KARPATSKÁ KOTLINA

V priestore Karpatskej kotliny žijeme už nejedno tisícročie. Posledných niečo viac ako tisíc rokov tu žijeme spolu s Maďarmi. O tomto spolužití sme počuli už veľa rôznych právd aj poloprávd, ale jedno je isté, boli aj sme tu spolu.

Ako sa pozrieme pozornejšie do minulosti uvidíme, že naše spolužitie bolo veľmi dlho nekonfliktné, ak už nechceme povedať harmonické. Aby sme si pripomenuli, čo sme už písali – po smrti nášho posledného védického kniežaťa Sveulada (tak ho menuje Mauro Orbini) r. 991 nastal rozpad našej dŕžavy. K rokom 996-998 patrí nástup prvého uhorského kráľa Štefana, ale dôležitý je rok 999, kedy sa v Poľsku ujíma moci Boleslav Chrabrý. Bol to kráľ, ktorý vo veľkom začal politiku, ktorú dnes môžeme nazvať veľmi priamočiaro: krvavé križiacke výpravy. Išlo mu o podmaňovanie si územia Slovienov a pripájanie ich k novému štátu Poliakov. Už nie dŕžave, ale kresťanskému štátu.

V rámci tejto ofenzívy rýchlo obsadil Slovensko a došiel až k Dunaju. Tu však nastal zlom. Naši Predkovia spolu s Maďarmi sa postavili na odpor a z územia Slovenska ho spoločne vybili nazad do Poľska. Pravda, už sa nepodarilo obnoviť pôvodné územie dŕžavy, napríklad rovinaté Krakovsko ostalo už v poľských rukách. Napriek tomu celé územie Vysokých Tatier – aj tá časť, ktorú daroval československý prezident Masaryk Poliakom krátko po rozpade Rakúsko-Uhorska – sa dostala nazad do našich rúk. Môžeme povedať, že počas existencie Uhorska nikdy nedošlo k odovzdaniu slovenského územia Poliakom.

Celý tento výboj Boleslava Chrabrého možno z dejinného hľadiska považovať za krátkodobú akciu, pretože naše územie sa ocitlo v poľských rukách len na 2-3 roky. Napriek tomu si Poliaci v podstate dodnes nárokujú na naše územie, odvolávajúc sa práve na tohto poľského kráľa.

Konflikt Maďarov so Slovákmi nastal až niekedy pred 150-200 rokmi, ale to už je iná história. Naši vnímaví čitatelia dobre vedia, že dnes si národy nevládnu sami. Približne v tomto období došlo v Uhorsku k prevzatiu moci Chazarmi, ktorí vyvraždili pôvodnú aristokraciu a nahradili ju svojou šľachtou. Aký pohľad majú Chazari na Slovanov vari netreba opakovať. Nezabúdajme ani na to, že toto etnikum najradšej nevstupuje do otvoreného konfliktu, ale vždy nastraží iných – v tomto prípade Maďarov – namiesto seba. Vidíme, že dodnes to je úspešná stratégia.

Nechceme povedať, že všetko v minulosti týkajúce sa nášho spolužitia bolo ideálne, ale dnešní Maďari rozhodne nie sú nijakí potomkovia Mongolov alebo mongoloidov celkovo. Kto by sa chcel zorientovať, tomu odporúčame sa lepšie prizrieť klamstvu okolo Mongolov a ich údajného nájazdu na územie Rusi a aj nášho územia, o čom sme už písali. Takéto niečo je dnes, za súčasného stavu vývoja genetiky a antropológie NEPRIECHODNÉ ANI AKO ROZPRÁVKA.

Ako nie všetci na Slovensku sú potomkovia Slovienov, tak ani nie všetci Maďari sú rovnakí. Ak však v Maďarsku existujú takí, ktorí svoj pôvod odvodzujú od SKÝTOV, dostávame sa na spoločnú pôdu. Prečo? Obyvateľ žijúci aj na našom území pred viac ako tisíc rokmi bol totiž tiež Skýt. Skýti totiž neboli – v našom jazyku a v našej Kultúre – nikdy názvom národa. Dnes používaný význam mu PRIDELILI CUDZINCI. Uveďme si na to príklad:

Z Velesovej knihy vieme, že aj knieža Samo dal jednému zo svojich synov meno RUS. Rus je pôvodne meno, rovnako ako Slovien. Naše územie sa tisícročia nazývalo MALIČKÁ RUS. Kontinent, ktorý sa dnes nazýva Európa sa do podmanenia si ho kresťanmi nazýval VENEJA. Bol totiž premenovaný na EURÓPA práve na počesť našej porážky. Ako uvádza aj Orbini, celá Európa kedysi používala STAROSLOVIENSKU BUKVICU. Odpoveď na príčinu zmeny takéhoto názvu nájdeme aj v zbytku Bukvice – dnešnej ruskej Azbuke: ЕВРОПА-ЕВРЕЙ-ЕВРО. Vari netreba opakovať, že ani v dnešnej azbuke sa „E“ nevyslovuje ako naše „E“… veď ani v angličtine to nie je inak: EUROPE.

Takže späť k nášmu príkladu. Obyvateľ nášho územia pred tisíc a viac rokmi bol Slovien, zároveň bol Rus, lebo bol obyvateľom Maličkej Rusi; bol Vened alebo Venet, lebo žil na kontinente Veneja; bol aj Slavian, lebo to je Vierovyznanie; bol aj Skýt, lebo žili v skýte. Skýt je – podľa našej, nie cudzej tradície – osada, v ktorej sa prinášajú nekrvavé obety Bohom a Predkom, t.j. je v ňom Kapište alebo Svätilište. Tento princíp používame dodnes, stačí sa máličko zamyslieť.

Kto by chcel „odborne“ namietať proti skýtom, nuž hľa, dôkazy dodnes existujú na území Ruskej federácie:

V Rusku sa dodnes nepodarilo zahladiť pozostatky v názvoch miest z čias Tartarie. OMSK znamená Skýt na Ome (Om je rieka). A príponu –SK má dodnes množstvo miest: JakutSK, KrasnojarSK, TomSK, IrkutSK, NovosibirSK, JenisejSK, OchotSK, NerčinSK a mnoho ďalších. Pre istotu si pripomeňme, že najväčšia tanková bitka Druhej svetovej vojny sa odohrala v lokalite KurSK… Nuž tak, ako hovoria Tibeťania, PRAVDA JE TAK BLÍZKO AŽ JU NEVIDNO.

Keď sme boli oslovení z maďarskej strany o spoluprácu na cykle dvojjazyčných televíznych besied s tematikou Karpatskej kotliny, nebol dôvod nesúhlasiť. Žijeme v jednej lokalite a máme jednu minulosť. Nedajme si ju vziať cudzozemcom.

V Rusku sa dodnes nepodarilo zahladiť pozostatky v názvoch miest z čias Tartarie. OMSK znamená Skýt na Ome (Om je rieka). A príponu –SK má dodnes množstvo miest: JakutSK, KrasnojarSK, TomSK, IrkutSK, NovosibirSK, JenisejSK, OchotSK, NerčinSK a mnoho ďalších. Pre istotu si pripomeňme, že najväčšia tanková bitka Druhej svetovej vojny sa odohrala v lokalite KurSK… Nuž tak, ako hovoria Tibeťania, PRAVDA JE TAK BLÍZKO AŽ JU NEVIDNO.

Keď sme boli oslovení z maďarskej strany o spoluprácu na cykle dvojjazyčných televíznych besied s tematikou Karpatskej kotliny, nebol dôvod nesúhlasiť. Žijeme v jednej lokalite a máme jednu minulosť. Nedajme si ju vziať cudzozemcom.

V tomto cykle budeme pokračovať.

Pre ilustráciu ešte dopĺňame niekoľko citátov Andreja Hlinku, ktoré nájdete aj na Wikipedii. Nezabúdajme však, že hoci jeho meno nesú aj neslávne známe Hlinkove gardy, on samotný bol v tom čase už dávno mŕtvy. Žil v rokoch 1864-1938. A k jeho referencii na Hitlera (berme do úvahy obdobie jeho života), nedivme sa. Veď aj De Gaulle povedal, že ak by Hitler zomrel koncom 30-tych rokov, tak by ostal v histórii zapísaný ako geniálny politik, ktorý vytiahol Nemecko zo strašnej hospodárskej krízy. Za akú cenu – to vieme dnes my.

Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.

Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia, ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že Extra Hungariam non est vita (mimo Uhorska niet pre nás života). Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť!

Keď nám Praha nedá, čo nám patrí, dáme Prahe zbohom.

Sme si vedomí, že my a naši spolupracovníci ideme po slávnych a tŕnistých cestách Štúra, Radlinského, Moysesa, Mudroňa a Vajanského, a že my sme tí, ktorí vysoko držíme zástavu neuznanej slovenskej svojbytnosti a slovenskej politiky.

Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Hlinka

http://www.tartaria.sk/sviatky-a-obrady/spolone-akcie/akcie/2017-06-19-07-37-53

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Relaxing guitar

Estas Tonne – Relaxing guitar

 

Posted in Etnická hudba | Pridaj komentár

Tajomstvo úspechu detí je čítanie

Aby boli deti v živote úspešné a dobre sa v škole učili, rodičia sú pripravení investovať veľa peňazí a času do ich vzdelávania. Ale najlepší nástroj, ako pomôcť dieťaťu stať sa múdrym a úspešným má každý na dosah. Tento nástroj nevyžaduje žiadne znalosti techník, ani veľké investície, ani drahé prístroje. Iba čas a chuť. Aby sme zabezpečili zdravému dieťaťu dobrý rozvoj reči a myslenia je potrebné s ním veľa rozprávať, veľa mu čítať, veľa sa s ním hrať a samozrejme pritiahnuť ho k čítaniu.

Máme tendenciu si myslieť, že vzdelanie je drahá vec. Ale ukázalo sa, že pre výborný prospech v škole nie je dôležité, či je dieťa z chudobnej alebo bohatej rodiny, či majú rodičia vysokoškolské vzdelanie, alebo iba základné. Dôležité je iba jedno – koľko a ako sa s ním rozprávajú v rannom detstve.

Výsledky výskumu Betty Hartovej a Todda Risley ukazujú, že úspechy v škole 9 – 10 ročných detí priamo závisia od toho, koľko sa s nimi rozprávali do 3 rokov. Rodičia najúspešnejších študentov môžu mať akúkoľvek úroveň vzdelania a príjmov, ale spája ich iba to, že sa veľmi veľa a zmysluplne rozprávajú so svojimi deťmi. Čím je nižšia kultúrna úroveň rodiny, tým menej s dieťaťom hovoria a tým sú viac nezmyselné odpovede na jeho otázky.

  • Vedci si ešte v roku 1984 všimli, že sociálne bohaté matky diskutujú so svojimi deťmi na veľa rôznych tém a menej ignorujú ich otázky.
  • A naopak, menej sociálne bohaté matky dávajú deťom menej vysvetlení a viac poukazujú na chyby.

V okamihu, keď rodičia začnú deťom čítať, všetky sociálne rozdiely medzi nimi miznú. Bohatí, chudobní, vzdelaní aj nevzdelaní sa správajú rovnako – ako dobrí rodičia. Všetci sú priateľskí a konštruktívne spolupracujú s deťmi, neobmedzujú sa zákazmi a príkazmi, veľa rozprávajú, zadávajú otázky a adekvátne deťom odpovedajú. Erika Hoff Ginsbergová píše, že práve pri čítaní kníh sa rodičia stávajú bohatší a pestrejší a odpovede, ktoré dávajú deťom, povzbudzujú deti rozvíjať tému ďalej. Podľa vedcov, práve taký štýl komunikácie s dieťaťom vytvára základ pre rozvoj reči a dobré študijné výsledky, pretože deti sa učia zložitým myšlienkovým konštrukciám.

Práve od tohto závisí, koľko a ako budú v budúcnosti deti čítať, ako budú chápať prečítané a ako ľahko sa im bude učiť. Schopnosť chápať sluchom vzniká u detí skôr, ako schopnosť čítať. Chápať sluchom sa deti učia priemerne od narodenia do 5,5 roka a chápať prečítané od 5,5 roka do 13 rokov. Počúvať je pre nich ľahšie, ako čítať, a to hlavne pokiaľ sa čítanie nestalo pre nich ľahkým automatickým procesom. Do tej doby tratia príliš veľa energie na dekódovanie a pochopenie prečítaného a zostáva príliš málo na zábavu. Avšak deti môžu úplne pochopiť sluchom knihu, ktorú ešte nemôžu sami prečítať. Preto ešte ďalším dôležitým dôvodom čítať deťom knihu je rozšíriť im „ponuku“. Pokiaľ chcete, aby dieťa porozumelo o čom sa píše v knihe, prečítajte mu ju sami.

To všetko je obzvlášť dôležité, ak sa dieťaťu ťažko číta kvôli zlému zraku alebo dyslexii. Vtedy je čítanie nahlas spoločná práca aj spoločná zábava, možnosť zvládnuť učivo a otvoriť dvere do svetovej kultúry. A hlavne je to tichá, pokojná, útulná, šťastná domáca zábava, ostrov bezpečia uprostred rozbúrených školských starostí.  Je to aj možnosť, ako sa rozprávať so svojím dieťaťom a riešiť ťažké otázky z bezpečnej vzdialenosti na príkladoch literárnych hrdinov.

http://www.biosferaklub.info/tajomstvo-uspechu-deti-je-citanie/

Posted in Atla-Ra | Pridaj komentár

Obraz „železných čižiem a železných chlebov“ v Slovansko – Árijských Védach

V Slovansko-Árijských Védach sa uvádza text „Skaz o Jasnom Sokole“ v pôvodnej forme, takým, akým bol do príchodu kresťanstva. V princípe je Skaz – príbeh, ktorý odovzdáva od úst k ústam, z pokolenia na pokolenie reálne udalosti, ktoré sa udiali už dávno. Skaz sa napĺňal obrazmi, ktoré umožnili ľuďom lepšie pochopiť ústne odovzdávanú informáciu.

A je to viac než pochopiteľné, vzhľadom k tomu, že mnohé z toho, čo bolo dokonale jasné dokonca aj deťom – súčasníkom udalostí, sa stalo časom po mnohých generáciách pre ľudí za hranicou chápania. Je to spôsobené tým, že od doby v príbehu uvedených udalostí prešla civilizácia Midgard – Zeme viac menej násilnou religióznou „očistou“, v dôsledku čoho bola sociálnymi parazitmi nasmerovaná do kamennej doby nielen technologicky, ale aj pohľadom na svet.

Následkom toho, veľa obyčajných poňatí našich predkov sa stali pre ich potomkov buď úplne nezrozumiteľnými alebo nejasnými a preto každý rozprávač pridal do príbehu svoje pripomienky, ktoré umožňovali doniesť informáciu pre poslucháčov na úrovni ich chápania. V dôsledku toho, že sa objavili v príbehoch – Skazoch rôzne pripomienky a zámeny nepochopiteľných technológií za viac pochopiteľné veci, tak sa príbehySkazy zmenili na rozprávky – Skazky.

Nebyť týchto pripomienok, súčasní rozprávači by ich jednoducho nemohli pochopiť. Vzhľadom k tomu, že na rôznych úrovniach rozvoja civilizácie sa u ľudí formuje adekvátne vnímanie reality a bez prihliadnutia na to nie je možné sprostredkovať ľuďom pochopenie. „Skaz o Jasnom Sokole“ zaujíma osobité miesto medzi ostatnými príbehmi, vzhľadom na to, že popisované udalosti v príbehu boli mimo chápania budúcich generácií. Generácie žijúce po príchode relígií počas poslednej „Noci Svaroga“ nemali adekvátne obrazy, z ktorých bolo možné čerpať paralely k príbehu, snáď okrem veľkých vzdialeností, ktoré sa v príbehu odovzdávali v obraze nutnosťou opotrebovať sedem párov železných čižiem na dosiahnutie potrebného miesta.

Práve opotrebovanie železa sa vnímalo ľuďmi ako prekonanie neuveriteľných vzdialeností, pretože každý si okamžite predstavil, akú vzdialenosť je nutné prejsť, aby sa opotrebovali aspoň jedny železné topánky… a človek chápal, že ide o veľké vzdialenosti. Aj keď sa v príbehu uvádzajú presné vzdialenosti v mierach dĺžky, ktoré používali naši predkovia, neumožnilo to pochopiť správny obraz.

Pre človeka, ktorý sa nevzdialil od svojho domova viac ako niekoľko míľ bolo nereálne odhadnúť vzdialenosti svetelných rokov, ale predstava o tom, že je potrebné opotrebovať sedem párov železných čižiem bola dostupná každému, aj keď si nikto nevedel predstaviť, akú vzdialenosť je nutné prejsť, aby bolo možné opotrebovať železné čižmy.

