Čo je pravda a prečo sa dejiny opakujú?

Emil Páleš

Naše životy sú podmienené cyklickým striedaním kultúrnych vzorcov, ktoré oscilujú z extrému do extrému. V každej epoche pokladáme za samozrejmý a „racionálny“ iný obraz sveta a neuvedomujeme si, nakoľko je určovaný podprahovými štruktúrami kedysi chápanými ako anjeli a démoni. V čase vrcholiaceho idealizmu si ľudia ťukajú na čelo, ak počujú, že niekto pochybuje o existencii Boha. A v čase vrcholiaceho materializmu naopak, ak niekto v Boha verí. Jedna epocha sa čuduje druhej, ako mohli byť ľudia takí hlúpi. Skutočná pravda však býva v strede a každá epocha z nej vlastní len úlomky.

Podobne je to s jednotlivcom. Každý si myslí, že sa drží faktov a rozumu, ale jeho logika je podfarbená selektívne a osobne. Každý jednostranný sklon je druh čerta, ktorý nastavuje skutočnosti krivé zrkadlo. Dvaja sa navzájom nedohodnú, pokiaľ nechcú zdokonaľovať samých seba. Každý by sa mal najviac zaujímať o to, čomu nerozumie a čo je mu cudzie. Teda o názory svojich odporcov, aby spoznal svoje vlastné vyšinutie zo stredu a „zúplnil“ svoju osobnosť.

Svet si však berie za pravidlo pravý opak. Namiesto toho, aby sme sa sami narovnávali podľa pravítka pravdy, krivíme pravdu podľa svojich potrieb. Pravda je to, čo sa nám osobne práve hodí. Už zajtra sa nám môže hodiť niečo iné. Heslom doby sa stala veta Uptona Sinclaira: „Je ťažké niekoho presvedčiť, aby niečo pochopil, keď je platený za to, že to nechápe.“ Aby sme to uchopili, naliehavo potrebujeme nový jazykový výraz –  zámerný omyl alebo samozavinená nevedomosť. Ľudia presne vedia, čo nesmú vedieť, aby si mohli zachovať zdanie poctivosti. Okolo nich sa to síce hemží ľuďmi, ktorí im to chcú povedať, pretože musia znášať následky ich polopravdivého konania, ale im sa treba dajako vyhnúť.

  • Aby sme sa vyhli ľuďom, ktorí nám chcú povedať tú druhú polovicu pravdy, združujeme sa do politických, náboženských, ekonomických a iných skupín. Sú to rôzne smery a -izmy.
  • Stýkame sa len s podobne zmýšľajúcimi a navzájom sa utvrdzujeme, že tí ostatní sú mimo.
  • Chválime sa vnútri skupiny, udeľujeme si tituly a vyznamenania, produkujeme osobnosti a oslavujeme ich. V našej veci sa nakoniec cítime celkom uistení významnými autoritami, pričom zabúdame, že sme si ich vymenovali len my sami.
  • Sami si platíme osobnosti a médiá, aby nám hovorili, čo chceme počuť. Už jednotlivca je ťažké dostať z jeho myšlienkovej bubliny, ale keď sa v tom spojí celá skupina, vznikne dokonalá autohypnóza.

Hnutie sa môže vybičovať až k takej sebadôvere a razancii, že sa zmocní časti zemegule. Začne sa mu dariť ako nacistom alebo komunistom. Úspech strháva okolostojacich, ktorí ostali v nemom úžase. Pád hnutia je však spečatený od samého začiatku. Polopravdivá idea totiž produkuje následky, ktoré sa hromadia a raz sa prevalia ako zahataná rieka. Hnutie protivníkov potom bude mať silný vietor v plachtách a bude dlho žiť zo zásluh a víťazstva nad prechádzajúcim hnutím. Výsledkom bude, že sa nadlho presadí pravý opak toho, čo sme si (sebecky) želali.

Toto by sme si mali všetci – ako vravia Arabi – zapísať ihlou do kútika oka (číže nespúšťať zo zreteľa): polopravdy plodia svoj vlastný opak! Komunisti ako víťazi nad nacizmom zabetónovali svoj režim na pol storočia v polovine sveta. Ale nacizmus zmocnel len vďaka komunizmu. Hlavným dôvodom, prečo rozumní ľudia podporovali Hitlera či mu ustupovali, bol strach z komunizmu. Západ sa dohodol, že Hitler bude mať voľnú ruku v stredovýchodnej Európe, aby tam vybudoval val proti komunizmu. Oba režimy si pritom boli podobné, boli len variantom socializmu, oba pod krvavočervenou zástavou. Bol to trik Asmodea, staroperzského démona zúrivej nenávisti a pomsty. Vytvoril protiklad a vohnal všetkých do svojho košiara, na jednu alebo druhú stranu. On jediný mal víťazstvo zaručené bez ohľadu na to, kto by koho porazil. Pretože on chcel iba to, aby plápolala nenávisť a tiekli rieky krvi – bolo jedno, či krvi Židov alebo kulakov. Koho a prečo – to sú len reči, racionalizácie na povrchu ľudských myslí, ktoré sú hlbinným hýbateľom sveta ukradnuté.

Keď sme horko-ťažko zvíťazili nad pravicovým Hitlerom, ktorého sme si sami vychovali, zmocnila sa prirodzene, najmä v Nemecku, kormidla ľavica. Každého Nemca zakríkli, keď mu zišlo na um čo i len niečo vzdialene pripomínajúce pravicu. Ani raňajkovať chlieb s maslom by nikto nemal, pretože to robili nacisti.

Pravdu sme si pomýlili s opakom nacizmu:

pseudohumanitou, bezbrehou toleranciou, neporiadkom a ľudsko-právnym fanatizmom, ktorý sa stal náhradou (chýbajúceho) náboženstva. Všetci už smerujeme do väzenia, pretože každý z nás je buď islamofób, alebo homofób. Buď totiž nesúhlasíte s trestom smrti pre homosexuálov – potom ste islamofób, alebo s ním súhlasíte, aby ste neurazili moslimov, a potom ste homofób. Skúste sa ozvať, že to nedáva logiku – a platí pre vás nový paragraf o „extrémizme“ a „nenávistnej reči“. Opäť sa ruší sloboda slova a začínajú sa domové prehliadky, pri ktorých vám nájdu „extrémistickú“ literatúru. Démon opäť splodil sebe podobného démona.

Pseudohumanisti tak veľmi tlačia na pílu, že z hrobu zburcujú dávno pochovaného Hitlera. Príčinou vzostupu pravicových radikálov po celej Európe sú samotní bojovníci proti fašizmu. Bez nich by sa k tomu nikto nevracal. Len vďaka nim bude mať každá krajina svojho Kotlebu. Tlačením na extrémne polopravdy, štvrťpravdy a desatinopravdy si stvorili opozíciu, ktorá tam nebola, ale sa sformovala kvôli nim. Teraz môžu proti nej bojovať a čerpať z toho ďalšiu moc.

Bojujúce protiklady sú skryto spriahnuté a žijú jeden z druhého. Bez svojho protivníka by stratili zmysel svojho bytia. Komunistický tábor ospravedlňoval svoje drsné spôsoby neustálou hrozbou kontrarevolúcie, rovnako ako kapitalistický tábor vykresával doma moc strašidlom komunizmu. Len čo sa tento protiklad pominul, musel sa vytvoriť nový: amerikanizmus proti islamizmu. Islamský terorizmus však zmocnel desaťnásobne až odkedy sme mu vyhlásili vojnu. Spojené štáty bojujú proti Islamskému štátu a pred očami celého sveta tam súčasne plynie podpora cez spojencov USA – prúd zbraní zo Saudskej Arábie a z Turecka miliardy za ukradnutú ropu. Národom, ktoré nemajú žiadne ideály, sa dá vládnuť len pomocou hrozieb. Musí sa nájsť nepriateľ, a ak sa nenachádza sám od seba, treba mu trochu dopomôcť.

Reagovanie nie je sloboda a opak nepravdy nie je pravda, ale ďalšia nepravda! Keď trebárs reagujeme na kauzu Gorila, tak je to stále niekto iný (tajná služba), kto nám určuje, za čo, kedy a na koho sa máme hnevať. Stále sme figúrky na šachovnici niekoho iného. Slobodní sme, keď si kladieme ciele z vlastnej iniciatívy. To môžeme len vtedy, ak máme poznanie, vlastnú ucelenú víziu pravdy, vlastný hodnotový kompas a ciele, ktoré nezávisia od toho, aké sú práve okolnosti a čo robia druhí.

Ľudia nemajú žiadny názor, ktorý by bol výsledkom ich vlastnej myšlienkovej aktivity, hlbokého pohľadu a presvedčenia. Ľudské názory sú výsledkom tlakov a potrieb, menia sa s okolnosťami. Málokto zostáva verný demokracii, ak má pre ňu niečo vytrpieť. Väčšina sú demokrati len kým sa to ešte spája s vyššou životnou úrovňou. Keď centralistické Rusko a Čína tempom rozvoja prevýšia skorumpované demokracie, ľudia dajú hneď prednosť neslobodnému systému, ako to urobili už veľakrát. Pravicová radikalizácia politického spektra bude priamo úmerná percentu cudzorodých prisťahovalcov. Ľudské predstavy o pravde, takzvané názory, nie sú slobodné, ale sú vypočítateľné z matematických rovníc.

Percentuálny podiel idealistov (zelená) a materialistov (modrá) v západnom myslení podľa Sorokina. Obe sústavy pravdy sa cyklicky striedajú.

Taliansky sociológ Pareto je autorom teórie o striedaní elít, ktorá je tiež akousi modernou ozvenou démonológie. Pareto rozoznával šesť sentimentov či pudov, ktoré slepo poháňajú masy. Dva z nich považoval za najvýznamnejšie, avšak protikladné: inováciu oproti konsolidácii. Tie vynášajú striedavo nahor „líšky“ a „levy“. Potreba istoty a bezpečia vynáša nahor „levy“, ktoré si ctia meč a autoritu. Neskôr túžba po zmenách a inovácii vynesie do čela „líšky“, ktoré sa opierajú o rozum a peniaze. „Líšky“ patologicky klamú, rozkrádajú a už je nám z toho zle. Preto začíname podporovať „levy“ a budeme im dopomáhať k moci, až kým to znova neoľutujeme.

Rusko-americký sociológ Sorokin podobne zdokumentoval striedanie ideačnej a zmyslovej sústavy pravdy. Je to, inak povedané, striedanie idealizmu a materializmu. Za poslednú skutočnosť sa raz považuje duch a inokedy hmota. Raz sa všetko poznanie vyvodzuje deduktívne, z myslenia, inokedy induktívne, zo zmyslov. Keď sa jedna sústava pravdy dostane k moci, má sklon úplne potlačiť tú druhú. Nie je však dobré, ak sa jej to podarí, lebo spoločnosť sa stane celkom jednostranná a ustrnie. Buď v abstraktných dogmách odtrhnutých od života, alebo v konzume postrádajúcom akúkoľvek ideu. Jednostrannosť potom vyprodukuje následky, ktoré volajú po opaku. Podľa Sorokina je kultúra najplodnejšia vo vzácnych okamihoch rovnováhy, keď jedna sústava pravdy prechádza v druhú a obe sú oceňované. Ľudia však nedokážu udržať zdravý stred medzi nimi a sú tak odsúdení na ich cyklické striedanie.

Už Platón bol presvedčený o cyklickom striedaní politických ústav. Monarchia, aristokracia, demokracia, ochlokracia (vláda davu, chaos) zákonite striedajú jedna druhú a vracajú sa v kruhu. Keďže samovláda je vždy vystavená pokušeniam, vyžiada si spoluúčasť viacerých a nakoniec celého ľudu na vláde. Ľud však hlasuje za krátkozraké hlúposti. Každá demokracia preto končí zmätkom a vyžiada si opäť mocného muža, ktorý zavedie poriadok. Monarchia, aristokracia a demokracia sa striedajú, pretože každá z nich má svoje svetlé aj tienisté stránky a fungovali by len s cnosťami, ktoré zväčša chýbajú.

