ŠAMBALA ČI AGARTA?

Zdanlivo nepodstatná dilema pre väčšinu ľudí dnešnej spoločnosti. Ak však nahliadnete do zdrojov rôznych ezoterických skupín zistíte, že s týmito dvomi pojmami sa veľmi často pracuje. Spravidla však takým spôsobom, aby nezasvätenému nebolo jasné o čo ide. Ale takýto cieľ je postavený v podstate pri všetkých dôležitých veciach. Nečudo.

samb_01O Tibete už bol napísaný nejeden článok či kniha. Jedna z najunikátnejších prác je dvojdielny príbeh Nemca T. Illiona, ktorý hľadal Šambalu ešte v roku 1934. Illion vedel plynule tibetsky, prezliekol sa za putujúceho tibetského mnícha a putoval po Tibete v čase, keď tam ešte nikto zvonku nemal prístup. Po návrate do Nemecka r. 1936 vydal dve knihy opisujúce jeho zážitky z putovania, ktoré sú naozaj unikátne. Obe jeho knihy – IN THE SECRET TIBET (1937) a DARKNESS OVER TIBET (1938) – boli rýchlo preložené a vydané v Londýne.

samb-03_300x420_5070ff82d45f35ffbb2235b73d96ac88Podľa opisu hľadal Šambalu, ale pravdepodobnejšie našiel Agartu. Podľa starej legendy je Šambala podzemné mesto Svetlých Síl, ktoré je umiestnené pod zemou v horách Himalájí. Šambala sa zásadne otvorene nemieša do udalostí na povrchu. Ako uvádza N. Rerich, Svetlé Sily vystúpia na povrch v rozdujúcej bitke proti vláde Temných Síl na Zemi a pomôžu ich definitívne poraziť. Okrem iného legenda hovorí, že Šambala má na povrchu svojich „agentov“ – niekoľko stoviek tisíc ľudí po celej Zemi – pomocou ktorých udržiavajú neustále spojenie s povrchom.

Druhé centrum – môžeme predpokladať, že Agarta – je centrom moci, ktorá sa snaží riadiť udalosti na povrchu pomocou živlov a ovládaním ľudských más. Toto centrum – vládnuci tam mágovia – uzatvára dohody s vládcami na povrchu. Služba za službu…

Niektoré zdroje udávajú, že Šambala je v skutočnosti umiestená síce v horách Himalájí, ale v časti, ktorá je blízko horám už na území Ruska. Kedysi bola na území Tartarie. Lokalita nie je z tohto pohľadu až taká dôležitá, podstatná je existencia takéhoto centra Svetlých Síl. Okrajovo pripomeňme, že dnes existujú rôzne smery, ktoré sa odvolávajú tu na Šambalu, tu na Agartu a ponúkajú rôzne ezoterické služby a podobné veci. Na internete možno nájsť dokonca také učenie Šambaly, ktoré sa len tak hmýri všakovakými anjelmi a archanjelmi. Nuž, nedajte sa obalamutiť. Je to védická tradícia a s judaistickým náboženstvom v žiadnej podobe nemá určite nič spoločné.

Pretože v rôznych zdrojoch sa rôzne vykladá ktoré centrum patrí Svetlým a ktoré Temným Silám – Šambala alebo Agarta – môžeme si pomôcť nástrojmi systému Staroslovienskej Bukvice. Šambalu môžeme v zmysle tradičného prístupu analýzy pôvodu slova rozdeliť na ŠA-M-BA-LA a Agartu na AG-AR-TA.

  • Sčítaním Obrazov slova Šambala dostaneme: Ohromný, šíry priestor umožňujúci myslieť a tvoriť ako Predkovia, Silou Božieho Ducha podporujúci životné predurčenie Duše. Riadenie Obrazov má túto následnosť: Duša, snažiaca sa o dokonalosť hľadaním Božieho Ducha aktivizuje myslenie v celom priestore.
  • Sčítaním Obrazov Agarty dostávame: (Nám) neznámy pohyb, dianie vo vymedzenom priestore potvrdené zdrojom (centrom). Pripomeňme si, že slabika AG je presne tá istá, ktorá stojí aj v pôvodnom koreni slova AG-GEL, t.j. v dnešnej podobe Anjel.

