Prítomnosť

Náš život sa odohráva vždy iba v okamihu zvanom prítomnosť. Na rozdiel od prítomnosti, minulé a budúce deje existujú v našej mysli iba ako spomienky a predstavy. Alebo sa vari môžete najesť zo spomienok na včerajšie jedlo či z predstáv o zajtrajšom obede? Môžete mať niekoho rád včera či zajtra, alebo mu to v minulosti či budúcnosti aspoň povedať?

dusaHoci sa všetko deje jedine v  prítomnosti, prítomný okamih je uvedomiteľný iba duchom, keď sa človek prehĺbi. Také niečo zažil ale snáď už každý aspoň vo chvíľach, keď cítil k niekomu vrúcnu lásku, prežil úžas z niečoho nesmierne krásneho, či hlboké šťastie, pri ktorom sa až zatajoval dych. Alebo i v mimoriadnych situáciách vyžadujúcich pozornosť, či v nebezpečenstve, keď bolo nutné okamžite konať. V takých situáciách je človek prítomný v prítomnosti, pozorný k tomu, čo sa práve deje, a myšlienky na chvíľu ustanú. Aj pri vyvrcholení pohlavnej sily dočasne zaniká svet rozumu a umožňuje človeku prežiť okamih prítomnosti, i keď toho často kvôli výlučnému životu rozumom už nie je bežne schopný. Je to však zážitok večnosti v okamihu prítomnosti, čo človeka napĺňa šťastím, nie samotné životné situácie, v ktorých sa tak stalo.

Taktiež dobrý vtip dokáže človeka dostať k zážitku prítomnosti. Ľudský rozum totiž sleduje text vtipu a chce byť, ako vždy, múdry. Vtip však končí nelogicky, úplne inak, ako sa dalo čakať, a to rozum na chvíľu „resetuje“ a vyradí z činnosti. Vtedy sa človek od radosti z prežitia momentu prítomnosti smeje. V stave pozornosti bývajú aj hudobníci. Dalo by sa povedať: čím lepší muzikant, tým väčšia pozornosť, alebo: čím menej myšlienok, tým väčšia schopnosť hudbu preciťovať. Myšlienky pri hudbe totiž zavadzajú, lebo ľudský rozum je pomalý a nestačí reagovať na rýchlo sa meniacu melódiu a rytmus hudby.

Ukážkou toho, ako môže pri hudbe rozmýšľanie zavadzať, je príbeh klaviristu, ktorý mal vždy na koncertoch obrovskú trému, a pri hre sa mýlil. Raz po koncerte to učiteľovi už nedalo a povedal mu: „Nerozmýšľajte o tom, čo si o vás ľudia myslia, ale hrajte! Hrajte kvôli hudbe! Prežívajte ju naplno, akoby okrem nej nič iné neexistovalo.“ Tieto slová mu povedal tak dôrazne, že si ich jeho žiak nakoniec zobral k srdcu a prestal sa snažiť, aby sa zapáčil publiku. Spolu s myšlienkami o tom, čo si o ňom ľudia myslia, zmizla aj tréma, a prestal sa mýliť. O to intenzívnejšie však bol schopný vnímať hudbu a precítenejšie hrať. Nakoniec sa z neho stal slávny klavírny virtuóz.

Podobne je to i v iných oblastiach života. Ľudia, ktorí sú pozorní, si všimnú pri svojej práci aj „maličkosti“, ktoré iní kvôli neustálemu rozmýšľaniu prehliadajú. Práve tieto dôležité maličkosti dovedú ich dielo k dokonalosti a urobia z nich majstrov. O takýchto ľuďoch sa potom hovorí, že sú šikovní, nadaní, že majú talent, alebo že dostali dar od Boha… no za úspech vďačia najmä tomu, že žijú viac v prítomnosti a menej v myšlienkach. A tento dar schopnosti vnímať duchom a žiť bdelo v prítomnosti sme dostali všetci rovnakou mierou. Tí, čo tento dar využívajú, iba nezakopali darovanú hrivnu. Žiť prítomnosťou znamená byť slobodný od neustáleho toku myšlienok, ktorý často úplne prekrýva naše hlbšie vedomie. Lebo ak človek bez prestania stále o niečom rozmýšľa, duch nemá možnosť sa prejaviť. Z prítomnosti, z toho, čo sa okolo nás i v našom vnútri práve deje, potom vnímame iba nepatrnú časť, a i to veľmi plytko. To je dôvod, prečo zo života v prítomnosti mnohí nevedia mať radosť. Nečudo, keď ju skoro vôbec nevnímajú…

Aby nedošlo k omylu, treba povedať, že využívať rozum ako nástroj, keď potrebujeme niečo urobiť, je v poriadku. Na to ho predsa máme. Rovnako tak je dobré si spomenúť na minulosť a zobrať si z nej ponaučenie, ako i cielene plánovať budúcnosť. Vôbec však nie je v poriadku, ak sme neustále iba v myšlienkach nad minulým, v predstavách o budúcom, a zatiaľ nám prítomnosť, v ktorej jedinej môžeme niečo skutočne zmeniť, uniká.