Rimania založili svoju ústavu na kombinácii všetkých troch, aby urobili Rím večným. Súčasný politický rozum je oproti rímskemu primitívny. Presadzujeme totiž tézu, že celé ľudstvo, každý jednotlivec je zrelý na demokraciu, čo je do neba volajúci blud. Protiklady navzájom zápasia a plodia jeden druhého.

SLOBODNÍ SME, LEN AK SI KLADIEME CIELE Z VLASTNEJ INICIATÍVY.

REAGOVANIE NIE JE SLOBODA.

Stará múdrosť hovorila o striedaní bohov či anjelov. Čo kedysi ľudia vnímali ako duchovné bytosti, sa v súčasnosti zmenilo na myšlienkové prúdy. Bohovia nás ďalej ovládajú spod prahu nášho vedomia a sú o to mocnejší, o čo menej si to uvedomujeme. Rôzne politické -izmy nadväzujú svojím rytmom aj obsahom na mystériá staroveku.

  • Pravica a ľavica sa dajú vystopovať naspäť v čase až do svätýň Apollóna a Artemidy.
  • Konzervativizmus a liberalizmus sú sekularizované mystériá egyptských bohov Ptaha a Thovta.
  • Kapitalisti a komunisti, rojalisti a revolucionári, jezuiti a slobodomurári sú len staré astrologické protiklady v novom šate – Slnko a Luna, Saturn a Venuša. Zápasia a zároveň sa navzájom „splodzujú“.

Sedem archanjelov či dvanásť titanov (šesť ženských a šesť mužských) sú rôzne vyjadrenia plnosti princípov duše. Človek je človekom tým, že všetky duševné sily udržuje v rovnováhe. V ich harmonickom strede je sloboda a ľudskosť. Stotožnením sa s jednou z nich skĺzavame do inštinktívneho automatizmu a meníme sa na niektoré zo zvierat. Opustením stredu vzniká osud. Každá duševná jednostrannosť so sebou vlečie potrebu vyrovnania, ktoré bude už nevyhnutné, predvídateľné a nedobrovoľné. Každá polopravda si vytvorí svoj protiklad buď geograficky na inom mieste sveta, alebo je odsúdená cyklicky sa striedať so svojím vlastným opakom v čase.

Diagnózou súčasnosti je celospoločenská bipolárna porucha. Lietame z extrému do extrému.

  • Od kapitalizmu ku komunizmu a naspäť.
  • Od totality k bezbrehej slobode.
  • Od prudérnej morálky k oslave sexuálnych zvláštností.
  • Od rasového útlaku k pozitívnej diskriminácii menšín na úkor ostatných.

No podľa starej múdrosti je dnes naším učiteľom Michael-Apollón, ktorý nášmu ja vlieva silu dôvery, aby precitlo, zosilnelo a vzalo opraty duševných síl do vlastných rúk. Pretože sa práve toto učíme, prejavuje sa to rozkolísanosťou, a to je zmyslom našej doby.

Na záver: Čo robiť?

  • Po prvé, treba mať jasné poznanie o celku, o plnosti princípov tvoriacich ľudskú bytosť. Inak ani netušíme, že sme mimo zdravého stredu.
  • Po druhé, spoznať seba samých, pozrieť sa do očí vlastným démonom. Nepoznaní nás budú ďalej ovládať.
  • Po tretie, usilovať sa o celistvú osobnosť, očistu podvedomia. Inak budeme pravde vždy nastavovať krivé zrkadlo.
  • Po štvrté, budovať si charakter, pevné zásady. Budú nám oporou v pokušení.
  • A po piate, klásť si ciele z vlastnej iniciatívy. Sami si vytýčiť úlohy a ideály. Nielen reagovať a byť výsledkom okolia. Potom „spoznáme pravdu a pravda nás oslobodí“(Ján 8:32).

http://cestacloveka.sk/2017/03/28/co-je-pravda-ako-vznika-osud-a-preco-sa-dejiny-opakuju-v-cykloch-emil-pales/

http://www.intimnysvet.sk/co-je-pravda-a-preco-sa-dejiny-opakuju/

Zverejnené v kategórií Filozofia života | Pridaj komentár

Mystérium života (4)

predchádzajúci 3 diel

Človek a rastliny 2. diel (1/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Človek a rastliny 2. diel (2/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Človek a rastliny 2. diel (3/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

 

Zverejnené v kategórií Filozofia života | Pridaj komentár

O vládcoch času

Dialog o vládcích času – Emil Páleš

(Revue Prostor 60, zima 2003)

(Rozhovor elektronickou poštou s Emilem Pálešem – o archandělu Michaelovi, rytmickém střídání duchů času a esoterním přístupu k dějinám)

Autor Angelologie dějin, publikace mimořádné svým rozsahem (645 str.) i duchovním zaměřením, Emil Páleš (*1966) vystudoval kybernetiku a vyučoval počítačovou lingvistiku na Katedře umělé inteligence Matematicko-fyzikální fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě. V letech 1989-1994 vedl výzkum „Počítačový model slovenštiny“ v Jazykovědném ústavu Ľudovíta Štúra Slovenské akademie věd. Od roku 1994 založil a vede nadaci Sophia. V letech 1993-1999 vydával čtvrtletník Sophia, roku 1995 publikoval esejistickou studii Duchovná úloha strednej Európy alebo ako súvisia rozprávky s politikou. Je předním představitelem sofiologie, disciplíny usilující o syntézu věd, umění a náboženství.

Hanuš: V jaké době podle Vás žijeme – skutečně jsme se ocitli na rozhraní věků, v němž dochází k podstatným změnám, anebo podléháme nějaké kolektivní iluzi či historickému sebeklamu?

Páleš: Podľa mňa žijeme v 124. roku veku archanjela Michaela, ktorý sa stal duchom času na jeseň 1879. Pre domnienku, že sa už začal vek Vodnára, neexistujú, pokiaľ viem, žiadne dôvody. Nie je to doložené v duchovnej tradícii a nie sú na to ani žiadne empirické (skúsenostné) doklady. Veľké oživenie záujmu o duchovnosť, zverejnenie určitých tajných náuk a zmena paradigmy, ktorá sa od konca 19. storočia odohráva vo vede, umení a spoločnosti, sú inšpirované Michaelom, ktorý takto pôsobí každých 2500 rokov.

Žijeme opäť v takej dobe, aká bola v časoch Lao´c, Zarathuštru, Buddhu alebo Sokrata. Archanjel Slnka inšpiruje pri každom svojom príchode novú vlnu filozofie a tiež dôraz na slobodu a dôstojnosť jednotlivca, ktorý sa prejavuje v úsilí o demokraciu. Vedeli ste, že napríklad Buddha sa narodil v parlamentnej republike a učil, že podobná doba príde opäť o 25 storočí, čiže dnes?

Hanuš: Nevěděl, ale přesto si myslím, že Vaše tvrzení o 124. roku věku archanděla Michaela zní střízlivě založenému člověku, který je zvyklý na běžné dělení historických epoch, až mysticky – možná dokonce ještě mystičtěji než dělení, o které se pokouší tzv. astrochronologie (končící věk Ryb, začínající věk Vodnáře), s niž – jak vidno – také polemizujete. Na základě jakých poznatků jste se dopracoval k takovým radikálním tvrzením a matematicky přesným výpočtům?

Páleš: Súhlasím s teóriou striedania vekov, ale nesúhlasím ohľadom dnes rozšíreného datovania, kedy jednotlivé veky začínajú. Podľa mňa ukazuje ručička svetových hodín od roku 1989 iba na 22° Rýb, takže vek Vodnára je ešte ďaleko. Pravdaže sa už teraz pripravuje, v nadzmyslovej rovine, ale toho sa vedome zúčastňuje len úzka duchovná avantgarda. Ako svetová kultúra príde oveľa neskôr.

Dôvod pre túto astrochronológiu je ten, že zodpovedá skutočnosti. Vychádza zo skutočného striedania kultúrnych vĺn v dejinách. Štrnásť rokov skúmam tieto vlny kvalitatívne i kvantitatívne, pomocou exaktných matematických metód. Zistil som, že v dejinách existujú štatisticky významné, paralelne prebiehajúce vlny a periodicity rôznych dĺžok. Tieto vlny skutočne zodpovedajú babylonským predstavám o cyklickom striedaní astrálnych božstiev.

Existujú dlhé vlny, ktoré zodpovedajú platónskym mesiacom – egyptsko-babylonská epocha bola vekom Býka, grécko-latinská vekom Barana a s vekom Rýb sa začal novovek.  Existujú aj krátke vlny, ktoré zodpovedajú platónskym dňom.

  • Napríklad osvietenstvo inšpirovala inteligencia 26° Rýb, ktorá má merkurický charakter,
  • romantizmus venušanská inteligencia 25° Rýb.
  • 72 rokov komunizmu (1917-1989), ktoré máme práve za sebou, podnecoval marsický duch (a antiduch), ktorý ovláda 23° Rýb.

Zodiakálna astrochronológia sa proste nedá predatovať na nejaký iný dátum, lebo prestane zodpovedať skutočnému dianiu v dejinách. Možná je chybová odchýlka plus alebo mínus 15 rokov, ale nie viac.

Empirické doklady pre dnes všeobecne rozšírené datovanie sú iba anekdotické a nemajú žiadnu dôkazovú hodnotu. Povedzme, že Ježišovým symbolom bola ryba a tak s kresťanstvom sa začína vek Rýb. Ježišovým symbolom je aj baránok a tak môžeme rovnako dobre povedať, že sa vtedy začal vek Barana. Zaujímavé by bolo, keby niekto dokázal predložiť inú astrochronológiu, ktorá by bola niečím podložená. Pokiaľ viem, o také niečo sa pokúsil len Milan Špůrek. Podľa neho sa však svetové hodiny točia opačným smerom a pred nami stojí vek Býka.

Hanuš: Když jsem si Vaši Angelologii dějin četl, napadala mě myšlenka, jestli jste se nestal obětí svých vlastních přání a předpokladů, které vydáváte za skutečnost. Od kterého časového bodu jste začal počítat střídání věků – copak se dá takový bod exaktně určit?

Páleš: Tú otázku som si po celý čas kládol i ja. Ako vedec si ju musím klásť a hľadať cesty, ako oddeliť fakty od dojmov. Veda má svoje metódy, ako eliminovať subjektívne skreslenie – patrí k nim predovšetkým dvojitý slepý pokus. Pri slepom pokuse sa pozorovania zveria vedcom, ktorí nie sú informovaní o tom, ako znie hypotéza, a preto nemôžu skresliť namerané dáta.

Tak som to urobil aj ja. Vyčítali mi, že si rytmy v dejinách iba namýšľam a zrejme si vyberám z dejín svojvoľne iba tie fakty, ktoré sa mi hodia do mojej teórie. Všetkým takýmto oponentom som zavrel ústa, keď som ich vyzval, aby sami navrhli alebo vybrali kontrolné štúdie, ktoré pokladajú za spoľahlivé. Ukázalo sa, že tie najpodrobnejšie štúdie od najrenomovanejších svetových sociológov a antropológov tiež potvrdzujú existenciu mnou predpovedaných rytmov. To nikto nečakal. Mnohí si boli vopred istí, že sa nič nepotvrdí. Najmä odkedy vyšla Popperova kniha „Bieda historicizmu“, nikto už žiadne zákonitosti v dejinách ani nehľadal a vzdelanci len bezmyšlienkovite opakovali Popperovu intelektuálnu špekuláciu o tom, že v dejinách žiadne rytmy existovať nemôžu.

