Zmysel života 5

Emil Páleš

Reklamy
Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Strata múdrosti

Čím to vlastne bolo, že človek pozvoľna strácal svoju múdrosť? To bolo tým, že už predtým prijal človek do seba dva druhy duchovných bytostí:

  • Najprv bytosti luciferské,
  • a potom v dôsledku luciferských bytostí bytosti ahrimanské. Tie mu bránili vydobyť si k starej múdrosti ešte niečo navyše.

Svojou podstatou pôsobili tak, že bytosti luciferské ničili vášne a city, zatiaľ čo ahrimanské bytosti zvonka kazili náš názor na svet, naše pozorovania. Keby bývali do pozemského vývoja nezasiahli luciferské bytosti, nezískal by človek záujem o fyzický svet taký, ktorý ho sťahuje pod jeho úroveň. Keby následkom luciferských bytostí nezasiahli bytosti ahrimanské, potom by človek neustále vedel, že za každou vonkajšou zmyslovou vecou je duch! A skrze povrch vonkajšieho zmyslového sveta by videl duchovnosť. Ale Ahriman mu vmiešal do jeho názorov (nazerania) niečo ako temný dym, a tak človek nemôže prezrieť k duchu. Ahrimanom je človek zapletený do lži, ilúzie, do  máji. Tieto dva druhy bytostí zabraňujú človeku vydobyť si niečo k starému pokladu múdrosti, ktorý kedysi prijal. Tak tento poklad vysychal a pozvoľna sa stával úplne nepotrebný. .

Skôr človek vo fyzickom tele nežil, vtedy bral akoby z pokladnice svojho Otca, múdrosť bral zo starého imania, čo znamená, že mal svoju pokladnicu mimo svoje fyzické telo, pretože bol svojím éterickým telom vonku. Táto pokladnica pozvoľna vysychala. Človek by musel mať pokladnicu vo svojom vlastnom tele, aby mal možnosť zväčšovať svoj poklad múdrosti. To však nemal a tak sa stalo, keď človek nemal vo svojom vlastnom tele žiadny zdroj na obnovenie múdrosti, že zakaždým, keď vystúpil po smrti zo svojho fyzického tela, bolo v jeho éterickom tele tejto múdrosti čoraz menej. Ale chod vývoja postupuje ďalej, a úplne rovnako, ako sa kedysi v čase atlantskom človek vyvíjal tak, že sa jeho éterické telo vnorilo do jeho tela fyzického, pokračuje ďalší vývoj, v tom zmysle, že človek zo svojho fyzického tela pomaly opäť vystupuje. Zatiaľ čo predtým éterické telo vstupovalo dovnútra a až do doby Kristovej v tom pokračovalo, nastal teraz čas, kedy sa chod vývoja zmenil. V čase zjavenia Krista nastal opätovný návrat éterického tela, a dnes je toto telo už menej spojené s telom fyzickým, než ako bolo v dobe Kristovej prítomnosti. Fyzické telo sa tým stalo ešte hrubším. Človek ide v ústrety budúcnosti, keď dospeje opäť k bodu, kedy éterické telo bude natoľko vonku, ako bolo v čase Atlantídy. .

Sú dve možnosti pre vývoj ľudstva. Jedna z nich je takáto:

Človek sa vyvíja bez Krista. V tom prípade by éterické telo nemohlo nič priniesť so sebou z tela fyzického, pretože by tam ničoho nezískalo. Odchádza von pusté. Keďže však éterické telo ničoho nemá, nemôže tiež ani oživovať telo fyzické, nemôže ho ochrániť pred jeho vysušením. Človek by pozvoľna stratil všetky plody fyzického života, z fyzického tela by mu tieto plody nemohli dať nič, a on by musel fyzické telo opustiť. Lenže ľudia prišli na túto Zem práve preto, aby dostali telo fyzické k skorším vlohám. Vloha k fyzickému telu prišla už skôr. Ale bez tela fyzického by človek nikdy nedosiahol svojho poslania. Na Zem však prišli vplyvy Lucifera a Ahrimana. Keď nezíska človek ničoho vo svojom fyzickom tele, keď vystúpi jeho éterické telo zase z tela fyzického, bez toho aby mohlo vziať so sebou niečo nové, a keď na to človek ešte spotrebuje starý poklad múdrosti, potom je zmarené poslanie Zeme. Potom je poslanie Zeme pre vesmír stratené. Človek by nič nepriniesol do budúcnosti. Priniesol by si prázdnu éterickú hlavu, ktorú do vývoja Zeme vniesol naplnenú. .

Teraz predpokladajme, že v pravý čas nastane niečo, čím sa človek pri opätovnom vystúpení svojho éterického tela z tela fyzického stane schopným éterickému telu niečo dať, znovu ho oživiť, opäť ho preniknúť múdrosťou. Potom by éterické telo vystúpilo v budúcnosti tiež, ale malo by nový život, novú silu, a túto by potom mohlo zase použiť na oživenie fyzického tela. Mohlo by posielať naspäť do fyzického tela silu a život. Ale najprv by to muselo mať, muselo by silu a život najprv samo dostať. Ak môže získať túto silu a život, potom je plod Zeme pre človeka zachránený! Potom nie že by fyzické telo iba zotlelo, ale toto fyzické telo, ktoré je pominuteľné, prijme tvárnosť tela éterického, nepominuteľného! A vzkriesenie človeka – s vymoženosťami zmŕtvychvstania vo fyzickom tele – je zachránené. Musel teda na Zem prísť podnet, ktorým to, čo sa spotrebovalo z pokladov starej múdrosti, mohlo byť zase obnovené, čím by sa zasadil do éterického tela opäť nový život, aby tak fyzičnost, inak určená k rozpadu, mohla priťahovať nepominuteľné a mohla sa naplniť éterickým telom, ktoré by ho urobilo neumierajúcim a zachránilo by ho z pozemského vývoja. Tento život do éterického tela priniesol Kristus. S Kristom teda súvisí to, že ľudské fyzické telo, inak zasvätené smrti, sa premieňa, chránené pred rozpadom, že získa schopnosť priťahovať nepominuteľné. Kristovým podnetom sa vlieva do éterického tela človeka život, – nový život – keď život sám sa už spotreboval! A človek, ak sa pozerá do budúcnosti, musí si povedať: “Až bude raz moje éterické telo vyzdvihnuté z fyzického tela, potom mi bude treba vyvíjať sa tak, aby bolo toto éterické telo úplne preniknuté Kristom. Musí vo mne žiť Kristus! Cestou môjho pozemského vývoja sa postupne musím, pokiaľ ide o moje telo éterické, úplne preniknúť Kristom!” .

Čo vstúpilo do fyzického tela luciferskými a ahrimanskými bytosťami?

