VÝCHOVA CNOSTNÉHO POTOMSTVA-PRÍSTUP KU VZŤAHOM S DEŤMI

Svet nestvoril človek ale Stvoriteľ-Rod, a preto človek nemá právo ho strategicky meniť. Človek však môže v rámci svojho vývoja a poznávania Svet skúmať, lokálne transformovať, ale to jedine za podmienky, že jeho postup povedie k blahu pre všetkých, t.j. pre ľudí aj Prírodu. Dieťa je neoddeliteľnou súčasťou stavby Sveta. Ono nie je iba Božie stvorenie, ono je aj osobnosť, ktorá sa nachádza v neustálom vzájomnom kontakte so Stvoriteľom. Dieťa potrebuje pomoc pri hľadaní svojho miesta vo svete, počínajúc jeho mikrosociálnou jednotkou, miesto vo vzájomných vzťahoch v rámci mikrokolektívu s okolitým svetom, t.j. mať dobrý vzťah so všetkými, nečiniť zlo. Obraz Sveta pre dieťa závisí výlučne od správneho vysvetľovania a objasňovania, nie od vonkajších podmienok. Tieto hrajú úlohu iba vtedy, keď sa dieťa snaží poznávať okolitý svet bez pomoci kohokoľvek – najmä však jeho najbližších.

potomstvo2_1Ľudia sú rôzni a každý má svoj Obraz chápania Sveta. Dieťa sa snaží porovnávať s inými. Treba mu trpezlivo vysvetľovať, že prejavy sveta sú rôznorodé, ale že všetko má právo na existenciu,preto všetko treba chápať a ponímať ako danosť. Násilne nanútený, nesprávne poňatý Obraz Sveta vedie k degradácii osobnosti, k nesprávnemu vývoju psychiky dieťaťa. Problém je v tom, že takto v detstve nanútený pohľad či svetonázor rodičov alebo starých rodičov sa neskôr už veľmi ťažko a zložito poddáva korekcii.

Deťom treba všetko objasňovať v procese hry. Preto nie náhodou naši Predkovia dávali deťom matriošky. Hoci princíp je jednoduchý, je to hlboké, názorné vysvetlenie, že človek nie je iba materiálne telo, ale aj množstvo ďalších, jemnohmotných tiel, ktoré ho obklopujú. Pretože ako hore tak dole, ako vnútri tak navonok aj Vesmír je – podobne ako maličký človiečik – energeticko-informačným priestorom. Takto možno vysvetliť a objasniť stavbu energetických tiel, čím sa pripravuje psychika dieťaťa na správne ponímanie mýtických, ale aj sakrálnych procesov v staršom veku.

Dieťa do štyroch rokov je akási špecifická nádoba, ktorá sa každou sekundou čímsi napĺňa. Po štyroch rokoch sa mozog dieťaťa začína orientovať na okolitý svet, pričom všetci, ktorí dieťa obklopujú sa ho snažia z jeho nádoby vytiahnuť.

Pre dieťa je svet v jeho nádobe reálny, pre dospelého nereálny, ale pokiaľ je on pre dieťa reálnym, tak či onak ono stále zostáva byť súčasťou tohto svojho sveta. Do štyroch rokov je emocionálny systém organizmu dieťaťa nastavený iba na jeho vlastný rytmus. Pokiaľ dieťa žije vo viac-menej normálnom prostredí, tak pokračuje žiť svoj život nezávisle od rodičov. Oni môžu iba posilniť alebo oslabiť jeho pocity či vnemy. Pre dieťa kreslený film, otec, mama, dedko či babka stoja v jednom rade, pretože rodičia sa nachádzajú v tom istom rozprávkovom svete, v ktorom aj rozprávkový film.

Vždy keď dieťa vyťahujú z jeho nádoby – hoci mu iba chcú niečo dať – lebo ho ľúbia, v skutočnosti mu vždy niečo odoberajú, odoberajú mu jeho život. Vo veku od štyroch do siedmych rokov sa všetko nadbytočné alebo nedostatočné vzrušenie valí na dieťa ako ničivá lavína. Stáva sa akousi futbalovou loptou, do ktorej „kopú“ všetci dookola, niekto silnejšie, iný slabšie.  V tomto veku si dieťa zapamätáva iba stresové situácie. Netreba ho vyťahovať z jeho vnútorného sveta ale nastavovať, ak jeho svet nie je veľmi pekný, jasný a naplnený, alebo podporovať, ak je v dieťati prítomná cieľavedomosť. Aby sme mohli pochopiť ako to robiť, rodičia sa musia v prvom rade zaoberať sebou. A tu spravidla leží hlavný problém. Nielenže sa väčšinu k tomu nemajú, ale naopak, chcú z dieťaťa urobiť to, čo nikdy nedokázali urobiť zo sebou, alebo jednoducho to, či videli niekde v televízii a podobne. Ale ako sa dá pozliepať to, čo nikdy neodskúšali sami na sebe? A tu mnohí začínajú angažovať rôznych špecialistov, čo už je samo osebe otázne. Dieťa prežíva túto bezčasovosť v plnej závislosti od vonkajších podmienok. Namiesto toho, aby sme dieťa PRIRPAVOVALI na učenie, jednoducho ho už začíname UČIŤ. Je to prvá tragédia, ktorá sa neskôr veľmi ťažko napráva.

Dieťa prichádza do školy nijaké: je časťou mamy, časťou otca, časťou babky, časťou dedka a podobne. Len vo veľmi malom podiele je časťou seba samého. „Rozpitvajú“ jeho osobnosť a potom si myslia, že škola všetko napraví. A v škole sa začína to „najzaujímavejšie“ – akási hra na vedomosti. Na dieťa navešajú obmedzenia a tlačia a tlačia doň poznatky. Nakoniec opúšťa školu nabité poznatkami. Je dobre ak dieťa má prirodzenú vrodenú silu, alebo sa pritrafí nejaký dobrý učiteľ, ktorý ho naučí analyzovať a rozmýšľať. Toto mu umožní v budúcnosti si aspoň uvedomiť svoju podstatu. Umenie učiť sa je naozaj umenie. Ak človek zistí ako sa dá učiť, tak dokáže v živote dosiahnuť to, čo treba. A to mu umožní zodpovedať faktoru času. Kto sa nevie naučiť, ten nedokáže riadiť, prijímať rozhodnutia a podobne. V súčasnosti ide najmä o schopnosť správne korigovať zväčšujúci sa tok informácií na ľudskú Dušu.

Skorý vývoj je v skutočnosti premiestňovanie hraníc psychologického vývoja. Tok informácií vyžaduje korigovanie a správne nasmerovanie. V takomto období je úloha rodičov dôležitejšia ako úloha školy. Možno povedať, že príliš skorá informatizácia má tak negatívny, ako aj pozitívny dopad – záleží na proporciách. Nespracovaná – „neuvarená“ – informácia sa odkladá nabok a časom sa neadekvátne transformuje, čím dochádza k zmene osobnosti. Korekcia informácie, adekvátne vysvetlenie čo je správne a čo nie formuje vektor vývoja človeka. Kto môže realizovať korekciu? Jedine rodičia a vychovávatelia. Dnešné časy vyžadujú nové, adekvátne psychologické techniky, nové psychologické školy – ak sa mienime spoliehať na okolitý svet – pretože doteraz sa tieto otázky riešia iba empiricky. Negatívne príklady z televíznej obrazovky, kde hlavný hrdina zabíja všetko dookola privedie k tomu, že dieťa umiestni samé seba do role hlavného hrdinu – čo prenesie aj do svojho života. Bude najskôr biť všetko dookola, neskôr zabíjať, čo nakoniec privedie k tragédii.

Dnes je naozaj potrebná adaptácia klasickej psychológie na súčasné podmienky, kde sa vezme do úvahy skorší vývoj dieťaťa. Deti vychováva spôsob života rodičov a spoločnosti. Nevyhnutne potrebujú získavať informácie zmyslami, pretože zmysly dokážu odovzdávať obrovský objem skoncentrovanej informácie. Čím je zmyslový vnem žiarivejší a silnejší, tým obsahuje viac vesmírnych poznatkov. Informácia, ktorá je skompresovaná do zmyslového vnemu – napríklad strach – dáva možnosť okamžitej reakcie na situáciu.

Správne nahromadenie zmyslových vnemov dokáže mnohonásobne zväčšovať objem poznatkov, ktoré už v človeku sú. Veľmi dôležitá je vyváženosť zmyslových vnemov, pretože dáva informáciu o úrovni vyváženosti človeka, ale zároveň – vďaka neustálej pulzácii vnemového zdroja – zmyslové vnemy rodia vždy nové a nové zdroje informácií.

Vo výchove detí našich Rodov musí byť hlavným faktorom Kultúra a spôsob rodinného života rodiny. V procese hry si dieťa musí pomocou zmyslových vnemov postupne kresliť Obraz Sveta. Vychovávať ich treba v Pravde, aby neskôr nevznikali mravné odklony. Akýkoľvek detský program musí obsahovať nie šablónu na chovanie sa, ale Dušu. Duša musí byť naplnená Duchom, a presne také musia byť aj hry, ktoré majú byť nie počítačové ale skutočné, postavené na kultúrnych tradíciách, láske k vlasti, krajine, Prírode, ľuďom – bez vrážd a násilia, založené na spravodlivosti a dejinných udalostiach, na dobrých slovanských, ľudových rozprávkach. Príprava rodičov musí prebiehať neustále skrz rozširovanie ich vedomia, skrz stanovovanie správnych priorít nad všetkými životnými hodnotami.

Každý psychológ má svoju úroveň adaptácie detí. Prednastavené úrovne a nezáujem o krátkodobé zlyhania veľmi silno ovplyvňuje vykonávanie dorastovej diagnostiky dieťaťa. Psychológia sú spravidla veľmi ďaleko od podstaty. Ich uzávery a chápanie procesov, ktoré v deťoch prebiehajú, spravidla neodrážajú zodpovedajúce ohodnotenie ich vývoja. Za základ svojho ohodnotenia berú periódu vonkajšieho, subjektívne ponímaného vývoja dieťaťa, jeho adaptáciu v tom sociálnom prostredí, v ktorom sa práve nachádza. Do poľa aktivít takýchto psychológov nespadá štruktúra a ponímajúci mechanizmus jemnohmotnej stavby človeka, ale predpokladajú existenciu iba viditeľného aspektu činnosti dieťaťa a jeho prejavy v jemnohmotnej rovine. Dieťa nie je stroj, ktorý je potrebné skúmať, ale plne sformovaný mechanizmus, na pochopenie a vyhodnotenie ktorého je potrebné ho dobre poznať zvnútra. Psychológovia spravidla nemajú takúto špecializáciu a kvalifikáciu. Možno ich spravidla ľahko nastaviť práve na také chápanie osobnosti dieťaťa, ale takýto ich monitoring vedie k tomu, že deti nakoniec oveľa viac vedia o psychológovi, než psychológ o nich. Deti nehodnotia na základe vonkajších príznakov a kritérií, ale čerpajú z čistého Ducha, pričom práve takéto ohodnotenie človeka má zo všetkých najvyššiu prioritu. Poznanie všetkých procesov a štruktúry Stavby Sveta umožňuje inak hľadieť na deti. Bývajú podceňované, pretože sa predpokladá, že ich Duch je slabý. Často to však býva presne naopak. Dogmatický spôsob testovania neumožňuje adekvátne vyhodnotiť schopnosti dieťaťa a už vôbec neumožňuje ich vývoj. Poznanie sa spravidla odovzdáva ústne, a práve táto schéma je psychológmi najmenej používaná.

potomstvo2_2Hovorí sa, že bytie určuje vedomie, čo je principiálne správne. Uvedomovanie si funguje principiálne rovnako, ale vo väčšej miere ovplyvňuje fyzikálne procesy a chovanie sa dieťaťa vo fyzickom svete. Uvedomovanie si je proces nového videnia reality. Platí, že reálnosť je vytváraná tým, čo odkrýva nová hrana ponímania a videnia sveta. Je to proces osvietení a objavov, pochádzajúci z nahromadených skúseností, informácií, spomienok na minulosť vrátane minulých životov. Uvedomovanie si a sebaurčenie, sebaidentifikáciu dieťaťa určujú sny, méty, fantázie, vzdelanie a vzájomné pôsobenie s okolitým svetom v každom časovom okamihu. Uvedomovanie si seba byť tým či oným, v tej alebo onej roli motivuje k tomu či onomu módu chovania sa, formuje tú alebo onú reálnosť – presnejšie tunel reálnosti, vnútri ktorého človek žije a vidí svet tak a nie inak, z ktorého čerpá úlohy, orientačné body, zamerania. Do tohto tunela reálnosti človek vo vlastnom vedomí ženie sám seba ako chovaním sa, tak aj fyzicky.

Je absurdné tvrdiť, že svetonázor alebo ponímanie sveta, vzťah k životu, k rodičom, k rovesníkom, spoločnosti a pod. je v takom a takom veku taký a v inom veku taký a taký. Tu neexistuje príčinná prepojenosť. Pochopenie je potrebné odvodzovať od etáp psychického vývoja.