Ja som sa viac zaoberal realitou než výrokmi autorít a venoval som tomu kus života. S profesorom Mikuleckým, čo je náš špičkový chronobiológ, sme na počítači pomocou exaktných metód matematickej štatistiky a trigonometrickej regresie spracovali vlny dejinnej tvorivosti, výskyt géniov v rôznych odvetviach umení a vied, indexy revolučnosti atď. Verte mi, že počítač nepodlieha nadšeniu a neverí v anjelov – ale dokáže identifikovať akúkoľvek štatisticky signifikantnú periodicitu s príslušnou dĺžkou periódy, fázou kulminácie, intervalom spoľahlivosti atď.

Postupne tieto výsledky publikujeme na vedeckých konferenciách a v špičkových svetových časopisoch. Vedci majú tú najväčšiu skepsu voči mystike. A keby moja Angelológia bola nejako napadnuteľná, už dávno by proti nej uviedli vyvracajúce argumenty na nejakom vedeckom fóre alebo v niektorom odbornom časopise. Zatiaľ nikto na nič neprišiel. Takže opakujem, babylonská astrochronológia funguje s možnou odchýlkou okolo 15 rokov a pravdepodobnosť, že by mohlo ísť o náhodnú zhodu je jedna k státisícom alebo miliónom. Nedá sa posúvať dopredu ani dozadu.

Hanuš: Podle výsledků vašeho zkoumání tedy teprve v roce 1413 skončil věk Berana a začal věk Ryb. Desítky slavných esoterických učitelů a guruů, včetně takových osobností jako byl C. G. Jung, mluví nebo píší o tom, že věk Vodnáře právě začíná, nebo už začal. Znamená to, že se všichni ostatní mýlí?

Páleš: Vyzerá to tak, že všetci, okrem jedného: Rudolfa Steinera. Steiner bol asi prvý, kto v roku 1905 na pôde teozofickej spoločnosti prednášal o reinkarnácii na pozadí cyklického striedania vekov. Empiricky zistené striedanie kultúrnych vĺn potvrdilo Steinerovo jasnovidné bádanie. Dnes existujú stovky rôznych datovaní začiatku veku Vodnára počínajúc rokom 1762 až po 2813. Avšak len to prvé, pôvodné datovanie bolo správne.

Steinerova antropozofia totiž jediná datuje striedanie vekov tak, ako ho datovali aj samotní Babylončania. Za kráľa Nabonassara (roku 747 pr. Kr.) symbolicky porozbíjali kalendárne tabuľky a začali datovať nový vek (Barana). Babylonský kalendár, ktorý sa používal ešte v helénskych časoch v Egypte, preto začína rokom 747 pr. Kr. Objaviteľ babylonského zodiakálneho kalendára, nemecký asýriológ Hugo Winckler to pôvodne (v roku 1900) takto aj uverejnil.

Okolo roku 1920 však dvaja populárni holandskí autori, Beansar van Brede a Hans Künkel, vek Vodnára predatovali na súčasnosť. V takej podobe to potom ďalej prebralo hnutie New Age. Dôvod, o ktorý sa toto datovanie opiera je ten, že jarný bod prichádza do súhvezdia Vodnára. Odhliadnuc od toho, že jarný bod vstúpi do súhvezdia Vodnára až okolo roku 2060 a súhvezdie Rýb opustí až okolo roku 3210 (pretože sa prekrývajú v úseku až 16°), má táto myšlienka jednu principiálnu chybu. Tradičná západná astrológia totiž nikdy nepripisovala súhvezdiam tie duchovné vplyvy, ktoré im pripisujú Brede a Künkel. Pripisovala ich znameniam. Brede a Künkel však ani nevedeli, aký je rozdiel medzi znameniami a súhvezdiami a voľne si ich zamieňali. Jarný bod sa znameniami vôbec nepohybuje, stojí vždy na 1° Barana. Takže sa nedá použiť ako nejaký nultý východiskový bod. Milan Špůrek si to uvedomil, že ide o logický omyl, a preto začal hľadať nejakú inú astrochronológiu.

K zámene s vekom Vodnára prispela určite aj vlna novej duchovnosti od prelomu 19. a 20. storočia, ktorú – ako som vravel – inšpiruje Michael. Nakoniec za tým však stojí aj ľudské želanie žiť vo výnimočnej dobe – na prelome vekov. Pripadla mi asi nevďačná úloha na to upozorniť a mnohých nasledovníkov, ktorí brali svojich učiteľov ako neomylný kanál informácie prichádzajúci priamo od Stvoriteľa, sa to zrejme osobne dotkne. Chcem povedať, že mnohých týchto duchovných učiteľov si naďalej vážim pre ich osobný príklad a všetko pravdivé, čo robili, i keď sa v niektorom smere čiastočne mýlili. Viem totiž, aké ťažké je duchovné bádanie. Je oveľa ťažšie ako bádanie v bežnej vede a každé i čiastočné ale autentické poznanie je vzácne. Treba však jasne vidieť aj to, ako sa v súčasnej ezoterike reční o osvietení – a autori pritom jeden od druhého húfne odpisujú všetko aj s chybami.

Hanuš: A proč jste si zvolil za označení jednotlivých „duchů času“ jména a bytosti archandělů – ostatně nezdá se Vám, že mísit exaktní vědu, astrologii a křesťanskou mystiku je pro seriózního badatele trochu „silné kafe“ – myslíte, že už k něčemu takovému dozrál čas?

Páleš: Nezvolil som si ich ja. Mená siedmich archanjelov a dátumy ich vlád nájdete napríklad v spise opáta Johana Trithemia zo SponheimuO siedmich duchoch, ktorí riadia obehy nebeských sfér“ z roku 1508. Ani Trithemius si ich nevymyslel, len ich prevzal z ešte starších prameňov, ktoré sa dajú vystopovať práve až k babylonským kňazom. Babylončania uctievali planetárne sedembožstvo, ktoré sa neskôr zmenilo na sedmicu kresťanských archanjelov.

  • Archanjel Anael napríklad nie je nikto iný ako bohyňa lásky a vášne Inanna,
  • Gabriel je starý mesačný boh Sín, ktorého zikkurat stojí v Úre,
  • Zachariel je Marduk atď.

Najväčšie kresťanské autority ako sv. Augustín, Tomáš Akvinský a ďalší si boli dobre vedomí, že tieto pohanské božstvá, ktoré oduševňujú hviezdy, sa v kresťanstve len premenovali na anjelov. Takže to nie je nejaké moje umelé zmiešavanie. Treba si prečítať Sumu teológie a nie slepo hromžiť proti astrológii, ako to robia kňazi. Veď Lev XIII. prehlásil tomizmus za jediné pravé učenie katolicizmu.

Čo sa týka vedy, duch času je na mojej strane. Nová paradigma visí vo vzduchu a veľká časť vedeckej aj laickej obce na taký duchovný prelom v myslení čaká. Môžem sa už oprieť o mnohé, čo bolo v 20. storočí urobené. I keď vedci, aj tí čo chcú, stále ešte nedokážu preskočiť tieň starej materialistickej metodológie a nájsť nejaký pevný bod pri výskume nadzmyslového sveta, ktorý by „pohol zemeguľou“.

Vezmite si napríklad, ako sa Fritjof Capra preslávil svojím „Taom fyziky“. Pritom to vôbec nebola vedecká publikácia, ale len súkromné úvahy vedca, ktorý sa zamyslel nad podobnosťami kvantovej fyziky a orientálneho mysticizmu. Alebo Sheldrakeova a Foxova „Fyzika anjelov“. Páči sa nám to, lebo cítime, že sa to uberá správnym smerom. Ale sú to len eseje, filozofické úvahy. Nie sú to teórie, ktoré by mohli v niečom nahradiť tie doterajšie teórie materialistov.

Pevný bod, ktorý som si našiel ja, je rytmus. Rytmy v prírode a v dejinách sú podivuhodný jav, o ktorom nevedno, či sú hmotné alebo nehmotné. Rytmus je most, ktorý spája duchovný a hmotný svet. Aj neviditeľné sily sa dajú empiricky zachytiť, pokiaľ sa prejavujú rytmicky. Teória o dejinách, ktorú som predložil, je po vedeckej stránke doložená lepšie, než naprostá väčšina teórií v oblasti humanitných vied. Veď sociológom alebo futurológom sa doteraz ani nesnívalo, že by mohli čokoľvek predpovedať čo i len na pár desaťročí vopred, nieto ešte na tisícročia vopred, ako to bolo možné na základe angelológie. Dokázal som, že starobylá angelológia je tou najvedeckejšou dejinnou syntézou, ktorá umožňuje robiť doteraz najspoľahlivejšie dlhodobé predikcie.

Kameň úrazu je v tom, že ide o úspešnú teóriu, ktorá nie je spojená s materialistickou, ale s idealistickou platónskou metafyzikou. Práve tým sa však stáva pilotným príkladom. Je to pozitívny príklad toho, že idealistická teória môže byť úspešnejšia a môže nahradiť doterajšie, horšie fungujúce teórie materialistov. Doterajšie akademické krédo, podľa ktorého metafyzika nepatrí do vedy, sa bude musieť prispôsobiť tejto novej skutočnosti.

Hanuš: Myslím, že každý astrolog se nad Vaší Angelologií dějin nutně zarazí, protože se v ní prakticky nezmiňujete o působení planetárních sil („duchů času“), které vládnou (řečeno s Jungem) různým úrovním kolektivního vědomí a zvláště nevědomí – mám na mysli transsaturnské planety Uran, Neptun Pluto. Současná astrologie s nimi pracuje při interpretaci právě těch historických faktů, které zajímají i Vás. Jako byste nevzal v úvahu velké evropské revoluce, zvláště francouzskou s heslem Volnost, rovnost, bratrství (tento vpád uranských sil byl natolik silný, že si je lidé byli nuceni uvědomit), období romantismu spojené s „jarem národů“ (neptunská Herderova vize sbratření národů pod praporem Slovanstva), zkušenost s totalitními režimy vedoucí až k použití atomové bomby (výraz plutónských sil).

Páleš: Všetky planéty pôsobia v kolektívnom podvedomí, len o transsaturnských sa hovorí, že pôsobia subtílnejšie v jeho hlbších vrstvách. Mám konjunkciu Urána s Plutom na ascendente a preto som z vlastnej skúsenosti presvedčený, že pôsobia. Nie sú však súčasťou toho rytmu, ktorý som objavil či znovuobjavil po Babylončanoch. Ten je založený na sedmičke. Je vecou faktu, že v dejinách po siedmom archanjelovi nasleduje opäť ten prvý a nie ôsmy alebo deviaty. Učenci si mysleli, že stará astrológia je založená na sedmičke len preto, že Babylončania nepoznali viac ako sedem planét. Skôr opak je pravdou. Súčasná astronómia prichádza na to, že Saturn je z kozmogonického hľadiska predsa len poslednou planétou slnečnej sústavy a zasaturnské planéty sa tam dostali neskôr nejakým iným spôsobom. Takže sedmička je číslo, ktoré má svoje opodstatnenie.

Tie tri príklady z dejín, ktoré ste uviedli, sa dajú dať do súvislosti práve s tými troma obdobiami, ktoré som uviedol vyššie.

  • Osvietenstvo, ktoré vyvrcholilo francúzskou revolúciou, spadá do merkúrskeho veku. Avšak Urán sa pokladá za vyššiu oktávu Merkúra. Oba znamenajú prométeovský archetyp mysliteľa, vynálezcu, osloboditeľa ľudstva.
  • Romantizmus spolu s nacionalizmom, prebudeným národným cítením, je inšpiráciou Venuše, ktorej vyššou oktávou je zároveň Neptún.
  • otality, svetové vojny a hrozba atómového požiaru – to je dielo Marsa. A Pluto je práve vyššou oktávou Marsa. Takže v tomto smere sa úvahy moderných astrológov dobre zhodujú s mojimi, ak chápeme zasaturnské planéty ako vyššie oktávy základnej sedmice v hudbe sfér.