Do fyzického tela vstúpil sklon k rozkladu, inými slovami vloha na umieranie. Do fyzického tela vstúpil zárodok smrti. Tento zárodok smrti by sa úplne prejavil až na konci vývoja Zeme, keby nebol prišiel Kristus. Lebo potom by bolo éterické telo po všetku budúcnosť neschopné, aby človeka znovu oživilo. A až by vývoj Zeme skončil, potom by všetko, čo vzniklo ako fyzické ľudské telo, prepadlo rozkladu, a samo poslanie Zeme by zaniklo v smrti. Že sa človek stále znovu a znovu rodí, že môže kráčať od vtelenia k vteleniu, to bolo umožnené len tým, že sa mu dal na cestu fond života. Pre čisto vonkajší život v postupujúcich inkarnáciach zanikla by všetka možnosť života až na konci vývoja Zeme. Ale pomaly by sa už ukazovalo, že ľudia odumierajú. Odohravalo by sa to pomaly, po častiach, a fyzické telo by stále viac usychalo. Keby neprišiel Kristov podnet, potom by človek ku koncu vývoja Zeme po článkoch odumieral. Teraz je Kristov podnet ešte len v začiatkoch svojho vývoja. Len pozvoľna sa bude vžívať do ľudstva. Čím bude pre ľudstvo Kristus, to sa naplno ukáže až v časoch budúcich – bude sa to ukazovat až do konca pozemského vývoja. Rôzne ľudské záležitosti a veci neboli však uchopené Kristovým podnetom rovnako. Dnes je veľmi veľa vecí, ktoré absolútne nie sú uchopenie týmto podnetom, ktoré ním budú musieť byť uchopené až v budúcnosti. .

Keď sa predkresťanský čas chýlil ku koncu, asi tak v 6. až 7. st. pr. Kr., končila aj v ľudskom poznaní odveká múdrosť a pradávna sila. V ostatných javoch života podržala táto ešte dlho mladú a čerstvú silu, ale pokiaľ sa týka poznania – chýlila sa ku koncu. Keby ste išli ešte k múdrosti egyptskej, staroperzskej alebo staroindickej, zistili by ste všade túto múdrosť prestúpenú skutočnými duchovnými názormi, výsledkami pradávneho jasnozrenia. Ktorí ľudia neboli dosť jasnovidní, tí mali správy od jasnovidcov. Veda, ktorá by snáď bola bez základov jasnozrenia, tá neexistovala, ani v skorej dobe gréckej nebola veda bez základov jasnovidného bádania. Ale potom nadišiel čas, kedy pre ľudskú vedu jasnovidné bádanie vysychalo. A tak vidíme zrazu sa vynárať ľudskú vedu, v ktorej nie je jasnozrenie – alebo aspoň sa postupne odstraňuje. .

Jasnozrenie vysychá, viera v oznámenia jasnovidcov zaniká, a zakladá sa to, čo možno označiť ako ľudskú vedu, z ktorej sa výsledky duchovného bádania stále viac a viac vytláčajú. A to neustále pokračuje. U Parmenida, Herakleita, u Platóna a ešte až k Aristotelovi, tu všade môžete preukázať v spisoch prírodovedcov, u starých lekárov, že to, čo sa nazýva vedou, bolo pôvodne prenikané výsledkami duchovného bádania. Ale stále viac duchovná veda vysychala, čoraz viac jej ubúdalo. Čo sa týka našej duševnej schopnosti, v cítení a chcení, tam duchovná veda ešte stále existuje, ale postupne vysychá v ľudskom myslení. Tak sa v ľudskom myslení, v myslení vedeckom začínal strácať vplyv éterického tela na telo fyzické už v čase, keď sa objavil Kristus. Všetko sa práve deje pomaly, pozvoľna. Tak prišiel Kristus a dal podnet (zasiahol). Ale prirodzene, že všetci ihneď neprijali Kristov podnet, a najmä v určitých odboroch nebol prijímaný. V rôznych oblastiach ľudskej činnosti bol prijatý, ale priamo odmietnutý bol v odboroch vedy.

http://antroposof.sk/clovek/strata_mudrosti.html

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Kozácky spas – tajná zbraň Kozákov

Rozhovor so spisovatiľom Jurijom Sergejevom o tom, čo je to „Kozácky Spas“ a „Kozácka Nauka“, ako z detí vyberali budúcich Spasovcov, ktorí sa stretávali v boji, aby ochránili svoju vlasť a ako ich klamali a trápili komunisti a tajné služby… Táto bojová tradícia, ktorá má korene dávno v minulosti, sa akoby zázrakom zachovala až dodnes. Jurij Sergejev dokázal v rôznych zákutiach Ruska nielen nájsť mnohých, ktorí túto tradíciu stále zachovávajú, ale dokázal sa tomuto umeniu naučiť aj sám.

– Odkiaľ pochádzate? Ako ste sa dostali k literatúre?

  • Narodil som sa na Done v stanici Skurišinskaja. Nikdy som nepremýšľal o dráhe spisovateľa, no zdá sa, že je to môj osud. Myslím, že rozhodujúcu rolu v tomto smere hrala moja babka Kalissa Simonovna, narodená v roku 1881. V jej kozáckej škatuli s vekom, na ktorom bol zobrazený panovník-cár, som našiel učebnicu, z ktorej sa učila v rokoch 1887 – 1888 v cirkevnej farskej škole. Veľmi ma zaujala! Celé hodiny som trávil prezeraním si obrázkov, na ktorých boli Kožemjakin, Iľja Muromec a iní hrdinovia. Babka ma naučila písmená, a tak som vedel čítať, už keď som mal päť rokov. Kým som sa dostal do piatej triedy, stihol som na peci pri petrolejke prečítať dve knižnice – staničnú a školskú. Babka Kalisska mi dala počiatočný impulz. Bola neuveriteľne dobrým rozprávačom a poznala toľko rozprávok a úsloví, že vo mne vybudovala základy ruského jazyka. Aj „Stanový chrbát“, aj „Kniežací ostrov“ boli napísané našim donským jazykom.

– Kedy ste prvýkrát počuli o „Kozáckom spase“?

  • U nás v stanici žil taký dedko. Ak by som vtedy vedel, čím dnes budem, tak by som sa od neho ani neodlepil. Boli sme kamaráti a volal som ho „mladý dedko“. Keď mal 86 rokov, s puškou poľoval na zajaca, vyzul si kapce a v karpetkach, dlhých vlnených kozáckych podkolienkach, teda akoby bosý, dohnal raneného a ulovil ho za uši. Po skončení ruskej občianskej vojny prešiel všetkými kanálmi Bieleho mora. Neraz som tohto dedka spomínal pri písaní románu „Kniežací ostrov“. Tiež som tam spomenul „Kozácky spas“. Vtedy sa ku mne začali zbiehať ľudia, ktorí o tejto našej starej unikátnej bojovej tradícii vedeli. Minulý rok som našiel 9 ľudí, ktorí toto bojové umenie ovládajú. Bolo to pre mňa neuveriteľné, pretože keď som začal v roku 1995 román písať, všetci sa ma spytovali „Načo to spomínaš?“.

– Ľudia, ktorí túto tradíciu stále zachovávajú, žijú na jednom mieste, alebo sú roztrúsení po svete?

