Vývoj k láske

Pre ľudské vedomie v zmyslovom svete je podstatné, aby prežívanie ja, hoci tu musí byť, bolo utlmené. Vďaka tomu má duša možnosť prežívať v zmyslovom svete školenie k najušľachtilejšie mravnej sile, k súcitu.

spojeni-stromy-web-820x510

Keby silný pocit ja zasahoval do vedomých prežitkov duše v zmyslovom svete, nemohli by sa mravné popudy a predstavy správne rozvíjať. Nemohli by priniesť ovocie lásky. Oddanosť, tento prirodzený pud astrálneho sveta, nemožno pokladať za to isté, čo sa v ľudskom prežívaní označuje ako láska.

  • Astrálna oddanosť sa zakladá na sebeprežívání v inej bytosti alebo deji,
  • láska je prežívanie druhého vo vlastnej duši.

Aby bolo toto prežívanie rozvinuté, musí byť pocit ja akosi zastretý závojom, a duša, ktorá je vo svojich vlastných silách utlmená, tak sama v sebe môže cítiť strasti a radosti druhej bytosti, vyklíči tým láska, z ktorej vyrastá ozajstná mravnosť v ľudskom živote. Láska je pre človeka najvýznamnejším plodom prežívania v zmyslovom svete.

Ak prenikneme podstatu lásky a súcitu, nájdeme v nich spôsob, ako sa duch vo svojej pravde uplatňuje v zmyslovom svete. K podstate nadzmyselna patrí premeniť sa v to druhé. Ak sa duch v zmyslovom človeku premení tak, že utlmí jeho pocit ja a ožije ako láska, ostáva tento duch verný svojím vlastným zákonom. Môžeme povedať, že s nadzmyslovým vedomím ľudská duša precitá v duchovnom svete, zrovna tak ale musíme povedať, že v láske duch precitá v zmyslovom svete. Kde sa v živote prebudí láska, kde súcit, tam vnímame čarovný závan ducha prenikajúceho zmyslový svet. Správne vyvinutá jasnozrivosť preto nikdy nemôže súcit ani lásku otupiť. Čím správnejšie sa duša vžíva do duchovných svetov, tým viac pociťuje neláskavosť a nedostatok súcitu ako popieranie ducha samotného.

Kým pocit ja – ktorý je však k prežívaniu v nadzmyslových svetoch nutný – sa ľahko utlmí, stávajú sa city nenávisti a neláskavosti a nemravné pudy práve po vstupe do nadzmyslového sveta silnými duševnými prežitkami, stavajú sa pred dušu ako výčitky a stávajú sa strašne pôsobiacimi obrazmi. Nadzmyslové vedomie, aby nebolo týmito obrazmi trýznené, sa potom často obzerá po duchovných silách, ktoré dojmy týchto obrazov oslabujú. Tým sa ale duša preniká týmito silami, pôsobiacimi zhubne na získanú jasnozrivosť. Tieto sily ju zapudzujú z dobrých oblastí duchovného sveta a vedú k oblastiam zlým.

Na druhej strane skutočná láska a pravá láskavosť duše sú duševnými prežitkami, ktoré sily vedomia posilňujú v tom zmysle, ako je to pre vstup do jasnozrivosti nutné. Duša potrebuje prípravu, než môže činiť skúsenosti v nadzmyslovom svete a k prípravným prostriedkom patrí aj schopnosť pravej lásky a sklon k skutočnej ľudskej láskavosti a súcitu.

  • Nadmerne vyvinutý pocit ja v zmyslovom svete pôsobí proti mravnosti.
  • Pocit ja, ktorý je vyvinutý príliš slabo, spôsobuje, že duša, na ktorú skutočne doliehajú búrky astrálnych sympatií a antipatií, postráda vnútornú istotu a ucelenosť.

Tie tu môžu byť len vtedy, ak do éterického tela, ktoré zostáva pre bežný život nevedomé, pôsobí dostatočne silný pocit ja pochádzajúci zo zmyslového prežívania. K vytvoreniu naozajstnej mravnej nálady duša je však nutné, aby tento pocit ja, aj keď tu musí byť, bol napriek tomu utlmený sklonmi k súcitu a láske.

http://www.antroposof.sk/clovek/vyvoj_k_laske.html

voda

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Myší ráj a úpadek společnosti

Dr. Calhoun zasvětil celý svůj vědecký život budování dokonalého myšího ráje. A sledoval důsledky této prosperity. Byl etologem, takže studoval chování zvířat. Závěry jeho případových studií ho však navždy zapsaly na přední stránky světových učebnic psychologie a sociologie. Jeho experimenty se staly paralelou dalšího vývoje lidské společnosti. Poskytují odpovědi, ale především vyvolávají palčivé otázky o osudu lidstva.

CalhounJ

Utopie myšího ráje

John B. Calhoun zahájil své vědecké studie v roce 1947 a pokračoval v nich až do své smrti v roce 1995. Podnětem k jeho výzkumu bylo pozorování potkanů v přirozeném prostředí. Zjistil, že populace zvířat zřídkakdy přesáhla 200 jedinců na 10 akrů. Přesto by bylo schopno za stejné období vyprodukovat dalších 50.000 mláďat. Potkani žili ve skupinách, každá přibližně po 12 jedincích, a tento počet si udržovali po dlouhou dobu.

Pozorování přenesl do laboratorních podmínek. Vytvořil ráj pro myši. Připravil jim prostor, dobré jídlo, čistou vodu, stálou veterinární péči, odstranil všechny stresory.

Jejich výběh měl kapacitu 3.000 myší. Do tohoto výběhu umístil čtyři páry zdravých a aktivních myší. Výběh měl tvar bunkru rozděleného na několik sektorů, v nichž měla všechna zvířata (i při plném obsazení) přístup k potravě a pití a prostor a možnost stavět si hnízda. Calhoun pozoroval jejich chování v závislosti na počtu “obyvatel” v této omezené oblasti. Experiment několikrát zopakoval a zjistil, že všechny pokusy vedly ke stejným výsledkům.

Myší ráj vznikl a zanikl ve čtyřech fázích.

Z ráje do pekla

  • První fázi nazval fází pečlivosti. V této fázi soužití myši prozkoumaly nové prostředí, přizpůsobily se mu a rozdělily si území. Pak si našly vhodné místo k hnízdění.
  • Druhou fází evoluce byla populační exploze. Díky stálému přísunu potravy a dokonalým podmínkám zvířata tento potenciál plně využila a začala se exponenciálně množit. Každých 60 dní se počet myší zdvojnásobil. Myší komunity však nezabíraly prostor rovnoměrně a některé sektory byly zjevně přeplněné, ale přesto rychle rostly.

mousegraph3

  • Nastala třetí fáze – fáze rovnováhy. Navzdory možné kapacitě 3000 myší se nárůst zastavil již na 2200 jedincích. Rovnováha se však týkala pouze počtu obyvatel. To, co se dělo v jednotlivých zvířecích společenstvích, byl začátek konce společenství. Calhoun to nazval “behaviorální propad” – behaviorální zkáza.

Mnoho samic nebylo schopno úspěšně ukončit březost. I když se mláďata narodila, samice se o ně nedokázaly postarat. Mezi těmito dezorientovanými skupinami byla až 96procentní úmrtnost mláďat. Mezi samci se vyskytovaly četné poruchy chování – frenetická hyperaktivita, sexuální deviace vedoucí ke kanibalismu, agresivita, patologická plachost… Někteří jedinci se pohybovali po výběhu pouze tehdy, když ostatní zvířata spala. Pouze v té době se chodili krmit a napájet.

Nová generace myší se snažila začlenit do společnosti, ale byla drasticky vyhnána. Sociální role ve skupině již byly rozděleny. Dobře živené myši se dožívaly vysokého věku a tyto role mláďatům nepřenechávaly. Nadbytek mladých samců, kteří nenacházeli uplatnění v komunitě, vedl k agresivním útokům i mezi nimi samotnými. Někteří jedinci se stali cílenými oběťmi a opakovaně se stávali terčem násilí. Starší samci však již také nebyli schopni bránit své teritorium a chránit samice. Samice byly stále agresivnější. Jejich schopnost reprodukce byla vážně narušena.

