Obraz „železných čižiem a železných chlebov“ v Slovansko – Árijských Védach

V Slovansko-Árijských Védach sa uvádza text „Skaz o Jasnom Sokole“ v pôvodnej forme, takým, akým bol do príchodu kresťanstva. V princípe je Skaz – príbeh, ktorý odovzdáva od úst k ústam, z pokolenia na pokolenie reálne udalosti, ktoré sa udiali už dávno. Skaz sa napĺňal obrazmi, ktoré umožnili ľuďom lepšie pochopiť ústne odovzdávanú informáciu.

A je to viac než pochopiteľné, vzhľadom k tomu, že mnohé z toho, čo bolo dokonale jasné dokonca aj deťom – súčasníkom udalostí, sa stalo časom po mnohých generáciách pre ľudí za hranicou chápania. Je to spôsobené tým, že od doby v príbehu uvedených udalostí prešla civilizácia Midgard – Zeme viac menej násilnou religióznou „očistou“, v dôsledku čoho bola sociálnymi parazitmi nasmerovaná do kamennej doby nielen technologicky, ale aj pohľadom na svet.

Následkom toho, veľa obyčajných poňatí našich predkov sa stali pre ich potomkov buď úplne nezrozumiteľnými alebo nejasnými a preto každý rozprávač pridal do príbehu svoje pripomienky, ktoré umožňovali doniesť informáciu pre poslucháčov na úrovni ich chápania. V dôsledku toho, že sa objavili v príbehoch – Skazoch rôzne pripomienky a zámeny nepochopiteľných technológií za viac pochopiteľné veci, tak sa príbehySkazy zmenili na rozprávky – Skazky.

Nebyť týchto pripomienok, súčasní rozprávači by ich jednoducho nemohli pochopiť. Vzhľadom k tomu, že na rôznych úrovniach rozvoja civilizácie sa u ľudí formuje adekvátne vnímanie reality a bez prihliadnutia na to nie je možné sprostredkovať ľuďom pochopenie. „Skaz o Jasnom Sokole“ zaujíma osobité miesto medzi ostatnými príbehmi, vzhľadom na to, že popisované udalosti v príbehu boli mimo chápania budúcich generácií. Generácie žijúce po príchode relígií počas poslednej „Noci Svaroga“ nemali adekvátne obrazy, z ktorých bolo možné čerpať paralely k príbehu, snáď okrem veľkých vzdialeností, ktoré sa v príbehu odovzdávali v obraze nutnosťou opotrebovať sedem párov železných čižiem na dosiahnutie potrebného miesta.

Práve opotrebovanie železa sa vnímalo ľuďmi ako prekonanie neuveriteľných vzdialeností, pretože každý si okamžite predstavil, akú vzdialenosť je nutné prejsť, aby sa opotrebovali aspoň jedny železné topánky… a človek chápal, že ide o veľké vzdialenosti. Aj keď sa v príbehu uvádzajú presné vzdialenosti v mierach dĺžky, ktoré používali naši predkovia, neumožnilo to pochopiť správny obraz.

Pre človeka, ktorý sa nevzdialil od svojho domova viac ako niekoľko míľ bolo nereálne odhadnúť vzdialenosti svetelných rokov, ale predstava o tom, že je potrebné opotrebovať sedem párov železných čižiem bola dostupná každému, aj keď si nikto nevedel predstaviť, akú vzdialenosť je nutné prejsť, aby bolo možné opotrebovať železné čižmy.

Táto ľudová tvorivosť bola nielen oprávnená, ale aj nevyhnutná, inak by bola informácia odovzdávaná z generácie na generáciu stratená v rade generácií. Okrem toho, s násilným šírením relígií vznikla potreba skryť cennú informáciu pre budúce generácie do adekvátnych obrazov pred cirkevnou cenzúrou. V ústnej forme sa nakoniec podarilo priniesť do súčasnosti aj vďaka obraznosti slovanských príbehov svedectvá o skutočných udalostiach dávnej minulosti. Ale akonáhle prišlo na prenesenie príbehu do tlačenej formy, okamžite zasahovala cirkevná a neskôr štátna cenzúra a príbeh sa menil na rozprávku…

Nikolaj Levašov

http://www.biosferaklub.info/obraz-zeleznych-ciziem-a-zeleznych-chlebov-v-slovansko-arijskych-vedach/

 

Posted in Dejiny | Pridaj komentár

Čo je pravda? Ako vzniká osud a prečo sa dejiny opakujú v cykloch

Emil Páleš

V prvejdruhej časti nášho rozprávania sme si priniesli kamienky do obrazu, ktorý teraz dokončíme. Naše životy sú podmienené cyklickým striedaním kultúrnych vzorcov, ktoré oscilujú z extrému do extrému. V každej epoche pokladáme za samozrejmý a „racionálny“ iný obraz sveta a neuvedomujeme si, nakoľko je určovaný podprahovými štruktúrami kedysi chápanými ako anjeli a démoni. V čase vrcholiaceho idealizmu si ľudia ťukajú na čelo, ak počujú, že niekto pochybuje o existencii Boha. A v čase vrcholiaceho materializmu naopak, ak niekto v Boha verí. Jedna epocha sa čuduje druhej, ako mohli byť ľudia takí hlúpi. Skutočná pravda však býva v strede a každá epocha z nej vlastní len úlomky.

Podobne je to s jednotlivcom. Každý si myslí, že sa drží faktov a rozumu, ale jeho logika je podfarbená selektívne a osobne. Každý jednostranný sklon je druh čerta, ktorý nastavuje skutočnosti krivé zrkadlo. Dvaja sa navzájom nedohodnú, pokiaľ nechcú zdokonaľovať samých seba. Každý by sa mal najviac zaujímať o to, čomu nerozumie a čo je mu cudzie. Teda o názory svojich odporcov, aby spoznal svoje vlastné vyšinutie zo stredu a „zúplnil“ svoju osobnosť.

Svet si však berie za pravidlo pravý opak. Namiesto toho, aby sme sa sami narovnávali podľa pravítka pravdy, krivíme pravdu podľa svojich potrieb. Pravda je to, čo sa nám osobne práve hodí. Už zajtra sa nám môže hodiť niečo iné. Heslom doby sa stala veta Uptona Sinclaira:

 „Je ťažké niekoho presvedčiť, aby niečo pochopil, keď je platený za to, že to nechápe.“

Aby sme to uchopili, naliehavo potrebujeme nový jazykový výraz –  zámerný omyl alebo samozavinená nevedomosť. Ľudia presne vedia, čo nesmú vedieť, aby si mohli zachovať zdanie poctivosti. Okolo nich sa to síce hemží ľuďmi, ktorí im to chcú povedať, pretože musia znášať následky ich polopravdivého konania, ale im sa treba dajako vyhnúť.

Aby sme sa vyhli ľuďom, ktorí nám chcú povedať tú druhú polovicu pravdy, združujeme sa do politických, náboženských, ekonomických a iných skupín. Sú to rôzne smery a -izmy. Stýkame sa len s podobne zmýšľajúcimi a navzájom sa utvrdzujeme, že tí ostatní sú mimo. Chválime sa vnútri skupiny, udeľujeme si tituly a vyznamenania, produkujeme osobnosti a oslavujeme ich. V našej veci sa nakoniec cítime celkom uistení významnými autoritami, pričom zabúdame, že sme si ich vymenovali len my sami. Sami si platíme osobnosti a médiá, aby nám hovorili, čo chceme počuť. Už jednotlivca je ťažké dostať z jeho myšlienkovej bubliny, ale keď sa v tom spojí celá skupina, vznikne dokonalá autohypnóza.

Hnutie sa môže vybičovať až k takej sebadôvere a razancii, že sa zmocní časti zemegule. Začne sa mu dariť ako nacistom alebo komunistom. Úspech strháva okolostojacich, ktorí ostali v nemom úžase. Pád hnutia je však spečatený od samého začiatku. Polopravdivá idea totiž produkuje následky, ktoré sa hromadia a raz sa prevalia ako zahataná rieka. Hnutie protivníkov potom bude mať silný vietor v plachtách a bude dlho žiť zo zásluh a víťazstva nad prechádzajúcim hnutím. Výsledkom bude, že sa nadlho presadí pravý opak toho, čo sme si (sebecky) želali.

Toto by sme si mali všetci – ako vravia Arabi – zapísať ihlou do kútika oka (číže nespúšťať zo zreteľa): polopravdy plodia svoj vlastný opak! Komunisti ako víťazi nad nacizmom zabetónovali svoj režim na pol storočia v polovine sveta. Ale nacizmus zmocnel len vďaka komunizmu. Hlavným dôvodom, prečo rozumní ľudia podporovali Hitlera či mu ustupovali, bol strach z komunizmu. Západ sa dohodol, že Hitler bude mať voľnú ruku v stredovýchodnej Európe, aby tam vybudoval val proti komunizmu. Oba režimy si pritom boli podobné, boli len variantom socializmu, oba pod krvavočervenou zástavou. Bol to trik Asmodea, staroperzského démona zúrivej nenávisti a pomsty. Vytvoril protiklad a vohnal všetkých do svojho košiara, na jednu alebo druhú stranu. On jediný mal víťazstvo zaručené bez ohľadu na to, kto by koho porazil. Pretože on chcel iba to, aby plápolala nenávisť a tiekli rieky krvi – bolo jedno, či krvi Židov alebo kulakov. Koho a prečo – to sú len reči, racionalizácie na povrchu ľudských myslí, ktoré sú hlbinným hýbateľom sveta ukradnuté.

Keď sme horko-ťažko zvíťazili nad pravicovým Hitlerom, ktorého sme si sami vychovali, zmocnila sa prirodzene, najmä v Nemecku, kormidla ľavica. Každého Nemca zakríkli, keď mu zišlo na um čo i len niečo vzdialene pripomínajúce pravicu. Ani raňajkovať chlieb s maslom by nikto nemal, pretože to robili nacisti. Pravdu sme si pomýlili s opakom nacizmu: pseudohumanitou, bezbrehou toleranciou, neporiadkom a ľudsko-právnym fanatizmom, ktorý sa stal náhradou (chýbajúceho) náboženstva. Všetci už smerujeme do väzenia, pretože každý z nás je buď islamofób, alebo homofób. Buď totiž nesúhlasíte s trestom smrti pre homosexuálov – potom ste islamofób, alebo s ním súhlasíte, aby ste neurazili moslimov, a potom ste homofób. Skúste sa ozvať, že to nedáva logiku – a platí pre vás nový paragraf o „extrémizme“ a „nenávistnej reči“. Opäť sa ruší sloboda slova a začínajú sa domové prehliadky, pri ktorých vám nájdu „extrémistickú“ literatúru. Démon opäť splodil sebe podobného démona.

Pseudohumanisti tak veľmi tlačia na pílu, že z hrobu zburcujú dávno pochovaného Hitlera. Príčinou vzostupu pravicových radikálov po celej Európe sú samotní bojovníci proti fašizmu. Bez nich by sa k tomu nikto nevracal. Len vďaka nim bude mať každá krajina svojho Kotlebu. Tlačením na extrémne polopravdy, štvrťpravdy a desatinopravdy si stvorili opozíciu, ktorá tam nebola, ale sa sformovala kvôli nim. Teraz môžu proti nej bojovať a čerpať z toho ďalšiu moc.

Bojujúce protiklady sú skryto spriahnuté a žijú jeden z druhého. Bez svojho protivníka by stratili zmysel svojho bytia. Komunistický tábor ospravedlňoval svoje drsné spôsoby neustálou hrozbou kontrarevolúcie, rovnako ako kapitalistický tábor vykresával doma moc strašidlom komunizmu. Len čo sa tento protiklad pominul, musel sa vytvoriť nový: amerikanizmus proti islamizmu. Islamský terorizmus však zmocnel desaťnásobne až odkedy sme mu vyhlásili vojnu. Spojené štáty bojujú proti Islamskému štátu a pred očami celého sveta tam súčasne plynie podpora cez spojencov USA – prúd zbraní zo Saudskej Arábie a z Turecka miliardy za ukradnutú ropu. Národom, ktoré nemajú žiadne ideály, sa dá vládnuť len pomocou hrozieb. Musí sa nájsť nepriateľ, a ak sa nenachádza sám od seba, treba mu trochu dopomôcť.