V analýze pôvodu oboch slov by sa dalo ísť aj ďalej, ale už je odpoveď jasná. Sídlom Svetlých Síl môže byť – podľa frekvencií mena – iba Šambala, Agarta je centrom Síl Temnoty. Frekvencia Obrazov názvu je jasná. Naďalej si však pamätajme, že „dobrý“ a zlýv ponímaní Vesmíru nie je to, čo si naivne myslíme my dnes. Zámena pojmov a významov prebehla vo všetkých jazykoch, takže nie je dobre sa úzkoprso upínať na presne vychodené formulácie. Rovnako je jasné, že jeden subjekt sa môže vydávať za druhý – najmä ak má oveľa vyššie poznanie ako tí, ktorých chce oklamať. Pozrime sa však aj na iné súvislosti. Koncom 80-tych rokov zomrel v berlínskom väzení Spandau posledný odsúdený v Norimberskom procese – R. Hess. Presnejšie človek, ktorý predstavoval R. Hessa. Teraz nás príbeh „zástupcu“ nezaujíma, dôležité je to, že tento človek zanechal po sebe niekoľko denníkov, v ktorých sú zaujímavé informácie. Sú dostatočne kompetentné aby bolo jasné, že bol zasvätený do niektorých tajomstiev Ahnenerbe. V jeho denníku je veta:

Ťaženie Nemecka na Východ bolo v skutočnosti odobrené Centrom kozmického kontaktu na Zemi, tzv. Šambalou. Mahatma nielen že napovedal Hitlerovi, že je nevyhnutné zlikvidovať zdroj proletárskeho zla, ktorý zachvátil územie Ruska, ale aj poslal do Generálneho štábu svojich „špecialistov“. Vojaci Šambaly nielenže vstúpili do osobnej ochranky Vodcu, ale boli aj v Centrále strategického plánovania…

Šambala sa tradične umiestňuje do Tibetu. Nikoho teda nemôže udiviť, že práve tu vyslali nacisti ešte pred vojnou niekoľko expedícií. Tibetský špeciálny projekt SS začali pripravovať ešte v roku 1922 a hlavnú úlohu v ňom zohral Haushofer, ktorý prvý pozval do Nemecka lámov z Tibetu. Kontakt s potrebnými kruhmi v Tibete sa mu nadviazať podarilo. Od Haushofera prebral štafetu Ernst Schäffer, jeden z najmladších a najtalentovanejších spolupracovníkov Ahnenerbe. 10.9.1938 prebehla v kabinete Himlera prísne tajná schôdza. Okrem Himlera bol prítomný aj Schäffer a niekoľko ďalších vedúcich špecialistov Tibetského oddelenia Ahnenerbe. Presný obsah schôdze nie je známy – neuchoval sa zápis ani žiadne svedectvá účastníkov. Jedno však vieme určite: práve na tomto stretnutí bola s konečnou platnosťou odsúhlasená zostava a termín expedície. Zostava bola pomerne pestrá: okrem vedcov sa expedície zúčastnili aj profesionálni diverzanti a prieskumníci, ale aj špecialisti na rádiové spojenie. Himler dal príkaz na vytvorenie priamej komunikačnej linky s Lhasou, aby bolo možné trvalo vykonávať konzultácie. Expedícia dosiahla Indiu v apríli 1939. Vojna v Európe už visela vo vzduchu a miestna tlač – India bola britskou kolóniou – nazýval Schäfera špiónom. Preto sa urýchlene snažili dostať na územie Tibetu.

shafferSchäfer v prvom rade zamieril na Kančenčungu, kde potreboval splniť hlavný bod misie. Tvrdil, že v podnoží tejto hory sa nachádza jeden z vchodov do tajomnej Šambaly. Za niekoľko týždňov pobytu na tomto mieste sa expedícii podarilo inštalovať kontajnery s rádiovou aparatúrou, ktorá bola schopná pracovať v autonómnom režime. Vysoko výkonný vysielač bol napájaný špeciálnou centrálou na veterný pohon. Pre prípad bezvetria boli inštalované akumulátory. Mimoriadna pozornosť bola venovaná otázke bezpečnosti. Všetky prístupy k zariadeniu boli zamínované tak, aby každý pokus o priblíženie sa k nemu spôsobil silný výbuch. Výbuchom sa automaticky spúšťala kamenná lavína, ktorá mala zničiť nielen celú aparatúru, ale aj toho, kto sa pokúsi k nej priblížiť. Schäffer aj s ostanými potom odišli do Lhasy, kde prebiehali hlavné stretnutia a odovzdávanie informácií. Bol tu prijatý ako starý známy.