Další pozorovanou odchylkou bylo zvláštní chování skupiny myší, které Calhoun nazval “krásné”. Ty žily zcela izolovaně od komunity. Nebojovaly ani neprojevovaly zájem o páření. Věnovaly se výhradně krmení a napájení a byly posedlé krásou své srsti. Od zbytku populace se odlišovaly dokonalým vzhledem. Neměly na těle žádné jizvy po boji, byly dokonale učesané, krásné a zdravé. Na rozdíl od zbytku populace však byly velmi hloupé. Nebyly schopné reagovat na vnější podněty, na změny situace, nebyly schopné žádné interakce s okolím.

  • Poslední čtvrtou fází této společnosti byla fáze smrti. Po dosažení počtu 2.200 myší, přestože celková kapacita výběhu nebyla vyčerpána, začala populace rychle klesat. Agresivita se vystupňovala do takových rozměrů, že bylo téměř nemožné najít myš bez okousaného ocasu.

mousehab4

Posledních 1000 jedinců bylo natolik sociálně deformovaných, že se vůbec nerozmnožovali. Zvířata žila vedle sebe, aniž by si uvědomovala přítomnost dalších jedinců. Tato deformace se v nich natolik zakořenila, že ani po přemístění do jiných podmínek nebyla schopna žít normálním životem. Nakonec zůstalo jen několik krásek, které se soustředily pouze na své vlastní potřeby. Užívaly si pohodlí obrovského prostoru. Neměly zájem se rozmnožovat. Poslední myš uhynula 600 dní po zahájení experimentu.

mousegraph4

Co se člověk může naučit od společenských zvířat.

Experiment prokázal, že i přes dostatek prostoru a zdrojů je při obsazení všech sociálních rolí ve společnosti boj o ně pro jedince natolik náročný, že vede k totálnímu rozkladu sociálního chování a zániku populace.

Calhoun viděl osud myší populace jako metaforu osudu člověka. Tuto sociální poruchu charakterizoval jako “druhou smrt”.

Chování zkázy přineslo myšímu společenství omezení prostoru a sociálních rolí. Myší kolonie měly rozdělené role, a když byla mláďata vyhnána ze společnosti, neměla se od koho učit sociálnímu chování. Pro komunitu byla zbytečná. Jejich frustrace vedla k sociálně nevhodnému chování. Nemohla tak předat žádné vzory společenského chování ani svým potomkům. Tak bylo do společnosti natvrdo zakódováno patologické chování, které vedlo k destrukci celé populace.

Koncentrace lidstva na malém prostoru již vykazuje podobnost s myší populací v experimentu. A příklady můžeme najít i v minulosti.

https://dennikn.sk/blog/22911/mysi-raj-upadok-spolocnosti/

https://myslenkyocemkoli.blogspot.com/2022/05/mysi-raj-upadek-spolecnosti.html

1

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Šialené návrhy „vedcov“ zo Standfordu

Stanfordská univerzita hovorí, že krv a orgány detí môžu dospelým priniesť „nesmrteľnosť

Muddy-Mud-Beach-Child-Beautiful-Childhood-Cute

(Ethan Huff, Natural News) Onedlho môžu byť deti po úspešnom opustení maternice zabíjané v prospech elity a bohatých, ktorí sa údajne snažia dosiahnuť nesmrteľnosť konzumáciou krvi a častí tiel mladých ľudí. (poznámka redakcie: Kalifornia reálne uvažuje o umožnení „potratu“ aj niekoľko týždňov po narodení.)

Vedci zo Stanfordskej univerzity teraz tvrdia, že predĺženie života by mohlo byť také jednoduché ako odber životne dôležitých orgánov detí a ich implantácia starým ľuďom, ktorí chcú žiť večne a nezomrieť ako súčasť normálneho životného cyklu.

Šialené návrhy „vedcov“ zo Standfordu

Podľa vedcov zo Stanfordu, mnohé kultúry počas histórie „uctievali mladých“ za ich schopnosť byť vykorisťovaní v prospech starších. S dnešnými technológiami to môže znamenať zber „životnej esencie“ mladých ľudí a jej prenos na starých. (Súvisiace: Pozrite si starší článok o „adrenochrómovom“ sprisahaní.)

Nedávno to otestovali „infúziou mozgovomiechového moku z mladých do starých myší“, čo obratom „zlepšilo funkcie mozgu“ tých starých. No a teraz chcú urobiť to isté s ľudskými bábätkami a deťmi.

„Tím vedcov zo Stanfordu podával 7 dní infúzie tekutiny z 10-týždňových myší do mozgu 18-mesačných myší. Následne zistili, že staršie myši si lepšie zapamätali, že zvuk a blikajúce svetlo predchádzali malému elektrickému šoku,“ informoval britský denník The Telegraph. „Bližšie vyšetrenie ukázalo, že tekutina „prebudila“ procesy, ktoré regenerujú neuróny a myelín – tukový materiál, ktorý chráni nervové bunky v hipokampe, pamäťovom centre mozgu.“

Adrenochrome-Harvesting-foto-YouTube

Budú čoskoro produkovať lieky proti starnutiu vyrobené z detí?

Publikovaná štúdia načrtávajúca spomínaný výskum vysvetľuje, že budúcnosť „anti-agingovej“ medicíny (medicíny proti starnutiu) bude zahŕňať používanie detí a bábätiek, ktorých časti tela a krv môžu pomôcť dospelým žiť dlhší život. Experimenty, ktoré už boli vykonané, údajne ukazujú, že „samotná mladá krv môže zvrátiť proces starnutia a možno dokonca aj vyliečiť Alzheimerovu chorobu“.

The Telegraph nazýva tento proces „transplantáciami mladosti“ a tvrdí, že „naozaj môže spomaliť proces starnutia“.

„Zdá sa, že prameňom mladosti je samotná mládež,“ napísali na Twitteri noviny. „Historicky si rôzne kultúry vážili krv mladých ľudí,“ napísal na Twitteri Telegraph Life. „Dokonca sa hovorilo, že Kim Čong-il, bývalý severokórejský diktátor, si injekčne podával krv zdravých mladých panien, aby uňho spomalil proces starnutia.“

Zdá sa, že dnešná „elita“, vrátane tej na Západe, robí v podstate to isté. Povrávalo sa, že sa to deje v zákulisí. Teraz s tým vychádzajú na denné svetlo a priznávajú to aj prostredníctvom „vedy“.

„Zber krvi a častí tela mladých ľudí v nádeji na nesmrteľnosť je už dlho známou zápletkou v hororových románoch a konšpiračných teóriách,“ dodal The Telegraph.

„Môže trvať len niekoľko rokov, kým sa ‚transplantácie mladosti‘ konečne presunú zo stránok gotických hororových románov do omladzovacích kliník.“

Ľudia sú z výskumu „večnej mladosti“ zhnusení

V sekcii komentárov na Newspunch jeden komentátor poukázal na to, že toto všetko sa stalo už aj v minulosti a bolo predpovedané, že sa to stane znova. No a to „znova“ nastalo dnes:

„Ako v časoch Noeho… len ďalšia pocta ich ‚bohovi‘ Molochovi.“

Ďalší poznamenal, že to je dôvod, prečo chce „elita“ ponechať legalizované potraty nedotknuté: zachovať stály prísun „súčiastok“ detí, ktoré sa majú premeniť na čarodejnícke nálevy pre dlhovekosť.

„Inými slovami, musia zabíjať naše deti alebo vykonávať potraty, aby získali potrebné zásoby, aby mohli žiť dlhšie a napáchať viac škody,“ napísala spomínaná osoba. „Pokúšajú sa vynájsť svoju vlastnú verziu večnosti. Aj ja plánujem „žiť večne“ (ako duša), no u mňa je rozdiel v tom, že na to nepotrebujem vziať život malému dieťaťu alebo novorodencovi.“

Ak chcete držať krok s najnovšími správami o šialenej vede, nezabudnite sa pozrieť na Evil.news (čertové správy).