Táto ľudová tvorivosť bola nielen oprávnená, ale aj nevyhnutná, inak by bola informácia odovzdávaná z generácie na generáciu stratená v rade generácií. Okrem toho, s násilným šírením relígií vznikla potreba skryť cennú informáciu pre budúce generácie do adekvátnych obrazov pred cirkevnou cenzúrou. V ústnej forme sa nakoniec podarilo priniesť do súčasnosti aj vďaka obraznosti slovanských príbehov svedectvá o skutočných udalostiach dávnej minulosti. Ale akonáhle prišlo na prenesenie príbehu do tlačenej formy, okamžite zasahovala cirkevná a neskôr štátna cenzúra a príbeh sa menil na rozprávku…

Nikolaj Levašov

http://www.biosferaklub.info/obraz-zeleznych-ciziem-a-zeleznych-chlebov-v-slovansko-arijskych-vedach/

 

Posted in Dejiny | Pridaj komentár

Čo je pravda? Ako vzniká osud a prečo sa dejiny opakujú v cykloch

Emil Páleš

V prvejdruhej časti nášho rozprávania sme si priniesli kamienky do obrazu, ktorý teraz dokončíme. Naše životy sú podmienené cyklickým striedaním kultúrnych vzorcov, ktoré oscilujú z extrému do extrému. V každej epoche pokladáme za samozrejmý a „racionálny“ iný obraz sveta a neuvedomujeme si, nakoľko je určovaný podprahovými štruktúrami kedysi chápanými ako anjeli a démoni. V čase vrcholiaceho idealizmu si ľudia ťukajú na čelo, ak počujú, že niekto pochybuje o existencii Boha. A v čase vrcholiaceho materializmu naopak, ak niekto v Boha verí. Jedna epocha sa čuduje druhej, ako mohli byť ľudia takí hlúpi. Skutočná pravda však býva v strede a každá epocha z nej vlastní len úlomky.

Podobne je to s jednotlivcom. Každý si myslí, že sa drží faktov a rozumu, ale jeho logika je podfarbená selektívne a osobne. Každý jednostranný sklon je druh čerta, ktorý nastavuje skutočnosti krivé zrkadlo. Dvaja sa navzájom nedohodnú, pokiaľ nechcú zdokonaľovať samých seba. Každý by sa mal najviac zaujímať o to, čomu nerozumie a čo je mu cudzie. Teda o názory svojich odporcov, aby spoznal svoje vlastné vyšinutie zo stredu a „zúplnil“ svoju osobnosť.

Svet si však berie za pravidlo pravý opak. Namiesto toho, aby sme sa sami narovnávali podľa pravítka pravdy, krivíme pravdu podľa svojich potrieb. Pravda je to, čo sa nám osobne práve hodí. Už zajtra sa nám môže hodiť niečo iné. Heslom doby sa stala veta Uptona Sinclaira:

 „Je ťažké niekoho presvedčiť, aby niečo pochopil, keď je platený za to, že to nechápe.“

Aby sme to uchopili, naliehavo potrebujeme nový jazykový výraz –  zámerný omyl alebo samozavinená nevedomosť. Ľudia presne vedia, čo nesmú vedieť, aby si mohli zachovať zdanie poctivosti. Okolo nich sa to síce hemží ľuďmi, ktorí im to chcú povedať, pretože musia znášať následky ich polopravdivého konania, ale im sa treba dajako vyhnúť.

Aby sme sa vyhli ľuďom, ktorí nám chcú povedať tú druhú polovicu pravdy, združujeme sa do politických, náboženských, ekonomických a iných skupín. Sú to rôzne smery a -izmy. Stýkame sa len s podobne zmýšľajúcimi a navzájom sa utvrdzujeme, že tí ostatní sú mimo. Chválime sa vnútri skupiny, udeľujeme si tituly a vyznamenania, produkujeme osobnosti a oslavujeme ich. V našej veci sa nakoniec cítime celkom uistení významnými autoritami, pričom zabúdame, že sme si ich vymenovali len my sami. Sami si platíme osobnosti a médiá, aby nám hovorili, čo chceme počuť. Už jednotlivca je ťažké dostať z jeho myšlienkovej bubliny, ale keď sa v tom spojí celá skupina, vznikne dokonalá autohypnóza.

Hnutie sa môže vybičovať až k takej sebadôvere a razancii, že sa zmocní časti zemegule. Začne sa mu dariť ako nacistom alebo komunistom. Úspech strháva okolostojacich, ktorí ostali v nemom úžase. Pád hnutia je však spečatený od samého začiatku. Polopravdivá idea totiž produkuje následky, ktoré sa hromadia a raz sa prevalia ako zahataná rieka. Hnutie protivníkov potom bude mať silný vietor v plachtách a bude dlho žiť zo zásluh a víťazstva nad prechádzajúcim hnutím. Výsledkom bude, že sa nadlho presadí pravý opak toho, čo sme si (sebecky) želali.

Toto by sme si mali všetci – ako vravia Arabi – zapísať ihlou do kútika oka (číže nespúšťať zo zreteľa): polopravdy plodia svoj vlastný opak! Komunisti ako víťazi nad nacizmom zabetónovali svoj režim na pol storočia v polovine sveta. Ale nacizmus zmocnel len vďaka komunizmu. Hlavným dôvodom, prečo rozumní ľudia podporovali Hitlera či mu ustupovali, bol strach z komunizmu. Západ sa dohodol, že Hitler bude mať voľnú ruku v stredovýchodnej Európe, aby tam vybudoval val proti komunizmu. Oba režimy si pritom boli podobné, boli len variantom socializmu, oba pod krvavočervenou zástavou. Bol to trik Asmodea, staroperzského démona zúrivej nenávisti a pomsty. Vytvoril protiklad a vohnal všetkých do svojho košiara, na jednu alebo druhú stranu. On jediný mal víťazstvo zaručené bez ohľadu na to, kto by koho porazil. Pretože on chcel iba to, aby plápolala nenávisť a tiekli rieky krvi – bolo jedno, či krvi Židov alebo kulakov. Koho a prečo – to sú len reči, racionalizácie na povrchu ľudských myslí, ktoré sú hlbinným hýbateľom sveta ukradnuté.

Keď sme horko-ťažko zvíťazili nad pravicovým Hitlerom, ktorého sme si sami vychovali, zmocnila sa prirodzene, najmä v Nemecku, kormidla ľavica. Každého Nemca zakríkli, keď mu zišlo na um čo i len niečo vzdialene pripomínajúce pravicu. Ani raňajkovať chlieb s maslom by nikto nemal, pretože to robili nacisti. Pravdu sme si pomýlili s opakom nacizmu: pseudohumanitou, bezbrehou toleranciou, neporiadkom a ľudsko-právnym fanatizmom, ktorý sa stal náhradou (chýbajúceho) náboženstva. Všetci už smerujeme do väzenia, pretože každý z nás je buď islamofób, alebo homofób. Buď totiž nesúhlasíte s trestom smrti pre homosexuálov – potom ste islamofób, alebo s ním súhlasíte, aby ste neurazili moslimov, a potom ste homofób. Skúste sa ozvať, že to nedáva logiku – a platí pre vás nový paragraf o „extrémizme“ a „nenávistnej reči“. Opäť sa ruší sloboda slova a začínajú sa domové prehliadky, pri ktorých vám nájdu „extrémistickú“ literatúru. Démon opäť splodil sebe podobného démona.

Pseudohumanisti tak veľmi tlačia na pílu, že z hrobu zburcujú dávno pochovaného Hitlera. Príčinou vzostupu pravicových radikálov po celej Európe sú samotní bojovníci proti fašizmu. Bez nich by sa k tomu nikto nevracal. Len vďaka nim bude mať každá krajina svojho Kotlebu. Tlačením na extrémne polopravdy, štvrťpravdy a desatinopravdy si stvorili opozíciu, ktorá tam nebola, ale sa sformovala kvôli nim. Teraz môžu proti nej bojovať a čerpať z toho ďalšiu moc.

Bojujúce protiklady sú skryto spriahnuté a žijú jeden z druhého. Bez svojho protivníka by stratili zmysel svojho bytia. Komunistický tábor ospravedlňoval svoje drsné spôsoby neustálou hrozbou kontrarevolúcie, rovnako ako kapitalistický tábor vykresával doma moc strašidlom komunizmu. Len čo sa tento protiklad pominul, musel sa vytvoriť nový: amerikanizmus proti islamizmu. Islamský terorizmus však zmocnel desaťnásobne až odkedy sme mu vyhlásili vojnu. Spojené štáty bojujú proti Islamskému štátu a pred očami celého sveta tam súčasne plynie podpora cez spojencov USA – prúd zbraní zo Saudskej Arábie a z Turecka miliardy za ukradnutú ropu. Národom, ktoré nemajú žiadne ideály, sa dá vládnuť len pomocou hrozieb. Musí sa nájsť nepriateľ, a ak sa nenachádza sám od seba, treba mu trochu dopomôcť.

Reagovanie nie je sloboda a opak nepravdy nie je pravda, ale ďalšia nepravda! Keď trebárs reagujeme na kauzu Gorila, tak je to stále niekto iný (tajná služba), kto nám určuje, za čo, kedy a na koho sa máme hnevať. Stále sme figúrky na šachovnici niekoho iného. Slobodní sme, keď si kladieme ciele z vlastnej iniciatívy. To môžeme len vtedy, ak máme poznanie, vlastnú ucelenú víziu pravdy, vlastný hodnotový kompas a ciele, ktoré nezávisia od toho, aké sú práve okolnosti a čo robia druhí.

