Skrytý zmysel života

Filozofi sa vždy zaujímali o život a jeho rôzne aspekty: či život pokračuje, či existuje smrť, čo sa deje potom, keď opustíme javisko tohto sveta… A mňa osobne vždy veľmi udivovalo, že práve v prítomnom okamihu je toľko miliónov ľudí odsúdených na smrť. Všetci musíme zomrieť. Niekedy si pod vplyvom takpovediac materialistických znakov tohto historického okamihu myslíme, že je lepšie o tom ani nepremýšľať. Vždy veríme, že sa to stane niekomu inému, aj keď je očividné, že všetci sa rodíme, žijeme a musíme zomrieť.

Ladislav_Medňanský

Moju pozornosť ako filozofa a ako človeka veľmi upútalo to, že nevidno hlbší záujem o to, čo je život a aký má zmysel. Niektoré veci, ako sú politické či ekonomické problémy, totiž postihujú len niektorých ľudí a iných nie. Ale existuje aj istý spoločný problém, a to, že všetci zomrieme. Preto ma ako filozofa a ako človeka prekvapuje, že je toľko miliónov ľudí, ktorí sa nesnažia pýtať sami seba ani veľkých prameňov starovekej múdrosti ani veľkých mysliteľov súčasnosti, čo za tým všetkým je.

Dnes už vieme, že všetky veci sú v určitom zmysle živé. Kedysi sa rozlišovalo organické od anorganického a keď sa dnes hovorí o chémii, stále sa hovorí, že je organická a anorganická. Ak sa nás teda niekto spýta, povieme, že pes, mačka a človek sú živé bytosti, ale okno alebo kus dreva nie. Prečo?

Terajšie výskumy, ktoré sú výsledkom dlhodobého úsilia, nás učia, že základom zloženia všetkých vecí a všetkých bytostí sú spoločné prvky: vzťahy chemické, fyzikálne, tepelné, elektrické, magnetické a mnohé iné. Viem, že je veľmi náročné povedať, kde sa život nachádza a kde nie. Mačka sa nám zdá živá, pretože keď ju hladkáme, pradie, a keď ju trestáme, vrieska. Ale keď udrieme do dreva, tiež vzniká zvuk .… Ako napríklad zvuk, ktorý vznikne pri údere tohto starého etruského prsteňa o drevo. Taký zvuk je hlasom dreva. A keby sa toto drevo ohlo alebo zlomilo, urobilo by „prask“ a toto „prask“ je smrteľný výkrik bytosti, ktorá zomiera. Z filozofického hľadiska nie je možné rozlíšiť, čo je živé a čo nie.

Klasická filozofia nás učí nepracovať s absolútnymi vecami: v tomto svete je všetko relatívne. Tu neexistujú absolútne veľké ani absolútne malé veci. Neexistuje čierne ani biele. Neexistuje nič, čo by malo absolútne charakteristiky.  V prejavenom svete sú všetky veci relatívne. Teraz rozprávam, hovorím vám určité slová, ale pred pätnástimi či dvadsiatimi minútami som nerozprával a o pol hodinu už zasa rozprávať nebudem. Sú to jednoducho momentálne činnosti, ktoré si nesmieme plieť s podstatou vecí. Vec nie je zlá ani dobrá sama o sebe ale pre to, na čo sa používa. Napríklad nôž v rukách zabijakov a útočníkov, ktorí sa potulujú po uliciach, je nástrojom smrti a násilia, ale v rukách chirurga je vecou dobra a spásy. Je teda nôž dobrý alebo zlý? Je to relatívne. Je toto pódium veľké alebo malé? Ak ho porovnáme s mravcom, je obrovské, ale ak ho porovnáme s celým Madridom, je nepatrné. V rámci vesmíru by nemalo žiadnu veľkosť ani dobu trvania.

Ak začneme posudzovať životné otázky z tohto pohľadu, prídeme pravdepodobne k záveru, že nie sú síce dokonalé, ale sú ľudské a pomáhajú nám žiť. A práve tu vzniká prvý problém: čo je Život? Vlastnosti, ktoré sme priradili živým bytostiam, sú vlastnosti živých bytostí, ale nie Života samého.