Autor: Ethan Huff, Zdroj: naturalnews.com, Spracoval: Badatel.net

https://www.badatel.net/stanfordska-univerzita-hovori-ze-krv-a-organy-deti-mozu-dospelym-priniest-nesmrtelnost/#comments

Nanotechnology-Nano-Nanobot-Robot-Technology-Nanotech-Blood

Pridaj komentár

Dievča s perlami vo vlasoch

Omega Revival

Zverejnené v kategórií Etnická hudba | Pridaj komentár

Spánok

V spánku sa vysunie z fyzického a éterického tela takmer všetko, čo je astrálnym telom a čo naše ja v astrálnom tele pretvorilo. Keď pozorujeme jasnovidne spiaceho človeka, vidíme na lôžku spočívať fyzické a éterické telo. Tieto dva články zostávajú v spojení, v ktorom sú aj inokedy, ale astrálne telo vysunuje všetko, čo patrí k vyšším článkom, takže je možné jasnovidne sledovať, ako sa pri zaspávaní astrálne telo vysunuje v akomsi svetle z uvedených dvoch tiel. Keď máme tento stav popísať ešte podrobnejšie, musíme povedať, že u dnešného človeka je astrálne telo rozdelené rôznymi svetelnými prúdmi a zábleskami. Ak si pozrieme celkový obraz, javí sa nám ako dve do seba vybočené špirály alebo šestky, z ktorých jedna sa stráca vo fyzickom tele a druhá sa rozprestiera do kozmu. Tieto dva akési chvosty astrálneho tela sa pri ich ďalšom šírení stávajú skoro neviditeľnými, takže celý tento zjav sa dá prirovnať k forme vajca. Keď človek opäť precitne, chvost vychádzajúci do kozmu sa stráca a celý útvar sa zase stiahne do éterického a fyzického tela.

28

Že človek musí vstúpiť do stavu spánku, má svoje hlboké opodstatnenie. Nesmieme si predstavovať, že by astrálne telo za noci keď je mimo fyzické a éterické telo bolo nečinným a nekonalo žiadnu prácu. Keď je za dňa astrálne telo vo fyzickom a éterickom tele, doliehajú k nemu vplyvy vonkajšieho sveta, ktorých sa človeku dostáva vlastnou činnosťou astrálneho tela. Čo človek svojimi zmyslovými vnemami, svojou činnosťou vo fyzickom svete získava ako city a pocity, všetko čo na neho zvonku pôsobí, postupuje až do astrálneho tela. To je vlastne cítiaca a mysliaca časť človeka. Fyzické telo a to, čo je v éterickom tele, sú len sprostredkovateľmi, nástrojmi. Všetko, čo človek myslí a chce, sa nachádza v astrálnom tele. Ak je človek za dňa činný vo vonkajšom svete, astrálnemu telu sa neustále dostáva dojmov z vonkajšieho sveta. Astrálne telo je vlastným budovateľom éterického a fyzického tela. Rovnako ako všetko vo fyzickom tele stuhlo pôsobením éterického tela, tak aj všetko, čo prúdi a je činné v éterickom tele, je zrodené z astrálneho tela.

Z čoho sa teda zrodilo samo astrálne telo?

Zrodilo sa z všeobecného astrálneho organizmu, ktorý prechvieva celý náš kozmos, ktorý patrí k nám. Keď si chceme predstaviť tento vzťah malej časti astrálna vo svojom tele k celému mohutnému astrálnemu moru (k astrálnemu organizmu, v ktorom sa vznášajú a z ktorého sú zrodeni všetci ľudia, zvieratá, rastliny, nerasty, planéty), predstavme si kvapku tekutiny v nádobe. Ako kvapka má celé svoje bytie od tekutiny, ktorá je v nádobe, tak aj to, čo je v astrálnom tele, bolo kedysi obsiahnuté v celom astrálnom kozmickom mori. Astrálne telo tým, že vstúpilo do éterického a fyzického tela, sa oddelilo ako kvapka z nádoby. Ak astrálne telo spočívalo v lone všeobecného astrálneho organizmu, prijímalo svoje zákony, svoje dojmy z tohto celého kozmického astrálneho tela. Žilo svoj život v tomto kozmickom astrálnom tele. Od doby, kedy došlo k jeho oddeleniu, je astrálne telo za denného bdenia odkázané na dojmy, ktoré sa mu dostávajú od fyzického sveta. Tak musí svoju prirodzenosť deliť medzi dojmy, ktoré si prinieslo z kozmického astrálneho organizmu a medzi dojmy, ktorých sa mu dostáva zvonku v dôsledku činnosti vnútenej mu fyzickým svetom.

36

Až človek dospeje k cieľu svojho pozemského vývoja, budú tieto dve stránky navzájom harmonicky vyrovnané. Dnes tomu tak nie je, toto dvojité pôsobenie nie je v súlade. Astrálne telo je budovateľom éterického tela a tým je nepriamo (pretože éterické telo zase vybudovalo fyzické telo) budovateľom aj fyzického tela. Všetko, čo astrálne telo v priebehu času časť po časti vybudovalo, sa zrodilo z veľkého kozmického astrálneho mora.

  • Tým, že z tohto astrálneho mora vyšli len zdravé zákonitosti a harmónie, bola tvorivá činnosť astrálneho tela na éterickom a fyzickom tele pôvodne zdravá a harmonická.
  • Avšak z vplyvov, ktoré sa astrálnemu telu dostáva zvonku od fyzického sveta a ktoré jeho pôvodnú harmóniu porušujú, pochádzajú všetky poruchy fyzického tela, ktoré sa u dnešného človeka vyskytujú.

Keby astrálne telo zostávalo stále v človeku, rozvrátil by silný vplyv fyzického sveta skoro celú harmóniu, ktorú si astrálne telo z kozmického organizmu prinieslo. Veľmi skoro by sa človek opotreboval únavou a chorobami. Za spánku astrálne telo ustupuje do pozadia pred dojmami fyzického sveta, ktorý neobsahuje už nič, čo by pôsobilo harmóniu, vstupuje potom do všeobecnej harmónie kozmu, z ktorej sa zrodilo.

Ráno si astrálne telo prináša ako dozvuky toho, čo prežilo za noci, obnovu seba samého. Astrálne telo každej noci obnovuje svoju harmónii s veľkým kozmickým astrálnym morom a jasnovidec vníma, že toto astrálne telo nie je nečinné. Jasnovidec vidí súvislosť medzi astrálnym morom a astrálnym telom pracujúcim na odstránenie únavy, ktorá vznikla disharmóniou sveta. Táto činnosť astrálneho tela sa prejavuje tým, že ráno po spánku sa cítime posilnení. Avšak astrálne telo, ktoré za noci žilo vo veľkej harmónii, sa musí znovu prispôsobiť fyzickému svetu, preto najsilnejší pocit osvieženia sa objavuje až niekoľko hodín po tom, čo astrálne telo vstúpilo opäť do fyzického tela.

Je bdelý život škodlivý spánku? Môže bdelému životu škodiť spánok? Keď prežíva človek svoj bdelý život správne, bude mať aj zdravý spánok. Keď prežíva svoj bdelý život tupo, lenivo a pohodlne – bez práce, potom je aj jeho spánok nezdravý. To znamená, že nezdravý spánok bdelému životu škodí, kým zdravý spánok bdelému životu prospieva. A naopak: bdelý život prospieva spánku a ospalý bdelý život, spánku škodí.

Astrálne telo a ja keď v spánku opúšťajú telo, keďže nemajú vyvinuté orgány, aby vnímali okolie, nevnímajú svet v ktorom sa nachádzajú. V tom záleží vyšší vývoj, že astrálne telo a ja sú schopné vytvárať orgány, aby vnímali okolie.

http://www.antroposof.sk/clovek/spanok.html

27

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Smrť

Mŕtvy človek sa líši od spiaceho človeka tým, že u mŕtveho človeka odišlo éterické telo spolu s astrálnym a zanechalo tu vo fyzickom svete len fyzické telo. Takéto vysunutie éterického tela z fyzického sa v čase medzi zrodením a smrťou u človeka nevyskytuje. Pre človeka, ktorý zomrel, je dôležitým momentom chvíľa bezprostredne po smrti.