  • Títo ľudia žijú na rôznych miestach – v Rostovskej a Volgogradskej oblasti, no tiež v Krasnodarskom kraji. Títo ľudia sú pozoruhodní. Žijú dlho a šťastne. Všetci sú ako kniha s liečivými bylinkami a ovládajú naozaj zvláštne spôsoby liečiteľstva. Až do revolúcie kozáckych vojsk bol medzi vojakmi vždy jeden liečiteľ na dve stovky mužov, ktorý mal za úlohu liečiť akúkoľvek chorobu. Aj mňa títo starci kadečomu naučili. Úžasné je, že v „Kozáckom spase“ nehrajú rolu žiadni zlí duchovia ani čierna mágia. Metodika je založená len na torzných poliach. Áno, už naši dedovia torzné polia poznali! Podľa chute môžu napríklad z toho „najspálenejšieho“ koňaku urobiť „Napoleona“, alebo pridať do vodky „citrón“. A to všetko sa robí na čisto tradičnej báze.
  • Len minulý rok som precestoval 15 tisíc kilometrov, aby som takýchto starcov našiel a rovnako tak tento rok. Zašiel som k nekrasovským Kozákom na Trojicu po tom, čo ma pozvali do Stavropoľského kraja. Šiel som za modlitbou, ktorú som dlho hľadal a nakoniec aj našiel. Skladá sa len z piatich písmen. Ak si ich vyryješ na hruď, žiadna guľka ťa nezasiahne. Môj dobrý priateľ, ktorý ovláda bojové umenia, trénoval pod Čeljabinskom špeciálne jednotky na prvú a druhú čečenskú vojnu. 2500 mužov si tieto písmená vyrylo na hruď, a ani jeden z nich neprišiel o život. To znamená, že to stále funguje.

– Danú modlitbu spomínate aj v diele „Kniežací ostrov“…

  • Dlho som túto modlitbu hľadal a v „Kniežacom ostrove“ ju skutočne spomínam. Kozák ju tam čítal pred bojom. Myslel som si, že je tá modlitba dlhá, no ukázalo sa, že to tak nie je.

– U Kozákov bol v súvislosti s touto modlitbou špeciálny rituál. Čo na nej bolo také zvláštne?

  • Pred bojom vyrazila stovka Kozákov naproti nepriateľovi, bez ohľadu na to, aká bola jeho armáda veľká. Či ich bolo sto, tisíc, alebo desať tisíc – na to nikdy ohľady nebrali. Kozáci vyťahovali šable, skákali v kruhu a postupne zrýchľovali tempo, pričom modlitbu čítali. Potom sa otočili a bezhlavo zaútočili. Do útoku šli samostatne, ujko cválal vzadu, pred ním šli dvaja synovci, ktorých úlohou bolo len odviesť šable na stranu a ujko pri tom ťal do sedla. Fungoval ako stroj. Pričom táto schopnosť ťať do sedla a ľahkosť tejto taktiky sa dosahujú pomocou modlitby, akoby im archaniel odovzdal nezvyčajný meč. Ešte minulý rok som dostal úlohu napísať scenár o Azovskom sedení. Keď som začal zbierať materiály, zrazu som pochopil, že nepíšem scenár, ale román. Nevylučujem, že sa raz nepustím aj do toho, no teraz píšem román.

– Je Azovské sedenie tiež nejakým spôsobom zviazané s „Kozáckym spasom“?

  • Azovského sedenia sa zúčastnilo 5000 Kozákov a 800 Kozáčiek, ktorí povstali, aby obránili pevnosť. Proti nim priplávalo na lodiach 260 000 Turkov spolu s obyvateľmi stepí. Dokopy bolo v nepriateľovej armáde 370 000 ľudí. Bitka sa začala. Turci bojujú, no pevnosť obsadiť nedokážu, nech to skúšajú akokoľvek. Predstavte si to. Protivník pevnosť ešte nevybojoval, no na jeho strane zomrelo už 100 000 bojovníkov.

– A kde bola cárska armáda?

  • Veľmi často sa nielen v našej histórii, no aj v súčasnosti stáva, že si panovníkov niekto „kúpi“. Ukázalo sa, že ruský cár dostal od tureckého sultána škatuľku, v ktorej bolo dva a pol kila opracovaných diamantov. Dohodli sa, že cár nepomôže kozákom ani pušným prachom, ani zbraňami, proste ničím. A cár dohodu dodržal. Kozáci museli zvládnuť všetko sami, len na základe svojho vlastného entuziazmu. Boja sa zúčastnili aj záporožskí Kozáci, ktorí zachovávali tradíciu zvanú na rôznych kozáckych miestach inak – niekde to bol „Kozácky spas“, niekde zasa „Kozácka nauka“.
  • A tak Kozáci v noci podpálili všetky turecké lode a Turci nevedeli, čo si počať ďalej. Veliteľ tureckej armády ďalej dostal od Sultána škatuľku s hodvábnou stužkou, na ktorej stálo: „Ak bitku nevyhráš, obesia ťa“. Mimochodom, tureckí velitelia boli po návrate domov popravení.
  • Počas predposledného dňa Azovského sedenia (ja som ale román nazval „Azovské státie“, pretože to vyzeralo, že si to odsedeli), turecký veliteľ posiela do útoku každé dve hodiny armádu dvadsiatich tisíc ľudí. Našich ostalo dokopy tri a pol tisíc. Predstavte si, že na nich útočilo každé dve hodiny dvadsať tisíc ľudí. A aj tak pevnosť neobsadili. Neuveriteľné!
  • Na druhý deň ráno tam bolo toľko tureckých mŕtvol, že bojovať ďalej sa nedalo. Turci poprosili, aby bolo na bojisko pustené pohrebné družstvo, pretože chceli vziať telá mŕtvych janičiarov. Kozáci privolili, keďže sami potrebovali prestávku. Keď sa Turci dostali k posledným 20 000 mŕtvym zistili, že janičiari sú rozsekaní na kúsky spolu aj s koňmi. Po návrate svojmu vojsku povedali, čo videli.
  • Nasledujúce ráno sa kozáci umyli, obliekli si biele košele a pripravovali sa na posledný boj. Zistili ale, že Turci zmizli. Janičiari sa v noci odvolali zo služby a ušli. Jeden by povedal, že sa Kozáci začnú modliť a radovať z víťazstva. Avšak zranení a unavení z bojov s obrovskou armádou, sa vybrali okolo Dona prenasledovať utekajúcich Turkov a 30 000 z nich ešte rozsekali šabľami a utopili v rieke. Taká je ich chrabrosť, umenie narábať so zbraňou a sila ducha…
  • Tiež tam došlo k zjaveniu Bohorodičky a Archaniela Michaela. Po tých časoch sa to bralo ako nevídané hrdinstvo. Takýchto prípadov ruskej chrabrosti som našiel veľa. Ale minulá vláda takéto masové hrdinské skutky zatajila, až dnes sa tieto tajomstvá začínajú dostávať na povrch.

