Veľa ľudí má dnes pocit, že zvieratá majú človeku slúžiť. Dokonca by sa dalo povedať, že západný človek delí zvieratá na tri skupiny:
- Spoločníci – domáci miláčikovia: psíky, koníky, mačičky… Týchto staviame zarovno s ľuďmi. Ctíme ich a priznávame im práva a aj vedomie. Nepáči sa nám, keď ich niekto týra.
- Služobníci – hospodárske a poľovné zvieratá: prasatá, sliepky, srny, bažanty… Tieto jednostranne zotročujeme. Tu sa ocitá aj veľa ľudí, ako u nás tak hlavne v krajinách tretieho sveta.
- Škodci – všetky ostatné zvieratá: medvede, komáre, lykožrúty, vrany, pavúky, myši, cigáni… Dýchajú náš vzduch a nič z nich nemáme. Ešte horšie, ak nám nechtiac ukazujú, že sa mýlime, že niečo robíme zle…
Zdá sa vám takýto prístup k zvieratám v poriadku?
Takýto jednostranný pohľad je v súlade s jednou dnes veľmi rozšírenou myšlienkou: antropocentrizmom. Myšlienkou, že človek je pánom tvorstva. Že človeku majú ostatné bytosti slúžiť. Pod vplyvom tejto myšlienky nám zvieratá slúžia v podmienkach nie nepodobných koncentračným táborom. Pestujeme rastliny v monokultúrach pod skleníkmi na zvláštnych roztokoch pesticídov a umelých hnojív. Podľa tejto myšlienky je to „úplne v poriadku“, keď celé živočíšne a rastlinné druhy hynú – vlastne sme im nenašli uplatnenie. Boli vlastne nepotrebné. Táto podradnosť zvierat je vlastne podradnosťou bytostí odlišných od teba. Bytostí iného názoru, iného tela. Táto myšlienka sebestrednosti a vyvolenosti vedie k otroctvu a ku genocídam. Viedla k zotročeniu väčšiny ľudstva hŕstkou „vyvolených“. Viedla ku genocíde západných Slovanov, lebo títo odmietli otroctvo. Viedla ku genocíde pôvodných obyvateľov oboch Amerík. Vedie ku genocíde prírody: každých pár minút vymiera ďalší druh.
*
Zamysli sa teraz.
- Zdá sa ti v poriadku, ak zabiješ komára, čo ti vletí do miestnosti?
- Máš pocit, že ty si dobrý a niektorí iní sú zlí?
- Máš pocit, že ty si na strane dobra a Amerika, či Židia, či Cigáni, či luteráni… sú na strane zla?
- Máš pocit, že tvoj názor a tvoje predstavy, ktoré si prijal od rodičov, z médií a zo školy – sú pravdivé? Správne?
***
Možno je to v skutočnosti inak.
Možno sú si v skutočnosti všetky bytosti rovné. Všetky bytosti tvoria. Tvoríme tým, že v hlbokom prepojení si pomáhame navzájom – je to všestranná výmena. Nie jednostranná služba. Všetky zúčastnené bytosti tvoria. Žiadna nie je vyvolená. Vzájomná pomoc v hlbokom vzájomnom prepojení je zdrojom životnej sily… Nie jedno vyvolené zviera, nie jeden vyvolený človek je tvorcom – tvorca nie je bytosť, je to vzťah vzájomnej pomoci. A čím je vzťah hlbší a je vzťahov viac, tým je tvorenie mocnejšie a bohatšie. Sila je vo vzťahoch, v obojstranných, v mnohostranných vzťahoch – nie vo vyvolených jednotlivcoch. Veriť, že som vyvolený, je síce príjemné pre jastvo – je to ale polopravda, ktorá zavádza. Vedie k lživej predstave. Skutočnosť je iná.
