Ľudovít Štúr – Slovania v minulosti (4/4)

Slovanstvo a svet budúcnosti

Ľudovít Štúr

1.  Slovania v minulosti; ich chyby a prednosti; otázka ich poslania v dejinách

80px-Stur_ludovitpredchádzajúca časť

Temný a plný smútku je pohľad priateľa Slovanov na tento svet, ktorý vlastnou vinou skončil v troskách, a ak sa na ňom aj zastaví, márne tu bude hľadať nejakú útechu. To, čo sa nemôže udržať, sa zrúti, čo v sebe neskrýva životnú silu odumrie a národy, ktoré sa z akéhokoľvek dôvodu samy nevedia viesť, nevedia si vládnuť a spravovať sa, alebo ktoré nevsadia všetko na udržanie svojho vlastného života a samostatnosti, musia vstúpiť do služieb iných a nakoniec v nich zaniknúť. Tak pochodili na mnohých miestach Galovia a podobne Slovania na severovýchode Nemecka; trosky, ktoré má pred očami pozorovateľ, nie sú skutočne výsledkom, ktorý by mohol priniesť nejakú útechu. Len na druhej strane sa čerpá útecha z minulosti, dejín a samotnej podstaty ducha. Podobne ako človek, ktorý v živote nie je viazaný na nejakú prácu a nenechá sa viesť, oduševniť, udržiavať pri živote určitou myšlienkou, najčastejšie sa vydáva napospas sebe samému a upadáva do víru, kde niet sily a toho, čo by ho pozdvihlo, ako sme toho svedkami v prípade aristokracie, ktorá vypadla zo svojej úlohy a dokonca z veľkej časti aj v prípade katolíckeho duchovenstva; podobne je to s celými národmi, a dejiny nám to dokladajú zo všetkých strán.

 perov09

Hebrejský národ, kedysi silný a jednotný vďaka viere v jedného Boha, upadol do bezmocnosti, keď niektorí z tohto národa len predstierali túto vieru zdedenú od svojich otcov, a zdanie zakrylo stratu podstaty, keď sa iní svojej viery celkom vzdali a vydávali ju za čosi smiešne, a keď sa ďalší na úteku pred takýmto úpadkom uzavreli do trudnomyseľného rozjímania a našli potešenie v tomto kontemplatívnom živote; slovom, tam, kde sa hebrejský národ rozpadol na sekty farizejov, saducejov a esenov, pretrhlo sa ich spojivo. Hebrejský národ sa potom rozpadol na množstvo strán, ktoré ho rozgniavili a súčasne uvrhli do prázdnoty, musel sa podriadiť vláde Rimanov a naveky upadol spolu so zničeným Jeruzalemom. Nie počtom obyvateľov, ale svojou silou a nádherou boli veľkí Heléni, pokiaľ u nich jestvovala krása nielen v umení, ale aj v náboženstve, štáte a spoločenskom živote; akonáhle však Grék odvrátil zrak od ideálov, ktoré predtým uctieval a sám svätokrádežne položil ruku na umelecké výtvory, na miesta zasvätené bohom, akonáhle sa sám začal vysmievať zo svojho náboženstva a vzdal sa predošlých obyčajov v štáte – bolo po helénstve a po helénskej slobode.

Namiesto predošlej krásy vidíme v Grécku len odpornú peloponézsku vojnu, kde proti sebe zúria Gréci bez akýchkoľvek morálnych zábran a akoby sa pretekali strany jednotlivých miest v tom, kto skôr pochová svoj svet a svoju slobodu. Tam, kde kedysi stačilo niekoľko tisíc mužov, aby porazili nespočetné, do Grécka sa valiace masy Peržanov, nepomohla dokonca ani Desmosténova výrečnosť zapáliť rozosvárených Grékov pre úspešný boj za vlastnú slobodu. A tak sa museli podrobiť vláde Filipa a neskôr spolu s Macedónskom uznať panstvo Rimanov. Rimania sa stali veľkými, slobodnými, mocnými, ba dokonca začali vládnuť svetu vďaka najprísnejšiemu, hoci dobrovoľnému podriadeniu sa záujmom vlasti, no akonáhle sa vzdali tejto dobrovoľnej povinnosti, oddali sa životnému pôžitku a nechali za seba konať iných vidíme, ako padli za obeť najprv mnohým mocným a neskôr jedinému protivníkovi, čo vytlačil všetkých ostatných, a ako sa pod ním rímsky svet prepadáva do temného, bezútešného života, ktorý je nám po každej stránke odporný. Tento svet upadáva stále hlbšie a hlbšie. Moc, ktorá držala všetko pohromade stále chradne a slabne, pretoriáni na čele so svojimi kandidátmi na najvyššie miesta trhajú sa o impérium, provincie sa oddeľujú, a nakoniec nezostáva nič iné, len prenechať impérium spolu so zvyškom rímskeho sveta nekultivovaným, no mocnejším a povolanejším Germánom.

Aj keď vidíme, ako Západná ríša upadá v náreku a v biede, úplne inak je to vo Východnej ríši, kde sa historicky tradovaná myšlienka panstva neudržala v takej miere a nereprodukovala sa tak, ako v západnej časti. Kresťanstvo už nedokázalo oživiť tento prezretý svet, ktorý úplne prepadol zmyselným pôžitkom, a hoci ho prijali navonok rovnako tam, ako aj v Západnej ríši, do vnútra týchto národov nepreniklo. Namiesto oživujúcej sily poslúžilo kresťanstvo prezretému východnému národu ako príležitosť pre najrôznejšie a najprudšie hádky, v dôsledku ktorých bojovali proti sebe strany kvôli najmenším lapáliám a pre nič za nič sa po tisícoch vyvražďovali. Počas storočí, ktoré nie sú od nás tak vzdialené, ale aj v dnešných dňoch, postihol pápežstvo trpký osud. Keď vykonáva u národov svoje poslanie, stáva sa nejednotným nielen samo v sebe v tom, že proti sebe stoja pápeži a antipápeži, ktorí sa vzájomne exkomunikujú a zvádzajú proti sebe príšerné boje, ale čoraz väčšmi stráca u národov podporu a stáva sa z roka na rok bezmocnejšie. Reformácia mu napokon úplne vypovedá poslušnosť, oberie ho o celé národy a vďaka jej vplyvu a pôsobeniu príde pápežstvo ako inštitúcia, kedysi hlboko zasahujúca do života národov, o posledný záblesk krásy.

Nič nepomohli kliatby, ani ligy; nadarmo umučila hrôzu vzbudzujúca španielska inkvizícia státisíce ľudí, a nadarmo sa tisícimi fígľami pokúšali jezuiti dopomôcť pápežstvu k jeho bývalému svetskému panstvu: dnes už pápežstvo nemá u národov živnú pôdu a udržiava sa pri biednom, sotva znateľnom živote len z milosti niektorých mocností. Ak človek raz vypustí dušu, stane sa z neho mŕtvola, a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň, keď sa zriekne svojho poslania. A keď pretrvajú ešte nejaký čas, je to len mechanická existencia, podobne ako keď sa mŕtvola ihneď nerozloží.

Našim kmeňom celkovo chýbala takáto zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka. Kmeňové príbuzenstvo nie je takouto myšlienkou, nesiaha ani len k tomu, aby odvrátilo kmene od nejednotnosti a sporov. Môže sa predsa stať, že sa v jednom a tom istom dome dostanú bratia do sporu, a ešte oveľa častejšie sa to stáva kmeňom, ktoré sa navzájom v priebehu času vďaka priestorovej vzdialenosti neustále odcudzujú v mravoch, reči a mnohých ustanovizniach.

Škandinávski Normani často viedli vojny s Nemcami, s ktorými ich spájal spoločný pôvod, a v Británii si podmanili Anglov a Sasov. Ako sme povedali, nemohla byť kmeňová príbuznosť primeraným spájajúcim ohnivkom našich kmeňov, a nemohla na ne pôsobiť tak oživujúco, aby mohli úspešne a dlhý čas čeliť svojim najúhlavnejším nepriateľom, Nemcom, ktorí s nimi susedili na celej západnej línii a v porovnaní s nimi sa presadili s veľkolepými ideami a v dôsledku toho aj so schopnými inštitúciami. Boli to totiž Germáni, ktorí postupne doviedli na okraj priepasti Rímsku ríšu, podľa vtedajších predstáv imperium orbis, tým však čiastočne sami získali právo pozdvihnúť svoj nárok na toto impérium a pokračovať v ňom. V priebehu času sa táto predstava s narastaním pápežskej moci ešte väčšmi utvrdila a nadobudla ostrejšie kontúry. Rímsky biskup sa totiž považoval nielen za nasledovníka a zástupcu sv. Petra a v dôsledku toho nielen za prvého medzi svojimi, ale aj za toho, komu bezprostredne v dôsledku tohto zastupiteľstva zveril Boh nad kresťanstvom moc apoštola povolaného ochraňovať vykupiteľovu čriedu. Toto úsilie získať zvrchovanosť a panstvo, spočiatku len vo sfére duchovna, všemožne podporovalo popri stolici rímskeho biskupa aj mesto Rím, s ktorým sa v očiach národov spájalo imperium orbis.

Keď franskí králi niekoľkokrát ochránili pred hroziacim nebezpečenstvom rímskeho biskupa a dokonca mu dopomohli vo svetských veciach k samostatnému postaveniu, k takzvanému patrimonium Petri, biskupi sa nielenže z vďačnosti osobne zúčastnili na ich korunováciách, ale dokonca ich sami pomazali a korunovali v Ríme na cisárov, na imperátorov ríše. Moc, ktorú na nich takýmto spôsobom preniesli, či dokonca im ju priznali, považovali oni sami za pochádzajúcu priamo od zástupcu Boha na zemi a tým za jedinú oprávnenú; od toho času mal vládnuť vo svete veciam duchovným údajný zástupca svätého Petra, vo veciach svetských zas jeho zástupca, ním pomazaný a vyvolený a tým skôr mal, podľa dobových predstáv, pokračovať v diele svetovej Rímskej ríše.

Ríša Frankov sa aj naďalej nazývala sv. rímskou ríšou, jej cisári sa považujú za jediných povolaných a splnomocnených k vláde, ktorú si pripisujú z milosti božej, a tak aj hneď vidíme všetkých domnelých rímskych cisárov, ako si nárokujú na krajiny susediace s ich ríšou a na ich ovládnutie, a tento nárok neodvodzujú z nijakého iného právneho dôvodu ako z toho, že im podľa práva prislúcha najvyššia moc.

Nárokujú si nielen na jednotlivé kmene, ktoré ešte dostatočne nedospeli k vytvoreniu štátu, ale aj na všetky susedné krajiny a ríše, ako napríklad na Čechy, Uhorsko, Poľsko atď., ich kniežatám predávajú kráľovské koruny a žiadajú, aby ich panovníci prijali do daru svoje dŕžavy a boli voči nim, rímskym cisárom, v poddanskom pomere. Táto snaha nie je vlastná len Karolingovcom, ale aj kráľom nasledujúcich dynastií: saským Heinrichom a Ottom, weiblingským Hohenstaufovcom, a pokiaľ zasahujú do tejto vlády duchovné motívy, vidno z toho tiež, že sa niektorí z Hohenstaufovcov, menovite Konrád III., Friedrich II. dokonca odhodlali na križiacku výpravu na východ. Okrem toho, že takéto úsilie, samo o sebe už veľké, podstatne prispelo k tej jednote a členeniu ríše, ktoré sme spomenuli vyššie, pookrialo na ňom rytierstvo so svojimi bohatými pojmami, svojou vernosťou a cťou, a toto všetko motivovalo ríšu nielen v jej pôsobnosti navonok, ale vplývalo spätne aj na jej pevnosť a úzku jednotu. Čo mohli naše kmene postaviť proti tejto jednotnej ríši, ktorá ďalej šírila kresťanskú ideu a cirkev, nárokovala si na vládu nad svetom a bola presýtená a udržiavaná rytierstvom? Pohanstvo, svojich vodcov, svoje medzi sebou nejednotné občiny! V takejto situácii nebolo možné pochybovať o víťazstve, ktoré na seba nedalo dlho čakať.

Skutočnosť, že k tomu došlo, bola však daná svetovým postavením oboch národov. Germáni sa tlačili na juh a okrem toho susedili s Talianskom, tak ako na druhej strane germanizovaní a romanizovaní Galovia. Taliansko bolo posledným sídlom kultúry starého sveta, tu sa nakoniec koncentrovalo všetko, čo vytvorili sami Rimania, ale aj to, čo prebrali od Grékov, a v Taliansku sa okrem toho ako v prvej krajine najväčšmi rozšírilo kresťanstvo a získalo tak na svoju stranu prvý veľký štát. Bolo v povahe vecí, že Germáni, ktorí sa dostali ku kolíske kultúry a rovnako aj kresťanského náboženstva, prijali najprv poklady vzdelanosti starého sveta spolu s kresťanským náboženstvom a museli sa povzniesť na ich úroveň; naše kmene tiahli za Germánmi, boli vzdialené od sídlisk starej kultúry a odkázané boli na ďaleké a neúrodné stepy. Na to, aby národ, ktorý je navyše – tak ako Germáni – v zajatí prirodzenej drsnosti, do seba pojal celú múdrosť sveta, spracoval ju, obohatil a podal ďalej svojim susedom, treba veľa času; Slovania sa dostali k svetovej kultúre len prostredníctvom Germánov a ich ďalších susedov, Galov.

Výsledok, ktorý nám vyplýva z tejto úvahy, je nasledovný: naše kmene neupadli len svojou vinou, ale ich život bol menej silný, menej oprávnený tam, kde sa dostal do bezprostrednej blízkosti väčšmi oprávneného života skrývajúceho v sebe svetové poslanie a musel sa mu prispôsobiť a podriadiť, slovom: v predchádzajúcej dobe nebol vhodný čas pre náš život.

Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne, každý tvor a každý národ má pod božím slnkom svoj čas, a lipa kvitne až vtedy, keď dub už dávno odkvitol!

  • Jestvuje však myšlienka, ktorá by pomohla slovanským kmeňom pozdvihnúť sa zo svojho úpadku?
  • Majú tieto kmene v dejinách, v ľudstve, svoje vyššie poslanie, a nie sú navždy odsúdené na podradné postavenie, na obyčajnú službu iným?
  • Majú tieto mnohoraké pohyby, ktoré sa objavujú v poslednom čase u slovanských kmeňov takpovediac všade naraz v tých najrôznejších podobách v literatúre, v družnom živote, v politických tendenciách, ba dokonca v najnovších búrkach, vo vojne proti utláčateľom, Maďarom – majú nejaký zmysel, význam a nejaký, aj keď nie vždy jasne definovaný cieľ?
  • Nie je toto všetko len prázdnym napodobňovaním Západu?
  • Sú to posledné kŕče zanikajúceho a odumierajúceho sveta, alebo ako sa radi vyjadrujú naši nepriatelia, galvanické experimenty slovanstva?
  • Majú nejaký obsah, životodarnú silu, alebo podľahli naše kmene už natoľko cudzím vplyvom, že sa už sami necítia a nespoznávajú a nedokážu už vyslobodiť z trosiek svoj zasypaný život? Je zrejmé, že tieto otázky sú pre Slovanov tie najdôležitejšie a od ich základného riešenia závisí bytie alebo nebytie nášho budúceho života. Pusťme sa teda do skúmania bez predsudkov a s dušou túžiacou po pravde!

Ľudovít Veleslav Štúr

Перов  -labor-family

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s