Duch zomrelého – sub-osobnosť

Človek ako informačná štruktúra po smrti fyzického tela neumiera. Osobnosť človeka pokračuje vo svojej existencii v inej forme – vo forme sub-osobnosti. Dostatočne silné médium je naozaj schopné vyzvať mŕtveho k rozhovoru, nadviazať kontakt so sub-osobnosťou. Ak je médium dostatočne silné a je schopné, preniesť časť svojej životnej energie (prány) na sub-osobnosť mŕtveho človeka a naplniť ju touto energiou, tak táto sub-osobnosť skutočne dočasne získava schopnosť komunikovať s médiom. Pre sub-osobnosť je prána živého človeka obrazne povedané, niečo ako “sladká mana” v “pekelnej vyhni“, je to možnosť, ako na krátku chvíľku získať šancu prejaviť sa. Ako sa hovorí, týmto spôsobom médium “vyvoláva dušu” zomrelého, aby prehovorila. V skutočnosti nadväzuje informačné spojenie so sub-osobnosťou. Dochádza k tomu iba v tom prípade, keď už došlo k reinkarnácii človeka a keď sa táto sub-osobnosť nachádza v materiálnom svete v novej živej konštrukcii tela s novou Osobnosťou. Pričom celý tento kontakt prebieha tak, že to nová Osobnosť neregistruje. Ale ak človek odišiel do Nirvány, tak ho odtiaľ žiadne médium ku kontaktu “nevytiahne“, rovnako ako človeka, ktorý sa ešte nenachádza v štádiu prerodu (ešte nie je znovu narodený v materiálnom svete). Prečo? Pretože také “kontakty” média – to je jedna z podôb prejavov materiálneho rozumu, ide o jeho prejav a vzťahy v hmotnom svete. Duchovný svet je ale pre Materiálny rozum nedostupný.

Nerovná výmena

V skutočnosti teda u ozajstného média dochádza k minutiu vlastnej životnej energie (prány) len preto, aby mohol nejakú dobu živiť cudziu sub-osobnosť. Veď je to nerovná výmena: spotreba cennej energie, ktorá je určená pre duchovný rast človeka, za nejakú bezvýznamnú informáciu od sub-osobnosti! Ukazuje sa, že toto “kŕmenie” sub-osobnosti, je v skutočnosti len ďalším trikom materiálneho rozumu! Na základe týchto informácií je pochopiteľné, prečo sa tradičné náboženstvá postavili proti médiám a odkiaľ sa vzali legendy o hladných duchoch, ktorých sa ľudia snažili “nakŕmiť”, v ľudskom chápaní. Našťastie, gramotnosť ľudí v týchto otázkach nie je vysoká, a naozajstných médií nie je veľa, väčšinou sú to napodobitelia, ktorí publikum bavia svojimi zábavnými, čisto psychologickými trikmi …

Duchovia zomrelých a ich projekcia

Do dnešných dní sa dochovala povera, že na zomrelých sa nemá spomínať v zlom, a ak teda na nich spomínať, tak len v dobrom. A ak sa zomrelý zjaví v sne, tak sa má za to, že “jeho duša ešte nenašla pokoj”. Nakoľko tieto povery zodpovedajú skutočnosti? Ak spomíname na zosnulých, tak len z pozície Duchovného princípu žijúcich, z pozície duchovnej tvorivej Lásky, ale nie v zármutku minulosti. K tomu je navyše potrebné pochopiť procesy, ktoré pri tom prebiehajú. Po prvé vo všetkých prípadoch nehovoríme o Duši človeka ako takej. O nej spravidla za života človeka nevedeli nielen jeho príbuzní, ale často ani on sám. Hovoríme o Osobnosti človeka, ktorú ľudia v jeho okolí dobre poznali, a ktorá sa po smrti tela stala sub-osobnosťou. Duša, ktorá odchádza na prevtelenie, sa nevracia späť k miestu svojho bývalého “uväznenia”. Ale sub-osobnosť ako rozumová informačná štruktúra materiálneho sveta, ktorá je “zavretá” v novom tele, môže využívať energiu tohto tela (väčšinou kým ešte nedozrela nová Osobnosť).

Krátkodobo získava silu, je schopná vďaka svojim projekciám navštíviť tie miesta a tých ľudí, ku ktorým mala počas svojho života náklonnosť. Sub-osobnosť môže tiež prejavovať svoju činnosť, keď na ňu (na zosnulého človeka) začínajú živí ľudia spomínať, čím jej dodávajú silu svojej pozornosti. Aký to môže mať následok pre živého človeka?