Ladislav Medňanský-Údolie s mrakom

Platón rozlišuje krásu a krásne veci. Predstavme si park. Vidíme v ňom nejakú sochu, nejakého človeka a vravíme, že tento park, táto socha, tento človek sú krásni. Prečo? Pretože sa podieľajú na esencii krásy. Inými slovami, „krása“ je esencia, je to Bytie stojace mimo všetky prejavy. V prejavoch sa len odráža a my ju prostredníctvom nich odhaľujeme, aj keď nám uniká z rúk ako piesok a čím viac ho stískame, tým viac z neho uniká. Z tohto teda môžeme odvodiť, že všetko, čo nás obklopuje, je živé. Samotný Život sa podľa starých filozofov prejavuje ako činnosť, ako pás činnosti. Hovoríme, že všetko, čo sa nachádza vo vnútri tohto pásu, je živé, a čo do pásu činnosti nezasahuje, žije iným životom, ktorý niekedy nedokážeme presne chápať.

Ak existuje Boh, ak existujú Bohovia, sú živí, ale žijú v inej dimenzii, odlišnej od tej, v ktorej sa nachádzame my. Majú iný stupeň vedomia a tiež iný beh času. Aj čas je veľmi relatívny. Pre nejaký malý hmyz znamená niekoľko hodín celý život. Pre hviezdu je náš ľudský život len okamihom. Preto je meranie času veľmi relatívne. A medzi týmito relativitami by sme mali nájsť skrytý zmysel Života.

Čo je Život? Prečo existuje? A ďalej: čo nám Život umožňuje? Ako sa prejavuje? Hovoria o tom rôzne náuky, rôzne učenia. Materialistické teórie tvrdia, že Život vznikol náhodou, že zrážka istých elementov bez života, ktoré sa dostali spolu do styku, vyvolala iskru života a táto iskra stále trvá.   Z filozofického hľadiska táto teória zjavne príliš neobstojí, pretože… čo uvádza do pohybu náhodu? Mohli by sme odpovedať, že nič, ale … je možné, aby nič uvádzalo do pohybu niečo? To možné nie je. Každá vec, ktorá sa pohybuje, potrebuje motor, niečo, čo ju uvedie do pohybu, aj keby to mal byť motor ako u Aristotela, ktorý ho považoval za nehybný v porovnaní so všetkými vecami, ktoré sú v pohybe. Lebo aj pomery rýchlostí sú veľmi relatívne.

Na druhej strane, náboženská viera nám prináša predstavu vyššej Kozmickej Bytosti, často zosobňovanej, ktorá dala svojim stvoreniam Život. Ale … kto stvoril túto Bytosť, Boha alebo Bohov, nech už to chceme nazývať akokoľvek? Tento poznatok je veľmi ťažké pochopiť  našou mysľou. Moji starí učitelia mi odovzdali jedno učenie a som presvedčený, že by sa hodilo nám všetkým: predstavme si, že naša myseľ, naša konkrétna myseľ, nie tá najvyššia, je akási šálka alebo naberačka. Ak túto naberačku ponoríme do nádoby s vodou, naberieme kubický decimeter vody, a ak ju ponoríme do Tichého oceánu, naberieme tiež kubický decimeter vody. Inými slovami, problém nespočíva v tom, do čoho ponoríme svoju otázku, aby sme získali odpoveď, ale v tom, aby sme zväčšili pole svojho vedomia a mohli získavať stále viac, chápať stále viac. A to už je práca, ktorá závisí od každého z nás.

Akropolitánska filozofia ponúka individuálny rast nezávisle od toho, že sa môžeme stretať, aby sme boli spolu, aby sme sa spolu rozprávali, zúčastňovali sa na nejakej vedeckej či literárnej práci, alebo ako práve teraz, aby sme si vypočuli takmer neformálne rozprávanie nazvané prednáška. Za tým všetkým je ale to, že každý z vás hľadá a nachádza sám seba a svoje vlastné problémy. Len nájdenie seba samého vám prinesie vnútornú istotu, ktorú potrebujete. Všetko ostatné je taká alebo onaká viera, a tým nemyslím len vieru náboženskú. Materialisti sa vysmievajú existencii prírodných duchov, anjelov alebo bohov. A aký je ich argument? Že ich nikdy nevideli. Na to má filozofia jednoduchú odpoveď: videli ste niekedy atóm? Zmerali ste niekedy vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom? Boli ste niekedy v Japonsku? Mohol by som teda tiež spochybniť existenciu atómov, vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom alebo skutočnosť Japonska.