Reagovanie nie je sloboda a opak nepravdy nie je pravda, ale ďalšia nepravda! Keď trebárs reagujeme na kauzu Gorila, tak je to stále niekto iný (tajná služba), kto nám určuje, za čo, kedy a na koho sa máme hnevať. Stále sme figúrky na šachovnici niekoho iného. Slobodní sme, keď si kladieme ciele z vlastnej iniciatívy. To môžeme len vtedy, ak máme poznanie, vlastnú ucelenú víziu pravdy, vlastný hodnotový kompas a ciele, ktoré nezávisia od toho, aké sú práve okolnosti a čo robia druhí.

Ľudia nemajú žiadny názor, ktorý by bol výsledkom ich vlastnej myšlienkovej aktivity, hlbokého pohľadu a presvedčenia. Ľudské názory sú výsledkom tlakov a potrieb, menia sa s okolnosťami. Málokto zostáva verný demokracii, ak má pre ňu niečo vytrpieť. Väčšina sú demokrati len kým sa to ešte spája s vyššou životnou úrovňou. Keď centralistické Rusko a Čína tempom rozvoja prevýšia skorumpované demokracie, ľudia dajú hneď prednosť neslobodnému systému, ako to urobili už veľakrát. Pravicová radikalizácia politického spektra bude priamo úmerná percentu cudzorodých prisťahovalcov. Ľudské predstavy o pravde, takzvané názory, nie sú slobodné, ale sú vypočítateľné z matematických rovníc.

Taliansky sociológ Pareto je autorom teórie o striedaní elít, ktorá je tiež akousi modernou ozvenou démonológie. Pareto rozoznával šesť sentimentov či pudov, ktoré slepo poháňajú masy. Dva z nich považoval za najvýznamnejšie, avšak protikladné: inováciu oproti konsolidácii. Tie vynášajú striedavo nahor „líšky“ a „levy“.

  • Potreba istoty a bezpečia vynáša nahor „levy“, ktoré si ctia meč a autoritu.
  • Neskôr túžba po zmenách a inovácii vynesie do čela „líšky“, ktoré sa opierajú o rozum a peniaze. „Líšky“ patologicky klamú, rozkrádajú a už je nám z toho zle. Preto začíname podporovať „levy“ a budeme im dopomáhať k moci, až kým to znova neoľutujeme.

Rusko-americký sociológ Sorokin podobne zdokumentoval striedanie ideačnej a zmyslovej sústavy pravdy. Je to, inak povedané, striedanie idealizmu a materializmu. Za poslednú skutočnosť sa raz považuje duch a inokedy hmota. Raz sa všetko poznanie vyvodzuje deduktívne, z myslenia, inokedy induktívne, zo zmyslov. Keď sa jedna sústava pravdy dostane k moci, má sklon úplne potlačiť tú druhú. Nie je však dobré, ak sa jej to podarí, lebo spoločnosť sa stane celkom jednostranná a ustrnie. Buď v abstraktných dogmách odtrhnutých od života, alebo v konzume postrádajúcom akúkoľvek ideu. Jednostrannosť potom vyprodukuje následky, ktoré volajú po opaku. Podľa Sorokina je kultúra najplodnejšia vo vzácnych okamihoch rovnováhy, keď jedna sústava pravdy prechádza v druhú a obe sú oceňované. Ľudia však nedokážu udržať zdravý stred medzi nimi a sú tak odsúdení na ich cyklické striedanie.

Už Platón bol presvedčený o cyklickom striedaní politických ústav. Monarchia, aristokracia, demokracia, ochlokracia (vláda davu, chaos) zákonite striedajú jedna druhú a vracajú sa v kruhu. Keďže samovláda je vždy vystavená pokušeniam, vyžiada si spoluúčasť viacerých a nakoniec celého ľudu na vláde. Ľud však hlasuje za krátkozraké hlúposti. Každá demokracia preto končí zmätkom a vyžiada si opäť mocného muža, ktorý zavedie poriadok. Monarchia, aristokracia a demokracia sa striedajú, pretože každá z nich má svoje svetlé aj tienisté stránky a fungovali by len s cnosťami, ktoré zväčša chýbajú. Rimania založili svoju ústavu na kombinácii všetkých troch, aby urobili Rím večným. Súčasný politický rozum je oproti rímskemu primitívny. Presadzujeme totiž tézu, že celé ľudstvo, každý jednotlivec je zrelý na demokraciu, čo je do neba volajúci blud.

Stará múdrosť hovorila o striedaní bohov či anjelov. Čo kedysi ľudia vnímali ako duchovné bytosti, sa v súčasnosti zmenilo na myšlienkové prúdy. Bohovia nás ďalej ovládajú spod prahu nášho vedomia a sú o to mocnejší, o čo menej si to uvedomujeme. Rôzne politické -izmy nadväzujú svojím rytmom aj obsahom na mystériá staroveku. Pravica a ľavica sa dajú vystopovať naspäť v čase až do svätýň Apollóna a Artemidy.

Konzervativizmus a liberalizmus sú sekularizované mystériá egyptských bohov Ptaha a Thovta. Kapitalisti a komunisti, rojalisti a revolucionári, jezuiti a slobodomurári sú len staré astrologické protiklady v novom šate – Slnko a Luna, Saturn a Venuša. Zápasia a zároveň sa navzájom „splodzujú“.

Sedem archanjelov či dvanásť titanov (šesť ženských a šesť mužských) sú rôzne vyjadrenia plnosti princípov duše. Človek je človekom tým, že všetky duševné sily udržuje v rovnováhe. V ich harmonickom strede je sloboda a ľudskosť. Stotožnením sa s jednou z nich skĺzavame do inštinktívneho automatizmu a meníme sa na niektoré zo zvierat. Opustením stredu vzniká osud. Každá duševná jednostrannosť so sebou vlečie potrebu vyrovnania, ktoré bude už nevyhnutné, predvídateľné a nedobrovoľné. Každá polopravda si vytvorí svoj protiklad buď geograficky na inom mieste sveta, alebo je odsúdená cyklicky sa striedať so svojím vlastným opakom v čase.

Diagnózou súčasnosti je celospoločenská bipolárna porucha.

  • Lietame z extrému do extrému.
  • Od kapitalizmu ku komunizmu a naspäť.
  • Od totality k bezbrehej slobode.
  • Od prudérnej morálky k oslave sexuálnych zvláštností.
  • Od rasového útlaku k pozitívnej diskriminácii menšín na úkor ostatných.

No podľa starej múdrosti je dnes naším učiteľom Michael-Apollón, ktorý nášmu ja vlieva silu dôvery, aby precitlo, zosilnelo a vzalo opraty duševných síl do vlastných rúk. Pretože sa práve toto učíme, prejavuje sa to rozkolísanosťou, a to je zmyslom našej doby. Na záver: Čo robiť?

  • Po prvé, treba mať jasné poznanie o celku, o plnosti princípov tvoriacich ľudskú bytosť. Inak ani netušíme, že sme mimo zdravého stredu.
  • Po druhé, spoznať seba samých, pozrieť sa do očí vlastným démonom. Nepoznaní nás budú ďalej ovládať.
  • Po tretie, usilovať sa o celistvú osobnosť, očistu podvedomia. Inak budeme pravde vždy nastavovať krivé zrkadlo.
  • Po štvrté, budovať si charakter, pevné zásady. Budú nám oporou v pokušení.
  • A po piate, klásť si ciele z vlastnej iniciatívy. Sami si vytýčiť úlohy a ideály. Nielen reagovať a byť výsledkom okolia. Potom „spoznáme pravdu a pravda nás oslobodí“ (Ján 8:32)

http://www.sophia.sk/media/popularne-clanky/co-je-pravda-ako-vznika-osud-preco-sa-dejiny-opakuju-v-cykloch

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Emil Páleš – Čo je pravda? Integrálna teória poznania a duševné zdravie

Emil Páleš

V predchádzajúcej časti som na príkladoch ilustroval, ako pracuje podvedomá myseľ a ako nás môže ovplyvňovať ten, kto pozná jej skryté mechanizmy. Veľmi znepokojujúcim aspektom je zistenie, že ľudské ego vždy všetko zbásni do súvislého a sebalichotivého príbehu, nech je to čokoľvek.

Najnázornejšie to vidno pri experimentoch s oddelením mozgových hemisfér. Človeku premietnu nejaký obrázok a dostane úlohu: z kartičiek, ktoré ležia na stole, vyberte takú, čo významovo súvisí s tým, čo vidíte pred sebou. Pokusná osoba má však oddelené zrakové polia a prerezaný most medzi hemisférami. Každá pologuľa mozgu vidí iný obrázok a navzájom nemôžu komunikovať. Ľavá strana vidí kurací pazúr, preto vyberie kartičku s obrázkom sliepky. Pravej strane premietnu zasnežený dom s garážou a čakajúcim autom. Pravý mozog preto ľavou rukou siahne po obrázku lopaty, ktorá je vhodná na odhádzanie snehu. Pokusná osoba potom dostane otázku: Prečo ste vybrali sliepku a lopatu? Ľavá strana mozgu pohotovo odpovie: Kurací pazúr patrí sliepke a lopata je potrebná na vyčistenie kurína, pretože je už plný! Pravá strana sa mračí, lebo vie, že to nie je pravda, ale nemôže hovoriť, lebo centrum reči je naľavo. Na ľavej strane sídli ego, ktoré je bohorovne neomylné. Ak čosi drží v ruke, tak predpokladá, že na to muselo mať dajaké múdre dôvody! Neuvedomí si ani, že ľavá ruka mu nepatrí, lebo k nej nevedú žiadne nervové povrazce a ovláda ju niekto druhý.

Myseľ každého z nás má k tomu sklon. Neklame nás, ale robí to automaticky, pretože je tak skonštruovaná a nevie o tom. Ak sa chceme dozvedieť, čo je tam vonku, v skutočnosti, musíme využiť jeden princíp – vzájomnú krížovú kontrolu nezávislých prameňov poznania. Máme k dispozícii relatívne nezávislé podsystémy:

  • zrakový, sluchový, hmatový a čuchový,
  • máme logickú, ale aj emocionálnu inteligenciu,
  • máme zmysly, rozum aj intuíciu.

Ak nás trebárs klame zrak, uvedomíme si to tak, že sluchový vnem prichádza z neočakávaného smeru alebo k videnému chýba zodpovedajúci hmatový či čuchový vnem. Niekto nám môže verbálne rozprávať čosi, čo je dokonale rozumovo zdôvodnené – ale spozornieme, ak reč jeho tela naznačuje, že skrýva nejaké emócie.

Ak nás jeden podsystém zavádza, prejaví sa to spravidla dajakou nezrovnalosťou, rozporom s tým, čo prichádza z ďalších podsystémov. To platí potiaľ, pokiaľ sú nezávislé. Je nepravdepodobné, že by nás všetky podsystémy oklamali naraz v rovnakom zmysle. Ak to urobia, tak je v tom inteligencia a je to zámerné. Práve to je spôsob, akým v nás čarodej môže vykúzliť dokonalú ilúziu reality. Mozog si napríklad robí pojem o skutočnej polohe ruky tak, že konfrontuje zrakový vnem ruky s informáciou prichádzajúcou z hmatových a vnútorných polohových receptorov v svaloch. Ak tieto informačné kanály dôsledne zreťazíte – ako to urobil kalifornský neurovedec  Ramačandran – vytvoríte zážitok, že tretia, umelá ruka je vaša. Uveríte tomu do tej miery, že v nej ucítite bolesť a vykríknete, keď túto ruku náhle zasiahne kladivo!

Sám mozog pri vnímaní využíva princíp krížovky, kde si pravosť overujeme zhodou vo viacerých nezávislých smeroch. A to je na vyššej úrovni aj jadro sofiologickej metódy poznania. Tak Sofiu chápal Solovjov, Komenský i Štúrovci. Len ak sa zmysly, rozum aj intuícia zhodnú a zapadnú do seba ako skladačka, len vtedy sa dá hovoriť o pravde, ktorá je istá a zbavená sebaklamov. Integrálna pravda v sebe organicky skĺbuje myslenie, cítenie aj vôľu, vedu, umenie aj náboženstvo.

Skutočná, čiže celá pravda nám však nepadne do lona sama od seba. Dá sa vydobyť len energickým osobným úsilím o zjednotenie všetkých zložiek osobnosti. Získa ju len hrdina, ktorý zvíťazil sám nad sebou. Musí mať odvahu zostúpiť do podsvetia (do vlastného podvedomia) a skrotiť tam draka (inštinktívno-emocionálne sklony).