Navyše som presvedčený, že v dejinách existuje aj množstvo ďalších rytmov, ktoré sme si zatiaľ neuvedomili. Čo napríklad mayský klendár – hovorí o celkom iných cykloch a verím, že je tiež založený na nejakom druhu skúsenosti.

Hanuš: Říkáte, že se ve svých zkoumáních řídíte empirickými údaji. Jak ale například vysvětlíte, že do velkého samaelského období ve středověké Evropě 1171-1525 (Samael je v tradici charakterizován jako duch válek a zla, Vy o něm mluvíte jako o archandělu Marsu) patří vůbec nejsvětlejší perioda v českých dějinách: totiž panování Karla IV. (žil 1316-1378). Připomínám, že v oněch podle Vás „temných letech“ zakládá v Praze univerzitu evropského významu a vůbec se stará o všeobecný rozkvět svého království.

Páleš: Moja pracovná hypotéza neznie tak, že by v samaelskom období nevyhnutne musela byť všade zlá doba. Je dokonca možné, že by nebola v takom období zlá doba vôbec nikde na svete, pokiaľ by všetky národy tieto marsické sily v sebe zušľachtili. No kedže to dokáže urobiť zvyčajne len veľmi malá časť ľudí, je samaelské obdobie vo svojich historických prejavoch skôr deštruktívne. Sú to pre nás obzvlášť ťažké sily na zvládnutie, preto sa o Samaelovi hovorí ako o padlom archanjelovi. V archeologických vrstvách nájdete každých 500 rokov doslova vrstvu popola – to sú samaelské obdobia. Aj 14. storočie bolo vcelku také – vymrela vtedy asi tretina celosvetovej populácie.

Zušľachtený Mars je však niečo krásne; je to sila osobnosti, ktorá vládne bez toho, aby musela byť agresívna. Ak padlý Mars prináša vojny, choroby a smrť, tak pozdvihnutý Mars je tou najlepšou zárukou mieru, zdravia a večného života. Anjeli tejto sféry súvisia s pádom človeka, ale aj s prekonaním jeho dôsledkov a vzkriesením.

Zakladanie univerzít a rozkvet filozofie inšpiroval Michael, ktorý so Samaelom spolupôsobil ešte v prvej polovici 14. storočia. Takže Karlova univerzita je michaelská inšpirácia.

Hanuš: Vaše odpověď je velice obecná a – promiňte mi ten výraz – trochu vyhýbavá. Karel IV. byl prakticky nejmocnějším panovníkem v Evropě, který šířil vzdělanost, rozvíjel styky, zakládal města – vtiskl své době určitou pečeť. V čem konkrétně se v jeho působení, jež mělo evropský význam, projevil samaelský duch času?

Páleš: Dobre, tak Vám o Karolovi IV. niečo poviem. Démon Marsu pôsobil počas zemského vývoja nad strednou Áziou, kde sa vyvinuli tie najdravejšie dinosaury, vlastne draci. Dodnes je s tým miestom spojený a pravidelne v každom marsickom období odtiaľ vyrážajú divoké kočovné národy a pustošia okolité civilizácie. Vtedy v 13. a 14. storočí to boli Džingischán a Tamerlán.

Spolu s nimi však prichádzal ešte horší nepriateľ – mor. Morová baktéria je výsledkom genetickej mutácie, za ktorou stojí tento démon nenávisti, je niečo ako jeho vtelením. V polovici 14. storočia sa zo strednej Ázie rozšírila pandémia, ktorá skosila ľudstvo tak, že to nemá v dejinách obdoby. Bol výnimočný okamih, kedy sa pôsobenie Samaela zoštvornásobilo. Démon si prišiel po všetkých tých, kto s ním tajne pestovali spojenectvo. Prišiel jeho čas.

Vtedajší ľudia veľmi dobre vedeli, čo je vo veci, keď hovorili, že je to nečistá miazma v ovzduší, ktorá je zapríčinená konjunkciou planét, konkrétne Marsa v Škorpiónovi. Zvony a zdržanlivý život mohli tú miazmu rozohnať. Lekári sa dnes tomu smejú, lebo nechápu, že každá baktéria je virulentná len v určitej aure.

Čierna smrť sa valila celou Euráziou a v roku 1349 dosiahla Čechy. Česko-poľské územia Karola IV. ako zázrakom obišla. Rozostúpila sa a za nimi sa znova uzavrela ako keď morská vlna obmyje nejaký vyššie položený ostrov. Tento strašný prastarý démon, ktorého dobre poznali už Babylončania pod menom Namtar a kresťania ako Satana, sa zastavil pred Čechami, Sliezskom a Poľskom, poklonil sa Karolovi IV. ako svojmu pánovi, obišiel ho sprava a zľava, a pokračoval ďalej v žatve svojich obetí. Už veríte, že Karol poznal tajomstvo Grálu, a kto má Grál, nemôže zomrieť, aj keby bol ranený smrteľnou chorobou, ako Amfortas? Steiner sa o Karolovi vyjadril, že to bol posledný zasvätenec na cisárskom tróne.

Čerta sa, pravda, tak skoro nezbavíte. Krátko po Karolovej smrti, keď na trón nastúpil slabý Václav, okolo roku 1380 sa vrátil a skosil aj Čechy.

Hanuš: Hovořil jste o tom, že na základě Vaší angelologie je možné téměř s vědeckou jistotou předvídat budoucí dobu. Co nás tedy čeká v blízké i vzdálené budoucnosti? A bylo nějakým mementem například 11.září 2001 – mnozí hovořili o zhroucení novodobé Babylónské věže…

Páleš: Chcem trochu varovať pred tým, aby teraz nevznikol taký stereotyp, že sa duchom času bude pripisovať všetko, aj to, čo má úplne iné príčiny. Všetko, čo sa deje, je vždy ovplyvnené aj duchom času, ale duch času je len jeden príčinný faktor medzi mnohými ďalšími.

Áno, aj 11. september vo všeobecnosti súvisí s nástupom nového 72-ročného ducha času od roku 1989. Každý platónsky deň sa totiž mení geopolitické usporiadanie sveta. S pádom berlínskeho múru Samaela vystriedal Zachariel. Bipolárny svet dvoch antagonistických ideologických táborov sa stal minulosťou. Nahradil ho multipolárny svet, o akom hovorí Huntington. Vojna ideológií sa mení na vojny civilizácií. Zo zacharielskej sféry Jupitera sú totiž utvárané civilizácie: kresťanská, moslimská, hinduistická, konfuciánska atď. Čo sa dnes obnovuje, sú územné bloky, ktoré vznikli vo veľkom zacharielskom období stredoveku, za Karola Veľkého, Harúna ar-Rašída, Haršu a tchangských cisárov. Ohniská konfliktov sa preto presúvajú na hranice medzi civilizáciami, nie medzi ideologickými tábormi alebo národmi.

Hanuš: Zdá se, že na poli současné vědy působíte jako průkopník, jak se Vám v této roli daří mezi svými domácími i zahraničními kolegy – nepovažují vás za fantastu, odpadlíka nebo akademického heretika? U koho Vaše angelologie vzbudila respekt a u koho naopak kritiku a odmítnutí? Vytváříte okruh svých žáků?

Páleš: Kedysi som urobil priekopnícku prácu v umelej inteligencii a počítačovej lingvistike a všetci ma chválili. Potom kolegovia začali zalamovať za mojím chrbtom rukami nad tým, že som sa dal na „mystiku“, ako keby oplakávali nejaký stratený veľký talent. Desať rokov som bol dobrovoľne-nedobrovoľne akademický disident, ktorý si musel svoj výskum financovať sám. Teraz sa to opäť mení k lepšiemu. Otáčanie očí stĺpkom a udieranie si do čela pomaly nahradzuje uznanlivé pokyvkávanie hlavou. Na Komenského univerzite sa konalo interdisciplinárne kolokvium k Angelológii, kde sa zišli kolegovia z rôznych odborov a predniesli vecné príspevky. S tým som aj odchádzal z Akadémie, že až sa vrátim, akadémia sa zmení. Po sedemsto rokoch od čias Tomáša Akvinského sa na univerzitnej pôde opäť hovorí o anjeloch.

V duchovnej rovine som v podstate už zvíťazil a prebojoval novú paradigmu v spoločenských vedách. Pretože ten, kto chce byť proti, už nemá racionálne argumenty a tým vysvitá, že nie je proti z vedeckých, ale len z osobných dôvodov. Nedonútim všetkých, aby Angelológiu prijali aj srdcom, pretože mravné dôsledky, ktoré z takého poznania vyplývajú, niektoré duše ešte nemôžu zniesť. Ale vyrazil som zbraň z ruky všetkým farizeom, ktorí napádali duchovné poznanie ako nevedecké a zakazovali ho.

Skutočne sa nová paradigma presadí až tým, že sa začne plodne používať. Teda nie len tým, že sa predvedie nejaký rozumový dôkaz jej pravdivosti. Tu vkladám nádej do mladých, ktorí s týmto novým podnetom už vyrastajú a budú ho rozpracovávať. Niektorí študenti už úspešne obhájlili v nadväznosti na Angelológiu svoje diplomové práce.

Dúfam, že v roku 2004 sa mi podarí dať do tlače prepracované vydanie Angelológie v češtine. A potom plánujem otvoriť letnú školu Angelológie. Pre Čechov a Slovákov by mohla byť spoločne niekde na moravsko-slovenskom pomedzí. Z množstva účastníkov chcem potom vybrať užší kruh tých, čo budú mať na to predpoklady, a odovzdať im aj ezoterické pozadie a pôvod mojich objavov.

Hanuš: Zmiňoval jste se o Rudolfu Steinerovi a nyní hovoříte o esoterním pozadí svých výzkumů: získal jste i Vy osobně nějakou schopnost k poznávání vyšších světů? Odkud čerpáte inspiraci?

Páleš: Keď toľko hovoríme o štatistike a meraní, mohlo by sa nakoniec zdať, že celý ten kumšt je len záležitosť výpočtov. To zďaleka nie je pravda. Matematicky si síce môžeme určité ezoterické poznatky nepriamo preveriť, ale žiadne nové poznatky pomocou takých výpočtov nemôžeme získať. Len ak vnímame duchovné bytosti dostatočne jasne vnútorným zrakom a poznáme ich, sme schopní navrhnúť aj experimenty dokladajúce ich existenciu. Moje bádanie začalo tým, že som tieto duchovné bytosti vnímal, ale ako to máte komunikovať druhým ľuďom? Trvalo 25 rokov, než sa môj vnútorný zrak zaostril do tej miery, že som si našiel cesty, ako tie zážitky vyjadriť pomocou jasných racionálnych pojmov a hmatateľných príkladov a stalo sa to svojím spôsobom vedou – obnovenou angelológiou. V bežnej vede sa žiaľ prezentujú vždy už len výsledné diagramy a rovnice, ale nehovorí sa, aký osobný vývoj doviedol bádateľa k nejakému geniálnemu nápadu. Nápady nepadajú z neba náhodou, ale múzy ich rozdávajú v súlade s vyššou múdrosťou na základe našej mravnej kvality. Určitá forma technického poznania sa síce dá na prírode vynútiť, ale skutočné vyššie poznanie je dar zhora, ktorý je podmienený prijatím vyššieho stupňa morálnej zodpovednosti.