Grotkovský Ján-Tatry1Vo všeobecnosti, až na výnimky, nikto z nás nemá osobnú a priamu skúsenosť s týmito vecami. Proste im veríme, uznávame ich, ako uznávame existenciu Tróje. Nie je teda také ťažké prijať hypotézu o existencii inteligentných, aj keď neviditeľných bytostí, ktoré určitým spôsobom ovplyvňujú náš Život, aj keď ich nevidíme.

Človek z karolínskej doby tiež nikdy nevidel mikróby ani žiadny druh baktérií, a napriek tomu v tej dobe nákazy zachvacovali celú Európu a existovali napriek tomu, že ich nebolo vidno. Možno existujú aj bytosti, ktoré uvádzajú do pohybu alebo ovládajú silu Života, aj keď my ich nevnímame priamo, ale na základe dôsledkov ich pôsobenia, pretože všeobecne vnímame prostredníctvom dôsledkov. Ak teraz pustím tento mikrofón, spadne. A videli ste pri tom „zákon gravitácie“? Nie, videli ste mikrofón, ktorý spadol, nič viac. Hmota Zeme, omnoho väčšia než hmota mikrofónu, spôsobila, že spadol. Videli sme dôsledok prírodného zákona, ale nevideli sme samotný zákon.

To, čo my zo Života vidíme, sú vonkajšie prejavy. Ak rozvinieme ďalej túto myšlienku, kto nás môže uistiť, že sme neexistovali skôr, než sme sa objavili  na tejto úrovni, a že nebudeme existovať aj potom, keď tu už nebudeme? Z logického hľadiska, z filozofického hľadiska nemôžeme nijako poprieť existenciu nepretržitého Života, prúdu, ktorý sa objavuje neustále. Niekto si môže myslieť, že to všetko má obmedzené trvanie v dĺžke tisícok a tisícok rokov. Možno, ale pre nás je to večnosť. Ako keď staré knihy hovoria o manvantarách a pralájach: pre nás sú večnosťou, aj keď nejaké skutočné či zdanlivé číslo vymedzuje ich trvanie.  

Starodávni ľudia verili, že všetky prejavené veci sa nachádzajú vo vnútri Makrobiosu, obrovskej živej bytosti. Indovia mu hovorili Brahma, ktorý sa prebúdza a zaspáva … Rovnaký príbeh existuje aj na Západe v podobe mýtu o Kráľovi sveta, ktorý sa tiež v určitom období prebúdza a v inom zaspáva. Ako vidno, existuje čosi súvislé, čo vidíme ako nesúvislé, pretože sa zameriavame len na jeden alebo druhý bod. Preto starodávni filozofi hovorili, že celý vesmír nie je žiadna náhoda, ale obrovská živá Bytosť.  Aj platonici a neoplatonici hovorili o tej obrovskej živej Bytosti, ktorej časťou je vesmír a ktorá sa z filozofického hľadiska v porovnaní s našim telom skladá z orgánov, tkanív či buniek. A tak galaxie, Slnko a planéty vo vesmíre sú len vitálnymi časťami tejto veľkej Bytosti, ktorá sa pohybuje, ktorá odniekiaľ prišla a niekam smeruje. Ak sa zbavíme svojich predsudkov, uvidíme, že všetky veci sú v pohybe.

Precestoval som egyptské púšte a iné miesta, kde už tisícky a tisícky rokov pretrvávajú veľkolepé stavby. Keď sa k nim približujeme, vyzerajú z diaľky stále ako živé, akoby z nich mali vyjsť kňazi a pozdraviť nás, ako by sa Amonove vejáre mali znovu otvoriť. Čím viac sa však približujeme, tým viac si uvedomujeme, že to všetko je piesok, že kameň je rozpukaný, že stĺpy sa opierajú jeden o druhý, aby nespadli… Ten starý chrám je ale živý, narodil sa vtedy, keď sa otesávali kamene, keď sa stavali stĺpy a vytvárali na nich rytiny. Je to Karnacký chrám, snáď najväčší chrám na svete. Tento chrám bol plánovaný predovšetkým na základe potrieb teologických, politických, sociálnych – alebo nech už ich nazveme akokoľvek. Rôzni odborníci boli poverení tým, aby našli najvhodnejší kameň na jeho výstavbu. Na zemi sa vymedzil obvod, kde mal byť postavený, a musel odrážať nebeské miery, aby pozemské symboly zodpovedali nebeským telesám a aby chrám bol mostom medzi nebom a zemou.