Málokto z nás je totiž ideálnym, všestranne rozvinutým človekom. Každý sme nejaký typ, máme silnejšie alebo slabšie rozvinutú tú či onú psychickú štruktúru. Extrémne jednostranná štruktúra vedie až k poruche osobnosti niektorého typu. Jednostranný dôraz na niektoré duševné schopnosti na úkor iných vedie k rozvinutiu istého kognitívneho štýlu. Tak vznikajú rôzne izmy. Napríklad zo silnej potreby istoty vyrastá mechanicizmus ako filozofický svetonázor. Descartes bol presvedčený, že ľudské telo je plné ozubených koliesok, kladiek a pák ako hodinky. V skutočnosti sa len časť tela (hlavne kostra) riadi mechanickými zákonmi. Ale Descartes videl mechaniku všade, pretože mal kompulzívno-obsedantnú štruktúru osobnosti. Bacon sa zase stal otcom empirizmu či senzualizmu, pretože bol hedonista a pôžitkár. Zmysly ho ovládali. Jeho empirizmus bol však krajne jednostranný. O matematike si napríklad myslel, že je pre vedca zbytočná.

Osvietenci ako Voltaire preceňovali diskurzívny rozum a domnievali sa, že všetko vyrieši. Stali sa racionalistami. Tajomné hlbiny ľudského cítenia sa potom celkom vymykali ich poznávacej metóde. Romantici oproti nim vyzdvihli cit a dospeli k filozofickému presvedčeniu, že všetko okolo nás až po minerály je oduševnené a má svoj ušľachtilý účel. Teda k animizmu a teleológii. Silne vôľovo založení ľudia sa stávajú voluntaristami. Takí ovládli pole napríklad v 14. storočí, v čase vojen. Ľudia priveľmi sa spoliehajúci na intuíciu si zase osvojili fideizmus – životný postoj, ktorý do centra osobnosti kladie bezdôvodnú vieru.

Emócie fungujú ako kognitívny operátor, ktorý stmelí jednotlivosti do súvislej figúry či príbehu.

  • Agresívne založení ľudia pochopia mnohé ako výzvu ku konfrontácii.
  • Podozrievaví ľudia vidia konšpiráciu aj tam, kde nie je.
  • Ustráchaní ľudia sa cítia ohrození nevinnými udalosťami.
  • Zaľúbení uzrú v obyčajných veciach šľachetnosť.

Kto z nich vidí pravdu? Ani jeden. Svet, v ktorom žijeme, je do istej miery náš vlastný sen. Do väčšej miery než tušíme. České ľudové príslovie to zhŕňa jednou vetou: „Kdo v peci sedá, druhého v ní hledá.“ Bengálsky svätec Ramakrišna vkladal takéto pravdy do krátkych mravoučných príbehov určených obyčajným ľuďom:

„V priekope pri ceste ležal v bezvedomí muž. Išiel okolo pijan a pomyslel si: Aha, prehnal si to s pitím a teraz tu ležíš, po opici. Ja som lepší, stojím ešte na nohách. Potom prechádzal okolo zlodej a v duchu si povedal: V noci kradol a teraz tu dospáva. Nakoniec tam prišiel zbožný muž a pochopil, že pred ním leží svätec, ktorý upadol do mystického tranzu. Vzal olej a zľahka začal masírovať jeho nohy.“

Čo je pravda? Pravdu vidí len čistý človek! Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha (Mat 5:8). Spoznať pravdu takú, aká je, si vyžaduje spoznať sám seba a prekonať svoje osobné pokušenia. Pravda nie je výsledok intelektuálnej debaty a povrchných argumentov. Pravdu sa nedozvieme, ale sa k nej vyvinieme, staneme sa ňou či jej podobní. Je výsledkom mravného úsilia.

Nástrojom, okom poznania je naša vlastná duša. Skrivená strachmi a túžbami je ako krivá šošovka či zrkadlo ďalekohľadu. Afekty spôsobujú, že vidíme svet v krivom zrkadle. Vidíme zdeformovanú, nanajvýš čiastkovú pravdu. Každá čiastková pravda vystihuje len jeden aspekt reality. Integrálna, celá pravda je súhrnom čiastkových právd. Znamená to vidieť tú istú vec očami rôznych typov ľudí súčasne, zo všetkých strán a chápať čiastočnú oprávnenosť každého uhla pohľadu.

Aj najväčší vedci, ktorí sa metodicky usilujú o objektívnu pravdu, bývajú zaslepení vlastnými koncepciami. Napríklad Darwin skúmal prírodu, ktorá je nevyčerpateľne rozmanitá, a pýtal sa: Čo to tu je? Zvoľna mu začalo svitať: Konkurenčný boj! Silnejší, chytrejší, rýchlejší sa zmocní zdrojov a slabší, pomalší – ten vypadne z kola von a hynie. Konkurencia je motorom evolúcie. Keď sa o prírodu zaujímal Kropotkin, uvidel tam opakživé tvory si navzájom pomáhajú, spolupracujú, inak by neprežili. Symbióza, spolupráca je motorom evolúcie. Prečo videli každý iné? Pretože Darwin bol Angličan a Kropotkin bol Rus. V anglických mestách práve vrcholil klasický kapitalizmus – draví podnikatelia na burze pohlcovali slabších, ktorí nedokázali konkurovať. Na ruskom vidieku si kresťanskí mužíci museli pomáhať, aby prežili. Každý videl v prírode to, čo zodpovedalo jeho vlastnej povahe.

Iný taký spor panoval v geológii medzi gradualizmom a katastrofizmom. Lyell bol otcom gradualizmu. Podľa neho sa všetko na zemi mení nebadane, v nepredstaviteľne dlhých časových epochách. Pohoria pomaly zvetrávajú, rieky naplavujú usadeniny. Nové druhy sú výsledkom nepatrných, plynulých zmien nahromadených za milióny rokov. Naopak Cuvier zastával katastrofizmus: druhy sú nemenné, nevyvíjajú sa. Pri veľkých katastrofách vyhynú a boh stvorí nové stvorenie. Preto máme prvohory, druhohory, treťohory – obývané celkom odlišným spoločenstvom tvorov. Cuvier bol sprvu autoritou a Lyell akademickým outsiderom. Neskôr zvíťazil Lyell a Cuviera sme zavrhli. Kto mal teda pravdu? Mali ju obaja. Lenže až teória prerušovaných rovnováh Eldredgea a Goulda z roku 1972 zmierila Cuviera s Lyellom. Dnes vieme, že každý druh sa vyvíja z iného druhu súvislou postupnosťou zmien. No tieto zmeny sa odohrajú rýchlo, spravidla pri nejakej katastrofe, v priebehu iba desiatok tisícov rokov. Po milióny rokov sa potom druh už nemení.

Vo fyzike dvetisíc rokov zápasili dva protichodné názory na povahu svetla. Sú svetlo častice alebo vlny? Newton sa domnieval, že svetlo tvoria letiace častice rôznych veľkostí. O sto rokov neskôr sa však zdalo, že svetlo je skôr vlnenie. Obe strany vedeli podporiť svoj názor pokusmi. Kto mal pravdu? Tento spor sa uzavrel až v 20. storočí vlnovo-časticovým dualizmom. Svetlo má vlnové aj časticové vlastnosti. Ale prečo sa v rôznych storočiach sústredili na rôzne aspekty svetla? V sedemnástom storočí sa ľuďom zdalo, že neexistuje vôbec nič iné ako guľôčky letiace priestorom; čiže atómy, z ktorých sa všetko skladá. Taký bol duch času. Chodili tak aj oblečení. Na krku mali okružie a šaty sa skladali zo samých sférických plôch. Oblečení do guľata sa zdržovali pod klenbami a kupolami. Osemnáste storočie malo inú základnú intuíciu: tušilo neviditeľné more akejsi jemnej substancie, éter, životnú silu. Jej rytmickým vlnením vzniká všetko ostatné. Tejto intuície bola plná mentálna atmosféra, duševne sa v nej kúpali. Novoklasickú architektúru aj rokokové odevy to vtiahlo do rytmu; šaty dostali rytmické prámiky a stavby stĺporadia. Nielen svetlo, ale všetko sa podobalo najprv biliardovým guliam a potom vlnám na hladine.

Exaktná veda podlieha módnym vlnám. Aj keď je racionálna a faktická, je vždy podfarbená duchom času. Descartovu vedu inšpiroval anjel v čiernom, ktorý sa mu zjavil v noci z 10. na 11. novembra 1619. Bol to anjel Saturna – Orifiel, ktorý bol práve duchom času na konci 16. a začiatku 17. storočia. Baconovým anjelom bol Gabriel – ten, čo sa zjavil Márii, oznamoval príchod detí na svet a v baroku spôsobil zženštenie módy. O niečo neskôr sa Humboldt stal hlavnou postavou romantickej vedy, ktorú inšpiroval Anael. Einsteinovým géniom bol Michael.

Premeny duchovnej atmosféry, ktoré sa až do konca stredoveku pripisovali vplyvu archanjelov, opäť upútali pozornosť odborníkov v 20. storočí. Novým spôsobom objavili starú múdrosť a zaodeli ju modernými termínmi: paradigma (Kuhn), epistéma (Foucault), sústava pravdy (Sorokin), dominanta kolektívneho nevedomia (Jung). Všetky znamenajú približne to, čo sa kedysi označovalo ako duch času. Je to podvedomie doby. Patria tam intuície, hodnoty a predstavy o povahe sveta, ktoré sú také základné a samozrejmé, že si ich ani neuvedomíme a nediskutuje sa o nich.

Skvele tomu porozumel írsky básnik Yeats: duchovné bytosti sú nálady. Sú medzi nami prítomné ako nálady – to najjemnejšie, najkrehkejšie, čo vchádza do našich myslí ako ľahký vzdych, ale potom všetko menia, aj hranice ríš akoby to bolo len naviate lístie:

,,Netelesné duše sú vraj to, čo ľudia nazývajú náladami, a spôsobujú všetky veľké zmeny vo svete; lebo práve tak ako ich kúzelník alebo umelec môže vyvolať, kedy chce, tak vraj môžu vyvolať z mysle kúzelníka či umelca, alebo keby to boli démoni, z mysle šialenca či sprostého človeka, akú podobu chcú, a jej hlasom a jej gestami sa môžu šíriť po svete. Takým spôsobom boli vykonané všetky veľké udalosti; nálada, božstvo alebo démon, vošlo najprv ako ľahký vzdych do ľudských myslí a potom menilo ich myšlienky a ich činy, až vlasy, ktoré boli plavé, zčernali a vlasy, ktoré boli čierne zožltli, a ríše posúvali svoje hranice, akoby to bolo len naviate lístie.“

Neurofyziológ Sperry získal Nobelovu cenu za objav špecializácie mozgových pologúľ. Pravá a ľavá polovica mozgu sú stručne povedané

  • emocionálna a racionálna,
  • obrazná a verbálna,
  • nevedomá a vedomá polovica.

Podľa toho máme aj dva typy ľudí: jedni majú sklon spoliehať sa na pocity, druhí na rozum. Jedni môžu byť lepší v čítaní máp, druhí vo výrečnosti. Sperryho najdôležitejším poznatkom bolo však toto: najtvorivejší a najúspešnejší ľudia sú tí, čo majú obe hemisféry v rovnováhe a dokážu pružne využívať jednu i druhú, keď treba. Kto sa spolieha len na jednu z nich, troskotá v situáciách, keď sú potrebné opačné schopnosti.

No nielen jednotlivci, ale aj celé kultúrne epochy budujú na prevahe jednej z pologúľ mozgu. Máme obdobia aritmetizujúce aj geometrizujúce, obdobia racionalizmu aj senzualizmu, idealizmu aj materializmu. Striedajú sa v 500-ročnom rytme a zhruba sa prekrývajú s dvoma veľkými sústavami pravdy u Sorokina: ideačnou a zmyslovou. Sorokin ako sociológ na skupinovej úrovni urobil ten istý objav ako Sperry. Zistil, že najtvorivejšie obdobia rozkvetu nastávajú v okamihu, keď jedna sústava pravdy prechádza v druhú a ocitajú sa vo vzácnej rovnováhe.

