopnený svojou morálnou silou.

48_Aurora Garden

Kto sa však dostane len k nemu a musí sa vrátiť späť, ten má potom pred sebou duchovný svet, ktorý je len zrkadlovým obrazom jeho vnútra. Tak môže niekto myslieť, že sa pred ním rozprestiera duchovný svet, môže tiež hovoriť iným, čo sa domnieva mať pred sebou ako duchovný svet a druhí môžu veriť, že ide o duchovný svet, ktorý je pravdivý. Ak nedokázal prejsť okolo Strážcu prahu mocou svojej morálnej sily a svojho morálneho uspôsobenia, potom jeho duchovný svet nezodpovedá pravde, nesúhlasí so skutočnosťou.

Postava, ktorú vidíme v tomto čase, je tu aj inokedy, je v nás. Ale pretože sme ešte nevystúpili zo seba, pretože nestojíme sami proti sebe, ale väzí ešte vnútri, nevidíme nič. Čo v obyčajnom živote vidíme, keď jasnozrivo vystúpime zo seba, je Strážca prahu. Chráni nás pred zážitkami, ktoré sa ešte len musíme učiť znášať. Musíme najprv v sebe mať mocnú silu, ktorá nás urobí schopnými povedať si: “Pred nami leží svet budúcnosti a my sa pozeráme bez bázne a hrôzy na to, čím sme sa stali. Lebo vieme celkom bezpečne, že to všetko budeme môcť opäť vyrovnať.” Schopnosť, ktorú musíme mať, aby sme prežili tento okamih, si musíme osvojiť počas prípravy k jasnozrivému bádaniu. Táto príprava leží v tom, že urobíme hlavne silnými, kladné vlastnosti svojej duše, že vystupňujeme svoju odvahu, pocit slobody, lásku, energiu myslenia, ako môžeme najviac, takže nevystúpime zo svojho fyzického tela ako slabí, ale ako silní ľudia. Ak zostane však v človeku príliš veľa z toho, čo poznáme aj v obyčajnom živote ako úzkosť a bázeň, nebude môcť bez stiesnenosti prežiť tento okamih. Keď sa snažíme najprv stať človekom, ktorý pochopil, a potom až jasnovidcom, vykonali sme pre dnešný stupeň vývoja ľudstva to, čo je správne. Najprv je potrebné dôkladne poznať duchovnú vedu. Keď sme tak ďaleko, tu dávajú veľké, obsiahle, posilňujúce idey a myšlienky tejto vedy povzbudzujúcu odvahu a sviežosť, dajú nie snáď len teóriu, udeľujú duši vlastnosti cítenia, vôle a myslenia, takže sa nimi zocelí. Potom, keď toto duša prežila, stáva sa okamih stretnutia so Strážcom prahu niečím iným, než by inak bol.

18

Úplne inak sa prekonáva úzkosť a stavy obáv, keď sme predtým pochopili rozprávanie o vyšších svetoch. Potom však, keď človek mal tento zážitok, keď stál sám proti sebe, keď stretol Strážcu prahu, začína byť pre neho svet 1úplne iný, tu nadobúdajú všetky veci sveta novú podobu. A je oprávnený úsudok, ktorý hovorí toto: Až doteraz som vedel, čo je oheň – ale to bol len klam, lebo čo som doteraz nazýval ohňom, to sa má k skutočnosti, asi tak, ako by som považoval odtlačky, aké zanechajú kolesá vozidla na ceste, za jedinú skutočnosť a nechcel si povedať: “Tadiaľto muselo prejsť vozidlo, v ňom sedel človek.” O týchto brázdách hovorím, že sú vonkajším prejavom vozidla, ktorý tadiaľ prešiel a v ktorom sedel človek. Keď prešiel, nevidím z neho nič. Ale on je príčinou brázd, on je tým hlavným. A kto by myslel, že ryhy, ktoré zanechali kolesá, sú niečím v sebe skončeným, niečím podstatným, považoval by vonkajší dojem za vec samu. Tak sa má to, čo vo vonkajšom živote vidíme ako oheň, k vlastnej skutočnosti, k duchovnej bytosti, ktorá za tým stojí. V ohni máme len vonkajší výraz. Čo vidíme ako oheň a čo pociťujeme ako teplo, za tým existuje skutočná duchovná bytosť, ktorá má vo vonkajšom ohni len vonkajší prejav.

Za tým, čo vdychujeme ako vzduch, za tým, čo vniká do oka ako svetlo, čo ako tón začujete vo svojom uchu, za tým sú pôsobiace božsky-duchovné bytosti, ktoré majú len svoj vonkajší šat v ohni, vo vode, v tom, čo nás obklopuje v rôznych ríšach sveta. V tzv. tajnej vede, sa nazýva zážitok, ktorý takto človek má, “prechádzaním elementárnymi svetmi živlov.” Zatiaľ čo predtým človek veril tomu, že to, čo spoznáva ako oheň, je skutočnosťou, dozvedá sa teraz, že za ohňom stoja živé bytosti. A tak môže človek, ak má za sebou stretnutie so Strážcom prahu, vystúpiť vyššie k zážitku bytostí živlov, v živle ohňa, vody, vzduchu, zeme. V okamihu, keď jasnovidec vidí za ohňom duchov ohňa atď., tu vidí za týmito duchovnými bytosťami ich vyššieho vládcu. Jasnozrivo sa človek prebojuje od pozorovania bytostí živlov k pozorovaniu vyšších duchovných bytostí. Človek potom vidí za bytosťami živlov vysoký duchovný svet i duchovné Slnko.

http://www.antroposof.sk/poznanie/strazca_prahu.html

15

Pridaj komentár

Vyhnanie z raja – pád do hriechu

Ako sa dostal človek na zemský povrch?

Díky luciferskému vplyvu v jeho astrálnom tele. Ľudský život žiadostí, prianí, všetko to, čo kotví v astrálnom tele, to bolo prestúpené luciferským živlom, a stalo sa tým vášnivejšie, žiadostivejšie, v sebe menej otvorené, vniklo do človeka to, čo dnes označujeme výrazom egoizmus, čo je túžba po vnútornej uzavretosti. Následkom toho bolo vzdušne-tepelné telo človeka stiahnuté do seba a nastalo ďalšie zhusťovanie. Až teraz vznikalo to, čo nazývame človekom z mäsa, nastalo ďalšie zhustenie človeka.

55_Esencias-espirituales

Pred-luciferská zložka (charakter) človeka je obsiahnutá v elementárnom bytí tepla a vzduchu, a vplyv Luciferov sa vkradol do jeho časti tekutej a pevnej. Sem vnikol Lucifer a tu žije. Čo je pevné a čo je tekuté, vo všetkom tom žije luciferský vplyv. Stlačením ľudského tela zásahom Luciferovým stal sa človek ťažším a klesol dolu z okruhu Zeme na jej povrch. Obrazne sa to popisuje ako vyhnanie z raja. Najprv získal človek ťažobu, silu gravitácie, aby mohol klesnúť dolu zo zemského okruhu na povrch. To je zostúpenie človeka na fyzický zemský povrch, čo ho priviedlo dolu na Zem, zatiaľ čo predtým prebýval v jej okolí.

Môžeme si položiť otázku: Prečo sa Kristus spojil s vývojom ľudstva na Zemi až tak neskoro? Prečo nezostúpil na Zem skôr?

To pochopíme, keď pochopíme tzv. prvotný hriech. Táto udalosť spočíva v tom, že isté bytosti, ktoré zostali na vývojovom stupni starého Mesiaca, získali v lemurskom období prístup do ľudského astrálneho tela. Astrálne telo bolo vtedy prestúpené luciferskými bytosťami. A to sa nám obrazne znázorňuje prvotným hriechom v raji. Tým, že do ľudského astrálneho tela vnikli tieto sily, zaplietol sa človek hlbšie do pozemských záležitostí, ako by k tomu bolo došlo inak. Keby nebol človek zasiahnutý týmto luciferským vplyvom, bol by svoju vývojovú dráhu na Zemi dokonal akosi vo vyšších sférach, bez toho aby sa bol toľko pripútal do pozemskej hmoty. Človek zostúpil v dôsledku toho na Zem skôr, ako mal zostúpiť. Keby nebolo došlo k ničomu inému, keby sa bolo stalo len všetko to, čo sme si teraz práve naznačili, bolo by sa vtedy celé pôsobenie luciferských síl, ktoré boli zakotvené v astrálnom tele človeka, uplatnilo aj v éterickom tele.

50_CrystalSanctuary

Tomu však museli vesmírne mocnosti zabrániť. Preto muselo vzniknúť niečo celkom zvláštneho. Človek, keď teraz prijal do svojho astrálneho tela luciferské sily, nesmel zostať naďalej taký, aký bol. Musel byť uchránený pred pôsobením luciferských síl na éterické telo. Vesmírne mocnosti toho dosiahli tým, že človek vtedy stratil schopnosť používať plne svojho éterického tela. Časť éterického tela bola vymanená z ľudskej ľubovôle. Keby nebolo došlo k tomuto dobrodeniu bohov, keby si človek bol podržal moc nad svojím éterickým telom, nebol by už nikdy mohol nájsť primeraným spôsobom cestu pozemským vývojom. Preto museli byť vtedy určité časti éterického tela vyňaté a uchované pre neskoršie doby.