  • Na počiatku svet práve narodeného dieťaťa plne závisí od matky a je ňou aj plne formovaný. Neexistuje nič vonkajšie, nič konkrétne a presne opísateľné. Všetko je pociťovanie a ponímanie na úrovni psychologického a psychického vzájomného spojenia.
  • Potom sa vo vedomí dieťaťa objavia slová, ktoré začínajú formovať okolitú realitu, ktorá sa z bezforemnej masy stáva súborom objektov. Čím skôr a viac slov prichádza, tým je proces uvedomovania si okolitého sveta rýchlejší. Za základ školského vyučovacieho procesu treba stanoviť úlohu vychovania a uchovania neopakovateľnosti osobnosti dieťaťa, pričom rodina a škola musia jeden druhého dopĺňať v procese tvorenia ČLOVEKA-TVORCU  a nie raba či sluhu božieho.

Učenie znamená predovšetkým schopnosť dostávať nové poznatky vyvíjajúce intuitívne myslenie, ktoré mladému človeku umožní vstúpiť do života bez osobitných problémov. Tvorivý Človek sa musí od plienok až po koniec svojich dní nachádzať v stave neustálej tvorivosti, dnes však hlavné miesto zaujíma spotreba všetkého. Je zbytočné obviňovať dieťa z lenivosti, lebo lenivosť je iba produktom straty záujmu o učenie sa. Znamená to, že pokiaľ sa nepodarí zmeniť proces učenia na nejaký tvorivý akt, nemôže byť ani reči o nejakom východe z krízy vzťahov s deťmi. Tvorivosť dieťaťa sa začína hrou. Začiatok školy musí byť pokračovaním hry. Netreba deliť poznatky do akýchsi častí ako matematika, fyzika, chémia a podobne. Všetky poznatky musia prameniť zo zovšeobecnenia empirickej skúsenosti života, ktorá koniec koncov vysvetľuje javy skutočnosti a pripravuje dieťa na samostatný život. Na toto však budú potrební úplne iní pedagógovia, pretože tvorivých ľudí môžu formovať iba ľudia-tvorcovia. Nikto nemôže dať to, čo nemá. Učiteľom sa jednoducho treba narodiť!

Ak vo vzťahu k medikom by kritériom ich profesionálnej vhodnosti mohla by byť úroveň ich energetiky, tak v prípade pedagogiky by kritériom ich profesionálnej vhodnosti mal byť stupeň harmonického vývoja osobnosti človeka učiteľa. Na určenie tohto stupňa stačí stanoviť zodpovedajúce vlastnosti obálky jeho zložiek: Ducha, Duše a Tela. V prípade harmonicky vyvinutého človeka musia byť všetky tieto tri energetické obálky rovnaké. Pokiaľ však trvá kríza dôvery ku škole, kríza otcov a detí narastá, sme v nebezpečenstve, že v spoločnosti nám dorastie už štvrté pokolenie sociálnych rabov, t.j. cirkevných a sociálnych zvierat. Dnešní absolventi škôl nie sú nijako ochránení a sú nepripravení vstúpiť do života ako ľudia. Dnešné pokolenie celkovo vyrastá bez držania kontroly nad sebou vo vlastných rukách.

Spomeňme ešte jednu dôležitú vec. V našej Kultúre tradične považujeme za prelom vek 12 rokov, v ktorom sa vykonával obrad Menorečenia. Tento vek nie je vybraný náhodne, ale vyplýva už z vyjadrenia veku v číslach Staroslovienskej Bukvice. Ak kvôli fontom vynecháme „titlo“ nad číslom, tak 12 zapíšeme ako •IB•.

  • „I“ symbolizuje životnú energiu zostupujúcu z Nebies – PRAVI – do Svetov Slavi a Javi (nazývame ju aj Inglia);
  • „B“ má Obraz „Múdrosť“.

Obrazne nám naši Predkovia zanechali informáciu, že vo veku 12 rokov sa dieťa samostatne napája na zdroj Múdrosti pochádzajúci z Inglie, ktorý sa v tomto veku už stáva preň prístupným nezávisle od rodičov. V tomto veku prestáva byť dieťa „vychovávateľné“ v tradičnom zmysle slova… pričom mnohí rodičia práve vtedy chcú začať vychovávať – ale na dobehnutie zameškaného je neskoro. Tu pomôže skôr partnerský vzťah typu „ja by som to urobil tak, ale ty sa rozhodni sám/sama“.

Už sme písali o módoch fungovania psychiky v zmysle ich triedenia v učení Spasu. Zásadne neželaným módom fungovania ľudskej psychiky je Emocionálny mód, pretože vypína rozum a posúva náš „palubný čas“ do budúcnosti. Aj toto je potrebné vedieť dieťaťu, ktoré vstupuje do života samostatne. Dnes je spoločnosť programovaná do stavu šablónového chovania sa. Šablóny sú všetky naše zvyky a modely chovania, ktoré existujú na základe prostých emócií. Každá šablóna je časťou uvedomujúcej si bytosti a neexistuje sama od seba. Existujú dve cudzorodé vedomia, ktoré ich spájajú dokopy.

  • Prvý typ vedomia žije nad vrcholom hlavy človeka. Je to parazit, špecifická bytosť, ktorá pohlcuje väčšinu našej životnej sily (energie), ktorá bola ukradnutá človeku pomocou šablóny. Tento kanál – v zmysle nášho ponímania – odvádza životnú energiu priamo do Navi.
  • Druhý typ vedomia žije mimo nášho tela. Spája všetky rovnaké šablóny v rôznych ľuďoch a rovnako zbiera svoj diel z našej životnej energie. Nazývame ho aj egregorom, najčastejšie náboženským. Ak človek úsilím svojej vôle odstráni či už návyk alebo nejakú následnosť činov, tak šablónu zničí. Na druhej strane osvedčených spôsobom ako vrátiť šablónu na pôvodné miesto je strach – napríklad z Pána… Strach je veľmi silná emócia a spotrebuje kolosálne množstvo energie – našej životnej energie.

Akákoľvek myšlienka človeka je čo do svojej podstaty elementárnou bytosťou, ktorá má svoje vedomie a funguje v rámci nasmerovania myšlienky. Životnosť tejto bytosti a jej sila závisí od sily emócií, ktoré prežíva človek, ktorého táto myšlienka navštívi – keď sa stane jej hostiteľom. Závisí aj od toho, ako často ho navštívi, ale aj od osobnej sily jedinca. Sila myšlienky môže byť taká, že sa stane svojráznym analógom cudzorodého vedomia druhého typu, pretože ak človek celý čas o čomsi premýšľa, tak stráca kolosálne množstvo svojej životnej energie, ktorú mohol použiť vo svoj prospech.

Emócie sú špecifickí energetickí paraziti, ktorí sa kŕmia osobnou silou človeka a napájajú jeho šablóny. Najväčším problémom človeka je to, že nerozlišuje medzi emóciami a zmyslovými vnemami. Emócie nesú v sebe deštrukciu a chaos, ale zmyslové vnemy tvorivosť a harmóniu. Emócie zanechávajú po sebe pocit spustošenia, zmysly naplnenia a oduševnenia. Práve preto človek nadobúda väčšinu svojich chorôb po zakúsení silných emócií. Znamená to, že najskôr sa treba naučiť identifikovať takúto šablónu a zbaviť sa jej. Akékoľvek poznanie je užitočné iba vtedy, ak sa trvalo obnovuje. Zmyslom života je snaha o dokonalosť – Duchovný vývoj – ktorý sa realizuje za pomoci nových poznatkov. V správnom konaní vždy prichádza pomoc zhora. Ak úsilie má správny smer, tak Stvoriteľ – Rod – odstraňuje všetky prekážky. Prosiť niečo od Boha je to isté, ako prosiť u samého seba, lebo Boh je vnútri nás.

V podstate sme sa vrátili na začiatok – rodičia a deti sú pevne prepojený mechanizmus, ale o tom sme už hovorili v predchádzajúcom článku. Ak my sme deťmi Bohov, tak naše deti sú ich vnukmi. Nie sú tu pre našu zábavu, sú tu pre pokračovanie Rodu. Majú svoje poslanie rovnako ako my naše. Nepodveďme Predkov.

http://www.tartaria.sk/slovanska-kultura/spolonost/2016-04-14-22-58-38

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Jedna reakcia na VÝCHOVA CNOSTNÉHO POTOMSTVA-PRÍSTUP KU VZŤAHOM S DEŤMI

  1. lugh píše:

    keby ste aspon nedristali vymyslene bludy. ako mozete chciet, aby deti vyrastali v dobrom svete, ked si fakty cucate z prsta a pravda sa vymysla. inak, matrioska bola vymyslena v roku 1890 a metafora bola zamerna, ziadni magicki zazracni predkovia. slovanstvo je dnes v mode ako ufo pred 20 rokmi – ludia o tom trt vedia, ale kazdy druhy bol expert

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s