Vykonal sa astronomicko – astrologický výskum. Tento veľký chrám, ktorý sa rozširoval ďalej a ďalej až do ramzesovskej a postramzesovskej doby, slúžil dlho, ale pomaly sa začali prejavovať známky opotrebovania a bol opustený, rozbíjaný a ničený.

Vesmír, či už podľa súčasných teórií o veľkom tresku alebo podľa starých náboženských teórií, ktoré tvrdia, že vznikol z jednej časti tváre Brahmu, alebo, že ho stvoril určitý Boh, mal kedysi tiež svoj počiatok. Vesmír je v pohybe. Starodávni ľudia si mysleli – my filozofi to môžeme na základe našich úvah potvrdiť – že existuje to, čomu Indovia hovorili sádhana, zmysel života, pretože ho možno nájsť vo všetkých živých bytostiach.

Zakaždým odporúčam svojim poslucháčom, aby pozorovali oheň a vodu: ak vylejeme kdekoľvek trochu vody, začne stekať dole alebo sa roztekať do šírky. Vlastní akúsi múdrosť, niečo hľadá, niekam smeruje, tečie ďalej a nezastavuje sa. Ak nemôže tiecť priamo, zatáča, vytvára zákruty, obteká kamene a hory, až nevyhnutne dorazí k moru. A čo sa stane keď dorazí k moru? Teplom sa voda odparuje  a vznikajú mraky. Mraky plávajú vo vzduchu, až sa v istom okamihu premenia na dážď, ktorý padá dole. A znova je tu voda a keď dopadne na zem, bude opäť hľadať cestu k moru. A ak voda vlastní túto múdrosť, že dokáže žiť, hľadať, nachádzať, stúpať nahor a znova sa vracať s novými skúsenosťami, aby ukončila tento cyklus, prečo by rovnaké zákony života nemali riadiť aj nás? Ak sa dokonca aj naše telo z väčšej časti skladá z vody, prečo by nehľadalo rovnaký cieľ a prečo by naša duša, ako hovorí Plotínos, tiež nesmerovala k duši sveta, do istej úrovne, do určitej vibrácie, kde sa bude cítiť pohodlnejšie než tu?

Nepodobá sa to inkarnácii a dezinkarnácii, rodeniu a zomieraniu? Keď sa rodíme, je to ako mrak, ktorý určitým spôsobom zhusťuje naše duše do kvapôčok. Každý z nás je jednou kvapkou a tieto kvapky sa schádzajú, putujú spolu, všetci spoločne tvoríme spoločnosť, uzavierame manželstvá, vytvárame skupiny, kým nenastane okamih, keď sa vlejeme do mora, v ktorom sa „zdanlivo“ rozpustíme. A snáď existuje nejaká kozmická sila, ktorá nás znova zdvihne a premení na duše, ktoré opäť zostúpia na zem.

To, čo teraz vysvetľujem, je logická možnosť, ale v staroveku to bolo považované za nevyvrátiteľnú pravdu. Jedna veľmi stará hypotéza tvrdí, že to všetko má určitý dôvod, pretože keby to tak nebolo, nemyslíte, že by bol život nesmierne krutý? Bolo by to všetko skutočne bláznovstvo. Predstavte si: postavia nás na javisko sveta v Španielsku, v Tanzánii alebo kdekoľvek inde, kde sme sa narodili. Objavíme sa, sme malé deti, vravia nám, že to je maminka, otecko, tetuška, babička, vodia nás do školy, študujeme, žijeme, milujeme, nenávidíme, máme rôzne problémy, a keď sa naučíme žiť, rovnaká ruka, ktorá nás priniesla, nás začne vyťahovať preč zo života.  Keď máme najviac skúseností, keď dokážeme skutočne zvládať veci, potom nás odstránia a my odchádzame preč. Keby to všetko nemalo nejaký zmysel, keby to nemalo pokračovanie, svet by bol bláznivý.