Tibetské kruhy tak dôverovali nemeckým vedcom, že im dovolili vstúpiť do najsvätejších tibetských kláštorov. Ukryté podzemné priestory týchto zariadení obsahovali – a stále obsahujú – záhady, ktoré si sotva možno predstaviť. Práve v týchto priestoroch prebehol obrad nadobudnutia daru jasnovidenia. Jeho podstata bola v tom, že tibetskí mnísi už oddávna vedeli, že mnoho ľudí začína byť schopných prorokovať, t.j. predvídať či vidieť inak neviditeľné po mozgovej traume. Obrad „zasadzoval“ takúto traumu umelým spôsobom, čím sa nakoniec dosiahol dar jasnovidenia. Celý rituál sa nazýval „otvorenie tretieho oka“. V strede čela prevŕtali otvor, ktorý potom zakryli dreveným klinom, namastili liečebnými masťami a nechali zarásť. Schäffer a ešte niekoľko členov expedície dali súhlas na vykonanie takejto operácie. Výsledok bol očividne veľmi uspokojivý, pretože začiatkom 40-tych rokov začali túto operáciu konať mnohým dôstojníkom SS. V roku 1995 bol v oblasti Sevastopoľa na Kryme objavený nemecký vojenský cintorín, na ktorom všetkým pochovaným našli trojuholníkový otvor v hlave.

Schäffer však hlavne hľadal kontakt s podzemný mestom. Oficiálne sa mu ho nájsť nepodarilo, ale expedícia sa koncom leta r. 1939 vrátila do Nemecka s veľkou pompou doslovne niekoľko týždňov pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. V Mníchove privítal Schäffera ako hrdinu sám Himler. Hneď sa začalo hovoriť o prípravách ďalšej expedície…

Rádiové spojenie s Lhasou existovalo do r. 1942. Vtedy ho zničili Angličania, ktorým sa tam podarilo dostať. So sebou pre istotu zobrali jedného vedca, ktorý neskôr písal o niektorých detailoch cesty. V podnoží hory Kančenčunga objavil pozostatky nemeckého tábora. Tie však vyzerali tak, ako keby z nich Nemci odošli iba nedávno. Najzaujímavejšie na celej veci bolo, že od zvyškov tábora bola vychodená široká cestička k skalnému výstupku, kde končila bez akejkoľvek stopy. Vedec predpokladal, že sa tu nachádza nejaký tajný vchod do hlbín hory cez skalnú stenu a začal miesto podrobne skúmať. Avšak skupina, ktorá stúpala k vysielaču sa v tom okamihu dostala na vŕšok brala, kde narazila na mínové pasce. Nastala detonácia a nielen tábor bol naveky pochovaný pod skalnú lavínu. Britský vedec unikol smrti len zázrakom.

Mohli by sme predpokladať, že po neúspešnej expedícii do Tibetu záujem oň upadol, ale nestalo sa tak. Tibetské oddelenie Ahnenerbe sa rozrastalo, pri Hitlerovi začal dokonca fungovať „Tibetský štáb“, ktorý bolo zostavený výlučne z tibetských mníchov. Zaujímavá je skutočnosť, že Nemecko dosahovalo víťazstvá vo vojenských operáciách do r. 1942, potom začala prichádzať jedna porážka za druhou. Schäffer bol r. 1941 odvelený do Fínska, kde sa zúčastnil dodnes tajného projektu „Laplandia“, ktorého podrobnosti nie sú verejnosti známe dodnes…