Pokúsme sa vybaviť si teraz pred duchovným pohľadom, ktoré to boli časti.

  • Éterická zložka človeka začína prvým éterickým stavom, ktorý nazývame stavom ohňového éteru alebo ohňom. Oheň čiže teplo, ktoré dnešná fyzika nepovažuje za substanciu, ale iba ako pohyb, je prvým stavom éteru.
  • Druhým stavom je éter svetelný alebo svetlo,
  • a tretí stav je to, čo sa človeku zatiaľ vôbec neprejavuje vo svojej pôvodnej podobe, ale čo vníma vo fyzickom svete len ako odlesk, akoby tieň tohto éteru – keď vníma nejaký tón, keď vníma zvuk. Ale základom toho, čo je zvonka zvukom, je niečo jemnejšieho, éterického, niečo duchovného, takže musíme fyzický tón označiť za tieňový obraz tónu duchovného, éteru zvukového alebo aj éteru číselného.
  • Štvrtú oblasť éteru tvorí éter oživujúci, životný, to, čo je základom všetkého života.

V lemurskom čase, po luciferskom zásahu, boli človeku ponechané z týchto štyroch foriem éteru k slobodnému, ľubovoľnému použitiu len dve spodné: éter ohňový a svetelný, naproti tomu boli dva vrchné druhy éteru človeku odobrané. To je vnútorný zmysel toho, čo je nám povedané: že keď ľudia dosiahli luciferským vplyvom rozlišovanie dobrého a zlého – obrazne to je vyjadrené tým, že okúsili ovocie zo stromu poznaniabol im odobratý prístup k ovociu zo stromu života. To znamená, že im bolo odňaté to, čo by inak bolo slobodne, len na základe osobnej vôle, prenikalo éter myšlienkový (zvukový) a éter myšlienkového zmyslu (životný).

13

Do ľubovoľného používania bolo každému človeku zverené to, čo zodpovedá jeho vôli. Človek môže uplatňovať svoju vôľu ako niečo svojho, osobného, práve tak aj svoje city. Cit a vôľa sú dané jednotlivému človeku k voľnému osobnému použitiu, odtiaľ tiež individuálnost vo svete citov a vôle. Táto individuálnosť ale prestáva, akonáhle vystúpime od citov k mysleniu, alebo aj iba k vyjadreniu myšlienok, ku slovám na fyzickej úrovni. Zatiaľ čo city a vôľu má každý človek osobne, dostávame sa okamžite k niečomu všeobecnému, keď vystúpime do sveta slov a do sveta myšlienok. Nemôže si každý tvoriť svoje vlastné myšlienky. Keby myšlienky boli tak individuálne ako city, nemohli by sme si nikdy rozumieť.

Myšlienka a zmysel boli teda vyňaté z ľudskej ľubovôle a boli zatiaľ uchovávané vo sfére bohov, aby až neskôr boli odovzdané človeku. Preto nájdeme všade ľudí s individuálnymi citmi a individuálnymi impulzami vôle, ale všade máme rovnaké myslenie a rovnakú reč v rámci jednotlivých národov. Kde sa vyskytuje spoločná reč, tam vládne spoločné národné božstvo. Táto sféra je vybratá z ľudskej ľubovôle, na ňu a v nej zatiaľ pôsobia bohovia. Zostup do zemského elementu prebudil človeka k vedomiu ja. Tento dar ja je však dvojsečný – je možné sa i postaviť božskej vôli, stať sa egoistickým. Plod poznania – rozlišovanie dobra a zla – je zároveň plodom smrti, ktorej človek prepadá odlúčením od božstva. Pokiaľ bol človek v nevinnosti stromu života, bol mimo dobro a zlo i mimo sféru smrti.

Luciferské bytosti pôsobili na naše astrálne telo a vtlačili mu väčšiu samostatnosť, takže si mohol človek sám seba uvedomovať ako poznávajúci subjekt a nezrkadliť iba pasívne svoje okolie, ako dosiaľ. To však malo i svoju negatívnu stránku: jeho ja bolo silnejšie vystavené vplyvom astrálneho tela s jeho pudmi a žiadosťami, citmi sympatií a antipatií a stalo sa na ňom závislé. To nazýva Biblia pokušením v raji alebo pádom do hriechu.

Luciferské bytosti tak dávajú človeku síce možnosť slobody, ale zároveň i možnosť omylu a zla. Človek sa tiež spojil viac s pozemskou hmotou a klesol do nej hlbšie než mu bolo určené. Následkom sú choroby a ako hlavné zlo – smrť. Pád bol vlastne nutným dianím vo vývoji ľudstva. Vina spočíva v sebeckej pudovosti, ženúcej ľudské ja k predčasnému poznaniu, kedy človek nie je ešte zrelý k samostatnému rozlišovaniu dobrého a zlého. Klesá preto hlbšie do hmoty, než by mal. To je ono vyhnanie z raja, ktorý nebol na Zemi, ale v éterickom svete. Do tejto sféry vstupujeme každú noc, keď zaspávame. Jeho bránu stráži Cherub s plamenným mečom – strážca prahu, ktorý zabraňuje vstúpiť do duchovného sveta, – vrátiť sa k stromu života – pokiaľ pre to nedozreje a nevyrovná účinky pádu.

Adam a Eva boli pred pádom do hriechu takí, že svoje vonkajšie tela si navzájom nemohli vidieť, pretože predchádzajúce telo, ktoré mali pred pádom do hriechu, bolo viacmenej duchovným telom. Po páde do hriechu však cítili, že zo sveta do ktorého skôr patrili, spadli do hmoty a boli preniknutí hustejšou hmotou, než akú mali predtým. Keby však človek nezostúpil dole do svojho fyzického tela a nepričlenil by k sebe hustejšiu matériu, nebol by mohol dôjsť ku svojmu vedomiu ja.

http://www.antroposof.sk/stary_zakon/vyhnanie_z_raja.html

19

3 komentáre

Lemúria (2)

predchádzajúca 1. časť

06_lemurian_crystal

V lemurskom čase bola do ľudskej bytosti vnorená prvá vloha k ja, a v čase mystéria na Golgote začalo obdobie, keď si ľudstvo toto ja plne uvedomilo. Je totiž podstatný rozdiel: najprv mať ja ako vlohu, ako niečo, čo v človeku pracuje bez vedomia, – a mať vedomie o tomto ja.

  • Na Saturne bola daná vloha k fyzickému telu,
  • na Slnku k telu éterickému, na Mesiaci k astrálnemu,
  • a na Zemi k tomu pristúpila vloha k jástvu. Táto vloha k ja bola za zemského vývoja daná v čase Lemúrie. Vtedy sa udial i luciferský vplyv.

Astrálnemu telu bol vočkovaný luciferský vplyv. A takto luciferským vplyvom sa zmenila celá ľudská bytosť, teda všetko, čo bolo u človeka ako sily éterického aj fyzického tela. Tým sa stal celý človek v čase Lemúrie iným, než akým by sa stal, keby nebolo tohto luciferského vplyvu.

Človek sa stáva bytosťou sebavedomou (s vedomím jástva) a mimo to bytosťou, ktorá v sebe ukrýva luciferský princíp. Aj keby nenastal luciferský princíp, napriek tomu by sa dostavil vplyv ja. Luciferským zásahom zostúpil človek hlbšie do svojich troch bytostných článkov, prenesených z predchádzajúcich vtelení Zeme, do svojho astrálneho, éterického a fyzického tela, bol s nimi spojený tesnejšie, než by sa tak stalo bez luciferského vplyvu. Človek by bol so svojím ja zostal bližšie duchovným svetom, bol by sa so svojím ja cítil naďalej ako článok duchovných svetov. Človek takto luciferským zásahom v lemurskej dobe zostúpil hlbšie na Zem.

Môžeme označiť okamih, kedy by človek zostúpil tak ďaleko na Zem do fyzickej hmoty, keď by nebol zasiahol luciferský vplyv, než ako v skutočnosti v lemurskej dobe zostúpil pôsobením luciferského vplyvu. Malo to nastať uprostred atlantskej doby! Keby nebolo luciferského zásahu, tu by človek musel čakať so svojím zostupom až do stredu doby atlantskej, takto však luciferským vplyvom zostúpil skôr na Zem. Tým na jednej strane dospel k tomu stať sa slobodnou – z vlastných podnetov konajúcou – bytosťou. Lebo inak by si bol až do stredu atlantskej doby zachoval úplnú závislosť na duchovnom svete, až do tej doby by nikdy sám nemohol rozhodovať medzi dobrom a zlom, – nikdy by nemohol vytvoriť nejaký vlastný slobodný impulz, ale by bol konal len na základe duševno -duchovných inštinktov, to znamená na základe síl, ktoré by do jeho duše vštiepili božsky-duchovné bytosti. Luciferské bytosti však človeku umožnili – skôr ako bolo stanovené – rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, aby sa nedával len podvedome viesť zákonmi božského duchovného svetového poriadku, ale aby sa sám rozhodoval.

lemuria

Túto skutočnosť nám hlbšie vyjadruje tzv. pád do hriechu. V Starom zákone sa to vysvetľuje tak, že sa hovorí: “Božsky-duchovné bytosti vdýchli človeku živú dušu.” Keby táto živá duša zostala iba takou, musel by človek čakať, až by sa neskôr – táto živá duša, ešte nezrelé ja – vplyvom božsky-duchovných bytostí stala zrelou na rozhodovanie. Teraz sa však dostavujú luciferské vplyvy, v Biblii sú označované ako had. Tým sa človek dostáva k tomu, že nie iba inštinktívne počúva – nasleduje vplyvy, ktoré prúdia z Jahveho alebo z Elohimov, ale že sa sám rozhoduje o dobre a zle.