Pozorujte nejakú úplne obyčajnú rastlinu, ktorú máte doma, a zistíte, s akou inteligenciou bola navrhnutá. Dnes sa hovorí o solárnych paneloch a využívaní slnečného svetla. Áno, ale solárne panely existovali už v období prvohôr, aby sa využilo slnečné svetlo: boli to listy rastlín. Listy rastlín využívajú slnečné svetlo pre fotosyntézu. Okrem toho vďaka kapilarite (čo fyzici odhalili pred nejakými 100 rokmi) dokážu rastliny to, že ich životné šťavy smerujú od koreňov k listom, obnovujú sa a znovu zostupujú ku koreňom. Inými slovami, všetko je podivuhodne a skvele vymyslené.

Mednanský Ladislav-Močaristá krajina na jeseň

Pozrime sa teraz na nejaké zviera, napríklad na pantera alebo tigra. Prečo je tiger pruhovaný a prečo má brazílsky panter na sebe škvrny? Tiger je pruhovaný, pretože žije medzi bambusmi a takto sa maskuje, vďaka čomu je prakticky neviditeľný. Brazílsky panter má na sebe škvrny, pretože žije v pralese, kde sú kvety a listy, a medzi týmito kvetmi a listami rôznych tmavých a zlatistých farieb splýva s okolím. To všetko vypovedá o tom, že existujú aj iné inteligencie než tá naša, ktoré vymýšľajú alebo vymysleli archetypy, ktoré riadia rastliny a zvieratá. A čo povieme napríklad o mineráloch? Videli ste ako dokonale sú navrhnuté skaly, kamene či  kryštály? Hádam ešte lepšie než Veľká pyramída? A ako je možné, že príroda vytvorila z jedinej látky, uhlíka, hutný granit a priesvitný diamant? To ukazuje, že v celej prírode existuje myslenie, ktoré nás riadi, že všetko je dokonale vymyslené.

To alebo Ten, kto vymyslel, že sa améba pohybuje takým zvláštnym spôsobom, že vtáky majú duté kosti, aby boli ľahšie a mohli lietať, kto navrhol rybám šupiny, aby mohli ľahšie prenikať vodou, a vybavil ich plávacím mechúrom, aby mohli stúpať a klesať ako dnešné ponorky, prečo by teda ten, kto to všetko vymyslel, nevymyslel tiež naše usporiadanie, a to nielen fyzické ale aj psychické a mentálne a koniec koncov i náš cieľ?

Prečo veriť tomu, že sa táto kozmická inteligencia zaoberá rastlinami, zvieratami a minerálmi a nemyslí na nás ľudí, hoci sme tiež živé bytosti? Život existuje a Niekto ho kvôli Niečomu dokonale vymyslel a prepočítal. Prečo? Prečo sa vynaložilo toľko intenzívneho premýšľania, aby všetky veci získali taký krásny súlad? Musí to byť na niečo dobré. Nikto nestavia most, keď po ňom nikto nebude chodiť. Nikto nestavia loď, keď na nej nikto nebude plávať. Nikto nevyrába stoličku, keď na nej nikto nebude sedieť. Je zjavné, že naša základná štruktúra a štruktúra prírody boli na niečo vytvorené, aby boli využité niečím, čo bude trvať dlhšie než samotná vec, niečím, čo ich dokáže použiť.  A to „niečo“, ktoré ich bude používať, my filozofi nazývame Duša, Duch, ktorý prestupuje vecami.