– Ako sa podarilo zachovať „Kozácky spas“ v časoch revolúcie? Ako je známe, boľševici sa snažili zbaviť všetkých starých ruských tradícií – ako cirkevných, tak aj ostatných.

  • Svetská moc vytrhávala korene všetkých tradícií a hovoriť o nich bolo tiež nebezpečné. V mojej vlasti bolo v Kumilžinskej stanici centrum na prípravu Kozáckeho spasu. To bolo zatvorené. Takéto centrá boli u Plastunov aj u záporožských Kozákov na ostrove Chortica. Po začatí revolúcie začal útlak kozáctva. Boľševici chodili po staniciach a pochovávali zaživa starcov, no aj matky s deťmi. Kozáci boli v tom čase na frontoch. Počul som o prípade, keď starček z Vošenskej stanice nazval „červených“ zdieračmi, v následku čoho mu odrezali jazyk, pribili ho klincami k stene a donútili ho chodiť po stanici, kým nezomrel. Takéto zverstvá boli bežné.
  • Tí, ktorí ovládali umenie „Kozáckeho spasu“ sa skrývali na Šemjakinskich jazerách. Ešte po skončení občianskej vojny ich nevedeli chytiť. Kozáci zmiatli svojich prenasledovateľov za pomoci modlitieb, a tí tak chodili po stanici, no nikoho nevideli. Nakoniec zadržali ich rodiny ako rukojemníkov a spasovcom – charaktetnikom odkázali: „Buď nás to naučíte, alebo vaše rodiny rozstrieľame“. Vtedy spasovci vyšli zo svojich úkrytov. Zaujímavé je, že do stavu modlitby vchádzali Puškinovými veršami. Niektorí z nich boli veľmi sčítaní. Rodiny boli ale aj tak vyvraždené spolu so spasovcami. Takýmto spôsobom sa tento systém dostal do bezpečnostných zložiek a dostal pomenovanie „Zlatý štít“.

– Kam do minulosti až siaha „Kozácky spas“?

  • Raz prišli spasovci za žiakom našej vedúcej sanskritologičky Gusevovej. Jeden z nich uvidel na stole listy napísané sanskritom. Hneď zakričal na doktorku Gusevovú: „Odkiaľ to máte?“ Tá sa zarazila a odvetila: „To je sanskrit“. Spasovec pokračoval: „Aký sanskrit? To je naša Kozácka nauka!“ Pripravovali ho od siedmich rokov a všetky predmety sa učil v sanskrite. Začal čítať za prítomnosti odborníkov a voľne text preložil. To znamená, že tradícia „Kozáckeho spasu“ siaha ďaleko do minulosti.
  • Myslím si, že do prijatia kresťanstva v Kyjeve bola u nás veľmi silná vedická tradícia. V knihe „Kniežací ostrov“ spomínam Sergijevskú lavru, v ktorej sa nachádzalo centrum bielych bohov. Ide o svetlé náboženstvo bez krvavých ľudských obiet.
  • Pre mnohých ľudí bolo ťažké rozlúčiť sa so starou vierou. No prečo bolo na Rusi prijaté pravoverie? Pretože sa prelínalo s predošlou vierou. Všetky nové chrámy boli postavené na základoch tých starých, pohanských. No tie najhoršie veci sa udiali v čase rozkolu. Myslím, že hon na pravoverných mal základ v ideologickej sabotáži. Solovecký kláštor nevedeli cárske vojská obsadiť 8 rokov. O tom sa ale mlčí! Cieľ bol len jeden – potlačiť starú vieru a obsadiť knižnicu, ktorá ale nebola nájdená dodnes. Za vlády Petra I. sa staré knihy zbierali a pálili. Chceli zničiť staré náboženstvo – pamiatku na samé počiatky národa. Dnešné pravoslávie si ale aj tak odnieslo silu starých rodov a modlitieb, ktoré mnohí ovládali.

-Akým spôsobom sa podáva ďalej „Kozácka nauka“?

  • Čo je to „Kozácky spas“? Donedávna to bolo kozáctvo v kozáctve. Podával sa ďalej od deda k vnukovi, teda cez generáciu. Na učenie si vyberali práve takých, ktorých myseľ pracovala rýchlejšie ako u ich rovesníkov. Príprava bola veľmi tvrdá a zaujímavá. Jeden z mužov, ktorý tradíciu Kozáckeho spasu stále zachovávajú mi rozprával, že keď mal 7 rokov, dedo ho vyviedol za stanicu, pričom niečo skrýval pod šatkou. Keď prišli k okraju lesa zistil, že je to kozácka šabľa. Dedo ju vzal, otočil do správnej polohy a jedným ťahom preťal brezu ako rákosie. Chlapec vedel, že je to nemožné. Dedo odrezal palicu dlhú asi sedemdesiat centimetrov a povedal mu: „Stoj a vydrž“, po čom začal palicou biť chlapca po kolenách, pleciach a hlave. Potom mu prikázal vyplaziť jazyk a ďalej kázal: „Jazyk, dodrž slovo“. Zadíval sa chlapcovi do očí a povedal: „Oči, buďte jasnými“. Chlapec plakal od bolesti a dedo povedal: „A teraz sa pozri, či je to tvoja čepeľ“. Podal šabľu chlapcovi a povedal: „Dostaň prorocký oheň zo srdca na čepeľ“. Podarilo sa a šabľa sa rozochvela. Pri predávaní „Kozáckeho spasu“ nebolo potrebné vynakladať veľké úsilie, ide o to dostať sa do potrebného stavu.

– V „Kozáckom spase“ je prvoradý rod. Môžete vysvetliť, akú úlohu hrajú predchádzajúce pokolenia v živote bojovníkov spasovcov?

  • Za každým človekom je ohromné množstvo pokolení a tisíce, možno aj milióny ľudí, s ktorými sa naše spojenie nikdy nepreruší. Pred časom existoval jeden veľmi dobrý zvyk. Ne stenách domov, hlavne na dedinách, boli zavesené portréty rodov. Mnohí odborníci vravia, že vďaka portrétom sa takéto vzťahy nestrácajú. Rodové vzťahy a rodová pomoc sú veľmi dôležité. Starci, ktorí zachovávajú „Kozácky spas“ ma vodili k môjmu rodu. Videl som svoje babky, dedov a tisíce iných príbuzných. Stáli v teplej rieke – babka Kalisska, dedo Jegor, otec, a všetci sa na mňa pozerali. Keď som ich uvidel, hneď som sa k nim vrhol a voda špliechala na všetky strany. Starec, ktorý ma viedol, povedal, že stačilo pokojne prísť, porozprávať sa s nimi a poprosiť ich o pomoc.
  • Sila rodu je ohromná sila a nijako neprotirečí pravidlám Pravoslávia. Ja sám som pravoslávny a mám aj svojho duchovného. No myslím si, že zbavovať sa dávnej kultúry a zvykov starej civilizácie nie je potrebné. Bola omnoho silnejšia a čistejšia, ako tá terajšia. Ortodoxní hovoria, že je to pohanstvo. Čím sa potom odlišujeme od Lunačarského, ktorý tvrdil, že história Ruska sa začína až v roku 1917? A tiež ma zaujíma, kým boli moji predkovia a ako bojovali v Azove, kde, mimochodom, boli aj kozáci z mojej stanice.