Ľudia nemajú žiadny názor, ktorý by bol výsledkom ich vlastnej myšlienkovej aktivity, hlbokého pohľadu a presvedčenia. Ľudské názory sú výsledkom tlakov a potrieb, menia sa s okolnosťami. Málokto zostáva verný demokracii, ak má pre ňu niečo vytrpieť. Väčšina sú demokrati len kým sa to ešte spája s vyššou životnou úrovňou. Keď centralistické Rusko a Čína tempom rozvoja prevýšia skorumpované demokracie, ľudia dajú hneď prednosť neslobodnému systému, ako to urobili už veľakrát. Pravicová radikalizácia politického spektra bude priamo úmerná percentu cudzorodých prisťahovalcov. Ľudské predstavy o pravde, takzvané názory, nie sú slobodné, ale sú vypočítateľné z matematických rovníc.

Taliansky sociológ Pareto je autorom teórie o striedaní elít, ktorá je tiež akousi modernou ozvenou démonológie. Pareto rozoznával šesť sentimentov či pudov, ktoré slepo poháňajú masy. Dva z nich považoval za najvýznamnejšie, avšak protikladné: inováciu oproti konsolidácii. Tie vynášajú striedavo nahor „líšky“ a „levy“.

  • Potreba istoty a bezpečia vynáša nahor „levy“, ktoré si ctia meč a autoritu.
  • Neskôr túžba po zmenách a inovácii vynesie do čela „líšky“, ktoré sa opierajú o rozum a peniaze. „Líšky“ patologicky klamú, rozkrádajú a už je nám z toho zle. Preto začíname podporovať „levy“ a budeme im dopomáhať k moci, až kým to znova neoľutujeme.

Rusko-americký sociológ Sorokin podobne zdokumentoval striedanie ideačnej a zmyslovej sústavy pravdy. Je to, inak povedané, striedanie idealizmu a materializmu. Za poslednú skutočnosť sa raz považuje duch a inokedy hmota. Raz sa všetko poznanie vyvodzuje deduktívne, z myslenia, inokedy induktívne, zo zmyslov. Keď sa jedna sústava pravdy dostane k moci, má sklon úplne potlačiť tú druhú. Nie je však dobré, ak sa jej to podarí, lebo spoločnosť sa stane celkom jednostranná a ustrnie. Buď v abstraktných dogmách odtrhnutých od života, alebo v konzume postrádajúcom akúkoľvek ideu. Jednostrannosť potom vyprodukuje následky, ktoré volajú po opaku. Podľa Sorokina je kultúra najplodnejšia vo vzácnych okamihoch rovnováhy, keď jedna sústava pravdy prechádza v druhú a obe sú oceňované. Ľudia však nedokážu udržať zdravý stred medzi nimi a sú tak odsúdení na ich cyklické striedanie.

Už Platón bol presvedčený o cyklickom striedaní politických ústav. Monarchia, aristokracia, demokracia, ochlokracia (vláda davu, chaos) zákonite striedajú jedna druhú a vracajú sa v kruhu. Keďže samovláda je vždy vystavená pokušeniam, vyžiada si spoluúčasť viacerých a nakoniec celého ľudu na vláde. Ľud však hlasuje za krátkozraké hlúposti. Každá demokracia preto končí zmätkom a vyžiada si opäť mocného muža, ktorý zavedie poriadok. Monarchia, aristokracia a demokracia sa striedajú, pretože každá z nich má svoje svetlé aj tienisté stránky a fungovali by len s cnosťami, ktoré zväčša chýbajú. Rimania založili svoju ústavu na kombinácii všetkých troch, aby urobili Rím večným. Súčasný politický rozum je oproti rímskemu primitívny. Presadzujeme totiž tézu, že celé ľudstvo, každý jednotlivec je zrelý na demokraciu, čo je do neba volajúci blud.

Stará múdrosť hovorila o striedaní bohov či anjelov. Čo kedysi ľudia vnímali ako duchovné bytosti, sa v súčasnosti zmenilo na myšlienkové prúdy. Bohovia nás ďalej ovládajú spod prahu nášho vedomia a sú o to mocnejší, o čo menej si to uvedomujeme. Rôzne politické -izmy nadväzujú svojím rytmom aj obsahom na mystériá staroveku. Pravica a ľavica sa dajú vystopovať naspäť v čase až do svätýň Apollóna a Artemidy.

Konzervativizmus a liberalizmus sú sekularizované mystériá egyptských bohov Ptaha a Thovta. Kapitalisti a komunisti, rojalisti a revolucionári, jezuiti a slobodomurári sú len staré astrologické protiklady v novom šate – Slnko a Luna, Saturn a Venuša. Zápasia a zároveň sa navzájom „splodzujú“.

Sedem archanjelov či dvanásť titanov (šesť ženských a šesť mužských) sú rôzne vyjadrenia plnosti princípov duše. Človek je človekom tým, že všetky duševné sily udržuje v rovnováhe. V ich harmonickom strede je sloboda a ľudskosť. Stotožnením sa s jednou z nich skĺzavame do inštinktívneho automatizmu a meníme sa na niektoré zo zvierat. Opustením stredu vzniká osud. Každá duševná jednostrannosť so sebou vlečie potrebu vyrovnania, ktoré bude už nevyhnutné, predvídateľné a nedobrovoľné. Každá polopravda si vytvorí svoj protiklad buď geograficky na inom mieste sveta, alebo je odsúdená cyklicky sa striedať so svojím vlastným opakom v čase.

Diagnózou súčasnosti je celospoločenská bipolárna porucha.

  • Lietame z extrému do extrému.
  • Od kapitalizmu ku komunizmu a naspäť.
  • Od totality k bezbrehej slobode.
  • Od prudérnej morálky k oslave sexuálnych zvláštností.
  • Od rasového útlaku k pozitívnej diskriminácii menšín na úkor ostatných.

No podľa starej múdrosti je dnes naším učiteľom Michael-Apollón, ktorý nášmu ja vlieva silu dôvery, aby precitlo, zosilnelo a vzalo opraty duševných síl do vlastných rúk. Pretože sa práve toto učíme, prejavuje sa to rozkolísanosťou, a to je zmyslom našej doby. Na záver: Čo robiť?

  • Po prvé, treba mať jasné poznanie o celku, o plnosti princípov tvoriacich ľudskú bytosť. Inak ani netušíme, že sme mimo zdravého stredu.
  • Po druhé, spoznať seba samých, pozrieť sa do očí vlastným démonom. Nepoznaní nás budú ďalej ovládať.
  • Po tretie, usilovať sa o celistvú osobnosť, očistu podvedomia. Inak budeme pravde vždy nastavovať krivé zrkadlo.
  • Po štvrté, budovať si charakter, pevné zásady. Budú nám oporou v pokušení.
  • A po piate, klásť si ciele z vlastnej iniciatívy. Sami si vytýčiť úlohy a ideály. Nielen reagovať a byť výsledkom okolia. Potom „spoznáme pravdu a pravda nás oslobodí“ (Ján 8:32)

http://www.sophia.sk/media/popularne-clanky/co-je-pravda-ako-vznika-osud-preco-sa-dejiny-opakuju-v-cykloch

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Emil Páleš – Čo je pravda? Integrálna teória poznania a duševné zdravie

Emil Páleš

V predchádzajúcej časti som na príkladoch ilustroval, ako pracuje podvedomá myseľ a ako nás môže ovplyvňovať ten, kto pozná jej skryté mechanizmy. Veľmi znepokojujúcim aspektom je zistenie, že ľudské ego vždy všetko zbásni do súvislého a sebalichotivého príbehu, nech je to čokoľvek.

Najnázornejšie to vidno pri experimentoch s oddelením mozgových hemisfér. Človeku premietnu nejaký obrázok a dostane úlohu: z kartičiek, ktoré ležia na stole, vyberte takú, čo významovo súvisí s tým, čo vidíte pred sebou. Pokusná osoba má však oddelené zrakové polia a prerezaný most medzi hemisférami. Každá pologuľa mozgu vidí iný obrázok a navzájom nemôžu komunikovať. Ľavá strana vidí kurací pazúr, preto vyberie kartičku s obrázkom sliepky. Pravej strane premietnu zasnežený dom s garážou a čakajúcim autom. Pravý mozog preto ľavou rukou siahne po obrázku lopaty, ktorá je vhodná na odhádzanie snehu. Pokusná osoba potom dostane otázku: Prečo ste vybrali sliepku a lopatu? Ľavá strana mozgu pohotovo odpovie: Kurací pazúr patrí sliepke a lopata je potrebná na vyčistenie kurína, pretože je už plný! Pravá strana sa mračí, lebo vie, že to nie je pravda, ale nemôže hovoriť, lebo centrum reči je naľavo. Na ľavej strane sídli ego, ktoré je bohorovne neomylné. Ak čosi drží v ruke, tak predpokladá, že na to muselo mať dajaké múdre dôvody! Neuvedomí si ani, že ľavá ruka mu nepatrí, lebo k nej nevedú žiadne nervové povrazce a ovláda ju niekto druhý.