Keďže sme uvrhnutí do tohto žalára z mäsa, do svojich ekonomických, rodinných a existenčných problémov, je niekedy samozrejme veľmi ťažké premýšľať o týchto otázkach. Spomínam si na úryvok z knihy Ovídia Nasa Umenie milovať, ktorý na mňa veľmi zapôsobil, keď som ho čítal prvýkrát.  Ako viete, Ovídius bol veľký básnik z čias cisára Augusta a často veľmi hýril. Rád si v noci vyšiel so ženami, rád pil, chodil spávať veľmi neskoro (lepšie povedané zavčas rána, keď vychádzalo slnko). Ale okrem toho všetkého to bol Ovídius. Rozpráva nám, okrem iného, čo sa mu prihodilo s jednou z jeho mileniek, pre ktorú vymyslel meno (v tých dobách bolo otázkou cti neuvádzať mená dám, ale vymýšľať si ich. Bol to dobrý zvyk). Volal ju Korina a nevie sa, ktorá zo žien to bola. Ovídius rozpráva, že pri jednej príležitosti sa dostavil do Korininho paláca, do paláca dámy z vysokej rímskej spoločnosti, ktorá vlastnila úžasné poklady, napríklad papagája dovezeného snáď z Indie, ktorý vedel rozprávať. Papagáj opakoval všetko, čo mu hovorila, odpovedal, rozprával sa s ňou a bol jej dobrým priateľom. Keď Ovídius prišiel do paláca, uvidel uplakanú Korinu, ako drží papagája, ktorý vyzeral ako mŕtvy. Papagáj jej ležal na rukách a Korina plakala. Ovídius sa jej pýtal: „Prečo plačeš Korina?!“ A ona odpovedala: „Spomínaš si na toho papagája, ktorý sa s nami rozprával, opakoval všetky naše milostné slovíčka, naše piesne, bol naším krásnym skvostom, zeleným ako smaragd?“ Dnes je z neho kôpka peria, nič viac. Kde je ten papagáj? Čo sa s ním stalo? Prečo majú veci svoj koniec?“ Ovídius sa ju pokúsil utešiť, zasvätiť do vecí, o ktorých Korina nič nevedela a povedal jej: „Musíš vedieť, Korina, že existuje nebo, kde sú ľudia, ale že existuje aj nebo pre zvieratá. A medzi ľuďmi a zvieratami je úzky pás, v ktorom sa nachádzajú tie najlepšie zvieratá, ktoré sa dokonca vedia rozprávať s ľuďmi a opakovať ich slová. A práve tam sa tešia z toho, že si pripomínajú hlasy  svojich pánov.

Ladislav Medňanský - Údolie s dravými vtákmi

Potom sa znovu vracajú na zem, aby sprevádzali ľudí.“ Korina s plačom odvetila: „Nie, nerozprávaj mi o tom. Mám tu len kôpku zeleného peria, už to nie je môj papagáj  a nikdy nebude.“ A v tom papagáj z posledných síl pred smrťou zdvihol hlávku, pozrel sa na Korinu a povedal: „Korina, Korina, smrť neexistuje.“

Je veľmi pekné nachádzať tieto starodávne príklady. Je veľmi pekné myslieť si, že niekedy zvieratá, rastliny či stromy umierajú v pokoji, pretože vlastnia poznanie, ktoré sme my stratili, keď sme preintelektualizovali náš život. Stratili sme poznatky o svojej vlastnej večnosti, stratili sme poznatky o svojom vlastnom vnútornom živote, stratili sme poznatky o svojej vlastnej nesmrteľnej duši.  Dnes musíme tieto poznatky znovu získať, pretože napriek nášmu technickému pokroku sme vnútri niekedy smutní. A napriek tomu, že žijeme vo veľkomestách, že sme medzi ľuďmi, že sa s nimi môžeme rozprávať, čítať noviny, pozerať televíziu alebo počúvať rádio, sa niekedy cítime veľmi osamelí, hrozne osamelí. Niekedy by sme si priali, aby nám niekto povedal niečo také, čo vravel ten papagáj o smrti, že neexistuje, že život má zmysel, že má smer. A je zrejmé, že ho má.

Ak uvidíte šíp letiaci vzduchom, nepomyslíte si, že vyšiel z luku a že mieri k terču? My vidíme z celého života šíp letiaci vzduchom, a ten šíp vystrelil Božský lukostrelec. Kedysi sme boli, za sprievodu nepostrehnuteľného zvuku, vystrelení do času a priestoru, ale raz dorazíme na nejaké miesto. Celý náš život má zmysel. Zmysel majú naše radosti, pretože nám dávajú silu žiť ďalej a zmysel majú aj naše bolesti a slzy, pretože nám umožňujú zbierať skúsenosti, robia nás o niečo múdrejšími a snáď aj lepšími.

Tí, ktorí sa spolu smiali, vedia, aké je to dobré pre nadšenie, a tí, ktorí spolu plakali, vedia, aké je to dobré pre zblíženie duší. Pretože v tomto živote a v tejto prírode nie je nič naozaj zlé, všetko je vo svojom skrytom zmysle dobré.

Prof. Jorge Angel Livraga

Zakladateľ Medzinárodnej organizácie

Nová Akropolis

text:

http://www.akropolis.sk

Ladislav Medňanský-Rieka Poprad pri Strážkach

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s