Pod Vihorlatom

(Voľné pokračovanie poviedky Perúnov háj pri Úbreži.)

Staroslovanská hora Vihorlat nazývaná aj ako VITHORA, kraľuje spolu s vrchom  Kyjov a so Sninským kameňom krásnej krajine medzi Michalovcami a Sobrancami, severovýchodnej časti Východoslovenskej nížiny a vznešenej Podvihorlatskej pahorkatiny. Vihorlat patrí k najvzácnejším slovanským horám. Vypína sa priamo nad Zemplínskou Šíravou. Pôvod mena hory Vihorlat spadá asi do doby osadenia slovanských kmeňov na Slovensku. Odvodzuje sa od slovanského Boha Svantovita.

vihor_37

Pod horou Vihorlat,  tam kde Porubský a Remetský potok sa spája a trochu nižšie sa znova rozdeľuje, tam južne sa nachádzal  posvätný dubový háj, ktorý bol ohraničený po celom obvode vodnými tokmi, ktoré vytvorila príroda. To znamená, že keď niekto chcel navštíviť dubový háj musel prekročiť jeden z týchto potokov. Tento dubový háj bol zasvätený Perúnovi a volali ho Perúnov háj pri Úbreži. Vchádzalo sa do neho zo západnej strany za Rikou u Chreňovky, kde sídlila slovanská osada U Brehu, ktorá spravovala Perúnov háj, aj dnes na tomto mieste, keď Vám šťastie praje, môžete nájsť hlinené črepy zmiešané z pieskom, aj črepy s vytlačeným malým krížikom –  symbolom Perúna. Ďalej sa pokračovalo na východ, kde uprostred hája stála svätyňa. Uprostred Perúnového kruhu stál idol urobený z dubového dreva, ktorý  zasiahol blesk. V ponímaní našich predkov idol bol stred sveta, alebo stred posvätného poľa. Okolo neho v dvojitom kruhovom priekope horeli posvätné ohne z dubového dreva, ktoré mal na starosti jeden z kňazov. Za hranicou posvätného poľa, za vodou Rikou na juhozápade, bola osada U Brehu a na severovýchode za posvätným poľom, za vodou Remetský potok sa nachádzajú mohyly, a hrobové pole, kde pochovávali svojich predkov. Naši predkovia prinášali čestné obete, čiže žertvy, zapaľovali posvätné ohne a pri nich obetovali zvieratá, pokrmy i poľné plodiny. Prevádzali rôzne tance, sprevádzané spevom, oslavovali ročné obdobia vynášaním smrti a vítaním jari.

A preto Vás rodnoverci s láskou a pýchou zavedú na stráň Kliniky, kde sa konali duchovné obrady.  Kedysi sa to volalo Kliriky, ktoré sú odvodené zo staroslovenčiny klirik-  duchovný kňaz. Dodnes sa zachoval názov Kliniky,  kde uprostred vodných tokov stála svätyňa zasvätená Perúnovi pod Vihorlatom. Meno hory Vihorlat  je odvodené od Vithory, a Vithora je odvodená od Svantovita. Svanto je svätý, to znamená, že aj hora bola posvätná pre našich predkov a koreň slova vit je odvodený od vid, čo znamená vidieť. Vithora je posvätná hora, ktorá všetko vidí a odtiaľ aj pramení názov Vihorlat.

Naša hora Vithora aj s Perúnovým hájom je menej známym dvojčaťom hory Vithory  na ostrove Rujana. Vithora bolo meno vrchu na ňom Arkona sa vypínala. Arkona leží na mieste vyvýšenom na vrcholku akéhosi mysu. Na východe, juhu a severe chránená je prirodzenými strmými hradbami ako stenou, a to tak, že šíp z luku vystrelený, vrchol dosiahnuť nemohol. Na týchto stranách morom je ohraničená, od západu však násyp 50 lakťov vysoký ju zviera, nižšia polovica je zo zeme a vyššia z dreva a hrúd.

Severná jeho strana preteká prameňom k nemu opevnenou cestou, len pre obyvateľov cesta bola prístupná. Stred mesta tvorila rovina, na ktorej stála svätyňa z dreva urobená veľmi vkusne, ctihodná nielen veľkosťou bohoslužieb ale tiež postaveným obrazom boha samého. V chráme stála ohromná modla, vynikajúca veľkosťou, viac než meria ľudské telo a mala štyri hlavy a štyri šije, z nich dve dopredu a dve dozadu, ako keby hľadeli. Fúzy mala oholené a vlasy ostrihané. V pravici držala roh rôznymi kovmi vykladaný. Ľavica podoprená bola oblúkom vbok.

Svantovit bol darcom zemskej úrody. Je to jeho popredná vlastnosť ako boha slnka. Preto držala socha v ruke roh s medovinou, spolu s rohom hojnosti a preto jeho sviatok slávili po žatve /dožinky/. Vtedy sa schádzali k arkonskému chrámu ľudia z celého ostrova, privádzali so sebou obetní dobytok a zúčastňovali sa slávnostných hodov.

022_arkona4Deň pred dožinkami, vošiel kňaz Svantovítov do svätyne chrámovej, do nej nikto iný nesmel vstúpiť, a pozametal ju čisto zelenými konárikmi zatajujúc v sebe dych, a keď chcel vydýchnuť ponáhľal sa ku dverám, aby Boha nepoškvrnil dychom smrteľníkovým. Na druhý deň pred všetkým zhromaždeným ľudom pred dverami chrámu vzal z ruky Svantovíta roh s medovinou a pozrel koľko z nej ubudlo, a podľa toho zvestoval či bude na druhý rok úroda, alebo neúroda a dodával k tomu svoje napomenutie ako nakladať s darom božím. Potom vylial medovinu ako obeť k nohám modly a naplnil prázdny roh novou medovinou.

Potom ho podniesol bohu, akoby jemu prvému dával na poctu piť, a na to v slávnostnej modlitbe žiadal sebe a svojej rodine všetko dobré, národu rozmnoženie statku a víťazstva. Po modlitbe priložil roh k ústam, vyprázdnil jediným dúškom a naplnil ho znova medovinou a vložil modle do pravice. Potom priniesol Svantovítovi ako obeť veľký koláč zo sladkého cesta, okrúhly a taký vysoký ako urastený človek. Tento koláč postavili v chráme medzi ľudí a kňaza. Kňaz sa zaň schoval a pýtal sa ľudí, či ho vidia. A keď ľud povedal, že ho nevidia, vyslovil žiadosť, aby taktiež aj na budúci rok ho nebolo vidieť.

Nakoniec menom Svantovíta blahorečil zhromaždeniu a napomínal veriacich, aby aj na budúce arkonského boha si uctili a jemu obeti prinášali, sľubuje za to odplatu a víťazstvo na suchu i na mori. A týmto obrad skončil. Zostatok dňa strávili v hodovaní, jediac obeti bohu prinesené a pijúc až do závratu, lebo boli to hody posvätné a striedmosťou by urazili boha.   Svantovít bol nielen boh úrody zemskej, ale bol aj boh, ktorý vidí, veští a vojnový. V akom prepychu sa skvelá arkonská božnica dozvedeli sme sa z vylíčenia Saxonova. Bohatstvo a nádhera tu oslňovali. Kňazov k bohoslužbe určených muselo byť veľa, lebo boli na tri triedy rozdelení. K tomu ešte veľkňaz s rozsiahlou mocou a 300 jazdcov, určených ako obranná, bojarská družina k modle Svantovita, i nespočetné zástupy veriacich, ktorí putovali k veštcovi arkonskému učiníme si obraz o veľkosti a význame tejto svätyne na ostrove Rujana, pod horou Vithorou.

V roku 1168 bola Arkona obsadená vojskom dánskeho kráľa Valdemara I., ktorý nechal starú sochu Svantovíta vyniesť, rozsekať na kusy a spáliť. Rovnako vylúpil chrámový poklad, miestnych Ránov prinútil zrieknuť sa pohanstva a násilím ich dal pokrstiť. Po dobití Arkony poskytol Valdemar prostriedky na stavbu 12 kostolov, čo vo svojom dôsledku znamenalo koniec organizovaného pohanstva na Pobaltí.

 058_mitologia1

Vrátime sa naspäť k nášmu menej známemu dvojčaťu Arkony  – Perúnov háj pri Úbreži. V roku 1327 Jasenovské panstvo z hradu Jasenov rozhodlo o zničení Perúnového hája  tým, že vykopali odvodňovací a zavlažovací kanál severovýchodne pod Karnou, a tým došlo k vysušeniu celého dubového Perúnového hája. Za týmto účelom bola založená nová osada U Briez pod Debrou, ktorá túto úlohu splnila. Pri Hlbokom jarku došlo k tvrdému konfliktu medzi obidvoma osadami U Brehu a U Briez o vodu Hlbokého jarku a boj vyhrala nová založená osada. Voda z Hlbokého jarku nestačila na odvodnenie Perúnového hája, preto pokračovali k Porubskému a Remetskému potoku a tam, kde sa spolu tieto dva potoky spájajú stiahli ich toky do svojho kanála. Vodu dostali pod Debru, do novej osady, lenže veľké množstvo vody sa vylialo na Predné, Zadné lúky a Stavčík, preto boli nútení vykopať ďalší kanál do vysušeného koryta Riky, kde odviedli vodu z lúk. Perúnova svätyňa bola zrovnaná so zemou.  V roku 1337 bol definitívne zničený Perúnov háj.

Spomienka na Perúna sa zachovala dodnes Perúnovým kvetom – symbolom vyrytým na vidlách. Dodnes sa používajú v hojnom počte, hoci ľudia už zabudli na Perúnov háj pri Úbreži.

 ***

Poznámky:

  • Zemplín– podľa Zemplínskeho hradu, pri brehu rieky Bogrod, severne od Somotora. Zemplín – zemný hrad.
  • Pohan– vyznávač predkresťanských európskych náboženstiev. „Pogannyj“ má staroruské korene – znamená „idúci inou cestou“, nekopírovanou, svojou vlastnou.
  • Rika– ukrajinský názov rieky
  • Jasenovský hrad– postavený v roku 1328, jeho úlohou bolo chrániť hranice Uhorska v doline Laborca.
  • Plotna– plamienok Plotny /popínavá rastlina dodnes tam rastie/.
  • Dubiny– dubové lesy, posvätné miesta Slovanov.
  • Slovanskí predkovia– kmeň Uličov
  • Debra– po šarišsky priehlbina v zemi, medza, úvoz, kaňon.
  • Hnojné a Cejkov– slovanské sídlisko 9. a 10. storočia. Hnojné – veľké slovanské sídlisko v 9. a 10. storočí, vzdialené 2,5 km od perúnového hája, pozdĺž toku Riky.
  • Kliníky – kliriky v staroslovenčine duchovný kňaz, farár.
  • Vihorlat – nad. Výška 1075,5 m. n.m., bývala sopka, dominantný vrch – Vithora – VIT = VID hora, ktorá všetko vidí,  bolo meno vrchu, na ostrove Rujana, kde bola najväčšia slovanská božnica a volala sa Arkona, ktorá bola zasvätená Svantovítovi. Kde slúžilo veľké množstvo kňazov, ktorí  tam boli rozdelený na tri triedy. Mali veľkú moc, ktorú im pomáhalo udržiavať 300 jazdcov určených na obranu a zástupy veriacich, ktorí putovali k Svatovítovi.

 045

  • Saxo Grammaticus /okolo 1150 – + 1220/ bol dánsky stredoveký historik kronikár a sekretár dánskeho arcibiskupa Alsalona. Saxovým dielom je šestnásťzväzková po latinsky napísaná kronika Dánska. V kronike okrem iného opísal život pobaltských Slovanov.
  • Svantovít – skladá sa z dvoch častí, zo „svanto“ a „vít“. Svanto znamená svätý, druhá časť Vít nie nič iného ako staroslovanský VID, je asi toľko ako videc symbol slnka, oko či videc vesmíru, bolo hlavným znakom či vtelením. V Kollárových „Zpěvankách“ dočítame sa v piesní slovanskej „na svatého Vida“ a ľud náš dodnes hovorí „na svätého Vindy/Dindy/, čo nebude nikdy.“ Kto veľa vidí, veľa vie. Slnko vidí všetko, preto nič tajné neostáva. Od kmeňa „vind“ volajú sa Slovania svojím starým menom „VINDOVÉ“. Svatovít – bol darcom zemskej úrody, a jeho sviatok sú dožinky, a slávili sa po žňoch. Svatovítov ďalší znak je kohút, ktorý je v slovanskom bájosloví kultom slnečným a ohňom je v spojení. Je ochrancom ohňa. Červený kohút u nás doposiaľ znamená oheň. Svatovít – je boh ktorý veští. Veštecká vlastnosť Svatovíta mu dodávala najväčšiu vážnosť. Jeho výrok bol rozhodujúci a národ sa podľa neho riadil. Svatovít – je boh vojnový, táto vlastnosť  je údelom takmer každého boha slnka.
  • Brod Riky – brod bol na veľkým vírom, pred výstavbou Zemplínskej Šíravy, kúpalisko, kde sa chodili miestny kúpať. Vo veľkom víre dospelí v malom deti a nižšie pozdĺž toku Riky bola osada U Brehu vedľa Chreňovky.  Druhý brod viedol na Helepov Gruň.
  • Prístupová cesta ku Perúnovému kruhu – dodnes sa zachovala časť pôvodnej cesty od mosta Riky v dĺžke 180  metrov ku oblúku, z ktorého sa napája nová rovná cesta do Úbreža. Cesta vedie zo západu na východ presne podľa kompasu a Vihorlat je presne na sever.
  • Perúnov háj – ústredná svätyňa celej krajiny, so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojím vládcom a kňazom ku súdu. Hranice Perúnového hája sú ohraničené na západnej strane vodnými tokmi Myslina, Porubský a Rika. Na východnej strane je to Remetský, Hlboky a Krivák a Mlynský potok. A uprostred tohto nepravidelného kruhu, ktoré vytvárajú vodné toky je Slovanské božište, Perúnov kruh /50 metrov/ rondel a ringval,  háj je zložený z dubov /dnes sú tam pasienky/.  Všetko je v jednej línií s Vihorlatom / Perúnov kruh –  na severnej strane na ľavej a na pravej sa nachádzajú ešte ďalšie tri kruhy, ktoré sa navzájom prelínajú a sú neúplné. To znamená celkom štyri kruhy, čiže dlhá kontinuita používania Perúnového kruhu na tomto mieste. Po dlhom čase užívania rekonštruovali a premiestňovali kruh.
  • Obetiská – obetiská pod šírim nebom, ktoré vymedzovali posvätné pole, v ktorého strede stál idol. Tento priestor mal väčšinou kruhovitý tvar – symbol vesmíru, neba, obklopujúceho sveta. Niekedy slúžili kultu aj vrcholy hôr a kopcov s vyrovnanou plošinkou a jamou po idole v prostriedku. Typickou polohou väčších obetísk bolo umiestnenie mimo osád, lebo slúžili k obradom a k slávnostiam väčších skupín obyvateľstva z okolia.
  • Perún– staroslovanský boh hromu a blesku, patrila mu ohnivá sekera, jeho posvätný strom je dub a zviera býk, zasvätený deň je štvrtok/perendan/, 17. júl, alebo 21. júl je Perúnov deň, sviatok Perúna,  jeho symbol je ležatý kríž, kresťanské interpretácie stelesňuje proroka Eliáša. Dodnes sa kľaje „Do Paroma.“ Perúnové sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvietený práve tomuto božstvu. V dubovom háji po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Postavenie modly pod dubom, alebo priamo v jeho útrobách je najpravdepodobnejšie umiestnenie. Neskôr sa priestor okolo posvätného duba ohradzoval drevenými kolmi. Do ohrady mali prístup len obetujúci teda vyvolení. Od ohradeného priestoru je to už len krôčik ku skutočnej svätyni. Inak sa Perún uctieval modlitbou, a v jeho svätyni horel večný oheň z dubového dreva. V Perúnovej svätyni sa skladali prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne, a ich porušenie sa trestalo.

052_podlasie_dziewanna__staro_sowiaska_bogini_lasw_212

  • U brehu Perúnového hája – za pohanskej doby sa to asi takto volalo. Perúnov háj pri Úbreži – za kresťanskej doby.
  • Mohyly –4 mohyly o rozmeroch 8,5 x 4 m usporiadané do písmena L smerujúce na sever, za Remetským potokom smerom ku Karnej, pri hranici bujačej lúky.  Slovania svojich mŕtvych spaľovali a vytvárali mohyly, ktoré sa vyskytujú hlavne v blízkosti riek a miernych úbočí ,miesto sa vola mohylník, kúsok ďalej na východ hrobové pole.
  • Bujačia lúka – názov od chovu bujaka na lúke chov bujakov. Asi sa bujaky sa chovali ako obeta  pre Peruna? Perun verzus Veles? Za parcelou 1032 pokračovanie tvrdého konfliktu. Neďaleko tejto parcely a Karnej sa nachádza kravský cintorín, dnes jabloňový sad.
  • Filip Druget– hlava francúzsko-neapolského rodu zo Salerma, prišli v roku 1317 do Uhorska ako spoľahlivý politický partner. Až do 17. storočia, kedy rod vymrel po meči.
  • Les Karná– korení v slove KAR – pohrebná hostina usporiadaná na počesť mŕtveho pre pozostalých v deň pohrebu. Les Karná bola za maďarskej supremácie 5 krát vyrúbaná.
  • Karná – bohyňa Karná, povoľuje opakované osadenie duše in-karná-cia-pod-osadenie, re-in-karná-cia to znamená prekrytie druhou dušou.
  • Boh Varuna – je manžel bohyne Karny.
  • Morena– staroslovanská bohyňa zimy a smrti, je zosobnená zimou a na jar končí jej vláda. Je vraj veľmi krásna. Jedna z troch sestier boha Perúna. Runový znak Bohyne Moreny je dvojitý kríž.
  • Jaruška– založil cigánsky kováč Ján Demeter na obecnom pozemku a s povolením obce, asi okolo roku 1908. tmavšej pleti nemajú boha- Rómovia
  • Hlboký jarok v Karnej – miesto, kde došlo k tvrdému konfliktu /pozn. boj o vodu/. Dodnes na niektorých senzibilnejších ľudí pôsobí toto miesto strašidelne, nepríjemným pocitom, duchovia a vyhýbajú sa mu oblúkom.
  • Chreňovka- osada U Brehu, ležala pri potoku Rika, na tom mieste sa rozprestierajú lúky nazývané  Chreňovka – Chreňovka – chren v ľudovom liečiteľstve v 10. až 12. st. náš let. Ho začali používať starí Slovania pri liečbe hlasiviek a priedušiek. Rastlina potrebuje vlhké miesto pre svoj rast.
  • Čatouka – prameň teplej vody pri Hnojnom, dnes barina. Na Štedrý deň vynoria sa obrysy kostola- povesť od môjho otca.
  • Perúnov háj pri Úbreži – l. v roku 1327 sa v Zemplíne v opise chotarnice Jasena a Úbreže spomína hájik Perún/Prunhygh/. Prebraté kultúra

030_Veles

Slova 1994/3

2. zmienka v knihe História Užske župy Perúnov háj pri Úbreži /LIGETH PEREWN……..1337/, počiatky Košíc a zrod metropoly. Ondrej J. R. Halaga.

3. Na Perúnov kult v oblasti Úbreža popri ceste z Michaloviec do Tibavy sme upozornili historikov na košickom zjazde /1962/. V roku 1337 sa tam spomína „Perúnov háj“/ligeth Perewn/.

4. rozprávanie už nebohého rodáka Andreja Antoniča z Úbreža.

  • Voda- Slovania boli národom  s veľmi silným uctievaním vody. Uctievali pramene, studničky, rieky i vodné víly. V Slovanstve bola voda vždy posvätná. Z rôznych prameňov a mytológie vieme, že pozemské a nadpozemské bytie podľa predstáv Slovanov oddeľovala práve voda. Studničky, stojaté vody a rieky boli považované za  miesta možného vstupu do ríše mŕtvych. Práve s takýmto prostredím sa však spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, v ktorom bolo možné oslavovať bohov. Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta. Ani konkrétnu polohu, kde postavili svätyňu, si zrejme nevybrali náhodou.
  • Odvodňovací, zavlažovací kanál- podľa ústneho podania pamätníkov zaznamenaného v obecnej kronike, boli prvé domy postavené pri brehu potoka RIKA. Ďalšia skupina domov bola postavená pod kopcom Debra v priestoroch okolo dnešného mlyna, zarastených brezami. Ponúka sa tu druhá alternatíva vzniku názvu obce /U briez/. Osada U briez mala nedostatok vody, preto chcela prekopať kanál na severozápadnom okraji Karny z Riky do terajšieho mlynského potoka. To sa nepáčilo obyvateľom osady U brehu Riky a tak spor o vodu prerástol do tvrdého konfliktu, v ktorom nakoniec zvíťazila osada U briez a osada pri Rike zanikla.
  • Odvodňovací zavlažovací kanál- začína v lese Karná, tam kde sa Porubský a Remetský potok spája do jedného toku, trochu nižšie sa zase rozdeľujú. Kanál je uprostred v miestach, kde sa tieto dva potoky spájajú a následne rozdeľujú /mapa z roku 1785/.  Od Remetského potoka k hlbokému jarku a od hlbokého jarku pod Debrou  a končí u kina v dĺžke asi tri kilometre plus menší spád.
  • Klíma – od 9.st. do 13. st. bolo teplo, potom došlo k menšej dobe ľadovej, ktorá trvá viac, či menej až dodnes.
  • Kanálom bol odvodnený prítok Riky, Porubský, Remetský , hlboký a potok Krivák.
  • Mlynský potok – odvodňovací kanál presmeroval toky tak, že došlo k vysušeniu Perúnového hája a voda sa dostala do osady U Briez, pod Debru. Je to miernom návrší, takže voda mala spád. Pod osadou je rovina Stavčík, Predné a Zadné lúky /Veľké lúky/, ktoré boli odvodňovacích kanálom celé zaplavené. Neostávalo, len vykopať ďalší kanál v dĺžke 1,6 km a kanál sa musel napojiť na pôvodne vysušené koryto Riky. Tento kanál sa volá Mlynský potok /mapa z roku 1785/.
  • Vodné toky – na malom mieste preteká veľa vodných tokov, korytá vodných tokov sa ľudským pričinením neustále menili  t.j. odvodňovací, zavlažovací kanál, Myslina predtým neústila do Riky, potom sa vykopal ďalší kanál do Zemplínskej Šíravy. Je úžasné ako sa toky menili.
  • Osada U brehu – neostala bez vody,  aj po odvodnení jej ostal prítok Mysliny. Myslina bola asi 500 metrov ďalej od osady.

Osada U brehu nie je dnešný Úbrež a osada U briez je dnešný Úbrež. Úbrež  založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. storočí. V roku 1427 väčšina obyvateľstva osady U Briez sa odsťahovala, možno sa vrátili po splnení misie naspäť do Jasenova. /Obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné./ Názov dediny Jezenew seu Obres svedčí o tom, že úbrežske sídlo vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova /obec Jasenov, Jasenovský hrad okres Humenné/.

Napísal Eduard Hvižďak z Úbreža Hromnice 2011.

http://sarmatia.wordpress.com/2011/02/06/pod-vihorlatom/

043

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Jedna reakcia na Pod Vihorlatom

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s