Jastrab je v kruhu života rovnako dôležitý ako vrabec, strom, pleseň či baktéria. Keď jastrab uloví z kŕdľa vrabcov najslabšieho jedinca – robí vrabcom službu: udržuje ich v rovnováhe. Keď nejaký onemocnie, je odstránený, ulovený, pretože zaostane a nevládze. Keby jastrabov nebolo, tak vrabce časom možno všetky ochorejú, pretože nemoc sa šíri. Jastrab vrabcov očisťuje a získaným mäsom nakŕmi svoje mladé. Mŕtvy vrabec takýmto spôsobom zasa poslúži jastrabovi. A poslúži aj veľa ďalším bytostiam, ktoré nájdu poživu v jastrabích výkaloch a nedojedených zvyškoch. Plesne a baktérie ich rozložia a pripravia z nich pôdu pre rastliny, pre stromy. Stromy tieto živiny vytiahnu z pôdy, spoja so silou Slnka a vytvárajú kyslík, ktorý jastrab dýcha. Kruh vzťahov nekončí. Je to kolobeh života, kolobeh ustavičného tvorenia a prekvitania. Vrabce, jastraby aj stromy rastú, pária sa a plodia nový život. Sú prepojení nespočetnými vzťahmi a pomáhajú si navzájom k prekvitaniu.
Aj samotné počatie života je vzájomnou pomocou. Muž prispieva tým, čoho má dostatok: svojím semenom a to dá žene. Žena prispeje vajíčkom, ktorých má zase ona dostatok – touto vzájomnou výmenou v úzkom spojení lásky vzniká nový život. Vzájomná služba je plodnosťou. Rodí sa kvet života, rodí sa najväčšia hodnota v živote muža a ženy. Nedošlo tak využitím jedného druhým, pretože „ja som tvoriteľ a ty mi máš pomáhať“. Nie. Muž aj žena sa na tvorení podieľajú rovným dielom. Ich vzťah, ich láska je tvorením, oni samotní netvoria. Každá jedna bytosť tvorí, keď spolupracuje a prepája sa s inými bytosťami. V prepojení sme pri zdroji životnej sily. V prepojení sme Zdrojom života.
Službou si vzájomne pomáhame – získavame moc, silu. Mocní sme vtedy, keď sme prepojení vzťahmi. Keď sme si vzájomne susedmi, členmi rodiny, priateľmi, známymi. Susedíme, rodíme sa, prajeme si, poznáme sa. Aj službou samotnou vzniká vzťah – službami a pomocou vlastne vzťahy tvoríme a utužujeme. Ak pomôžeš cudziemu človeku, zrazu prestáva byť cudzí. Touto vzájomnou pomocou, výmenou prebytkov smerujete k rovnováhe. Ty získaš to, čo ti chýba, čoho máš málo – iný ti dá z toho, čoho má on prebytok, čoho má premieru. Niekto ti pomôže a ty mu to oplatíš. Obaja získavate. Prijímate a dávate. Dopĺňate sa. Akoby sa voda preliala. Vyrovnala svoje hladiny. Dostávate sa obaja do rovnováhy.
Nie je jedným z prírodných zákonov ustavične smerovať k rovnováhe? Týmto smerovaním k rovnováhe, vzájomnými výmenami a pomocami vlastne vytvárame hodnoty. Vyrovnávame hladiny, nachádzame mieru. Smerovanie k rovnováhe je tvorením. Tvorením hodnôt pre všetkých zúčastnených.
V spojení sme silní. V spojení je plodnosť, ktorá prináša plody, hodnoty a silu. Bohatstvo. Čo je týmto stredom, touto rovnováhou? Týmto srdcom? Môže ním byť obraz boha? Smerovanie k rovnováhe tvorí. Boh tvorí. Smerovanie k rovnováhe je zdrojom životnej sily. Boh je Zdrojom životnej sily. Môžme byť sami zhmotnenými obrazmi boha, ak smerujeme k rovnováhe? Môžu byť všetky bytosti smerujúce k rovnováhe bohmi? Môžu všetky tvoriť vo vzájomných spojeniach? Podieľať sa na božstve? Na bohatstve?
Obrazu boha dnes už poväčšine nerozumieme. Často bol aj zneužitý, tak sa ho pre istotu radšej stránime. V kultúre našich predkov bola však myšlienka boha na hlavnom mieste. Možno naše staré matere a otcovia chápali niečo, čo nám dnes uniká? Čo ak práve vo vzájomnom zdieľaní, smerovaním k rovnováhe, tvorení a plodení smerujeme k božstvu? Čo ak sa vo vzájomnej pomoci, v úcte jedného k druhému, vo vzájomnej rovnosti a v pokore pred prírodnými zákonmi – stávame bohmi? Stvoriteľmi? Stávame sa súčasťou Vesmíru. Všehomieru. Súčasťou Stvoriteľa, ktorý sa pretvoril vo Vesmír. V prírode a v skutočnosti je všetko spojité. Nieto hraníc, všetko prechádza plynulo. Ani medzi nami a vesmírom či bohom nieto hranica. Hranice sú len v našich predstavách, javy vymedzuje naša myseľ.
