MENÁ SLOVANOV – védy

A povedal Veles:

Otvor kôš piesní! Rozmotaj klbko!

Lebo skončil sa čas mlčania

A prišiel čas slov!

Piesne vtáka Gamajun

Hoci sa to mnohým ani nezdá nejako obzvlášť dôležité, do dnešných slovanských jazykov sú úmyselne zanesené mnohé výrazy, ktorých úlohou je ukryť pôvodné významy slov. Výnimkou nie sú ani mená. Nepriatelia védickej kultúry lživo označili naše tradície – odovzdávanie skúseností Predkov – za svätokrádež, a začali nám tvrdiť, že história Slovanov sa začala až našim pokrstením. Ale slovo hisTÓRia znamená „prevzaté z Tóry“, t.j. judského písma, ktoré sa v preklade nazýva Starý zákon. Z tejto logiky vychádza, že „hisTORik“ je nasledovník starozákonnej tradície.

Dnešní historici starostlivo taja, že už tisícročia pred násilným pokrstením našich zemí boli všetci Slovania gramotní. Zamlčiava sa, že slovanská runica a uzlíkové písmo sa stali základom písma Etruskov, Grékov, Egypťanov, Číňanov a ďalších národov. Historici nehovoria ani o tom, že sanskrit vznikol z ruského uzlíkového písma a je založený na pravidlách pravopisu slovanskej runice.

Keď už sme pri ulíkovom písme, tak uzlíky sú znaky obrazného písma Slovanov a predstavujú prvopočiatočnú formu všetkých písomných znakov. Čítajú sa zľava doprava, t.j. „posoloň“ a znamenajú: „Rodový strom“, „Tri svety: Jav, Nav, Prav“, „Slnko – Dažbog“, „Živel Ohňa“, „Živel Vody“, „Živel Vzduchu“, „Živel Zeme“. V tejto súvislosti sa ešte zmieňme o vtákovi – Finistovi Jasnom Sokolovi. On stelesňuje Rusko, t.j. pravlasť Slovanov, zrodenú z Prvopočiatočného Ohňa. Finist vykladá „koščuny“, t.j. hovorí o skutočných dejinách, nie hisTÓRii. Aby sa mohla navrátiť Védická kultúra, je nesmierne dôležité vrátiť pravdivý zmysel ruských, staroslovienskych slov.

„Svarog je Boh náš a nie iní bohovia, ale bez Svaroga my nemáme nič, okrem smrti.

… A Gréci chcú nás pokrstiť, aby sme zabudli na našich Bohov a tak sa obrátili k nim,

aby zodrali nás daňou, podobne ako pastierov, schádzajúciCH sa v Skýte.

Nedovoľte vlkom pochytať JAHŇATÁ, ktorÉ sú deťmi Slnka!

… Gréci nepoznajú našich Bohov a hovoria o nás zle a z nevedomosti. Ale my máme meno Slávy.

… Majúc prekrásny veniec našej Viery, nesmieme prijímať cudziu!“

Velesova kniha

Slovania od pradávna vedeli o osudovom význame mena. Keď vediaci rodičia chceli mať dieťa s mimoriadnymi vlastnosťami, tak sa snažili, aby pritiahli do zhmotnenia živatmu so zodpovedajúcimi kvalitami a osudom. Toto sa dosahovalo nielen zvláštnymi obradmi, ale aj náležitým výberom mena dieťaťa. Zvuk každého mena obsahuje jedinečnú frekvenciu zvukovej vibrácie, preto sa v dieťati zhmotnila len taká živatma, ktorá mala podobnú vibráciu. Živatma, poznajúca svoju osudovú kvalitu vie, akým menom ju nazvú po zhmotnení. To znamená, že nie meno vplýva na osud človeka, ale s pomocou mena je pritiahnutá k zhmotneniu živatma so zodpovedajúcou osudovou kvalitou a vlastnosťami.

Naši Predkovia boli Slovania. Nenazývali tak seba len preto, že boli slávnym Rodom, ale viac kvôli tomu, že žili v súhlase so Zákonmi Prarodiča, ktorého nikdy nič neprosili, len slávili. Starosloviensky názov pre kresťana bol „кресть-ян-ин“, Slovan sa povedal „Слав-ян-ин“. My dnes síce povieme Slovan (výsledok „práce“ tvarov na našom jazyku), ale máme báseň SLÁVY DCÉRA – hoci význam výrazu nám uniká.