40

Pred dušou mŕtveho človeka sa ocitá celý jeho život poslednej inkarnácie akoby vo veľkom spomienkovom obraze. Tak je to u každého človeka po smrti. Zvláštnosť tohto obrazu je v tom, že sa v ňom akoby stierajú všetky zážitky, ktoré človek na svojej ceste svetom subjektívne prekonal. Pri svojich rôznych zážitkoch sme vždy prežívali aj cit radosti a bolesti, povznesenosti alebo smútku. Naše vonkajšie nazeranie bolo vždy spojené s vnútorným prežívaním. Všetky radosti a bolesti, ktoré sa k obrazom života pripájajú, sa však pri tejto posmrtnej spomienke nevyskytujú. Človek stojí pred týmto spomienkovým obrazom práve tak objektívne, ako pred maľbou. Keď táto znázorňuje človeka, ktorý je naplnený bolesťou, pozerá na neho objektívne, môžeme jeho smútok spolucítiť, predsa však nemáme bezprostredný dojem bolesti, ktorý dušu tohto človeka napĺňal. Tak je to aj s oným obrazom bezprostredne po smrti. Je akoby rozprestretý a v obdobiach, ktoré budia úžas, pretože sú tak krátke, človek vidí všetky jednotlivosti, ktoré sa v živote udiali. V dvoch, troch, štyroch po smrti to, čo sa votkalo do éterického tela, zasa prechádza do všeobecného kozmického éteru, rozplýva sa to. Môžeme to nazvať odkladaním éterického tela. V živých obrazoch sa pred človekom odvíja tablo jeho pozemského života.

Obyčajné spomienkové obrazy sa vynárajú tak, že má človek pocit, že v spomienke žije hlavne to, čo v podobe predstáv o svete pristúpilo zvonku, čo človek sám zažil ako príjemné či bolesť, čo mu urobili druhí ľudia, ako sa k nemu zachovali. Predovšetkým toto človek prežíva v obyčajnej spomienke. V spomienkovom tablo však človek prežíva inak.

  • V obyčajnej spomienke – povedzme, že sa pred desiatimi rokmi s niekým stretol – prežíva, ako sa k nemu ten človek zachoval, čo mu dobrého alebo zlého urobil a podobne.
  • V tomto životnom tablo však prežíva, aký bol prvý pohľad, ktorým sa on sám na toho človeka obrátil, čo on sám urobil, čo on sám prežíval, keď usiloval o jeho lásku, čo pociťoval. Človek teda v tomto tablo pociťuje to, čo sa rozvíja z vnútra von, zatiaľ čo obyčajná spomienka poskytuje to, čo sa rozvíja zvonka do vnútra. Môžeme teda povedať, že v tomto životnom tablo je obsiahnuté niečo ako prežitok v bezprostrednej prítomnosti, v ktorom sa neukazuje jedna vec za druhou tak ako v spomienke, ale jedna vedľa druhej v dvojrozmernom priestore. Toto životné tablo možno veľmi dobre odlíšiť od obyčajného spomienkového tabla.

Oddelenie fyzického tela od éterického ešte za života sa vyskytuje len u zasvätenca. Predsa však sú isté okamihy, kedy sa akoby jedným razom éterické telo uvoľní od fyzického tela. Tak je tomu, ak má človek zvlášť hrozné zážitky, napr spadne z výšky alebo sa topí. Takýmto silným nárazom sa určitým spôsobom uvoľňuje éterické telo od fyzického. Následkom je, že v takom čase vyvstane pred dušou človeka celý doterajší život ako spomienka. To je obdobou zážitku po smrti.

31

Po uplynutí doby, kedy sa éterické telo spolu s astrálnym oddelilo od fyzického tela, prichádza okamih, kedy sa astrálne telo so všetkými vyššími článkami oddelí od éterického tela. Po tomto oddelení sa spomienkový obraz zatemní a mizne. Ale človek ho nestráca úplne, niečo mu zostáva. To, čo nazývame éterickou substanciou, sa rozptýli po celom svetovom éteri, ale zostáva akýsi výťažok, ktorý človek počas svojho ďalšieho putovania životom nemôže už nikdy stratiť. Z éterického obrazu prenáša človek tento výťažok do všetkých svojich budúcich inkarnácií, aj keď si na to neskôr nemôže spomenúť. Čo sa z tohto spomienkového výťažku vytvorí, nazývame pojmom kauzálne telo. Po uplynutí každého života sa pridáva nový list do knihy života. To rozmnožuje životnú podstatu a pôsobí, že budúci život sa primeraným spôsobom rozvinie, ak uplynulé životy boli plodné. V tejto okolnosti tkvie príčina, prečo je život bohatý alebo chudobný na talent, vlohy apod.

Aby sme chápali život astrálneho tela po jeho oddelení od éterického tela, musíme trochu zohľadniť fyzické pomery. Vo fyzickom živote sa astrálne telo raduje, trpí, uspokojuje svoje chtíče, pudy a priania prostredníctvom fyzického tela.Po smrti sa mu však týchto fyzických nástrojov nedostáva.

Labužník svoju chuť na dobré jedlá nemôže uspokojiť, pretože mu chýba jazyk, ktorý stratil zároveň s fyzickým telom, chtíč mu však zostáva, pretože súvisí s astrálnym telom. V tom má tiež príčinu palčivý smäd pri pobyte v kámalóke (kama = žiadostivosť, prianie, loka = miesto, ale v skutočnosti je to stav). Kto už v čase fyzického života vyrastá z fyzického tela, ten si skracuje dobu kámalóky. Preto si musíme už tu odvykať všetkým chúťkam a vášňam, ktoré možno uspokojiť len fyzickými nástrojmi. Vyrastáme z fyzického tela, keď hľadáme nadšenie v predmetoch krásy a harmónie, ktoré nás vedú von zo zmyslového sveta už tu.

  • Zmyslové materialistické umenie pôsobí sťaženie stavu kámalóky,
  • zatiaľ čo duchovné umenie pôsobí uľahčenie tohto stavu, pretože každý ušľachtilý a preduchovnelý sklon pôsobí skrátenie doby v kámalóke. Čas v kámalóke zodpovedá dobe, počas ktorej si má človek odvyknúť zmyselným chtíčom a pudom. Táto doba trvá približne tretinu bežného života.

Človek tu začína prežívať celý svoj život. Keď bol tu hneď po smrti obraz bez akejkoľvek radosti alebo zármutku, prežíva teraz človek všetku radosť a žiaľ skutočne ešte raz a to obráteným spôsobom – tak, že všetku radosť, všetok žiaľ, ktoré spôsobil iným, musí teraz prežívať sám v sebe. Toto nemá so zákonom karmy nič spoločného. Spätné prežívanie má svoj počiatok pri poslednej udalosti pred smrťou a postupuje trojnásobnou rýchlosťou bežného života až ku zrodeniu. V okamihu, keď človek v tomto spätnom spomínaní dospel k svojmu zrodeniu, pripája sa časť astrálneho tela, ktorú ja spracúva a pretvorilo, k telu kauzálnemu. Naproti tomu ako tieň odpadá to, čo človek ešte nespracoval, to sú astrálne mŕtvoly ľudí. Teraz človek odložil telo fyzické, éterické aj astrálnu mŕtvolu. Prežíva teraz nové stavy v dévachane. Dévachan je okolo nás práve tak, ako svet astrálny. Keď človek odložil tieto tri mŕtvoly, dosiahol stav, ktorý Biblia naznačuje tajomnými slovami: “Kto nebude ako dieťa, nevojde do kráľovstva nebeského.” (Dévachan, čiže duchovný svet, je nebeskou ríšou, nebom v kresťanskom zmysle.)

Smrť, umieranie je iba na Zemi, vo vyšších svetoch nie je žiadnej smrti, ale premena, metamorfóza.

http://www.antroposof.sk/clovek/smrt.html

44

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Vznik a charakter vízií

K veciam, ktoré sa pre bežné vedomie nachádzajú na hranici medzi zmyslovým a nadzmyslovým svetom, patria napr. videnia, vízie. Tu sa v určitom druhu halucinácie, ktorú však človek ešte viac či menej ovláda, vynoria obrazy, ktoré majú celkom určité utváranie, môžu byť dokonca farebné a počuteľné, ale tak ako sa vynárajú vo vedomí, neodpovedajú vonkajšej veci tak, že by vec vonku bola rovnaká ako vízia vynárajúca sa vo vnútri človeka.

52

Keď človek vníma v každodennom živote, je vnímaný predmet vonku jeho obraz, avšak značne tieňovej povahy, je vo vnútri. A človek si je plne vedomý toho, ako sa jeho tieňová predstava vzťahuje k vonkajšiemu svetu. Vízia sa sprvu vynára sama o sebe a nárokuje si priznanie istej reálnosti. Človek sa tiež dostáva do duševného rozpoloženia, kedy už nie je schopný náležite posúdiť mieru reálnosti obrazu, ktorý sa v ňom bez jeho pričinenia vynára.

