Nemôžem mlčať

Tibor Eliot Rostas – Nemôžem mlčať

Izrael je posledným útočiskom rasizmu a apartheidu

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Jeho kniha Mlčanie prelomila ticho nad tabuizovanými témami spochybnením mýtov o západnej civilizácii, jej proklamovanej slobode a demokracii. Stala sa slovenským bestsellerom, pretože otvorene vyslovila to, čo si mnohí myslia, ale obávajú sa povedať nahlas, aby ich novodobí ideológovia neobvinili z konšpirácie, nacionalizmu a iných izmov. Tento antiglobalista a vyznávač Gándhího cesty nenásilného odporu satjágraha je všestranne vzdelaný mladý muž postrevolučnej generácie, patriaci k nemnohým jedincom, pre ktorých mlčať nie je zlato, ktorých nemožno oklamať manipulačnými technikami médií a hlásnych trúb globalizmu. Hudobník, výtvarník, esejista a filozof Tibor Eliot Rostas.

***

 Tibor

Ako by ste charakterizovali sám seba?

V prvom rade sa cítim ako muzikant, ale vzdelanie mám výtvarné a živím sa písaním.

 Dá sa to chápať tak, že ste v podstate hudobník a výtvarné umenie a písanie je čosi ako doplnková záľuba?

Nie celkom. S hudbou a výtvarným umením sa spája vyjadrenie emócií, takže to nejakým spôsobom korešponduje. Od šiestich rokov som chodil na klavír a moja prvá učiteľka o mne hovorila, aký som veľký talent a riaditeľ vyhlásil, že to sme tu ešte nemali. Lenže potom som dostal druhú učiteľku a tá sa už vôbec nepozerala na to, čo hrám, ale ako hrám a začala ma biť po prstoch. Tak vybila zo mňa lásku k hudbe. Paradoxne som jej za to vďačný, lebo po nejakom roku-dvoch som sa začal na tom klavíri sám hľadať. Nebola to už hra podľa nôt, ale zrazu to bola hra podľa toho, čo som cítil. K tomu sa viaže skladanie textu k hudbe, teda písanie básní. Keď som mal pätnásť, uverejnili mi prvú báseň v literárnej prílohe Pravdy a z toho pubertálneho obdobia mám v rukopise tri zbierky básní.

Po revolúcii 1989 ste sa ešte ako študent stali pravdepodobne najmladším šéfredaktorom časopisu Verejnosť. Ako k tomu prišlo?

Nešlo o celoslovenské noviny, ale o regionálnu Verejnosť. Jednoducho, na plenárnom zasadnutí Verejnosti proti násiliu v Novej Dubnici a Trenčíne ma ktosi navrhol za šéfredaktora novín asi preto, že bolo o mne známe, že píšem. Ako devätnásťročný študent som to považoval za poctu, ale táto moja kariéra trvala krátko. Po dvoch číslach som odtiaľ odišiel, lebo som pochopil, že mám viesť noviny, ktoré mali slúžiť na vyrovnávanie účtov. Neboli to moje ideály, nechcel som ísť touto cestou.

Čo bolo impulzom, že ste sa začali venovať filozofii, čo utváralo váš svetonázor?

Ako mladý človek som cítil, že nie ku všetkému je možné sa vyjadrovať. Tento pocit som mal pred rokom 1989 a mám ho aj dnes. Vždy ma iritoval problém slobody slova. Môj svetonázor nie je ukotvený v nejakej ideologickej prizme, ale v tom, že sa snažím hľadať spravodlivosť a pravdu.

Niektorým nemenovaným obdivovateľom americkej politiky sa nepáči vaša kritika Spojených štátov a ich spojenca Izraela. Z čoho vyplýva váš postoj k politike týchto štátov?

Nie som osamoteným kritikom. To, že sa dnes vo svete častejšie vyslovujú kritické slová na adresu Spojených štátov a Izraela, nie je spôsobené tým, že by boli ľudia zaujatí, ale tým, že frekvencia negatívnych činov, ktoré pochádzajú z týchto krajín, je vyššia ako v iných krajinách.

Kdesi ste sa vyjadrili, že sionizmus je dnes najnebezpečnejšia a najextrémnejšia forma rasizmu. Čím to zdôvodňujete?

Slovami svetoznámeho židovského spisovateľa Israela Shamira: „Izrael je jediným čiernym bodom na mape sveta, posledným útočiskom rasizmu a apartheidu. Tento štát vraždí ľudí a berie za to peniaze od Ameriky.” Presnejšiu odpoveď by vám mohli dať obyvatelia okupovanej Palestíny.