Takže výraz „kresťan“ má korene „kríž“, „jan“ a „in“. Nedajte sa pomýliť, že dnešná ruština používa v podstate ten istý výraz vo význame „roľník“. Výraz Slovan má korene „Slav“, „jan“ a „in“.

• „Jan“ znamená pozitívnu stranu príťažlivosti  Najvyššieho, t.j. duchovný život;
• „In“ je negatívna strana, t.j. svetský život, samoľúbosť, ktorej sa  príde zrieknuť kvôli poznaniu dobra a zla, ak chceme nadobudnúť Múdrosť  Trojjediného Boha (Svaroga, Dažboga a Perúna – t.j. Svedomia, Svetla a  Vôle).

Prosiť niečo od Prarodiča znamenalo podozrievať Ho z nedbanlivosti či lajdáckosti, či by vôbec niečo pre nás inak urobil. Pravdivo veriaci absolútne dôveruje svojmu Nebeskému Otcovi, lebo Najvyšší určite vie, čo človek potrebuje, čo mu práve On zosiela zo svojej bezhraničnej lásky. Slovania si vždy uvedomovali, že skutočná Viera nemôže navádzať na predstavu vtiahnutia Najvyššieho do rozmeru ľudských činností.

Na to, aby sme sa utvrdili v tom, že Slovania odvodili svoj názov od Slávy stačí pozrieť na niektoré slovanské mená, do základu ktorých vošiel koreň „Slav“ ako základný význam. Napríklad: Bohu-slav, Budi-slav, Bole-slav, Breti-slav, Vladi-slav, Vse-slav, Viače-slav, Hori-slav, Zde-slav, Ľubo-slav, Miro-slav, Rado-slav, Rasti-slav, Zby-slav, Sveto-slav, Jaro-slav a iné. V letopise Nestora je uvedených 130 slovanských mien, z ktorých 103 má tento istý koreň. Napríklad: Slavomír, Slaviata, Slavomil, Slaventa, Slavibor, Slavič, Slavnik, Slavín, Slavo, Slavoboj, Slavoľub a iné.

Tento koreň je aj v názvoch mnohých miest v slovanských krajoch, vrátane mesta Bratislava. Názov dostala podľa miesta, kde sa zhromaždil Kruh Rodov našich Predkov pod velením kniežaťa Sama a vyrazili na jednu z úspešných odvetných výprav proti Franskej ríši, ktorú vydrancovali. Ak ste o tom počuli niečo iné, nedivte sa. V slovanských menách je uložený nie iba hlboký význam, ale aj charakteristika vzdelaného národa, jasne vyjadrujúceho svoju lásku k svetu a pokoju, čo dokazuje celý rad osobných mien, ktoré v sebe obsahujú hlboký svetonázorový význam, veľkosť, silu Ducha, ľubozvučný zvuk potešujúci Dušu. Uveďme si niekoľko príkladov.

Mená, ktoré svedčia o láske k svetu:

Bohumír, Budimír, Dobromír, Drahomír, Ľubomír, Miroslava, Radomír, Ratmír, Tichomír, Jaromír a pod.

Duchovné kvality boli u Slovanov vysoko ctené, čo dokazujú mená:

Vladduch, Vsemil, Dobrovlad, Dobrogor, Dobrožizň, Dobromil, Duchovlad, Duševlad, Radovlad, Radomyseľ a iné.

Mená, ktoré svedčia o pohostinnosti Slovanov:

Budihosť, Hostevid, Dobrohosť, Ľubohosť, Radhosť.

Mená, ktoré svedčia o hrdinstve, bystrosti a umení vládnuť:

Vlastimír, Vladimír, Vsevolod, Vlastislav, Čestmír, Hromoboj, Jaropolk.

