Noc so Sfingou

Paul Brunton –  Noc so Sfingou

Posledný hladný turista odišiel, posledný sprievodca v čiernom rúchu ukončil svoje štebotanie tisíckrát opakovaných povrchných historiek určených na poučenie cudzích návštevníkov jeho starobylej krajiny. Skupina unavených mulíc a vrčiacich znudených tiav sa ponáhľala domov so svojimi pre dnešok poslednými jazdcami.

Súmrak nad egyptskou krajinou je nezabudnuteľnou udalosťou, je to výjav nadpozemskej krásy. Všetko pretvárajú farby, najživšie kontrasty sa objavujú medzi nebom a zemou.

te1Sedel som sám, trochu bokom, na mäkkom žltom piesku pred majestátnou kráľovskou sochou ležiacej Sfingy a pozoroval som očarenými očami pozoruhodnú hru éterických farieb, ktoré sa rýchlo objavujú a práve tak rýchlo miznú, keď zomierajúce slnko prestáva pokrývať Egypt zlatou nádherou. Kto by mohol prijať posvätné posolstvo, zoslané krásnym tajomným svitom zory afrického západu slnka bez toho, aby sa na chvíľu nechal preniesť do raja? Kým ľudia nebudú úplne hrubí a duchovne mŕtvi, dovtedy budú milovať Otca Svetla, Slnko, ktoré svojím jedinečným kúzlom umožňuje tieto veci. Neboli žiadnymi pochábľami tie staré národy, keď uctievali Rea, Veľké Svetlo, keď ho prijímali do svojich sŕdc ako boha.

Najskôr toto božstvo spočívalo vysoko na oblohe, nádherne rozpaľovalo celé nebesia, trblietajúce sa červenou žiarou ako rozžeravené uhlie. Potom sa farby tlmili do vyšších tónov a mäkká koralovoružová záplava sa rozšírila cez obzor. Svetlo sa neustále zmäkčovalo, až sa podobalo dúhe, v asi pol tucte rôznych tónov od ružovej po zelenú a zlatú, a tak sa rozmarné lúčilo s životom. Keď sa súmrak rýchlo zniesol na krajinu, všetko sa premenilo na akúsi sivastú spleť farieb. Tieto tóny, nad ktorými sa tajil dych, zmizli spoločne s veľkým kruhovým zomierajúcim svetlom. A na tomto opálovom pozadí som videl Sfingu, ako na seba prijímala farbu noci. Posledné červené lúče už nežiarili živo cez jej tvár bez rysov.

Vynárala sa zo všadeprítomného piesku, táto obrovská tvár s oddychujúcim telom, ktorá u poverčivých beduínov vzbudzuje taký strach, že nazývajú Sfingu „Otcom Hrôzy” a ktorá napĺňa skeptického cestovateľa takým údivom, že v každom veku vyvoláva jej ohromná postava otázky na perách tých, ktorí na ňu s prekvapením pozerajú prvý raz. Tajomstvo tohto neprirodzeného spojenia leva s ľudskou hlavou, priťahovalo odpradávna celé zástupy návštevníkov. Je to záhada aj pre samotných Egypťanov a hádanka pre celý svet. Nikto nevie, kto a kedy Sfingu vytesal. Najskúsenejší egyptológovia môžu iba hádať, aké sú jej význam a história.