Z bytosti, ktorú až doteraz riadili a viedli božsky-duchovné bytosti, stal sa človek bytosťou, ktorá sa sama mohla rozhodovať.

A potom k vám z Biblie zaznievajú slová, ktoré hovoria bohovia: “Človek sa stal ako jeden z nás!”, – to znamená – z bohov. Alebo chceme to vyjadriť radikálne: Človek si luciferským vplyvom prisvojil niečo, čo až doteraz prináležalo len bohom. Bohom bolo dané rozhodovať o dobre a zle, nie bytostiam, ktoré boli na nich závislé. Teraz sa stal človek luciferským vplyvom samostatne rozhodujúcim, takou bytosťou, ktorá v sebe príliš skoro vyvinula božské vlastnosti.

Luciferským vplyvom, vstúpilo do ľudskej prirodzenosti niečo, čo by inak bolo zostalo uchované pre ľudský vývoj až do stredu atlantskej doby. Môžete si predstaviť, že človek by bol úplne iný, keby sa tento zostup do hmoty uskutočnil až uprostřed atlantskej epochy, pretože potom by bola duša zrelšia. Človek by bol dospel do hmoty lepší a zrelší. Bol by si vo svojom tele astrálnom, éterickom a fyzickom priniesol iné vlastnosti a bol by potom mohol úplne inak rozhodovať medzi dobrom a zlom. Tým, že sa učinil od Lemúrie až do stredu Atlantídy samostatne rozhodujúcim medzi dobrom a zlom, tým sa urobil horším, než akým mal byť, a vplyvom toho na Zem – dospel v menej dokonalom stave. Inak by celú dobu až do stredu Atlantídy prežíval oveľa duchovnejším spôsobom, takto sa stal materiálnejším. Tým však tiež bolo spôsobené, že keby sa bolo človeku dostalo to, čo mu bolo bohmi určené až v stredu Atlantídy, bol by úplne padol dole.

13

Čo by bolo inak dané ľudstvu uprostred Atlantídy, keby bolo až do tej doby zostalo inštinktívne vedené božsky-duchovnými bytosťami?

Bolo by mu dané to, čoho sa mu – keď tu už luciferský vplyv bol – dostalo prostredníctvom mystéria na Golgote. Uprostred Atlantídy by ľudstvo dostalo Kristov impulz.

Teraz však – pretože tu luciferský vplyv už bol – muselo ľudstvo čakať na Kristov impulz tak dlho, ako dlho trvala doba od zásahu luciferského impulzu až doprostred atlantskej doby. O koľko skôr, ako pred stredom atlantského času pristúpil Lucifer, o toľko neskôr pristúpil impulz Kristov. Že si človek prisvojil podobnosť bohu skôr, ako to malo byť, nastalo meškanie Kristovho impulzu.

Skrze Lucifera dostal človek nielen slobodné rozhodovanie o všetkom, čo súvisí s duchovnými vecami, ale aj schopnosť nadchnúť sa pre všetko dobré a ušľachtilé, múdre a vznešené. To, akí sme dnes ako ľudia, keď sa nedokážeme len chladne a triezvo rozhodovať medzi dobrom a zlom, ale keď sa dokážeme aj zapáliť pre to, čo je krásne, ušľachtilé, dobré a múdre – to pochádza z toho, že do nášho astrálneho tela bolo vnesené niečo, čo by inak – keby sa toho človeku dostalo teprv uprostred atlantskej doby – bolo vneseno len do jástva, len do usudzujúceho ja. Teda za všetko, čo máme ako cítenie, idealizmus, nadšenie pre dobro, pre vznešené ideály, vďačíme okolnosti, že do nášho astrálneho tela vošlo niečo skôr. To je to podstatné, že táto podobnosť bohu, táto rovnosť bohu, táto možnosť nájsť dobro sám v sebe, sa mala dostať človeku.

Prostredníctvom Kristovho impulzu vstúpilo ľudstvu do vedomia, že vo svojom jástve má niečo z božskej podstaty a bytosti. Práve toto je podkladom všetkých hlbokých výrokov Nového zákona, že človek môže do svojej bytosti ja prijať to božské, a že toto božské môže v nej rozhodovať medzi dobrom a zlom. Prijatím Kristovho impulzu vstúpila do ľudského vnútra možnosť uvedomiť si: “Som sám sebe vodítkom pre slobodné poznanie svojho bytia, pre rozhodovanie medzi dobrom a zlom.”

64_

Človek nemal pred zostupom Krista na Zem možnosť, rozhodovať sa pre dobro a zlo zo svojej najvnútornejšej bytosti. Rozhodnutie, čo je správne – dobré, pravda a krása – sa vtedy v predkresťanskom čase mohlo uskutočniť len tým, že také individuality ako bódhisattvovia, časťou svojej bytosti dosiahli božsky-duchovných svetov a odtiaľ prinášali rozhodnutia o dobre a zle, teda nie vlastne zo svojej najvnútornejšej ľudskej prirodzenosti, ale z božských svetov. Svojím spojením s božsky-duchovnými bytosťami ich prinášali a potom nechávali sugestívne vplynúť do duší ľudí. Bez takýchto vodcov by ľudia v predkresťanskom čase mohli robiť len nedostatočné rozhodnutia o dobre a zle. Keby sa títo vodcovia spoliehali len na vlastné srdce, tak by to tiež nevedeli. Len tým, že zostúpili do hlbín duše, že vystúpili zo svojej vlastnej bytosti ja do ríše nebies, dostali impulzy, ktoré ľudstvo potrebovalo, v čase neschopnosti rozhodovať sa medzi dobrom a zlom.

Tak bol človek v predkresťanskej dobe bytosťou, ktorá si prisvojila rovnosť s bohom, a pritom mala nedostatočne zrelé vlastnosti, ktoré ešte úplne neboli oprávnené na to, aby patrili božstvu. Preto od doby lemurskej všetko, čo človek činil, činil nedokonalejšie, horšie, ako by to robil inak. Človek sa stak horším a nedostatky sa vyvinuli počas dlhej doby.

65_The-Shrine

Od lemurského obdobia až do mystéria Golgoty sa vyvíjali nedostatky (zlo) v tele fyzickom, éterickom a astrálnom.

  • V astrálnom tele sa vyvinul egoizmus vysokého stupňa.
  • V éterickom tele sa vyvinula možnosť omylu – ak chceme niečo posúdiť, a možnosť lži. Keby bol človek zostal pod vplyvom božsky-duchovných bytostí a konal by inštinktívne podľa ich impulzov, nemohol by pri získavaní poznatkov o svete prepadnúť omylom, ani byť zvedený ku lži. Takto sa dostal sklon ku lži a nebezpečenstvo omylu do vývoja ľudstva. A pretože duchovný článok je vždy pôvodcom – podnecovateľom fyzickej zložky, a pretože luciferský zásah a jeho následky od inkarnácie k inkarnácii čoraz viac prestupovali éterické telo, došlo k možnosti ochorenia. Choroba je onen nedostatok, zlo na fyzickom tele, ktorý sa dostavil týmto vývojom.

Tiež keby človek nebol podľahol týmto vplyvom, nebolo by sa u neho dostavilo vedomie smrti! Lebo keby bol človek menej hlboko vstúpil do hmoty a podržal by si nitky, ktoré ho spájajú s božsky-duchovným svetom, vedel by, že odložením telesnej schránky začína len iná forma bytia. Nebol by na to nazeral ako na stratu, na koniec existencie, jemu tak milej. Všetky veci vo vývoji by dostali inú tvárnosť, podobu.

Všetko, čo sa v človeku stalo nedostatočným, opäť vylieči Kristov impulz. Nesmieme len požadovať, aby to bolo vyliečené v podstatne kratšom čase, ako to bolo spôsobené. Čas od lemurského obdobia až k mystériu na Golgote je veľmi dlhý. A pozvoľna a pomaly – pôsobiac od vtelenia k vteleniu – prichádzali egoizmus, omyl a lož, choroba a pocit smrti. Tým, že v ľudstve pôsobí Kristov impulz, tým budú tieto vlastnosti zase spätne pozvoľna premenené vo vzostupnom vývoji.