To, čo bolo pred rokom, dňom, hodinou, alebo dokonca i pred sekundou, už patrí minulosti. Na tom, čo sa stalo, sa už nedá nič zmeniť. Načo teda preberať v hlave dookola staré situácie, čo sme urobili a čo neurobili, čo sme mali alebo nemali, mohli či nemohli, a ako by to bolo, keby sme to boli urobili tak alebo onak..? Mnoho krát rozmýšľame dokonca i za druhých a dosadzujeme ich do vymyslených situácií… Rovnako tak aj predstavy o budúcnosti sú iba naším prianím. Naša budúcnosť bude však nepochybne iba taká, akú si ju svojimi myšlienkami, slovami a skutkami vytvoríme v prítomnosti. Prečo teda žiť z minulosti či v snoch o budúcnosti? Veď sa tým okrádame o život, ktorý sa deje vždy iba v momente prítomnosti. Všetky vzácne chvíle tak prejdú okolo nás bez toho, aby sme ich prežili a naplnili nás šťastím; príležitosti na zmenu k lepšiemu zostanú nepovšimnuté.

„Životom“ v spomienkach a predstavách vzniká navyše aj trápenie, lebo človek svojím rozmýšľaním vymedzuje životu úzke hranice a vytvára pojem času. Utrpenie je možné iba v takto stvorenom psychologickom čase, ktorý vzniká porovnávaním. „Vtedy bolo dobre, ale už to skončilo… a kto vie, ako to bude ďalej.“ Človek porovnáva minulé situácie s predstavami o budúcnosti, alebo dávnejšiu minulosť s minulosťou nedávnou, napríklad včerajšiu situáciou s tým, čo sa stalo dnes. A prítomnosť zatiaľ nepozorovane plynie ďalej a človek sa trápi. Pritom trpí iba tým, že život v prítomnosti vymenil za rozmýšľanie o živote.

„Keď som v práci, myslím na svoje dievča a keď som s ním, myslím na prácu. Čo mám robiť? Podobné problémy má mnoho ľudí. Pretože riešia v myšlienkach vždy niečo iné, ako to, čo sa práve deje, neprináša im život uspokojenie.

Ak človek žije v prítomnosti, ani nepríjemné situácie mu neprinášajú utrpenie. Psychické utrpenie vzniká iba rozmýšľaním o životnej situácii a porovnávaním. Veď keď niekto kráča po ulici, či nie je jedno, či sa stala v jeho živote nepríjemná udalosť, ako napríklad to, že ho opustil partner? Zmenia sa kvety, stromy a domy okolo neho tým, že nemá partnera? Pokiaľ počas chôdze o tom, čo sa stalo, nerozmýšľa, utrpenie neexistuje. Ak žije prítomnosťou, vníma okolo seba život taký, aký je, a napĺňa ho to šťastím. Vidí kvety v ich jednoduchej kráse, cíti jemnú vôňu, ktorou oblažujú okolie, vyciťuje za nimi starostlivú ruku záhradníka i silu života, ktorá všetkým prúdi a všetko oživuje. Keď človek žije v prítomnosti, nie je dôvod na utrpenie.

Svet myšlienok je negatívny i tým, že je často úplne nereálny. Keď rozmýšľame nad tým, čo sa stalo, kto čo povedal… vkladáme do situácií svoje vlastné predstavy o sebe i o druhých, ich vlastnosti si upravujeme, alebo úplne vymýšľame, aby nám pasovali do nášho príbehu. Opierame sa pri tom síce o skutočné udalosti, no tie sme si často uložili do spomienok už tiež skreslené a upravené. Stali sme sa v tom majstrami a často si už ani neuvedomujeme, že to robíme. Matka hovorí synovi: „Ja som si tú vec od nej požičala a zabudla som jej ju vrátiť, a ona mi hovorila, že ju bude súrne potrebovať. Čo si len o mne pomyslí? Priznám sa, že som si aj spomenula, len som dala prednosť programu v TV? Alebo jej ponúknem finančnú náhradu za škodu?“ A tak prichádza myšlienka za myšlienkou, až zrazu je tu tá pravá!

pole

„Nemohla som jej to včera vrátiť, lebo som nemohla chodiť. Mala som vyvrtnutý členok.“ „Nesmej sa, veď vidíš ako krívam“ ohriakne syna. To, že iba stúpila zle na nohu a dokonca až večer, akosi pozabudla. Po pár hodinách odchádza konečne vrátiť požičané a lúči sa so synom: „Idem jej to vrátiť, lebo včera som pre ten členok nemohla.“ Syn udivene pozerá: „Mami, ale veď si si to vymyslela. Tu predo mnou.“ „Nerozprávaj mi hlúposti, bolo to tak. Si ani nevšimneš že máš chorú matku, len chodíš kade tade a doma nič neurobíš. Idem už, len ma zdržuješ!“

Ľudský rozum nedokáže vniknúť do okamihu prítomnosti. Na to je príliš pomalý a ťažkopádny. Je v ňom ale možné vytvoriť si svoj vlastný svet oddelený od skutočného života. Mnohým sa to zdá byť pohodlnejšie riešenie, ako žiť vo večnej prítomnosti, preto radšej živoria v myšlienkových výtvoroch. Ale ak žijeme v spomienkach a predstavách, život vlastne ani nežijeme, iba si ho predstavujeme. Neschopnosť zastaviť neustále rozmýšľanie je problém, ktorým trpí väčšina ľudí. Sme otroci zotročení vlastnými myšlienkami. Popri tom rozmýšľaní už ani poriadne nevnímame, čo vlastne robíme – inak by sme predsa nemohli ničiť možnosť života na zemi a potláčať zvyšky našich duchovných schopností, ktoré by snáď ešte mohli byť prebudené k životu. Nezabúdajme však, že ľudský rozum je viazaný na hmotné. To znamená, že možnosť žiť v predstavách, ktoré sme jeho prostredníctvom vytvorili, raz sa pre každého z nás nenávratne skončí. Zostane iba to, čo ožilo vlastným životom vo večnej prítomnosti.

zdroj

freedom

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s