Podobné názory možno počuť len mimo nášho mediálneho priestoru. Naša informovanosť o politike za našimi hranicami je jednostranná a vo všeobecnosti nízka. Prečo?

Médiá sa riadia politickými záujmami a, prirodzene, záujmami vlastníkov, ktorí koexistujú v rámci nadnárodného kapitálu. To predsa všetci vieme – kapitál nemá vzťah k národu, štátu, preferuje len svoje obchodné záujmy, ktoré transponuje do nejakých ideológií. Môžeme hovoriť o obmedzenej slobode slova. Ak sa chce redaktor v médiu slobodne vyjadrovať, má tú možnosť, ale vyjadrí sa slobodne iba raz, pretože na druhý deň tam už nebude. Jeden z najvýznamnejších žurnalistov John Pilger hovorí, že ak by novinári nazývali veci pravými menami namiesto hlásania poloprávd a lží, tak by vojna v Iraku, Afganistane či Líbyi pravdepodobne nebola.

vivaPrečo teda nenazývajú médiá veci a udalosti pravými menami? Prečo manipulujú, prečo sú plné podružných a hlúpych informácií o celebritách, o svete hojnosti, konzumu a zábavy?

Ide o to, aby sme otupeli, aby sme zabúdali na existenčný strach, aby sme každodenné neistoty prekryli malými radosťami, konzumom, kultom vecí.

 

V záujme koho a čoho je, aby sme otupeli?

V záujme moci. Táto moc je neviditeľná, anonymná, ovládajúca svet prostredníctvom peňazí centrálnych bánk. Nie sú to nejaké chiméry, ale fakty. Vyjadrujú sa o tom laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku, napríklad Joseph Stiglitz. Kto čítal jeho knihu Iná cesta k trhu vie, že sú tam vyjadrenia spochybňujúce legitimitu Medzinárodného menového fondu, ktorý je príkladom toho, akým spôsobom sa inštitucionalizuje svetová mafia.

A táto mafia vytvára ten náš svet vojen, krviprelievania, vyvlastňovania národov a vytvárania nesvojprávnych bytostí, ktoré majú zdanlivý pocit, že žijú v slobode a demokracii. Fór je v tom, že hovoriť môžete čo chcete, ale keď začnete nabúravať dôveru v systém, ktorý si prácne budujú, vzniká problém. Celý svet, tak ako peniaze, je postavený na dôvere. Keď prestanú ľudia dôverovať peniazom, tak je problém, pretože peniaze sú len papiere. Keď prestanú dôverovať skupine ľudí ako Šebej a Hríb, postavenej na presadzovanie nejakej ideológie, tak je to problém pre nich a ich ideológiu.

Médiá sú preto také dôležité, aby udržiavali dôveru?

Médiá nahrádzajú šamanov, udržiavajú v ľuďoch mytológiu. Povedzme si pravdu – osemdesiat percent ľudí sa neaktivizuje, potrebuje mytológiu, dvadsať percent ľudí sa zaujíma, čo sa okolo nich deje a z toho možno len päť percent vidí veci reálne a vyvíja nejaké aktivity. Úlohou médií je udržať masu ľudí v pasivite.

Kto vystúpi z pasivity, stáva sa nepohodlným. O Rostasovi oponenti a blogeri v Sme píšu ako o šíriteľovi konšpiračných teórií. Neprekáža vám takáto nálepka?

Robím si z toho žarty. Keby som mal napísať niečo proti Rostasovi, tak by som vedel nájsť lepšie argumenty. Týmto tzv. oponentom ide o to, aby zamedzili ľuďom dôverovať niekomu alebo niečomu, čo nie je od nich, pretože strácajú možnosť ovplyvňovať ľudí. Spôsobom ako čosi spochybniť sú útoky nie na myšlienku, ale útoky na nositeľa myšlienky ad hominem, čiže budú o človeku hovoriť, že je blázon, neonacista, extrémista, antisemita. Lenže to nie sú argumenty. Snažím sa vžiť do kože tých oponentov, ale nenachádzam dôvod, prečo to robia. Sú v tom peniaze alebo ideológia?

Čím vlastne argumentujú vaši oponenti?

Napríklad najčastejšie hovoria, že v knihe Mlčanie píšem, že Američania si 11. septembra 2001 zhodili dvojičky sami riadenou demoláciou. Je to lož, nič také netvrdím, ja len uvádzam celý rad osobností, ktoré spochybňujú oficiálnu verziu pádu veží Svetového obchodného centra: 220 vojenských špecialistov, právnikov i vládnych činiteľov,1 500 architektov a inžinierov, 400 významných univerzitných profesorov atď.

Prečo sa toľko rešpektovaných osobností, špecialistov aj novinárov stále zaoberá touto katastrofou, keď je predsa známa správa 9/11 Commission Report, výsledný dokument vyšetrovania komisie zriadenej vládou USA?

Asi preto, že ten výsledný dokument má slabé miesta, že je odborne spochybniteľný. Pád dvojičiek je čosi ako novodobý požiar Reichstagu alebo výstrel z Aurory. Keby sa celé ľudstvo sústredilo na vyriešenie problému, čo sa tam v skutočnosti udialo, tak by sme sa významne posunuli a všetky oficiálne i neoficiálne verzie by sa zosypali ako domček z karát.

Mnohí apologéti americkej demokracie však nepripúšťajú nijaké pochybnosti a iné názory považujú za konšpiračné teórie, ktoré sú výplodom chorých mozgov…

František Šebej s donkichotovskou aurou bojuje proti sedemhlavému drakovi konšpirácií, ktorého aktivita vraj môže viesť k zničeniu civilizácie. My sme pána Šebeja veľmi slušne pozvali na diskusiu, ktorú usporadúvame každý mesiac v divadle Malá scéna, aby nám povedal svoj názor, ale neunúval sa. Namiesto vecnej diskusie počujeme z jeho strany len slová plné zloby a nenávisti. Nechápem prečo, aj keď tomu vlastne rozumiem, len sa to obávam vysloviť nahlas.

 V knihe Mlčanie ste vyslovili zaujímavú myšlienku, že strach je generátorom, ktorý umožňuje fungovanie systému ovládajúceho ľudí. Čím zdôvodňujete túto tézu?

O strachu hovorí Biblia aj védske texty. Najdôležitejší ľudský strach je strach zo smrti a v podstate aj ten podružný strach zo straty zamestnania je odvodený zo strachu zo smrti. Strach z neistoty čo bude zajtra, strach z neschopnosti uplatniť sa, strach z nesplácania hypotéky, z nedostatku peňazí, z chorôb, strach z vojen, všetok ten strach určuje povahu a spôsob nášho života. Od narodenia až po smrť zápasíme so strachom. Preto je v záujme tých, ktorí sú správcami systému, udržiavať strach v permanencii. Bez strachu by sa tento systém rozpadol.

Aká je technológia strachu v našej súčasnej spoločnosti?

Keď hovoríme o našej západnej kultúre, tak je to strach človeka z prerušenia možnosti sebarealizácie, to znamená, že ho spoločnosť vylúči, že ho deklasuje. Prejavuje sa to tak, čoho som svedkom na akademickej pôde, že profesori majú strach vyjadriť sa k tomu, čo už raz bolo zaradené do kategórie konšpiračných teórií. Boja sa, že by to spochybnilo ich vedeckú autoritu. Na pracoviskách je množstvo príčin podobného strachu. Najspoľahlivejšou technológiou ovládania človeka uväzneného v labyrinte moci je vyvolávanie strachu vojnou. Je to geniálne vytváranie strachu, ktorým nám militaristický priemysel demonštruje, akú má obrovskú moc. Ukazovanie smrtiacich efektov moderných zbraní na CNN nie je samoúčelné.

Najväčšia bomba na svete, vážiaca 13 600 kilogramov, známa ako Massive Ordnance Penetrator, v USA špeciálne vyvinuli proti opevneným podzemným krytom v Iráne. Nie sú zvrhlé tie ustavičné hrozby „humanitárneho” bombardovania a tzv. vojenských misií?

Samozrejme, hrozby vojnou z pozície moci a najmä samotné vojny sú zvrhlosť. Ale svet je taký, aké sú naše myšlienky.

Strach ľudí v modernej dobe narastá?

Áno, strach sa stupňuje. Dvadsiate storočie bolo storočím strachu, veď ľudstvo prežilo dve svetové kataklizmy. Ale ak v 2. svetovej vojne padlo na zem 2, 7 milióna bômb, tak o dve dekády neskôr bolo na územie Vietnamu zhodených 8 miliónov ton bômb, teda takmer trojnásobok. Tie čísla hovoria za všetko.

Je strach nemenná kategória? Dá sa proti technológii strachu, ktorou moc ovláda masy ľudí, niečo robiť?

Záleží to na tom, do akej miery a koľko je človek schopný obetovať. Ak sa pohybujeme v rámci absolútnych kritérií, ak ste ochotní obetovať život, potom sa vôbec nemôžete báť.

Vy nemáte strach?

O seba nemám, iba ak o svoju rodinu. Keď vidím v médiách zabité deti v Palestíne, telá detí po bombardovaní Vietnamu, Srbska, Iraku, uvedomujem si, že mám tiež deti a cítim sa spoluzodpovedný, keď proti tomu nič nerobím. Nejdem zachraňovať ľudstvo, ale pýtam sa: Ako ďaleko musí zájsť utrpenie ľudí, aby sme mohli povedať, že sa nás to netýka? Dvesto, päťsto kilometrov? Kde je tá hranica?

Od Novembra 1989 nás delia dve desaťročia. Splnili sa vaše predstavy o zmenách k lepšiemu, ktoré ste mali vtedy ako študent?

V novembri nám nešlo o to, že namiesto trabantov chceme mercedesy. Mali sme ideály, chceli sme spravodlivejšie usporiadanie nášho sveta, lenže čoskoro sme zistili, že nám ukradli majetok, a čo je ešte horšie, že nám ukradli ideály. Tie ideály však nemôžeme len tak pochovať, keď ich niekto zopsul. Musíme ísť ďalej, musíme hľadať cesty, ako sa dopracovať k spravodlivejšej spoločnosti ako máme dnes.

 Čo potrebujeme k tomu, aby sme našli tú cestu?

Potrebujeme impulz, spúšťací mechanizmus či osobnosť schopnú obetovať sa. Len si spomeňte, čo bolo spúšťacím mechanizmom tzv. nežnej revolúcie. Fiktívna osoba údajne zabitého študenta Šmída alias Žifčáka bol fenomén, ktorý stačil na vyvolanie masových protestov.

Vaše pravidelné krátke vstupy v rádiu Viva, v ktorých ste sa vyjadrovali k vývoju vo svete, k bezpráviu, vykorisťovaniu, biznisu so smrťou, k súčasným manipulátorom, hrozbám globalizácie, vyvolali celý rad pozitívnych ohlasov, ale aj odmietavé reakcie. Ako k tomu prišlo, že ste mohli v súkromnom rádiu zverejniť neželané, tabuizované témy?

Vždy ma zaujímali problémy globalizmu. Zapojil som sa do organizovania slovenských demonštrácií Global Evolution Day, kde som mal zopár verejných príhovorov. Potom ma zavolali do Slovenského rozhlasu, že ich to zaujalo a či by som nemohol k tomu povedať čosi viac. Nahrali tam so mnou asi polhodinový rozhovor, v ktorom som bez okolkov hovoril o tom, čo dovtedy v našom éteri nebolo počuť. Lenže v deň, keď sa mal rozhovor vysielať, som sa od redaktorky dozvedel, že sa tak nestane, vraj preto, že nie je o rozhovor záujem. Spolu s ďalšími kolegami sme o postupe rozhlasu okamžite informovali verejnosť na našej internetovej stránke. Vzniklo z toho haló a RTVS musela zareagovať. Hovorca Richard Šümeghy zdôvodnil nezaradenie príspevku do vysielania technickou chybou strihu. Potom som išiel do rádia Viva, kde mi v rannom vysielaní umožnili povedať to, čo mi nedovolili vo verejnoprávnom médiu.

Nie je to paradox, že si verejnoprávna inštitúcia dovolila cenzorsky zasiahnuť a komerčné médium sa zachovalo správne?

Neviem, pravdepodobne si vo Vive uvedomili, že niektoré moje myšlienky je potrebné zverejniť, dostať medzi ľudí.

 Nezostalo však len pri tomto jednom rozhovore…

Po niekoľkých stretnutiach s vedením rádia sa rozhodlo, že budeme vo vysielaní mojich príspevkov pokračovať. Myslím si, že rádio Viva na seba vzalo bremeno, ktoré má niesť verejnoprávne médium. Tým, že umožnilo zaznieť aj iným názorom, ako sú forsírované v hlavnom prúde, učinilo niečo, čo je v súčasnom mediálnom svete nepredstaviteľné.

Keď sme v lete v minulom roku počúvali vaše príhovory, mysleli sme si, že zle počujeme. Pre mnohých to bol šok, podobný ako keď sme počúvali v minulom režime zakázané zahraničné vysielanie. Ako to prijímali rozhlasoví poslucháči?

Pýtali sa podobne ako vy: „Je to vôbec možné?” Na základe týchto reakcií som si položil otázku: Nenachádzame sa náhodou v ďalšej totalite?