Tým opäť objavili len prastarú múdrosť. Lebo indickí jogíni už dávno učili: uveď do rovnováhy jemné prúdy na pravej a ľavej strane tela, idu a pingalu, slnko a mesiac – tak získaš osvietenie. Alchymisti učili: kto zjednotí protiklady, zažije mystickú svadbu kráľa a kráľovnej, slnka a luny, mužskej a ženskej polovice tela – ten získa kameň mudrcov. A najväčší z kresťanských anjelov, anjel pravdy a svetla Michael drží v jednej ruke váhy a v druhej kopiju, ktorou zráža draka. K čomu nás vyzýva? Premôžte v sebe pokušenia, udržujte rovnováhu a nájdite svoj stred – tak nájdete pravdu a pravda vás oslobodí!

V tretej a zároveň poslednej časti poviem viac o tom, ako opustením stredu vzniká osud a prečo sa dejiny opakujú v cykloch, ktoré sa dajú predpovedať.

zdroj

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Emil Páleš – Čo je pravda? Prečo bdejúc snívame a ako sa prebudiť do skutočnosti

Emil Páleš

Psychológia a neuroveda 21. storočia odhaľujú tajomstvá, ktoré boli kedysi výlučným vlastníctvom zasvätencov a kúzelníkov. Jedným z takých tajomstiev je aj lucídny spánok. Je to schopnosť bdieť vo sne, ktorá bola dávno známa tajným školám. Tvorila prvý stupeň zasvätenia. Akademický svet ju však objavil až v 80. rokoch zásluhou Stephena LaBergea z univerzity v Stanforde. LaBergeovi oneironauti (snoplavci) komunikovali zo sna pomocou očných pohybov, pričom prístroj sledoval mozgové vlny a ukazoval, že naozaj snívajú. Dôkazy presvedčili odborníkov, ktorí dovtedy popierali bdelé snívanie ako ničím nepodložený okultný mýtus, že ide o skutočnú schopnosť.

Človek však dokáže nielen bdieť vo sne, ale aj za bdenia snívať. V mojom vlastnom výskume angelológie (náuka o anjeloch) som si kládol otázku: Prečo ľudia na celom svete po tisícročia tvrdili, že videli či počuli anjelov a rôzne božstvá? Zhruba až do čias Homéra prevládala iná forma vedomia, pri ktorej snová realita presvitala do bdelého stavu. Ľudia snívali za dňa. Odyseus skutočne videl Aténu, Mojžiš počul Boží hlas. Nielen ako vnútorný hlas a obraz, ale ako zmyslovo reálnu inteligentnú halucináciu v priestore mimo seba. V súčasnosti je niečo také zriedkavé a nazýva sa to hypnagogický stav. Nové intelektuálne vedomie prekrylo starú formu vedomia. Tá však pretrváva v nás ako archeologická vrstva duše, ktorá žije pod prahom toho, čo si uvedomujeme.

V posledných desaťročiach pozornosť psychológov upútala technika zvaná priming (= pred-formovanie, podmaľovanie). Začala sa skúmať v súvislosti s jazykom, no čoskoro sa ukázalo, že účinkuje na všetko vrátane ľudského úsudku. Povedzme, že vidíte ťažko čitateľné slovo: s.st… Prečítate ho ako sestra, pokiaľ tomu slovu predchádzalo slovo doktor. No ak predtým padlo slovo informačný, tak sa vám ako prvé v mysli vynorí slovo systém. Problém je v tom, že vy to slovo naozaj uvidíte. Nebudete si vedomí alternatív, nerozhodnete sa medzi nimi slobodne. Podvedomie to vyrieši za vás a predloží vám rovno hotový výsledok.

V oblasti zrakového vnímania je to veľmi názorné. Namaľujte si dve identické, rovnako vysoké postavy alebo dva štvorce rovnakej farby. Ak do pozadia jednej z postáv vložíte perspektívu, bude sa javiť oveľa väčšia. Ak vedľa jedného zo štvorcov nakreslíte niečo, čo naň akoby vrhalo tieň, štvorec zmení farbu. Naozaj budete vidieť vysokú postavu a štvorec inej farby. Neubránite sa tomu dojmu ani vôľou. Zdá sa vám napríklad Mesiac väčší, keď vychádza na obzore? O koľko? Vidíte ho na vlastné oči celkom reálne? Dokážete ho vidieť inak? Zamysleli ste sa nad tým niekedy?

Priming znamená, že vystavenie jednému podnetu či vzorcu vnímania ovplyvňuje odpoveď na iný podnet, ktorý príde po ňom. Prvý podnet najprv aktivuje v podvedomí celú sieť asociácií s ním spojenú – a v jej svetle si už vyložíme či dotvoríme všetko, čo príde. Prečítajte si charakteristiky nasledujúcich dvoch osôb, Adama a Zoltána.

  • Adam je inteligentný, pracovitý, impulzívny, kritický, tvrdohlavý, závistlivý.
  • Zoltán je závistlivý, tvrdohlavý, kritický, impulzívny, pracovitý, inteligentný.

Čo si o nich myslíte? Nemáte z Adama lepší dojem? Volá sa to haló efekt: vo svetle prvého dojmu si vykladáme všetko nasledujúce.

Podvedomá myseľ totiž okamžite aktivuje určité prototypy a zostavuje súvislý, príčinne prepojený príbeh. Je s tým hotová v milisekundách a predloží nám výsledok skôr, než by sme mohli o čomkoľvek vedome uvažovať. Je pochopiteľné, že inteligentný a pracovitý Adam sa musí rozčuľovať a kritizovať lajdákov a hlupákov vo svojej firme. Ale závistlivý a tvrdohlavý Zoltán, ak je navyše aj inteligentný a vytrvalý – o to horšie.

Vedci prenikli ku skrytým zákonitostiam podvedomej mysle a naučili sa ju ovládať. Teraz sa to využíva v reklame, marketingu a mediálnej komunikácii. Treba niečo predoslať, niečo vynechať, niečo s niečím spojiť – a máme kýžený výsledok. Pod vplyvom primingu zákazníci kúpili dvojnásobok tovaru. Realitní makléri výrazne menili svoje odhady cien nehnuteľností, hoci to kategoricky popierali. Sudcovia nevedomky udeľovali vyššie či nižšie tresty. Chcete, aby sa preferencie voličov na podporu školstva zvýšili o istý počet percent? Stačí umiestniť volebné urny do budovy školy. Pri jednom pokuse ukazovali ľuďom fotografie neznámych mužov s otázkou, o kom si myslia, že by bol schopný politik. Na výsledku mali výrazný podiel dominantné črty tváre, napríklad hranatá brada. No vysvitlo, že veľká časť obyvateľstva takto volí aj skutočných politikov: ich voľba súvisí so všetkým možným, len nie s kvalitou volebného programu daného politika. Naše voľby do veľkej miery nemajú zmysel.

Dôkazy sú jednoznačné: ľudský úsudok sa dá ovplyvňovať do oveľa väčšej miery, než sme tušili. Odborníci to zdržanlivo označili za znepokojujúce zistenie. A ešte horšie je to, že ľudia tomu nechcú veriť. Domnievajú sa, že sú sami pôvodcami svojich rozhodnutí. Znalec si však môže naplánovať ich budúce myšlienky. Tak v jednom experimente ľudia na vlastné oči sledovali zrážku dvoch automobilov. Potom dostali úlohu odhadnúť, akou rýchlosťou sa autá pohybovali, keď sa zrazili. Odhady sa veľmi líšili: polovici účastníkov sa zdalo, že išlo o dvakrát vyššiu rýchlosť, než druhej polovici. Komu sa čo bude zdať, to už experimentátori rozhodli vopred. Zúčastnení si ani neuvedomili, kedy ich ovplyvnili, trebárs už len formuláciou otázky.

  • Pri inom pokuse sa na jednej univerzite sledoval kútik, kde si ľudia mohli urobiť kávu alebo čaj a vložiť za to určitý príspevok do pokladničky. Na stene viseli plagáty: niekedy tam bola príroda, kvetinová lúka. Inokedy tvár, upretý pohľad očí. Keď tam boli oči, v pokladničke sa vyzbieral trojnásobok – len preto, že sa niekto díval!
  • V ďalšom pokuse sa ľudia domnievali, že robia jazykový test. Iba jedna skupina v ňom mala viac slov súvisiacich so starobou: šediny, dôchodok či Florida (kam radi chodia americkí dôchodcovia). Nič si neuvedomili, ale opustiac miestnosť sa na chodbe pohybovali pomalšie než ostatní. Ich podvedomie okamžite spojilo súvislosti a aktivovalo všetky starecké asociácie.
  • Ďalší pokus ukázal, že podprahovo prezentovaná idea peňazí robí z ľudí sebcov. Stačí, ak sa v matematickej úlohe objaví slovo dolár, v kúte je pohodená krabica od hry Monopoly, na počítači u sekretárky sa (akoby náhodou) objaví šetrič obrazovky s fotografiou Wall Street. A už sa ľudia nechcú družiť s blížnymi: dávajú si ďalej od seba stoličky, strácajú ochotu zdvihnúť druhému padnuté pero

K veľkým tajomstvám javiskových kúzelníkov patrí predovšetkým to, že majstrovsky narábajú s našou pozornosťou. Odpútajú či upútajú našu pozornosť na niečo, takže si potom nevidíme ani slona pred nosom. Alebo vidíme niečo, čo tam nie je.

  • Jeden taký pokus s pozornosťou sa stal veľmi známy. Účastníci pri ňom sledovali záznam z basketbalového zápasu. Každý nezaujatý divák videl, že v priebehu zápasu medzi hráčov vošla veľká čierna gorila, zastavila sa uprostred, búchala sa sebavedome do pŕs a pomaly prešla na druhý koniec ihriska. No diváci, ktorí dostali za úlohu spočítať prihrávky medzi hráčmi v bielych dresoch, nič nevideli.

Veda tu poodhalila čosi, čo patrilo k znalostiam čarodejovčo sme poznali len z rozprávok. Čarodej vás môže zakliať. Môže z vašej mysle vyvolať povedzme spomienku na udalosť, ktorá sa nikdy nestala. A vy veríte, že ste pri nej boli. Ľudia totiž nechápu, ako vznikajú spomienky. Pamätáte sa napríklad, ako ste boli na plavárni? Vidíte sa v bazéne, ako plávate? Myslíte si, že je to spomienka na to, čo ste videli? Nie je. Nikdy ste nestáli na okraji bazéna a nedívali ste sa na seba, ako plávate! Čo nazývate spomienkou, nie je záznam podobný kamere – je to spätná rekonštrukcia obrazu s pomocou vedomostí o danom dni.

  • Nasledujúci experiment ukazuje, aké vážne dôsledky to môže mať. Na ulici sa odohral trestný čin. Polícia požiadala viacerých okoloidúcich, aby prišli na súd ako svedkovia. Dosvedčili, že obžalovaný sa dopustil trestného činu. Videli ho na vlastné oči. Odsúdili ho. Potom spoza závesov vyšli bádatelia v bielych plášťoch a oznámili, že to bola naplánovaná udalosť a fiktívny súd. Premietli videozáznam, čo sa naozaj stalo. Odsúdený nič neurobil! Medzi náhodnými okoloidúcimi a budúcimi svedkami mali komplicov, ktorí pomohli mysliam svedkov skonštruovať spomienku na niečo, čo sa nikdy nestalo.

Zo všetkých faktorov primingu je najúčinnejším podmaľovanie či podfarbovanie emóciami. To dokáže človeka doslova zakliať, spôsobiť závislosť, spútať ho neviditeľnými psychickými putami pevnejšími ako železné reťaze. Švajčiarsky psychiater Luc Ciompi pri svojej práci vyvinul pojem afektívna logika. Skúmal najprv psychicky chorých a časom si uvedomil, že to platí pre nás všetkých. Dlho sa totiž tvrdilo, že ľudské rozhodovanie a úsudok sú vedené len rozumom a logikou, pričom emócie v tom nehrajú rolu alebo to iba narušujú. Vďaka vynikajúcim bádateľom ako sú Ciompi a ďalší dnes vieme, že myslenie a emócie sú spletené ďaleko intímnejším spôsobom, než sa donedávna predpokladalo. Emócie sú kognitívny operátor. Každé poznanie obsahuje emocionálny rozmer, pretože vzniká spolupôsobením citov.