Pri poslednom záblesku, ktorý mi dovolilo miznúce svetlo prijať, spočinuli moje oči na kamenných očiach Sfingy, ktoré ticho a pokojne sledujú, ako mnohí ľudia prichádzajú, jeden po druhom, ako na ňu zvedavo pozerajú a potom v zmätku odchádzajú; ktoré nepohnuto pozorovali temných ľudí zo strateného sveta Atlantídy, teraz zaplavenej miliónmi ton vody; ktoré s polovičným úsmevom boli svedkami Meniho, prvého faraóna, ako milovanú egyptskú rieku Níl obrátil v jej behu a donútil ju, aby tiekla novým riečiskom; ktoré mlčky a s ľútosťou pozerali na vážnu, smutnú i vár Mojžiša, keď sa klaňal pri poslednom lúčení; ktoré nemo a so smútkom hľadeli na utrpenie spustošenej a na zrúcaninu obrátenej krajiny, keď divoký Kambýsés prenikol z Perzie do Egypta; ktoré očarené, ale predsa s opovrhnutím, pozerali na pyšnú, hodvábom ozdobenú Kleopatru, ako vystupuje z lodí s pozlátenou provou, purpurovými plachtami a striebornými veslami; ktoré s radosťou vítali mladého putujúceho Ježiša, keď hľadal východnú múdrosť, pripravujúc sa tak na určenú hodinu svojho verejného poslania, keď ho jeho Otec zoslal s božským posolstvom lásky a milosrdenstva; ktoré s utajenou radosťou žehnali statočnému, šľachetnému a učenému mladému mužovi, urodzenému Saldinovi, ktorý tiež odišiel, nesúc vo vzduchu svoju kópiu označenú polmesiacom a zelenou zástavkou, aby sa jedného dňa stal sultánom Egypta; oči, ktoré s výstrahou zdravili Napoleona ako nástroj európskeho osudu, toho osudu, ktorý mal jeho meno tak vyvýšiť, že zatienilo všetky ostatné mená, aby ho potom donútil stať sa zachmúreným čelom na hladkých doskách paluby Bellerophonu; oči, ktoré s ľahkým smútkom pozorovali, ako sa pozornosť celého sveta obracia k ich krajine, keď bola otvorená hrobka jedného z najpyšnejších faraónov a jeho mumifikovaná mŕtvola a kráľovské ozdoby sa stali korisťou modernej zvedavosti.

Kamenné oči Sfingy toto všetko videli, a ešte oveľa viac. Teraz – pohŕdajúc ľuďmi, ktorí sa trápia malichernou a chvíľkovou činnosťou; ľahostajné k nekonečným kavalkádam ľudskej radosti a utrpenia, ktoré prechádzajú cez egyptské údolia; vediac, že veľké udalosti času sú určené a že im nie je možné uniknúť – tieto oči pozerajú zo svojich veľkých jamiek do večnosti. Áno, človek silno cíti, že tieto oči, samotné bezo zmeny, hľadia cez zmeny času do počiatkov sveta a temnoty neznáma. Potom sa Sfinga premenila na uhľovočiernu a obloha stratila svoju striebristú žiarivosť, zatiaľ čo púšť pohltila dokonalá, všetko absorbujúca temnota. Ale Sfinga ma stále pútala, stále priťahovala moju pozornosť ako silným magnetom. Cítil som, že až s blížiacou sa nocou vstúpi do svojho sveta. Temnota pozadia bola pre ňu vhodným rámcom a v mystickej africkej noci bude vydychovať vhodnú atmosféru. Re a Hor, Eset a Usir a všetci stratení bohovia Egypta sa v noci tiež pomaly vrátia. Rozhodol som sa teda, že počkám, kým sa mesiac a hviezdy spoja, aby odhalili pravú Sfingu. Sedel som sám, a predsa, napriek opustenosti púšte, som sa necítil, dokonca ani nemohol cítiť osamotený.

* * * * *

Noci v Egypte sa pozoruhodne líšia od tých európskych nocí. Tu prichádzajú tichými nohami, tajomne sa chvejú so zástupom neviditeľných životov a sú maľované modrou farbou indiga, ktorá má na citlivé duše magický účinok. Sú trochu tvrdé, brutálne triezve a úplne čierne. Stokrát som pozoroval, ako sa prvé večerné žiariace hviezdy znovu objavujú, kmitajúc blízko a jasne, ako to v Európe nikdy nedokážu; ako zvodný prúžok mesiaca odhaľuje svoju prítomnosť a obloha sa mení na baldachýn modrého zamatu.

A teraz som uvidel Sfingu, ako ju málokedy vidia turisti. Najskôr jej smelý temný obrys, vytesaný z pôvodnej skaly, vysoký ako štvorposchodový londýnsky dom, spočívajúci pokojne v priehlbine púšte, Potom, keď ju lúč za lúčom začali osvetľovať, videl som postriebrenú tvár a natiahnuté laby starej známej postavy. Teraz sa pre mňa stala očarujúcim symbolom Egypta, ktorého tajomný pôvod siaha do prastarého dávnoveku. Skrčený ako osamotený strážny pes, ktorý väčšinou chráni prehistorické tajomstvá, hĺbajúc nad atnatovskými svetmi, ktorých mená sa stratili v krehkej pamäti ľudstva, prežil tento kolosálny kamenný tvor každú civilizáciu, ktorú ľudské pokolenie až do dnešného dňa splodilo a stále si udržiava svoj vnútorný život neporušený. Táto vážna a veľkolepá tvár neprezrádza nič…

te2Noc tvorí pre Sfingu dokonalý rámec. Za ňou a po oboch stranách sa rozkladá takzvané „Mesto mŕtvych”, oblasť, ktorá sa doslova hemží hrobkami. Všade okolo skalnatej vyvýšeniny, ktorá vyčnieva z piesku na juh, západ aj sever spoza Sfingy, boli hĺbené hrobka vedľa hrobky, aby prijali sarkofágy s kráľovskými telami, múmie šľachticov a kňazských hodnostárov.