Spomienky na zosnulých

Vec spočíva v tom, že keď človek začína spomínať na zosnulého, dochádza k nasledujúcemu: tým, že do tohto procesu vkladá svoju pozornosť, nelokalizovaný strach, astenické emócie (smútok, skľúčenosť, skleslosť), ktoré vznikli v dôsledku spomínania na zosnulého, tak povedané jazykom fyziky, odovzdáva sub-osobnosti dodatočný “náboj” (odovzdáva jej silu). A sub-osobnosť sa vďaka tomu aktivuje. Znamená to, že proces spomienok živých na mŕtvych sa podobá okamžitému prenosu “náboja” (sily) z jednej elementárnej častice na druhú, a to nezávisle na čase a priestore. Sub-osobnosť zostáva v novom tele, ale jej projekcia sa pri odovzdaní tohto “náboja” okamžite prejavuje, presnejšie povedané, vstupuje do kontaktu s Osobnosťou človeka, ktorý na ňu spomína. Ten na podvedomej úrovni cíti toto spojenie so sub-osobnosťou zosnulého, cíti akúsi výmenu informácií. V skutočnosti sám podporuje tento kontakt svojou životnou energiou. Nemôžeme od toho čakať nič dobré, pretože taká podvedomá výmena informácií so sub-osobnosťou v človeku len zosilňuje prejavy Materiálnej podstaty.

V dôsledku podobného informačného kontaktu začína teda žijúci človek prejavovať pocit smútku (“ťažkosti”), zármutku, stále sa mu opakujú myšlienky ako: “keby žil, nič také by sa nestalo” alebo “nestalo by sa to, keby bola nažive”, “on by nedopustil, aby sa ku mne takto správali” a podobne. V skutočnosti Materiálna podstata jednoducho maskuje konzumné želania tohto človeka (napríklad želanie realizácie jeho vlastného významu) za predstavu stratenej Lásky, tým v ňom vyvoláva túžbu po minulosti, strach z nadchádzajúcej smrti a tak ďalej.

Kolobeh utrpenia

Trpí tým jednak ten, kto spomína, pretože v sebe prejavuje prevládajúce myšlienky Materiálnej podstaty (ľútosť, smútok, skleslosť …), tak aj sub-osobnosť, na ktorú je spomínané.

Pre sub-osobnosť je taký kontakt na jednej strane stretnutie s životodarnou silou. Na druhej strane si ale vďaka takémuto živému “náboju” jasne uvedomuje svoju bezmocnosť a stav beznádeje. To bývalej Osobnosti (ktorá sa stala sub-osobnosťou) spôsobuje len ďalšie utrpenie. Navyše taká provokácia Materiálnej podstaty ešte dodatočne zaťažuje nielen túto sub-osobnosť, ale aj Osobnosť človeka, v ktorej energetickej konštrukcii sa táto sub-osobnosť nachádza. Pre lepšie pochopenie toho, čo v skutočnosti pre sub-osobnosť znamená podobný kontakt so živým človekom, si predstavte človeka, ktorý ide po rozžeravenej púšti. Je už odsúdený. Je prakticky na pokraji smrti. Sužujú ho bolesti a neznesiteľný smäd. A v tom na jeho pery spadne z neba malá kvapôčka vody. Jeho smäd neuhasí, ale na jednej strane mu dáva falošnú nádej, že prežije, presnejšie mu tak vracia spomienky na bývalý život, na druhej strane si ale presne uvedomuje, že jeho smrť je nevyhnutná. Toto uvedomenie ešte viac zosilňuje jeho utrpenie a muky odsúdenca. Takže to je vlastne tak, že svojimi spomienkami v podstate spôsobujeme svojím zosnulým príbuzným muky a sami tým potom trpíme.

A ak sa pozrieme do histórie? Ako asi trpia historicky verejne známe Osobnosti, presnejšie ich sub-osobnosti, na ktoré ľudia spomínajú v priebehu nie storočí, ale dokonca tisícročí? Znamená to, že takéto hromadné spomienky ešte viac sťažujú ich muky. Pokiaľ sú ľudia pod prevládajúcim vplyvom Materiálnej podstaty a spomínajú na nich so zapojením svojej emocionálnej sily, tak ich to samozrejme veľmi zaťažuje, rovnako ako tých, ktorí spomínajú. Ale ako prežili svoj život tu, čo si v ňom zaslúžili, to podľa svojich zásluh dostávajú aj tam. Všetko je na človeku, na jeho Voľbe, ktorú robí teraz a tu, v každú sekundu, v každý okamih svojho života. Všetky informácie v tomto článku sú Vedomosti obsiahnuté a rozpracované v encyklopédii prapôvodných Znalostí – knihe AllatRa.

zdroj