– „Kozácky spas“ je v princípe superzbraň, ktorá by sa mohla stať veľmi nebezpečnou, keby sa dostala do nesprávnych rúk. Vieme, že mnoho vecí, ktoré by nám mali pomôcť, sa často použijú na zlo..

  • Princípy spasu sú kontrolované Bohom. Základ sa skrýva v spravodlivom hneve. Ak si vykonal niečo nečisté, kradol alebo podobne, trest bude prísny. Ešte jedno pravidlo – ak brániš svoj rod alebo rodinu, môžeš pre to spraviť čokoľvek, samozrejme, bez presadzovania zla. U Kozákov nie sú žiadne predpísané postupy, všetko je o improvizácii. Človek udrie, no neobzrie sa naspäť za mŕtvolou, ktorá po ňom ostala. Bojovníci spasovci nepoznali žiaden liberalizmus, alebo súcit s nepriateľom. Ak nepriateľ prekročil hranicu, bolo ho potrebné zničiť. A robili to naozaj s hrozivou silou.

– Vyznavači „Kozáckeho spasu“ teda musia mať čistého ducha aj myseľ a môžu ho používať len na sebaobranu, nie na napadnutie. Ak ho použijú na zlé úmysly, môže sa im to vrátiť desaťkrát horšie. Je to tak?