Myseľ každého z nás má k tomu sklon. Neklame nás, ale robí to automaticky, pretože je tak skonštruovaná a nevie o tom. Ak sa chceme dozvedieť, čo je tam vonku, v skutočnosti, musíme využiť jeden princíp – vzájomnú krížovú kontrolu nezávislých prameňov poznania. Máme k dispozícii relatívne nezávislé podsystémy:

  • zrakový, sluchový, hmatový a čuchový,
  • máme logickú, ale aj emocionálnu inteligenciu,
  • máme zmysly, rozum aj intuíciu.

Ak nás trebárs klame zrak, uvedomíme si to tak, že sluchový vnem prichádza z neočakávaného smeru alebo k videnému chýba zodpovedajúci hmatový či čuchový vnem. Niekto nám môže verbálne rozprávať čosi, čo je dokonale rozumovo zdôvodnené – ale spozornieme, ak reč jeho tela naznačuje, že skrýva nejaké emócie.

Ak nás jeden podsystém zavádza, prejaví sa to spravidla dajakou nezrovnalosťou, rozporom s tým, čo prichádza z ďalších podsystémov. To platí potiaľ, pokiaľ sú nezávislé. Je nepravdepodobné, že by nás všetky podsystémy oklamali naraz v rovnakom zmysle. Ak to urobia, tak je v tom inteligencia a je to zámerné. Práve to je spôsob, akým v nás čarodej môže vykúzliť dokonalú ilúziu reality. Mozog si napríklad robí pojem o skutočnej polohe ruky tak, že konfrontuje zrakový vnem ruky s informáciou prichádzajúcou z hmatových a vnútorných polohových receptorov v svaloch. Ak tieto informačné kanály dôsledne zreťazíte – ako to urobil kalifornský neurovedec  Ramačandran – vytvoríte zážitok, že tretia, umelá ruka je vaša. Uveríte tomu do tej miery, že v nej ucítite bolesť a vykríknete, keď túto ruku náhle zasiahne kladivo!

Sám mozog pri vnímaní využíva princíp krížovky, kde si pravosť overujeme zhodou vo viacerých nezávislých smeroch. A to je na vyššej úrovni aj jadro sofiologickej metódy poznania. Tak Sofiu chápal Solovjov, Komenský i Štúrovci. Len ak sa zmysly, rozum aj intuícia zhodnú a zapadnú do seba ako skladačka, len vtedy sa dá hovoriť o pravde, ktorá je istá a zbavená sebaklamov. Integrálna pravda v sebe organicky skĺbuje myslenie, cítenie aj vôľu, vedu, umenie aj náboženstvo.

Skutočná, čiže celá pravda nám však nepadne do lona sama od seba. Dá sa vydobyť len energickým osobným úsilím o zjednotenie všetkých zložiek osobnosti. Získa ju len hrdina, ktorý zvíťazil sám nad sebou. Musí mať odvahu zostúpiť do podsvetia (do vlastného podvedomia) a skrotiť tam draka (inštinktívno-emocionálne sklony).

Málokto z nás je totiž ideálnym, všestranne rozvinutým človekom. Každý sme nejaký typ, máme silnejšie alebo slabšie rozvinutú tú či onú psychickú štruktúru. Extrémne jednostranná štruktúra vedie až k poruche osobnosti niektorého typu. Jednostranný dôraz na niektoré duševné schopnosti na úkor iných vedie k rozvinutiu istého kognitívneho štýlu. Tak vznikajú rôzne izmy. Napríklad zo silnej potreby istoty vyrastá mechanicizmus ako filozofický svetonázor. Descartes bol presvedčený, že ľudské telo je plné ozubených koliesok, kladiek a pák ako hodinky. V skutočnosti sa len časť tela (hlavne kostra) riadi mechanickými zákonmi. Ale Descartes videl mechaniku všade, pretože mal kompulzívno-obsedantnú štruktúru osobnosti. Bacon sa zase stal otcom empirizmu či senzualizmu, pretože bol hedonista a pôžitkár. Zmysly ho ovládali. Jeho empirizmus bol však krajne jednostranný. O matematike si napríklad myslel, že je pre vedca zbytočná.

Osvietenci ako Voltaire preceňovali diskurzívny rozum a domnievali sa, že všetko vyrieši. Stali sa racionalistami. Tajomné hlbiny ľudského cítenia sa potom celkom vymykali ich poznávacej metóde. Romantici oproti nim vyzdvihli cit a dospeli k filozofickému presvedčeniu, že všetko okolo nás až po minerály je oduševnené a má svoj ušľachtilý účel. Teda k animizmu a teleológii. Silne vôľovo založení ľudia sa stávajú voluntaristami. Takí ovládli pole napríklad v 14. storočí, v čase vojen. Ľudia priveľmi sa spoliehajúci na intuíciu si zase osvojili fideizmus – životný postoj, ktorý do centra osobnosti kladie bezdôvodnú vieru.

Emócie fungujú ako kognitívny operátor, ktorý stmelí jednotlivosti do súvislej figúry či príbehu.

  • Agresívne založení ľudia pochopia mnohé ako výzvu ku konfrontácii.
  • Podozrievaví ľudia vidia konšpiráciu aj tam, kde nie je.
  • Ustráchaní ľudia sa cítia ohrození nevinnými udalosťami.
  • Zaľúbení uzrú v obyčajných veciach šľachetnosť.

Kto z nich vidí pravdu? Ani jeden. Svet, v ktorom žijeme, je do istej miery náš vlastný sen. Do väčšej miery než tušíme. České ľudové príslovie to zhŕňa jednou vetou: „Kdo v peci sedá, druhého v ní hledá.“ Bengálsky svätec Ramakrišna vkladal takéto pravdy do krátkych mravoučných príbehov určených obyčajným ľuďom:

„V priekope pri ceste ležal v bezvedomí muž. Išiel okolo pijan a pomyslel si: Aha, prehnal si to s pitím a teraz tu ležíš, po opici. Ja som lepší, stojím ešte na nohách. Potom prechádzal okolo zlodej a v duchu si povedal: V noci kradol a teraz tu dospáva. Nakoniec tam prišiel zbožný muž a pochopil, že pred ním leží svätec, ktorý upadol do mystického tranzu. Vzal olej a zľahka začal masírovať jeho nohy.“

Čo je pravda? Pravdu vidí len čistý človek! Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha (Mat 5:8). Spoznať pravdu takú, aká je, si vyžaduje spoznať sám seba a prekonať svoje osobné pokušenia. Pravda nie je výsledok intelektuálnej debaty a povrchných argumentov. Pravdu sa nedozvieme, ale sa k nej vyvinieme, staneme sa ňou či jej podobní. Je výsledkom mravného úsilia.

Nástrojom, okom poznania je naša vlastná duša. Skrivená strachmi a túžbami je ako krivá šošovka či zrkadlo ďalekohľadu. Afekty spôsobujú, že vidíme svet v krivom zrkadle. Vidíme zdeformovanú, nanajvýš čiastkovú pravdu. Každá čiastková pravda vystihuje len jeden aspekt reality. Integrálna, celá pravda je súhrnom čiastkových právd. Znamená to vidieť tú istú vec očami rôznych typov ľudí súčasne, zo všetkých strán a chápať čiastočnú oprávnenosť každého uhla pohľadu.

Aj najväčší vedci, ktorí sa metodicky usilujú o objektívnu pravdu, bývajú zaslepení vlastnými koncepciami. Napríklad Darwin skúmal prírodu, ktorá je nevyčerpateľne rozmanitá, a pýtal sa: Čo to tu je? Zvoľna mu začalo svitať: Konkurenčný boj! Silnejší, chytrejší, rýchlejší sa zmocní zdrojov a slabší, pomalší – ten vypadne z kola von a hynie. Konkurencia je motorom evolúcie. Keď sa o prírodu zaujímal Kropotkin, uvidel tam opakživé tvory si navzájom pomáhajú, spolupracujú, inak by neprežili. Symbióza, spolupráca je motorom evolúcie. Prečo videli každý iné? Pretože Darwin bol Angličan a Kropotkin bol Rus. V anglických mestách práve vrcholil klasický kapitalizmus – draví podnikatelia na burze pohlcovali slabších, ktorí nedokázali konkurovať. Na ruskom vidieku si kresťanskí mužíci museli pomáhať, aby prežili. Každý videl v prírode to, čo zodpovedalo jeho vlastnej povahe.