Vízie vznikajú tak, že dotyčný človek v sebe doteraz nesie schopnosť preniesť to, čo prežije v sne, do sveta bdenia a v tomto bdelom svete to pozdvihnúť k predstave, spôsobom, ktorým obvykle môže pozdvihnúť k predstave to, čo vníma zvonku prostredníctvom zmyslov. Ak sa pozriem na hodiny, ktoré majú fyzicko-zmyslovú existenciu, a urobím si vnútorný obraz, alebo ak som vo sne prežil vnútornú realitu nejakej vonkajšej veci a po prebudení som si potom urobil obraz toho, čo som prežil – to sú v istom ohľade dva deje, ktoré sa nelíšia ničím iným, než tým, že

  • ten prvý ovládam, a preto ten obraz zatemním,
  • v druhom prípade ten dej neovládam, nevnášam do svojich predstáv nič súčasného, ​​ale niečo, čo som prežil v minulom, alebo v predminulom alebo ešte skoršom spánku, kedy bola moja duša vonku, a utvorím si víziu.

Takéto vízie boli v dávnejšej dobe vývoja ľudstva, ktoré inštinktívne ovládalo pomer k fyzickému, k duchovnému svetu, niečím prirodzeným, v dôsledku pokračujúceho vývoja ľudstva sa však stali tým, čím sú dnes: niečím neovládaným, niečím iluzórnym. Preto k nim musíme pristupovať s plným pochopením podstaty veci, lebo dnešnému človeku jedno chýba – ak prežije v spánku niečo v duchovnom svete a vráti sa do fyzického sveta, nepočuje napomenutie Strážcu prahu: Zapamätaj si všetko, čo si prežil v duchovnom svete, a prenes to do sveta fyzického. Keď to človek prenesie, potom vie, čo je vo vízii obsiahnuté. Ak sa vynoria však vízie len vo fyzickom svete, bez toho aby človek vedel, ako ju z duchovného sveta preniesol a čo vlastne preniesol, vtedy človek dianie neovláda a ľahko tak podľahne ilúziám voči svojim vizionárskym prežitkom.

Môžeme teda povedať:

Vízie vznikajú tak, že človek zážitky zo spánku nevedome prenesie do denného života a denný život mu tieto zážitky pretvorí v predstavy, ktoré sú potom vnútorne oveľa sýtejšie, oveľa komplexnejšie než obvyklé predstavy, majúce povahu tieňa. Ak človek prenesie tieto predstavy do fyzického sveta, urobí z nich takéto živé, farebne intenzívne predstavy.

http://www.antroposof.sk/clovek/vizia.html

58

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Podvedomé vedomie – podvedomie, snívanie a predtuchy

Pre bežné vedomie ostáva všetko, čo sa nachádza pod srdcom, nevedomé. Ale aj keď je to pre človeka nevedomé, nie je to o nič menej naplnené vedomím, avšak vedomím, ku ktorému človek v súčasnosti doteraz nepreniká. Vo svojom vedomí človek prežíva takpovediac len to, čo tu zo všetkých zážitkov, ktoré inak má, vyčnieva nad hladinu ako ostrov. Ak dokážeme v zrení pojať človeka, môžeme vidieť, že je vybavený týmito, dnes ešte podvedomým silami.

Biomarker

Môžeme potom vidieť, ako človek uskutočňuje ten či onen čin, ktorý mu v bezprostrednom pozemskom okamihu, v ktorom žije, prináša potešenie, uspokojenie. Jeho hlava je spokojná. Človek vykoná z toho či onoho dôvodu naozaj zlý čin: jeho hlava je spokojná. Súvislosti sú pre bežné vedomie neprístupné. Lenže hlava takého človeka môže byť síce veľmi spokojná, ale ruka, ktorá dotyčný čin spácha, sa – je to podvedomé, vo vesmíre je to však vedomé – zachveje. A hoci také zachvenie nie je vždy navonok viditeľné, v éterickom a astrálnom tele sa stane chvením.

Vnútorne tak môžeme vidieť, že človek môže byť nad vykonaným činom v hlave spokojný, v podvedomí sa však toto uspokojenie zmení v zachvenie, odohrávajúce sa buď v astrálno-éterických orgánoch spojených s rukami, alebo v takýchto orgánoch spojených s nohami. V tom, čo v hlave spôsobuje uspokojenie zo zlého činu, v tom takpovediac umiera vedomie, iné vedomie však vzchádza v tom, čo sa v dolnej časti človeka nad týmto činom zachveje.

V tomto zachvení sa pripravuje budúca karma. Lebo toto zachvenie je zachvením pred silami skrytého sveta. V tomto zachvení človek dopredu cíti, čo prežije v podobe hviezdneho súdu, až vypláva z ostrova Zeme na šíry oceán hviezdneho bytia.

http://www.antroposof.sk/clovek/podvedomie.html

psy

Snívanie

Snívame vtedy, keď uvoľnilo síce astrálne telo už úplne svoje spojenie s fyzickým telom, ale ešte je spojené s éterickým telom.

Sny sa odievajú do obrazov až vtedy, keď astrálne telo narazí na éterické telo, alebo ho práve opúšťa, teda pri prebúdzaní alebo zaspávaní. Tieto sny si človek pamätá. Ale sníva celú noc.

Potom je zorné pole človeka prenikané obrazmi, ktoré nazývame sny. Je to medzistav v ktorom astrálne telo úplne uvoľnilo svoje spojenie s fyzickým telom, ale s éterickým telom ešte istým spôsobom súvisí.

http://www.antroposof.sk/clovek/snivanie.html

index

Predtuchy

Na hranici medzi zmyslovým a nadzmyslovým svetom sa nachádzajú i predtuchy. Tu človek to, čo pociťuje a vníma vo fyzickom živote (teda spôsob, akým tu pociťuje a vníma), prenesie do života v spánku. Keď to potom prenesie, takpovediac, do otvoreného mora života v spánku, dostane sa mu napomenutia Strážcom prahu, aby nerobil neplechu.

Ak je ale spánok len ľahunký, aký mávame oveľa častejšie, než si myslíme – keď človek prechádza obvyklým životom, tak niekedy trošku spí, len tak máličko, tohoto maličkého spania by sme si vôbec mali viac všímať – keď človek takto máličko spí, potom cez prah bez toho, aby si to všimol, prenáša každodenné pociťovanie. Tu človek ignoruje Strážcu prahu a prenesie cez prah to, čo si nesie v obvyklom dennom prežívaní. A potom vznikajú temné pocity, ako keby človek vnútorne vnímal niečo, čo má jeho samého alebo niekoho iného v budúcnosti stretnúť. Touto cestou vzniká predtucha.

http://www.antroposof.sk/clovek/predtucha.html

cbcf1ab4b1a4cebfe92d3e4a6f2df2e7

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Podpríroda

Zasvätenec prechádza aj stupňom, kde sa môže oboznámiť s hornými a dolnými bohmi. Keď duchovno-duševný článok zostúpi do fyzického a do éterického tela tak hlboko dolu, že fyzické a éterické telo tento duchovno-duševný prvok premôžu, potom v dôsledku akéhosi zblúdenia duchovno-duševných článkov do fyzického tela vzniká chorobný stav. V okamihu, keď sa to stane, človek pri bežnom prebúdzaní vstupuje do seba hlbšie, než by mal počas bdenia vstúpiť do svojho fyzického organizmu – a tu dolu sa stretáva s mimoľudskými, podprírodnými vplyvmi.

lemurians

Je potrebné vedieť, že v prírode žijeme len vtedy, keď sa nachádzame v normálnom vzťahu medzi svojou duchovno-duševnou a fyzicko-zmyslovou organizáciou. V okamihu, keď sa ponoríme hlbšie a intenzívnejšie do svojej fyzickej telesnosti, dostaneme sa do vzťahu s tým, čo je pod prírodou.

Tu vstupujeme do vzťahu s tým, v rámci čoho na človeka pôsobia elementárne bytosti a bytosti vyšších hierarchií na rôznych stupňoch svojho vývoja. Nastane skutočnosť, že sa dostaneme do styku s tými bohmi, ktorí rozvíjajú svoju činnosť v oblasti, ktorá je pod prírodnými vplyvmi.