Človek bude so svojími vlastnosťami, ktoré si získal dole, vedený späť do duchovných svetov. Bude sa to diať dokonca rýchlejšie ako zostup. Nemôže sa však požadovať, aby človek, ktorý v jednej alebo dvoch inkarnáciach bol schopný vďaka Kristovmu podnetu premôcť sebectvo a vo svojom tele éterickom tele sa tak vyliečiť, že by tu už nebolo ani nebezpečenstvo lži a omylu, alebo že by dokonca mohol vyliečiť svoje fyzické telo. To sa musí diať pozvoľna a pomaly. Ale deje sa tak!

54_

Práve tak, ako bol človek zvedený dole pôsobením luciferského vplyvu ku všetkým tým menovaným vlastnostiam, rovnako tak opäť bude vedený nahor pôsobením Kristovho impulzu.

Premení sebectvo v nezištnosť, lživost v pravdivosť, nebezpečenstvo omylu v istotu pravdivého úsudku. Choroba sa stane podkladom pre ešte väčšiu zdravie. Tie choroby, ktoré sme premohli, sa stanú zárodkom k väčšiemu zdraviu. A keď bude proces smrti chápaný, človek bude vedieť, prečo čas od času musí odložiť svoje fyzické telo, aby v rade vtelení prenikal stále vyššie. Nie ihneď po luciferském zásahu padol človek tak hlboko, že by za sebou zavrel všetky brány do duchovného sveta. Človek ešte dlho zostal v spojení s duchovnými svetmi. Konal ešte dlhý čas tak, že impulz nebol iba ľudský, ale taký, akoby za týmto impulzom pôsobili bohovia. Tak to bolo najmä v najstarších dobách. Až pomaly bol človek zatlačovaný do hmoty a tým potom stratil aj vedomie o božstve.

Stará Lemúria zanikla ohnivými vášňami ľudí.

http://www.antroposof.sk/clovek/lemuria.html

53_dolphinsguardianseyes

Pridaj komentár

Lemúria (1)

09_lemuria

V dobe lemurskej (opakovanie starého Mesiaca) bola Zem ešte plasticky tvárna, spojená s Mesiacom. Pod jeho vplyvom však začala tuhnúť tak, že väčšina ľudských duší sa nemohla inkarnovať na Zemi v primeraných fyzických telách. Koncom lemurskej doby preto došlo k odlúčeniu Mesiaca od Zeme, ktorá sa tak ocitla v rovnováhe medzi pôsobením mesačných a slnečných vplyvov. To malo pre jej vývoj rozhodujúci význam. Bytosť človeka, až dosiaľ jednotná, sa rozdelila na dve pohlavia:

  • mužské – s prevažujúcim vplyvom slnečným,
  • a ženské, kde pôsobí silnejšie Mesiac.

V dobe lemurskej, sa už človek dotvoril do tej miery, že bol schopný v sebe vyvíjať štvrtý článok svojej bytosti, jástvo. Vtedy sa začal tvoriť prvý zárodok na to, aby sa v troch článkoch, ktoré človek v priebehu času získal, mohlo vyvinúť ja. Zmeny, ktoré sa odohrali na Zemi, zapôsobili na človeka tak, že sa z neho teraz mohol stať nositeľ jástva. Zem bola zaľudnená aj pred Lemúriou. Na Zemi vtedy boli ľudia, lenže v úplne inej podobe. Boli to ľudia, ktorí ešte neboli nositeľmi jástva, ktorí rozvíjali to, čo si prinášali zo starého Saturnu, Slnka a z Mesiaca – fyzické, éterické a astrálne telo.

Na začiatku nášho terajšieho vývoja bola Zem zjednotená so Slnkom aj s Mesiacom, potom sa najskôr oddelilo Slnko a zanechalo po sebe planetárne teleso, ktoré v sebe zahŕňalo dnešnú Zem a dnešný Mesiac. Keby bola Zem zostala spojená s Mesiacom, boli by všetky ľudské bytosti na nej podľahli stvrdnutiu, mumifikácii. Aby k tomu nedošlo, museli byť zo Zeme najprv vyvrhnuté všetky substancie a bytosti patriace dnes k Mesiacu. Tým bola ľudská postava zachránená pred stvrdnutím, človeku bolo umožnené, aby získal dnešnú podobu, a až po tomto oddelení Mesiaca mu bola daná možnosť stať sa nositeľom jástva. Ale to všetko neprebehlo naraz.

00_planet

Najprv sa pomaly vyčlenilo zo Zeme Slnko. Takže v čase, keď bol Mesiac ešte obsiahnutý v Zemi, nastal na Zemi stav, ktorý nedovoľoval ďalší vývoj ľudstva. Fyzická hmota ustavične hustla a hustla, takže človek mal nábeh ku stvrdnutiu. Ale než Mesiac opustil Zem, došlo k tomu, že isté ľudské duše, ktoré opustili svoje telá, vošli do duchovného sveta a teraz sa chceli znova vteliť, nachádzali teraz dole ľudskú substanciu, ktorá pre nich bola príliš tvrdá, takže nemali možnosť sa vteliť. Nastala doba, kedy duše sa chceli dostať zase dole na Zem, ale nenachádzali akúkoľvek možnosť, aby sa znova vtelili, pretože pozemské tela pre ne neboli spôsobilé. Iba tie najsilnejšie z duší boli schopné premôcť hmotu medzitým stvrdnutú, aby sa vtelili na Zemi. Ostatné sa museli zase vrátiť do duchovného sveta, nemohli zostúpiť dole. Takéto obdobia nastali pred odlúčením Mesiaca. Ale oných silných duší, ktoré boli schopné zvládnuť hmotu a zaľudniť Zem, bolo stále menej a menej. Pred odlúčením Mesiaca v lemurskom období bola doba, kedy Zem spustla, keď ľudí bolo na Zemi čoraz menej a menej, pretože duše, ktoré chceli nadol, nenachádzali vhodné telá.

Čo sa stalo s týmito dušami, ktoré nemohli nájsť žiadne telá? Boli premiestnené na iné planéty, ktoré sa medzitým sformovali zo spoločnej substancie. Tak existovali isté duše, ktoré boli premiestnené na Saturn, iné, ktoré boli premiestnené na Jupiter, na Mars, na Venušu alebo na Merkúr, takže bol čas, kedy mohli na Zem zostúpiť len najsilnejšie duše. Slabších duší sa museli ujať ostatné planéty, patriace k nášmu slnečnému systému.

02_lemuria

Počas lemurskej epochy bola doba, o ktorej sa dá povedať aspoň približne, že vtedy žila na Zemi jediná dvojica ľudí, akási hlavná dvojica, ktorá si uchovala silu, aby si podrobila nepoddajnú ľudskú substanciu a vtelila sa na Zem, aby tu vydržala po celý zemský vývoj. To však bola tiež doba, kedy sa Mesiac oddelil od Zeme. A toto oddelenie umožnilo, že sa ľudská substancia zase zjemnila a stala sa oprávnenou prijať aj slabšie duše. Tak sa potomkovia onej jednej hlavnej dvojice dostali do situácie, že žili už v mäkšej substancii ako tí, ktorí žili pred oddelením Mesiaca. Vtedy sa potom tiež zase postupne vracali na Zem všetky tie duše, ktoré boli predtým preradené nahor na Mars, na Jupiter, na Venušu atď., a rozmnožením ľudí z onej jednej hlavnej dvojice došlo k tomu, že duše sa priebežne vracali z vesmíru na Zem a stali sa potomkami onej prvej, hlavnej dvojice. A počas poslednej lemurskej doby a až ďaleko do doby atlantskej prichádzalo dolu čoraz viac duší, ktoré dovtedy čakali na iných planétach, až na Zemi zase nadíde čas na vtelenie. Potom zostúpili znova do pozemského tela. Tým spôsobom sa Zem opäť zaľudnila. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

V dobe lemurskej bola Zem v stave, keď napr. mnohé z toho, čo je dnes pevným minerálom, bolo ešte tekuté, rozpustené v ostatných substanciách, ktoré sú dnes oddelené, ako je napr. voda. Bola to doba, keď vzduch bol ešte prestúpený hustými výparmi najrôznejších látok. Čistý vzduch alebo čistá voda v dnešnom zmysle v tejto dobe vlastne ešte neexistovali, nanajvýš len v najmenších oblastiach Zeme. Človek formoval svoje prchavé jemné telo z najčistejších, najjemnejších substancií. Keby človek vtedy vytváral svoje telo v substanciu hrubšiu, vyvinula by sa jeho forma do presného obrysu, do podoby s ostrými kontúrami. Tieto kontúry by sa dedili na potomkov a ľudský rod by u toho ustrnul. V takejto hmote nemohol človek tvoriť svoju postavu, ale oveľa viac sa musel starať o to, aby bol schopný svojou telesnou hmotou pohybovať podľa duševných podnetov úplne voľne. Hmota, v ktorej sa jeho telo formovalo, bola vtedy tak mäkká, že vo všetkých smeroch sledovala popudy duše. Dnes máte napr. možnosť natiahnuť svoju ruku, ale túto ruku nemôžete svojou vôľou predĺžiť na tri metre. Hmote nemôžete vládnuť, pretože dnešná forma sa dedí! Ale vtedy to tak nebolo. Človek sa mohol ľubovoľne formovať, mohol tvoriť ľubovoľné formy, podľa priania svojej duše. To bolo podmienkou ďalšieho vývoja človeka, aby sa vtelil po odlúčení Mesiaca do najmäkších substancií, takže jeho telo bolo ešte tvárne a ohybné a v každom ohľade poslúchalo dušu.

