Rozprávka o Jastrabej žene / Nočná a denná polovica človeka

Emil Páleš

http://www.sophia.sk/

Rozprávka o Jastrabej žene

Kto z Vás sa pamätá na filmovú rozprávku Jastrabia žena? Bol to príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí si boli zasnúbení; a hoci žili nepretržite jeden vedľa druhého – predsa sa nikdy nemohli stretnúť! Prečo? Pretože ona bola v noci žena a cez deň jastrab a on bol cez deň muž a v noci sa menil na vlka. Takže keď ona bola v ľudskej podobe, on bol v zvieracej podobe a naopak. Preto hoci aj boli stále spolu, nemohli sa nikdy stretnúť súčasne ako dvaja ľudia, vedomí si seba a jeden druhého. Zlý čarodej, ktorý žiarlil na ich lásku, ich takto zaklial a odsúdil na večnú samotu v blízkosti.

A tak on putoval cez deň ako rytier so svojím verným jastrabom na ramene; a ona ako dáma, čo sa túlala nocou v sprievode a pod ochranou svojho vlčieho spoločníka. Len pri východe a západe slnka, vo chvíli, keď sa slnečný kotúč dotýkal obzoru, smeli zahliadnuť na okamih jeden druhého. No len čo ona k nemu túžobne rozpriahla náruč, zatrepotala už krídlami ako jastrab; a skôr než on by ju stihol pobozkať, našla si ona vlka obtierať sa okolo jej nôh. Musel by byť deň aj noc súčasne, aby sa títo dvaja mohli stretnúť. Len ak by nastal súčasne deň aj noc, moholi by sa obaja zísť vedome ako ľudia a spoločnými silami zlomiť kúzlo onoho čarodeja; tak znela kliatba. Myslíte, že je také niečo možné?

Drahí moji, nikdy nestrácajte nádej! Taký okamih jestvuje! Je to úplné zatmenie slnka, kedy nastáva skutočná noc uprostred dňa. Úplné zatmenie slnka je nádherný prírodný úkaz. Začína čiastočným zatmením, pri ktorom Mesiac zakrýva stále väčšiu časť slnečného kotúča. Intenzita vonkajšieho osvetlenia sa začína meniť, až keď mesačný kotúč zakrýva takmer celé slnko. Nastáva rýchle stmievanie a pokles teploty. Na horizonte sa objavia červené zore. Je to svetielkovanie atmosféry ožiarenej slnečnými lúčmi na miestach, kde je zatmenie neúplné. A vo chvíli, keď sa mesačný a slnečný kotúč presne prekryjú, obloha stemnie a objaví sa nebo posiate hviezdami! Okolo čierneho

slnečného kotúča plápolá červená obruč slnečnej atmosféry a ďalej od nej žiaria perleťové lúče slnečnej koróny. O niekoľko minút vykukne žiarivý okraj slnka. Šero rýchlo ustupuje a teplota, ktorá v priebehu zatmenia poklesla niekedy i o viac ako 10°C, opäť začína stúpať.

Táto noc uprostred dňa s úkazmi na oblohe vyvoláva zážitok úžasu a úzkosti u zvierat aj u ľudí. V roku 1847 sa uskutočnila expedícia s cieľom pozorovať úplné zatmenie slnka v Tichomorí. Atmosféra tejto chvíle zapôsobila na členov expedície takým dojmom, že bezmála zabudli urobiť merania, pre ktoré tam prišli.1 V čase úplného zatmenia slnka, v tejto vzácnej a zriedkavej chvíli, keď nie je ani noc ani deň, stanuli obaja naši rozprávkoví hrdinovia spoločne zoči-voči kúzelníkovi, ktorý ich zaklial, a zvíťazili nad jeho čaromocou.

***

Poznámky:

1 V Strednej Európe sa úplné zatmenie Slnka odohralo posledný raz v roku 1706 a najbližšie bude 11. augusta 1999.

18_Diarmuid a Gráinne

Nočná a denná polovica človeka

Rozprávka o jastrabej žene pre nás znamená veľmi veľa. Tieto dve rozprávkové postavy – jastrabia žena a vlčí muž – totiž nesymbolizujú dve samostatné osoby, ale dve polovice jednej a tej istej bytosti – človeka:

  • žena-jastrab symbolizuje nočnú polovicu, nočného človeka
  • a muž-vlk dennú polovicu, denného človeka.

Človek sa skladá, ako vieme, zo štyroch hlavných článkov: fyzického tela, éterického tela, astrálneho tela a duchovného ja.2 Počas dňa sú tieto štyri články pevne spojené a vedomie človeka je v jeho fyzickom a éterickom tele. Bdelá činnosť myslenia, ktorá sa odohráva na rozhraní fyzického a éterického mozgu, zastiera počas dňa uvedomovanie si dvoch hlbších článkov – astrality a duchovného človeka.

V noci sa však spojenie medzi článkami ľudskej bytosti uvoľňuje. Fyzické a éterické telo zostávajú v pokoji na lôžku – a duchovné ja v astrálnom tele sa čiastočne odpúta a vysúva. Vedomie sa presúva do astrálneho tela. Odohráva sa proces podobný odteleniu (s tým rozdielom, že strieborná šnúra sa neprerušuje, takže medzi dušou a telom pretrváva zoslabené spojenie). Duchovná polovica človeka sa vracia do jemnejších sfér, odkiaľ sa ráno – plná zážitkov – vracia oduševniť svoju fyzickú schránku, ktorá sa medzitým regenerovala a obnovila svoje životné sily.

Tak ako ráno po prebudení človek pokračuje v práci tam, kde skončil večer pred spaním, práve tak v noci po zaspatí sa “prebúdza” do reality, v ktorej nadväzuje na to, čo prerušil ráno pri prebudení. Dá sa povedať, že človek žije dva životy – jeden cez deň a druhý v noci – pričom noci nadväzujú jedna na druhú práve tak ako dni. Problém je v tom, že denný človek si na nočného nepamätá a naopak.

01S výnimkou zasvätencov, bežný človek ešte nedokáže byť vedomý vo svojich vyšších duchovných článkoch, ale potrebuje vždy fyzickú a éterickú schránku ako zrkadlo, v ktorom si uvedomuje seba samého. V noci (a po odtelení) sa teda každý človek dostáva do duchovného sveta, ale nevedome. Na druhej strane si človek môže byť vedomý seba samého, ale len za cenu toho, že jeho vedomie sa skoncentruje do jedného lúča, ktorý osvetľuje len malý výsek skutočnosti: fyzickú realitu.

Človek prežíva vo sne všetko živšie, farbistejšie, šťavnatejšie, plnšie – ale nie je schopný tam cieľavedome, slobodne konať a pamätať si; kritická schopnosť rozumu je neprítomná. Na druhej strane za bdenia má možnosť cieľavedomej slobodnej voľby a kritiky, ale stráca spojenie s duchovným svetom.

Len v dvoch okamihoch, večer pri zaspávaní alebo ráno tesne pred prebudením, keď sa duša ešte len odpútava alebo sa už vracia, čiže keď sa čiastočne vysunuté astrálne telo už alebo ešte dotýka tela éterického, len z týchto dvoch okamihov si obyčajný človek pamätá zmätočné úryvky čohosi, čo prežíval v noci.3 Len tieto dva zlomkovité zážitky mu zostanú vo vedomí; zvyšok nočnej reality zapadá do pološera tzv. podvedomia alebo úplnej tmy nevedomia. Odtiaľ, spoza prahu vedomia, pravda pôsobia ďalej, avšak bez našej vedomej kontroly. Chalíl Džibrán to umelecky stvárnil v príbehu o dvoch námesačniciach:

“V meste, kde som sa narodil, žila žena s dcérou, a obe boli námesačné.

Jednej noci, keď ticho objalo svet, sa žena a dcéra

prechádzali už v spánku a stretli sa v záhrade zahalené

hmlou. Matka povedala: »Konečne, konečne, môj nepriateľ!

Ty si zničila moju mladosť, ty si budovala svoj život na

troskách môjho! Kiež by som ťa mohla zabiť!«

Dcéra odpovedala: »Nenávidená žena, sebecká a

stará! Ty stojíš medzi mojím slobodnejším ja a mnou. Ty

by si chcela, aby môj život bol odrazom tvojho vlastného

zvädnutého života! Kiež by si bola mŕtva!«

Vtom zakikiríkal kohút a obe ženy sa prebudili. Matka

povedala láskavo: »To si ty, miláčik?« A dcéra odpovedala:

»Áno, drahá.«”

Poznámky:

2 Človek je duch, duchovná bytosť spojená s niekoľkými jemnohmotnými a hrubohmotnými obalmi či “telami”. Fyzické telo je to, ktoré máme spoločné s nerastami, éterické s rastlinami a astrálne so zvieratami. Od zvierat sa človek líši tým, že má ducha. V duchu sa nachádza jeho zmysel pre vyššie morálne a estetické hodnoty: Pravdu, Dobro a Krásno.

Človek a zvieratá sa od rastlín a minerálov líšia tým, že majú astrálne telo. V astrálnom tele sa nachádza napríklad pociťovanie príjemného a nepríjemného. Napokon človek, zvieratá aj rastliny sa od minerálov líšia tým, že majú éterické telo, ktoré sa niekedy nazýva aj energetickým alebo životným telom a je zodpovedné za rozmnožovanie a rast. Porobnejšie vysvetlenie pozri v Sophii 4, 1994 alebo v Rudolf Steiner: Geheimwissenschaft im Umriss. Verlag R. Steiner, Dornach, 1962. Česky Tajná věda v obryse, výjde v roku 1996.

3 Pamäť sa totiž nachádza v éterickom tele. Preto si človek pamätá z toho, čo v noci prežíval v astrálnom tele len až moment, keď sa už jeho astrálne telo dotýkalo éterického. Pamäť nie je nijako umiestnená v bunkách fyzického mozgu. Mozog slúži len ako “hardwarový interface” medzi pamäťou a organickými systémami fyzického tela.

Je všeobecne známe, že keď sa vyoperuje nejaká časť mozgovej kôry, v ktorej sa údajne nachádzala pamäť, človek síce dočasne stratí spomienku na určité zážitky, ale po čase sa mu pamäť postupne znovu obnovuje. Je to preto, lebo odstránením nejakej časti mozgového tkaniva sa berie éterickému telu jeho fyzický nástroj, pomocou ktorého by sa mohlo prejavovať; po čase si však ono mozgové bunky zasa zacelí a zreorganizuje a pamäťová informácia sa do nich znova “odkiaľsi nakopíruje”.

Len fanaticko-dogmatický postoj materialistických vedcov im dovoľuje ignorovať takéto a podobné očividné fakty a trvať na tom, že pamäťová informácia je zakódovaná vo fyzických mozgových bunkách; alebo konštruovať také špekulatívne teórie ako teóriu holonomie, podľa ktorej je kompletná pamäťová databanka človeka obsiahnutá všade na každom mieste v mozgu – a preto vraj nevadí, keď sa ktorákoľvek časť mozgovej kôry odstráni. Celoživotné zážitky jedného človeka obsahujú toľko gigabitov informácie, že by sa nedali nijako zakódovať ani do 17- tich miliárd, ani 17-tich biliónov mozgových buniek, nieto ešte do menšieho počtu alebo dokonca do jednej jedinej mozgovej bunky!

Pri smrti alebo v šoku zo smrteľného ohrozenia sa éterické telo uvoľní z fyzického zovretia a vtedy – práve preto, že je človek mimo fyzického tela, v samotnom éterickom tele – sa mu v neobyčajne krátkom čase premietne pred očami celý jeho život. Vedúca svetová kapacita na poli neuropsychológie, sir John Eccles, hovoril na konferencii “Brain, Mind & Physics” v septembri 1992 v Prahe o tom, že výsledkom jeho celoživotnej vedeckej práce je presvedčenie, že mozog je len nástrojom mysle. Tzn. že existuje druhý mozog z nejakej jemnejšej (éterickej) substancie, t. j. myseľ, ktorá reguluje činnosť mozgovej kôry tým, že vplýva na priepustnosť synapsií.

Kolegovia však prechádzajú Ecclesov výsledok väčšinou bez povšimnutia. Ten John Eccles, ktorého toľko rokov vyzdvihovali ako svojho patróna a vzor, ktorému preukazovali zvláštnu úctu ako múdremu mužovi, pokiaľ hovoril len niečo, čo “nevadilo” – o tomto Johnovi Ecclesovi odrazu povedia: “Ach, Eccles, ten je už starý, netreba ho brať vážne!” Je až k neuvereniu, aké subjektívne, emocionálne rozhodnutia sa niekedy prijímajú vo vedeckých kruhoch, ktoré sa tak radi pýšia práve tým, že pristupujú k realite nezaujate a objektívne.

z diela Emila Páleša:

Duchovná úloha Strednej Európy alebo ako súvisia rozprávky s politikou

067_druid02

This entry was posted in Philosophy of Life. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s