Zasvätenec kedysi povedal, že bol uvedený k dolným bohom. Dnes by mohol povedať: Spoznal som povahu ľudských chorôb, lebo tá vedie k dolným bohom.

http://www.antroposof.sk/clovek/podpriroda.html

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Jaroslav Dušek – O společenské hypnóze, iluzi bezpečí a mechanismech strachu

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár

Karma

Prečo nás v živote postihuje utrpenie? Všetky bolesti, problémy, ktoré nás postihnú, sú vyhľadávané našimi nedokonalosťami, ktoré sme si priniesli z minulých inkarnácií. A pretože tieto nedokonalosti v nás sú, hľadá v nás to rozumnejšie než sme my, cestu k bolestiam, k utrpeniu. My všetci máme v sebe niečo rozumnejšie, než sme my sami, niekoho oveľa múdrejšieho. Menej múdry je ten, komu v obyčajnom živote hovoríme ja. Tento menej múdry, ak by to bolo na ňom, by nevyhľadával bolesť, ale rozkoš.

20

Rozumnejší je ten, kto spočíva v hlbinách nášho podvedomia, ku ktorému naše obyčajné vedomie nedosahuje. Onen rozumnejší dostáva väčšiu moc nad menej rozumným a naše nedokonalosti privádza k našim bolestiam a dáva nám trpieť, pretože každým vnútorným a vonkajším utrpením sa zbavujeme nejakej nedokonalosti a činíme sa dokonalejšími. Ak tomu porozumieme, môže sa nás zmocniť blažený pocit, z ktorého plynie: “Aj tam, kde sa svet zdá byť plný utrpenia, je plný múdrosti.” Niečo také je potom vymoženosťou antroposofie pre život. Ak si to uvedomujeme, vložili sme do našej duše niečo ako zárodok a mnohé, čo je v nás ako smutná nálada, sa premení v radostnú životnú náladu, v silu.

Radosti a rozkoše sa nám v živote dostáva ako niečoho, čo je nám múdrym riadením sveta darované bez nášho pričinenia, čo musíme prijať ako milosť svetových mocností, ktoré nás chcú akoby vložiť do seba. Vplyvom bolesti a problémov prichádzame sami k sebe, zdokonaľujeme sa. Svojou radosťou vyvíjame pocit, – ale len keď na ňu pozeráme ako na milosť – ktorý môžeme nazvať pocitom oblažujúceho spočívania v božských mocnostiach. A vtedy je jedinou oprávnenou náladou iba vďačnosť voči radosti. Radosť nemožno pripisovať karme. Každá myšlienka, že radosť je zaslúžená, nás oslabuje. Radosť a rozkoš majú v sebe niečo ničivé a ničia naše vlastné ja. Nemá to byť snáď kázanie proti rozkoši, výzvou, aby sme sa oddali sebatrýzneniu. Ak poznáme nejakú vec správne, neznamená to, aby sme pred ňou utekali. Treba ju brať kľudne. Máme však v sebe vzbudzovať náladu prežívať ju ako milosť, lebo tým sa noríme do božstva. Tieto slová nie sú povedané preto, aby kázali askézu, ale aby bola prebudená správna nálada voči radosti. Ak by sa jej však chcel niekto vyhýbať, pretože by si hovoril, že je v nej niečo ničivé, tak to by bol ideál falošnej askézy, sebatrýznenie – taký človek by sa vyhýbal milosti, ktorú mu darujú bohovia, v podstate búril sa proti nim.

Je správne, aby sme bolesť vnímali ako niečo, čo nám poskytuje naša karma, a radosť vnímali ako milosť, že sa k nám môže skláňať niečo božského. Ako znamenie toho, ako blízko nás Boh k sebe pritiahol, nech je nám radosť a utrpenie nech je nám znamením toho, ako ďaleko sme vzdialení od Boha. To dáva základnú náladu voči karme. Radosť je nazaslúžená. Ak chceme porozumieť svojej karme, tak vo svojich bolestiach a utrpeniach musíme vidieť niečo, čo niekto múdrejší v nás vyhľadáva, aby prekonal určité nedokonalosti, a my preto s kľudom znášame svoje bolesti a tým kráčame ďalej po svojej ceste. Vo svojej radosti netreba vidieť to, akoby ňou človeka chceli bohovia vyznamenať, zvýhodniť pred inými. Musíme ju chápať akoby nám boli pridelené ako podnet, aby sme sa cítili v milosti božských bytostí. Tento pocit byť v milosti znamená pokrok, ostatné by nás vrhlo v našom vývoji naspäť. Človek nemá veriť, že môže prísť k radosti niečím karmickým, ale musí veriť, že k nej môže prísť len tým, že žiadne prednosti nemá. Nie je oprávnený názor, že ten kto je naplnený radosťou a bohatý, si to zaslúžil.

Na základe čoho do našich životov vstupujú konkrétni ľudia?

Tá rozumnejšia časť v nás, nás spája s ľudmi, ktorí nám zdanlivo náhodne vstupujú do cesty a skrze ktorých zažívame to či ono. Chceme sa s nimi stretnúť preto, pretože sme ich stretli už skôr a pretože sa toto stretnutie už skôr pripravilo. Nemusí to byť v poslednom živote, ale aj skôr. Pretože v minulých životoch sme boli s týmito ľuďmi v určitom vzťahu, pretože sme ním získali určitý dlh – preto nás ten múdrejší privádza dohromady. Sme magickou silou k nemu privedení.

  • Okultným bádaním sa ukazuje, že v prostrednej časti života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám boli často v niektorej predchádzajúcej inkarnácii rodičmi. Stáva sa len zriedka, že sa hneď v najrannejšom detstve stretávame s ľuďmi, ktorí skôr boli našimi rodičmi.
  • Na začiatku života sa stretávame s ľuďmi, s ktorými sme sa skôr poznali uprostred života
  • a teraz, uprostred života nadväzujeme známosť s ľuďmi z počiatku vtedajšieho života. Najviac v druhej polovici života sú nám privádzaní do cesty osoby, s ktorými naviazaná karma sa nedá vyrovnať v jednom živote.

Predpokladajme, že sme niekomu v jednom živote spôsobili utrpenie. Ľahko by sme si mohli myslieť, že tá rozumnejšia časť v nás s ním v nasledujúcom živote privedie zasa do styku, aby sme mohli vyrovnať to, čo sme mu spôsobili. Lenže pomery v živote nie sú vždy také, aby bolo možné vyrovnať všetko, ale často len časť. Tým nastávajú podmienky, ktoré všetko komplikujú a umožňujú, aby takéto oneskorené zbytky karmy boli vyrovnávané v druhej polovici života. V priebehu svojej karmy dozrievame, osvojujeme si životné skúsenosti. Stávame sa múdrejšími svojimi chybami aj keď v jednom živote nemáme často možnosť príležitosť použiť múdrosti, preto nám to, čo sme sa naučili, zostáva ako sila pre budúci život.

Naše predstavy neberieme so sebou z jedného života do druhého. Berieme so sebou to, čo je ako naša vôľa, citová oblasť – dobrosrdečnosť, takže svoje predstavy, reč, dostávame s každým životom nanovo. Lebo najväčšiu časť predstáv si osvojujeme u reči. Teda závisí na našej karme, inkarnáciách, aké predstavy prijmeme. To, čo môžeme dosiahnuť ako múdrosť predstáv, to prijímame zvonku, závisí to na tom, ako nás naša karma začlenila do jazyka, národa, rodiny. Vo svojich predstavách a myšlienkach nevieme o svete nič iné než to, čo závisí na našej karme. To znamená, že to, čo môžeme v živote vedieť, je niečo osobné, že sa nedostaneme nad svoju osobnosť tým, čo si môžeme v živote osvojiť. V živote sa nikdy nedostaneme až k onomu rozumnejšiemu v nás, ale vždy zostaneme stáť len u onoho menej rozumného. Ak sa niekto domnieva, že môže o svojom vyššom ja vedieť viac sám zo seba, z toho, čo si osvojuje vo svete, mýli sa.

V Novom zákone je písané o tom ako zákonníci a farizeji priviedli ku Kristovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Postavili ju do stredu a vravia mu: “Majstre, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. Mojžiš v jeho zákone prikázal nám takéto kameňovať. Čo hovoríš ty? Tým ho chceli pokúšať, aby ho mohli obžalovať. Ježiš sa však zohol nadol a pravou rukou písal na Zem.” Čo písal? Zapísal hriech do duchovného sveta. A z tohto duchovného sveta dôjde hriech svojho vyrovnania! Tým ostatným však pripomenul, či si sami nie sú vedomí nejakého hriechu! Lebo len keby nemali nič na vyrovnanie, až potom by si mohli povedať, že sami v spojitosti s hriechom tejto ženy nie sú, a mohli by ju súdiť.