Iný taký spor panoval v geológii medzi gradualizmom a katastrofizmom. Lyell bol otcom gradualizmu. Podľa neho sa všetko na zemi mení nebadane, v nepredstaviteľne dlhých časových epochách. Pohoria pomaly zvetrávajú, rieky naplavujú usadeniny. Nové druhy sú výsledkom nepatrných, plynulých zmien nahromadených za milióny rokov. Naopak Cuvier zastával katastrofizmus: druhy sú nemenné, nevyvíjajú sa. Pri veľkých katastrofách vyhynú a boh stvorí nové stvorenie. Preto máme prvohory, druhohory, treťohory – obývané celkom odlišným spoločenstvom tvorov. Cuvier bol sprvu autoritou a Lyell akademickým outsiderom. Neskôr zvíťazil Lyell a Cuviera sme zavrhli. Kto mal teda pravdu? Mali ju obaja. Lenže až teória prerušovaných rovnováh Eldredgea a Goulda z roku 1972 zmierila Cuviera s Lyellom. Dnes vieme, že každý druh sa vyvíja z iného druhu súvislou postupnosťou zmien. No tieto zmeny sa odohrajú rýchlo, spravidla pri nejakej katastrofe, v priebehu iba desiatok tisícov rokov. Po milióny rokov sa potom druh už nemení.

Vo fyzike dvetisíc rokov zápasili dva protichodné názory na povahu svetla. Sú svetlo častice alebo vlny? Newton sa domnieval, že svetlo tvoria letiace častice rôznych veľkostí. O sto rokov neskôr sa však zdalo, že svetlo je skôr vlnenie. Obe strany vedeli podporiť svoj názor pokusmi. Kto mal pravdu? Tento spor sa uzavrel až v 20. storočí vlnovo-časticovým dualizmom. Svetlo má vlnové aj časticové vlastnosti. Ale prečo sa v rôznych storočiach sústredili na rôzne aspekty svetla? V sedemnástom storočí sa ľuďom zdalo, že neexistuje vôbec nič iné ako guľôčky letiace priestorom; čiže atómy, z ktorých sa všetko skladá. Taký bol duch času. Chodili tak aj oblečení. Na krku mali okružie a šaty sa skladali zo samých sférických plôch. Oblečení do guľata sa zdržovali pod klenbami a kupolami. Osemnáste storočie malo inú základnú intuíciu: tušilo neviditeľné more akejsi jemnej substancie, éter, životnú silu. Jej rytmickým vlnením vzniká všetko ostatné. Tejto intuície bola plná mentálna atmosféra, duševne sa v nej kúpali. Novoklasickú architektúru aj rokokové odevy to vtiahlo do rytmu; šaty dostali rytmické prámiky a stavby stĺporadia. Nielen svetlo, ale všetko sa podobalo najprv biliardovým guliam a potom vlnám na hladine.

Exaktná veda podlieha módnym vlnám. Aj keď je racionálna a faktická, je vždy podfarbená duchom času. Descartovu vedu inšpiroval anjel v čiernom, ktorý sa mu zjavil v noci z 10. na 11. novembra 1619. Bol to anjel Saturna – Orifiel, ktorý bol práve duchom času na konci 16. a začiatku 17. storočia. Baconovým anjelom bol Gabriel – ten, čo sa zjavil Márii, oznamoval príchod detí na svet a v baroku spôsobil zženštenie módy. O niečo neskôr sa Humboldt stal hlavnou postavou romantickej vedy, ktorú inšpiroval Anael. Einsteinovým géniom bol Michael.

Premeny duchovnej atmosféry, ktoré sa až do konca stredoveku pripisovali vplyvu archanjelov, opäť upútali pozornosť odborníkov v 20. storočí. Novým spôsobom objavili starú múdrosť a zaodeli ju modernými termínmi: paradigma (Kuhn), epistéma (Foucault), sústava pravdy (Sorokin), dominanta kolektívneho nevedomia (Jung). Všetky znamenajú približne to, čo sa kedysi označovalo ako duch času. Je to podvedomie doby. Patria tam intuície, hodnoty a predstavy o povahe sveta, ktoré sú také základné a samozrejmé, že si ich ani neuvedomíme a nediskutuje sa o nich.

Skvele tomu porozumel írsky básnik Yeats: duchovné bytosti sú nálady. Sú medzi nami prítomné ako nálady – to najjemnejšie, najkrehkejšie, čo vchádza do našich myslí ako ľahký vzdych, ale potom všetko menia, aj hranice ríš akoby to bolo len naviate lístie:

,,Netelesné duše sú vraj to, čo ľudia nazývajú náladami, a spôsobujú všetky veľké zmeny vo svete; lebo práve tak ako ich kúzelník alebo umelec môže vyvolať, kedy chce, tak vraj môžu vyvolať z mysle kúzelníka či umelca, alebo keby to boli démoni, z mysle šialenca či sprostého človeka, akú podobu chcú, a jej hlasom a jej gestami sa môžu šíriť po svete. Takým spôsobom boli vykonané všetky veľké udalosti; nálada, božstvo alebo démon, vošlo najprv ako ľahký vzdych do ľudských myslí a potom menilo ich myšlienky a ich činy, až vlasy, ktoré boli plavé, zčernali a vlasy, ktoré boli čierne zožltli, a ríše posúvali svoje hranice, akoby to bolo len naviate lístie.“

Neurofyziológ Sperry získal Nobelovu cenu za objav špecializácie mozgových pologúľ. Pravá a ľavá polovica mozgu sú stručne povedané

  • emocionálna a racionálna,
  • obrazná a verbálna,
  • nevedomá a vedomá polovica.

Podľa toho máme aj dva typy ľudí: jedni majú sklon spoliehať sa na pocity, druhí na rozum. Jedni môžu byť lepší v čítaní máp, druhí vo výrečnosti. Sperryho najdôležitejším poznatkom bolo však toto: najtvorivejší a najúspešnejší ľudia sú tí, čo majú obe hemisféry v rovnováhe a dokážu pružne využívať jednu i druhú, keď treba. Kto sa spolieha len na jednu z nich, troskotá v situáciách, keď sú potrebné opačné schopnosti.

No nielen jednotlivci, ale aj celé kultúrne epochy budujú na prevahe jednej z pologúľ mozgu. Máme obdobia aritmetizujúce aj geometrizujúce, obdobia racionalizmu aj senzualizmu, idealizmu aj materializmu. Striedajú sa v 500-ročnom rytme a zhruba sa prekrývajú s dvoma veľkými sústavami pravdy u Sorokina: ideačnou a zmyslovou. Sorokin ako sociológ na skupinovej úrovni urobil ten istý objav ako Sperry. Zistil, že najtvorivejšie obdobia rozkvetu nastávajú v okamihu, keď jedna sústava pravdy prechádza v druhú a ocitajú sa vo vzácnej rovnováhe.

Tým opäť objavili len prastarú múdrosť. Lebo indickí jogíni už dávno učili: uveď do rovnováhy jemné prúdy na pravej a ľavej strane tela, idu a pingalu, slnko a mesiac – tak získaš osvietenie. Alchymisti učili: kto zjednotí protiklady, zažije mystickú svadbu kráľa a kráľovnej, slnka a luny, mužskej a ženskej polovice tela – ten získa kameň mudrcov. A najväčší z kresťanských anjelov, anjel pravdy a svetla Michael drží v jednej ruke váhy a v druhej kopiju, ktorou zráža draka. K čomu nás vyzýva? Premôžte v sebe pokušenia, udržujte rovnováhu a nájdite svoj stred – tak nájdete pravdu a pravda vás oslobodí!

V tretej a zároveň poslednej časti poviem viac o tom, ako opustením stredu vzniká osud a prečo sa dejiny opakujú v cykloch, ktoré sa dajú predpovedať.

zdroj

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Emil Páleš – Čo je pravda? Prečo bdejúc snívame a ako sa prebudiť do skutočnosti

Emil Páleš

Psychológia a neuroveda 21. storočia odhaľujú tajomstvá, ktoré boli kedysi výlučným vlastníctvom zasvätencov a kúzelníkov. Jedným z takých tajomstiev je aj lucídny spánok. Je to schopnosť bdieť vo sne, ktorá bola dávno známa tajným školám. Tvorila prvý stupeň zasvätenia. Akademický svet ju však objavil až v 80. rokoch zásluhou Stephena LaBergea z univerzity v Stanforde. LaBergeovi oneironauti (snoplavci) komunikovali zo sna pomocou očných pohybov, pričom prístroj sledoval mozgové vlny a ukazoval, že naozaj snívajú. Dôkazy presvedčili odborníkov, ktorí dovtedy popierali bdelé snívanie ako ničím nepodložený okultný mýtus, že ide o skutočnú schopnosť.

Človek však dokáže nielen bdieť vo sne, ale aj za bdenia snívať. V mojom vlastnom výskume angelológie (náuka o anjeloch) som si kládol otázku: Prečo ľudia na celom svete po tisícročia tvrdili, že videli či počuli anjelov a rôzne božstvá? Zhruba až do čias Homéra prevládala iná forma vedomia, pri ktorej snová realita presvitala do bdelého stavu. Ľudia snívali za dňa. Odyseus skutočne videl Aténu, Mojžiš počul Boží hlas. Nielen ako vnútorný hlas a obraz, ale ako zmyslovo reálnu inteligentnú halucináciu v priestore mimo seba. V súčasnosti je niečo také zriedkavé a nazýva sa to hypnagogický stav. Nové intelektuálne vedomie prekrylo starú formu vedomia. Tá však pretrváva v nás ako archeologická vrstva duše, ktorá žije pod prahom toho, čo si uvedomujeme.