Slovania dávali svojim ženám mená, ktoré hladili sluch, charakterizujúce ich ako zdroj radosti, ľúbosti, nežnosti, sveta, dobra a súladu:

Bohumila, Božena, Beľana, Bratomila, Veselina, Vsemila, Vseneža, Dobrodeja, Ždana, Želana, Zabava, Krasomila, Ľubava, Ľubomila, Ľudmila, Milaša, Milena, Milolika, Miloslava, Miložena, Mirava, Miromira, Milovzora, Nežana, Prekrasa, Prelesta, Príroda, Rada, Radmila, Smejana, Slavomíra, Ulada, Uslada, Jasyňa.

Jedine Slovania majú mená Viery, Nádeje (Nadežda), Ľúbosti, Osmomyslia (mysliaceho za ôsmych, alebo majúceho na každé dielo osem myšlienok), Všemyslia (mysliaceho o všetkom), Premysla (premysliaceho všetko), Horeslava (Sláviaceho v hore).

 Vo védickej slovanskej kultúre je meno človeka neodmysliteľne spojené s jeho osudom a úrovňou evolučného vývoja. Ak varna (éterické telo, t.j. úroveň evolučného vývoja človeka v spoločnosti; „var“: farba éterického tela) narodeného dieťaťa zodpovedá duchovnému, tak jeho meno má dva korene. Jeden z koreňov je zvyčajne „Slav“ – t.j. sláviaci, alebo „Ľubo“ – ľúbiaci. Napríklad: „Bohuslav“ – sláviaci Boha, „Dobroslav“ – sláviaci dobro, „Ľubomír“ – ľúbiaci mier, „Ľubomyseľ“ – obľubujúci myslenie a pod. meno z dvoch koreňov hovorí o tom, že človek je dvakrát rodený (t.j. rodený v tele aj v Duchu). Ak varna zodpovedá víťazovi, tak dieťa dostane dvojkoreňové meno, ktoré má korene „mir“, „vlad“ a pod. Príklad: „Branimír“ – bojujúci za mier, „Tvorimír“ – tvoriaci mier, „Vladimír“ – vládnuci mierom, ak varna zodpovedá vesovi, tak meno má iba jeden koreň, a ak smerdovi, tak jednoduchý názov alebo prezývka.

Kresťania po uchvátení moci v slovanských zemiach najmä preto zakázali dávať slovanským deťom slovanské mená, aby ukryli skutočnú úroveň evolučného vývoja človeka. V dokumentoch oficiálnej kresťanskej cirkvi môžeme ešte dnes zistiť, že uvádza 150 „povolených“ mien, ale iba 14 z nich je slovanských. „Povolené“ mená boli: Boris, Vadim, Vladimír, Vladislav, Vsevolod, Viačeslav, Gleb, Rastislav, Viera, Zlaťa, Ľubov, Ľudmila, Nadežda, Svetlana. Ostatné mená sú najmä židovské, potom grécke, rímske a od iných národov. Takže väčšina používaných mien nie je dnes slovanských. Keďže Slovania dávajú mená nielen v súvislosti so zodpovedajúcimi mravnými vlastnosťami človeka, ale aj so zodpovedajúcou varnou znamená to, že ľudia sa líšia skutočnou úrovňou evolučného vývoja na štyri varny: vedúni, víťazi, vesi a smerdi. Čo tieto kategórie znamenajú?

• VEDÚNI – tí,  ktorí poznajú Múdrosť, t.j. sú schopní udržiavať pod kontrolou um a  zmysly, vyznačujú sa trpezlivosťou a prostotu, čistotou, poznaním,      pravdivosťou, vierou vo védickú Múdrosť, odovzdanosťou Prarodičovi atď. Oni sú tí, ktorí odovzdávajú Védické      poznanie, sú svätovysluhovačmi, vykonávajú obrady a rituály.
• VÍŤAZI – tí, ktorí sa vyznačujú cnosťou, silou, Vierou vo Védickú Múdrosť, odvahou v boji, rozhodnosťou, šľachetnosťou a umením viesť iných. Hoci sa aj učia    Védické spisy, nikdy nevystupujú v roli kazateľov a učiteľov. Ich povinnosť je bojovať za spravodlivosť.
• VESI – tí,  ktorí sa zaoberajú poľnohospodárstvom, trhovníctvom, pestovaním kráv.      Krava sa považuje za jednu z matiek človeka, pretože ho kŕmi svojim  mliekom. Preto je podľa slovanských zákonov zabíjanie týchto zvierat  považované za zločin.