22

Takto však nemôžu vedieť, či oni sami nepoložili príčinu v minulom živote na to, čo túto ženu teraz stretáva, nemôžu predsa vedieť, či oni sami v minulom živote nepriviedli túto ženu k tomu, že teraz porušila manželstvo, či oni sami sa nedopustili tohto hriechu v skoršom živote, alebo ho nezapríčinili. Všetko je zapísané v karme. Ježiš písal na Zem, ktorú už prenikol svojím duchovným svetlom. Zemi zveril teda to, čo môže byť karmou pre cudzoložnicu. Chcel povedať: “uberajte sa cestami, ktoré vám teraz naznačujem! A nesúďte. Buďte takými, aby ste povedali: My nesúdíme.” To, čo žije v človeku – prenechať karmickému vyrovnaniu! Keď to budú ľudia nasledovať, dospejú ku karme. Keď to pochopia, postúpia človeka karmickému vyrovnaniu. Karma sa nemusí učiť ako dogma, bola vyučovaná činom. Tak učil Kristus.

Na vyššie oblasti, do ktorých zasahuje pôsobenie akaši, majú vplyv aj naše skutky. Čo sa zvonku deje, to zasahuje až do najvyšších oblastí dévachanu. Pochopíme takto, ako si človek zostupujúci dolu k novému vteleniu, vytvára a pričleňuje opäť svoje astrálne telo. Všetko, čo myslel a cítil, včlenilo sa ako stály prvok do astrálneho sveta, v ktorom človek zanecháva veľa stôp.

  • Ak bolo v tom, čo myslel skôr, veľa pravdivého, vytvára mu tieto stopy dobré astrálne telo.
  • Čo doplnil do dolného dévachanického sveta, ako svoj temperament atď, to mu vytvára nové éterické telo.
  • Skutky, ktoré človek vykonal, pôsobia z najvyšších oblastí dévachanu (kde sa stretávame už s akašou) na okolnosť, ako a kde fyzické telo zaujme svoje miesto (kde sa zrodí). Tu sú sily, ktoré človeka vedú na určité miesto. Ak sme urobili niekomu niečo zlé, potom je to vonkajšou skutočnosťou, ktorá vystúpila nahor, až do najvyšších oblastí dévachanu a pôsobí pri novom vtelení do fyzického tela ako sila, ktorú človek opustil a tá ho núti, aby – vedený vyššími bytosťami – vstúpil do príbuzenských pomerov a na miesto, kde môže zakúsiť účinky svojich skutkov vo fyzickom svete.

Všetko, čo zvonku prežívame, bez toho aby sme tým boli vnútorne obzvlášť dotknutí (všetko, čo je v astrálnom tele), pôsobí pri najbližšom vtelení na naše telo astrálne a priťahuje primerané city a myšlienkové osobitosti. Následkom toho, či človek prežil svoj život dobrým spôsobom, videl veľa vecí, získal si bohaté vedomosti, potom je, že astrálne telo sa v najbližšom živote znovuzrodí so zvláštnymi vlohami v týchto smeroch. Zážitky a skúsenosti sa takto odtláčajú v najbližšom vtelení do astrálneho tela.

Čo však človek cíti ako radosť a bolesť, čo je vnútorné prežívanie duše, to pôsobí v najbližšom vtelení až na éterické telo a pôsobí v ňom trvalé sklony. Kto prežil veľa radosti, ten bude mať éterické telo s temperamentom, prikláňajúcim sa k radosti. Kto sa usiluje vykonať veľa dobrých skutkov, tomu sa v najbližšom živote prostredníctvom citu, ktorý pritom vyvíja, dostáva vyslovene talentu k dobrým skutkom, bude mať tiež starostlivo vyvinuté svedomie a stane sa morálne založeným človekom. To, čoho je éterické telo v tomto živote nositeľom (trvalý charakter, vlohy apod.), to vystupuje opäť za budúceho života vo fyzickom tele a to tak, že napr. človek, ktorý v jednom živote vyvinul zlé sklony a vášne, sa v budúcom živote rodí s nezdravým fyzickým telom. Naproti tomu človek, ktorý má dobré zdravie, ktorý je schopný veľa vydržať, ten vyvinul v predchádzajúcom živote dobré vlastnosti.

Kto má neustále sklon k chorobám, doplnil spôsobom svojho života zlé pudy do svojho vnútra. Tak máme v moci, aby sme si sami získali zdravie alebo privodili chorobu, ak tieto majú príčiny v potenciáli fyzického tela. Stačí len odstrániť všetky zlé sklony a pripravíme si dobré a silné telo pre budúci život.

Aurora Garden

Človek, ktorý mal sklon všetko vo svojom okolí milovať, ktorý sa usiloval láskyplne sa pohrúžiť do každej bytosti a žiť život, ktorý rozsieva lásku, ten v ďalšom vtelení nadobudne fyzické telo, ktoré si dlho uchová mladistvý výzor. Láska ku všetkým bytostiam, snaha vzbudiť v sebe sympatie ku všetkým, vytvorí telo, ktoré si uchová mladosť. Život, ktorý je naplnený nenávisťou, antipatiou voči iným bytostiam, ktorý všetko kritizuje, so všetkým je nespokojný a všetkého by najradšej nechal byť, vytvorí z takých sklonov telo, ktoré čoskoro starne a dostáva vrásky. Tak prechádzajú sklony a vášne jedného života do tela v budúcom vtelení. Ak si vypestujeme zmysel pre získavanie bohatstva (ktorý je pudový, ktorý stále usiluje o to, aby zhromažďoval statky, takže tento pud sa stáva sklonom), potom v budúcom živote sa táto snaha stáva dispozíciou k infekčným chorobám vo fyzickom tele. Takéto prípady možno všeobecne zistiť tam, kde bol predtým prehnaný zmysel finančného zisku, ktorý má svojho nositeľa v éterickom tele. Naproti tomu snaha, ktorá nechce z ničoho profitovať, ktorá pracuje pre ľudstvo alebo pre celok, je taký sklon v éterickom tele, ktorý v ďalšom živote pôsobí ako posila proti infekčným chorobám.

Veľa ľudí si narieka na bolesť a utrpenie, ale z vyššieho stanoviska nie je vôbec oprávnené si takto nariekať, pretože ak ho prekonáme, potom utrpenie a bolesť nám je zdrojom múdrosti a schopnosti prehliadnuť životné súvislosti. Kľudným znášaním bolesti a utrpenia si možno získať najväčšiu múdrosť sveta.

Nikto, kto je znechutený životom a uteká pred bolesťou, kto ju nechce zniesť, si nemôže vytvoriť základ pre múdrosť. Dokonca – ak získame hlbší vhľad – nemôžeme si vôbec nariekať na choroby. Z vyššieho stanoviska, zo stanoviska večnosti, nadobúdajú úplne iný význam. Choroby, ktoré prekonáme, sa v najbližšom živote často objavujú ako mimoriadna krása tela, takže mnohokrát bola telesná krása, s ktorou sa u ľudí stretávame, získaná chorobou v predchádzajúcom živote. Krása súvisí s chorobami a je ich následkom. Kto vyvíja zlé vášne, tvorí si vnútornú dispozíciu k chorobám. Ak ochorie niekto tým, že napr. pracuje v zamorenom vzduchu, je to niečo iné a nesúvisí to s dispozíciou fyzického tela. Všetko, čo človek na fyzickej úrovni vykonal, od kroku a pohnutia ruky, až k najkomplikovanejším dejom (napr. k stavbe domu), prichádza k človeku v niektorom budúcom vtelení zvonku ako skutočný fyzický účinok (následok). Tak vidíme, že žijeme z vnútra navonok. Čo žije v astrálnom tele ako radosť a bolesť, potešenie a žiaľ, objavuje sa opäť v éterickom tele, pudy a vášne, ktoré kotvia v éterickom tele, objavujú sa vo fyzickom tele ako dispozície. Čo tu však urobíme fyzickým telom, to sa objavuje v najbližšom vtelení ako vonkajší osud. Čo robí astrálne telo, stáva sa tak osudom éterického tela, čo robí éterické telo, stáva sa osudom fyzického tela a čo koná fyzické telo, to sa v najbližšom vtelení vracia ako fyzická skutočnosť. Toto pôsobenie osudu dáva na seba veľakrát dlho čakať, ale určite sa v živote človeka musí dostaviť.