V posledných desaťročiach pozornosť psychológov upútala technika zvaná priming (= pred-formovanie, podmaľovanie). Začala sa skúmať v súvislosti s jazykom, no čoskoro sa ukázalo, že účinkuje na všetko vrátane ľudského úsudku. Povedzme, že vidíte ťažko čitateľné slovo: s.st… Prečítate ho ako sestra, pokiaľ tomu slovu predchádzalo slovo doktor. No ak predtým padlo slovo informačný, tak sa vám ako prvé v mysli vynorí slovo systém. Problém je v tom, že vy to slovo naozaj uvidíte. Nebudete si vedomí alternatív, nerozhodnete sa medzi nimi slobodne. Podvedomie to vyrieši za vás a predloží vám rovno hotový výsledok.

V oblasti zrakového vnímania je to veľmi názorné. Namaľujte si dve identické, rovnako vysoké postavy alebo dva štvorce rovnakej farby. Ak do pozadia jednej z postáv vložíte perspektívu, bude sa javiť oveľa väčšia. Ak vedľa jedného zo štvorcov nakreslíte niečo, čo naň akoby vrhalo tieň, štvorec zmení farbu. Naozaj budete vidieť vysokú postavu a štvorec inej farby. Neubránite sa tomu dojmu ani vôľou. Zdá sa vám napríklad Mesiac väčší, keď vychádza na obzore? O koľko? Vidíte ho na vlastné oči celkom reálne? Dokážete ho vidieť inak? Zamysleli ste sa nad tým niekedy?

Priming znamená, že vystavenie jednému podnetu či vzorcu vnímania ovplyvňuje odpoveď na iný podnet, ktorý príde po ňom. Prvý podnet najprv aktivuje v podvedomí celú sieť asociácií s ním spojenú – a v jej svetle si už vyložíme či dotvoríme všetko, čo príde. Prečítajte si charakteristiky nasledujúcich dvoch osôb, Adama a Zoltána.

  • Adam je inteligentný, pracovitý, impulzívny, kritický, tvrdohlavý, závistlivý.
  • Zoltán je závistlivý, tvrdohlavý, kritický, impulzívny, pracovitý, inteligentný.

Čo si o nich myslíte? Nemáte z Adama lepší dojem? Volá sa to haló efekt: vo svetle prvého dojmu si vykladáme všetko nasledujúce.

Podvedomá myseľ totiž okamžite aktivuje určité prototypy a zostavuje súvislý, príčinne prepojený príbeh. Je s tým hotová v milisekundách a predloží nám výsledok skôr, než by sme mohli o čomkoľvek vedome uvažovať. Je pochopiteľné, že inteligentný a pracovitý Adam sa musí rozčuľovať a kritizovať lajdákov a hlupákov vo svojej firme. Ale závistlivý a tvrdohlavý Zoltán, ak je navyše aj inteligentný a vytrvalý – o to horšie.

Vedci prenikli ku skrytým zákonitostiam podvedomej mysle a naučili sa ju ovládať. Teraz sa to využíva v reklame, marketingu a mediálnej komunikácii. Treba niečo predoslať, niečo vynechať, niečo s niečím spojiť – a máme kýžený výsledok. Pod vplyvom primingu zákazníci kúpili dvojnásobok tovaru. Realitní makléri výrazne menili svoje odhady cien nehnuteľností, hoci to kategoricky popierali. Sudcovia nevedomky udeľovali vyššie či nižšie tresty. Chcete, aby sa preferencie voličov na podporu školstva zvýšili o istý počet percent? Stačí umiestniť volebné urny do budovy školy. Pri jednom pokuse ukazovali ľuďom fotografie neznámych mužov s otázkou, o kom si myslia, že by bol schopný politik. Na výsledku mali výrazný podiel dominantné črty tváre, napríklad hranatá brada. No vysvitlo, že veľká časť obyvateľstva takto volí aj skutočných politikov: ich voľba súvisí so všetkým možným, len nie s kvalitou volebného programu daného politika. Naše voľby do veľkej miery nemajú zmysel.

Dôkazy sú jednoznačné: ľudský úsudok sa dá ovplyvňovať do oveľa väčšej miery, než sme tušili. Odborníci to zdržanlivo označili za znepokojujúce zistenie. A ešte horšie je to, že ľudia tomu nechcú veriť. Domnievajú sa, že sú sami pôvodcami svojich rozhodnutí. Znalec si však môže naplánovať ich budúce myšlienky. Tak v jednom experimente ľudia na vlastné oči sledovali zrážku dvoch automobilov. Potom dostali úlohu odhadnúť, akou rýchlosťou sa autá pohybovali, keď sa zrazili. Odhady sa veľmi líšili: polovici účastníkov sa zdalo, že išlo o dvakrát vyššiu rýchlosť, než druhej polovici. Komu sa čo bude zdať, to už experimentátori rozhodli vopred. Zúčastnení si ani neuvedomili, kedy ich ovplyvnili, trebárs už len formuláciou otázky.

  • Pri inom pokuse sa na jednej univerzite sledoval kútik, kde si ľudia mohli urobiť kávu alebo čaj a vložiť za to určitý príspevok do pokladničky. Na stene viseli plagáty: niekedy tam bola príroda, kvetinová lúka. Inokedy tvár, upretý pohľad očí. Keď tam boli oči, v pokladničke sa vyzbieral trojnásobok – len preto, že sa niekto díval!
  • V ďalšom pokuse sa ľudia domnievali, že robia jazykový test. Iba jedna skupina v ňom mala viac slov súvisiacich so starobou: šediny, dôchodok či Florida (kam radi chodia americkí dôchodcovia). Nič si neuvedomili, ale opustiac miestnosť sa na chodbe pohybovali pomalšie než ostatní. Ich podvedomie okamžite spojilo súvislosti a aktivovalo všetky starecké asociácie.
  • Ďalší pokus ukázal, že podprahovo prezentovaná idea peňazí robí z ľudí sebcov. Stačí, ak sa v matematickej úlohe objaví slovo dolár, v kúte je pohodená krabica od hry Monopoly, na počítači u sekretárky sa (akoby náhodou) objaví šetrič obrazovky s fotografiou Wall Street. A už sa ľudia nechcú družiť s blížnymi: dávajú si ďalej od seba stoličky, strácajú ochotu zdvihnúť druhému padnuté pero

K veľkým tajomstvám javiskových kúzelníkov patrí predovšetkým to, že majstrovsky narábajú s našou pozornosťou. Odpútajú či upútajú našu pozornosť na niečo, takže si potom nevidíme ani slona pred nosom. Alebo vidíme niečo, čo tam nie je.

  • Jeden taký pokus s pozornosťou sa stal veľmi známy. Účastníci pri ňom sledovali záznam z basketbalového zápasu. Každý nezaujatý divák videl, že v priebehu zápasu medzi hráčov vošla veľká čierna gorila, zastavila sa uprostred, búchala sa sebavedome do pŕs a pomaly prešla na druhý koniec ihriska. No diváci, ktorí dostali za úlohu spočítať prihrávky medzi hráčmi v bielych dresoch, nič nevideli.

Veda tu poodhalila čosi, čo patrilo k znalostiam čarodejovčo sme poznali len z rozprávok. Čarodej vás môže zakliať. Môže z vašej mysle vyvolať povedzme spomienku na udalosť, ktorá sa nikdy nestala. A vy veríte, že ste pri nej boli. Ľudia totiž nechápu, ako vznikajú spomienky. Pamätáte sa napríklad, ako ste boli na plavárni? Vidíte sa v bazéne, ako plávate? Myslíte si, že je to spomienka na to, čo ste videli? Nie je. Nikdy ste nestáli na okraji bazéna a nedívali ste sa na seba, ako plávate! Čo nazývate spomienkou, nie je záznam podobný kamere – je to spätná rekonštrukcia obrazu s pomocou vedomostí o danom dni.

  • Nasledujúci experiment ukazuje, aké vážne dôsledky to môže mať. Na ulici sa odohral trestný čin. Polícia požiadala viacerých okoloidúcich, aby prišli na súd ako svedkovia. Dosvedčili, že obžalovaný sa dopustil trestného činu. Videli ho na vlastné oči. Odsúdili ho. Potom spoza závesov vyšli bádatelia v bielych plášťoch a oznámili, že to bola naplánovaná udalosť a fiktívny súd. Premietli videozáznam, čo sa naozaj stalo. Odsúdený nič neurobil! Medzi náhodnými okoloidúcimi a budúcimi svedkami mali komplicov, ktorí pomohli mysliam svedkov skonštruovať spomienku na niečo, čo sa nikdy nestalo.

