Tomáš Lajmon – Eutanázia

Už takmer sedemnásť rokov pracujem ako špecializovaná setra na jednotke intenzívnej starostlivosti a často sa starám o ľudí, ktorí tam v ťažkostiach a neopísateľných bolestiach dožívajú svoj život. S nikým som o tom doteraz nehovorila, ale keď vidím týchto ľudí trpieť bez šance na uzdravenie, kladiem si otázku, či má ich život ešte nejaký zmysel. Ak nie, nebolo by prejavom ľudskosti pomôcť týmto ľuďom oslobodiť sa od utrpenia skrátením života, ak s tým sami súhlasia? Je to predsa ich život, o ktorom by rozhodli, prečo teda nesplniť ich posledné prianie? Chcem si túto vec konečne ujasniť. Môžete mi ponúknuť na zamyslenie Váš názor, prosím?

Správne zodpovedanie tejto otázky je podmienené pochopením toho, že človek dokáže neraz práve v stave najväčšieho utrpenia vďaka prehĺbenej citlivosti, vyvolanej zintenzívnením touto cestou, hľadať a pochopiť to, čo nedokázal pochopiť v stave relatívneho pokoja za celý svoj život, aby mohol pokračovať ďalej vo svojom duchovnom vzostupe. Priamo povedané, jediná minúta intenzívneho prežívania bolesti na základe nezadržateľného rozvinutia choroby sa môže svojou hodnotou rovnať často i desaťročiam pozemského života človeka, ktoré, žiaľ, možno nevedome prežil povrchne. Intenzita prežívania mení zásadne vnímanie času, čím mu dáva rozdielnu hodnotu. V okamihu pred príchodom smrtikaždá sekunda života pre duchovné dozrievanie človeka obzvlášť veľký význam.

Položme si však kľúčovú otázku tejto problematiky: Ako môže človek počas tzv. poslednej minúty života v stave zvýšenej citlivosti pochopiť určitý dôležitý význam, keď mu bola táto minúta nechápavým prístupom lekára či príbuzných násilne odňatá? Z tohto hľadiska možno eutanáziu považovať za hrubý zásah do života človeka s ďalekosiahlymi následkami na jeho ďalší duchovný rozvoj.

love_eyeTo platí ale aj v prípade, keď sa človek nachádza po úraze v stave hlbokého bezvedomia a nedokáže vnímať realitu základnými zmyslami denného vedomia. Ľudské vedomie sa premieta súčasne na viacerých úrovniach, a to znamená, že presahuje hranice samotného denného vedomia. Ak teda človek nemá v dôsledku poruchy mozgu naplno aktivované denné zmyslové vedomie, neznamená to, že nevníma emocionálne. Sú predsa známe výsledky bádania klinickej smrti známych thanatológov, a tie viacúrovňovosť ľudského vedomia zreteľne potvrdzujú. Títo vedci prišli dokonca na to, že človek, ktorý nevníma denným vedomím, dokáže vo väčšej miere koncentrovať intuíciu a vďaka nej spoznávať realitu rýchlejšie v jej pravej podstate. Samozrejme, tým nemá byť zároveň povedané, že človek má byť dlhodobo násilne udržiavaný pri živote napr. umelou ventiláciou len preto, aby neumrel. To by bolo „vyliatie kúpeľa aj s dieťaťom“! V každom prípade platí múdrosť, že tak ako nie je správne život predčasne násilne skrátiť, nemožno ho bez nepriaznivých následkov ani umelo udržiavať. Každý prípad treba obzvlášť v tejto veci skúmať prísne individuálne skôr, než sa dopracuje k definitívnemu rozhodnutiu. K otázke eutanázie ešte niekoľko slov:

Človek, veriaci v Boha a jeho Lásku iste pochopil, že možnosť žiť život je požičaným darom, nie bezvýhradným vlastníctvom. Ako môže človek z morálneho hľadiska definitívne rozhodovať o tom, čo mu nepatrí? Keď je teda Boh darcom života, On jediný má právo spravodlivým pôsobením svojich Zákonov ľudský život ukončiť. Navyše možno dodať, že trpiaci väčšinou nedokáže pod vplyvom bolesti objektívne uvažovať, a preto by jeho vôľa nemala byť v otázke života a smrti braná ako jediná smerodajná.

Niečo iné je, keď sa blízki snažia trpiacemu pomôcť znášať bolesť alebo ju láskyplným spôsobom mierniť. To však so zámerom skrátiť život nemožno z morálneho a duchovného hľadiska stotožňovať. Naopak, je to veľká príležitosť pre duchovný pokrok všetkých zúčastnených, hoci sa to z pohľadu dnešnej spoločnosti zdá nepríjemné, zdržujúce od možnosti užívania si radosti a zábavy.

Smrť je veľmi vážnym medzníkom v živote človeka. Dnešná spoločnosť musí ujasnením si pravého významu pozemskej smrti – prechodu človeka do inej roviny existencie svojho bytia, nájsť teda i k tomuto životnému momentu správny, zodpovedný vzťah. Tým sa mu zároveň vyjasní aj mnoho ďalších otázok, súvisiacich s témou smrť.

Tomáš Lajmon

Časopis “Prebúdzajúce sa Slovensko”

http://www.pre-slovensko.sk

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s