  • Sám učiteľ takého blbca dostane desaťkrát horší úder. Preto ľudia, ktorí trénujú budúcich spasovcov, vyberajú takých, ktorí majú absolútne čistého ako ducha, tak aj rod. Varujú svojich učeníkov o následkoch spasu. Veľa ich zomrelo v mladom veku kvôli pýche. Jeden z nich sa stal veľmi materialistickým. Zomrel, keď mal 43 rokov, čo znamená, že zvrchu sa pozerajú a kontrolujú.
  • Na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia sa jeden majster východných bojových umení rozhodol, že navštívi Grécko. Tento muž už v mladosti ovládal také techniky, že dokázal premeniť kameň na prach len pohľadom. Prišiel do Afonského kláštora a chcel svojou silou zahanbiť pravoslávnych. Vyšiel s mníchmi na breh mora a pohľadom rozprášil skalu na piesok. Vtedy jeden mních vzal okruhliak, požehnal ho a podal ho majstrovi. Všemocný sa naparoval a naparoval, až z neho nakoniec vyšli zlé sily, ktoré robili všetko za neho. Je potrebné dávať pozor, aby sme neprekročili tenkú hranicu. Každý, kto ovláda bojové umenie, akoby kráčal po hrane britvy. Stačí krok napravo, alebo naľavo a potečie krv.
  • Nie je možné robiť bojové porovnávania Kozáckeho spasu a ruského „Štýlu Kadočnikova“, pretože v prvom, aj druhom prípade ide o bojovú náuku na vojenskej úrovni.
  • Raz, na začiatku 90-tych rokov minulého storočia usporiadali znalci východných bojových umení niečo ako uzavretý turnaj. Spojil sa s nimi neznámy muž a ponúkol im zápas s neobyčajnými pravidlami: vyzval naraz dvadsať ľudí, ktorí proti nemu mohli použiť akékoľvek bojové umenie: karate, tajský box, kung-fu… Zo záujmu túto ponuku prijali. V stanovený čas sa všetci dvadsiati stretli, no protivník sa neukázal. Majitelia čiernych pásov už začali sarkastické debaty, keď odrazu jeden z nich dostal silnú ranu a zadíval sa na svojho suseda. O malý moment šklblo aj druhým, pričom rýchlo cúvol a zaujal bojovú pozíciu: „Takže ty tak? No, poďme na to!“ Sused reagoval začatím boja. Sekundu nato stálo všetkých 20 mužov proti sebe a bránili sa výpadom a úderom. Všetci boli ako zmyslov zbavení: proti každému z nich sa totiž postavil ten istý opovážlivec, ktorý ich k boju vyzval. „No čo chlapi? Stačilo?“ – ozval sa zboku zvučný hlas. Boj sa skončil…
  • Všetci omráčene stuhli: len pár metrov od nich stál a posmešne sa uškŕňal vyzývateľ. Nemal na sebe kimono, len obyčajné mestské šaty. Nemal ani odreniny, ani modriny. „Nechápem to“ – zamrmlal jeden z profesionálov, pričom si strkal späť do nohavíc trčiacu bundu. „Je to jednoduché. Do dvoch z vás som trochu strčil, a vy ste vyskočili jeden na druhého…“ „Jeden na druhého? Ja som sa bil s tebou!“ „Ja tiež, aj ja“, – potvrdili ostatní devätnásti. „Nevideli ste mňa, ale moje kópie. Vaše oči som podviedol. Môžeme si zasúťažiť aj vo „fyzike“, kľudne aj hneď. Veď som spasovec. Charakternik… Už ste o tom počuli?“
  • Dnešní historici sa nás snažia presvedčiť, že Kozáci sú len potomci roľníkov a utláčaných statkárov, ktorí utiekli k Donu, Volge, predhoriam Kaukazu, do stepí pri Čiernom mori a na dneprovskú Chorticu. Nejaká pravda na tom je, no je veľmi skresaná. Keď si ale vezmeme trilógiu historika B.P. SaveľevaNajstaršia história kozáctva“, ktorá sa akoby zázrakom zachovala a bola znova vydaná v Rostove na Done. Boľševici vyzbierali a zničili celé vydanie, okrem jedného exemplára! Kde nájdeme tie najzaujímavejšie fakty. Pod menom Džanijci a Piatigorskí Čerkasi žili Kozáci v ústiach Dona, Kubáni, Dnepra a Dnestra ešte v dvanástom storočí pred naším letopočtom, pričom predstavovali pôvodnú slovanskú vetvu, hovoriacu jedným z južných dialektov ruštiny.
  • Džanijci sa plavili na 30 lodiach na pomoc legendárnej árijskej Tróji, ktorú trápili Achejci-Gréci a bojovali vo vojskách Alexandra Macedónskeho proti Dariovi z Perzie. Keď sa obrovská perzská armáda vybrala zaútočiť na macedónske oddiely, päť neznámych vojakov prerazilo ich líniu naskrz, popohnali kone, prerúbali sa naspäť a zmizli do stepí. Skúsení a mocní perzskí velitelia sa často išli zblázniť, pričom nemohli nič urobiť, ani pochopiť, čo sa stalo. V časoch prestávok medzi bojmi to Peržania ľahšie nemali: charakternici – Kozáci často napadali bojovníkov aj ich veliteľov priamo v ich stanoch.
  • Džanijci sa maskovali v popredných pozíciách nepriateľských jazdeckých oddielov tak, že keď sa Peržania chystali k boju, charakternici vyskakovali a bežali zohnutí pod bruchami koní so šabľami otočenými a pritlačenými tupou stranou na chrbte. Za nimi padali na zem celé oddiely. Takže toto bol „božský“ pôvod Alexandra, ktorý pomohol Macedónii vyhrať nejednu vojnu…
  • V čase vpádov Čingischána na južnú Rus sa dva z jeho najlepších oddielov (20 tisíc mužov) stretli medzi riekami Don a Volga s neznámymi vojakmi, ktorí sa s ľahkosťou uhýbali letiacim strelám, alebo ich zastavovali vlastnou hruďou! Bojovali dvoma mečmi, pričom stáli na koňoch, vedeli sa vyhnúť rôznym úderom a nebáli sa smrti. V bojoch sa často stávalo, že sa Mongoli odrazu pomiatli a začali bojovať proti vlastným. Z týchto dvoch oddielov nezostal nažive ani jeden vojak. Mongolom sa podarilo zajať niekoľkých Kozákov živých a odviesť ich so sebou na východ.
  • Rusi-Džanijci po sebe nechali dokumenty – doštičky, na ktorých boli zapísané ich poznatky a ktoré sa stali základom bojového umenia pôvodných obyvateľov. To bolo založené na využívaní vnútornej energie človeka – „zdravy“, ktorá sa na východe nazýva „chi“. Existuje domnienka, že jeden z učeníkov Rusov bol Bodchidcharma – hindský filozof putujúci z Číny. Známy je ako zakladadeľ Wu Shu, ktoré sa stalo základom pre kung-fu, karate a umenie neviditeľných vojakov a špiónov – nindžutsu. Pred krátkym časom súčasní charakternici pobývali bez akýchkoľvek víz v Číne a vrátili neobyčajne cenné rukopisy z utajovaných kláštorov do rodného kraja.
  • Súčasné donské kozáctvo sa vyvinulo spojením slovansko-čerkaskej vetvy Džanijcov a obyvateľov Novgoroda, ktorí utekali z tohto centra odporu proti vláde v Moskve a cirkvi pred Ivanom Hrozným. Novgorodci, ktorých rodokmeň sa tiahol až k Árijcom z Hyperborei, boli tiež veľmi skúsení v duchovných praktikách a ich silové taktiky ako „Perúnova päsť“, „Buza“, či „Skobar“ nijako nezaostávali za štýlom Džanijcov. Zo vzájomnej výmeny schopností vzniklo veľké bojové umenie, spôsob života, ale aj liečenia: Kozácky spas, ktorý ovládajú supermani – charakternici. Základom spasu je slovo – prísaha, modlitba a tajné učenie, symbol Vozu (Veľká medvedica), ktorý je na erbe aj pečati záporožských Kozákov, a hlavne odmietanie kňazstva, teda sprostredkovateľov viery.
  • Charakternik sa priamo spája s vyššími silami tým, že ovláda „manu“ – umenie meditácie. Existuje legenda, ktorá vraví, že chorého A.V. Suvorova, ktorý bol z Novgorodu, vyliečili v detstve charakternici, a vďaka tomu sa priučil niektorým z ich taktík. Každopádne je dobre známe, že sa tento veľký vojvodca pred bojom modlil priamo na poli pred vojakmi, po čom neustále víťazil.
  • V niektorých ohľadoch boli spasovcami-charakternikmi aj: hrdina Kaukazskej vojny, donský kozák generál Baklanov, ktorého nezasiahla jediná čečenská strela, hoci sa ani nepohol. Kaukazci boli ním natoľko očarovaní, že boli dokonca radi, keď im v zrážkach odolával.
  • Divízny veliteľ Vasilij Ivanovič Čapajev dokázal tancovať kazačok pod paľbou guľometov a vyhnúť sa každej jednej strele. Tvrdí sa, že namiesto obyčajnej šable mal čepeľ východného typu, ktorú, keď vytasil pod slnkom v správnom uhle, videl čokoľvek chcel, nech to bolo akokoľvek vzdialené, napríklad Lenina v Kremli.
  • 25-ročný bielogvardejský plukovník Vasiščev dokázal v roku 1920 s 54 Kozákmi zajať oddiel červenej armády a neozbrojených prepustil na slobodu. Na námestí v oslobodenej stanici Naurskej zoskočil z koňa, rozopol si opasok, striasol oblečenie a guľky sa k jeho nohám zosypali ako hrach.
  • Barón Roman Ungern-Šternberg, bojujúci za rusko-altajsko-tibetskú veľmoc pod vedením Šambaly a Belovoďja, s atamanom Semenovym a jedným pobočníkom v zabajkalskej stanici Mandžuria, odzbrojil oddiely červenej armády, ktoré prevážali vlakom zbrane: stačilo prikázať, aby mu zbrane odovzdali a oni, akoby v hypnóze, začali vykladať pušky a guľomety z vlaku von.
  • Medzi Tuvincami existuje legenda, že rozstrieľaný nebol barón, ale jeho dvojník, ktorý sa sám ponúkol. V povesti Jurija Dombrovského „Ochranca minulosti“ spomína veterán občianskej vojny, ako bola v časoch bojov s Kozákmi – povstalcami zajatá slávna vodkyňa Marusja. Vojenský súd ju odsúdil na smrť zastrelením, no nikto z vojakov nechcel odviesť túto Kozáčku s povesťou čarodejnice k miestu popravy. Rozprávač, vedúci oddielu, nabral odvahu a chopil sa odsúdenej. V stepi, už skoro na určenom mieste, sa vodkyňa jediným pohybom oslobodila a vzápätí sa pokúsila uviesť vedúceho oddielu do tranzu, odzbrojiť ho a zabiť. Ten sa ale dokázal čarom ubrániť a Kozáčku zastrelil. Videl, ako bola pochovaná a následne potom blúdil tri dni po púšti v pomätenom stave. Keď sa vrátil k svojmu oddielu, podali mu list, no nikto nevedel, kto ho priniesol. „Zle ste ma zastrelili“ – stálo tam – „aj tak stále žijem. Tvoja Marusja“. Vodkyňa ovládala elementy Spasu a spolu s čarami vedela človeku pomotať hlavu a schopnosť zmeniť podobu.
  • Dodnes sa zachovali zvyšky dávnych bojových techník súvisiace s používaním „iného videnia“, ako metódy nanesenia úderu „žiarením“ a používanie dvojníkov v boji. Schopnosť zmeniť podobu svojho tela na zvieracie alebo vtáčie, prišlo na juh, podľa všetkého, s novgorodcami – pohanmi, zasvätenými do severných kultov Ulfhednar (ľudia-vlci) a Berserkes (ľudia-medvedi), ktoré boli typické pre Vikingov, s ktorými mali novgorodci priamu pokrvnú príbuznosť.
  • Poznáme cvičenie, ktoré vykonávali zasvätení bojovníci týchto kultov na demonštrovanie svojich schopností. Nahý bojovník si sadol do snehu a otvoril v sebe energetický kanál „Zdrava“ (v sanskritskej tradícií – „Prána“). Jeho telo sa začalo zahrievať, sneh vôkol neho sa roztopil a on nepociťoval chlad. Tibetskí mnísi praktizujú podobné cvičenie dodnes: v mraze sušia mokré plátna, pričom sú v nich zabalení úplne nahí.
  • Zasvätenie do kultu ľudí-zvierat si zachovalo všetky základné súčasti, z ktorých prvou bolo umenie dostať sa do tranzu, ktorý umožňuje vidieť pohyby protivníka spomalene a tak sa ľahšie vyhýbať úderom, strelám aj mečom, a tiež cítiť smer vlastných striel (v tom momente spasovcom chladne zátylok).
  • Schopnosť zmeniť podobu je v podstate dvojaká: v prvom prípade hrá úlohu neobyčajne silné spojenie s totemom človeka a jeho symbolom v ríši zvierat. V takom prípade sa vedomie človeka premiestni do vtáka alebo zvieraťa, pričom ho podriadi svojej vôli. Druhý prípad je, keď bojový mág prinúti svojich protivníkov, aby videli vlka alebo medveďa. Prednedávnom ponúkli japonskí výskumníci ruskému charakternikovi niekoľko miliónov dolárov len za to, aby im dovolil natočiť svoje umenie – ponuku ale zamietol. Staré tajomstvá majú nevyčísliteľnú hodnotu…

