Jeme viac a zároveň menej, ako by sme potrebovali

krkavecStrava nie je len o kvantite a kvalite, o množstve a akosti – ale hlavne o spôsobe stravovania. Keď zmiešame v jednom jedle škroby a bielkoviny, napríklad vyprážaný syr so zemiakmi, či mäso z ryžou… Keď jeme nesústredení na jedenie, ale duchom inde, nedajbože pozornosťou v rádiu či v telke… Keď jeme bezcitne, bez dotyku, bez vedomia si hodnoty jedla, bez chvály za ten dar, ktorý sa nám skrze množstvá bytostí dostal. Koľko zvierat a rastlín sa obetovalo – aby si ty mohol mať obed? Som za ne zodpovedný – za túto silu prostriedkov mne danú – aby som ju využil čo najlepšie, najsvedomitejšie… Nechcem sa prejedať, nechcem byť potom z jedla unavený a spomalený – veď ma malo posilniť, nie naopak. Z toho istého kusa darujúcej zeme sa naje osem ľudí, ktorí živočíšnej stravy jedia pomenej, a iba jeden stravník v duchu „mäso s prílohou každý deň“. Kto z nich je zdravší?

Mimo toho, že príliš bielkovín zdraviu škodí, je potiaž aj v tom samotnom spojení mäsa so škrobovou prílohou. Veď to bolo pôvodne len „panské huncútstvo“ veľkolepých hostín zvrátenej hodnosti. Účelom týchto panských chodov nebolo sa poživiť – ale popýšiť sa pred druhými, a my sme to zo zámkov stádovo prebrali: Veď páni vedia lepšie, a jedia najlepšie, nie? Pôvodné jedlo ľudu bolo od podstaty iné, aj na haluškách bolo bryndze a slaniny len na chuť a bielej múky v nich nebolo vôbec…

krkavec3Pre rozklad škrobov totiž treba v žalúdku zásadité prostredie a pre bielkoviny kyslé. Kyseliny a zásady sa navzájom rušia. Výsledok je, že zmes chleba a šunky ide nespracovaná do čriev, kde potom dochádza k neželaným javom – na ktoré sme si však už zvykli. Naše črevá sa v obrane obalili hlienom, zloženie mikroflóry jednobunkovcov, ktoré nám pomáhajú tráviť, sa zmenilo. Nedeje sa už to, čo sa má: napríklad vznikajú jedy a veľa živín telo skrátka nemôže z potravy vstrebať, pretože sa musí brániť tomu zmätku v čreve… Keď ešte k tomu pridáme biele pečivo, vlastne skoro čistý lepok, ktorý povrch čriev zvnútra zalepí… Meníme sa len na akési prežierajúce sa ospalé a tupé prietokové ohrievače mrhajúce obeťami bytostí Zeme. Jeme veľa a zároveň hladujeme. Sme tuční a podvyživení zároveň. Kde je ten tvorivý človek? Vidím len chorého „pána tvorstva“, ktorý nectí a necíti dary. A pritom je on len nenaplnený. Čo ak ten pocit hladu nie je len hmotný? Nie je o jedle? Čo ak je to cit a zmysel, čo nám vlastne chýbajú? Je to hlad po cítení blízkej bytosti, po láske, po zmyselnosti a zmyslových vnemoch. Po zážitku života…

Dakedy som sa aj ja prejedal a bol som z toho otrávený. Postupne, krôčik po krôčiku, sa to v priebehu rokov začalo meniť: Uvedomil som si, že múdrosť človeka nie je v jeho poznatkoch, nie je v tom, že vie, čo je zdravé a nezdravé – ale v tom, že podľa svojich poznatkov, podľa vedomostí a svedomia – žije. Začal som žiť. Som, to, čo jem. Som to, ako jem. Rozjímam do šírky, na všetky strany sveta – a späť do stredu. Uvedomujem si, aspoň pocitovo, odkiaľ jedlo mne dané pochádza, predstavujem si polia, rastliny, zvieratá – nevadí, že mysľou presne neviem, odkiaľ potraviny prišli. Varím a jem podľa citu a vedomia. Pred jedlom poďakujem, potíšku a precítene zaspievam: „Chvála za dary, z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.“ Ruky vzopnem pred srdce – kostoly nemám rád – ale toto znamenie rukami je silné a prirodzené. Pôsobí.

krkavec4Dbám na to, aby trávenie pracovalo zdravo – v duchu zjednodušenej delenej stravy – ráno sa najprv napijem a keď pocítim, že je žalúdok už prázdny – dám si to, na čo mám chuť. Najradšej ovocie, jabĺčka zo stromu, ktorý poznám, najem sa do sýta. Ďalšie jedlo, možno kváskový chlebík s olivovým olejom a šalátom – až o hodinu, na prázdny žalúdok. A bielkoviny? Najradšej mám syr sám, bez chleba, len so šalátom či vínom – sem-tam večer… A ako pochutina napučané semienka či oriešky, cukrovinky mi vôbec nechýbajú… Ešte kyslú kapustu mám rád – a kefír, kyslú smotanu, jogurt. Nakvasené mliečne výrobky sú už predtrávené jednobunkovými pomocníkmi – a v žalúdku sa znesú so škrobmi dobre. Na zdravie!

Jem z malej misky. Jedlo v nej si zdvihnem pred hruď a s vystretým chrbátom pohodlne usadený si potravu ladím žiarou svojho srdca. Jedlo prijímam, voniam – jem väčšinou drevenou lyžicou a najradšej – rukami. Cítim tie poživiny medzi prstami, na perách, na jazyku… Cítim ich všetkými zmyslami – zmyselne. Napĺňam sa. Aby sa najedli aj oči, a nie len ony – dám im dostatok času. Pozvoľna všetko dobre pohryziem, požujem – to je základ pre následné dobré trávenie.  Pýtam sa sám seba, či mi už stačilo – prichádza mi že nie – naberiem si ešte kúsok do misky. Poprípade dojem zvyšok – ešte horšie ako jedlo nedbanlivo nestráviť – je totiž ho vyhodiť… Zaliznem sa. Vylížem misku. Poďakujem. Posedím. Usmiaty, bdelý, plný a zdravý.

zdroj

krkavec1

This entry was posted in Atla-Ra. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s