Veľká matka Slovanov

Démoni a poverové bytosti v slovanskej mytológii stoja na okraji záujmu nielen verejnosti, ale aj tých, ktorí sa o problematiku zaujímajú hlbšie. Obvykle sa považujú za zvyšok ideového systému, ktorý stál na nižšom vývojovom stupni, za pozostatok animizmu, viery v prírodu plnú duchov. Tento názor je výsledkom materialisticko-náboženského videnia sveta. Nie je to paradox, lebo materializmus uznáva evolúciu ako vývoj od primitívneho k dokonalému a z tohto hľadiska je preto sú viera v bohov a náboženstvá kladené na vyšší stupeň ako viera v duchov oživujúcich náš materiálny svet. Z hľadiska filozofického, aj z hľadiska poznania reality, je tomu však presne naopak.

00_ МоренаNa utváranie sa a premeny duchovného sveta v priebehu tisícročí malo vplyv veľa okolností. Nielen ľudské spoločnosti, ale aj ich nadprirodzené bytosti dostávali nové prívlastky a z nich nové mená a nové mená prinášali aj iné kmene. Avšak aj keď sa mená menili, samotný princíp sa po dlhý čas nemenil. Tým princípom bolo rozdelenie nadprirodzených síl a mocí na mužské a ženské. Časom z nich vznikli bohovia a démoni. V najstaršom období medzi bohmi a démonmi nebolo sporu, lebo k chodu spoločnosti a k životu prírody boli potrebné obidva princípy. Najneskôr v poslednom tisícročí pred naším letopočtom však v Európe bola dokončená výrazná zmena, označovaná ako prechod od matriarchátu k patriarchátu. Nešlo len o ideologickú zmenu, išlo hlavne o spoločenskú zmenu, ktorá mala za následok zotročenie veľkej časti spoločnosti dovtedy slobodných ľudí a privatizáciu výrobných síl a prostriedkov. Patriarchát je spojený s pohanstvom, pod ktorým si zväčša predstavujeme uctievanie pohanských bohov tak, ako to poznáme najmä z gréckej a rímskej mytológie, prípadne z iných starovekých kultúr. Tiež kresťanstvo, židovstvo, či islam sú patriarchálnymi náboženstvami, v ktorých dominujú božské bytosti mužskej podstaty. O tom, čo mu predchádzalo, o tzv. matriarcháte, sa však vo všeobecnosti vie len veľmi málo, aj keď sa ním riadili ľudské spoločnosti po desaťtisíce rokov.

Matriarchát nie je o „vláde žien nad mužmi“, ako to pod vplyvom dobovej tlače z 19-teho storočia utkvelo v pamäti verejnosti. Je to ideológia oslavujúca Slnko a Veľkú Matku Zem ako stvoriteľov života a človeka.

Veľká Matka

Najstaršie vyobrazenia Veľkej Matky spred približne 20-30.000 rokov ju predstavujú ako mohutnú ženu kyprých tvarov. Takúto Veľkú Matku poznáme ešte zo Stredomoria, z obdobia niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom. Očakávali by sme preto, že podobný obraz Veľkej Matky nájdeme aj v európskych kultúrach koncom staroveku a že sa s ním stretneme aj v dodnes prežívajúcej tradícii, alebo aspoň v nálezoch kultových predmetov z počiatku stredoveku. U Slovanov tomu tak nie je. Možno prekvapujúco, slovanský obraz Veľkej Matky je oveľa starší, do minulosti predbieha dokonca aj paleolitické nálezy. Je to obraz ženy, ktorá nesie atribúty hadej bytosti, je spojená s vodou, podzemím, podsvetím, jaskyňami, bojom, lovom, ale tiežs úrodou, zemou, poľnohospodárstvom a múdrosťou.

Dávnym symbolom Zeme bol totiž biely had, ktorý sa v mytológii premenil na draka, resp. dračicu, u Slovanov opereného, viachlavého, a nezanikol ani vtedy, keď ich Veľká Matka nadobudla ako bohyňa ženskú podobu, ktorej atribútom bol roh hojnosti. Zo staroveku je známe spojenie ženy s hadom v rôznych podobách a súvislostiach. V ženskej podobe sa obraz Veľkej Matky dochoval aj u Rimanov, Keltov, Germánov, kde jej funkcie postupne prevzali mužskí bohovia. U Keltov však ich veľká bohyňa Macha vytrvala až do konca ich pohanskej ideológie. Ako mocná žena na bielom koni viedla svojich ctiteľov do boja so zbraňou v ruke proti nepriateľom. Dávno predtým, okolo začiatku nášho letopočtu Germáni svoju Veľkú Matku vymenili za mužského boha a o tisíc rokov v jej úlohe u Slovanov nachádzame Svantovíta, ktorého pôvodnú materskú podstatu prezrádzajú jeho atribúty – roh hojnosti a biely kôň.