City hrajú kľúčovú rolu aj pri zrode všetkých vedeckých objavov – už v okamihu, keď sa vynára inšpirácia a ešte skôr než sa začne rozumové uvažovanie. City rozhodujú už o tom, čo si všimneme a čo unikne našej pozornosti. Ďalej o tom, čo si zapamätáme a čo zabudneme. Ešte než začneme o čomkoľvek rozmýšľať, city už preosiali všetok materiál a predostreli nám len jeho malú časť. Ďalej sa spolu s rozumom podieľajú na zostavovaní nášho obrazu sveta. Rozum sa sústreďuje na fakty a detaily. No cit ich spája, zväzuje do celku, do nejakej figúry. Na všetko sa dá dívať z rôznych uhlov. Vaše cítenie určuje, ako sa na veci dívate. Počiatočné afekty neskôr zapadnú do podvedomia a zostanú nám vybehané koľajničky myšlienkových zvykov, ktoré sa zdajú byť jediné možné. Existujú preto rôzne logiky: logika lásky, logika strachu, logika optimistu či pesimistu. Logík je toľko, koľko základných emócií. Všetci si zakladáme svetonázor na faktoch a rozume. Ale nemôžeme sa dohodnúť, pretože naše poznanie korení v iných inšpiráciách.

Púštni otcovia z neskorej antiky, ako svätý Anton Veľký či Evagrios z Pontu, boli mnísi – bádatelia, objavitelia vnútorných svetov. Opísali sedem arcidémonov, ktorí inšpirujú sedem kardinálnych hriechov. Je to sedem zlých myšlienok, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné zlé myšlienky. Do veľkej miery sa kryjú so súčasnou klasifikáciou porúch osobnosti.

  • Lucifer stelesňuje narcizmus,
  • Satan asociálnu osobnostnú poruchu.

Opísali aj sedem archanjelov, čo takmer presne zodpovedá siedmim druhom inteligencie, ako ich preskúmal harvardský psychológ Howard Gardner.

  • Inteligencia verbálna,
  • priestorová,
  • abstraktno-logická,
  • emocionálna, kinestetická,
  • introspektívna
  • a pozorovacia

sa obsahovo zhodujú s archanjelmi

  • Rafaelom,
  • Zacharielom,
  • Michaelom,
  • Anaelom,
  • Samaelom,
  • Orifielom,
  • Gabrielom

alebo s božstvami

  • Merkúr,
  • Jupiter,
  • Sol,
  • Venuša,
  • Mars,
  • Saturn,
  • Luna.

Psychológovia by museli poznať démonológiu, angelológiu a astrológiu, aby im to raz udrelo do očí.

Sú to tieto bytosti, archonti gnostikov, čo nami pohybujú ako bábkami na neviditeľných nitkách. Benjamin Libet z kalifornskej univerzity pozoroval v priamom prenose mozog počas rozhodovania. Zistil, že prípravný potenciál k rozhodnutiu možno namerať v hlbších vrstvách mozgu už o 300 milisekúnd skôr, než sa v mozgovej kôre začneme vedome rozhodovať. Pocit, že sa rozhodujeme, je ilúzia. V skutočnosti myslením už len dodatočne zdôvodňujeme, o čom rozhodli iné sily bez nás. Mnohí bádatelia to vzali za definitívny dôkaz, že nemáme žiadnu slobodnú vôľu.

Toto je polnoc nášho článku. Veda nás dovádza k poznaniu, že nie sme svojprávni. Aspoň sa tak zdá. Takmer vždy je to aj pravda, ale nie vždy. Uvedomiť si, aký je náš súčasný pocit slobody falošný, je prvým krokom ku skutočnej slobode. Libet sám našťastie pochopil, o čo ide. Skrytá myseľ nám neustále ponúka riešenia, ktoré sa už hotové vynárajú na hladinu vedomia. Väčšinou ich nekriticky vykonáme. Väčšinou je to aj v poriadku. Umožňuje to rutinné činnosti. Netreba myslieť na každý sval pri riadení auta či hraní na klavíri. Sú to zvyky, automatizmy. No vedomá myseľ – aj keď je pomalšia – môže návrhy podvedomia dodatočne prehodnotiť a zamietnuť, ak chce. Libet hovorí: vetovať. Lenže väčšinou nechce, pretože máme sklony k myšlienkovej lenivostipasívne nasledujeme vnútorné impulzy.

Mohol by niekto použiť priming, aby nás presvedčil, že 2 × 2 = 5? Nemohol, pretože matematické pravdy sú jednoznačné. Sú v plnom svetle nášho vedomia. Kúzla fungujú len v pološere neistých dojmov a viacznačných pojmov. Tam sa odohráva spoločenské zlo a tam vládnu moderní čierni mágovia. Čary fungujú tým lepšie, čím menej si ich uvedomujeme.

  • Ak vám na nepostrehnuteľný zlomok sekundy premietnu plechovku Coca-coly, kúpite si ju skôr, než keby vás presviedčal reklamný agent.
  • Ak človeku pri dobrom jedle púšťajú istú hudbu, potečú mu už pri počutí tej hudby sliny ako Pavlovovmu psovi. No len čo si uvedomí, že ho manipulujú, kúzlo zmizne!

To je rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Človek si môže uvedomiť sám seba. Zóna sebauvedomenia je len ako malý ostrov uprostred mora nevedomia. Je to však ostrov slobody, z ktorého môžeme začať spoznávať a pretvárať sami seba.

Vedomá a nevedomá myseľ sa v starej reči nazývali sférou Slnka a sférou Mesiaca. Sebauvedomenie, sloboda a zodpovednosťdarom slnečných mocnostíMichaela či Apollóna – človeku. Na stenách Apollónovho chrámu v Delfách stála vytesaná tá najdôležitejšie rada zo všetkých: Spoznaj sám seba! Spoznaj skrytý pôvod svojich vlastných pohnútok! Apollón vskutku očisťuje, vyslobodzuje. Veda dnes dáva nový význam prastarej múdrosti: nový význam dostáva indické učenie o máji, že svet je len sen. Rozjasňuje sa nám, ako sa to vlastne Budha prebudil, a prečo osud pramení z falošného stotožňovania sa (avidya), pri ktorom človek prijíma podvedomé pohnútky za svoje vlastné.

Nachádzame sa v duchovnej vojne. Všade zúri boj o ľudskú pozornosť, o ľudské vedomie. Náklady na upútanie či odpútanie ľudskej pozornosti sa rátajú v biliónoch a prevyšujú svetový rozpočet na zbrojenie. Existuje len jediná cesta ku slobode: začnime si klásť vlastné ciele z vlastnej iniciatívy! Namiesto pasívneho reagovania na podnety zvonku (to jest aj z podvedomia), inak zostaneme navždy ovládanými bábkami. Ak ľudia dostali posthypnotickú sugesciu vykonať niečo nemorálne, zabránilo im v tom len ich presvedčenie, charakter. Kto nie je o ničom presvedčený, nemá žiadne pevné hodnoty, je hračkou a nezbadá to, lebo chytré ego mu vždy všetko zdôvodní. Prikázania ako Mojžišovo desatoro tu nie sú len pre ochranu spoločnosti, ale aj pre nás samých. Slúžia nám ako zrkadlo sebapoznania, zábradlie nad priepasťou. Hodnotová indiferentnosť je preto hlavným heslom démona súčasnosti. Tak totiž nespoznáme, že nekonáme my, ale niekto iný v nás.

V druhej časti článku si povieme, ako tie isté skryté impulzy utvárajú celé kultúrne epochy v rytmickom striedaní duchov času, prečo sa dejiny cyklicky opakujú a ako sa dajú predpovedať. A nakoniec, prečo čistá pravda svitá iba celistvo, harmonicky rozvinutej osobnosti.

zdroj

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Velký polární vír 2/2

predchádzajúca časť

Mercatorovy mapy

Nakolik se dá legendě věřit? Zachovala se nějaká svědectví o velkém díle starověké civilizace i jinde než v lůně ruské severské tradice? Zachovala. Jedním z nich jsou znamenité Mercatorovy mapy. Někteří badatelé posuzující tuto relikvii, vyslovují myšlenku, že mapy znázorňují očividně umělou konstrukci – a to navzdory skutečnosti, že se jedná o měřítko kontinentu. Ale na rozdíl od posledně zmíněné tradice nikdo neměl tušení, co přesně Mercatorovy polární mapy zobrazují.

Někteří se snažili tvrdit, že kresby Mercatora nejsou ničím víc než „geografickou představivostí“ (a zakrývají při tom oči před tím, že právě ony patřily k nejpoužívanějším u celých pokolení námořníků). Ale s těmito pokusy skoncovalo XX. století – čas osvojení vesmíru. Byl hodnocen stupeň přesnosti zobrazení pobřežních linií kontinentů, které Arktidu obklopují, a ta se ukázala tak dokonalou, jakou může zabezpečit snímek z družice, tedy zdaleka ne technologie, kterými disponovalo 16. století! A ještě jeden pozoruhodný detail: na mapě z roku 1595 je jasně vykreslen průliv mezi Eurasií a Amerikou… který ruský kozák Semjon Ivanovič Děžňov objevil až v roce 1648! To znamená, že obrys potopeného kontinentu nepředstavuje výmysl, ale je překreslen z podkladu mnohem staršího než samotná mapa. Není náhoda, že Mercator strávil celé roky v nebezpečných expedicích, jejichž cílem bylo studium posvátných svatyní severu starověkých Rusů – dědiců Hyperborejské civilizace.

To je kontext, ve kterém jsou bez rozporů objasněna všechna fakta popsaná v materiálech expedice „Sever-2“. A konkrétně mohou naznačovat, že polární vír není mrtvý, ale jen spí. A teď se probouzí ze spánku trvajícího tisíce let. Není divu, že se to děje v době, kdy se Země rozloučila se znamením Ryb a vstupuje do Věku Vodnáře. Uplynul další Platónův rok od doby, kdy byl polární vír vytvořen dávnými Hyperborejci. Superpozice kosmických sil jsou nyní přesně stejné, jako byly při spuštění tohoto velkého geofyzikálního mechanismu. Naši předkové vždy věnovali velkou pozornost postavení hvězd a důsledně s ním počítali při tvorbě čehokoliv na planetě. (Ve všech do dnešních dnů zachovaných prastarých stavbách se odráží tohle vnímání jejich stavitelů). To naznačuje, že obnova vesmírné situace z doby spuštění velkého víru ho mohla nyní probudit.

Velký vír začal znovu pracovat

Je možné, že vír zatím pracuje v režimu náhodných záchvěvů. Například se probudí podmořská sopka, litosférou kolem tohoto místa se šíří tlak a zanesené ústí se na nějakou dobu vyčistí. (Podmořský hřbet se táhne 1.500 km z Grónského moře k Moři Laptěvů. Na něm byly objeveny dva aktivní vulkány a oba, západní i východní, jsou ve střední části hřbetu. V roce 1969 byl u západního zaznamenán silný výbuch). Nebo nad pólem dojde k prudkému poklesu atmosférického tlaku. Nebo bude spouštěčem ještě něco dalšího.

Jedno z takových krátkých období probuzení mohlo přijít právě v době, kdy probíhala expedice „Sever-2“. Například mohla hrdlem víru vystoupat z hlubiny bublina sopečných rozehřátých plynů. Nepodařilo se jí prorazit tlustým ledovým příkrovem, ale rozlámala jej na četné úlomky jako sklo vitríny, které zasáhl kámen. Vody Severního ledového oceánu, odstrčené výronem plynu se rozběhly radiálně od pólu a to vedlo k počátečnímu směru driftu ledové kry s polárníky – na jih. Ale tato bublina plynu pročistila hrdlo víru, vír začal pracovat a obří trychtýř začal natahovat vodu. Proto kra začala kroužit kolem pólu. Ale potom byl snad do ústí vtažen velký úlomek čedičové skály nebo jako „zátka“ zafungoval jakýkoliv jiný faktor. Rychlost pohybu se zmenšila a jeho směr přestal být spirálovitý. Kra plula v kruhu. Úlomky ledového krunýře se shromáždily na pólu a opět se spojily do celistvé desky. Zhruba takový obraz příčin a následků mohl například být 23. – 26. dubna 1948 na pólu pozorován. Můžete namítnout, že na základě jediného případu, i když působivého, nelze dělat závěry. Ale příznaky probuzení polárního víru lze vidět nejen v tom, co se stalo expedici „Sever-2“.

V roce 1968 předala americká meteorologická družice „Essa-7“ na Zemi podivné snímky severního pólu. Za naprosté nepřítomnosti mraků, což je u těchto snímků velmi vzácné, je v oblasti pólu vidět obrovská díra pravidelně kulatého tvaru. Fotografie je pravá – vyšetření byla prováděna opakovaně. Bez toho, že by její pravost byla popírána, je ale jako protiargument uváděno, že obraz je výsledkem naklonění planety vzhledem ke slunci – údajně to není díra, ale hra světla a stínu.

«Podivná oblaka»

Opakované snímky z družice AIM v oblasti Severního moře prováděné každý den od 20. května do 2. září roku 2007 daly po spojení do animace takovýto obrázek.

Další snímek severního pólu (neznámý zdroj)

Vážnější zájem o toto téma přilákalo oznámení mořského geologa Margo Edwardse, profesora University of Hawaii. Edwardsovi, vedoucímu práce na podrobné mapě arktického mořského dna, se podařilo získat přístup k tajným zprávám z archívu US Navy, kde nalezl zajímavé svědectví. V 70. letech byla posádka americké ponorky pověřena mapováním dna v oblasti, která přímo sousedí s pólem. Ale provést tuto práci se nakonec podařilo jen v omezené míře. Důvodem byla skutečnost, že posádka byla nečekaně obklopena silným a stálým hukotem, který šel z hlubin oceánu. Tento nevysvětlitelný zvuk udržoval americké vědce v neustálém strachu, který se jim nakonec nepodařilo překonat. A byla pozorována ještě jedna věc, mnohem hrozivější a významnější: stálá silná odchylka od kurzu, kterou by mohl způsobit jen obrovský vír. „Předpokládali jsme, že o struktuře naší planety víme téměř všechno, ale ukázalo se, že jsme se mýlili,“ – uzavřel Edwards.

Ke stejnému závěru se blíží i usnesení mezinárodní skupiny vědců, která pracovala na pokyn Arktické rady, i když se raději vyjadřovali opatrněji. Arktická rada byla vytvořena vládami, jejichž území se nachází zcela nebo částečně v Arktidě. Skládá se z Dánska (reprezentujícího Grónsko), Islandu, Kanady, Norska, Ruska, USA, Finska a Švédska. Skupina 300 vědců čtyři roky studovala oblast severního pólu a vyvodila tyto závěry:

Arktida se nyní otepluje dvakrát rychleji než ostatní oblasti naší planety. Za posledních třicet let se tloušťka arktického mořského ledu snížila nejméně dvakrát. „Můžete si být jistí,“ – řekl vedoucí vědecký pracovník Ústavu fyziky atmosféry Ruské akademie věd Pavel Děmčenko – „že cirkulace vody v oceánech se změní. Ale jak, to není známo. Koneckonců o tom, jak přesně nyní proudí voda pod ledem Arktidy, nevíme téměř nic.“

Je tu ještě jeden důkaz, že polární vír nyní začíná postupně oživovat svou bývalou moc. Naneštěstí je tahle událost tragická. Zmizení Andreje Rožkova (zkušeného potápěče a světově známého záchranáře) v „bodu nula“. Andrejovi se s pýchou říkalo MČS Ruska (Ministerstvo Ruské federace pro civilní obranu, mimořádné situace a likvidaci následků živelných katastrof). Rožkov organizoval v roce 1998 vlastní expedici na severní pól. Připravoval se na ni velmi pečlivě. Posloupnost všech činností byla vypracována do nejmenších detailů při četných tréninkových ponorech pod ledem. Přístrojové vybavení, které bylo vybráno pro polární podmínky, bylo zkontrolováno stejně pečlivě. Profesionální potápěč nepovažoval za nijak složité najít pro ponory přesně stejné podmínky jako na pólu. O úspěchu expedice neměl žádné pochybnosti a s dalšími šesti muži odjel na sever.

22. dubna 1998 (znovu duben a znovu třetí dekáda – přesně půl století po expedici Kuzněcova) bylo ponoření uskutečněno. Zpočátku šlo všechno podle plánu. Geografický bod pólu byl stanoven s maximální přesností. Členové expedice vyřízli otvor pro potápěče a zpevnili jeho stěny pro případ rozlomení nebo pohybu ledu. Rožkov s parťákem byli spuštěni do ledové studny a zmizeli pod vodou. Partner se zanedlouho vynořil, jak bylo plánováno.

  Andrej pokračoval v ponoru, protože si přál být nejen prvním potápěčem na pólu, ale také dobýt hloubky 50 metrů. I to byl předpokládaný plán. Podvodní zařízení disponovalo potřebnou mírou bezpečnosti. A pak počítač zaznamenal hloubku 50,3 metru, ale… byl to poslední přijatý signál! Co přesně se dělo dál, nikdo neví. Rožkov se na povrchu vody v ledové studni už neobjevil a jeho další osud není znám. Skokově se zvyšující rychlost pohybu vody pod ledem vyloučila možnost dalších ponorů. Andreji Rožkovi byl posmrtně udělen titul Hrdina Ruska.

Ke změně klimatu v Arktidě, byl v sovětském období navržen projekt inženýra Petra Borisova, ve kterém se měla Beringova úžina v nejužším místě, kde má šířku 74 km a maximální hloubku 59 metrů, přehradit hrází s velkým počtem čerpadel a přečerpávat vodu ze Severního ledového oceánu do Tichého v objemu 140 tis. kub. km/rok.

Pokud by se tak stalo, předpokládalo se, že doba přesunu vod Atlantiku od Špicberk do Beringovy úžiny bude snížena o polovinu ve srovnání se stávající situací, to znamená zkrátí se na 2,5 roku. Přímým důsledkem toho by bylo zvýšení přísunu tepla do Arktidy. Postupně by se Severní ledový oceán osvobodil od ledu, vzrostla by teplota v severní části Eurasie, snížilo se sucho a zvýšil by se průtok sibiřských řek. Ochlazení Tichého oceánu by bylo jen dočasné a nepřesáhlo by dva roky.

Vody Golfského proudu by se pohybovaly dále na východ a zahřívaly by arktické pobřeží SSSR. Klima by se změnilo, věčně zmrzlá půda by roztála. Předpokládalo se, že projekt bude mezinárodní, protože změna podnebí by se dotkla i Kanady, USA a dalších zemí. Výstavba měla trvat 8 – 10 let. Celý grandiózní plán však nakonec zůstal jen na papíře.

Co je pro mě na této informaci nejzajímavější, je možnost vysvětlení příčin povodní, a možná dokonce i posunu pólů tomu předcházejících. Plně logicky vypadá i model, kdy v důsledku asymetrické akumulace ledu v polárních čepičkách planety nastane nutace, krátkodobý posun osy otáčení Země. Samozřejmě, že to má za následek setrvačné pohyby hmoty vody a ledu na povrchu.

Možná, že vědci v Sovětském svazu pracující na utajených projektech o tomto katastrofálním mechanizmu věděli a právě z toho důvodu pracovali na projektech rozpuštění ledu v Arktidě. Pokud ano, pak je čas na sjednocení Země a realizaci tohoto projektu.

– konec –

zdroje:

http://sibved.livejournal.com/227497.html

http://april-journal.com/rubriki/novaya-epokha/225-velikij-polyarnyj-vodovorot-prosypaetsya

http://skifhronic777.blogspot.ru/2014/01/blog-post_26.html

http://engineering-ru.livejournal.com/450939.html

překlady: Ladislav

zdroj

 

Posted in Atla-Ra | Pridaj komentár

Velký polární vír 1/2

Od školních let mě udivuje fakt, že Golfský proud, ta mohutná masa teplé vody, se ubírá tak daleko na sever a jeho vliv se projevuje po celé Arktidě. Díky němu zde nejsou 70 – 80stupňové mrazy jako v Antarktidě. A díky němu má evropská část kontinentu Eurasie tak mírné podnebí. Dokonce i nejvýchodnější části Sibiře pociťují jeho vliv v podobě cyklónů. Ale jaký mechanismus pohání tyto teplé vodní masy? Proč právě tímto směrem k severnímu pólu? Vysvětlení ve školní učebnici je jednoduché a zároveň nejasné – díky rotaci Země. Pokud něco není zcela pochopeno, přežívá to ve vás tak dlouho, než se objeví další dílek mozaiky, který spojí dva sousední. A právě takový dílek jsem dostal od svého přítele.

Výše uvedeným odstavcem začíná zajímavý a dobrodružný článek od ruského autora z Krasnojarské oblasti publikujícího pod přezdívkou Sibved. Překlad jeho původního článku jsem doplnil z dalších zdrojů a rozšířil. Začneme malým seznámením se Severním ledovým oceánem, staneme se účastníky jedné nebezpečné poválečné expedice, poté se ponoříme do legend o dávné Hyporboreji a nakonec budeme hledat další důkazy pro nadnesené hypotézy i v minulosti poměrně čerstvé. Doufám, že tento překlad bude i pro ostatní čtenáře dalším dílkem do pomalu vznikající mozaiky.

Nejdříve se seznámíme se situací v Severním ledovém oceánu. Podívejme se na toto schéma:

Ukazuje, že k Severnímu ledovému oceánu směřuje nejen Golfský proud, ale také (i když chladný) proud od Tichého oceánu. Ale jde – v rozporu s tvrzením učebnic – jakoby napříč rotaci Země. Měl by proudit k východu. A zde je informace o množství vody přitékající do arktického moře: Severní ledový oceán má tři „kohouty“, kterými do něj přitéká voda.

  • Kohout s teplou vodou (ten je největší) přivádí vodu od Atlantiku Severoatlantickým proudem (298 tis. kub. km/rok).
  • Menší kohout, se studenější vodou, přivádí vodu od Tichého oceánu přes Beringovu úžinu (36 tis. kub. km/rok).
  • Třetím kohoutem je slabý přítok řek Sibiře a Aljašky (4 tis. kub. km/rok).

Převažující jsou vody Atlantiku. Ty na konci své cesty v Čukotském moři narazí na „slepou uličku“ Beringova průplavu, skrze kterou jim jdou naproti vody Tichého oceánu. Atlantské proudy se zklamaně otočí a táhnou zpátky domů. Cesta vody od Špicberků do Čukotského moře trvá 5 let.

Odtok probíhá také do Atlantiku, ale už s chladnější vodou (338 tis. kub. km/rok). Hlavní proud odchází přes Faersko-Shetlandský kanál (163 tis. kub. km/rok). Pohybuje se proti teplým vodám, které se valí do Arktidy, a značnou část jich obrací nazpět.  (Všechna tahle data pocházejí z článku, který se vrací k velkému sovětskému projektu z 60. let na přehrazení Beringova průlivu. O něm se podrobněji zmíním v závěru. Současná Wikipedie (ruská verze) má čísla jiná: 265 tis. kub. km/rok. Co do přítoku i spotřeby.)

Ale počkat, přes kanál Faery-Shetland odtéká 163 tisíc kubických kilometrů za rok. Kudy odtéká zbytek? Přes Čukotské moře voda pouze přitéká. Přes Baffinův záliv v Severní Americe netečou žádné proudy. Tak kudy odchází zbylá voda? Ještě předtím, než jsem dostal informaci od přítele, jsem vyjádřil myšlenku, že musí vtékat do podzemních oceánů. Jinak takový příliv vody z různých stran, tolik proudů směřujících k polární oblasti, prostě nelze vysvětlit. Teď se tedy můžeme vydat na cestu za možným vysvětlením. Začneme ji krátce po 2. světové válce v roce 1948.

Expedice „Sever-2“

„Strategickým centrem třetí světové války, pokud je jí souzeno začít, se stane severní pól“, pronesl jednou americký generál vzdušných sil Henry Harley Arnold na konci čtyřicátých let. Podobný pohled na věc měli tenkrát i Truman a Stalin. Válkou byl myšlen střet s využitím atomových bomb. Proto se strategickým územím mělo stát to, přes co vede nejkratší cesta pro dopravu jaderných náloží. Jmenovitě je to arktická oblast kolem severního pólu, která  je nejkratší leteckou spojnicí mezi Amerikou a Ruskem.