Rudolf Steiner patrí medzi tých duchovných učiteľov, ktorých si vážim najviac, lebo sa ukázal byť pre mňa veľmi podnetný. Pri mojom bádaní však dospievam aj poznatkom, ktoré sa čiastočne nezhodujú s antropozofiou alebo v nej nie sú obsiahnuté. A v čase, keď som začal písať Angelológiu, som Steinera ešte nepoznal. Našiel som si svoju vlastnú pracovnú metódu, ktorá je niekde na hranici medzi živým myslením a jasnovidnosťou, a ktorá sa dá do určitej miery sprostredkovať aj bystrým poslucháčom. O to pôjde v mojej škole Angelológie. Začal som s touto školou vo Viedni a ten najväčší zážitok pre poslucháčov je práve určitý zážitok na hranici jasnovidnosti. Ku koncu seminára ja kladiem otázky a oni odpovedajú, napríklad: Aké stavby asi ležia pod zemou v tejto 4500 rokov starej vrstve? Niektorí na to prídu, ale nie sú si istí. Potom vytiahnem príslušnú archeologickú publikáciu – a tam to je! Tí, čo na to prišli, z toho majú zážitok, že sú schopní vidieť bez opory fyzických očí a začnú rozmýšľať, čo sme to vlastne robili. Je to pre nich niečo úplne nové, lebo doteraz boli zvyknutí len na to, že prednášajúci poslucháčom jednostranne predkladá nejaké vízie neviditeľna, ktoré si nikto nemôže overiť. Ja som našiel taký trik, ako doviesť človeka na prah jeho nadzmyslových schopností. Pravda, rozvíjať ich ďalej môže len vlastnou prácou, ale tak je to s každou ľudskou schopnosťou. Čo leží medzi uvedomením si, že máme hudobný sluch, a husľovou virtuozitou, je celoživotné cvičenie a disciplína.

Hanuš: Vaší škole angelologie přeji hodně úspěchů a děkuji vám za rozhovor.

http://www.sophia.sk/sk/media/rozhovory-pre-tlac/dialog-o-vladcich-casu

Zverejnené v kategórií Filozofia života | Pridaj komentár

Mystérium života (3) – Človek a rastliny

predchádzajúci 2 diel

Človek a rastliny 1. diel (1/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Človek a rastliny 1. diel (2/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Človek a rastliny 1. diel (3/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

pokračovanie 4 diel

Zverejnené v kategórií Filozofia života | Pridaj komentár

PANSLAVIZMUS

Je známym a všeobecne platným faktom, že národ a vláda sú dve rozdielne veci. Hoci v časoch Dŕžavy boli tieto dva pojmy zladené, od nastolenia štátu a demokracie nemôže byť o žiadnom lade ani reči. V minulosti sme už citovali z manuálu tajného rádu bojovníkov Nindža:

Vláda je vždy v neprospech tých, ktorým vládne a vždy na náklady tých, ktorým vládne.

Teda ide o úplne očividný, všeobecný fakt. Pozrime sa teraz na problematiku ponímania národa a vládnucej triedy z pohľadu nám blízkej oblasti, zo zorného uhla našej minulosti. Hneď však dodajme, že ide o minulosť, ktorú nazývame história, nie o minulosť, ktorú nazývame dejiny. Ale vzhľadom na absolútnu platnosť Konov Stavby Sveta treba hneď dodať, že aj pri prepracovávaní dejín na históriu museli zanechať nejakú stopu, pretože inak by boli zlikvidovaní. Je ale našim „problémom“, či vieme na čo sa pozerať a rozumieme tomu, čo vidíme. A tak bez Znania Prѣdkov sa dnes k cieľu v žiadnom prípade nedostaneme. Teda dodávame hneď aj to, že náš uhol pohľadu je uhlom pohľadu nášho prastarého Národa, Národa Slovѣnov.

Je všeobecne známe, že formulovateľom myšlienky slovanskej vzájomnosti bol slovenský básnik a mysliteľ Ján Kollár (1793-1852). Okrem jeho všeobecne známeho diela „Slávy Dcéra“, publikoval aj programovú a teoretickú úvahu „O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“ (1836), ktorá v rozšírenej podobe vyšla r. 1837 aj v nemčine pod názvom „Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der Slawischen Nation“ (O literárnej vzájomnosti medzi rôznymi kmeňmi a nárečiami slovanského národa).

Rovnako dobre je známe aj pôsobenie Kollárovho vrstovníka, Pavla Jozefa Šafárika (1795-1861). Je autorom diela „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“ (Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých dialektov), ale najmä prác, ktoré sú v slavistike dodnes považované za priekopnícke – 0„Slovanské starožitnosti“ (1837) a „Slovanský národopis“ (1842), ku ktorému bola pripojená aj prvá mapa slovanských národov, čo sa vtedy stalo zdrojom nadšenia a posily malých slovanských národov.

Ale je už oveľa menej známe, že to bol tiež Slovák Ján Herkel – budapeštiansky advokát a Kollárov priateľ – kto sa pokúsil o zostavenie „Všeslovanského jazyka (v diele „Elementa universalis liguæ slavica e vivis dialectis eruta et sanis logicæ principiis suffulta“; Budæ 1826). Ján Herkel je však pôvodcom aj tak povestného výrazu – panslavizmus“.

A pre poriadok dodajme, že málo je známa aj činnosť slovenského lingvistu Juraja Rybayho, priateľa a spolupracovníka Jozefa Dobrovského, českého zakladateľa a tvorcu slavistickej vedy.

Skutočnosť, že to boli práve Slováci, ktorí sformulovali myšlienku novodobej slovanskej vzájomnosti a program vzájomného spoznávania sa slovanských národov – a to ako v romantickej, tak aj realistickej a vedeckej forme – nie je náhodná.

Profesor Rapant – slovenský historik – v diele „Dejiny slovenského povstania 1848-49“ (r. 1937) poukazuje na to, že:

„Na uvedomovanie slovanskej spolupatričnosti máme na Slovensku prejavy už od 17. storočia, pričom je často ťažko rozlišovať povedomie slovenské od slovanského, nakoľko obyčajne i povedomie slovenské vystupuje v rúchu povedomia slovanského, alebo je ním aspoň všelijako prifarbené.“

Toto splývanie povedomia slovanského a slovenského sa názorne odráža aj na pozdnom ustálení pojmu a názvu „Slovák“, „slovenský“. Až do 18., ba i 19. storočia sa stretávame v latinských, československých i nemeckých dobových prameňoch s takýmto pomenovaniami Slovákov: Slávi, Pannon Slavi, Hungariæ Slavi, Slowyenin, Slaven oder Venden a pod.

Ale to, že už v 17. storočí nachádzame na Slovensku písomné dokumenty o vedomí slovanskej spolupatričnosti – ako o tom hovorí profesor Rapant – nám nijako nevysvetľuje fakt, že práve na Slovensku bola programovo sformulovaná myšlienka slovanskej vzájomnosti v 19. storočí. Lebo veď takmer u všetkých ostatných slovanských národov nachádzame písomné doklady o tomto vedomí slovanskej príbuznosti v dobách oveľa starších.

Len ako príklad si pripomeňme, že u Čechov by sme mohli nájsť stopy slovanského cítenia už v 10. storočí, poľský kronikár Martin Gallus už v 12. storočí vie, že Poliaci hovoria „slovanským jazykom“. Podobne jeho vrstovník, krakovský biskup Matúš, alebo aj v tom istom storočí žijúci ruský kronikár Nestor, ktorý hovorí o pôvode a rozčlenení Slovanov. U južných Slovanov jestvujú doklady o tomto uvedomovaní si slovanskej spolupatričnosti z 15. storočia. A najmä v českých a poľských kronikách a potom aj lexikografických prácach sa už v najstarších časoch stretávame s výrazmi „slovanský národ“ či „slovanský jazyk“.

Aj myšlienka zostavenia „všeslovanského“ jazyka nevznikla na Slovensku ako prvá. Nachádzame ju už v 17. storočí u Chorváta Blaža Kumerdeja. V tejto súvislosti môžeme spomenúť aj Slovinca Jurija Japelja z 18. storočia.

Ale boli to predsa len Slováci – najmä Kollár a Šafárik – ktorí túto myšlienku vypracovali v ucelenú sústavu.

Jasne vidno fakt, že Slováci boli oveľa skôr uvedomelými Slovanmi, než uvedomelými Slovákmi. Slovanské povedomie na Slovensku časovo predchádzalo slovenské národné povedomie, ktoré v tejto konkrétnej podobe – Slováci ako samostatný národ – sa začína kryštalizovať až zavedením jednotného spisovného jazyka Ľudovítom Štúrom (1815-56) a jeho druhmi v rokoch 1843-45.

Ako je vlastne možné, že práve na našom území sa mnohým Slovákom ešte začiatkom 19. storočia strácajú hranice medzi Slovanom a Slovákom? Objavili sa rôzne verzie o tom, že Slováci sú Praslovania, že slovenčina je najzachovalejší slovanský jazyk, že je akýmsi „klbkom“ všetkých slovanských jazykov, že kolíska Slovanov bola pod Tatrami a podobne. Neskôr sa objavilo aj slovenské mesiášstvo. Všetko toto viedlo k tomu, že obrodenecká ideová náplň s jej humanitnými ideálmi bola Slovákmi zasadzovaná nielen do rámca kmeňa, ale predovšetkým národa, Národa Slovanského.

Už citovaný historik – profesor Rapant – vo svojom diele píše:

„…slovanské povedomie, zmocnené rozkvitajúcimi štúdiami historickými aj filologickými, prejavuje sa u jednotlivých národov slovanských neskôr rôzne, podľa ich súčasného položenia a budúcich cieľov (u Rusov imperialisticky, u Poliakov mesiášsky a radikálne revolučne atď.). Najideálnejšie a súčasne aj najživšie sa však javí zas len u Slovákov, zaťažených i v tomto ohľade inorodými prvkami najmenej, a potrebujúcimi oporu veľkého slovanského národa zo všetkých slovanských národov najviac. Nie je preto nijakou náhodou, že jeho prední hlásatelia a dvaja najvýznamnejší predstavitelia Kollár a Šafárik, sú práve Slováci. U oboch je možno nesporne dokázať vliv vzorov, najmä nemeckých, na vznik a formuláciu ich všeslovanských ideí, ráz a hlbokosť vlivu, možno však u oboch pochopiť len ich slovenským zaradením v Slovanstve.“

Tu je k veci citovať aj T. G. Masaryka, ktorý sa v diele „Česká otázka“ zaoberá pôvodom Kollárovho slovanského povedomia:

„Slováci tatranští posavad téměř nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slávov. Jejich nářečie stojí i z gramatického i z geografického ohledu ve středku všech slávských nářečí“ nebo Tatry jsou hnízdo a kolébka všech Slávov. Proto mezi Slováky v Uhrách idea vzájemnosti, jestli nevznikla ponajpervé, aspoň najrychleji a najhluběji sa rozkořenila.“

Ak by sme na okamih odbočili od témy tak vidíme, že ani čeština v časoch Masaryka nebola taká ako dnes. V citáte sú výrazy, ktoré dodnes ostali v slovenčine. Tu znovu vidíme prácu takých organizácií, ako je u nás Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, ktoré existujú v každom národe,ktoré systematicky pracujú na vytváraní a zapracovávaní jazykových novotvarov do každého jazyka tak, aby tieto boli postupne čo najďalej od seba a teda nezrozumiteľné. A tak vznikajú „národy“ a ich „jazyky“ oddelene, pričom ešte nie tak dávno sme mali jazyk spoločný... pamätajme aspoň to, že v žiadnom prípade nejde o „prirodzený“ vývoj, ale je to z pozadia riadený proces. Kým a prečo je už iná otázka.

Kollár po prvý raz a jasne formuloval legendy, s ktorými sa stretávame na Slovensku už v 19. storočí, podľa ktorých Tatry boli kolískou všetkých Slovanovslovenčina matkou slovanských jazykov. V známom verši slovenského spisovateľa a prekladateľa Daniela Krmana (1663-1740) „Sláva budiž…“ čítame o slovenčine toto:

„…náš jazyk obzláštní, starodávní dosti, slovanský, jenž jazykův plodná jest v světe mátě jiných: český, chorvátský, ruský, polský a moravský, bulgarský, srbský sou z něho, sou i jiné.“

Určite nebude nezaujímavé, že Krman rozoznáva samostatný český a moravský jazyk. Profesor Rapant v spomínanom diele takto hodnotí Kollárov a Šafárikov prínos Slovanstvu:

„Šafárika zaujímalo Slovanstvo chápané ako celok, jeden národ, predovšetkým po stránke vedeckej, ako jednotný substrát jeho vedeckých záujmov. Šafárik len konkretizuje, a povedali by sme, do istej miery materializuje po rôznych stránkach (literatúra, starožitnosti, národopis), pomyseľ Slovanstva. Prispieva tým nesporne nie len k utvrdeniu a upevneniu predstavy, ale aj k povzbudeniu a zveľadeniu slovanského sebavedomia a aj nadšenia (platí to najmä o jeho mape Slovanstva z roku 1842);

skutočným apoštolom všeslovanskej idey a hlásateľom národnej jednoty slovanskej (vo smysle kultúrnom) je však Kollár. Jeho „Slávy dcéra“ je predovšetkým tou fakľou, ktorá zažíha slovanské povedomie po všetkých slovanských krajoch a končinách a ktorá, podľa svedectva súčasníkov, pôsobí na mnohých miestach ako pravé zjavenie.“

Kollár sa snažil dať slovanskej vzájomnosti apolitickú, čiste literárnu a kultúrnu  obsahovosť. Jeho deväť bodov – v ktorých zhrňuje „Cesty a pomůcky této vzájemnosti“ – sa pohybuje v tomto rámci. Toto je zásadným bodom pre správne pochopenie obsahu výrazu „panslavizmus“. Neobsahoval žiaden politický rozmer. Veď už len ak za pomoci Staroslovienskej Bukvice analyzujeme slovo „politika“ stáva sa jasným o čo v oblasti politiky ide… To isté slovo však uchopila vtedajšia nemecká aj maďarská vládna mašinéria a dala mu úplne iný – politický – obsah.  Ale Kollárova terminológia bola odlišná od terminológie používanej v nemeckom či maďarskom prostredí. Aj na tento fakt správne upozorňuje profesor Rapant:

„Upodozrievanie z panslavizmu politického bolo zavinené z veľkej časti nechápavosťou súčasnej doby voči novej národnostnej terminológii kollárovskej a transpozíciou jeho ideológie etnicko-kultúrnej do ideológie štátne-politickej, vtedy bežnej…“

Pokrik o panslavizme Slovákov sa rozrastal najmä v štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď sa slovanské cítenie Slovákov začína obracať k Rusku a politické a duchovné vedenie prechádza z dvojice Kollár-Šafárik na Ľudovíta Štúra a jeho druhov. Pre vtedajšiu vládnucu maďarskú triedu bolo politickým „panslavizmom“ všetko, čo hatilo jej plány pomaďarčiť slovanské národy Uhorska. Teba uznať, že táto vládnuca trieda veľmi správne vycítila, aká politická sila sa tají v Kollárovej literárnej slovanskej vzájomnosti.

Tak či onak to bol Kollár, kto položil ideové i praktické základy k vzťahom i stykom Slovákov ku všetkým ostatným slovanským národom – vynímajúc však národ český. Čechov a Slovákov Kollár ponímal oveľa bližšie, svojho druhu, teda „sui generis“. Vtedajšie vzťahy ďaleko presahovali rámec stykov i tých najbližších národov. Ako príklad stačí uviesť samotného Jána Kollára, Slováka, ktorý písal ešte česky, ideového predchodcu Ľudevíta Štúra. Bez Kollára si ani nemožno predstaviť národné obrodenie slovenské práve tak, ako ani národné obrodenie české.

V tejto súvislosti sa treba zmieniť aj o počiatkoch ideových stykoch rusko-slovenských. Nielen preto, že ich iniciátormi boli Kollár a Šafárik, ale aj preto, že mali v ďalšom období rozhodujúci vplyv na slovenské chápanie slovanskej problematiky. Kollárova Vzájomnosť bola preložená do ruštiny po prvý raz už v r. 1838. V roku 1840 ju znovu vydal I. I. Sreznevskij (1812-80). Jej ohlas však bol v ruskom prostredí nepatrný. Ale v ukrajinskom Kyjeve boli ňou hodne ovplyvnení T. G. Ševčenko, I. I. Sreznevskij a N. Kostomarov. Napriek tomu to boli práve ruskí slavisti, ktorí sa najviac zaslúžili o realizovanie praktického a realistického programu Kollárom navrhovanej literárnej vzájomnosti.

Kollár a Šafárik nadväzovali písomné i osobné styky s ruskými slavistami a vymieňali si s nimi publikácie ešte skôr, než Kollár začal potrebu takýchto stykov propagovať svojou Vzájomnosťou. Medzi prvými, ktorí nadviazali takéto styky s Kollárom a Šafárikom bol P. I. Koeppen (1793-1864), M. P. Pogodin (1800-75), O. M. Bodjanskij (1808-77) a mnohí iní.

Koeppen bol v styku so Šafárikom najmä v časoch, keď sa admirál Šiškov stal r. 1826 ministrom školstva. Z podnetu Šafárika plánoval zriadiť prvé katedry slavistiky na univerzitách v Rusku. Ale keďže sa vtedy v Rusku nenašli vhodní kandidáti(!) na ich obsadenie, tak boli tieto katedry ponúknuté Slovákom a Čechom – Šafárikovi, Hankovi a Palackému.  K realizácii týchto plánov však nedošlo pre komplikácie spôsobené cárskou vládou. Šiškov napokon ponúkol aspoň funkcie knihovníkov Šafárikovi, Hankovi a Čelakovskému. Títo sa však dlho nevedeli rozhodnúť. Podobne ako ani Kollár, ktorého Bodjanskij pozýval, aby sa presťahoval do Ruska.

Korene slovenského rusofilstva siahajú do doby ešte predkollárovskej a sú vo svojej podstate pôvodu národného. Oficiálna história nevie dostatočne presvedčivo vysvetliť tento jav. My si to podrobnejšie rozvedieme v samostatnom článku.

Štúr živo korešpondoval najmä so Sreznevským a Bodjanským v časoch, keď sa rozhodoval pre zavedenie spisovnej slovenčiny. Sreznevskému vyjadril zvlášť veľkú vďaku za to, že tento v jednej zo svojich prednášok rozdelil Slovanov na desať kmeňov a dal medzi nimi miesto aj Slovákom, čím uznal ich „kmeňovitosť“. Týmto podoprel správnosť Štúrovho dôvodenia proti Kollárovmu rozdeleniu Slovanstva na štyri kmene, medzi ktorými však nebolo miesta pre národ Slovákov, ani pre spisovnú slovenčinu. Odborná ruská literatúra a ruskí slavisti aj v neskorších časoch zaujímali k Slovákom tento postoj – už Karamzin pozná „slavakské“ nárečie a počínajúc Sreznevským prejavovali o Slovákov srdečný záujem.

Bodjanskij bol prvý z ruských slavistov, ktorí navštívili Slovensko a štúrovcov (v novembri 1838). Jeho návšteva vyvolala veľké nadšenie medzi bratislavským študentstvom.

U slovenským protestantov – boli oproti majoritnej katolíckej zložke obyvateľstva v menšine – ktorí „dodávali“ slovenskému národu od Kollára, Šafárika, cez všetkých štúrovcov až po národné oslobodenie v roku 1918 väčšinu spisovateľov sa slovanské povedomie a následne rusofilstvo stalo už akousi samozrejmosťou.

Panslavizmus sa však začal u nás ponímať úplne inak u vládnucej triedy. Napríklad Štúr v sérii článkov „Panslavizmus a naša krajina“ (Sloveskje národňje novini, 1847) hovorí o tom, ako „hurtom pretiahol Evropou krik o panslavizme“ – ale – „Keď kde bolo kriku o panslavizme, bolo to istotne v našej krajine a nikde toľko ako u nás. Plné ho boli časopisy, plný ho bol život. Každé najmenšie počínanie pre napomoženie osvety, dobrobytu, pre nadobudnutie práva národu slovanského vykričalo sa za panslavizmus… šiel krik Evropou proti Slovanom, pochodiac od Nemcov, a k tomu kriku prirazili i Maďari…“

Na slovenskej strane bolo od počiatku zdôrazňované – úplne v súlade so skutočnosťou a skutočnými cieľmi slovenského národného hnutia – že slovenské uvedomenie slovanské neznamená politické a štátne spojenie s Rusmi, ale len pestovanie kultúrnej a literárnej vzájomnosti. Štúr pod panslavizmom naozaj ponímal slovanskú vzájomnosť a priklonenie k Rusku mu vtedy značilo ešte len priklonenie kultúrne a literárne.

Ale po desaťročných skúsenostiach slovanského hnutia v Rakúsko-Uhorsku, „Slovanstvo a svet budúcnosti“ začína vidieť inak a „zvoliť si Rusko“ znamená u neho spojiť sa s Ruskom v štátny, ideový a politický celok. Veď už Kollár v „Předzpěve“ svoje „Slávy dcery“ dáva túto radu „synovi Tatier“:

„…neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“.

Štúr sa neskôr priklonil k začleneniu porobených slovanských národov do spoločnej federácie s Ruskom, postup čoho vo svojej štúdii aj vyšpecifikoval po krokoch. Časť štúdie sa venuje odmietavej kritike „Západu“ (ktorý „dal každému jednotlivcovi slobodu, ale viacej sa oň neobzrel, i prišla bieda a nevoľa“), ale väčšinou opisuje štátne, sociálne a náboženské zriadenie „nášho národa“, teda národa slovanského, ktorý v podstate Štúr stotožňoval s Ruskom. Samotný Štúr však v Rusku nikdy nebol. Tamojšie pomery znal a videl očami prvej generácie ruských slavianofilov – Kiriejevského, Aksamova, Chomiakova, Samarina. Rusko si preto zidealizoval, občinu považoval za ideál politickej a sociálne spravodlivosti, lebo „má u všetkých našich kmeňov samosprávne zriadenie… V Rusku sú po mestách veľké robotnícke družstvá, ktoré spoločne, podľa jednomyselnej shody, zárobok si delia medzi sebou, tržbu kontrolujú vyvolení zástupcovia, a takýmto činom družstvá tieto nasledujú príklad dedinskej občiny.“

Hoci občina je naozaj náš pôvodný systém správy vecí verejných v zmysle Kopného Práva, cárske Rusko už dávno nefungovalo na občinách v pôvodnom ponímaní. Štúr preto k tomuto ružovému obrázku kriticky dodáva aspoň toto:

„Každá osobná nesloboda a poddanský stav, a čo by mal aj akékoľvek meno, je v pomere k nášmu národu najväčšou nepravdou a zločinom proti národnému duchu. Podľa nášho ponímania zem môže prináležať len svobodným majiteľom. Poddanstvo v Rusku je jeho najväčším zlom… Národný duch náš neuznáva nijakých rodových výsad…“

Štúrov náhľad o vtedajšom ruskom štátnom zriadení a postavení pravoslávnej cirkvi svedčí tiež o jeho neznalosti skutočných, reálnych pomerov. Jedine to vysvetľuje jeho naivný názor – bol protestantom a odchovancom západnej filozofie – že „naša, t.j. grécko-slovanská cirkev“ sa ani „nepovyšuje ponad štát, no ani sa mu nepodriaďuje… a postavila sa i proti cárom, ktorí pozabudli na svoje vysoké poslanie, začali páchať násilenstvá“.

O skutočnej podstate kresťanskej cirkvi – a najmä pravoslávnej (RPC) – sme napísali už dosť. Považovať ju za základ „skutočnej duchovnosti“ oproti skazenému Západu (Piakin) je viac ako naivné. Treba nám však vedieť, že v dnešnom putinovskom režime sa teší rovnakému výsostnému postaveniu ako za cárov. Keď politické, duchovné i literárne vedenie Slovenska prechádza do rúk Svetozára Hurbana Vajanského (1847-1916), rusofilstvo sa stáva dominujúcim rysom vo všetkých oblastiach slovenského života. Vajanský už v roku 1880 píše:

„Jedna spása jesto, tá spása je Slavianstvo a Rusko… Dnes je otázka existencie otázkou moci. Slavianstvo má dve sily: spoludržanie a Rusko.

