Prírodnému náboženstvu Slovanov zodpovedá kult pod šírym nebom: na výšinách, pri vodných prameňoch, nápadných stromoch alebo kameňoch. Charakteristickým kultovým miestom boli hlavne posvätné háje. Potom sa k nim pridali rôzne obetištia. U severných Veľkorusov zaznamenali kult posvätných hájov ešte koncom 19-teho storočia. Pri mnohých osadách stál háj zo starých sosien, ktorého sa nemohol nikto dotknúť. Kto by to porušil, ochorel by, alebo zomrel. V každom takomto háji musel byť aspoň jeden z uctievaných stromov (dub, buk, lipa a pod.). Chrámové budovy spočiatku naši predkovia nestavali. K tomu došlo až neskôr po ustálení sídiel a to asi len v polabsko-pobaltskej oblasti. Zrejme to bolo pod silným politickým a ideovým tlakom susedných kresťanských štátov, proti ktorým sa bránili okrem iného aj silne organizovaným kultom. Chrámy sa okrem centra kultu a orákulí (veštiarní) stali aj centrami politickej, vojenskej a hospodárskej moci. Konali sa v nich významné kmeňové zhromaždenia, prijímali sa závažné rozhodnutia, kumuloval sa tu kmeňový majetok, zbrane a posvätné insígnie nosené na vojnové výpravy. Vznik chrámov asi podnietila aj existencia kresťanských kostolov v susedných krajinách, ktorých evidentný kultúrny a politický význam ako opory štátnej moci vyvolal potrebu adekvátnej ideovej protiváhy.
Posvätné háje:
Háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov (niekedy ukladali pod stromy mince). V každom háji musel byť prameň alebo potok, ktorý mal tiež liečivu moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime. Neskôr, keď sa začali stavať chrámy, stavby sa realizovali práve v posvätných hájoch. Háj totiž znamená vo všetkých slovanských jazykoch miesto hájené či chránené, takže nebolo vhodnejšieho miesta na stavbu svätyne.
Najstaršia informácia pochádza z roku 1018. Uvádza zmienku o háji zvanom Zutibure (tj. Svätobor) zo srbského prostredia. Takýchto Svätoborov bolo určite viac. Dosvedčujú to aj miestne názvy (napr. Svatobor u Sušice v južných Čechách). O posvätnom háji pri Stargarde vo Vagrii máme správu z roku 1156. Jeho jadro tvorili staré duby zasvätené Provemu. Stáli vo voľnom priestore, ohradené precízne vystavaným plotom s dvoma vchodmi. Napriek tomu, že každá osada mala svojich domácich bohov a bôžikov, toto bola ústredná svätyňa celej krajiny so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovávanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojim vládcom a kňazom k súdu. Do voľného priestoru nesmel vstúpiť nikto okrem kňaza, obetníkov alebo tých, ktorí hľadali azyl v smrteľnom nebezpečenstve. Háj nemohol byť poškvrnený ani krvou nepriateľa.
Obetiská:
Oveľa častejšou a všeobecne rozšírenou formou obetného miesta (ako chrámy) boli u Slovanov obetiská pod šírym nebom, ktoré vymedzovali posvätné pole, v ktorého strede stál idol. Tento priestor mal väčšinou kruhovitý tvar – symbol vesmíru, neba, obklopujúceho sveta. Niekedy slúžili kultu aj vrcholy hôr a kopcov (napr. hora Plastunka u Kaneva s vyrovnanou plošinkou a s jamou po idole v prostriedku). Typickou polohou väčších obetísk bolo umiestnenie mimo osady (v osadách sa však nachádzali menšie) pravdepodobne preto, lebo slúžili k obradom a slávnostiam väčších skupín obyvateľstva z okolia. V Trzebiatowe (západné Pomorany) bolo objavené obetisko, ktoré tvorili dva plytké kruhovité priekopy s rozmermi 8 x 10 m a 10 x 13 m. Vo väčšom stáli tri idoly a horeli dva obetné ohne. V menšom boli zistené iba stopy po ohni uprostred kruhu. Podľa nálezov keramiky slúžilo obetisko svojmu účelu v 9. až 10. storočí.