Ako kráľ má povinnosť obraňovať svojich poddaných, tak vesi sú povinní brániť kravy. Keď zviera zomrie násilnou smrťou, tak jeho vývoj sa pozastavuje. Musí sa znova narodiť v takom istom tele a prežiť celý svoj život do úplného konca vrátane zážitku prirodzenej smrti, nadobudnúť plnú skúsenosť daného zhmotnenia. Okrem toho, vrah a jeho obeť sa na úrovni Prírody stávajú jedným organizmom, preto sú od seba neoddeliteľní. Dá sa to porovnať s rôznymi bytosťami vnútri ľudského tela. Napríklad ak lymfocit škodí červenej krvinke, tak prináša škodu celému organizmu, to znamená aj samému sebe. Ak sa spomaľuje vývoj obete, tak sa spomaľuje aj vývoj celej Prírody, čo znamená aj vývoj vraha. A podľa zákonov reťazca príčiny a účinku celá zodpovednosť za hriech za vykonané skutky leží na vrahovi, vytvára mu osud ako v tomto, tak aj v nasledujúcom živote. Védická spoločnosť sa nezameriava na industrializáciu a urbanizmus. Slovania vždy vedeli, že žiť sa dá šťastne majúc zem a pestovať na nej zrno a kravy. Za vypestované dary si vymenia čo potrebujú a to im stačí. Preto bohatstvo vesov netvoria peniaze, ale kravy, zrno, mlieko a maslo. To neznamená, že nemôžu na sebe nosiť drahocennosti, krásne odevy a zlato, ktoré dostávajú výmenou za svoje poľnohospodárske produkty.

• SMERDI – sú      tí, ktorí slúžia trom ostatným varnám, lebo nemajú náklonnosť k      mysliteľskej, vojenskej a trhovej činnosti, a následkom toho sú spokojní      so svojim položením. Vedia ako sa správne stravovať, spať, brániť sa a      rozmnožovať sa. Možno sa to zdá primitívne, ale kľúčové slovo je, že vedia      ako to robiť správne. Hoci to napríklad nie sú profesionálni vojaci,      vždy slúžia v domobrane, a      teda vedia aj ako efektívne bojovať. Vždy sú to zodpovední a      starostliví otcovia rodín, teda skutočne starostlivé hlavy rodín. V      dnešnej dobe väčšina z nás nedosahuje ani do úrovne smerdov, hoci snahy či      potenciál máme aj smerom k vyšším varnám. Je to daň Noci Svaroga.

Povinnosti všetkých štyroch várn sú: nespôsobovať škodu, pravdivosť, čistota a sebaovládanie. Príslušnosť k jednej z várn závisí od individuálnych prirodzených vlastností a náklonností človeka, presvedčivosti smerovania k tomu životnému cieľu, ktorý si pred sebou stanovil.

V súlade s príslušnosťou k varne sa dávajú mená. Ak človek patrí do varny svätoslúžiteľa, tak jeho meno musí pozostávať zo slov, ktoré označujú blaho, oslavu Najvyššieho, radosť, lásku, poznanie. Ak ide o varnu vojaka, tak meno musí obsahovať slová, ktoré označujú poriadok, vládu, obranu, boj, vojenskú silu. Mená remeselníkov a poľnohospodárov musia označovať bohatstvo, tvorivé budovanie, domácke založenie, druh činnosti; a u sluhov to je úslužnosť, črta charakteru, vonkajší znak. Poľahky zistíte, ktoré z dnes prosperujúcich povolaní nespadajú ani do jednej varny. Áno, je to tak. Zaniknú spolu s technokratickou civilizáciou, lebo paraziti nikdy neboli prirodzenou súčasťou slovanskej občiny. Podobnejšie sa o súvislostiach týkajúcich sa zatrieďovania ľudí do várn, t.j. kást dočítate v našom článku DŔŽAVA. V ďalšom uvádzame slovanské mená tak, ako ich používali a chápali naši Predkovia. Pre zachovanie väčšej autenticity nie sú prekladané do dnešnej slovenčiny.

Viac sa dozviete:  

TU

Knieža Sviatoslav