A zasa sme uviazli v bludnom kruhu strachu. Politológovia a novinári sú navlečení do rovnakej uniformy, renomovaní historici sa boja povedať svoj vlastný názor, odlišný od všeobecne prijímaných formulácií, ktoré nám ktosi nanútil. Kde ste našli odvahu hovoriť čosi iné? Neuvažovali ste o tom, že si pokazíte reputáciu?

Pravdaže, niekoľko sekúnd som uvažoval, čo mi asi povedia na vysokej škole, akého hada si chovajú na prsiach, veď tento nedôveryhodný element nerešpektuje oficiálnu rétoriku, veď on hovorí o židoch, veď už len vyslovenie slova žid zaváňa antisemitizmom. Neviem, či som odvážny, ale nemôžem mlčať.

Čo bude nasledovať po knihe Mlčanie?

Mlčanie II.

Je vo vašej druhej knihe nejaký obsahový posun oproti prvej knihe?

Myslím si, že je – viac sa vyjadrujem k domácim témam a domnievam sa, že som aj tvrdší. Mlčanie 2 je pre mňa dôležitá kniha, pretože dáva zmysel celej mojej práci, dáva odpoveď, ktorá by mohla byť alternatívou k tomu, čo sa dnes deje.

Akú alternatívu ponúkate?

Alternatívu návratu, cestu späť k tradíciám, hodnotám, morálke, ktorej kolaps práve zažívame. Mám na mysli cestu späť k ľuďom, cestu od betónových džunglí k prírode, k pôde, ktorá leží ladom.

Nie je problém aj v tom, že uvažujeme v ekonomických kategóriách, ale nie v morálnych, že zažívame krízu politiky, ale aj krízu osobností?

Dnes absentujú také osobnosti ako Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik. Dnes sa politický boj odohráva v postprodukčných štúdiách, odkiaľ vychádzajú vyretušovaní politici ako karikatúry módnych kolekcií. Je to zlý vzorec. Keby som bol politik, čo z princípu nemôžem byť, tak by som sa nevystavoval na bilbordoch, neprijal by som nič z tých mechanizmov a schém, ktoré vylučujú akúkoľvek zmenu. Politici sa pohybujú v rámci vymedzeného priestoru, sú v ohrádke a boja sa prejsť cez ten pomyselný špagátik.

Hovoríte, že sa na špirále vývoja nachádzame v dobe úpadku morálky a hodnôt. Máme nejaké východisko?

Žijeme paradoxne v dobe, ktorá nám ponúka neuveriteľné množstvo spôsobov, ako si zjednodušiť a spohodlniť život. Na druhej strane technologické a technické vymoženosti nás predbehli, morálne sme na ne nedozreli, v mnohých oblastiach sme stvorili globálneho Frankensteina, ktorý sa nám vymkol spod kontroly. Vieme ovládať ľudí strachom a rôznymi motiváciami základných túžob chceme peniaze, moc a chceme rozptýlenie a zábavu, o ktorej Blaise Pascal povedal, že je našou najväčšou biedou, lebo rozptýlením sa jej snažíme utiecť. Z môjho pohľadu je toto obdobie prelomové, je to veľká príležitosť a je na nás, či nás udupú, alebo niečo zmeníme. Som šťastný, že som na správnej strane, že robím to, čomu verím. A myslím si, že máme reálnu šancu zmeniť dobu.

Je naozaj možné vymaniť sa z globálneho tlaku moci, peňazí, tlaku na rozvrat tradičnej rodiny, etablovanie zvráteností, ktoré na nás každodenne doliehajú z médií?

Musíme začať od seba. Moja druhá kniha sa začína tým, že všetko zlo, o ktorom hovoríme, priznávam v sebe, pretože som súčasťou toho zla, ja ho vytváram. Tým, že o ňom nehovorím, vlastne ho legitimizujem. Ale bez toho, aby sa človek obetoval, to nejde. Jednoducho, musíte vidieť tú obeť, toho ukrižovaného, musíte vidieť človeka, ktorý sa obetuje, musíte sa dotknúť obety, tak ako neveriaci Tomáš z Nového zákona.

***

Fotografie:  http://www.extraplus.sk/content/view/2858

Tibor Eliot Rostas si myslí, že rádio Viva vysielaním cyklu Mlčanie na seba vzalo bremeno, ktoré má niesť verejnoprávne médium.

„Médiá nahrádzajú šamanov, udržiavajú v ľuďoch mytológiu.”

Počas pobytu v Nepále.

Vo všetkom vždy musíme začať od seba, hovorieva Tibor Eliot Rostas.

zdroj

http://www.zemavek.sk/

This entry was posted in Information. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s