Teraz však nastala doba, kedy sa niektoré časti hmoty, ktoré sú dnes potrebné pre náš život (voda a vzduch) – postupne čistili od toho, čo v nich bolo z hustejšie matérie, keď sa z vody vylúčilo to, čo v nej bolo predtým rozpustené. Ako v ochladenej vode klesajú rozpustené substance ku dnu, tak klesala rozpustená hmota dolu k zemskému povrchu. Voda sa uvoľnila a zo vzduchu sa vyčlenila hustejšia matéria: vzduch a voda sa novo pretvorili. A človek bol schopný používať k svojej výstavbe túto zjemnenú hmotu. Z tohto tretieho veku prechádzal človek pomaly do doby zemského vývoja, ktorú nazývame dobou atlantskou. Len málo ľudí mohlo prežiť krízu lemurskej epochy, pretože len tí najsilnejší sa schopnosťou obývať pred odchodom Mesiaca tvrdnúcu, zatiaľ nezmeknutú hmotu, prečkali túto kritickú dobu Zeme. Ale keď potom zmäklo všetko to, čo za mesačnej krízy zatvrdlo, keď sa vytvárali potomkovia, ktorí neboli dedičnými pomermi vtesnaní do pevných obrysov, ale boli pohybliví, tu sa opäť pozvoľna vracali duše z rôznych planét nadol a sťahovali sa do týchto tiel. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

11_lemuria

Ale také podoby (útvary), ktoré sa stali veľmi skoro po odlúčení Mesiaca stvrdnutými, podržali pevnú formu dedením a nemohli prijať ľudské duše, ani po odlúčení Mesiaca. Môžeme si predstaviť toto dianie takým spôsobom, že tieto duše potrebujú zasa zostúpiť na Zem. Tu dolu vznikajú najrôznejšie podoby – potomkovia tých, čo zostali po odlúčení Mesiaca aj medzi nimi sa nachádzajú najrôznejšie stupne stvrdnutia.

Tie ľudské duše – a vôbec duševné bytosti, ktoré v istom ohľade nemali teraz ešte nutkanie spojiť sa úplne s hmotou, volili si najprv len najmäkšie z týchto postáv a zasa ich čoskoro opúšťali. Oproti tomu iné duševné bytosti, ktoré sa spojili už teraz so zatvrdnutými útvarmi, boli k týmto útvarom pripútané a následkom toho zostali vo vývoji pozadu. Práve človeku najbližšie stojace zvieratá vznikli tým, že niektoré duše, ktoré zostúpili dolu zo svetového priestoru, neboli schopné čakať, príliš skoro vyhľadali dolu telá a urobili ich pevne ohraničenými postavami ešte predtým, ako sa mohli tieto telá úplne preniknúť telom éterickým. Ľudská postava zostala tvárnou tak dlho, pokiaľ sa neprispôsobila telu éterickému. Tým nastalo prekrytie, ktoré sa uskutočnio približne v poslednej tretine atlantskej doby.

Pred tým bola situácia taká, že ľudská duša, ktorá zostupuje, udržiavala telo v stave tekutom a starala sa o to, aby éterické telo nesplynulo úplne s niektorou časťou tela fyzického. K onomu prekrytiu tela éterického s telom fyzickým došlo v celkom určitú chvíľu. Až za atlantskej epochy prijalo ľudské fyzické telo určitú konfiguráciu a začínalo tvrdnúť. Keby v tej dobe atlantského vývoja nebolo došlo k ničomu inému, keby sem už nič ďalšie nevstúpilo, potom by vývoj prebiehal inak, než ako prebehol. Potom by človek prešiel od predchádzajúceho stavu vedomia k neskoršiemu pomerne rýchlo. Kým ešte nebola u človeka plne stotožnená jeho časť fyzická a časť duševná, bol človek bytosťou jasnovidnou, ale toto jasnozrenie bolo temné, tlmené. Človek mal možnosť nahliadnuť do duchovného sveta, ale nemohol k sebe povedať “ja”, nemohol rozlíšiť sám seba od svojho okolia. Chýbalo mu seba-vedomie. To sa dostavilo v tej chvíli vývoja, keď sa spojilo telo fyzické s telom éterickým.

A keby nebolo došlo k niečomu inému, bolo by v pomerne krátkom čase došlo k nasledujúcemu: Pred týmto časovým bodom mal človek vedomie duchovného sveta. Zvieratá, rastliny atď., vidieť jasne nemohol, zato však videl okolo nich to, čo bolo duchovného. Napr. postavu slona by nebol jasne videl, ale to, čo sa nad ním rozprestiera ako to éterické, to videl. Toto vedomie ľudí by sa postupne strácalo. Spojením fyzického a éterického tela by sa vytvorilo ja a človek by zbadal, akoby k nemu prichádzal svet z druhej strany. Zatiaľ čo predtým videl jasnovidné obrazy, vnímal by od tejto chvíle svet vonkajší, ale súčasne by tiež vnímal duchovné bytosti a sily, na ktorých je tento svet založený. Fyzický obraz rastliny by nevidel tak, ako my dnes, ale súčasne s týmto fyzickým obrazom by u rastliny vnímal jej duchovnú podstatu.

13

Čím to, že v priebehu vývoja nebolo tlmené jasnovidné vedomie vystriedané vedomím predmetným, ktoré by zároveň človeku umožňovalo vnímať a poznať duchovno?

Nestalo sa tak preto, že práve za mesačnej krízy, keď človek opäť ožíval, začali na neho mať vplyv bytosti, ktoré treba označiť vo vývoji ako oneskorené, ktoré sú však vyššie ako človek. Boli aj duchovné bytosti, ktoré nesplnili to, čo mali ako svoju úlohu na Mesiaci. Sú to bytosti nižšie ako bohovia, ale vyššie ako človek a označujeme ich podľa ich vodcu, najvyššieho a najsilnejšieho medzi nimi – Lucifera – ako bytosti luciferské. V čase mesačnej krízy sa človek vyvinul natoľko, že mal svoje telo fyzické, éterické, astrálne a svoje ja.

Duchovia formy to boli (v kresťanskej ezoterike Exusiai alebo Mocnosti), ktorí umožnili, že k existujúcim trom článkom pribudol zárodok jástva. Keby teraz človek prechádzal len normálnym vývojom a všetky bytosti okolo neho by plnili svoje príslušné úlohy, potom by niektoré bytosti pôsobili na jeho telo fyzické, iné by pôsobili na jeho telo éterické, iné na telo astrálne a opäť iné na jeho ja – mohli by sme teda povedať – pôsobili by tak, ako je potrebné, každý druh bytostí na ten článok, ku ktorému patrí. Teraz však tu boli bytosti zotrvávajúce na stupni Mesiaca, bytosti luciferské. Keby mohli riadne pokračovať v pôsobení, potom by boli povolané pôsobiť na ja. Lenže na Mesiaci sa naučili pôsobiť len na telo astrálne a následkom toho sa stalo niečo, čo malo istý význam. Keby tu ony luciferské bytosti neboli, potom by človek do seba prijal zárodok svojho ja a do poslednej tretiny atlantskej doby by sa vyvíjal tak, že by zamenil stlmené jasnovidné vedomie za vedomie predmetné. Takto však prenikli, ako silové lúče, účinky luciferských duchov do jeho astrálneho tela.

V čom spočívali tieto účinky?

Astrálne telo je nositeľom všetkých pudov, žiadostí, vášní, inštinktov atď. Človek by sa stal v stavbe svojho astrálneho tela úplne iným, keby k nemu nepristúpili luciferskí duchovia. Rozvíjal by potom len také pudy, ktoré by ho viedli bezpečne a vpred.

  • Duchovia by ho viedli k predmetnému nazeraniu na svet, za ktorým by bolo vidieť duchovné bytosti. Ale voľnosť, nadšenie, pocit samostatnosti a vášeň pre všetko vyššie, to by mu chýbalo.
  • Človek by stratil staré jasnovidné vedomie, na nádheru sveta by pozeral, ako akýsi boh, pretože by sa stal článkom božstva. A ono nazeranie na svet by vytváralo v ľudskom rozume zrkadlový obraz sveta s veľkou dokonalosťou. Avšak človek by bol vo svojej dokonalosti práve len ako veľké zrkadlo vesmíru (univerza). Teraz však vlievali luciferskí duchovia pred týmto časovým bodom do astrálneho tela vášne, pudy a žiadosti, ktoré sa spájali s tým, čo človek prijal do seba na svojej vývojovej ceste. Tým nielenže mohol pozerať ku hviezdam, ale súčasne tiež pre to mohol vzplanúť, prebudiť nadšenie a vášeň, mohol nielen nasledovať zbožštené pudy astrálneho tela, ale mohol aj zo svojej slobody rozvíjať vlastné pudy. To mu vlievali luciferskí duchovia do jeho astrálneho tela. Ale tým mu súčasne dali niečo iného, možnosť ku zlu, hriechu. Túto možnosť by človek nemal, keby býval bol krok za krokom vedený vznešenými bohmi. Luciferskí duchovia človeka oslobodili, vložili do neho nadšenie, ale zároveň mu dali možnosť nižších žiadostí.