Zo všetkých faktorov primingu je najúčinnejším podmaľovanie či podfarbovanie emóciami. To dokáže človeka doslova zakliať, spôsobiť závislosť, spútať ho neviditeľnými psychickými putami pevnejšími ako železné reťaze. Švajčiarsky psychiater Luc Ciompi pri svojej práci vyvinul pojem afektívna logika. Skúmal najprv psychicky chorých a časom si uvedomil, že to platí pre nás všetkých. Dlho sa totiž tvrdilo, že ľudské rozhodovanie a úsudok sú vedené len rozumom a logikou, pričom emócie v tom nehrajú rolu alebo to iba narušujú. Vďaka vynikajúcim bádateľom ako sú Ciompi a ďalší dnes vieme, že myslenie a emócie sú spletené ďaleko intímnejším spôsobom, než sa donedávna predpokladalo. Emócie sú kognitívny operátor. Každé poznanie obsahuje emocionálny rozmer, pretože vzniká spolupôsobením citov.

City hrajú kľúčovú rolu aj pri zrode všetkých vedeckých objavov – už v okamihu, keď sa vynára inšpirácia a ešte skôr než sa začne rozumové uvažovanie. City rozhodujú už o tom, čo si všimneme a čo unikne našej pozornosti. Ďalej o tom, čo si zapamätáme a čo zabudneme. Ešte než začneme o čomkoľvek rozmýšľať, city už preosiali všetok materiál a predostreli nám len jeho malú časť. Ďalej sa spolu s rozumom podieľajú na zostavovaní nášho obrazu sveta. Rozum sa sústreďuje na fakty a detaily. No cit ich spája, zväzuje do celku, do nejakej figúry. Na všetko sa dá dívať z rôznych uhlov. Vaše cítenie určuje, ako sa na veci dívate. Počiatočné afekty neskôr zapadnú do podvedomia a zostanú nám vybehané koľajničky myšlienkových zvykov, ktoré sa zdajú byť jediné možné. Existujú preto rôzne logiky: logika lásky, logika strachu, logika optimistu či pesimistu. Logík je toľko, koľko základných emócií. Všetci si zakladáme svetonázor na faktoch a rozume. Ale nemôžeme sa dohodnúť, pretože naše poznanie korení v iných inšpiráciách.

Púštni otcovia z neskorej antiky, ako svätý Anton Veľký či Evagrios z Pontu, boli mnísi – bádatelia, objavitelia vnútorných svetov. Opísali sedem arcidémonov, ktorí inšpirujú sedem kardinálnych hriechov. Je to sedem zlých myšlienok, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné zlé myšlienky. Do veľkej miery sa kryjú so súčasnou klasifikáciou porúch osobnosti.

  • Lucifer stelesňuje narcizmus,
  • Satan asociálnu osobnostnú poruchu.

Opísali aj sedem archanjelov, čo takmer presne zodpovedá siedmim druhom inteligencie, ako ich preskúmal harvardský psychológ Howard Gardner.

  • Inteligencia verbálna,
  • priestorová,
  • abstraktno-logická,
  • emocionálna, kinestetická,
  • introspektívna
  • a pozorovacia

sa obsahovo zhodujú s archanjelmi

  • Rafaelom,
  • Zacharielom,
  • Michaelom,
  • Anaelom,
  • Samaelom,
  • Orifielom,
  • Gabrielom

alebo s božstvami

  • Merkúr,
  • Jupiter,
  • Sol,
  • Venuša,
  • Mars,
  • Saturn,
  • Luna.

Psychológovia by museli poznať démonológiu, angelológiu a astrológiu, aby im to raz udrelo do očí.

Sú to tieto bytosti, archonti gnostikov, čo nami pohybujú ako bábkami na neviditeľných nitkách. Benjamin Libet z kalifornskej univerzity pozoroval v priamom prenose mozog počas rozhodovania. Zistil, že prípravný potenciál k rozhodnutiu možno namerať v hlbších vrstvách mozgu už o 300 milisekúnd skôr, než sa v mozgovej kôre začneme vedome rozhodovať. Pocit, že sa rozhodujeme, je ilúzia. V skutočnosti myslením už len dodatočne zdôvodňujeme, o čom rozhodli iné sily bez nás. Mnohí bádatelia to vzali za definitívny dôkaz, že nemáme žiadnu slobodnú vôľu.

Toto je polnoc nášho článku. Veda nás dovádza k poznaniu, že nie sme svojprávni. Aspoň sa tak zdá. Takmer vždy je to aj pravda, ale nie vždy. Uvedomiť si, aký je náš súčasný pocit slobody falošný, je prvým krokom ku skutočnej slobode. Libet sám našťastie pochopil, o čo ide. Skrytá myseľ nám neustále ponúka riešenia, ktoré sa už hotové vynárajú na hladinu vedomia. Väčšinou ich nekriticky vykonáme. Väčšinou je to aj v poriadku. Umožňuje to rutinné činnosti. Netreba myslieť na každý sval pri riadení auta či hraní na klavíri. Sú to zvyky, automatizmy. No vedomá myseľ – aj keď je pomalšia – môže návrhy podvedomia dodatočne prehodnotiť a zamietnuť, ak chce. Libet hovorí: vetovať. Lenže väčšinou nechce, pretože máme sklony k myšlienkovej lenivostipasívne nasledujeme vnútorné impulzy.

Mohol by niekto použiť priming, aby nás presvedčil, že 2 × 2 = 5? Nemohol, pretože matematické pravdy sú jednoznačné. Sú v plnom svetle nášho vedomia. Kúzla fungujú len v pološere neistých dojmov a viacznačných pojmov. Tam sa odohráva spoločenské zlo a tam vládnu moderní čierni mágovia. Čary fungujú tým lepšie, čím menej si ich uvedomujeme.

  • Ak vám na nepostrehnuteľný zlomok sekundy premietnu plechovku Coca-coly, kúpite si ju skôr, než keby vás presviedčal reklamný agent.
  • Ak človeku pri dobrom jedle púšťajú istú hudbu, potečú mu už pri počutí tej hudby sliny ako Pavlovovmu psovi. No len čo si uvedomí, že ho manipulujú, kúzlo zmizne!

To je rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Človek si môže uvedomiť sám seba. Zóna sebauvedomenia je len ako malý ostrov uprostred mora nevedomia. Je to však ostrov slobody, z ktorého môžeme začať spoznávať a pretvárať sami seba.

Vedomá a nevedomá myseľ sa v starej reči nazývali sférou Slnka a sférou Mesiaca. Sebauvedomenie, sloboda a zodpovednosťdarom slnečných mocnostíMichaela či Apollóna – človeku. Na stenách Apollónovho chrámu v Delfách stála vytesaná tá najdôležitejšie rada zo všetkých: Spoznaj sám seba! Spoznaj skrytý pôvod svojich vlastných pohnútok! Apollón vskutku očisťuje, vyslobodzuje. Veda dnes dáva nový význam prastarej múdrosti: nový význam dostáva indické učenie o máji, že svet je len sen. Rozjasňuje sa nám, ako sa to vlastne Budha prebudil, a prečo osud pramení z falošného stotožňovania sa (avidya), pri ktorom človek prijíma podvedomé pohnútky za svoje vlastné.

Nachádzame sa v duchovnej vojne. Všade zúri boj o ľudskú pozornosť, o ľudské vedomie. Náklady na upútanie či odpútanie ľudskej pozornosti sa rátajú v biliónoch a prevyšujú svetový rozpočet na zbrojenie. Existuje len jediná cesta ku slobode: začnime si klásť vlastné ciele z vlastnej iniciatívy! Namiesto pasívneho reagovania na podnety zvonku (to jest aj z podvedomia), inak zostaneme navždy ovládanými bábkami. Ak ľudia dostali posthypnotickú sugesciu vykonať niečo nemorálne, zabránilo im v tom len ich presvedčenie, charakter. Kto nie je o ničom presvedčený, nemá žiadne pevné hodnoty, je hračkou a nezbadá to, lebo chytré ego mu vždy všetko zdôvodní. Prikázania ako Mojžišovo desatoro tu nie sú len pre ochranu spoločnosti, ale aj pre nás samých. Slúžia nám ako zrkadlo sebapoznania, zábradlie nad priepasťou. Hodnotová indiferentnosť je preto hlavným heslom démona súčasnosti. Tak totiž nespoznáme, že nekonáme my, ale niekto iný v nás.

V druhej časti článku si povieme, ako tie isté skryté impulzy utvárajú celé kultúrne epochy v rytmickom striedaní duchov času, prečo sa dejiny cyklicky opakujú a ako sa dajú predpovedať. A nakoniec, prečo čistá pravda svitá iba celistvo, harmonicky rozvinutej osobnosti.

zdroj

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár