Ľudovít Štúr – Slovania v minulosti (1/4)

Slovanstvo a svet budúcnosti

Ľudovít Štúr

1.  Slovania v minulosti; ich chyby a prednosti; otázka ich poslania v dejinách 

80px-Stur_ludovitJe načase, aby sme sa dohovorili, bratia! Smutná doba nás vážnym, dôstojným hlasom vyzýva k činu, a tu je najviac potrebné dohodnúť sa. Vypočujte si teda tieto slová, ktorých zmyslom je zhoda medzi nami všetkými, počúvajte, bratia, vy všetci: na ďalekom, mocnom Severovýchode; na zotročenom Juhu a vy v službách cudzincov, týraní na Západe. Vypočujte si ich vo všetkých krajinách a všetkých župách, kde znie slovanská reč a oznámte ich všetkým tým, ktorí im môžu porozumieť a cítia v sebe silu k činu. Odkedy jestvujeme, nikdy sme nedospeli k zhode, a hoci sme nikdy ani spoločne nekonali, napriek tomu sme všetci rodní bratia, skúšaní tými istými osudmi a čaká nás spoločná budúcnosť.

Úprimné, priame, rozvážne a mužné budú tieto slová vyvierajúce z hrude muža, ktorého dušu od najútlejšej mladosti najväčšmi zamestnávali osudy nášho kmeňa. Jeho zrak smutne blúdil našou minulosťou plnou utrpenia, no zažiaril radosťou, keď sa mu otvorila naša vytúžená, veľká, nádherná budúcnosť. Dosť toho vykonal, aj vytrpel za život nášho kmeňa a pritom sa nijako nenechal ovplyvniť zvonka; o tom však nech hovorí naše posolstvo.

Nech nikoho nemýli, že tu o myšlienke slovanstva hovoríme s doteraz nevídanou úprimnosťou, a maloverní nech sa nezľaknú priamosti našej reči; keď sa raz chceme zjednotiť a konať, musíme si vytýčiť spoločný cieľ – takto každým dňom porastie naša sila, naši úhlavní nepriatelia zoslabnú a vytratia sa a zatiaľ čo nás čaká isté víťazstvo, ich čaká istá porážka. Nijaká sila, ani sila vlád už nie je schopná strhnúť k zemi náš život, ktorý sa nesie v ideách budúcnosti. Bude mu prospievať šťastie aj nešťastie, dozrievať bude za slnečného svitu, no aj za dažďa, hromu a blesku; taký je chod prírody! Nešťastia, útlak a prenasledovania budú len skúšobným kameňom našej sily, povzbudením a výzvou pre nášho ducha. Posilnia a zocelia nás – veď na vytvorenie veľkého diela, ktoré nás čaká, potrebujeme silu, podnikavého a odvážneho ducha, oceľovú, nezlomnú vôľu. Nech sú teda priame a mužné tieto slová, bratia!

Kto z vás osvietených vyšším duchom sa povzniesol nad ťažkosti každodenného života a blúdil zrakom po našom šírom svete, kto z vás, pýtam sa, si nepovzdychol z hĺbky duše nad tu žijúcim národom, nad nešťastím, ktoré ho prenasleduje tisíc rokov, alebo nad bremenom, čo ho gniavi, nad potupou, ktorá ho postihla? Áno, nevysloviteľne veľké je nešťastie nášho národa, a keď si hlboko dojatý pozorovateľ začne klásť otázky, ako k tomuto všetkému prišlo, ako k tomu vôbec mohlo dôjsť – namiesto toho, aby na ne odpovedal, v prvej chvíli zmĺkne od žiaľu.

Skutočne je srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý, rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom Turkov; najprv dlhý čas slúžil Nemcom, bývalej Svätej rímskej ríši, teraz Rakúšanom, Prusom a Sasom. Tam ho trhá a zotročuje taliansky, inde zas maďarský živel, no všade je len zapriahnutý do triumfálneho voza cudzích, len iným buduje honosné stavby a odmenou mu je za toto všetko len posmech, hanba a potupa; zármutok vzbudzuje pohľad na brehy Labe a Odry a pozdĺž pomoranského pobrežia, kde už vymrela veľká časť tohto národa v najtvrdšom nemeckom otroctve, na severe Talianska takisto zanikla v cudzom národe.