V praxi to znamenalo následující: Arktidu je nevyhnutelné okamžitě prozkoumat a ovládnout. Je potřeba naučit se předpovídat překvapení, která přináší její exotické počasí, a zabydlet se v krajně nepříznivém klimatu. Veškeré znalosti o zákonitostech proudění větrů a proudech tekoucích pod ledem by se mohly v budoucnu stát strategickými informacemi. Kdo se bude cítit jako doma na místě starověké Hyperborey, ten bude moci snadno zachytávat jaderné bombardéry, rakety a nepřátelské ponorky. A znemožní zachytávání těch svých. Stručně řečeno, kdo pokoří pól – ten vyhraje i válku! Tahle doktrína dostala ve štábech pojmenování Arktická.

Už v roce 1948 byla usnesením Stalina zorganizována expedice „Sever-2“. Nikdo samozřejmě nepochyboval o tom, že její účastníci budou čelit případným překvapení. Ale stěží někdo očekával, že učiněné objevy budou z těch, o kterých se říká, že je nemožné si je dokonce i jen představit. Materiály expedice byly odtajněny až v roce 1956!  Jak expedice „Sever-2“začala?

Tři letadla odstartovala z ostrova Kotělnyj a zamířila k severnímu pólu. Mezi členy expedice na palubě byli i veteráni Papaninské odysey (pojmenované podle Ivana Dmitrijeviče Papanina). Právě oni si uvědomili jako první, že něco není v pořádku – a to v momentě, kdy se náhle změnilo to, co viděli dole pod křídly. Ilja Mazuruk nervózně sdělil Vitaly Maslennikovi, veliteli jednoho ze strojů: „Dole je nepřiměřeně mnoho nezamrzlé vody! Připomíná to přímo nějakou záplavu!“ Obrovské množství rychle se pohybující mlhy bránilo jasné představě o tom, co přesně se dole děje. A to už přístroje ukazují, že stroje jsou nad pólem. Piloti začínají vyhlížet vhodné místo k přistání. Je nutná rovná plocha dlouhá nejméně 800 m. Takové místo je možné najít, ale kde vzít jistotu, že led vydrží i přistání letadel? Před zraky pilotů se objevují pouze oblasti ledové kaše, v něž se rychle přeměňuje na první pohled jednolitý ledový krunýř.

Velitel expedice Alexander Kuzněcov přikazuje, aby první přistálo („na zkoušku“) letadlo, na jehož palubě je on sám. Pilot Ivan Čerevičnyj plní příkaz. To znamená, že provádí vůbec první přistání na severním pólu. Uspěje a po něm posadí na led svá letadla i Vitallij Maslenikov a Ilja Kotov. Stalo se tak 23. dubna 1948 v šestnáct hodin a čtyřicet čtyři minut moskevského času. Jaký byl první dojem dobyvatelů pólu?

 Slavná polární zima? – Není téměř cítit! Členové expedice se setkali s počasím připomínajícím zamračenou zimní oblevu ve středním pásmu. To už samo o sobě nepřidalo na náladě, ale bylo tam i něco jiného, a sice pocit neodbytného nebezpečí, který cítili všichni bez výjimky. A to byli lidé, kteří prošli vymýváním mozků na téma: žádné nesmyslné předtuchy neexistují, všechno jsou to „idealistické žvásty“ a „mystika“! Olověná tíže pocitu nebezpečí byla podle účastníků expedice jakoby rozlitá pod touto nízkou, šedou a rychle se pohybující oblohou.

Není divu, že první příkaz, který Kuzněcov na pólu vydal, bylo změřit tloušťku ledu. Výsledky přinesly úlevné vydechnutí. Bylo zjištěno, že pod nohama výzkumníků je spolehlivý ledový krunýř o pětimetrové tloušťce. Z praxe polárních letů bylo známo, že i poloviční tloušťka bude stačit ke vzletu těžkého letounu. Veliteli spadl kámen ze srdce a další příkazy už zněly pevněji: založit tábor, postavit stany, připravit přístroje k provedení měření. A hned potom odpočinek. Za sebou máme těžký let a nebude hřích vyspat se před nadcházející náročnou prací.  Ale odpočinek se nekonal. Poplach! Všichni neodkladně vyjít ze stanů na led!

Životy členů expedice „Sever-2“ zachránilo to, že určený obezřetný pozorovatel si všiml trhliny. Tiše a rychle rozdělila ledový krunýř a prošla pod lyží opatřeným podvozkem u jednoho z letadel. Zející čerň zveličila prasklinu v jejich očích. Byla v ní vidět voda – rychlé, turbulentní proudění. A a z ní vycházela pára!

Stroj se začal naklánět. Chcete-li přesunout letadlo z místa, je nutné nastartovat motory, ale ty odmítaly pracovat. Lidé roztáčeli vrtule rukama a pod podvozek vkládali prkna. Během tohoto zoufalého zmatku si nikdo hned nevšiml, jak neuvěřitelně rychle se kolem všechno mění. První trhlina se proměnila v klikatou, stále se rozšiřující průrvu, která tábor rozdělila na dvě poloviny. Polárníci přes ni hned přenesli veškeré zařízení expedice, aby nebyli rozdělení na různých ledových krách. Na ledovém krunýři se rychle objevovaly nové trhliny. „Stejně jako ve výloze, kterou zasáhl kámen“, napíše později výzkumník Morozov do deníku. Vlaječkami označená vzletová dráha se začala před očima rozpadat na jednotlivé části.

Kolem se černala stále širší ramena vody. Kousky ještě nedávno celistvého povrchu se kolébaly a odplavávaly. Pomalu se nořil do mlhy i pahorek, na kterém vlála rudá vlajka. Měla být znamením dobytí „nulového bodu“ arktického ledového krunýře, ale krunýř byl – pryč! Pouze oddělené nevelké kry driftovaly kolem, unášené neznámo kam mocným proudem. „Led byl unášen neuvěřitelnou rychlostí,“ – řekne později Pavel Senko, specialista na studium magnetického pole Země – „jak si to můžete představit pouze na řece, když tají ledy. A ten pohyb trval více než den!”

Nicméně to ještě zdaleka nebylo vše neuvěřitelné. Kuzněcov nařídil pokusit se zjistit směr pohybu ledových ker. Nejdříve sextant ukazoval, že jsou členové expedice unášeni velkou rychlostí na jih. Ale pak se směr pohybu začal měnit od měření k měření. Účastníci expedice si nepamatují, koho z nich prvního ta myšlenka napadla: Jejich ledová kra je nesena v kruhu! Ti, co vstoupili na pól, teď plavali kolem něj. Průměr kružnice opisované ledovou krou byl asi devět námořních mil. Nikdo nemohl předpokládat, jaké síly pracují v hlubinách Ledového oceánu, co od nich ještě mohou očekávat a jaký osud hrozí svědkům strašlivého tajemství. Nicméně tím větší odvahu ruští lidé projevovali. Nejenže neupadali na duchu, ale i vtipkovali: „Oho! Je na čase, abychom si udělali výlet kolem světa?”

Během dne se při unášení v kruhu přihodila jedna pozoruhodná příhoda. Kolem ledové kry s polárníky rychle proplul tuleň, zvíře se dokonce pokusilo dostat na kru, ale rychlost proudu mu to nedovolila. Tato skutečnost veterány Papaninovy expedice ohromila možná ještě víc než všechno ostatní. Tuleň na pólu?! Odkud ho to sem přineslo a jak? Vždyť tato zvířata žijí nanejvýš u hranic polárního kruhu!

Mezitím byly důvody se domnívat, že poloměr kruhu klesá. Trajektorie ledové kry s polárníky tedy opisovala dostředivou spirálu. Stěží byl mezi výzkumníky někdo, kdo by se nezabýval otázkou, co je čeká na konci cesty – v „bodu nula“…  Zoufalá situace expedice se začala měnit až třetí den. Najednou se kruhová rychlost unášení snížila, ale zároveň byly části ledových ker vlečeny téměř přímo na sever. Jakoby se síla pohánějící pružinu vytratila a veškerý jí způsobený pohyb začal utichat.

Oblasti otevřené vody mezi ledovými krami se zmenšily a současně se o svá práva přihlásil studený polární vítr. Pohyb se konečně zastavil a všechny bloky ledu, které do té doby driftovaly samostatně, se srazily blízko k sobě. Polární led začal znovu dělat dojem uceleného krunýře, kterým jen v některých místech prosvítaly delší trhliny. Všechno, co se stalo, připomínalo dětské puzzle, nejdřív rozebrané a pak znovu sestavené, byť velmi nedbale.

Vrátil se i pahorek, na kterém byla zdvižena vlajka. Promrzlé plátno ztuhle viselo a poryvy větru jej sotva zachvívaly. Arktický mráz posiloval nově se rodící krunýř a spojoval jednotlivé kusy ledu. Proto se rodila naděje, zdánlivě šílená, že bude přece jenom možné vzletět z této nejdříve prasklé a poté znovuobnovené plochy. Pečlivým průzkumem bylo objeveno něco, co více či méně odpovídalo požadavkům na vzletovou dráhu. Ale rozloha tohoto relativně rovného prostoru byla zhruba dvakrát menší, než by bylo potřeba! Podaří se letadlu vznést se do vzduchu, nebo prostě sklouzne z ledového okraje a zřítí se pod vodu? V podmínkách polárního mrazu to druhé představuje jistou smrt.

Mezi posádkami vznikl spor, kdo bude pokoušet osud jako první. Každý z pilotů chtěl sám přijmout výzvu v těchto neobyčejných podmínkách, jak je to přirozené pro lidi, kteří mají důvěru ve své schopnosti. Diskusi ukončil Ilja Kotov, velitel jedné posádky, když využil autoritu nadřízeného s nejvyšší hodností. Kotov maximálně odlehčil letadlo, dokonce odlil i část paliva. Při startu ocas letadla doslova visel nad vodou – pilot se snažil získat každý decimetr dráhy navíc… a lyže aeroplánu se oddělily od ledu ani ne metr od jeho okraje…

Legenda o velkém víru

Takže tady máme fakta, svědčící o více než podivném chování ledu na pólu během 23. – 26. dubna 1948. Jsou známa jen málo, navzdory skutečnosti, že byla šířena v tisku. Prakticky všechna jsou popsána v článku Andreje Dubrovského „Útok na pól“ («GEO», 1998/1999, №10 /1). Ale autor článku se neptá, co přesně by mohlo být příčinou mimořádných jevů takového rozsahu. A přitom tato otázka existuje a napadne každého, kdo se s popisem událostí seznámí. Nicméně moderní věda na ni nejen nedává odpověď, ale nenabízí dokonce ani hypotézu, která by byla se všemi fakty v souladu.

Existuje vůbec takové vysvětlení, ve kterém by do sebe všechno zapadalo?  Ano, existuje. Musíme se za ním však vydat až do oblasti dávných tradic. Řeč je o legendě o Velkém polárním víru, která se již mnoho tisíc let udržuje v ruské severní tradici. Legenda byla popsána Ladou Violevovou a Dmitrijem Loginovem v knize „Hyperborejská víra Rusů“ (1996). A byla také vyprávěna jiným tradicionalistou, Kirilem Fatyanovem (ročenka “Původní Triglav”, část 1).

Co je to velký vír? Podle tradice to byl gigantický výtvor starobylé civilizace, který měl zabraňovat celosvětovým povodním, jež periodicky ničily život a civilizace na planetě.

Jak může vír zachránit před povodní? Abychom dostali odpověď na tuto otázku, musíme nejprve pochopit, co znamená celosvětová potopa.

  1. Fatyanov v práci nazvané „Legenda o Hyperboreji píše:

„Potopy – to je zhouba všech planet, na kterých jsou polární ledové čepičky. Planetární mechanika celosvětové potopy je následující: V chladnějších oblastech naší planety se v průběhu času hromadí stále více ledu. Ale ledová čepička se neukládá přesně symetricky (i kdyby jen proto, že není geometricky pravidelné pobřeží). Těžký ledový příkrov se vždy ukazuje nahloučený jakoby na stranu a toto hromadění ledu vyvíjí klopný moment. Dříve nebo později se litosféra (pevná slupka) planety vzhledem k tekutému jádru přemístí. Celé množství nahromaděného ledu je pak na rovníku a začne tát. Uvolněná voda zaplaví všechny kontinenty kromě pohoří a velmi vysokých plošin. Potom se přebytek vody postupně znovu kondenzuje na pólech (už nových) ve formě ledovců. Tak to bylo i na Zemi před příchodem Hyperborejců. Sluneční rovníkový oheň a polární chlad kosmické prázdnoty pracovaly s pravidelností hodinového stroje. Každých 6 – 7 tisíc let přišla velká povodeň. Rasy obývající Zemi do minulé éry Vodnáře nevěděly, jak to zvrátit, a některé z nich dokonce ve skutečnosti neměly tušení o kose smrtky pravidelně svištící nad světem.”