Šesť rokov pracujú Egypťania, ktorí pokračujú v diele západných priekopníkov, sústavne a úspešne, aby vykopali celú centrálnu časť tohto ohromného cintorína. Odviezli tisícky ton piesočných nánosov, ktoré predtým pokrývali toto miesto, odhalili úzke chodby vytesané do skaly, ktoré sa križujú a zasa križujú od jednej hrobky k druhej a upravili cesty, ktoré spájajú pyramídy s ich chrámami. Prechádzal som toto územie od jedného konca k druhému a navštevoval som pohrebné komory, súkromné chrámy, byty kňazov a pohrebné kaplnky, ktorými je prevŕtané ako plast medu. Skutočne je hodné mena „Mesto mŕtvych”, pretože tu sú oddelené iba niekoľkými stopami priestoru a skoro tromi tisíckami rokov dve pohrebiská nad sebou. Títo starí Egypťania kopali hlboko, keď chceli ukryť svojich zomrelých – jedna taká komora leží najmenej stodeväťdesiat stôp pod slávnou dláždenou cestou. Vstúpil som do pohrebných miestností štvrtej dynastie, kde kamenné sochy, staré päťtisíc rokov a predstavujúce dokonalé podoby zomrelých, doposiaľ stáli s rysmi jasnými a rozoznateľnými, aj keď ich služby duchom zomrelých sú veľmi sporné. Sotva sa však dá vstúpiť do niektorej hrobky bez toho, aby ste zistili, že ťažké veko sarkofágu je odsunuté bokom a všetko cenné zmizlo, každý kúsok pokladu. Tak to našli tí, ktorí tu kopali. Zostali len posvätné vázy obsahujúce vnútornosti mumifikovaných tiel a kamenné sošky. Aj starý Egypt mal svojich vykrádačov hrobov. A keď jednoduchý ľud povstal proti rozpadávajúcim sa a degenerujúcim vládnucim kastám, vrhol sa kvôli lupu a pomste na tento ohromný cintorín, kde vysokých hodnostárov poctili tým, že ich nechali odpočívať v blízkosti múmií kráľov, ktorým počas života slúžili.

A tých pár, ktorých múmie unikli dávnym lupičom ich vlastného národa, spalo chvíľu v pokoji, kým ich neprebudili Gréci, Rimania a Arabi. Ak bezpečne prešli aj týmito skúškami, odpočívali až do minulého storočia, v ktorom moderní archeológovia začali preosievať spodnú pôdu Egypta a pátrať po tom, čo nezbadali lupiči. Majme súcit s balzamovanými faraónmi a úbohými kniežatami, pretože ich hrobky sú znesvätené a ich poklady ukradnuté. A dokonca aj tí, ktorých múmie neboli rozsekané na kusy zlodejmi, sú odsúdení, aby nemali láskavejšie miesta odpočinku ako múzeá, v ktorých sa na nich pozerajú zástupy ľudí a robia o nich neúctivé poznámky.

A na takomto smutnom mieste preplnenom dávno pochovanými mŕtvolami stojí osamotená Sfinga. Pozorovala, ako hrobky v Meste mŕtvych vykrádali vzbúrení Egypťania a prehľadávali vznikajúci Arabi. Kto sa môže čudovať, že Wallis Budge, známy riaditeľ egyptských zbierok v Britskom múzeu, prišiel k záveru, že „Sfinga bola zhotovená, aby zadržiavala zlých duchov hrobiek, ktoré boli okolo nej”? Kto sa môže čudovať, že kráľ Thutmose IV. pred tritisícštyristo rokmi nechal napísať na štrnásť stôp vysokú kamennú dosku, ktorú vztýčil pred prsia Sfingy, nasledujúce slová:

„Magické tajomstvo vládlo v týchto končinách od počiatku času, pretože podoba Sfingy je znakom Khepéery (Boha nesmrteľnosti), najväčšieho z duchov, úctyhodnej bytosti, ktorá tu odpočíva. Obyvatelia Memfisu a celého okolia dvíhajú svoje ruky k nemu, aby sa modlili pred jeho tvárou.”

Kto by sa mohol čudovať, že beduíni bývajúci v neďalekej dedine Gíze majú tak veľa povestí o duchoch a strašidlách, ktoré sa v noci mihajú okolo Sfingy a že toto miesto považujú za najstrašidelnejšie na svete? Pretože toto starobylé pohrebisko nemožno porovnať so žiadnym iným novším na celej zemi. Pokiaľ ide o balzamovanie tiel ich najlepších ľudí – starí Egypťania úmyselne predlžovali styk ich duchov s naším svetom na mimoriadne dlhý čas.

Áno, noc je najvhodnejšia na skúmanie Sfingy, pretože vtedy sa aj najtupším ľuďom zdá svet duchov bližšie, naša myseľ sa stáva citlivejšou na vnemy predtým nepociťované, zatiaľ čo vo vládnucej temnote aj tvrdé tvary okolitého hmotného sveta prijímajú obrysy podobné duchom. Nočná obloha mala teraz farbu fialkového indiga, mystického tónu, ktorý dobre ladil s mojím konaním.

* * * * *

Počet hviezd sa zvýšil, vo veľkom množstve sa klenuli nad temným svetom. Aj mesiac prispel k osvetleniu strašidelnej scény okolo mňa.

Dlhé ležiace levie telo sa teraz viditeľne rysovalo na obdĺžnikovom skalnom výstupku. Jeho záhadná hlava sa javila trochu zreteľnejšie. Predo mnou a za mnou sa nejasne spájala malá vyvýšenina s púšťou, ktorá sa tiahla do diaľky, až mizla, pohltená okolitou temnotou.

Pozeral som na široko rozložené pôvabné cípy, parochni podobné ozdoby hlavy, ktorej obrysy boli teraz ledva rozoznateľné. Táto kráľovská ozdoba poskytuje Sfinge majestátnu veľkoleposť a dokonalú uhladenosť, vlastnosti, ktoré završuje kráľovská kobra spočívajúca na jej čele a zdvíhajúca svoj štít, symbol Urea, značiaci vládu a moc nad svetmi rovnako pominuteľnými ako duchovnými, tento emblém božskej i svetskej zvrchovanosti. Postava Sfingy sa často objavuje v hieroglyfických písmach a označuje Pána Zeme, mocného faraóna. Jedna stará tradícia dokonca hlása, že socha v sebe ukrýva hrobku vladára menom Armais. Francúzsky archeológ a riaditeľ egyptského múza v Káhire menom Mariette vzal túto tradíciu vážne a rozhodol sa, že preskúma skalnú základňu pod Sfingou. „Nie je nemožné,” povedal na stretnutí jednej učenej spoločnosti, „že vo vnútri niektorej časti tohto netvora existuje krypta, jaskyňa alebo podzemná kaplnka, ktorá môže byť hrobkou.” Ale onedlho po tom, čo sa chopil tohto plánu, zaklopala smrť pri jeho dverách a on sám bol uzavretý do hrobky. Od toho času sa nikto nepokúsil vniknúť ani do kamenného podkladu, ktorý obklopuje Sfingu, ani do skalnej vyvýšeniny, na ktorej stojí.

Keď som o tejto veci hovoril s profesorom Selimom Hassanom, ktorého egyptské úrady poverili dozorom nad vykopávkami v Meste mŕtvych, keď som sa ho pýtal na možnosť existencie neodhalených komôr pod Sfingou, odbavil túto záležitosť dôraznou a rozhodnou odpoveďou: „Sfinga samotná je vytesaná z pevnej skaly, a tak pod ňou nemôže byť nič iné ako zas len pevná skala.”

Načúval som s úctou, ktorú si profesor plne zasluhuje, ale nemohol som jeho tvrdenie ani prijať, ani odmietnuť: dal som prednosť otvorenej mysli. Meno Armais sa veľmi podobá menu Hermachise, boha Slnka, ktorého podľa inej legendy Sfinga predstavuje. Je celkom možné, že pod ňou nie je vôbec žiadna hrobka a že pomalým behom času sa obe tradície nejako zmiešali. Ale skalné komory sa môžu vytesávať aj na iné účely a starí Egypťania sa tomu nikdy nevyhýbali. Svedčí o tom ich podzemná jaskyňa, kde sa konali strážené a tajné náboženské obrady. Existujú tiež staré chaldejské, grécke a rímske, dokonca aj arabské pramene, ktoré hovoria o podzemnej chodbe a komore, ktorými prechádzali kňazi od Veľkej pyramídy k Sfinge. Tieto tradície nemusia mať žiadny základ, ale niet dymu bez aspoň trochy ohňa a u ľudí, ako boli starí Egypťania, ktorí tak radi tesali chodbu za chodbou cez pevnú skalu a ktorí rovnako radi ukrývali vchody do týchto chodieb, majú sa veci tak, že žiadny dnešný Egypťan nemôže ukázať na pôdu, na ktorej stojí a vyhlásiť, že ľudskí krtkovia si cez ňu nikdy nerazili cestu. Starí umelci, ktorí vytesali žulovú pamätnú dosku Thutmosa umiestnenú medzi prednými nohami sochy, ukazujú Sfingu, ako spočíva na štvorcovom podstavci, ktorý samotný je akousi budovou s veľkým centrálnym vchodom a vyhĺbenými ozdobami. Existovala vtedy nejaká starobylá povesť, teraz stratená, na základe ktorej vznikol tento obraz? Existoval nejaký chrám v podobe podstavca, vytesaný zo skalnatého pahorku so Sfingou, spočívajúci ako obor na jeho samotnej streche? Jedného dňa sa to dozvieme.

te3Sfinga okolo roku 1900

Faktom ostáva, že Sfinga nie je celá vytesaná zo skaly. Sochári zistili, že veľkosť pevnej skaly nestačí na to, aby mohli uskutočniť návrh, ktorý dostali, a tak, aby mohli dokončiť svoje ohromné dielo, boli nútení vystavať časť zaokrúhleného chrbta Sfingy a päťdesiat stôp dlhé predné laby zo zvláštnych pálených tehál a otesaných kameňov. Táto pridaná časť povolila BI niektorých miestach po útokoch ľudí a rokov, takže niekoľko tehál bolo vylomených a niektoré kamene zmizli.

Pred sto rokmi, prišiel plukovník Howard Vyse, ktorý sa vracal domov zo služby pri vojsku v Indii. V Sueze opustil svoju loď, viezol sa poštovým dostavníkom, ktorý patril starej Východoindickej spoločnosti a slúžil na prevážanie dôstojníkov do Káhiry a odtiaľ späť k Stredozemnému moru, potom sa zas nalodil. Plukovník sa zdržal nejaký čas v Káhire, kde ho lákali pyramídy a Sfinga, ktoré niekoľkokrát navštívil. Počul o starých legendách a rozhodol sa, že ich preskúma. Zabezpečil si dlhé železné vŕtacie tyče zakončené dlátami a začal rameno Sfingy prevŕtavať, aby zistil, či je, alebo nie je duté – ale výsledok ho sklamal. Vnikol dvadsaťsedem stôp hlboko do pevnej skaly a diery, ktoré vytvoril, doposiaľ znetvorujú Sfingu. Ale, bohužiaľ, v časoch Vyseových nebolo z nej vidieť viac než tvár a hlavu, pretože jej telo pochovalo veľké množstvo piesku. Tak sa jeho práca nedotkla troch štvrtín sochy a nikdy sa nepriblížila k základni.

Hviezdy nad hlavou boli doposiaľ husté, mesiac sa usmieval, Sfinga sa týčila, krásna a majestátna, v strieborných lúčoch, keď som obrátil hlavu naľavo, kde som vo svojom videní pozoroval more, vypínajúce sa ako zúrivý netvor, pohlcujúce suchý svet. Akýsi netopier, ktorý vari omylom považoval moje nehybné telo za súčasť krajiny, mi zamával krídlami pri hlave a odletel; pritom vyvolal ľahký záchvev odporu na mojej chrbtici. Zrejme priletel z niektorej otvorenej podzemnej hrobky s múmiou.