 V Turecku sa odvrátila od náboženstva svojich otcov a stala sa posluhovačom tých, čo utláčajú jej bratov; toto všetko tvorí, ako sme povedali, v prebúdzajúcej sa slovanskej duši jeden obraz – čo iné môžu tejto duši poskytnúť hroby a trosky jeho národa, jeho sveta? Aj mnohí z nás pocítili nad touto skutočnosťou hlboký žiaľ a nechali ho rozoznieť v bôľnom náreku; za mnohých tu uvádzame len Nikolu Tomašiča, ktorý sám slúžil cudzím, no napriek tomu si spomenul na svoj pôvod a smutný pohľad mu padol na slovanský svet. Bolesť, ktorú pocítil a živo vyjadril vo svojich nádherných „Iskriciach“. V 27. Iskrici takto hovorí:

„Roztrhané sú tvoje údy, drahý slovanský národ, no už sa v nich hýbe spoločný život a každým dňom v nich živšie vrie a prúdi tvoja krv. Dlhá bola tvoja studená a strašná zima, no už aj tebe začínajú svitať jarné dni, už aj tebe začínajú kvitnúť kvety, poliate mnohými slzami: tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; tak ako sa na seba podobajú sestry, podobajú sa na seba tvoje kmene, drahý národ; tvoje nárečia v sebe majú svätú, nesmrteľnú príbuznosť; tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; ďaleké hory a púšte však oddeľujú brata od brata, tak ako more; ľutovať treba syna, ktorý nepozná potomstvo svojej matky. Ó, akí sme všetci biedni! Ľahšie ako milovať padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie zabíjajú, ako objímajú. Málo sme toho doteraz urobili, aby sme sa spoznali tak, ako sa patrí, aby sme si bratsky podali ruky, aby sme sa objali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozfúklo ako vietor slamu. Všetko je u nás neurčité a nestále: výslovnosť, spôsob písania, veda, zákon a mravy. Všetko toto sa musí zrodiť odznova, a bude to veľmi namáhavé, ale o to väčšia bude radosť. Skloňme sa pred veľkolepou úlohou, ktorá nás čaká, vyzbrojme sa železnou trpezlivosťou, veľkodušnou pokorou. Teraz niet času ospevovať starú slávu. Tak ako sa snaží a vzdychá človek, ktorý nesie veľký náklad, snažme sa aj my a buďme činní, aby sme si námahou a prácou vydobyli ťažkú korunu našej blahodárnej slobody.“

Toto nádherné miesto, ktoré sa nedá vyjadriť v preklade, uvádzame v origináli od slova do slova:

„Raztergnuta su uda tvoja, slavenski slavni narode, ali obceni život u njima se mice, svaki dan tvoja kerv sve to veselie vrie i tece. Duga biaše tebi zima studena i burna, nu i za te počimlju sada prolietni dani zabielivati, i za te počimlje s mnogimi suzami zaliveno cvietje cvietati. Veleznačno je preporodjivanje tvoje; kano naliči sestra na sestru, tako se naliče jedan drugom i puci tvoji, narode mili; tvoji jezici pokazuju sveto i neumerlo svoje bratinstvo. Veleznačno je preporodjivanje tvoje, ali planine i pustinje prostrane kano more razdjeluju bratju od bratje; žalostni sin nepozna poroda majke svoje. Žalostni mi, lakša nam je omraza nego ljubav, berže se razstajemo nego sastajemo, ruke naše radie ubiju nego ogerle. Malo do sada učinismo, sa jedan drugoga kako valja poznademo, da se bratinski rukujemo i gerlimo. Kano slamu raznešenu od vietra, pustili smo da nas nesreca razvija. Sve je kod nas neizviestno i izgovo pisanje, nauka, red i običaj. Sve to se mora preporoditi, muka je velika, ali ce i još veca radost biti. Poklonimo se pred znamenitom sudbinom, koja nas čeka, oružajmo se čverstim uzterpljeniem, velikodušnom poniznosti. Nije sada vrieme da pievamo staru slavu našu. Kano čoviek dižuci veliku težinu, muči se i uzdane, taki i mi mučeci se radimo i mučeci se dobimo težku krunu spasonosne slobode naše.“

Nestačilo však, že sa slovanský svet vo svojej mnohonásobnej neblahej rozdelenosti a rozštiepenosti ocitol z veľkej časti v troskách, nad ktorými po storočia v žiali sedí a plače génius slovanstva tak ako Izida oplakávajúca rozmetané kosti Osirisa.

Akoby išlo o zavŕšenie ich nešťastia, Slovania ešte navyše v tomto nešťastnom úpadku, ako právom poznamenáva Tomašič, zabudli na svoj spoločný pôvod a tým do hlbokej temnoty zabudnutia upadli všetky väzby ich spoločného pôvodu, ich bratskej jednoty. V tejto pustej noci, v týchto pre slovanstvo smutných a temných časoch, keď jeho telo ležalo ako v bezvedomí a cudzí chytali a trhali jeho údy približujúc sa takto stále viac a viac k srdcu, nespomenul si nijaký kmeň na núdzu toho druhého, ale musel ešte navyše vtesnaný do cudzej kazajky a priviazaný na povraz cudzieho pána slúžiť ako nástroj na utláčanie a ďalšie zotročovanie bratov, pre radosť svojich pánov.

Z tejto temnej noci, kde každý na každého zabudol, zaznie občas akoby zo sna volanie pripomínajúce náš spoločný pôvod, raz silnejšie, inokedy tichšie, podľa väčšej alebo menšej sily a nadanosti toho, kto takto volá k hlboko upadnutému slovanskému svetu a toto volanie je tým jediným, v čom môže spiace ľudstvo ako-tak zachytiť duch slovanstva. Takéto hlasy, ktoré rozpadnutým slovanským kmeňom pripomínajú ich spoločný pôvod a stratenú jednotu, ozývajú sa v slovanskom svete od sv. Cyrila a Metoda, od Nestora, sv. Prokopa, Dalimila, Piaseckého atď. a s nimi podobne ako so starými povesťami spája sa tušenie rovnakého pôvodu u všetkých našich kmeňov, ktoré sa vinie všetkými storočiami a nikdy úplne nevymrelo. Tieto povesti hovoria raz otvorene a výslovne o spoločnom pôvode našich kmeňov, ako aj o vysťahovaní troch bratov, Čecha, Lecha a Rusa zo spoločného sídla, alebo to naznačujú alegoricky, tak ako stará ľudová povesť, kde sa v otcovskom dome pohádajú bratia, s výnimkou toho najstaršieho odídu do cudzích služieb a po tvrdej výchove a skúške vrátia sa späť do otcovského domu s dušou pripravenou k zmieru a potom spolu nažívajú v jednote a pokoji. Jednota dosiahnutá určitým vývinom síl nie je u jednotlivých slovanských kmeňov dôsledkom spomínaného nejasného vedomia, ktoré by sa chystalo presadiť sa. Tak napríklad v mocnom husitstve, a tu dávame celkom za pravdu Rusovi Jelaginovi proti Palackému, ožili spomienky na pravoslávnu cirkev našich otcov, pred časmi spoločnú všetkým našim kmeňom, v dôsledku čoho husiti rokovali s carihradským patriarchom o pripojení k tejto cirkvi; tak sa snažili okrem iného aj viaceré mocné kniežatá – menovite Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljudevit, srbský Dušan, český Břetislav a poľský Boleslav Chrobryzjednotiť všetky okolité kmene so svojimi ríšami. No všetky tieto snahy zostali len polovičaté a stroskotali na driemajúcom sebavedomí našich kmeňov.

Prekonajme však bolesť, ako sa patrí na mužov a porozmýšľajme nad vytvorením lepšej budúcnosti pre náš kmeň; pristúpme k úvahe nad tým, ako mohlo dôjsť k tomu, že slovanský svet podľahol takému bezpríkladnému nešťastiu a z veľkej časti sa mohol stať korisťou cudzincov. Slovania sú predovšetkým závislí na rodinnom živote, tešia sa zo šťastia tých, ktorí patria k rodine a sami užívajú toto šťastie. Nikde inde nemá slovo „rodina“ taký vrúcny význam ako u Slovanov, nikde inde sa na nej nepodieľajú jej členovia tak živo ako u nich a keď Poliak vysloví svoje „ojczyzna“, myslí pri tom najprv na svojich najbližších a na ich najbližších, ktorí vytvárajú v najširšom zmysle národ. Nijaký iný národ neslávi rodinné sviatky s toľkou srdečnosťou, poéziou, nádherou ako Slovania, ale ani odchod tých, čo naveky opúšťajú rodinný kruh, teda tých, ako sa hovorí, čo „odchádzajú k praotcom“, nikde sa nepreciťuje tak hlboko, nikde sa za nimi tak úprimne nežiali a neoplakávajú sa tak ako u nich. Tento život je pre Slovana kruhom, kde sa stále pohybuje, kde zotrváva s najvrúcnejším potešením, na ktorý hľadí z diaľky so zármutkom a ku ktorému sa vracia vo všetkých svojich najmilších myšlienkach.

pokračovanie

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s