https://www.biosferaklub.info/kozacky-spas-tajna-zbran-kozakov/

 

Posted in Dejiny | Pridaj komentár

Zmysel života (4)

Emil Páleš

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Najväčšia sila človeka …

Najväčšia sila človeka nie je v tom, že nikdy nepadne, ale v tom, že vždy opäť vstane.

Konfucius

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Jaroslav Dušek: Vypněte si u politiků ZVUK!

Jarda Dušek zajímavě pojmenoval boj pravdy a lži, který teď ve společnosti zažíváme. „Není boj mezi dobrem a zlem. Je pouze boj mezi PRAVDOU a LŽÍ!

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Tunguzská událost a jakutské kotle

Každý správný konspirátor vám z fleku vychrlí minimálně pět verzí toho, co se stalo 30. června 1908 nad Podkamennou Tunguzkou. Meteorit? Ale nenašel se z něj jediný úlomek! Srážka dvou meteoritů? Ani z toho druhého sem nic nespadlo. Výbuch mimozemské kosmické lodi? Jediný šroubeček se tu z ní nenašel a že se o to snažil nejeden badatel! Exploze z nitra Země unikajícího metanu? Či snad maxihejna komárů? I tato verze fakt existuje!

Takových vysvětlení za uplynulých sto let vzniklo nepočítaných. Takže sem se svou troškou do mlýna asi nemá cenu chodit. My se na to raději podíváme jinak: ať tam vybuchlo cokoli, nás bude zajímat druhá stránka věci – co ten výbuch způsobilo. A když už tu byla řeč o různých utajených mašinkách, také vám o jedné takové, která má s tunguzskou událostí co do činění, povím. Ale připravte se, trochu přitvrdíme.

Možná jste slyšeli o jiné záhadě Jakutska – o měděných kotlech utopených v močálech v oblasti řek Viljuja a Ojguldach (Kotlové řeky). Leckde se o nich už psalo. Stručně zopakuji: v liduprázdné oblasti kolem této řeky lovci občas nacházeli podivné kovové kupole v barvě mědi, jejichž původ si nedovedli vysvětlit. Byly zanořené do země, často porostlé vegetací nebo pod ní přímo ukryté. Protože ale poskytovaly vítané přístřeší, v třeskuté zimě zde lidé občas hledali útočiště a přespávali tu. Nezmrzli, ohřáli se – jen jim pak vypadaly vlasy a trpěli různými ošklivými nemocemi…

Fotodokumentace není. Tedy alespoň volně dostupná na internetu. Badatelé, kteří se záhadné kotle vydali hledat, se vraceli s nepořízenou. Na internetu existují jen kresby vytvořené podle popisu těch, kdo tyto objekty na vlastní oči viděli:

Proč o těchto objektech píšu v souvislosti s tunguzskou událostí?

Podle informací od Valerije Uvarova z ruské Akademie národní bezpečnosti, který se spolu se svým týmem oblastí před lety velmi podrobně zabýval, se jedná o nikoli izolované objekty, ale vždy několik těchto „kotlů“ je uspořádáno do kruhu kolem centrální instalace. Zajímavé je, a to je patrně také příčina skutečnosti, že většina pátracích výprav se z oblasti vrátila s nepořízenou, že část celé instalace je většinu času zanořená do terénu, takže někteří svědci je patrně viděli v celé kráse, jiní narazili jen na část vrchní kupole, či dokonce jen na pahorek porostlý vegetací.  Zvláštní! Objekty, které se vynořují a zanořují…

Česká expedice vedená Ivanem Mackerle v roce 2008 v těchto místech objevila podezřelé kruhové jezírko s malým ostrůvkem uprostřed:

Neměla však zařízení k odčerpání vody, aby zjistili, co je pod hladinou, a navíc je zaskočilo i nečekaně zhoršené počasí a podivné zdravotní problémy vedoucího, a tak místo nakonec byli nuceni opustit, aniž by ho řádně prozkoumali. Nevadí. Ruští specialisté už tak učinili dávno před nimi a mají ve věci jasno.

Celé toto zařízení – a že se jedná o umělou a velice důmyslnou strukturu, o tom není pochyb – má velice úzkou souvislost s tím, co jsme zmínili v úvodu článku – s tunguzskou událostí. Připomeňme si tehdejší podivné chování neznámého tělesa, které v roce 1908 vlétlo do atmosféry Země: nepohybovalo se, jak by se na správný meteorit slušelo, přímo, ale jeho trajektorie, která by zákonitě musela skončit někde v severní Itálii, se změnila a namířilo si to nad neobydlené oblasti Sibiře. Zvláštní, co? Jako by ho něco „odlákalo“ od původního úmyslu srovnat se zemí Evropu a pozvalo si ho tam, kde se s ním mohlo jak se patří vypořádat. Podle závěrů Valerije Uvarova to bylo právě ono tajemné zařízení v Jakutsku. A že není dílem naší civilizace a už vůbec ne našich ještě méně technicky vyspělých předků, je jasné. Takže nám nezbývá, než se ztotožnit s ruským badatelem a přiznat si, že se jedná o mimozemské zařízení.