Strážca púšte

Myslel som na more piesku, ktoré sa vlní cez tri milióny štvorcových míľ púšte Sahara, vždy a stále, bez prestávky. Nedosiahne však dlhý rad holých vápencových hôr, ktoré sa zdvíhajú z pôdy ako doružova sfarbené steny; hôr, ktoré chránia Egypt a po celej dĺžke strážia nílske údolie. Príroda akoby úmyselne vztýčila Líbyjské vrchy, aby uchránila Egypt pred púšťou, ktorú tiež vytvorila.

Toto nebezpečenstvo je veľmi reálne. Každý rok skoro na jar vyhlásia cyklónové víchrice desivej sily, obávaný chamsín, vojnu severnej Afrike a hvízdajú divoko cez pevninu všetkými smermi od atlantických brehov. Pohybujú sa dopredu ako útočiace armády, smädné po plienení a víťazstve, piesok a prach idú s nimi. Všade sa víri množstvo pieskových zrniečok, ktoré zakrývajú pôdu zlatým rubášom. Tam, kde narazia na odpor, na niekoľko rokov spustošia krajinu, prinášajú jej mŕtvu opustenosť hrobu, pretože zasypávajú chatrče, domy, pomníky, chrámy, ba dokonca celé mestá. A tak má žltý piesok nad krajinou neodbytnú moc a vládne jej pevným žezlom. Sila týchto chamsínov je taká, že môžu úplne zatemniť oblohu, až slnko zmizne z dohľadu. Víriace mraky piesku, cez ktoré sa nedá vidieť ako cez pravú londýnsku hmlu, sa rýchlo ženú vpred a časť z nich sa ukladá na každý predmet, ktorý im stojí v ceste. A piesok sa postupne zhromažďuje okolo týchto predmetov a nad nimi. Videl som, ako dedinčania, ktorí žijú blízko oáz na pokraji Líbyjskej púšte, boli nútení opustiť svoje chatrče a vybudovať ich znova na vyššej pôde – taký bol všetko premáhajúci nával piesku proti múrom. Videl som vysoký starý chrám v Hornom Egypte, ktorý nedávno vykopali bádatelia a pri ktorom sa nakopil piesok až k streche.

te5Doska Thutmosa IV. stojaca pred Sfingou

Pozrel som sa znova na Sfingu, na patetický, napoly smutný výraz okolo jej sedem stôp širokých úst, ktorý bol v mesačnom svite ledva poznateľný a navždy nahradil napoly úsmevný pohľad, ktorý som videl vo svojej vízii pôvodnej atlantskej Sfingy. Vetry púšte, také strašné vo svojej sile, znetvorili tvár, ktorú zmrzačili aj neúctiví ľudia. Lietajúci piesok, ktorý ju takmer pochoval, sa na u vrhal z času na čas, niekedy ticho, niekedy s vytím a zúrivosťou búrky. Myslím na tajomný sen, ktorý dal faraón Thutmose IV. zapísať hieroglyfickými znakmi na pamätnú dosku z červenej žuly, ktorá spočíva medzi labami Sfingy. Pamätám si slovo po slove smutný nárek v tom sne stratenej a zabudnutej Sfingy, po hrdlo pochovanej v neľútostnom piesku.

„Piesok púšte sa ku mne blíži,” volal jej Duch, „a ja som v ňom hlboko pochovaný. Ponáhľaj sa! Rozkáž, aby to bolo vykonané, aby som bol oprostený od piesku a potom budem vedieť, že si môj syn a môj pomocník.”

Keď sa Thutmose zobudil, povedal si: „Obyvatelia mesta aj chrámu prichádzajú, aby si uctili tohto boha, ale nikoho z nich nenapadne, aby jeho podobu zbavil piesku.”

Reliéfy vytesané na kamennej doske zobrazujú kráľa, ako obetuje Sfinge kadidlo. Potom nasleduje celý príbeh a história pozoruhodného sna a jeho následkov. Mladý Thutmose bol ešte princom, keď sa so svojimi priateľmi vydal loviť na okraj púšte blízko Gízy. „Bavil sa na južných cestách,” hovoria hieroglyfy, „strieľal do medeného terča, lovil levy a inú divú zver v púšti a pretekal vo svojom voze, pričom jeho kone boli rýchlejšie ako vietor.” Napoludnie zoskočil zo svojho koňa, unavený a vyčerpaný športom. Po obede hľadal pokoj a svojich sluhov prepustil, aby si oddýchli. Pri oltári vyslovil modlitbu k bohom a odobral sa na lôžko.