Další citace je z knihy „Hyperborejská víra Rusů“.

„Hyperborejcům byl známý zákon opakovaných katastrof a osudová role, kterou v nich hraje led, který se hromadí v polární oblasti. A tento chod „ledových hodin“ se jim podařilo zastavit! Polární kontinent Arktida (tenkrát ještě nezaplavený a nepokrytý ledem) byl celý proměněn titánskou činností Hyperborejců. V jeho středu se nacházelo vnitřní moře pravidelného kruhového tvaru pojmenované Velké rotující jezero. Vody tohoto jezera neznaly bouře, ale plavidlo, které by se do něj dostalo, čekal jistý zánik. Hyperborejské moře se ve skutečnosti stále otáčelo, v jeho středu zeměpisně se shodujícím přesně s pólem se nacházela gigantická prohlubeň v zemské kůře, hlubší než současný Mariánský příkop. Prostřednictvím této jámy, zdánlivě bezedné, byly vody oceánu jako trychtýřem vtahovány do útrob Země, zahřívaly se tu, absorbujíce teplo z magmatu, a pak, po průchodu bludištěm podzemních mořských jeskyní opět prorazily ústím podvodní jeskyně na povrch planety. Tato cirkulace teplých proudů bránila tvorbě ledové masy na částech pevniny poblíž pólu.

To poslední „smítko“, které by mohlo časem vést k převrácení litosféry, tak bylo neustále „odplavováno“ do víru vnitřního Arktického moře. Vody oceánu se vrhaly k severnímu pólu v podobě čtyř širokých proudů, takže kontinent připomínal křížem rozdělený kruh. Arktida tak znázorňovala ideální strukturu pro omezení tvorby ledových mas v polární oblasti planety. Umístění velké jámy přesně v místě planetární osy poskytuje maximální stabilitu vsávajícího víru. Přerušovaný široký prstenec okolní souše zabraňoval ucpání prostoru nad propadlinou velkými masami ledu. Čtyři symetrické průlivy poskytovaly rovnoměrný ohřev polární oblasti ze všech stran světa. V dobách rozkvětu Arktidy se litosféra nemohla převrhnout. Světová povodeň se odkládala na neurčito.

Toto období planetárního klidu bylo zachyceno v dávné legendě o Titánovi držícím nebe. Koneckonců z pohledu pozorovatele na Zemi posunutí litosféry vypadá jako „převrácení nebeské klenby.“ Jenom „nebeskou klenbu“ nedržel Atlant ale Hyperborea. 
Mnoho tisíc let Arktida vládla nad celým praantickým světem. A z těch vzdálených časů zůstaly znaky císařské důstojnosti: jablko a žezlo – koule, která symbolizuje planetu, a žezlo symbolizující její osu. To byl Zlatý věk, kdy Země vzkvétala pod vládou Polární civilizace.

Nicméně časy se změnily. Vypukla válka mezi Hyperboreou a její kolonií – Atlantidou. Výsledek tohoto střetu byl smutný: vzpurný ostrov se potopil na dno moře a kontinent Arktida obdržel tak vážné škody, že „polární vír“ přestal fungovat.” Ale vír nezmizel úplně. Trychtýř pracuje, jinak by proudy, jak vidíme, do Arktidy netekly, nebyly by tu nasávány.

pokračovanie

zdroje:

http://sibved.livejournal.com/227497.html

http://april-journal.com/rubriki/novaya-epokha/225-velikij-polyarnyj-vodovorot-prosypaetsya
http://skifhronic777.blogspot.ru/2014/01/blog-post_26.html
http://engineering-ru.livejournal.com/450939.html

překlady: Ladislav

(©)2017 myslenkyocemkoli.blogspot.com

zdroj

Posted in Atla-Ra | Pridaj komentár

Emil Páleš – Európa spoločne proti islamizácii

Emil Páleš

Námestie SNP, Bratislava, 6. februára 2016

Prihováram sa, ani nie tak proti islamu ako za to, aby bývalý kresťanský západ znovu našiel svoje dobré korene a mravnú silu. Skutočná cesta do budúcnosti vedie iba tadiaľ, kde sme za niečo; byť proti niečomu spojí ľudí vždy len dočasne a nakoniec prinesie viac zničeného než vytvoreného. Tento jemný rozdiel je podstatný.

Našim najväčším problémom je to, že nemáme pozitívnu víziu – žiadnu identitu, čo by nás spojila. Spoločný cieľ je ako imunita sociálneho organizmu, vďaka ktorej nepodlieha všemožným vonkajším vplyvom. Rím padol preto, lebo vnútorne zoslabol, a nie preto, že barbari zosilneli. Duchovne silné civilizácie dokážu absorbovať migrácie, pretože vedia, kým sú, a prisťahovalci k nim majú rešpekt. Tak sme my východoeurópania migrovali na západ s obdivom a vôľou osvojiť si mravy tej krajiny, čo nás láskavo prijala.

Za nežnej revolúcie sme boli len proti niečomu; a preto sme sa v priebehu jednej generácie ocitli v hospodárskej i novej myšlienkovej totalite. Rodí sa tu akási ľavicovo-liberálno-zeleno-ľudskoprávna totalita, ktorá z pseudo-humanitárnych hesiel urobila obušky na umlčiavanie múdrych ľudí. Takzvaní antifašisti sú dnes najväčšou príčinou radikalizácie a vzostupu neonacistických strán v Európe. Pretože nám v mene falošnej ľudskosti vnucujú nespravodlivosť, ktorá musí vyvolať hnev. Feministky ospravedlňujú znásilňovanie žien v Kolíne. Dženderoví aktivisti zakazujú kritizovať islam, kde za homosexualitu je trest smrti. Z týchto paradoxov začína byť zjavné aj obyčajnému človeku, že tu vôbec nejde o ochranu menšín. Menšiny sú len zneužívané ako proklamatívne obete, v mene ktorých si osvojujú moc tí, čo sa vydávajú za ich ochrancov.

Dvadsať rokov hovorím tejto strane: neklamte, nezamlčujte nepríjemné štatistiky o rôznych menšinách, lebo ľudia sa raz o to viac nahnevajú a dopadne to na hlavy týchto menšín paušálne, bez rozlišovania jednotlivcov. Teraz chcem povedať aj druhej strane: nezbierajme selektívne negatívne informácie na islam ani na nikoho iného, aby sme nepadli do druhého extrému. Hľadajme jednoducho pravdu a celú pravdu, lebo pravda je jediný liek.

Keby sme naozaj chceli pomáhať, za tie isté peniaze by sme zabezpečili desaťkrát viac utečencov priamo tam v najbližšej mierovej zóne. Namiesto usídľovania malej časti z nich v najdrahších štátoch Európy. Či ešte jednoduchšie, keby sme prestali nepriamo financovať a vyzbrojovať islamský terorizmus, vojna by tam ani nezačala. No keby sme ich  aj dočasne prijali do Európy pre pomoc v núdzi, z toho vôbec nijako nevyplýva, že tu majú zostať natrvalo a dostať občianstvo. Každá komunita má prirodzené právo prijať medzi seba len toho, koho chce, a nie každého, kto sa nanúti. Naši politici nekonajú zo súcitu – sledujú iné ciele. Riešia starnúcu demografiu Európanov, získavajú lacné pracovné sily, rozširujú si ľavicovú volebnú základňu. Pre svoje chvíľkové a polovičaté ciele sú ochotní obetovať aj to, čo naši dedovia budovali po generácie.

Západ sa pýši slobodami, ale sú falošné, pretože sú zbavené morálky. Slobodným sa človek stáva len skrze úsilie o dobro; a zlo je vždy otroctvom. Islamský východ obmedzuje slobody a nadraďuje im náboženskú morálku, ale falošnú – aká neprýšti zo slobody vnútorného poznania, ale je len mechanicky nanútená zvonku a často anachronická.

Našou úlohou je skĺbiť slobodu s mravnosťou. Pridajme my mravný rozmer k našim slobodám – a orient pridá slobody k svojej mravnosti. Kým budeme my pestovať jeden extrém, bude stále na inom mieste sveta vznikať protiklad, s ktorým budeme konfrontovaní. Také sú hlbšie zákonitosti dejín.

Západná civilizácia stojí v mnohom na vyššom stupni než ostatné a kto nesúhlasí, väčšinou klame, lebo ani on sám by nechcel žiť inde ako tu. 90% tvorivých géniov dnes citovaných všade na svete sú synmi západu.[1] No ani my nemáme všetko najlepšie a západ dnes opúšťa princípy, ktoré ho kedysi urobili veľkým. Islam, tak ako dnes definuje sám seba, nie je zlučiteľný so západným poňatím demokracie a ľudských práv. Je vlastne protiústavný. Islam totiž nie je len náboženstvo, ale aj právny systém. V islamskej civilizácii nedošlo k odluke cirkvi a štátu. Kde moslimovia získajú slovo, zavádzajú zákony, ktoré sa týkajú aj nemoslimov. Preto to nie je ich súkromná vec, ale týka sa to nás. No islam sa tiež vyvíja a sú v ňom výhonky reformácie. Tie podporíme najlepšie tým, že prekonáme vlastné slabosti. Dobrý západ sa musí spojiť s dobrým východom a musia prevziať iniciatívu. Namiesto toho sa zlo západu aj východu tajne spriahli a diktujú tempo dejín. A nevadí im, že vystupujú súčasne pod protichodnými nálepkami radikálneho islamu aj ľudských práv.

Nedajme sa viac mýliť nálepkami a viďme čistú morálnu esenciu vecí. Koho tu vedie aký duch? Kto tu klame, vyhýba sa dialógu a zabraňuje náprave? A kto naopak? Až si začneme ctiť pravé hodnoty, podporíme a vyzdvihneme medzi sebou osobnosti podľa charakteru a nie podľa osobných výhod. Potom nás naši politickí predstavitelia nebudú zrádzať, ako sa to deje teraz.

Existuje zreteľná hranica medzi dobrom a zlom. Ale tá hranica nevedie presne po rozhraní medzi komunizmom a kapitalizmom, islamom a kresťanstvom, černochmi a belochmi, Semitmi a Indoeurópanmi. Hranica medzi dobrom a zlom vedie krížom cez dušu každého z nás. Nie som xenofób. Človek ušľachtilého zmýšľania je môj brat, a môže byť aj Arab, černoch alebo gej. Je v našej krajine vítaný. Ale kto plánuje žiť na úkor iných, rozvracať poriadok a mať výnimky zo spravodlivosti, nemá na ne nárok – a to ani keď je moslim, ani keď má inú farbu kože alebo iný džender! Ten nech sa vráti, odkiaľ prišiel. No ani biely kresťan, čo sa tu narodil nie je môj brat, ak je nízkeho zmýšľania. Aj im všetkým by som dal iba zelenú kartu ako v Spojených štátoch; nech sú rezidenti, inak so všetkými právami, okrem občianstva. Občianstvo by som nechal ako čestný pojem, len pre tých, čo majú posvätné úsilie zdokonaľovať sa a slúžiť niečomu viac, než len svojmu osobnému egoizmu. Logicky iba takí smú rozhodovať o štáte a zákonoch.

Čestní ľudia sú menšinou, ktorá trpí tým najväčším útlakom. Len si to skúste, požadovať vo svojom okolí  pravdivé a čestné jednanie! Prídete o zamestnanie, poženú vás na okraj spoločnosti, ak treba našijú vám aj falošný súdny proces alebo vás zabijú. Nikto tu nie je prenasledovaný za svoju náboženskú príslušnosť, farbu pleti alebo džender tak tvrdo, ako čestný človek! A túto kategóriu ľudskoprávni humanisti nevidia? Všetky kategórie vidia, okrem mravných. Starajme sa o toto – Najvyššie – a všetky veci, nielen islamizácia, sa začnú usporiadavať samé od seba. V spravodlivej spoločnosti budeme mať čas a peniaze na naše vlastné deti a odovzdáme im kultúru, akú sami budeme chcieť.

[1] Charles Murray: Human Accomplishment: The Pursuit of Excellence in the Arts and Sciences, 800BC to 1500. HarperCollins, 2003. 668 s.

http://www.sophia.sk/media/popularne-clanky/europa-spolocne-proti-islamizacii

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár