Velestúr – runové nápisy na skale

00

http://www.tajnedejiny.sgo.sk

Úvod

Nápisy na Velestúre ostávajú už takmer 150 rokov témou, ktorou sa oficiálna veda nechce zaoberať. Je to „háklivá“ vec, pre vedu „nebezpečný prípad, kauza, pri ktorej sa nikto nechce pošpiniť. Ako keby stále platilo, že domnelá „pravda“ platná v súčasnej histórii v kauze Velestúr nech ostane v stave „status quo“, teda v zmesi právd, poloprávd, obvinení, nech ostane nedopovedaná, neskúmaná. Že sa takto Slovensko ochudobňuje o významnú pamiatku, a že na menách serióznych ľudí dodnes ostávajú škvrny klamstiev, to oficiálnu vedu netrápi. Ako keby platilo: nech tá „špina“ , aj keď nepotvrdená a čo je horšie, neskúmaná objektívnymi sudcami (v našom prípade naozaj serióznymi historikmi) ostane špinou na dávno mŕtvych ľuďoch.

Týmto príspevkom chcem zosumarizovať doterajšie dostupné informácie, zoradiť ich do chronologického sledu, často využitím citovania z diel, ktoré považujem za dôležité pre úvod do tejto kauzy, a v neposlednom rade chcem týmto splniť chlapské slovo, ktoré som dal Jiřímu Riegrovi, že jeho málo známa (ba na Slovensku takmer neznáma) interpretácia velestúrskeho nápisu sa dočká širšej publicity. Okrem stanoviska J.Riegra najviac logických a nespochybniteľných faktov a dôkazov o nevine Križka podal Dr.Bukovinský, ktorého práca je málo známa a aj týmto spôsobom ju chcem vyzdvihnúť a ukázať širšej verejnosti.

Poloha

Nápis  na Velestúre sa nachádza na južnej skalnej stene vrcholu Velestúr (1254,4m). Tento vrch patrí do geomorfologickej jednotky Kremnické vrchy. Leží v strede spojnice Kremnicou a Banskou Bystricou, teda východne od Kremnice a západne od Banskej Bystrice.

Ak si dokážeme predstaviť krajinu medzi Kremnicou a Banskou Bystricou pred 1000 rokmi, a nebudeme zaťažení dnešným pohľadom na dnešnú cestnú sieť, kde cesty sú vedené prevažne údoliami zregulovaných riek a potokov (pripomínajúcich skôr kanály), tak sa  Velestúr nachádza neďaleko stredu ideálnej spojnice spomínaných miest, teda neďaleko sedla Tri kríže, odkiaľ sa cesta z Kremnice do Banskej Bystrice resp. z Banskej Bystrice do Kremnice začína zvažovať smerom dole a do druhej polovice. Neďaleko sedla Tri kríže sa nachádza vrch Velestúr, pod vrcholom ktorého sa priam ideálna kolmá stena doslova ponúka na zaznamenanie nejakého historického zápisu. Tento fakt som si overil v teréne, doteraz sa mu venovalo málo pozornosti, pričom tento nespochybniteľný fakt je ľahko overiteľný pre každého pochybovača. Bez overenia v teréne sú všetky námietky vykonštruované od písacieho stola iba nezmyslami.

V sedle Tri kríže dôležitá cesta križuje hlavný hrebeň Kremnických vrchov, ktorým zase viedla cesta smer Sever – Juh. Táto cesta (dnes v tomto úseku je červenou značený turistický chodník) vedie doslovne niekoľko krokov od slávneho nápisu. Treba upozorniť na fakt, že západne od vrcholu Velestúr sa nachádza vrch Smrečník s výhľadom na kremnickú stranu, v minulosti navštevované kultové miesto, čo svojim výskumom potvrdil aj jeden z najlepších odborníkov v tejto oblasti Dr.Rudolf Irša.

 

Velestúr, turistické značenie.

Rovnako treba  vziať na vedomie, že východným smerom „suchá cesta“ plynulo klesá hrebeňom do obce Horné Pršany a potom cez Radvaň do Banskej Bystrice, a že aj tu je avizovaný kameň s nápisom – tzv. Malachovský nápis, alebo nápis na Vysočine. Týmto by bolo treba venovať pozornosť v samostatnom príspevku, pretože ich objavenie, preskúmanie, rozlúštenie môžu iba pomôcť zaujať objektívnejšie stanovisko k nápisom na Velestúre. Preto nie je pravda, že nápis na Velestúre je „mimo sveta“, ako to tvrdí pochybovač a nepriateľ nápisu Vlado Uhlár.

 Velestúrsky nápis

Velestúrsky nápis prezentoval širšej slovenskej verejnosti Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I.  Popísal samotný objav a dešifroval nápis.  Pozrime sa na časť jeho výpovede z roku 1868:

Podal som v Sokole – roku 1862 č. 10, r. 1863 č. 21 a r. 1865 č.1 – tri starobylé nápisy, z nichžto dva nachodia sa posiaľ na kremnickom pohorí, tretí však – malý to zlomok – v sbierkach Matice Slovenskej. Ten v Sokole najsámprv uverejnený nápis pokúsil sa rozlúštiť p. M. Chovanec a podal svoje pojednanie o ňom v Sokole r. 1864 č. 1, str. 14 – 16; avšak posiaľ som nič nečítal, žeby bol niekto pokúsil sa prečítať i nápis velestúrsky a zlomkový a vyskúmať jejich obsah.

Ja som sa ovšem pustil do toho, chtiac zvedeť, čo títo ctihodní svedkovia o dávnej minulosti hovoria; lež čakajúc ustavične, že podá niekto iný o nich svoju mienku, odkladal som stále uverejnenie svojich náhľadov o týchto nápisoch a výsledkov svôjho bádania. Treba však, aby niekto urobil počiatok v tejto veci, aby sa dostala do triebenia a pretriasania i aby takto vyšiel na vrch opravdivý smysel týchto nápisov. A toto ma núti, aby som ďalej neotáľal, lež sdelil i širším kruhom, čo som posiaľ vyskúmal ja. Tým viac zdá sa mi to byť na čase, ponevádž velestúrsky nápis stojí v úzkom spojení s Bolského rozpravou o Eturum-e, uverejnenou v 2 sväzku III. a IV. ročníka „Letopisu Matice Slovenskej“ na strane 39. a 40.

Aby však o týchto nápisoch i tí úplnú a na koľko možno podrobnú vedomosť mali, ktorí o nich posiaľ nič neznali, i aby tak tým ľahšie pokúsiť sa mohli o jejich rozlúštenie, držím za potrebné, pripomenúť o týchto nápisoch všetko to, čo je mne samému o nich známo.

Bolo to v lete roku 1860, keď – zanášajúc sa študovaním Kollárovej Staroitalie Slavjanskej – bol som upozornený, že i na kremnickom pohorí sú na jednom kameni jakési čiary vytesané, ktoré posiaľ ešte nikto nemohol prečítať. Zvedev toto a nemohúc dostať vodiča, vybral som sa v septembri sám na kremnické pohorie, chtiac tie čiary vyhľadať a odkresliť. No moje celodenné namáhanie bolo marné; bo som nenašiel, čo som bol vyšiel hľadať. Avšak na zpiatočnej ceste stretnul som jednoho starého, do ktorejsi z druhej strany tohto pohoria ležiacich dedín ubierajúceho sa sedliaka, ktorý sa ma opýtal, zkade idem a dovedev sa o mojej celodennej bezvýslednej práci, stál úsilne na tom, aby som dal pokoj tým čiaram, lebo je to – vraj – čarodejnícke písmo. Táto výpoveď povzbudila ešte viac moju zvedavosť i požiadal som tohože sedliaka, aby mi povedal, kde je to písmo a čo mu je o ňom známo. „Hia,“ odpovedal ten starec na moje otázky,

 „tie čiary sú vykresané na jednej skale, ktorá vyzerá jako dáky hrob a leží na Smrčníku, na dobré troje strelenie od troch krížov sem k tejto – totiž k severozápadnej – strane; ale vám neradím ta chodiť, lebo je ono veru nie dobre žartovať sa s takými vecami.“

Na moje ďalšie naliehanie, aby mi povedal, čo zná o tom písme, hovoril:

„Kým som ešte bol chlapcom, rozprával mi môj starý otec, že voľakedy v týchto horách riastol jeden strom a na tom strome bolo jedno zlaté jablko, ktoré strážil vojak s mečom. Tu však priletel raz tam z tade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatimi hlavami a chcel to jablko sožrať, ale vojak mu to nechcel dovoliť, I strhnul sa medzi tým vojakom a tým šiarkanom boj, ktorý trval celých deväť dní a deväť nocí. Potom premohol vojak šiarkana a zabil ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a letelo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko za hory. Keď vojak videl, že je zlaté jablko ochránené, vzal svoj meč a vykresal ním tie čiary, čo ste ich dnes hľadali. Môj starý otec mi síce hovorieval, že má byť to písmo na tých horách, ale kdeže ho nájdeš, hriešny človeče, keď bola tá skala machom zarastená. Iba keď pre dakoľkými rokmi na týchto vrchách horu rúbali, oddrapila jedna jedľa, keď padala, ten mach z tej skaly, a od tých čias viem, kde to písmo leží. Nechoďte tam, lebo ešte raz vám vravím, že je to čarodejnícke písmo, bo tam – vraj – z toho šiarkana veľa jedu vytieklo.“

Znajúc už niečo určitejšieho miesto, na ňomž mám ten nápis hľadať, vybral som sa roku 1861 v jaseni poznovu na naše pohorie a tentokrát som lepšie pochodil. Našiel som totiž skutočne sťaby na spôsob nepravidelnej, trojplochovej prismy okresaný a hrobovému rovu, čiže mohyle podobný kameň a na ňom mnou hľadaný nápis. Kameň tento je asi 5 stôp dlhý a blízko dvoch stôp tlstý. Jeden jeho koniec leží k východu, druhý prosto k západu obrátený. Jako vyzerá jeho spodnia plocha neznám. Plocha k juhu obrátená je prázdna, lež na severnej je nápis. Kameň tento i s jeho nápisom vykreslený je na pripojenom obraze I.

02_velestur1a

Obraz I – Kameň s nápisom.

Okolo toho kameňa rozložená je od severu k juhu tiahnúca sa dosť hodná rovina, ktorá sa potom rozbehuje vo pätoro vrchových pásem. Táto rovina je najvyššie miesto na celom kremnickom pohorí, ležiac vo výške 3164 stôp nad hladinou morskou. Vyšeudaný kameň delí ju vo dve temer rovné poly, ale je viac k východu nežli k západu pošinutý. Asi na dvadsať krokov od tohto kameňa k východu kloní sa táto rovina srázne dolu a tvorí so zvolenskej strany veľmo vysoký vrch. V tomto vrchu a okolo neho v súsedných pásmach rozprestieraly sa voľakedy asi na hodinu cesty dlhé a tiež asi toľko široké bane, z níchž dobývalo sa – dľa povesti – živé striebro, čiže rtuť alebo ortúť. Takmer v prostriedku tohto územia leží i dnes ešte z troch domov záležiaca dedinka Ortúty a vyše nej asi štvrť hodinu cesty bolo ešte pred dakoľkými rokmi vídať základy budovísk, pozostavších bezpochyby z bývalých baňských stavísk. Alebo snáď stála dedina Ortúty pôvodne na tomto mieste. Niže tohto baňského územia a vyše dediny Malachova je jeden kopec, ktorý okolitý ľud Hrádkom menuje. Zreteľné stopy z týchto baň vídať tam až do dnes. Medzi iným vyteká ešte i teraz neďaleko vyše spomenutého Hrádku z neveľkej diery červeno-žltá, kremnickej a novobaňskej cele podobná voda.

Taktiež vídať v juhozápadnom konci tohože baňského územia vo výške asi 1000 stôp nad hladinou hronskou jedno neveľké jezero, ktoré povstalo tým, že – keď sa jedna celá polovica vrchu prepadla – do doliny vychodivšiu priečnu chodbu čiže štollnu zasypalo a tým zpätená voda von jamou vytisknutá bola a v korytnej priehlbine jazero utvorila. Tieto bane maly voľakedy patriť kráľ. slob. mestu Zvolenu, ktoré za starodávna tiež ku jednote baňských miest prislúchalo. Tie vrchy, v nichž rozprestierajú sa tieto starobylé bane, vždy patrili ku zvolenskému zámku a sú posiaľ z čiastky kráľovským majetkom.

Roku 1865 na začiatku oktobra počul som – cestujúc cez kremnické pohorie do Baňskej Bytrice – od jednoho so mnou idúceho sedliaka, s nímž som sa bol dal o vyššie spomenutom nápise do rozprávky, že na tej istej rovine, kde tento nápis leží, má byť i viac takých znakov a čiar a že on sám zná, kde ležia niektoré z nich. Následkom toho vybral som sa bol po dakoľkokrát zase na tú rovinu hľadať tie znaky a čiary, lež okrem chotárnych kremnických a zvolenských znakov nenašiel som nič, až napokon dňa 12. novembra prišiel som cele náhodne na jeden veľký nápis. Bola totiž toho dňa krutá zima a ostrý východný vetor bral so sebou veľkú osuheľ zo stromov, čo ma tak premrazilo, že som bol prinútený hľadať útulok za skaliskom na juhovýchodnom konci tejže roviny strmiacim a kroz obecný ľud Velestúrovou Skalou, alebo v krátkosti Velestúrom, Veleštúrom, i Vereždúrom nazvaným. Tu vidiac v jednej pukline chlp suchej trávy a chtiac si k sohriatiu skrehlých rúk oheň rozložiť, vystúpil som na jeden výklenok tejže skaly a lapil sa ľavou rukou na protivnej stene narasteného machu, abych pravou mohol dostať túže suchú trávu. Avšak mach ten, ktorého som sa držal, zostal mi v ruke a na skale kde bol prú prirastený, objavili sa mi niektoré kreslené čiary. Zbadav tieto, odstránil som hneď všetek mach z celej tej skalnej steny i odkryl som k nemalému svôjmu prekvapeniu na priloženom obraze IIb vykreslený nápis.

03_velestur2a

Obraz IIb – Velestúrova skala.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Nápis na Velestúre – súčasná podoba.

Obraz IIb predstavuje Velestúrovu Skalu, a číslice „1, 2, 3, 4“ označujú miesto nápisu.

Spomenutá zima urobila mi nemožným dlhšie bavenie-sa a dokonalé odkreslenie Velestúrovej skaly a na nej vytesaného nápisu i prinútila ma ku skorému návratu. Na spiatočnej ceste zastavil som sa pri tak zvanej Dievčej Skale (Dievčich skál jest viacej na Slovensku), abych ju poobzeral. Táto asi dve siahy vysoká a 8-10 stôp tlstá skala vzdialená od Kremnice niečo vyše pol hodiny cesty k východu a leží v hore temer pri samom vrchovci vrchu Stôssu k polnočnej jeho strane Dievčia Skala podobná je sťaby schválne vykreslenému stĺpu a záleží zo samých vodorovne na sebe navrstvených kamenných tablíc. Na ňu možno pristúpiť iba z hornej strany úzkym chodníčkom, ináče je úplne nedostupná. Z oboch jej bokov rozložený je celý rad jej podobných menších i väčších skalín. Vrchovec Dievčej Skaly je silno zarastený machom a hrbovatý a pod ňou ležia v rumoch svrchovca opadavšie kamenné tablice.

Pri týchto som konečne – chtiac sa zohriať – urobil oheň a potom som začal prehŕňať tie rumy. Pri tejto práci padnul mi do očí jeden asi 1 – 1,5 palca hrubý, na desať palcov dlhý a deväť široký kus z jednej kamennej tablice. Ten bol na jednej strane úplne machom zarastený. Odstrániv z neho tenže mach, našiel som na ňom zlomok z jakéhosi nápisu.

 05_velestur3a

Obrazec III – kamenná tablica nájdená na vrchovci Dievčinej Skaly.

Ešte majú byť niektoré nápisy na kremnickom pohorí, avšak vzdor všetkému úsilnému pátraniu nepodarilo sa mi vynajsť ich viac, než tieto tri.

Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo. Na stranách 78 až 84 ďalej nasleduje podrobná analýza jednotlivých znakov, po ktorej následne Pavel Križko pokračuje:

Takto by teda boly prebraté všetky v kremnickom a velestúrskom a zlomkovom nápise nachodiace-sa písmeny. Pokúsime-li sa teraz podľa dosavádneho vysvetlenia jednotlivých písmen prečítať velestúrsky nápis, bude znieť nasledovne:

Riadok 1: prěchachsilianotmoranezru
Riadok 2: michkremenitjuteturvivsiagra
Riadok 3: daiběgodepoturudvěstěte
Riadok 4: osmdst

Rozdelíme-li ho na jednotlivé slová a vety, budeme môcť hneď lepšie videť jeho smysel; teda:

Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stě te
Riadok 4: osmdst

Kto čítal Bolského poznámky o Turove, tomu je smysel tohto nápisu jasný. Lež porozoberajme máličko jednotlivé slová a vety v tomto nápise.

V slove „prěchach“ alebo lepšie vyslovené „prijechach“ každý môže ľahko zbadať koreň „jach“ –ať, ktoré slovo je posiaľ v užitku u Poliakov i na severovýchodnom Slovensku až po zvolenskú stolicu. Toto slovo znamená to isté, čo slová „ísť, kráčať, stúpať“ alebo čo nemecké „marschieren“. S koreňom sliata predložka „pri“ je každému známa. Celé toto slovo stojí v minulom čase a znamená v terajšej mluve toľko, čo „prijachal“ alebo „prišiel“.

„Silian“ je vlastné meno a síce v jednotnom na mieste množného počtu užité, jako na príklad v národnej piesni „Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry; – Čech, Poliak, Rus, Horvát atď.“. Toto meno označuje bezpochyby ten istý národ, ktorý spomína Bolský pod menom „Silingi“.

„Ot“ je to isté, čo i naša predložka „od“.

„Morane“. Morana bola u starodávnych Slovanov bohyňou smrti, no v tomto nápise sú tie slová „ot morane“ iba obrazom, slúžiacim k označeniu tej istej svetovej strany, ktorú Bolský sťa „septembrio“ udáva, teda strany severnej. Môžeme tu teda celkom bezpečne užiť na miesto slov „ot morane“ zreteľnejší výraz „od severu“ alebo od „polnočnej svetovej strany“.

Vo slove „zrumich“ je koreň „rum“, toľko, čo „srúcanina, sborenina“, teda „zrumich“ znamená „srumil, srúcal, v rumy, srúcaniny obrátil, sboril“. I tu poukazuje koncovka „ich“ na to, že toto sloveso v minulom čase užité.

„Kremenitju“. Mám za to, že v tomto slove každý vidí hneď na prvý pohľad „Kremnicu“, ktorá bola kedysi – podľa svedoctva Bolského – predhradím turovským. I Bolský píše, že sborivše Turovo, Silingovia a či Silianii Kremnicu úplne znivočili.

Slovičko „te“ užívajú posiaľ Horvati sťa spojku s významom „teda, a, i“. Okrem „te“ píšu ho i „ter“ v tom istom smysle (Je to bezpochyby do drievnej Slovančiny vošantročený latinizmus).

„Turv“. Či toto slovíčko nemá znieť „Turov“ alebo „Turovo“, dľa Bolského „Eturum, Eburum“, označujúce marahánskym kniežaťom Turom vystavané mesto? Možno, že sú dve v ňom chýbajúce samohlásky „o“ kroz toho ktorý velestúrsky nápis voľakedy vyryl, buďto z nedopatrenia, buďto schválne vynechané, alebo zvalo sa to mesto v tých časiech, kým ešte stálo, alebo v ktorých bol tento nápis vyhotovený, Turv-om a nie Turovom. Ja ho mám za totožné s mestom „Eturum“, v Bolského baňskomestských pamätnosťach  spomínaným. Prečo sa však v tomto nápise najprú Kremnica a len potom Turovo (Bolský rozpráva tieto deje v jejich prirodzenom poriadku, totiž tak, jako sa boly po sebe udaly) spomína, keď od severu prišli Siliani najprú bližšie sebe Turovo a len potom ďalej k juhu ležiacu Kremnicu sborili, neviem si vysvetliť. Či snáď mala byť v tomto nápise hlavne Kremnica a Turovo iba pobočne a mimochodom spomenuté? Ostatne táto vec ani mak nemýli smysel v nápise.

„I vsia grada“. „Vsia“ znamená „všetka, všetky, každý“ a slovo „grada“ toľko, čo „hrady, hradby, pevnosti, zámky“. Ktoré hrady sa tu rozumejú, či totiž hradby pred a za Kremnicou vystavené, ktoré spomína Bolský, a či okolo dávneho Turova ležiace hrádky, jejichž pozostatky po dnes vídať, nemožno udať s presnou istotou. Možno, že oboje, ba možno, že vôbec všetky hrady a pevnosti v dávňajšom kniežatstve marahánskom a či moravanskom.

„I bě“, alebo – vypíšeme-li každý hlas – „bie“ znamená to isté, čo pomocné časoslovcia „bol, bola, bolo“. Smysel je „i bolo“.

„Gode“. „God“ znamená v ruskej reči „rok“, v horvátskej „čas“ (rok v horvátštine je „godina“). Jeho smysel vo velestúrskom nápise je „rok, rokov“, alebo je to miestny pád (locativ) bez predložky a má znamenať toľko, čo „[v] roku“.

„Po Turu“. Kto je tento Tur? Máme-li rozumeť staroslovanského vojenského boha Tura, ktorý bol pod menom Velesa i pastierskym bohom a ochraňoval stáda a či to marahánske knieža Tura, o ňomž píše Bolský, že založil mesto „Eturum“? nesnadno síce domakať sa tu úplnej určitosti, avšak ja mám za to, že tu treba rozumeť tohto poslednejšieho; bo dľa Bolského boly mestá Turovo a Kremnica asi okolo roku 280 po Kr. sborené a naši predkovia sotva mali svojho boha za tak mladého; naproti tomu máme-li pred očima tú okolnosť, že Banius čiže Konez – dľa Tacita Vannius – začal panovať okolo roku 20. po Kristu Pánu a že bol knieža Tur jeho predchodcom, tedy nám jasne vysvitne, že tento Tur panoval nad týmto okolím asi na počiatku kresťanského letopočtu, a tak teda sú i v tomto nápise roky po ňom počítané a to síce pravde podobno od začiatku jeho panovania. Tým sa dá vysvetliť i to, že v tomto nápise použitý pohanský letopočet srovnáva sa s Bolského letopočtom kresťanským. Alebo snáď bol Bolskému velstúrsky nápis a jeho smysel a obsah známy a on anmiesto pohanskej použil kresťanskú formu v letopočte.

„Dvě stě te osmdst alebo po našsky písané „dvie stie te osmdst“ znamená dľa terajšieho vyslovenia „dve sto i (môžeme vziať i „te“ = „tiež“) osemdesiat“. V ostatnom slove je bezpochyby vynechaná písmena „e“ za písmenou „d“ i maloby to slovo vlastne znieť „osemdest“. Bolský udáva, že boly Turovo a Kremnica sborené okolo roku 280. po Kristu Pánu a velstúrsky nápis hovorí, že to bolo roku 280 po Turovi. Oboje to vychodí asi na jeden a tenže čas.

Vysvetlivše si takto jednotlivé slová, povedzme si teraz už, jako znie tento nápis v terajšej mluve. Je on nasledujúci:

„Prišiel Silian od severu, sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.“

A čože obsahuje v sebe ten zlomok z nápisu? Jeho obsah je tento:

Riadok 1: Věsnebog…
Riadok 2: ziart…

alebo rozdelené na jednotlivé slová:

Riadok 1: Věsne bog…
Riadok 2: ziart…

totiž: „Vesne boh[yni] (bezpochyby stálo ďalej: obecané alebo posvätené) žiart [visko]“ čiže oltár. Koľký bol voľakedy tento nápis a čo všetko obsahoval neznám; avšak i týchto dakoľko z neho pozostavších slov dostatočne na to pokazuje, že Dievčia Skala v kremnických horách bola kedysi bohyni Lade alebo Vesne, i Devanou zvanej, posvätnou obetnicou.

Jako z posavádneho pojednania vidno, je i velestúrsky i zlomkový nápis nápisom slovanským. Tu však povstáva otázka, či znali Slovania už pred sv. Kyrillom písmo? Mnohí neprajníci Slovanstva, obzvlášte medzi Nemcami a Maďarmi, zvykli zásadne upierať slovanským národom vzdelanosť, ba ešte len i vlohy a súcosť k nadobudnutiu-si vzdelanosti a následkom toho i písmo. Na dokázanie tohto svojeho tvrdenia nemajú ovšem žiadnych dôvodov okrem svojej bezmedznej zášti a nenávisti a pritom temer úplnej nevedomosti o slovanských pomeroch a dejinách. Kto však si neťažil poobzerať sa po dávnej minulosti slovanskej a pátrať po – žiaľbohu – nemnohých zbytkoch z drievneho verejného i súkromného života slovanského; kto bedlive povážil ten stav, v ktorom nachodili sa či už jednotlivé vetve a či i celé Slovanstvo pred vystúpením sv. slovanských blahozvestov na pole verejného účinkovania a práce; kto drievne slovanské náboženstvo, státne sriadenie, obchody, priemysel a vôbec celý i rodinný i verejný spoločenský život so životom, náboženstvom a inými tomu podobnými vecmi iných drievnych národov bedlive porovnal a pritom i tú okolnosť z očí nezpustil, že kadenáhle duch ľudský až po istý stupeň vo svojom vývine dokročil, bez ohľadu na národnosť isté nové neodbytné potreby počitovať počne a im voľky nevoľky vyhovieť je prinútený; kto, hovorím, toto všetko urobil: ten nebude ani najmenej o tom pochybovať, že Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo.

Na tomto mieste ukončím Križkovo svedectvo, ktoré som si prepožičal z jeho článku “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí” a nasmerujem svoj pohľad na samotnú osobu Pavela Križku.

Pavel Križko

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko. Za svoj objav, prekreslenie po odliatí, za dešifrovanie teda rozlúštenie nápisu sa mu dostalo málo vďačnosti, zato veľa urážok, osočovania a dokonca bol obvinený, že sám bol organizátorom výroby falzifikátu – teda nápisov.

Nepochopenie u časti slovenskej inteligencie, ktorá takto len vykonávala neslovenské túžby, poznačili aj jeho potomkov, jeho deti a vnuci sa museli a dodnes musia boriť s obvineniami vznesenými na osobu Pavla Križka. Asi najlepšiu charakteristiku Križka a jeho diela podal Jaroslav Mazůrek v knihe Kremnický montanista. Dovolím si citovať z tejto zaujímavej knihy, rovnako nižšie pri heslách K.K.Zechenter a Michal Matunák.

Pavol Križko sa narodil 30.mája 1841 v Banskej Bystrici. Tu chodil v rokoch 1848-1851 do normálnej (základnej) školy. Roku 1855 sa zapisuje na gymnázium. Venuje sa najmä histórii. Ako žiak IV.triedy gymnázia študuje stručne záznamy rodinnej kroniky, ktorú našiel u otca a dopĺňa ju správami o svojich predkoch, ktoré zistil v cechových archívoch. Tak vzniká prvých 17 strán prvej historickej práce Pavla Križka pod názvom Dejiny rodiny Križko. Križkove sľubne započaté štúdium ohrozili zlé finančné pomery v rodine. Ako študent V. triedy gymnázia podáva si Pavel Križko žiadosť o prijatie na uprázdnené miesto učiteľa v Kremnici. Roku 1861 nastupuje na kremnickej evanjelickej škole s nádejou, že sa bude môcť vrátiť k štúdiám. No táto jeho túžba sa nesplnila. Prvých 10 rokov pôsobí Pavel Križko ako učiteľ. Vedľa svojej činnosti učiteľskej, kantorskej a ľudovovýchovnej, neustále navštevuje mestský archív. V prvých rokoch ho zaujala postava Juraja Langsfelda, dobrovoľníka z rokov 1848-1849, neskoršie začínajú pútať jeho pozornosť staré nápisy a písmo vôbec a čoskoro ako obyvateľa Kremnice aj baníctvo. Na základe zisteného materiálu z mestského archívu začína Pavel Križko písať historické články, ktorými prispieva do slovenských odborných a ľudovýchovných časopisov. Po založení Matice slovenskej sa intenzívne zapája do jej činnosti. V Kremnici spolupracuje s lekárom a spisovateľom Gustávom Kazimírom Zechenterom – Laskomerským a profesorom (gymnaziálnym) Frankom Štubňom. Prispieva do rôznych časopisov, napr. do Paulínyho Sokola (článok o Jánovi Jiskrovi), do Pešťbudínskych vedomostí atď. Neskoršie sa Križko stáva kremnickým archivárom. Pri svojom nastúpení na nové miesto sa Križko zaväzuje, že uvedie do poriadku celý archív. Tak starší listinný materiál, ako aj mestskú registratúru od roku 1699, ktorá si vyžadovala náležité usporiadanie. Tento svoj záväzok  Pavel Križko aj svedomite splnil. Keď v roku 1874 navštívili členovia Uhorskej historickej spoločnosti na svojej študijnej ceste i kremnický archív, s Križkovou pomocou mohli podať v krátkom čase prehľadnú správu o stave kremnického archívu.

Hoci s ohľadom na hodnotnú prácu povolilo mestské zastupiteľstvo Križkovi ročne 150 zlatých ako osobitný príplatok, bol jeho archivársky plat malý a nepostačoval pre neprestajne vzrastajúcu rodinu. Výchova detí a časté choroby nútili Križka aby sa uchádzal o miesto účtovníka, ktoré bolo lepšie platené. Roku 1877 sa skutočne stal mestským účtovníkom. Tento úrad zastával až do roku 1889. Ako mestského úradníka poverilo mestské zastupiteľstvo Križka v rokoch 1881-1888 správou bane Karol. O činnosti bane vydával Križko každoročne správy, neskoršie mu mesto zverilo aj správu lesov. Bolo treba dať ráznym spôsobom do poriadku lesné a banské hospodárstvo mesta, zruinované nesvedomitými a chamtivými úradníkmi. Po roku 1900 sa opäť vracia do archívu. Ako archivár ochotne radil historikom, ktorí sa naňho obracali s prosbou o poskytnutie materiálu k určitým témam. Po dlhoročnej práci v ťažkých podmienkach Križko ťažko ochorel na obličky a dňa 25.marca chorobe podľahol.

 OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Pamätná tabuľa Pavla Križku umiestnená na dome, kde žil a pracoval (dom s popisným číslom 397/18)

Pavol Križko, významný historik, archivár, kultúrny činiteľ a popredný slovenský národný dejateľ, upozornil na seba už ako študent gymnázia v rodnej Banskej Bystrici. V tom čase sa venoval najmä písaniu povestí a básní. Križkovo národno-emancipačné úsilie kladne hodnotil aj jeho priateľ a prvý kritik jeho tvorby P.Dobšinský. Dokladá to list z 2.decembra 1859, v ktorom píše:

Vaše úmysly národu sa obetovať a všetko, čo je dobré dľa síl a schopností napomáhať, sú veľmi chválitebné…

Križko aktívne pôsobil vo viacerých slovenských spolkoch, bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej v roku 1863 ako 20-ročný a v roku 1890 Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol aj členom viacerých spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. V roku 1874 sa stal členom Maďarskej Historickej spoločnosti, v roku 1893 Tekovského historicko-archeologického povereníctva. Publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, ako Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach. Po roku 1864 sa venoval najmä písaniu historických článkov. Rok 1872 je v živote P. Križku medzníkom. Dňa 16. apríla 1872 bol vymenovaný za archivára mesta Kremnice. Tu, v nedobrom pracovnom prostredí, začal systematickú prácu usporadúvania bohatého, ale zanedbaného archívu mesta. Práve Pavlovi Križkovi prináleží zásluha na vzniku skutočného archívu mesta Kremnica. Počas jeho pôsobenia v Kremnici pokračoval v aktívnej činnosti aj na národnom poli. Keď v roku 1864 prebiehala medzi Slovákmi akcia na podporu MS „Sbierajme sa“, v Kremnici sa tejto úlohy ujal P.Križko. Spolu s G.K.Zechenterom – Laskomerským sa P.Križko aktívne zúčastňoval aj na zbierke Dom MS a v rokoch 1871 – 1875 bol doručovateľom matičných spisov pre členov kremnického jednateľstva.

P.Križko ako literát, vedec a národovec udržiaval rozsiahly písomný styk nielen s poprednými osobnosťami slovenského národného a kultúrneho života, ale aj s poprednými vedcami a spisovateľmi v Čechách, dokonca aj s maďarskými historikmi a archivármi. Korešpondencia P.Križku uložená v Štátnom ústrednom archíve SK v Bratislave dokladá čulý písomný styk s maďarskými historikmi, ako bol Viliam Frankl Franknoi, Alexander Szilágyi a Ladislav Fejérpataky. P.Križko sa tešil veľkej úcte a vážnosti maďarských historikov. Dokumentuje to viacero listov, napríklad list z 5.februára 1897, v ktorom Szilágyi vyslovuje pochvalu P.Križkovi za uverejnený príspevok v časopise Századok – Bethlen Gábor király Kormocbánya (Kráľ G.Bethlen v Kremnici). P.Križko sa počas pôsobenia v Kremnici postavil na čelo kultúrneho diania meste. Vyčlenením zbierok z archívu mesta sa stal i zakladateľom mestského múzea v roku 1889. Na jeho podnet vznikol v Kremnici filatelistický spolok Album. Ďalej sa stal zakladateľom Tovarišského spolku, ktorého úlohou bolo vzdelávanie tovarišov vo všetkých potrebných vedomostiach bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Odštiepením časti členov Kasína v Kremnici vznikol meštiansky čitateľský spolok, ktorý si zvolil za predsedu P.Križku. Kultúrny život zároveň prebiehal aj v Križkovom súkromí.

Známe boli nedeľné spoločenské popoludnia alebo večery, ktoré Križkovci usporadúvali pre rodinu a bližší okruh priateľov. Poriadali sa tu recitačné vystúpenia, divadelné predstavenia a iné podujatia. „Patrilo k črtám jeho osobnosti stavať sa aktívne k výzvam vedeckých pracovníkov , spisovateľov, redaktorov, ale aj obyčajných ľudí… je prítomný i duševnou i hmotnou podporou.“ – tak zhodnotil Pavla Križku jeden z jeho priateľov Pavol Mudroň. Pavol Križko na výzvu Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1880 prispel do Slovenských pohľadov prácou – „Kremnická komora a jej grófi“. Zároveň na prosbu redaktora Petra Rovnianka viacerými prácami prispel aj do Amerikánsko-slovenských novín, ktoré vychádzali v USA v Pittsburgu (Feruľa, 1899, Starodávny veštec a povesť Anna, 1901). Križkova aktívna činnosť na poli slovenského národného života sa prejavovala nielen vo sfére duchovnej, ale aj v priamej finančnej pomoci pre hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Jeho podporu môžeme sledovať pri založení Hornouhorskej Tatra banky(1885) i pri vzniku nového podniku pre mechanickú a elektrotechnickú industriu v Žiline. Pavlovi Križkovi patrí úcta aj za štedrú finančnú podporu chudobným slovenským študentom, hoci sám bol v neustálej finančnej tiesni. Dokumentuje to viacero zachovaných listov, napríklad list Jána Rumana zo 7.júla 1847: „Môj drahý druh Dušan (Ruppeldt) odovzdal mi podporu Vaším blahorodím jemu láskavé doposlanú v obnose 20 zl….vďaka Vám za to, úprimná srdečná vďaka“.

Pavol Križko svojou činnosťou prispel aj k zbližovaniu s českou kultúrou ba s českými kultúrnymi a vedeckými osobnosťami. Stýkal sa s takými osobnosťami, ako bol český filológ prof. František Pastrnek, ktorý Križku osobne v Kremnici navštívil, ďalej s veľkým českým spisovateľom Aloisom Jiráskom, ktorý pri písaní románu z čias husitského vysťahovania našiel v P.Križkovi vzácneho priateľa a pomocníka v oblasti histórie. Za pomoc venoval A.Jirásek P.Križkovi druhý zväzok románu Bratství:

Pamiatke P.Križku, šľachetného národovca slovenského“.

Tejto pocty sa však už Križko nedožil, pretože krátko pred jeho vydaním zomrel. Dielo, ktoré P.Križko vytvoril, je svedectvom jeho osobných vlastností. Hovorí a presile pracovitosti, usilovnosti a obetavosti vedca, historika a významného národného dejateľa. V tomto duchu vychoval aj svojich potomkov, z ktorých sa viacerí stali významnými osobnosťami v oblasti kultúry, vedy a techniky.

Práce Pavla Križka o velestúrskom nápise.

Hlavným dielom Pavla Križka je práca Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“, ktorý opublikoval Letopis Mastice Slovenskej Ročník V. Sväzok I., Banská Bystrica, 1868. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy – kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly.

Pavol Križko podrobne opisuje okolnosti, ako ho pri hľadaní prvého nápisu miestny sedliak dôrazne varoval, aby ho nehľadal, že je to čarodejnícke písmo, bo tam vraj „zo šiarkana veľa jedu vytieklo“. Križko kameň našiel, znaky opísal a uverejnil. Križko potom opisuje, akým zvláštnym spôsobom v chladnom počasí  našiel druhý nápis na Velestúrovej skale, a tento názov považuje za hlavný. Tretí nápis Križko objavil na malom úlomku pod dnešným Kremnickým Štósom, pod jeho severným skalným útvarom, zvaným Dievčia skala. V ďalšom Križko podáva svoj výklad – prepis nájdených znakov a celých slov. Vidno, že v tejto problematike mal prečítané takmer všetko, čo v tom čase bolo možné pozháňať v rôznych jazykoch v tej dobe.

viac sa dozviete

TU

Bôžik na Smrčníku.

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Jedna reakcia na Velestúr – runové nápisy na skale

  1. itto píše:

    Nadherny text. Som uplne hotovy. Vdaka!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s