O osvietení

Žil kedysi jeden človek, ktorý sa živil lámaním kameňa. Každý deň odchádzal do hôr lámať skalu. Pri práci si pospevoval, a ja keď bol chudobný, netúžil toho mať viac, a tak sa o svet nezaujímal. Jedného dňa bol najatý na stavbu šľachtického sídla. Keď uvidel veľkoleposť zámku, pocítil prvý krát v živote osteň túžby a riekol si s povzdychom: „Keby som tak len bol bohatý! Potom by som si nemusel zarábať na živobytie v pote a drine.“

003_utro_v_sosnovom_lesu

Začudoval sa, keď počul hlas: „Tvoje želanie sa splnilo. Od tejto chvíle ti bude dané, čo si budeš priať.“ Nevedel, ako si tieto slová vysvetliť, až do tej doby, než sa vrátil večer ku svojej chyži, a na jej mieste našiel sídlo rovnako honosné, ako bolo to, na ktorom v ten deň pracoval. A tak lámač zanechal lámania kameňa a začal sa tešiť zo života bohatých.

Jedného dňa, keď bolo horúce a vlhké popoludnie, vyzrel z okna a videl okolo prechádzať sprievod kráľa s veľkou družinou šľachty a otrokov. Ach, ako by som si prial byť sám kráľom a sedieť si v tieni kráľovského kočiara! A v tom okamžiku sa rozvaľoval v pohodlí kráľovského voza. Ale ukázalo sa, že v kočiari je omnoho teplejšie, než si predstavoval. Vyzrel z okna kočiara a užasol nad mocou slnka, ktorého teplé lúče mohli rozohriať aj silné steny kočiara. „ Chcel by som byť slnkom,“ pomyslel si. A opäť sa jeho prianie splnilo – začal vyžarovať teplo a svetlo do celého vesmíru. Všetko bolo na chvíľu podľa jeho predstáv. Potom sa jedného zamračeného dňa pokúšal preniknúť lúčmi silnú clonu mrakov, ale nedarilo sa mu to. A pretože bol uchvátený mocou mrakov brániť slnku v ceste, zmenil sa v mrak. Potom sa premenil v dážď a k svojej nespokojnosti padal k zemi, kde narazil na skalu a jeho prúd ju musel obchádzať.

„Čo?“ vykríkol. „Iba skala a je mocnejšia ako ja! Potom teda nech som skalou.“ A tak v tom okamihu vyčnieval v horách do výšky. Sotva sa mohol potešiť zo svojho parádneho zjavu, keď tu naraz započul zvuky podobné lámaniu kameňa prichádzajúce odniekiaľ zo svojho úpätia. Vzhliadol dole a k svojmu znechuteniu tam uvidel malinkého človiečika, ako si tam sedí a odsekáva z neho kusy kameňa.

„Čo?! To smiešne stvorenie je mocnejšie ako ja, impozantná skala? Chcem byť človekom!“ A v ten moment zistil, že je lámačom kameňa stúpajúcim do hôr a ide si zarábať na živobytie lámaním kameňa v pote a drine, ale s piesňou vo svojom srdci, pretože len tak mohol byť spokojne tým, čím bol, a žiť s tým, čo mal.

Nič nie je tak dobré, ako sa to zdá, kým to dostaneme.
Anthony de Mello

http://www.sebapoznanie.sk/sebapoznanie/0/0/2/97

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s