Z novgorodskej oblasti máme informácie o centrálnej svätyni nazývanej Peryň, ktorá patrila k Perúnovmu kultu. Bola to kruhovitá priekopa tvorená ôsmymi plytkými výklenkami, v ktorých horeli ohne. V prostriedku obetiska bola jama, v ktorej pôvodne stál idol. Pre severnú Bukovinu boli príznačné výšinné svätyne. Napríklad v Ržavinskom lese v blízkosti skupiny osád z 8. až 10. storočia bolo obetisko s priemerom 24 metrov vymedzené priekopou a valom. Vnútri stál idol v podobe štvorhranného kamenného stĺpu bez stôp vyobrazenia. V Chodovisiči na brehu jazera Svjatoje v kraji Radimičov bol na okraji osady z prelomu 10. až 11. storočia kruh o priemere 7 m, po obvode ktorého bola ohrada z drevených kolov. V prostriedku bol idol a za ohradou horeli obetné ohne v štyroch do kríža stavaných kosákovitých jamách.
Obetiská z mladšej doby (napr. 6. storočia) sú iného typu:
- v Šumsku u Žitomira na brehu rieky Gnilopjati bola odkrytá plochá zahĺbenina krížovitého tvaru v rozsahu 14 x 11 m so stopami kolov, ohňa a s kameňmi;
- v osade Gorodok-Gniloj Kut v Podolí malo obetisko podobu štvorhrannej plochy 2,3 x 1,5 m a bolo vyložené plochými kameňmi s kruhovito zahĺbeným ohniskom na východnej strane (obsahovalo opálené kosti);
- na hradisku Nižnij Vorgol na strednom Done tvorila obetisko udusená vypálená plocha o priemere 12 m s jamou po idole v prostriedku a so stopami rituálneho ohňa v ďalšej jame. Okolo ležali strely a kosti koňa.
- Obyvatelia hradiska v Starej Kouřimi rozšírili malé jazierko zvané Libuša a vytvorili umelú vodnú nádrž s rozmermi 40 x 70 m. Spevnili brehy kolmi a na severozápadnej strane vymedzili sakrálny priestor obklopený symbolickou priekopou. Na jej ploche horeli v jamách obetné ohne a stálo tu pravdepodobne niekoľko idolov, po ktorých zostala skupina kolových jamiek.
- Na hradisku na Hradsku u Mšena (vzniklo okolo roku 800) bolo obetisko vymedzené prstencovitým žľabom na severnej a kolmi na južnej strane. Tie uzatvárali prázdnu strednú štvorcovú plochu. Stopy po idole neboli zistené, bolo tam však veľké množstvo zvieracích kostí z prinášaných obetí.
- A na záver ešte pohanské kultové miesto v Klášteřisku v Mikulčiciach: obdĺžnikovitý objekt, ktorého pôdorys mal rozmery 11,3 x 24 m tvorí žliabok po kolovej ohrade s náznakom vchodu na juhovýchodnej strane. Priestor vnútri ohrady bol až na dve ohniská prázdny. Niekoľko plytkých jám v strede by mohlo naznačovať prítomnosť posvätných stromov.
Chrámy:
Najstaršia zmienka o slovanskom chráme je z centra kmeňa Ratarov z Riedegostu. Drevená svätyňa tu stála uprostred hája na zvieracích rohoch v základoch (táto ochranná funkcia bola zistená aj u iných opevnení). Vonkajšie steny svätyne zdobilo množstvo vyrezávaných obrazov bohov a bohýň. Vo vnútri stáli sochy označené menami bohov v čele s hlavným božstvom Svarožičom, vedľa nich zástavky a vojnové odznaky. Informácie z konca 11. storočia hovoria o svätyni pod názvom Retra. Bola v nej zlatá socha Redigasta na purpurovom lôžku. Chrám bol vzdialený 4 dni cesty z Hamburgu, stál na mieste obklopenom hlbokým jazerom. Z brehu sem viedol drevený most, po ktorom prechádzali tí, ktorí chceli obetovať alebo žiadať veštby tamojšieho orákula. Veštby sa robili pomocou posvätného koňa, ktorý prekračoval určitým spôsobom kopie.