Kto ale myslí, že pri prísnom antislavianskom separatizme ochráni sa: to je blázon!…

Ja som najsamprv Slavian, potom som až Slovák a Čech. Kto je najprv Slovák a Čech a potom Slavian, ten mi je alebo hlupák, alebo zradca.“

Na jednej strane táto neobmedzená viera v Rusko bola nesporne posilnením pre Slovákov v období ich politickej nemohúcnosti, ale na druhej strane v tejto nekritickej forme viedla k politickému reakcionárstvu, ba čo viac i k politickej pasivite. Reakcia proti týmto nezdravým zjavom sa dostavila v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia.

Vajanského slavianofilská koncepcia bola revidovaná mladšou generáciou, ktorá nakoniec obnovila úzke styky česko-slovenské, čím položila základ k jednote Čechov a Slovákov v Prvej svetovej vojne. Táto nakoniec viedla k národnému oslobodeniu Slovákov. Príslušníci tejto generácie si osvojili český, kritický postoj vo veciach slovanských. Nedá sa ale povedať, že by ich sympatie voči Rusku ako takému a ku všetkému ruskému ochladli. U národne uvedomelých Slovákov by bol taký či podobný zjav považovaný za chorobný, za skutočné odrodilstvo. Ale na Slovensku sa začalo už rozlišovať medzi ruským národom, ruskou literatúrou a kultúrou – a cárskym, teokratickým režimom.

Tento vývoj od hmlistého všeslovanstva ku konkrétnemu, ale nekritickému rusofilstvu, a potom zase ku kritickému rozlišovaniu ruského národa a cárskeho režimu sa ostatne dá jasne vystopovať v dobovej slovenskej krásnej literatúre. Najmä v jej poézii, ktorá bola vlastne jedinou pomerne voľnou oblasťou slovenského duchovného života, od zrodu spisovnej slovenčiny až do slovenského oslobodenia roku 1918.

Kollárovo všeslovanstvo a jeho humanitná náplň prechádza u štúrovskej generácie do slovanského uvedomenia bojovného tak, ako sa to zračí v básni Karola Kuzmányho (1806-66) „Do zbroja“:

Do zbroja Slovania, za národ a slávu, Bleskom hromov divých na pomstu krvavú; Jed pekelnej zmije jej krú obmyje, Do zbroja, Slovania, do zbroja, do zbroja!

Otvorte žaláre, rozbite reťazi! Už deň pomsty letí, už Sláva víťazí; Hej synovia Slávy, od Visly do Sávy, Vaša matka volá – do zbroja, do zbroja!

Smerom k Rusku sa obracal aj mladý P. O. Hviezdoslav. Neskôr sa však jeho viera v slovanstvo stáva kritickou. U Bulharov vidí „škrek, rehot nevďaky“ voči Rusom; v Čecháchkúdol zmätku, neurčitých snáh“ – a Ruskodýše večitý svoj mráz, skôr zháša spasné svetlo východu“. To má byť tá slovanská vzájomnosť?!

Samostatnou kapitolou v oblasti slavianstva sú Poliaci. Slováci boli s nimi v užších, srdečnejších vzťahoch len v prvej, všeslovanskej ére národného prebudenia. Poľského povstania v rokoch 1830-31 sa aktívne zúčastnili vynikajúci príslušníci Štúrovej družiny, básnici S. Chalupka, J. P. Bella a J. Lehotský. Na ich tvorbu mala vplyv poézia Mickiewicza.

Potom však prišlo slovenské povstaniepostoj Poliakov voči nemu vyvolal na slovenskej strane trpkosť. Neskoršie slovenské rusofilstvo postavilo Slovákov proti Poliakom, a to nie bez poľskej viny. Poliaci až nápadne okázalo prejavovali sympatie voči Maďarom, presnejšie voči maďarskej vládnucej triede, ktorá v tých časoch brutálne utláčala Slovákov. Navyše, poľská emigrácia, ktorá si našla útočisko po nepodarenom povstaní vo Francúzsku – ktorej najhlavnejšia časť tam prišla najmä po druhom nepodarenom povstaní r. 1863 – začali vyvíjať ostrú protiruskú, nie iba – ako by sa normálne dalo očakávať – proticársku propagandu.

Jeden z týchto emigrantov, Dusiński, uverejnil v Paríži roku 1864 knihu „Nécessité des réformes dans l´exposition de l´historie des peuples aryaceuropées et tourrans, particulière des Slaves et des Moscivites“ v ktorej dokazoval, že Rusi (Moskáli) nie sú Indoeurópania, a teda ani Slovania, ale patria k turánskej rase. Preto vraj nemajú miesta v Európe a Európa ich musí odstrániť. Poľsko sa tým stane veľmocou a rovnováha sveta bude zachránená…

Karel Havlíček Borovský (1821-56) zvlášť ostro odsudzoval u Poliakov ich potláčanie Rusínov:

„Poláci musejí upustiti docela od všelikého panování nad Rusíny; oni mají uznat Rusíny za zcela sobě rovný slovanský kmen, a ješte více oni se tak dalece zapříti musejí, aby odřeknouce se na vždy krajů od Rusinů obývaných, ješte i Rusíny sami všemožne podporovali…“

Slováci zažili dosť smutných skúseností s vierolomnosťou Habsburgovcov, čím došlo k značnému oslabeniu viery v zjednotenie Slovanov žijúcich pod ich vládou. Lenže toto oslabenie sa dialo paralelne s nárastom nekritickej viery v Rusko ako jediné, ktoré ešte môže vyslobodiť Západných a Južných Slovanov spod cudzieho útlaku.

Ľudovít Štúr rozvinul túto koncepciu až do konca v diele „Das Slawenthum und die die Welt der Zukunft“, ktoré však vyšlo až 11 rokov po jeho smrti v ruskom preklade (1867). Táto kniha je ale jedným z dokladov, z akých mylných predpokladov neraz vychádzali zbližovacie pokusy slovanských národov. Štúr nepoznal Rusko z vlastnej skúsenosti a idealizoval si tamojšie pomery. Videl Rusko očami prvej generácie ruských slavianofilov. Štúr sa pohybuje na úrovni sebaklamu, keď líči sociálnu a politickú štruktúru vtedajšieho Ruska a dochádza k záveru, že len spojením s Ruskom a prijatím pravoslávia sa môžu utláčané slovanské národy zachrániť pred vyhubením.

Takýto názor bol na Západe ojedinelý, aj keď vyznávaný ruskými slavianofilmi. Rusofilstvo síce naberalo obľubu aj u Južných Slovanov, ale Rusku ako takému prisudzovali iba úlohu akéhosi protektora. Aj to však bola iba ilúzia, lebo cárske Rusko voči Západných Slovanom nikdy takto očakávané úmysly nemalo, a voči balkánskym Slovanom – pretože boli pravoslávni – iba podmienečne a výlučne v zhode so svojimi záujmami.

Pravdou je, že v Rusku však boli prúdy – hoci stáli mimo rámec oficiálnej politiky – pre ktoré bola slovanská otázka naozaj centrálnym problémom. Ale zase treba zdôrazniť, že pre všetky tieto prúdy, pre všetky ich odtienky a počas všetkých fáz ich problémy neruských slovanských národov – a najmä nepravoslávnych – vôbec nezaujímali, alebo hľadali iba riešenia vyhovujúce výhradne cársko-ruskej koncepcii.

Bolo to hnutie ruských slavianofilov, ktoré v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s politikou cárskeho režimu. Bázou všetkých slavianofilov bolo ruské pravoslávie a filozofia z neho vychádzajúca. Táto odmietala „Západ“ a nekriticky prijímala „Východ“. Z politického slavianofilstva musela preto vzniknúť koncepcia podstatne odlišná od koncepcie Západných Slovanov. Ruskí slavisti, vychádzajúci z ich stredu (napr. M. P. Pogodin či V. I. Lamanskij), ktorí prichádzali do styku so Západnými Slovanmi odmietajú Kollárovú vzájomnosť. Táto totiž vychádza z rovnosti všetkých slovanských kmeňov, ale oni presadzujú pravoslávie ako duchovnú väzbu! Je to náhoda, že dnešný putinský režim stojí na tom istom základe?

Tieto tendencie sa – samozrejme – nestretli u Západných Slovanov s pochopením. Ba práve naopak, vyvolali ostré odmietnutie. Táto skutočnosť sa zdá byť v rozpore s faktom, že na slovanskej manifestácii v Moskve r. 1867 vystupuje ako jedna z najpočetnejších a najreprezentatívnejších delegácií práve delegácia Čechov a Slovákov. Česko-slovenskú delegáciu viedol František Palacký a jej členom bol aj známy maliar Mánes.

Spoločnosť prírodných vied v Moskve usporiadala národopisnú výstavu a zvolala etnografický kongres, na ktorý pozvala zástupcov všetkých slovanských národov. Propagáciou tejto myšlienky sa v Rusku ujali význační slavianofili, napríklad I. S. Aksakov (1823-86), ktorý hlásal právo a povinnosť Ruska oslobodiť utláčané slovanské národy – ktoré sa však musia rozhodnúť prijať kresťanské pravoslávie. Zapojil sa tu aj M. N. Katkov (1818-87), ktorý – spolu s prokurátorom sv. synody a vychovávateľom cára Alexandra III., K. P. Pobiedonoscevom (1827-1900) a K. N. Leontejevom (1831-91) – symbolizujú tú najtemnejšiu, teokratickú, cáristickú politiku druhej polovice 19. storočia.

Počas zjazdu však odzneli také vyhlásenia zo strany česko-slovenskej delegácie, ktoré nezodpovedali oficiálnej cárskej línii politiky. Že čo vlastne znamenal tento zjazd z pohľadu ruskej oficiálnej politiky najlepšie osvieti táto epizóda:

Dňa 26. mája 1867 prijal cár na audienciu päť českých a jedného slovenského delegáta, ktorých k nemu uviedol rakúsky veľvyslanec. Neskôr ako cár, tak aj jeho pobočník, generál P. A. Šubalov vyslovili rakúskemu veľvyslancovi poľutovanie nad svojou účasťou pri zájazde rakúskych Slovanov.

Rakúski Slovania – vlastne katolíci a k tomu ešte infikovaní nebezpečným liberalizmom – isteže nestáli cárskej politike za zakalenie dobrého pomeru k Rakúsko-Uhorsku a jeho dynastii, s ktorou mal cár toľko spoločných, najmä politických záujmov! Najväčší slovanský národ – národ ruský – bol ovládaný reakčným cárizmom. Cárska politika sa nikdy neprestala dívať na Západných Slovanov – a najmä Čechovako na podozrivých z proticárskych, revolučných myšlienok a sympatií.

Je dosť príznačné, že informátorom cárskeho dvora o tejto „nebezpečnej“ povahe Čechov bol kancelár Bismarck. Z tohto všetkého vyplýva, že pri skúmaní pomeru Ruska k slovanskému hnutiu a k neruským slovanským národom musíme rozlišovať medzi oficiálnou, cárskou politikou a medzi rôznymi prúdmi v ruskej spoločnosti tých čias. CÁRSKA POLITIKA NIKDY NEMALA SLOVANSKÝ PROGRAM; slovanské sympatie v Rusku niekedy potláčala, inokedy využívala – presnejšie zneužívala – pre svoje ciele, či už vnútorne alebo zahranične politické.

Slovanské sympatie a slovanské programy, ako ich v Rusku pestovali rôzne spolky a neoficiálne, alebo polooficiálne osobnosti, vychádzali zásadne z pravoslávia a cárizmu.