Velmi jednoduše o jeho principu:

ony „kotle“, nazvěme je přesněji kondenzátory, čerpají z jádra Země energii a v případě potřeby ji pak dodají zařízení nacházejícímu se ve středu kruhu, které ji pak použije k likvidaci nebezpečí. Tak by znělo moje (ženské) vysvětlení. A kdy a proč se ony kotle pohybují? Mají v sobě jakési zázračné „čidlo“, které reaguje na růst napětí v informačním poli Země. Je-li situace napjatá, nebo zaregistruje-li i někde daleko ve vesmíru blížící se nebezpečí, kondenzátory začnou s čerpáním energie a centrální “odpalovací zařízení” se vynoří na povrch. Jakmile nebezpečí pomine, opět zmizí pod vegetací tajgy. Celý proces nabírání energie je v okolí doprovázen výraznou změnou magnetického pole a extrémním vzestupem počtu záporných iontů, na což jsou citlivá zvířata i místní domorodci. Proto, jak známo, v případě tunguzské události zvířata místo opustila už čtyři měsíce předem a po krátké době je následovali i obyvatelé.

Takže podtrženo a sečteno – máme tu něco nesrovnatelně vymakanějšího než americké komplexy Stinger či systém Aegis, ba dokonce lepší než ruské S-500! Jakési superzařízení PVO, které nás chrání před zničením planety! 

Úžasné zjištění!

Co k tomu řekl Valerij Uvarov v interview z února 2003 pro britský UFO magazín Grahama W. Birdsalla:

„Musím to říct úplně na rovinu…Toto zařízení má vlastní silový zdroj, zdroj energie. Lokalizovali jsme ho. A bylo to v období konfliktu v dřívější Jugoslávii, když jsme u něj poprvé zaznamenali zvýšenou produkci energie. (Vida, jak dlouho už Rusové toto zařízení studují!) I pro nás je to neuvěřitelné, ale dnes už víme, že toto zařízení skutečně reaguje na sociální otřesy a konflikty. Součástí našeho výzkumu je i pátrání ve starověkých záznamech a archivech, a tam jsme narazili na texty Echutin Apposs Alanhor. Říkáme jim Alanhor a jsou přinejmenším 4 000 let staré. Popisují právě toto zařízení i to, co dělá, ve vědeckých termínech… Máme co do činění s technologií – velice vzdálenou té naší – co dokáže věci, které prostě neumíme.“

A jinde:

„My víme, co katastrofu v červnu 1908 způsobilo. Byla to planetka, asteroid, který byl zničen… takříkajíc řízenou střelou. Tuto ‚střelu‘ vypustilo v tajze fyzicky přítomné zařízení. Nevíme, kdo ho vybudoval, ale je tu, bylo zřízeno před pradávnými časy a je umístěno na Sibiři, několik set kilometrů severně od Tunguzky. Dnes už mohu říci, že naše bádání odhalila více než jen zmíněnou explozi v Tunguzce. Například toto zařízení sestřelilo i meteorit mezi 24. a 25. zářím 2002. Američané tuto explozi také zaznamenali.“ (viz New Scientist vol. 178, vydání 2399–14. června 2003). A přidala bych, že s největší pravděpodobností i čeljabinský meteorit…

Toto zařízení však není ojedinělé. Další podobné instalace, chránící naši Matičku a s ní i neposlušné lidstvo, bychom mohli najít i na jiných místech. Ví se například o těchto:

zjištěná zařízení: Jakutsko; Čína – 120 km od hranic s Mongolskem; Jižní Amerika – mezi Peru, Bolívií a Brazílií; Etiopská vysočina; mořské dno – mezi Austrálií a Papua-Novou Guineou

Ale z obrázku jasně vyplývá, že jsou-li rozmístěna pravidelně na celém zemském povrchu, a to je pravděpodobné, nebyla ještě zjištěna (nebo spíš se o tom nemluví) například v Evropě nebo v Severní Americe.

Přijmeme-li tyto myšlenky a skutečnost, že mimozemšťané jsou nejen mezi námi, ale byli tu už dávno před námi, pak nás jistě napadne se zeptat, proč jim na nás tak záleží. Hollywoodské velkofilmy nám je přece kreslí jako krvežíznivé bestie, před kterými je třeba bezpodmínečně vzít nohy na ramena. A tady to najednou vypadá, že naopak jsou něco jako strážní andělé hloupého lidstva.

Ono se to však má ještě jinak. Naše planeta je ve vesmíru unikátní nejen jednou zcela specifickou vlastností pozemšťanů, díky které je o nás v galaxii velký zájem, ale naše sluneční soustava se navíc nachází v jednom z nejzajímavějších míst galaxie: pouhé dvě a půl světelné minuty za hranicí našeho solárního systému (prakticky za rohem) je totiž jeden z pěti velmi významných mezigalaktických portálů, což sice pro nás v současném stavu vývoje zatím není nic zajímavého, ale pro civilizace běžně se pohybující nejen v rámci galaxie, ale i mimo ni, je tento portál životně důležitý. A proto je nutná jeho ochrana před těmi, kdo by ho mohli zneužít, a spolu s ním, chtě nechtě, i naší sluneční soustavy.

Sibiřské zařízení komunikuje s ostatními podobnými instalacemi na Zemi. Neprovádí však permanentní screening pouze prostředí naší civilizace, ale sleduje i okolní, pro nás vzdálený vesmír, odkud dostává informace od podobných zařízení, ale ještě daleko větších, a vy se zcela logicky zeptáte, kde se to tu vzalo a kdo tohle dokázal vybudovat.

Legendární civilizace Starověkých stavitelů, která tu operovala tak dávno, že to ani uhlí nepamatuje, si velmi dobře uvědomovala výhody, ale zároveň i obrovské nebezpečí ztráty kontroly nad tímto mezigalaktickým portálem, a tak vybudovala 3 perimetry jeho ochrany:

  • základem jsou instalace těchto zařízení na všech planetách osídlených vyšší formou inteligence, které se nacházejí v okolí portálu. A nebylo jich málo: 58! K takovým zařízením patří i instalace na Sibiři.
  • Každý solární systém, kde se oněch 58 civilizací zabydlelo, pak dostal vyšší verzi tohoto obranného systému – tedy 2. perimetr ochrany portálu. Ví se o tom, kde se například nacházejí jednotlivé instalace v naší sluneční soustavě (Měsíc, Fobos, Ganymed,…) a dají se dohledat i jejich snímky.
  • perimetr pak v sobě zahrnuje celkovou ochranu všech hvězdných systémů, které se nacházejí v obrovském prostoru kolem portálu. Tento prostor má průměr 35 světelných let! Všechny systémy spolu komunikují a předávají si informace k efektivnímu zabezpečení ochrany celého tohoto hvězdného klastru a reagují na každou hrozbu, jež by mohla přijít jak z kosmického prostoru, tak i z vnitřku.

Ale to už jsme se dostali hodně daleko. Takže brzdíme a příště vám nabídnu něco méně fantastického. Co třeba tu o perníkové chaloupce?

zdroje:

New Scientist vol. 178, vydání 2399–14. června 2003

a především informace z konference č. 12 „2012 – 2022: Návrat Anunnaki a vize nové budoucnosti / Agenda Blue Avian“ J. Chvátala (31. 8. – 2. 9. 2017)

https://myslenkyocemkoli.blogspot.com/2018/10/tunguzska-udalost-jakutske-kotle.html

 

Posted in Atla-Ra, Dejiny | Pridaj komentár