My sa na chvíľu vráťme k záhadnému cintorínu v Sevastopole, na ktorom sa našli pochovaní esesáci s trojuholníkovými otvormi na čelách. Po dlhej a zložitej identifikácii sa podarilo určiť, že vojaci patrili do 15. špeciálneho práporu vojsk SS. Špeciálne prápory boli prísne utajené oddiely, ktoré podliehali priamo Himlerovi. On ich vysielal na tie najzodpovednejšie miesta frontu. Nevieme koľko ich presne bolo, ale je známa aj existencia 29. práporu, t.j. možno predpokladať, že ich bolo okolo 30. Každý prápor pozostával z 500 až 1 000 vojakov, takže celkový počet bol pravdepodobne 10-30 000 vojakov a dôstojníkov. Je známe aj to, že takéto prápory sa zostavovali z dobrovoľníkov z radov armády, ktorí prechádzali prísnym výberom. Tento proces riadilo záhadné Tretie oddelenie Inštitútu rasových výskumov, ktoré patrilo pod Ahnenerbe. Oddelenie riadil Schäffer.

Všetci pochovaní Nemci zo Sevastopoľa boli vo veku medzi 20 až 30 rokov. Okrem trojuholníkových výrezov v lebke nemali žiadne iné telesné odlišnosti. Niektorí z nich mali pri sebe doklady, a to aj pomerne dobre zachovalé, t.j. čitateľné. Dá sa napríklad rozpoznať pečiatka s nápisom: „Prešiel medicínskou prípravou n°4“. Očividne to bol kód pre obrad otvorenia „tretieho oka“. Špeciálne prápory SS boli používané ako akási „železná čepeľ“, ktorá predchádzala útoku hlavných síl Wehrmachtu. Dokazuje to aj výňatok z tajného rozkazu, ktorý bol vydaný v júni r. 1943 krátko pred veľkým útokom proti Rusom:

Do zostavy útočiacej na Kursk zo severu treba zahrnúť 3., 6., 7. a 15. špeciálny prápor SS. Vojská, ktoré útočia na Kursk z juhu musia dostať posily 2., 9., 10., 11., 12., 13., 18. a 21. špeciálnych práporov SS. Prápory je potrebná nasadiť na prienik obranou nepriateľa a vyviesť ich z boja hneď potom, ako vojská vstúpia do operačného priestoru. Dodržiavať pre takéto postupy zvyčajné miery utajovania. Protivníkovi sa nesmú dostať do rúk telá vojakov z 2., 3., 11. a 12. práporu.

Veľkú úlohu v nacistickom Nemecku zohrala schopnosť propagandy dostať pod kontrolu masy. Spočiatku by sa dalo chápať, že kým všetko šlo hladko tak celý národ Hitlerovi veril, ale fanatizmus musel logicky ustúpiť minimálne po Stalingrade… ale nič také nebolo vidno. Nemci teda museli používať aj iné, oveľa sofistikovanejšie spôsoby ovládania más. Jeden z takýchto projektov sa volal TOR. Roku 1942 prešiel Dr. Hans Althoff do Inštitútu fyziky vedomia, ktoré tiež spadalo pod Ahnenerbe. Bolo to vrcholne utajené oddelenie a bolo zostavené narýchlo. Jeho úlohou bolo skonštruovať zbraň nového pokolenia. Podľa rozkazu Himlera zbraň nemala ľudí zabíjať, ale získať kontrolu nad ich vedomím. Dr. Althoff v jednom dokumente ešte začiatkom r. 1941 opísal projekt takto:

Do rúk Vodcu sa musí dostať prostriedok, ktorý je schopný kontrolovať vedomie ľubovoľného počtu ľudí. Musí byť schopný vnútiť svoju vôľu ako jednému človeku, tak aj celým masám, celým národom. Tieto masy, tieto národy musia presne vypĺňať vôľu Vodcu.

Prešlo len niekoľko mesiacov a novo zostavený inštitút začal pracovať. Jeho úlohou bolo skonštruovať tzv. psychofyzickú zbraň. Hlavnou – resp. špecifickou – úlohou psychofyzickej zbrane je zabezpečiť, aby jej majitelia získali kontrolu nad vedomím ľudí. Na verejnosť prenikli tieto informácie prvý raz vôbec po tom, ako vo Švajčiarsku vyšla – hoci v malom náklade – r. 1959 kniha KLADIVO TORA. Mohlo by ísť o banálnu malichernosť, keby nie dve okolnosti. Jej autorom bol Wilhelm Alpenthal, ktorý kedysi pracoval ako asistent známeho fyzika, jedného z vedúcich pracovníkov Ahnenerbe, Karla Maura. Maur riadil Inštitút fyziky vedomia. Druhou okolnosťou je fakt, že prakticky hneď ako sa kniha objavila na knižných pultoch bol celý náklad skúpený nejakým neznámym subjektom. No a samotný autor sa o mesiac nato utopil za záhadných okolností v Ženevskom jazere.