Za normálneho vývoja by človek spájal s každou bežnou vecou normálne pocity. Takto však sa mu mohli veci zmyslového sveta zapáčiť viac, ako sa mu mali páčiť. Svojím záujmom mohol lipnúť na týchto veciach. Následok toho bol, že sa dostal do fyzického stvrdnutia skôr, ako by sa to bolo stalo inak. K pevnej postave dospel teda človek skôr, než ako bolo ustanovené božsky-duchovnými bytosťami. Mal vlastne zostúpiť zo vzdušnej postavy do pevnej, až v poslednej tretine atlantskej doby. Takto však zostúpil a stal sa pevnou bytosťou ešte pred touto dobou. V Biblii sa nám to opisuje, ako pád do hriechu. Máme však aj v týchto časoch vznešené duchovné bytosti, pôsobiace na ľudské ja, ktoré ony samy človeku darovali. Tie držia nad človekom ochrannú ruku. Na druhej strane tu existujú aj také bytosti, ktoré sa nevzchopily k tomu, aby pôsobili na ja, tie pôsobia teraz na astrálne telo človeka a vyvíjajú v ňom veľmi zvláštne pudy.

32_ the-art-of-gilbert-williams-L-CIL9vY

Pri zpustnutí Zeme odchádzali ľudské duše nahor k rôznym svetovým telesám, patriacim k nášmu slnečnému systému. Teraz sa tieto duše zasa vracajú naspäť podľa toho, ako nachádzajú telá vo fyzickej dedičnej línii. Ak uvážime, že práve pri odštiepení Mesiaca je Zem najmenej zaľudnená, môžete si predstaviť, že len z mála ľudí sa rozvetvil ľudský rod.

Pozvoľna sa rozmnožuje a čoraz viac a viac duší zostupuje dole a zaľudňuje telá, ktoré na Zemi vznikajú. Po dlhé doby vznikali potomkovia len z toho mála ľudí, ktorí tu boli v čase odchodu Mesiaca. Na týchto ľudí pôsobili mocné slnečné sily. Boli to ľudia, ktorí si uchovali veľa síl, aby dali slnečným silám možnosť pôsobiť v nich aj za mesačnej krízy. Všetci títo ľudia a ich potomkovia sa cítili takmer ako slneční ľudia.

Pre jednoduchosť si predstavte, že za mesačnej krízy tu existoval len jediný ľudský pár. Tento ľudský pár má potomkov, títo majú ďalšie potomstvo atď. Tak sa ľudský rod rozvetvil. Ak tu teraz v užšom zmysle existovalo samotné potomstvo dávnych slnečných ľudí, dotiaľ bol u všetkých týchto ľudí – vďaka ich starému jasnozreniu – tiež ešte úplne špeciálny stav vedomia. Človek si vtedy spomínal nielen na to, čo prežil on sám, ale mohol si spomenúť aj na všetko, čo prežil otec, praotec atď. Pamäť siahala nahor až k predkom – ku všetkým tým, s ktorými bol človek pokrvne spriaznený. To bolo tým, že nad všetkými týmito pokrvne spriaznenými ľuďmi, ktorí svoj pôvod ešte odvodzovali od predkov, ktorí prežili odlúčenie Mesiaca, v istom smere bdeli slnečné sily.

Avšak ľudský rod sa množil a duše, ktoré odišli do svetového priestoru, sa vrátili naspäť na Zem. Ale tie duše, v ktorých boli dostatočne silné slnečné sily, hoci zostúpili dole a boli spriaznené s úplne inými sférami ako so Slnkom, cítili stále ešte tieto slnečné sily. Potom však nastali doby, kedy potomkovia týchto duší stratili súvislosť a tým aj stratili spoločnú spomienku so svojimi predkami. A čím viac sa ľudský rod množil, tým viac sa vytrácalo toto živé vedomie, spojené s pokrvnou dedičnosťou. A strácalo sa to práve tým, že proti mocnostiam, ktoré viedli ľudí vpred a vložili do nich ja, vystúpili mocnosti luciferské, pôsobiace na telo astrálne. Tie pôsobili proti všetkému, čo ľudí spájalo dohromady! Chceli človeku poskytnúť slobodu, sebavedomie. Títo najstarší ľudia po odlúčení Mesiaca hovorili ja nielen k tomu, čo prežívali oni sami, ale aj k tomu, čo prežívali ich predkovia. Cítili spoločnú slnečnú bytosť, ktorá pôsobila v krvi. A tiež, keď už odumrelo aj to, potom cítili napr. tí, čo prišli z Marsu, puto s ochranným duchom Marsu. Potomkovia tých, ktorí zostúpili z Marsu sa cítili pod ochranou ducha Marsu.

Proti tomuto pocitu skupín v kmeňoch, v ktorých vládne láska, pokúsili sa zaútočiť luciferskí duchovia. Oproti spoločnému ja, ktoré sa prejavovalo v týchto skupinách, poznali títo duchovia pestovanie ľudského individuálneho jástva. Čím viac ideme naspäť v čase, tým viac zistíme vedomie spoločenstva, ktoré je viazané na pokrvné príbuzenstvo. A zasa: Čím ideme ďalej vpred, tým viac toto vedomie mizne a človek sa cíti čoraz viac samostatný, cíti, že oproti spoločnému ja má vyvíjať ja individuálne. Sloboda, sebavedomie, individuálne prežívanie sa, sú dary Lucifera. Tak pôsobia v človeku dve ríše: ríša duchov luciferských a ríša bytostí božsky-duchovných. Božsky-duchovné bytosti vedú človeka k človeku – ale prostredníctvom pokrvných pút, luciferské bytosti usilujú o rozdelenie, pokúšajú sa človeka od človeka oddeliť. Obe tieto sily pôsobia v atlantskom čase a pôsobia tiež ešte aj potom, keď atlantský kontinent veľkými katastrofami zaniká a Európa, Ázia, Afrika a na druhej strane Amerika získavajú dnešnú podobu. Pôsobia ďalej v piatej epoche Zeme, až do dnešnej doby.

http://www.antroposof.sk/clovek/lemuria.html

(pokračovanie 2. časť)

04_Lemuria_temple

Pridaj komentár

Paul Brunton – Zápisky o lidskej zkušenosti

Zopár čriepkov veľkých Právd …

Když člověk naléhavě pocítí nutnost vážit si sama sebe, znamená to, že zaslechl slabý šepot svého Nadjá. Od této chvíle začíná hledat cesty a prostředky, aby si tuto úctu zasloužil. Tak začíná jeho Hledání.

Z utrpení může vzejít přeměna hodnot, dokonce i proměna charakteru. Ale tento vývoj je možný, jen když člověk spolupracuje. Jestliže nespolupracuje, pak je utrpení marné, zbytečné.

phenix

Nezdary, které každý za sebou nechává – ať již v kariéře, ve vztazích, nebo v samotném hledání – neznamenají nutně promarněné úsilí. Z každého z těchto nezdarů může získat poučení pro nový začátek, varování pro moudřejší začátek a větší poznání sama sebe.

Když jsme přivedeni tváří v tvář následkům svého špatného jednání, rádi bychom se vyhnuli utrpení nebo ho alespoň zmírnili. Není možné přesně říci, jak dalece to lze udělat, neboť to závisí částečně na Milosti, ale částečně také na nás. My můžeme pomoci změnit a někdy dokonce vyloučit tyto špatné následky, uvedeme-li do pohybu určité neutralizující vlivy…

full1391163204

Pridaj komentár

Dr. Sucharit Bhakdi – Ničivý efekt covid očkovania na ľudské telo

Výsledky Bhakdiho/Burkhardtovy patologie ukazují, že 93 % lidí, kteří zemřeli po očkování, bylo usmrceno vakcínou

Dr. Sucharit Bhakdi v tomto videu prezentuje výsledky patologa dr. Arne Burkhardta, které poukazují na ničivý efekt covid očkování na lidské tělo. Zjistili, že u 14 z 15 pacientů se vyskytly rozsáhlé známky toho, že tělo napadlo samo sebe, což se nikdy předtím nestalo. Ve všech 14 případech bylo napadeno srdce. Více ve videu a článku.

Doplňující článek k videu od Steva Kirsche:

Souhrn

Vakcíny jsou špatnou zprávou. Bylo vyšetřeno 15 těl (všechna zemřela 7 dní až 6 měsíců po očkování; věk 28 až 95 let). Koroner ani státní zástupce nespojili vakcínu jako příčinu smrti v žádném z případů. Další zkoumání však ukázalo, že vakcína byla zapletena do úmrtí 14 z 15 případů. Nejvíce napadeným orgánem bylo srdce (u všech zemřelých), ale napadeny byly i další orgány. Důsledky jsou potenciálně obrovské a mohou vést k milionům úmrtí. Vakcíny by měly být okamžitě zastaveny.