Vesmír je Všehomier. Všetkého s mierou, lebo všetkého veľa škodí. Hľadáme mieru, smerujeme k rovnováhe. Hľadáme stred. Hľadáme srdce. Vo svojom srdci, vo svojej srdečnosti, sme v rovnováhe. Vtedy dávame a prijímame rovným dielom. Srdce je prameňom života. Prameňom bohatstva. Prameňom božstva. Nie nadarmo sa hovorí, že boh je láska. Žiaľ, málokto to chápe. Pomáhame si. Pomoc – moc – sila. Vlastne sa posilňujeme. Vzniká sila. Životná sila. Vo vzťahoch vzájomnej pomoci tkvie zdroj životnej sily. Zdroj bohatstva, radosti, šťastia. Môže byť boh vlastne vzťah, tak ako láska je vzťah?
Keď si vzájomne pomáhame, sme mocní. Naopak, keď pomáhať odmietame a služby len vyžadujeme – stávame sa nemocní. Stávame sa chorí. Sme slabí a zrazu sme odkázaní na pomoc iných, silu iných. Už ju netvoríme. Stávame sa cudzopasníkmi na iných bytostiach, silu im kradneme. Ako? Tak, že ich oklameme. Votrieme sa medzi vzťahy vzájomnej pomoci iných bytostí. Staneme sa prostredníkmi. Bytosti oklameme, nahovoríme im, že sme potrební. Oklameme ich, že je nutné, aby sme boli medzi nimi a vzťah sprostredkovávali. Začneme zo vzťahu odoberať životnú silu, ktorá vzniká prepojením týchto bytostí. Začneme na nich cudzopasiť a im necháme iba toľko, aby vo vzťahu vydržali. Bytosti zrazu živoria a my sa na nich živíme. Silu, ktorú ukorisťujeme, využívame nato, aby sme tieto bytosti držali v klamstve – a tiež nato, aby sme klamstvá ďalej šírili a hľadali si ďalšie zdroje sily. Sme ale chorí a v nerovnováhe. Stratili sme mieru. Nedokážeme tvoriť, nedokážeme ukoristenú silu využiť blahodárne, tvorivo. Dokážeme iba ničiť. Ničíme, klameme. Ničíme najčastejšie to, čo ohrozuje naše klamstvá. Ničíme pravdu a jej nositeľov. Ničíme bytosti, ničíme vzťahy. Ničíme rovnováhu. Ničíme prírodu, ktorá je stelesnením rovnováhy. Ničíme obraz boha. Ničíme život. Ničíme samých seba.
Sme chorí a chorobu šírime. Nerobíme tak dobrovoľne, vlastne sa už neovládame. Sme nevládni. Nemocní. Ovládajú nás klamstvá. Ovládajú nás klamstvá, ktoré žijú vlastným životom. Ovládajú nás klamlivé cudzopasné myšlienky. Sme nositeľmi týchto myšlienok. Ako my kradneme silu iným bytostiam, tieto cudzopasné myšlienky ju kradnú nám a zneužívajú nás na svoj prenos a šírenie. Tieto myšlienky sú vlastne vírusom v našich mysliach.
Ako sme sa dostali do tohto stavu?
Neboli to žiadni mimozemšťania ani ilumináti. Nikto ten vírus účelne nevytvoril, aby nás rozložil a zotročoval. Stalo sa tak jednoducho preto, lebo sme stratili prirodzených dravcov, ktorý by nás udržovali v rovnováhe a zabraňovali šíreniu chorôb. Choroby sa rozšírili a ničia nás. Už nemáme prirodzených „nepriateľov“, ktorý by ulovili chorého človeka a zabránili chorobe, vírusu, aby sa ďalej šíril. Už nieto toho, kto by nám spravil túto službu a udržoval nás v rovnováhe. Sme v začarovanom kruhu. Ako z neho von?