Podľa slov Alpenthala sa Ahnenerbe podarilo vyrobiť zbraň, ktorá dávala moc nad ľuďmi. Zároveň však uviedol, že v procese jej vývoja boli k dispozícii akési informácie mimozemského pôvodu. Ide o to, že základným zdrojovým materiálom poznatkov sa stal Runový text, ktorý sa od nepamäti uchovával v starom nemeckom rode Willigutovcov. Boli to tabuľky, o ktorých – okrem rodiny – nikto nevedel až do r. 1941. Vtedy ich – na naliehanie Himlera – rodina postúpila k dispozícii Ahnenerbe. Fotokópie tabuliek sa raz náhodne dostali k Maurovi. Ten čoskoro zistil, že obsahovali veľmi zložité schémy a vzorce, ktoré opisovali dovtedy neznáme javy. Navyše iba niečo okolo polovice z nich sa nachádzalo na úrovni vtedajšej fyziky. Ostatné – očividne – bolo vtedy nedostupné chápaniu vtedajších vedcov. Práve na základe týchto tabuliek boli zostrojené psychofyzické prístroje. Vedci však najskôr strávili veľa dní a nocí pokusmi o dešifrovanie textu z Runových symbolov. Potom však už šli veci hladko.

Princíp práce prístrojov bol založený na využití torzných polí, ktoré pozostávajú z množstva elementárnych častíc tvoriacich vírivé prúdy. Torzné polia priamo pôsobia na hypofýzu a centrá, ktoré kontrolujú vôľu človeka. Zariadenia testovali v zrýchlenom režime na väzňoch v koncentračných táboroch, ale Maur nestihol úplne dokončiť výskum. Podľa jeho požiadaviek potreboval ešte niečo okolo 10 rokov na dokončenie výskumu – tento čas už nedostal. To však neznamená, že v pokusoch sa nepokračovalo po vojne niekde inde.

V januári 1945 ruská armáda grandiózne vyrazila od Visly na západ k Odre. Bol to jeden z tých úderov, ktoré definitívne zničili základy Tretej ríše. Pohyb tankových formácií bol taký rýchly, že do rúk Rusov sa dostávali letiská so stojacimi lietadlami, sklady, mosty… Tanky s červenými hviezdami sa často objavovali v hlbokom tyle nemeckých vojsk, prerušovali komunikácie a likvidovali každý odpor.

Nedá sa však povedať, žeby sa nemeckí vojaci vzdávali bez boja. Skôr naopak, nezraz kládli húževnatý odpor, ale už nemali dobrý výcvik. Napríklad 408. divízia zostavená z domobrancov fanaticky bránila malé mestečko Altstadt, aj keď iba do určitého momentu. Veliteľ ruskej 4. gardovej mechanizovanej brigády, ktorá útočila na túto nemeckú divíziu neskôr napísal:

Na území Altstadtu sme narazili na dosť silný odpor protivníka. Hoci proti nám stáli iba dôchodcovia a školáci, bojovali do poslednej kvapky krvi. Aby sme sa vyhli vlastným stratám, museli sme postupovať vpred akurátne a pomaly. Ale aj tak časti našej brigády už vytláčali protivníka k okraju mestečka. Na severe Altstadtu bol háj, ktorú nepriateľ bránil s mimoriadnym nasadením, ktorého príčiny nám neboli jasné. Okrem domobrany tu boli aj vojaci SS, ktorí bojovali ešte fanatickejšie. Háj nebolo možné obísť, pretože tým by sme naše útočiace oddiely vystavili útoku zboku.