OLYMPUS DIGITAL CAMERAMedzitým starovekí kronikári spomínajú na území obývanom Slovanmi kult Veľkej Matky, ktorý bol v rukách žien. Všetci poznáme povesti o Amazonkách, podľa ktorých je pomenovaný aj amazonsky prales. V mene Amazoniek tak môžeme pátrať aspoň po mene Veľkej Matky v slovanskom prostredí, avšak nakoľko je skomolené antickými autormi ani zďaleka netušíme. Jej keltské meno Macha je pre nás lepším vodidlom. V slove Macha sa ukrýva „moc“, tak ako v nemeckom „die Macht“. V slovenčine je koreň mena Veľkej Matky ukrytý napr. v slovách mohutný, moc, mágia, v mene Maja a názve mesiaca máj a tiež v slove Mora, Morena a množstve ďalších.

Veľká Matka, rovnako ako jej partner Slnko, mala pre každé obdobie v rámci ročného cyklu svoje osobitné meno.

  • Ako starena sa volala Mora (Morena),
  • v plnom kvete bola Maja (od Maga – Mocná) a hypoteticky vieme zrekonštruovať aj jejďalšie mená.
  • Meno slovanskej Veľkej Matky sa ukrýva aj v mene posvätného hája ako brány Raja. Háj – gaj znie rovnako ako v gréčtine uchované slovo pre Zem – Gaju (podrobnejšie o tom v práci autora Svätyne našich predkov).
  • U východných Slovanov ju poznáme ako Mokoš, toto meno sa dochovalo dodnes aj u nás. V tradícii však prežila najmä v postave „Lucky“, ženy odetej v bielom, ktorá mlčky obchádza príbytky a husacím krídlom vymetá kúty. Jej meno(Mokoš) je opäť odvodené od slova „maga“ – mocná. V ruských prameňoch je často spájaná s vodou. Slová„mok“, „močiť“, „mokrý“ a pod. označujú zdroj magickej moci, čiže vodu. Práve spojenie Veľkej Matky s „haďou bohyňou“,s vodou a mocou, s mlčanlivosťou a s bielou farbou poukazuje na jej veľmi starobylý pôvod, ale zrejme aj na spojenie dvoch a neskôr až troch rôznych ideových systémov.

makos1Postava Veľkej Matky sa zachovala aj v antickom prostredí, kde sa v staroveku ideológia založená na magickom videní sveta premenila na typické náboženstvo so silným patriarchálnym vplyvom. Avšak rovnako ako predtým v Egypte alebo v Mezopotámii, ani v starovekom Grécku či Ríme nebola táto premena dôsledná, popri mužských bohoch si svoje pozície udržali aj mnohé ženské bohyne. Niekde však, tak ako sa tomu stalo u Germánov a približne v tom istom čase aj u Slovanov, bola Veľká Matka buď nahradená iným mužským bohom, alebo bol jej obraz pomužštený. Príkladom môže byť rímsky Saturn, pôvodne slnečné mužské božstvo, ktorého úlohou bolo „obrobiť“ Zem. V tejto funkcii v rímskej mytológii vystupuje ako boh poľnohospodárov. Neskôr v podobnej funkcii u Slovanov nachádzame božstvo pod rôznymi prezývkami, napr. Veles.

Veles – od bohyne k čertovi

Samotné meno Veles odvodzujem od slova „veľký“ a má rovnaký pôvod ako slová „vlas“ a „vlna“. Vlas je v mágii symbolom moci, resp. sily. Anagramom slova „vlas“ a „Veles“ je „Slav“ a„Slev“, čo sú nielen dávne mená Slovanov (Slovenov), ale aj mená pre Slnko ako zdroj sily, resp. božstvo (a tiežmeno pre ich ideový systém.

veles1Veles (Volos) u Rusov, ako boh roľníkov, bol stavaný do protikladu s Perúnom, bohom bojarov, bojovníkov. V mytológii spolu zvádzajú boje. Tento obraz bojov je popisom dávneho sporu roľníkov s cudzou etnickou a kultúrnou skupinou, ktorá ich ovládla a nakoniec s nimi etnicky splynula a priniesla do východoslovanského prostredia (nie k nám) boha hromu pod menom Perún. Napriek tomu sa domnievam, že Veles v slovanskom prostredí bola pôvodne božstvom ženskej podstaty. Nasvedčuje tomu viacero indícií. Samotné jej meno je blízke menu rímskej bohyne Venuši (Venus), pričom Venuša je bohyňou jari, ktorú Slovania nazývali Vesnou.

Vesna je pomenovaná podľa „ves“, čo je „všetko“, pod čím opäť rozumieme„moc“, čo je synonymom pre veľkosť. „Ves“ je skratkou z „veles“. Pritom „Jar“ je dávne slovanské meno, ktoré označuje Slnko ako „tínežera“. Vesna môže byť preto len mladá žena. Jar a Vesna sú tak alegóriou jarnej dvojice dospievajúceho Slnka a Zeme a Veles je Venušou a naopak. Za povšimnutie stojí, že jedna z troch veľkých skupín Slovanov v Európe je označovaná antickými autormi ako Veneti. Tí siahali od Jadranského mora až po niekdajšie Venetské, dnes Baltské more, kam na jeho pobrežie sú kladené sídla Amazoniek. Veles je svojim menom priam predurčená, aby bola bohyňou Venetov (Vinidov, Veletov).

Zem a podsvetie doménou žien

Pre pôvodne ženskú podstatu Veles, či pod týmto, alebo iným menom, svedčí aj funkcia Veles ako božstva podsvetia. V prednáboženskom – magicko-démonickom období podsvetie patrilo k žene, lebo nebo patrilo k mužovi – Slnku. Spojenie Veles s Jarou (správnejšie gramaticky z mytologického aspektu by bolo s Jarom), s obdobím, kedy sa prebúdza príroda, a dodnes zachované veľkonočné zvyky, vrátane polievania vodou a šibania symbolmi hadov spletených do vrkočov, ozdobených plátennými stužkami sú pomerne jasným dôkazom o pôvodne ženskej podstate Veles ako jarnej podoby slovanskej, resp. slávskej Veľkej Matky.

t_copy_138Aj v kresťanskej mytológii, ktorá už poznala Velesa ako mužského boha, je Veles premenený u západných Slovanov na čerta a ten taktiež patrí k podsvetiu, dávnemu sídlu Veľkej Matky. U východných Slovanov Veľká Matka Veles, po premene na boha poľnohospodárov, nakoniec nadobúda totožnosť neúprosného kresťanského bojovníka proti ariánom, svätého Basilea z Kaisareie, ktorý žil vo 4. storočí a ktorého Rusi nazývali Vasiľom. Na túto premenu stačila len zvuková podobnosť mien a úmysel potlačiť dávny kult, čo sa nakoniec aj úspešne podarilo. Kresťanstvo beztak Veľkú Matku Slovanov v žiadnej podobe nepotrebovalo. V patriarchálnej židovskej mytológii je darcom života zo semitského pohanstva prevzatý boh hromu, ako typický boh kočovníkov a lúpežníkov a ženskú stranu neproporčne vypĺňa židovská panna Mária, ako rodička božieho syna.

Skaza symetrického a logicky vybudovaného systému ideológie dávnych Slovanov a Európanov vo všeobecnosti, ktorí uctievali a oslavovali prostredníctvom alegorických dvojíc a slávností a veselostí Slnko a Zem ako tvorcov prírody, vrátane ľudí, však nebola spôsobená kresťanstvom, kresťanstvo tento proces len dokončilo. Proces zániku viery vo Veľkú Matku Zem a Slnko začal vtedy, keď sa slobodné roľnícke obyvateľstvo dostalo do područia chovateľov dobytka a kočovníkov a Veľká Matka spolu so Slnkom boli porazení bohom hromu. Vládu nad Slovanmi a ich svetom prevzali cudzí bohovia, ako napr. Perún a po ňom Jahve a dejiny hovoria, že to je obdobie zápasov o slobodu, ktorú tým stratili. Už vtedy platilo, že kto slúži cudzím ideám, slúži cudzím potrebám, stáva sa sluhom a tak pejoratívne začali preto v iných jazykoch vnímať aj meno Slávov, pôvodne slobodných ctiteľov Slnka a jeho partnerky Veľkej Matky Zeme.

http://irsa.blgz.cz/Velka-matka-Slovanov.html

 04_Богиня-Морена-3

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s