Hľaďte, toto je vaša Zem

Susanne Schwartzkopffová

Podívajte sa ľudia na svoju Zem:

Leží na nej hlboké temno, zahaľujúc ju úplne plášťom smrti, ktorý sa zdá byť nepreniknuteľne utkaný. Zatiaľ čo všade vo Stvorení rozkvitá radostný život, keď Božia láska daruje všetkým stvoreným blažené šťastie spolupatričnosti ktorá sa vo vírivom akorde vlní späť k Stvoriteľovi, hýbe sa na Zemi sotva niečo živého. Žiadna radostná pieseň nezaznieva ku cti Božej, žiadna čistá modlitba sa nevznáša na ľahkých perutiach do výšin, a výkriky úzkosti, výkriky smrteľného utrpenia, to sú hlasy Zeme, ktoré ako z hrobu, napoly udusené, namáhavo prenikajú nahor. Lenivý pohyb vlečie sa vláknami čiernej tkaniny, ktorá tvorí obal Zeme a odporné jedovaté výpary kadí nahor. Nie je potom divu, že sa ľudia domnievajú, že sa zadusia, že bezradne blúdia dookola a pýtajú sa:

Kto nám môže pomôcť? Kto nás zachráni pred smrťou?

Vo vesmíre nie je nikde smrti, sú len premeny na nové životné formy, ale všade vanie taktiež svieži, oživujúci Boží vánok, všade svieti Jeho Svetlo, ktoré je silou a zákonom, v ktorom sa vyvíja život. Nespočetné ruky sa pohybujú, aby tvorili ďalej na tom, čo je započaté, aby odovzdávali ďalej lúč Božieho Svetla za lúčom, aby to pretvárali tak, ako je to nutné pre každý jednotlivý svet. Sú nespočetné svety, jeden krajší ako druhý a všetky sú riadené jednotnou vôľou Stvoriteľovou. Anjeli na svojich perutiach nosia vesmírom vôľu Pána, čistí duchovia prežarujú Stvorenie vlnami svetelnej sily, ktorú prijali a bytostní budujú prírodu v nespočetných formách vždy znovu plní radosti. Všetko čo je, je sformované, udržiavané, prežarované láskou a vracia sa vzývajúce opäť k tomu, ktorý všetko dáva a daruje.

Kto by sa mohol dívať zhora na Stvorenie, od ľahkých svetlých ríš čistého ducha až do ríš hmotnosti, ktoré sa vždy ťaživejšie a pomalšie otáčajú vo večnom zákone pohybu, ten by sotva uveril, že sa mohla vo Svetlom preniknutom diele Stvorenia otvoriť taká príkra priepasť, aká sa roztvorila pred poslednou hmotnosťou, Zemou. A tým menej by uveril, že v tejto húževnatej, čiernej, bublajúcej temnote môžu žiť duchovia, ľudskí duchovia, ktorí predsa pochádzajú z čistých výšin. Či sa nemusí všetko zadusiť v tejto dusnej noci?

Tak žijete ľudia! Toto je vaša Zem! A ak ste poctiví, musíte priznať, že všetci zápasíte o vzduch, že všetci cítite, ako sa vám hrdlo zviera nevysvetliteľným tlakom. Je možné, aby ste na malý okamih vydýchli nestiesnení týmto zvieravým tlakom? Cítili ste sa skutočne voľnými? A predsa, ako ľudia, zrodili ste sa k slobode. Váš Stvoriteľ vám ju položil do kolísky ako svoju najväčšiu milosť, ako dar, ktorý vás mal jasavo viesť nahor k Nemu, mali ste byť slobodnými a hrdými a ako Jeho deti vďačne vzhliadať k Nemu za Jeho milosť.

A teraz ležíte v prachu a zvíjate sa v putách, ktoré ste si sami ukovali. Nie je to Boh, ktorý vás spútal okovami – urobili ste to sami, dobrovoľne. Lucifer ich podržal pred vami pozlátené falošným leskom, ale ony sa trblietali pre vás tak zvodne, že ste pritom prehliadli vznešeného anjela, ktorý vám ukazoval pochodeň Svetla, ktorá vám mala posvietiť na vašu cestu. Teraz bedákate, ale žiadny z vás nemá odvahu zlomiť okovy a nemôže taktiež uvidieť už žiadneho anjela s pochodňou Svetla, lebo vaše oči oslepli v pozemskej noci.

Nechceli ste taktiež vidieť, nechceli ste veriť, že ste si sami kopali hrob, že sa už široko roztvoril ako papuľa netvora, aby vás pohltil. Domnievate sa, pretože Zem prináša doposiaľ kvety a plody, pretože hlasy vtáctva ešte jasavo oslavujú príchod jari, že je doposiaľ všetko pri starom tak, ako tomu bolo vždy. Avšak tak nepozorovane sa všetko zahalilo závojom, že ste zabudli ako to bolo kedysi – skôr než kliatba padla na všetko pozemské; že peľ kvetín sa stal sinavým, že ovocie stratilo svoju najjemnejšiu vôňu, a že matka Zem leží pred vami mdlá a chorá.

Z tisícich hrdiel derie sa nahor k Stvoriteľovi strašná obžaloba, drastická bolesť. Beda všetkému ľudstvu, ktoré Zem olúpilo o Svetlo a tým o požehnanie a silu. Všetko ste so sebou strhli vo svojom zatemnení. Všetko ste otrávili dychom svojich úst, ktoré poznajú iba pretvárku a lož. Smutne žalujú bytostní, ktorí namiesto vytvárania krásy musia tkať do koberca života vaše hnusné škaredosti, rúhavé tvary. A vy ľudia sami, ako vy vyzeráte? Žije vo vás ešte iskra čistého Svetla z výšin ducha, ktorá je vaším vlastným ja? Žiari doposiaľ? Pozrite sa okolo seba, podívajte sa do očí svojich spolublížnych, ktoré sú zrkadlom duše, či môžete nájsť túto iskru? Podržte si sami zrkadlo Pravdy neúprosne pred očami a pred vašim užasnutým zrakom spadne jeden závoj za druhým a vyvstanú, kamkoľvek sa pozriete, mŕtve kostry. Dnes putujú po Zemi živí mŕtvi, živí mŕtvi vládnu ľuďom a prírodou – nie však šľahajúce plamene duchov, ktorí by okolo seba vytvárali čistotu a život plný sily.

Ľudia, ako môžete žiť bez plameňa v srdci? Ľudia, ako môžete existovať bez nebeského Svetla?

Zem by bola stratená so všetkým čo na nej je, bola by vydaná napospas poslednému rozkladu, keby láska Božia nebola nad svetmi väčšia než všetko ľudské rúhanie sa. Už dávno Zem speje oproti svojmu koncu, prirodzenému koncu v behu krúžiaceho, večne sa obnovujúceho a večne zanikajúceho bytia. Musí zaistiť, aby povstal nový život, zo smrti musí nasledovať nové zrodenie.

Keď človek vstúpil na Zem, keď po prvýkrát priniesol na pozemské dejisko ducha, tu bolo poludnie – teraz sa slnko chýli k večeru. Pokojne malo zapadnúť, aby ustúpilo krajšej rannej zore. Nie je to jeho vina, nebolo to v Božom pláne Svetla, že namiesto nežne prežiarenej zory vyskočili syčiace plamene zániku, ktoré roztrhli nebesia a roztrhli Zem v búrke hnevlivého Svetla. Ale ak hrobový závoj temnôt nechce opustiť Zem, musí byť spálený v očisťujúcom plameni, v Svätom Svetle. Musí byť zmietnutý; lebo v Božom nádhernom Stvorení nesmie byť žiadna noc, žiadna temnota, ktorá by svoje tiene vrhala ďaleko do inej ríše, žiadne prerušenie rytmu života, ktorý by prerušil vzývajúci chór svetov.

A víťazne prenikajú taktiež už kopije Svetla a meče vedené rukami nespočetných Božích bojovníkov temnými mrakmi a rozháňajú ich. V čiernych zdrapoch padajú dolu do hlbín, kde sa rozprestiera Luciferova ríša pochmúrne sa lesknúca v červenej žiare.

Svetlo prerazilo trhlinu, jasnú cestu Svetla, ktorá nás ľudí opäť spája s výšinami, s výšinami Stvorenia, ktoré vždy žili v jasnom Svetle, pretože sú v blízkosti Božej. Táto cesta by nemohla byť, keby nebola prišla na Zem časť prasvetla, aby ju vybudovala a udržala. Mohla byť vystavaná iba zhora, ľudská sila by to nebola dokázala, pretože už nepoznala cieľ.

A od tej doby, kedy je táto cesta Svetla zakotvená na určitom bode Zeme, prebieha miliónmi úzkostlivých duší tichý výdych, lebo konečne vanie osviežujúci dych života z čistých výšin dolu a lúče Božieho Svetla tryskajú opäť von k plačúcemu ľudstvu a utešujú ho. Ľudia doposiaľ nevedia, čo sa pre nich deje, ale v najhlbšom vnútri sa prebúdza niečo, čo po tisícročia mlčalo. Beda tým, ktorí teraz ešte spia! Beda tým, ktorí ani teraz nechcú vidieť! Len raz, jedenkrát prejde okolo každého jednotlivca anjel s planúcou pochodňou Svetla; nehovorí, nepýta sa, ide okolo a máva svojou pochodňou vysoko nahor. Avšak kto ho uvidí, ten môže v planúcej pochodni uzrieť Božské Svetlo, ak len chce a môže pocíti taktiež silu, vychádzajúcu z plameňa. A ak potom nasleduje anjela, ak si spomenie na svoju ľudskú nemohúcnosť, prosí pokorne o pomoc, o Svetlo, ktoré mu ukazuje cestu z temnoty, potom sa v ňom náhle vyjasní a prebudí blažená radosť. A ak pôjde stopou ponáhľajúceho sa anjela ďalej, potom jedného dňa bude stáť pred tým, kto je Svetlo a záchrana, pred I m a n u e l o m. Človeče, podívaj sa na svoju Zem, aká je. Ale podívaj sa taktiež, čím mala byť:

Záhradou Božou, odleskom Raja, miestom Bohom chcenej činnosti.

V budúcnosti budú na nej trpení len čistí ľudia slúžiaci Bohu a pod ich rukami má znovu vykvitnúť to, čo doposiaľ spalo, má byť uzdravené, čo doposiaľ bolo choré a k smrti mdlé. Zázračné diela krásy majú vykvitnúť tebou človeče a tvoja vďačnosť a radosť bude nekonečná. Svetové diaľky rozprestrú sa pred tvojimi užasnutými očami, budeš s nimi spojený, mocní pomocníci zostúpia k tebe dolu, aby spoločne so všetkými ľudskými duchmi urobili zo Zeme to, čím mala byť:

Kolískou Božích detí, ktoré smú žiť v lúči lásky.

zdroj

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s