Keď sa prvé tanky dostali na hranicu hája, v jeho vzdialenejších vnútorných priestoroch došlo k niekoľkým výbuchom. Vyzeralo to ako keby nepriateľ vyhodil do vzduchu nejaký dôležitý sklad. A po výbuchu ako keby mávnutím čarovnej paličky sa všetko razom zmenilo: fašisti začali masovo skladať zbrane. Už o 40 minút sme prešli Altstadtom, pričom sme sa zmocnili množstva zajatcov. Na tvárach Nemcov bol strach a bezradnosť. V háji sme našli pozostatky nejakej neveľkej budovy. Nemci ju vyhodili do vzduchu dôkladne, preto sa nedalo zistiť, čo to vlastne bolo. Ruiny malej budovy boli na malej vzdialenosti obohnané niekoľkými radmi plotu s ostnatým drôtom, boli postavené aj strážne veže. Očividne nešlo o sklad. Ale čo to teda mohlo byť? Rádiolokačný systém? Veliteľská centrála?

lifeTanky postúpili na západ a k ruinám prišli predstavitelia z Moskvy. Ale ani oni nič zvláštne nezistili. Vypočúvanie domácich obyvateľov ukázalo, že objekt bol postavený ľuďmi v uniformách SS len pred niečo viac ako rokom. Vtedy v okolí mestečka vybudovali aj vysoké antény s retlanslátormi. Takéto antény však pokrývali celé Nemecko. Nikto si ich nevšímal, oficiálne bolo povedané, že ide o antény na šírenie rozhlasového signálu. Nato ich však bolo zbytočne veľa. Aj podobných záhadných objektov bolo po Nemecku veľa, ale Nemcom sa podarilo všetky z nich vyhodiť do vzduchu predtým, ako sa mohli dostať do rúk spojeneckým vojskám.

V USA zostavili špeciálnu komisiu, ktorá tieto zvláštne ruiny skúmala. Komisia pracovala dva roky v podmienkach vysokého utajenia. Po ukončení práce napísala v záverečnej správe:

Nepodarilo sa nám so spoľahlivou pravdepodobnosťou určiť, či ide o radary nejakej novej, neznámej konštrukcie, alebo o nejaké iné prístroje. Názory vedcov, ktorí boli členmi skupiny sa rozchádzali. Mali sme k dispozícii len veľmi málo fragmentov nato, aby sa vec dala podrobne preskúmať. Boli však konštatované veľmi zvláštne fakty. Existuje priame spojenie medzi existenciou objektov a tvrdým odporom Nemcov v konkrétnej oblasti. Napríklad likvidácia oddielov Wehrmachtu v Porúrí nastala až po tom, ako bol zodpovedajúci objekt v danej oblasti zničený leteckou bombou. V Západných Čechách, kde objekt existoval najdlhšie, nemecký odpor pokračoval aj po kapitulácii Raichu. Tieto zvláštne javy nám umožňujú povedať, že skúmané objekty nejakým spôsobom účinkovali na bojový duch nemeckých oddielov a civilného obyvateľstva.

Nemeckí fyzici v tých časoch značne predbehli úroveň vývoja svetovej vedy, vykonali rýchly a neočakávaný prienik v jednej disciplíne – teórii vĺn. Hoci projekt TOR sa v celku nepodarilo realizovať, je zrejmé, že určitá jeho časť bola dovedená do realizačnej fázy. V rámci Inštitútu fyziky vedomia existovala nie jedna, ale niekoľko pracovných skupín, ktoré očividne pracovali nad rôznych projektoch podobného druhu. Inštitút začal pracovať r. 1941 a už od samého počiatku bol plne utajený a aj prinášal nejaké konkrétne výsledky. Možné je aj to, že nacisti sa dostali k nejakým informáciám odniekiaľ „mimo“ – nech už by to boli hoci aj záhadné Runové tabuľky.

Projekt TOR šiel pomaly vpred, bolo jasné, že na celú realizáciu bude potrebných niekoľko desiatok rokov výskumu. Preto niekedy koncom r. 1942 bola v rámci Inštitútu vybraná skupina vedcov, ktorá sa špecializovala na výrobu zariadenia, ktoré malo mať pôvodné vlastnosti a pracovať aspoň v obmedzenom dosahu, t.j. malo byť schopné meniť nálady ľudí.