Keď sledujeme život jedného človeka v jeho rôznych vteleniach, potom vidíme, že jeho život v budúcom vtelení pripravujú bytosti, ktoré pôsobia pri včlenení jeho bytia do fyzického tela tak, že človek je vedený na určité miesto, aby ho jeho osud postihol.

 Príklad zo života: Pri akomsi zasadnutí stredovekého súdu – (samosprávny súd v juhozáp. Nemecku s rýchlym tajným riadením) sa zúčastnil určitý počet sudcov, ktorí vyniesli rozsudok a sami ho aj vykonali. Usmrtili istú osobu. Bolo možné sledovať sudcu aj usmrteného v ich predošlých vteleniach a objavilo sa, že všetci žili v rovnakej dobe, popravený ako náčelník ktoréhosi kmeňa a tento dal tých, ktorí ho odsúdili ako sudcovia tohto súdu, popraviť. Tento skutok predošlého fyzického života vytvoril súvislosť medzi týmito osobami, vytvoril sily, ktoré zasahujú svojím pôsobením až do akaši.

Ak dôjde k opätovnému vteleniu človeka, dajú mu tieto sily znovu sa zrodiť súčasne a na rovnakom mieste s ľuďmi, ku ktorým ho viažu určité putá a spôsobujú takto jeho osud. Akašická kronika je prameňom sily (má silovú podstatu), v ktorom je zapísané všetko, čo má jeden človek v prospech druhého vyrovnať. Tieto deje vycíti veľa ľudí, ale len malá časť z nich si toho je vedomá. Človek má napr. určité zamestnanie, ktoré ho robí zdanlivo šťastným a spokojným. Zrazu je z tohto zamestnania vytrhnutý, nenachádza iné povolanie na tom istom mieste a je pudený ďaleko do inej krajiny, kde sa začína nový život. Tam sa stretáva s človekom, s ktorým musia nadviazať vzťah. Čo sa tu stalo? Človek, o ktorom je reč, kedysi žil s iným človekom, s ktorým sa teraz stretáva. Je mu niečím povinný, to je zapísané v akaši. Tieto sily ho potom viedli na ono miesto, aby sa s druhým človekom stretol a mohol mu vyrovnať svoj dlh.

V našej dobe prebieha inšpirácia z dvoch strán:

inšpirácia od oneskorených a od pokročilých Anjelov z egyptsko-babylonského obdobia. Anjeli, ktorí v našej 5. poatlantskej epoche znovu preberajú vedenie ľudstva a tým zosielajú do sveta dva rôzne druhy inšpirácií. Tieto dva druhy možno rozoznávať vo vzťahu ku karmickej sfére. Chcieť vniknúť do tejto sféry z egoistickej zvedavosti, to je dnes spojené s inšpiráciami od egyptsko-chaldejských Anjelov, ktorí zaostali vo vývoji. Avšak úsilie spojiť sa s karmickými zákonmi tak, že sa stanú skutočným náboženským základom života a pozvoľna zmenia celú bytosť človeka – tieto inšpirácie pochádzajú od Anjelov, ktorí sa vyvíjajú správnym spôsobom.

Dobrí Bohovia dali možnosť karmou odstrániť omyl, zahladiť vo svete zlo, ktoré sme na svete napáchali. Čo by sa stalo keby človek prepadol iba zlu a omylu? Potom by bol postupne zajedno so svojím omylom, nemohol by urobiť ani krok dopredu, pretože každým omylom, lžou a ilúziou si do cesty kladieme prekážky. Na ceste dopredu by sme sa vrátili vždy o rovnaký kus cesty späť, koľko prekážok, omylov, hriechov sme si postavili do cesty. To znamená, keby sme nemohli napraviť omyl a hriech, nemohli by sme dosiahnuť ľudského cieľa, pravdy. Keby nepôsobili opačné sily karmy, neboli by sme schopní dosiahnuť ľudský cieľ. Sila karmy je teda protiváhou omylu!

Karma hovorí:

Dopustil si sa omylu – Boh na teba nezanevrie! Čo si zasial musíš zožať. Omyl musíš napraviť, musíš ho vymazať zo svojej karmy a môžeš postúpiť opäť kúsok dopredu. Bez karmy by človek na ceste nemohol urobiť ani jeden krok. Karma nám preukazuje dobro tým, že každý omyl musíme napraviť, že musíme zničiť všetko, čo nás privádza späť.

  • Kto dal ľuďom karmu?
  • Odkiaľ pochádza dobro karmy?
  • Z čoho v našom pozemskom vývoji karma pochádza? Od Krista.

Všetko to, čím sme v jednom živote, stáva sa príčinou vlastností v živote budúcom. A akí sme v jednom živote, to sú vlastnosti, ktoré sú zase následkami životov predchádzajúcich. Duša, ktorá nevyvíja v sebe zmysel pre skutočnosť, pripraví si týmto nedostatkom zmyslu pre skutočnosť také príčiny, ktoré v budúcom pozemskom živote ju utvoria takú, že bude mať v sebe vlohu k nepravdivosti.

Fountain-of-Renewal

Nepravdivosť, ktorá bola pestovaná takým predchádzajúcim životom, vytvára k nej vlohu v živote budúcom. Jedine pravdivosť, o ktorú sa usilujeme v jednom živote, je schopná vytvárať tiež pravdivosť v našom ďalšom živote ako vlohu. Preto tiež, poukazujúc na pravdivosť ako na nutnú prípravu pre duchovné školenie, poukazujeme na niečo, čo až za hranice smrti činí dušu v budúcom pozemskom živote morálnejšiu, ako bola predtým.

Ak potom vyvíja duša v sebe miesto odvahy, miesto morálnej statočnosti určitú vnútornú ľahostajnosť, určitú vnútornú ľahkovážnosť, určite uhýbanie v duši pred vernosťou sebe samej, pred uskutočňovaním toho, čo sme poznali ako pravdivé a správne, potom ak to pôsobí na inšpiráciu, taký život duše, v ktorom nebolo dbané na výchovu k pevnosti, dá vzniknúť príčinám, ktoré robia z duše egoistov. Egoizmus v jednom živote je následkom z predchádzajúceho života tým, že v tomto poslednom živote nebola duša morálne statočnou.

A ľahostajnosť oproti celému svetu, nezáujem, nepozornosť, sebecké uzatváranie sa do seba pôsobí zase tak, že vedú človeka k vlohe, ktorá sa zakladá na odcudzení sa okolitému svetu, odlúčenosť od okolitého sveta. Kto je odcudzený svetu, kto nie je okolitému svetu prispôsobený, na toho tento svet pôsobí tak, že ho robí neustále chorým. A to potom nepôsobí len na dušu, ale až do telesnosti. Dispozície k chorobám sú vysielané ako intuícia z jedného predchádzajúceho pozemského života do života nasledujúceho tým, že táto duša putuje životom bez záujmu a nepozorne. Čo je v jednom vtelení skôr rázu duševného – nedostatočný záujem, nedostatočný súcit so svetom – to v budúcom vtelení preniká potom hlbšie, to vniká do telesnosti a prejavuje sa nezdravosťou.

Okrem karmy, ktorú má každý jednotlivec, je všeobecný karmický zákon na všetkých stupňoch bytia. Všetky druhy bytostí majú svoju karmu. Karma však prechádza všetkými ríšami bytia, a sú vôbec veci v karme ľudstva, v karme národa, spoločnosti alebo inej ľudskej skupiny, ktorú musíme považovať za spoločnú karmu, takže za určitých okolností môže byť jednotlivec strhnutý spoločnou karmou. A pre človeka, ktorý nemôže veci prehliadnuť, nebude vždy ľahké uznať, kde sú vlastne vplyvy mocností pre ľudí, ktorí boli týmto osudom zasiahnutí. Jednotlivec, ktorý stojí uprostred celku, môže byť úplne nevinný pre svoju karmu jednotlivca, ale tým, že je zapojený do spoločnej karmy, môže ho postihnúť nešťastie. Ak je však úplne nevinný, tak sa to vyrovná v neskorších vteleniach.

http://www.antroposof.sk/dalsie_temy/karma.html

14

Zverejnené v kategórií Atla-Ra | Pridaj komentár