Není třeba se obávat. Je pochybné, že se něco stane, protože práce nebyla publikována v recenzovaném časopise, takže bude vědeckou komunitou ignorována. Tak to prostě funguje.

Publikace

Nedávno jsem dostal e-mail od Mikea Yeadona, bývalého viceprezidenta společnosti Pfizer, který mě vyzval, abych se podíval na toto video (viz výše). Tento e-mail mi napsal 24. 12. 2021:

Steve, tohle je asi nejhorších 15 minut, jaké jsem kdy viděl. Masové očkování proti covidu-19 vede k masovému vraždění. Mike

Video odkazuje na tento článek, zveřejněný 10. prosince 2021, O vakcínách COVID: proč nemohou fungovat a nezvratné důkazy o jejich příčinné roli v úmrtích po očkování – sepsal doktor Sucharit Bhakdi a Arne Burkhardt. V poslední době se mu dostává velké pozornosti. Podívejte se na počet lajků a retweetů… jen za první 3 hodiny!

Viac sa dočítate

TU

Pridaj komentár

EGO, OD ZROZENÍ KE ZNOVUZROZENÍ

Ukázka z knihy – Zápisky Paula Bruntona, svazek 6. EGO, OD ZROZENÍ KE ZNOVUZROZENÍ       Do hloubky rozpracovaná osmá a devátá kategorie ze Zápisků.

Část 1.- Ego, zkoumá aspekty složitého původu, přirozenosti a osudu ega, ve své úplnosti vede k hlubokému duchovnímu pochopení. Dozvíte se informace, které si ego nepřeje, abyste je věděli. Je to jedinečný a bezpříkladný příspěvek k literatuře, týkající se seberealizace. Proniká ke kořenu nejzákladnějšího a bezprostředního problému, který stojí před těmi, kdo by chtěli žít v pevné celistvosti sama sebe.

Část 2.- Od zrození ke znovuzrození se soustřeďuje na dva velké problémy filozofie – na naši smrt a náš osud. Vyjasňuje mylné představy o reinkarnaci, o problémech karmy a vztahu osudu ke svobodné vůli.

pollution_migraine_by_queasy

Pridaj komentár

Miroslav Zelenka – Život po smrti aneb Česká kniha mrtvých

Říká se, že vše má své výhody a nevýhody. Otázkou pak zůstává porovnání počtu a významu výhod a nevýhod. V tématu, kterému se chci věnovat, se jedná o porovnání výhod a nevýhod fenoménu, který je nazýván ateismus. Myslím, že je nepochybné, že tento fenomén má své podstatné výhody a nevýhody v porovnání s fenoménem, kterému se říká teismus. Je nutné si však uvědomit, že forem ateismu a zejména teismu, který bývá definován jako víra v boha či bohy je opravdu hodně a někdy jsou tak odlišné, že může být problematické je vnímat jako stejný fenomén.

A9DFN4gkw_c

Vzhledem k tématu, které jsem v podtitulu nazval “Česká kniha mrtvých”, se budu při posuzování výhod a nevýhod věnovat porovnání pouze specifickému českému ateismu a teismu, který jsem pro zjednodušení nazval inkarnační. Domnívám se, že jsem znám tím, že ve velké většině případů ve svých textech věnuji Česku i Slovenku téměř rovnocenně, v daném případě činím výjimku, protože u tohoto fenoménu jsou mezi obyvateli Česka a Slovenska zřejmé rozdíly. Nepochybně však lze informace vztažené k Česku přiměřeně použít i pro Slovensko, případně i další země podobných kultur a náboženství. Jako určitá indicie pro rozdílnost přístupu k existenci duše po smrti v Česku a na Slovensku mě vede počet žádostí o odvedení přisedlíka z Česka a Slovenska, který je odhadem tak v poměru 1 : 5 až 1 : 7, ačkoliv poměr počtu obyvatel je přibližně 1 : 2. Jsem si však vědom, že tento nepoměr je daný i v nižším počtu lidí, kteří mě na Slovensku sledují a vědí o fenoménu přisedlíků, což samozřejmě ovlivňuje i počet žádostí o odvedení přisedlíka. Přesto jsem přesvědčen, že na Slovensku je větší počet křesťansky založených lidí, kteří věří, že po smrti přijdou zjednodušeně řečeno do nebe či do pekla, čili že existence duše či vědomí v nějaké podobě po smrti těla pokračuje.

 Dle mého názoru zřejmou výhodou české formy ateismu je odolnost vůči náboženským ideologiím všeho druhu a tím i určitá odolnost vůči ovlivňováním a manipulacím, které jsou svým způsobem charakteristické pro téměř všechny formy a druhy církví. Například katolická církev má své symboly, rituály a obřady propracovány do detailů a také na nich pracovala a zdokonalovala je téměř dva tisíce let. Vzhledem k tak dlouhé době ovlivňování a manipulací se dá celkem logicky předpokládat, že návyky z těchto rituálů a obřadů se dostaly do morfogenetického pole lidstva a zvýšila se tak dispozice lidí ze zemí, kde převládala dlouhodobě institucializovaná náboženství, nechat se ovlivňovat a manipulovat.

Důležité je si však uvědomit, že se nejedná pouze o dispozici pouze k podléhání náboženskému ovlivňování a manipulaci, ale k ovlivňování a manipulaci obecně. Platí však i obrácená teze, že lidé méně náchylní k ovlivňování náboženskými ideologiemi jsou i méně náchylní k jakémukoliv ovlivňování. Také si myslím, že právě dlouhodobější český ateismus umožňuje v současné době mnoha lidem přistupovat k víře v cosi, co výrazně přesahuje materialistické pojetí universa a pojímat víru bez různých omezení daných někdy i dost zkostnatělými náboženskými ideologiemi. Osobně to považuji za velmi výraznou výhodu a pozoruji ji u mnoha lidí. I já jsem si prošel tím, že moje nevíra v dogmata křesťanských náboženství, se kterými jsem se běžně setkával, mně umožnila relativně velmi snadno přijmout jiné pojetí boha, universa a novou filosofii.

Na druhé straně za zřejmou nevýhodu a asi nejen české formy ateismu považuji zejména ve srovnání s tím tzv. reinkarnačním teismem (víra v boha spojená s vírou v reinkarnace) nedostatek poznání či nevíru ve věčnou existenci duše, její reinkarnace a karmické principy. Neznalost či nepochopení karmických principů je i pro běžný život významnou nevýhodou zrovna tak, jako nevíra v reinkarnace.

182

Ve své praxi se setkávám s velkým množstvím duší, které jsou překvapeny a často zmateny svou přetrvávající existencí po smrti fyzického těla. Jejich dezorientace po smrti těla bývá velká a bývá často překážkou pro odchod do barda, do astrální reality, což často končí tím, že se z nich stávají tzv. přisedlíci. Dezorientované duše si často myslí, že nezemřely, že jejich život pokračuje takřka normálně dál, i když již nemají fyzické tělo, protože mají astrální tělo, a tak jejich iluze o pokračování předchozí existence je pro ně postačující. Určitým argumentem pro jejich přesvědčení bývá informace, že již nemohou reagovat s fyzickým hmotným světem, což duše většinou uznávají a mění to pohled na jejich formu další existence.

V této souvislosti se mi často stává, že od takovýchto duší dostávám otázku „A proč mi to nikdo neřekl za mého života?“. „Na co jsem chodil tolik let do školy a tolik let studoval, když jsem nedostal nikdy takovou základní informaci?“ Odpovídám téměř vždy stejně „Protože tato naše společnost nemá zájem, abychom tuto informaci měli, protože pak bychom byli obtížněji ovládání například strachem ze smrti.“ Podobnou otázku „Proč mi to nikdo neřekl?“ dostávám rovněž při vysvětlování energie srdeční čakry a její význam pro šťastnější život. Tato nevýhoda české formy ateismu pak ve mně probouzí určité obavy, jestli nejsme v počtu přisedlíků na počet obyvatel první na světě. Považuji za nutné velmi zkráceně vysvětlit pro čtenáře, kteří pojem přisedlík ještě neslyšeli, že se jedná o duši, která po smrti těla neodešla z více možných důvodů nahoru do barda a zůstává tady v naší realitě buď jako přisedlík (přivtělená duše k nositeli) a pokud má silný citový vztah k nějaké nemovitosti nebo místu, pak jako usedlík.

Je velmi pravděpodobné, že z důvodů orientace duší po smrti těla a jejich nasměrování k dalšímu postupu do světla, do barda, do astrální reality, byla sepsána jak “Tibetská kniha mrtvých”, tak i “Egyptská kniha mrtvých”, i když velmi pravděpodobně nebyly tyto knihy určeny pro širší okruh lidí, ale pouze pro elity, což vyplývá i z toho, že většina lidí v těch dobách ani neuměla číst. Nutno je vzít v úvahu, že i naše informace a představy o této době mohou být zkreslené a těch lidí, kteří uměli číst, zejména v Egyptě mohlo být více, než si myslíme. Kromě toho se dá předpokládat, že texty obsažené v knihách se šířily i v ústním podání. Nedá se vyloučit a dle mého názoru je to i pravděpodobné, že existovaly knihy mrtvých i v jiných kulturách a civilizacích, i když možná jen v ústních podáních, nebo se v písemné podobě nedochovaly, protože jejich zachování nebylo v zájmu nových náboženství šířených nejen slovy, ale i mečem.