Najpodrobnejší opis máme o Svantovítovej svätyni v Arkone na ostrove Rujana. Obklopovala ju drevená ohrada zdobená precízne robenými rezbami a neumelou maľbou. Bola prístupná len predným vchodom. Vlastný chrám bol tiež drevený a zastrešený. Vnútorné steny tvorili nádherné opony zavesené na štyroch stĺpoch. Vnútri stála modla v nadľudskej veľkosti. Mala 4 hlavy, z ktorých dve hľadeli dopredu a dve dozadu. V pravej ruke držala kovový roh. Ten sa napĺňal vínom a potom sa veštila úroda budúceho roka. Vedľa sochy ležalo sedlo, udidlo, krásne zdobený veľký meč s pošvou a množstvo odznakov. Do svätyne, ktorú strážilo 300 jazdcov, mohol vstúpiť len kňaz a to so zatajeným dychom (pre každé nadýchnutie sa vracal ku vchodu). Obetoval božstvu víno a medový koláč, ktorý slúžil aj s bielym koňom na veštenie. Po obeti nasledovala obvykle bujná hostina. V Korenici na Rujane (dnešný Garz) na hradisku obklopenom bažinou (miesto vyhľadávané len v dobách vojnového nebezpečia) stáli tri mohutné svätyne. Boli skvostne zdobené, zastrešené a vo vnútri mali purpurové závesy miesto stien. Najväčšia z nich bola obklopená nádvorím. Uctievali tu Rugievita, Porevita a Porenuta.
O obdivuhodne zdobených svätyniach sa dozvedáme z Gockova (Chozegowa, dnešný Gützkow). Chrám chránili idoly neobyčajnej veľkosti a neuveriteľnej krásy, s ktorými sa len veľmi ťažko dalo pohnúť. Vieme, že chrám stál aj vo Wolgaste, ale nikto nepopísal jeho podobu. O chráme vo Woline vieme len to, že bol obklopený bažinou a že uchovával posvätné kópie zapustené do veľkého stĺpu. O štetínskych chrámoch máme informácie, že boli postavené s nesmiernou precíznosťou a umením. Hlavne centrálny chrám Triglavov zdobili bohaté figurálne rezby ľudských a zvieracích postáv, ba i maľby, ktoré odolávali nepriazni počasia. Vďaka zhromažďovaniu desiatkov z vojnovej koristi sa stal aj pokladnicou, kde sa uchovávali zlaté a strieborné poháre, pozlátené a drahokamami zdobené býčie rohy slúžiace na pitie a trúbenie, zbrane a mnoho cenného náradia.
Jedna z najpozoruhodnejších slovanských chrámových stavieb bola objavená v hradisku Gross Raden na brehu Sternbergského jazera. Na voľnej ploche juhovýchodnej časti poloostrova stála jednopriestorová hala (7 x 11 m) spojená úzkym, stélami lemovaným chodníkom s drevenou cestou, ktorá prechádzala hradiskom. Jej obdĺžny pôdorys bol na užších stranách mierne vyklenutý a vybavený vchodmi. Steny tvoril dvojitý rad zašpicatených do zeme zapustených dosák, z ktorých vnútorná rada mala nosnú funkciu a vonkajšia ozdobnú. V okrúhlych alebo skôr kosoštvorcovo zašpicatených vyrezávaných hlaviciach na hornom konci sa nám rysujú náznaky mužských a ženských figúr.
Vnútornú plochu chrámu poškodila neskoršia priekopa, takže sa nezachovali stopy po umiestnení prípadného idolu. K inventáru však patrilo 6 konských lebiek, 2 železné kópie, drevený štít a misy na nožičkách. Nad dverami chrámu bola zavesená dobytčia lebka. Hradisko Gross Raden je originálnou domácou architektúrou, ktorá dosvedčuje starú tradíciu slovanských stavieb a vyvracia akékoľvek iné vplyvy (či už keltské alebo škandinávske).
zdroj: sho.sk
Text článku:
http://pospolitost.wordpress.com/2009/05/16/svatyne-slovanov/
Atlara's Blog 