Niekedy začiatkom r. 1944 už boli k dispozícii prvé praktické výsledky, zostrojené prvé modely žiaričov, ktoré boli schopné ovplyvňovať vedomie ľudí. Frekvencia bola nastavená na jeden druh – bojový duch, fanatizmus, vôľa víťaziť. Po celej krajine bolo inštalovaných okolo 15 objektov a množstvo retlanslátorov. Od toho momentu sa začali nálady Nemcov opäť upevňovať, propaganda Göbbelsa znovu nachádzala milióny poslucháčov. Je jasné, že takéto prístroje nepôsobili na každého. Psychofyzická zbraň mohla očividne iba zosilňovať už existujúce presvedčenia, nebola schopná ich vytvárať z ničoho. Ak teda človek chcel veriť vo víťazstvo, tak takáto viera mu bola poskytnutá. Znamená to, že takéto prístroje nijako nevplývali na vedomie komunistov, antifašistov aj sprisahancov medzi vysokými dôstojníkmi. Keď sa približovali nepriatelia, zariadenia sa museli likvidovať. Nacistickí vodcovia nemohli principiálne dopustiť, aby táto nová zbraň padla do rúk nepriateľom.

Ale ako to vlastne celé vyzerá? Nacistickým fyzikom sa podarilo zostaviť zariadenie, ktoré už v 40-tych rokoch minulého storočia ovplyvňovalo myslenie más, ale vedci všetkých ostatných krajín dnes nie sú schopní vyrobiť niečo podobné? Ak sa dobre zamyslíte zistíte, že to nie je pravda. Psychofyzické zariadenia existujú, jednoducho ich existencia sa utajuje. Stačí sa dobre pozrieť okolo seba a porozumieť tomu, čo vidíme.

Napríklad v 80-tych rokoch minulého storočia Američania absolútne neočakávaným spôsobom zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. A potom ešte raz – v r. 1984 – nehľadiac na absolútny krach jeho politiky. Dostal krajinu do narastajúcich ekonomických ťažkostí, krajina začala balansovať na hrane svetového jadrového konfliktu, prepad v medzinárodnej politike… Pritom väčšina Američanov nedokázala racionálne vysvetliť, prečo takto volili. Z toho je odborníkom jasné jedno – bez psychotroniky (psychofyziky v dnešnom ponímaní) – sa to nezaobišlo.

Potešiteľné je, že predprogramovaná voľba prezidenta vojenského riešenia v posledných voľbách neprešla. Američania sa očividne začínajú orientovať.

Presakujú informácie, že krach socialistického systému – ekonomicky oveľa stabilnejšieho ako kapitalizmus – bol tiež zásluhou nasadenia americkej psychofyzickej zbrane. Táto zbraň vyvolala u ruského obyvateľstva nálady porazenectva spolu s nespokojnosťou. Vieme napríklad celkom isto, že Američania použili psychofyzickú zbraň aj vo vojne proti Iraku. Veľmi rýchle víťazstvo a rozpad irackej armády r. 2003 sa ani nedá inak vysvetliť. Dnes však v tomto smere majú adekvátny odpor – armáda Ruska je na takéto technológie pripravená.

Ale nezabiehajme ďaleko, voľby sú aj u nás. Aj u nás môžeme vidieť, že napríklad posledného prezidenta volilo veľa ľudí tak, že potom neboli schopní vysvetliť prečo a dnes sú dokonca otvorene proti nemu. Aj to je jasný príznak nasadenia psychofyzickej zbrane. Každý kto chce, môže sa vybrať mimo mesta a rýchlo zistí, že na anténach určených pre šírenie mobilnej siete GSM pomaly každý rok pribúdajú všakovaké nové zariadenia, ktorých účel nie je známy ani pracovníkom firiem, ktorí ich inštalujú. Telefóny však fungujú rovnako.

Poznanie je dôležité, lebo na základe neho získavame nové životné skúsenosti. Ak Poznanie chýba, verejnosť preberá všeobecne „ponúkané“ frekvencie najmä z masovokomunikačných prostriedkov. Im stačí, aby na našom území žili iba rozumné zvieratá riadené inštinktmi. Viac nie je želateľné. Komu stačí takéto úroveň ponímania sveta, toho vedomie ostane pod kontrolou takýchto technických prostriedkov. Kto však bude v sebe rozvíjať Myslenie nezávislé od západného mediálneho bahna, ten nájde cestu von a uvidí budúcnosť. Našu budúcnosť, nie budúcnosť parazitov.

http://www.tartaria.sk/slovanska-kultura/spolonost/ambala-i-agarta

tyr12_bruckner-walhalla-1

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s