Jsem přesvědčen, že pokud by existovala nějaká “Česká kniha mrtvých” a informace v ní obsažené by byly v nějaké podobě dostupné většině lidí, počet přisedlíků by výrazně klesl. To by bylo zapříčiněno nejen tím, že by duše lidí po smrti těla odcházely samy do barda, protože by měly informace o tom, co je po smrti těla a kam mají jít, ale také tím, že by mnoho lidí vědělo, že mají svým blízkým v době těsně po smrti pomoct a odvést je “nahoru” do barda a také by lidé věděli jakou formou či jakými postupy.

Považuji za velmi důležité, aby lidé informaci o přetrvávající existenci duše (vědomí) po smrti těla měli, a aby měli informaci o tom, co mají dělat, aby v naší hmotné realitě nezůstávali jako přisedlíci ani jako usedlíci a nemohu vyloučit, že i v jiných formách. Domnívám se, že je podstatné, aby se tato informace rozšířila mezi co největší okruh lidí. Bez ohledu na to, zda v době, kdy tato informace k nim přijde, jí věří nebo ne. Po smrti těla se octnou v situaci, kdy si vzpomenou a uvědomí si, co by měli dělat, či dokonce, co by dělat neměli. Stačí, aby si třeba jen řekli: “Já jsem si myslel, že to co tenkrát ten Zelenka říkal je nesmysl, ale zřejmě to asi bude pravda. Co to tenkrát říkal. Jo aha, jít tady do toho tunelu za světlem.” Rovněž mnoho filmů může sloužit k tomu, aby si duše uvědomila, co se s ní děje a v jaké je situaci.

https://www.miroslav-zelenka.cz/zivot-po-smrti-aneb-ceska-kniha-mrtvych/clanky/

voda2

Pridaj komentár

Problematika liečenia ochorenia koronavírusom

Rozhovor s českým imunológom, vakcinológom, farmakológom a nanotechnológom prof. RNDr. Jaroslavom Turánkom, CSc.

Pridaj komentár

Domáca vakcína proti COVID-19

Pre tých, ktorí to možno nevedia, sa popredný lekársky výskum v bývalom ZSSR uskutočňoval v Taškente, a to od čias  druhej svetovej vojny, kedy sa tam sústredil výkvet sovietskeho vedeckého myslenia v medicíne. Na jar roku 2020, na vrchole prvej vlny epidémie, zverejnili v Taškente vedecky podložené a mimoriadne užitočné vedecké informácie o COVID-19 pre pomoc ľuďom dobrej vôle.

cesnak

Hlavné nebezpečenstvo vírusu COVID-19 je, že v prvom rade ovplyvňuje imunitný systém. A až potom, vo svojej druhej fáze, ovplyvňuje pľúcne tkanivo. Časové oneskorenie medzi týmito dvoma vlnami útoku je to, čo nazývame „inkubačná doba“.

Často používame slová ako „silná“ alebo „slabá“ imunita. Väčšina ľudí však v skutočnosti nevie, čo to je, pokiaľ ide o skutočnú imunitu. Navyše väčšina lekárov má len veľmi malú predstavu o štruktúre imunitného systému a funkčnosti jeho jednotlivých častí. Ak by bol tento text napísaný vedeckou formou, bolo by pre netrénovaného čitateľa veľmi ťažké plne ho oceniť. Pokúsim sa vysvetliť mechanizmus účinku vírusu COVID-19 na ľudský organizmus v najjednoduchšej a najdostupnejšej podobe.

Osemdesiat percent (80%) celého ľudského imunitného systému je koncentrovaných v slizniciach a submukóznych (podslizničných) vrstvách tenkého čreva vo forme lymfatického tkaniva a jeho akumulácií – nazývaných „Peyerove plaky“.

Lymfoidné tkanivo produkuje protilátky (lymfocyty T-, B-, atď.) A tiež rôzne typy imunoglobulínov. Protilátky cez lymfatický systém vstupujú do dolnej dutej žily, do srdca a po prechode malým (pľúcnym) krvným obehom vstupujú do telového obehu a sú prenášané do celého tela. Týmto spôsobom sa posilňuje imunita tkaniva, vrátane vlastnej imunity pľúcneho tkaniva.

  • COVID-19, zmiešaný s potravou počas jedla, vstupuje do čriev a začne ničiť lymfatické tkanivo. Výsledkom je, že postihnuté lymfatické tkanivo prestáva produkovať lymfocyty a imunoglobulíny. Takto je imunitný systém ničený a v dôsledku toho je imunita pľúcnych tkanív vážne oslabená.
  • Od tohto okamihu začína druhá vlna útoku koronavírusov na teraz nechránené pľúcne tkanivo, čo sa prejavuje ťažkým zápalom pľúc, ktorý často končí smrťou.

V súčasnosti sú všetky protiepidemické opatrenia zamerané na zabránenie vstupu koronavírusu do pľúc, čo je v zásade extrémne nákladné a prakticky neúčinné. A všetky terapeutické opatrenia sú zamerané iba na boj proti komplikáciám vo forme zápalu pľúc.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že COVID-19 a jemu podobné sú hrozbou na mnoho ďalších rokov a desaťročí. To, čo dnes máme je len prvá vlna pandémie. A takýchto vĺn bude ešte mnoho.

Súčasne sú všetky preventívne a terapeutické opatrenia zamerané na koronavírusy lokalizované v pľúcach, zatiaľ čo počiatočné účinky koronavírusu v črevách sa neriešia. Inými slovami, „vozík je umiestnený pred koňom“. Existuje veľa prírodných produktov, ktoré majú nielen baktericídne vlastnosti, ale tiež priamo ovplyvňujú aj tieto vírusy a zabíjajú ich.

Najúčinnejší je v tomto ohľade  CESNAK .

Ak vypijete minimálne 2,5 dl nálevu zo surového cesnaku každý deň, okamžite vstúpi do tenkého čreva a začne zabíjať COVID-19. Tým sa dosahujú tieto účinky:

„Zabitý“ COVID- 19 prestáva ničiť lymfoidné tkanivo tenkého čreva. Výsledkom je, že lymfoidné tkanivo naďalej správne plní svoju funkciu – tj produkuje protilátky a imunoglobulíny; Poškodený imunitný systém sa rýchlo zotavuje a posilňuje, čo vedie k výraznému zvýšeniu imunity v pľúcnom tkanive. Vytvára sa neprekonateľná bariéra pre COVID-19, ale aj pre choroboplodné zárodky ako (staphylococcus atď.) a plesne, ktoré tiež predstavujú významné riziko pri koronavírusovom zápale pľúc.

Vplyvom „cesnakovej vody“ sa v tenkom čreve odohráva veľmi zaujímavý sled udalostí. COVID-19 „zabitý“ a oslabený vplyvom „cesnakovej vody“ sa nestáva ničím iným ako prírodnou vakcínou, ktorá sa potom prirodzene vytvára v ľudskom tele.

Ako viete, na vytvorenie umelej vakcíny potrebujete veľmi dobre vybavené a veľmi nákladné laboratórium s vysoko kvalifikovaným personálom. Práce na vytvorení umelej vakcíny môžu trvať 6 – 9 mesiacov a priemyselná výroba je nákladná a časovo náročná.

Po užití „cesnakovej vody“ sa v tenkom čreve vytvorí prírodná vakcína do 30 – 40 minút a je úplne zadarmo; Prírodná vakcína začína aktívne vytvárať špecifickú imunitu proti COVID-19. Reťazec deštruktívnych patologických javov v tele spôsobených COVID-19 je teda prerušený a zničený hneď na začiatku a nemôže sa ďalej rozvíjať. Telo takpovediac tou najprirodzenejšou cestou organizovaným spôsobom bojuje a dokáže poraziť COVID-19. Užívanie „cesnakovej vody“ ako proti-epidemický protokol môže byť použitý behom jedného dňa v celej krajine a pre celú populáciu. Základný patogénny morfologický substrát úplne zmizne za jeden alebo dva dni.

Spôsob prípravy „cesnakovej vody“ je mimoriadne jednoduchý.

  • Jeden očistený strúčik cesnaku rozrežte na polovicu v priečnom smere a vložte do skleneného pohára a zalejete 0,5l vody izbovej teploty. Necháte cez noc lúhovať. Je to dávka pre 1osobu na deň.
  • Ráno je „cesnaková voda“ pripravená na použitie. Mali by ste vypiť 1/4 litrový pohár ráno na lačno a 1/4 litrový pohár 2 – 4 hodiny po poslednom jedle.
  • Nasledujúci deň je potrebné pripraviť „cesnakovú vodu“ s čerstvým strúčkom cesnaku.
  • Pokračujte v užívaní cesnakovej vody každý deň počas jedného mesiaca.

Počas tejto doby sa vytvorí špecifická imunita proti COVID-19.

https://smeromkzivotu.blogspot.com/2021/11/domaca-vakcina-proti-covid-19.html

voda2

Pridaj komentár