„Ťažký spánok sa zmocnil princa v hodine, v ktorej je Rea korunovaný. Zistil, že tento velebný a uctievaný boh k nemu hovorí v jeho vlastnom jazyku, ako hovorí otec k svojmu synovi: „V pravde ťa vidím, pozerám sa na teba, syn môj Thutmose, ja som tvoj otec, Heru-Khut, ktorý ti dá toto kráľovstvo. Zodvihneš jeho červenú korunu a zem bude tvoja v celej svojej šírke. Koruna boha bude žiariť na tvojom čele, potrava z Egypta a drahocenné dary z cudzích krajín ti budú prinášané!”

CIS:SD.1243:3

Sen ukončila naliehavá žiadosť, aby Sfingu vykopali z jej piesočného brehu, ak si mladý princ želá, aby dostal sľúbenú korunu. Thutmose poslušne vykonal rozkaz, ktorý dostal v sne a určil veľa robotníkov na odstránenie piesku, ktorý naplnil hlboké nádvorie a zahalil prsia Sfingy.

Heru-Khut, „Vychádzajúce Slnko”, Duch alebo boh Sfingy, zas verne vyplnil svoj sľub. Cez hlavy svojich starších bratov získal princ faraónsku korunu ako Thutmose IV. a viedol egyptské vojská, ktoré víťazili všade, kamkoľvek prišli. Jeho ríša sa rozkladala od ďalekej Mezopotámie na východe až k druhému nílskemu kataraktu v Núbii na juhu. Na západe v Líbyi premohol beduínov a fúzatí Etiópčania mu prinášali sľúbené drahocenné dary. Za jeho vlády sa Egypt stal nesmierne bohatým a pracujúci dedinčania rovnako ako zaháľajúci princovia žili v blahobyte. Jeho civilizácia a kultúra rozkvitala ako nikdy predtým. Predpovedaná sláva sa veľkolepo vyplnila.

Toto všetko nie je iba povesť, ale história, nie je to legenda, ale fakt. Egypťania totiž udržiavali správy oveľa starostlivejšie ako akýkoľvek iný starobylý národ. Mnohé z týchto správ, tým, že sú hlboko vyryté do tvrdého kameňa, prežijú tie, ktoré boli napísané na papyruse alebo pergamene.

* * * * *

Nie len raz bol človek pohnutý, aby sochu oslobodil. Sedemkrát pochovali stále činné piesky Sfingu a sedemkrát bola oslobodená. A to len v historických časoch, pretože prehistorickí ľudia mali nesmiernu úctu k tejto soche a chránili jej telo s oddanou starostlivosťou.

40Dr. Paul Brunton zomrel 27. júla 1981 v meste Vevey vo Švajčiarsku. Narodil sa v Londýne v roku 1898. Je autorom trinástich kníh (vydaných za jeho života), Z ktorých prvá, Tajnosti indické, bola publikovaná v roku 1935 a posledná, Duchovná kríza človeka, v roku 1952. Všeobecne sa uznáva, že Dr. Brunton predložil Západu jogu a meditáciu a vyjadril ich filozofické pozadie bežne zrozumiteľnou rečou.

Písal tak, že si stručne poznamenával inšpiratívne myšlienky hneď, ako sa objavili. Často ich zapisoval na zadnú stranu listovej obálky, na okraje novín alebo časopisov, keď sa prechádzal medzi kvetinami v záhradách lemujúcich Ženevské jazero. Potom ich prepisoval na stroji a triedil podľa námetov. Neskôr ich plánoval zredigovať a zostaviť do súvislého textu.

Paul Brunton žil posledných dvadsať rokov svojho života vo Švajčiarsku. Mal rád jeho miernu klímu a jeho majestátne horské scenérie. Sem za ním prichádzali návštevníci a korešpondencia z celého sveta. Hral dôležitú úlohu v životoch veľkého množstva ľudí. „P. B.”, ako ho nazývali jeho čitatelia, bol tichý a jemný človek. Vyžarovala z neho aura nesmiernej láskavosti. Svoje akademické vedomosti pretavil do žiary života. Jeho duchovnosť prerážala temnoty ako svetlo majáka. On však dôrazne odmietal všetky pokusy vytvoriť okolo seba kult. Často pripomínal: „Musíte nájsť svojho P. B. vo vlastnom vnútri.”

Článok je úryvok z knihy

Paul Brunton – Tajnosti egyptské

zdroj

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s