Boli politicky reakčné, a preto zásadne odmietané nielen Západnými Slovanmi, ale aj samotnými pokrokovými či revolučnými kruhmi v Rusku. Boli to predovšetkým diela géniov ruskej literatúry, ktoré udržiavali, rozširovali a prehlbovali sympatie slovanských národov k Rusku. Ale ako sme už povedali, neboli to sympatie k cárskemu Rusku, ale k slovanskému národu Ruska.

O tejto problematike by sa dalo ešte veľa  napísať, ale pre naše potreby to stačí. Hlavným cieľom tohto článku je vytvoriť možnosť pre pochopenie toho, čo sa deje aj dnes.

  • Jedna vec sú slovanské národy a ich vzájomnosť,
  • druhou vecou je konanie tých, ktorí – zatiaľ – slovanské národy držia pod kontrolou.

Naši Prѣdkovia nie tak dávno dokázali rozoznať, že cársky režim a ruský národ sú dve úplne rozdielne veci. Ale dokážeme my rozoznať, že putinský režim a ruský národ sú rovnako dve úplne rozdielne veci? Je to naša úloha a naša zodpovednosť – všetky potrebné informácie sú voľne prístupné aj u nás.

Treba tu však jedno – samostatné pochopenie faktov a samostatné rozhodnutie, prejav vlastnej Vôle – Vôle Slovѣnov. A potom budeme môcť spokojne s Kollárom precítiť slovanskú vzájomnosť (nie vzájomnosť oligarchov zatiaľ ovládajúcich slovanské národy):

„… vždy voláš-li“ Slovan! Nechť se ti ozve: Člověk!“

Článok obsahuje niekoľko veľmi príznačných a dôležitých faktov, ktoré sú oficiálnou vedou prehliadané. Veríme, že naši čitatelia si ich už povšimli. Budeme na nich stavať v pokračovaní.

https://www.tartaria.sk/dedicstvo-predkov/kultura-a-tradicie/582-panslavizmus

 

Zverejnené v kategórií Dejiny | Pridaj komentár

Mystérium života 2

predchádzajúci 1 diel

Duchovná podstata medicíny 2. diel (1/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Duchovná podstata medicíny 2. diel (2/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

Duchovná podstata medicíny 2. diel (3/3)

Emil Páleš v relácii STV Mystérium života, 1998

nasledujúci 3 diel

 

Zverejnené v kategórií Filozofia života | Pridaj komentár

MÁGIA ČASU

O čase ako jednom z fenoménov – máme na mysli jeho podstatu – ktorým nás držia pod kontrolou sme už neraz písali. Čas – z pohľadu Kultúry Slovѣnov – ponímame ako Živel. Každý Živel má svoje špecifické vlastnosti, ale aj spôsob, akým ho možno držať pod kontrolou. Samozrejme tak môžu len tí, ktorí presne vedia o čo ide.

Za posledné obdobie sme zistili o našej krajine veľmi veľa dôležitých skutočností, ale ešte nie všetko sa nám už podarilo napísať v článkoch. Jedno môžeme prehlásiť so skutočnou hrdosťou – žijeme na zvyškoch centra kedysi veľkej a mocnej Dŕžavy Slovienov.

Na Velesture sme objavili kľúč k ovládnutiu Živlu Času, v tzv. Mariánskom kopci pri Levoči – pod kedysi slovienskym chrámom – bola uväznená Vôľa Slovienov. Ale uväznená Vôľa – ktorá je už na slobode a k dispozícii všetkým Živým Človekom na celom území niekdajšej Dŕžavy – nie je všetko, čo je ukryté v týchto miestach. Pozrime sa preto na ďalšie aspekty magického riadenia Času.

Ak sa vyberiete na výlet na Sivú Bradu – kedysi, v predkapitalistických (či skôr predapokalyptických) časoch – gejzír na Sivej brade vyvieral do výšky niekoľkých metrov. Vtedy bol ešte národným majetkom. Potom akože komunisti – tesne pred už nimi plánovaným prevratom – národné zoštátnili, aby sa potom dalo rýchlo štátne sprivatizovať. „Komunisti“ takého druhu ako napríklad otec bývalého prezidenta Kisku. A my sme naivne štrngali kľúčmi… a tak dodnes kŕmime skorumpovaných štátnych úradníkov.

Skrátka čosi kdesi ktosi navŕtal a jedného dňa sa niekoľkometrový gejzír proste stratil. Ostala po ňom iba pamiatka. A kto je za to zodpovedný? Kapitalista kapitalistovi oko nevykole… takže nevieme.

Nad niekdajším veľkým gejzírom stojí malý kostolík. Na prvý pohľad nič nezvyčajné. Takých je u nás mnoho. Ale – ak sa lepšie prizriete – nie je až taký bežný. Pre náš Národ je vždy posvätný smer Sever, preto aj naše Kapištia – murované Chrámy – boli stavané tak, že ich Alatyr kameň (dnes výraz poznáme pod názvom „oltár“) smeroval na Sever. Čisto kresťanské chrámy – teda postavené dávno po našich – majú oltár smerovaný tak, ako všetky judaistické chrámy – na Východ. Lebo to je zase judaistický posvätný smer. Ak bol chrám odobraný nám a prípadne neskôr aj dostavaný, orientáciu na Sever je vždy možné identifikovať. Takže vyjdime na kopček nad niekdajším – môžeme smelo povedať ešte socialistickým – gejzírom Sivá brada a pohliadnime na „kresťanský“ chrám od juhu:

Z akéhosi dôvodu mu ponechali aj pôvodnú bránu – ešte s Perúnovou hviezdou:

Aby sme si overili jeho orientáciu podľa svetových strán, môžeme mrknúť napríklad do máp Googlu:

Oltárna časť dodnes smeruje na Sever. Za akých (krvavých) okolností sa chrám stal kresťanským radšej ani nechcite vedieť…

My sa však prizrime celkovej „kompozícii“ pohľadu smerom od juhu na chrám. Pred nejakým časom tam pribudlo 5 travertínových blokov. Zdalo by sa, že o nič nejde, ale prizrime sa bližšie tejto konštelácii z pohľadu mágie času – teda z pohľadu toho, ako nás Čierni mágovia „vmontovali“ do ich, teda kresťanského času.

Kamene sú číslované rímskymi číslicami od X. po XIV. Dôležité je to v akom smere. Postupujú sprava doľava, t.j. pri pohľade čelom k Severu je šípka (červená) orientovaná v smere pohybu (kresťanských) hodinových ručičiek.

Pri akomkoľvek našom Obrade stojí žrec tvárou k Severu – tak sa zahajuje Obrad, tak sa zapaľuje vatra a podobne. Pri pohľade smerom od juhu k Severu – presne ako ukazuje obrázok

  • červená šípka ukazuje pohyb proti Slnku,
  • žltá šípka zase ukazuje smer podľa pohybu Slnka.

Smer hodinových ručičiek je smer kresťanského Času, teda takého vektoru času, ktorým nás držia pod kontrolou. Ak sa takto dennodenne orientujeme, tak neustále podliehame ich deleniu času a – samozrejme – aj ich riadeniu. Lebo náhody neexistujú.

Náš pohyb „hodinových ručičiek“ je opačným smerom (žltá šípka), teda proti terajšiemu, t.j. kresťanskému toku času presne tak, ako sa javí pohyb Slnka po oblohe pri pohľade tvárou smerom na Sever. Ťažko sa je vymaniť spod ich mágie, ak dodržiavame pravidlá ich Matrice – v tomto prípade tej s poľom Hry Čas. Veď Vatikán ich nie náhodou implementoval.

A to ešte dodajme, že náš čas má iné delenie – my máme do dňa 16 hodín (a tomu zodpovedajú aj iné „minúty“ aj „sekundy“). Naše dni tvoria iné mesiace – oproti kresťanským majú 40 a 41 dní a je ich do roka 9. Kresťanských mesiacov je do roka 12. Teraz ani nie je veľmi dôležité, ako jednotlivé mesiace nazývame, dôležité je to, koľko ich do roka máme. K letopočtu 7527 patria naše mesiace, k letopočtu 2019 patria kresťanské mesiace. Ak to niekto „kombinuje“ podľa svojich „dojmov“ jedno s druhým – je to „tretiak“. Prečo, už vieme.

Teda iba pomenovanie mesiacov tzv. „slovanskými“ menami pri zachovaní ich celkového počtu 12 a Nového roku (Novoletia) na 1. január je iba nevedomá hra pre naivných. Naše Novoletie začína na Jesennú rovnodennosť, keď už je úroda pozbieraná a uložená. Veríme, že naši čitatelia už na také niečo nenaletia. Ešte stojí za povšimnutie, čo „odsúhlasenie“ kresťanského času so sebou „prináša“:

Prečo je vybratých práve posledných 5 zastavení krížovej cesty si môže každý zistiť sám pre seba. V každom prípade kresťanský Čas je časom „Lásky“, t.j. časom prebývania v alebo pod 4. čakrou. Najpravdepodobnejšie ale v tretej, lebo takto je taká osoba pevne zasadená v „žumpe“. Je to však výsledkom slobodného výberu, ktorý treba rešpektovať.

Ale pokročme o krok ďalej. Neďaleko odtiaľ je nám už dobre známa Bazilika Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore:

My už vieme, že Panna Mária je egregoriálna bytosť vytvorená porezaním (obetovaním) množstva nemluvniat pred zrakmi ich matiek (tie porezali po nich, aby bolo viacej gavachu) v Nitre pod taktovkou tzv. sv. Metoda. Vieme aj to, že pápež v žiadnom prípade nechodí niekde len tak, lebo chce „potešiť veriacich“. On vždy prichádza overovať, či to, čo je na danom „svätom“ mieste uložené je stále spoľahlivo pod kontrolou Vatikánu:

Aj tu chodieval overovať ako fungujú vložené programy a či v minulosti problémový región stále spoľahlivo spí (veď preto mu aj dali meno Spiš); či je Vôľa Slovienov stále spoľahlivo uväznená na dne hlbokej studne pod chrámom. Je to zároveň indikátor, že minimálne na týchto miestach sa stále vykonávajú krvavé obety. Veď inak by im to už nefungovalo.

Všimnime si, že priečna časť chrámu je orientovaná presne tak, ako predchádzajúca kaplnka – na Sever. Ide teda zase o pôvodne naše miesto Sily, ktoré bolo krvou podriadené Temným. V tomto prípade dostavali chrám tak, že vznikla forma kríža (rameno východ-západ) a oltár už orientovali po svojom – na Východ.

Ale našli sme tu ešte (a koľko toho na Slovensku bude) niečo dôležité, čo používajú na programovanie más pod svoj vplyv. Ide opäť o komponent riadenia Času, teda Mágie Času. Ak sa nezaujato prizriete pódiu, z ktorého vedú magické obrady ľahko uvidíte, že jeho hrany majú tvar ozubených koliesok hodinového strojčeka, čo je úmyselne doplnený prvok (v minulosti tam nebol):

Je to doplnené naozaj dôsledne na celé riadiace pódium:

Kto má prístupy na čítanie nimi vložených programov zistí, že úsilie mágov bolo koncentrované na podriadenie si sekúnd a minút. Ich sila proste ani v minulosti nestačila na podriadenie si stáročí či až tisícročí. Ale nezabúdajme, že sekundy a minúty sú základnými časticami Času tak, ako ho dennodenne používame. Väčšina ľudí sa preto koncentruje iba na neproste nevidí súvislosti siahajúce za ne do desaťročí, stáročí či tisícročí. A v tom je sila ich mágie.

Ale Slovieni začínajú vidieť – máme na to právo, je to naša Zem, je už Ráno Svaroga. Ale v našom čase, našom Kalendári, našich mesiacoch aj hodinách. Ak by to nebolo dôležité, nepodriaďovali by to v minulosti tak dôsledne svojej kontrole. Náhody neexistujú.

https://www.tartaria.sk/zaklady/energie-zivota/577-magia-casu

Zverejnené v kategórií Dejiny | Pridaj komentár