Tak, že sa začneme udržovať v rovnováhe sami. Nie, nezačneme loviť jeden druhého. Ani jastraby sa navzájom bežne nelovia – išli by sami proti sebe. Kľúčom je vedomie. Nemusíme zomrieť, aby sme našli rovnováhu. Stačí, ak zomrú klamstvá v našich mysliach. Stále máme vedomie, aj keď sa nám ho vírus snaží potlačiť. My nie sme svoje myšlienky. Máme nad nimi moc. Keď vnesieme vedomie do svojho života a začneme rozoznávať, ktoré naše myšlienky sú pravdivé a ktoré cudzopasné a klamlivé, môžeme sa klamstiev začať zbavovať. Môžme sa sami liečiť a začať tak znova smerovať k rovnováhe, k svojmu stredu, k svojmu srdcu. Všetky duchovné učenia boli v svojej podstate antivírusom. Liekom. Učenie Budhu, Ježiša, a aj naše pôvodné duchovno. Žiaľ, časom do nich prenikli klamstvá. Časom sa mnohé učenia stali nositeľmi vírusu. Môžme ich skúmať a hľadať ich podstatu, hľadať v nich pravdu a odstraňovať lži, ktorými sú popretkávané. Často sa k podstate priblížime. Často nám ale nejaká lož predsa len unikne. A pekne zaobalenú ju šírime ďalej. Napíšeš krásny za srdce chytajúci článok proti týraniu psov a obviníš pri tom cigáňov a neprispôsobivých. Že tieto naše štvornohé zvieratká jedia a týrajú ich… Neuvedomíš si, že skutočnou príčinou je myšlienka antropocentrizmu, ktorá posadla aj tvoju myseľ. A teraz ju podprahovo šíriš ďalej…
Najlepšie je porovnávať viac duchovných učení. Súčasných aj minulých. Zrovnávať ich a hľadať spoločné menovatele. Pretože pravda je len jedna. Všehomierne zákony, prirodzené zákony, sú všade rovnaké. Ak niečo prekvitá, pozoruj to. Nedávno vznikol nový svet – kyberpriestor. Zo začiatku bol čistý a táto čistota umožnila, aby rozkvetol. Internet je vo veľkej miere postavený na prirodzených zákonoch. Pravda je v nás. Pravda je všade. Keď sa očistíme od klamstiev, tak sama vypláva. Ľuďom sa stáva, že v ťažkom životnom rozpoložení prejdú očistou. Zrútia sa na dno, zrúti sa ich lživý svet a oni prezrejú. Osvieti ich pravda. Takíto ľudia sa stávajú svetlom, šíria pravdu okolo seba. „Proroci“ sú medzi nami aj dnes, nie sme odkázaní na staroveké učenia. Jedným takýmto človekom je Eckhart Tolle, ktorý dáva návod, ako sa skrz prítomný okamih z pút klamstiev vymaniť. Ciest je veľa a každému môže byť bližšia iná. Pravda je všade okolo nás, pod vplyvom klamstiev ju ale míňame. Pozoruj prírodu. Rozjímaj. Otvor sa.
Môžme si pomôcť. Máme moc si pomôcť. Keď nájdeme vnútorný mier, nájdeme mieru. Rozpoznáme rovnováhu. Nájdeme naše srdce, duchovný stred našej bytosti. Našeho sveta.
Vykračujme smerom k rovnováhe. Vylaďujme sa a odstraňujme klamstvá, ktoré ničia vzťahy a vedú k rozporom. Vyčisťujme sa. Nachádzajme znova schopnosť spojenia. Spolupráce a zdieľania. Srdečného prepojenia s inými bytosťami. Nachádzajme dôveru, lásku, prijatie. Pomáhajme si. Robme si služby – priamo – bez prostredníkov. Darujme a prijímajme. S pokorou a obetavo. Vedome. Vedomie je obranou proti klamstvu. Odhadzujeme vieru, viera je pôdou pre klamstvá. My nachádzame vedenie. Pravdu vieme, cítime ju svojou bytosťou. Prirodzené zákony máme v sebe. Sme súčasťou prírody. Všetci sme sa narodili ako čisté bytosti. V pátraní po pravde sa znova nachádzame. Tvoríme a plodíme. Smerujeme k rovnováhe. Spoločne preciťujeme a zdieľame šťastie, radosť a bohatstvo. Prepájame sa v kruhu bytostí – stávame sa Všehomierom.
Atlara's Blog 