Po smrti si odnášame toľko, koľko pochopíme

Medzi mnohým iným, čo je cenné vzhľadom k duchovným pravdám, sa môže človek pýtať, čo si môže vziať so sebou za prah smrti z toho, čo ako duchovné pravdy prijal na fyzickej úrovni medzi zrodením a smrťou. Zostane mu toľko, koľko pochopil, koľko previedol do reči obyčajného ľudského vedomia.

Predstavte si jasnozrivého človeka, ktorý urobil objavy v duchovnom svete pomocou jasnozrivých pozorovaní, ktorý by ale opomenul tieto pozorovania z duchovného sveta odieť do reči, ktorá v nejakom veku je rečou obyčajného ľudského zmyslu pre pravdu. Čo sa mu stane? Všetky tieto objavy sú po smrti zahladené. Po smrti zostáva cenným a významným práve toľko, koľko je prevedené, preformulované do reči, ktorá v nejakom veku zodpovedá reči zdravého zmyslu pre pravdu!

Iste má veľký význam, že existujú jasnozriví ľudia, ktorí môžu prinášať oznámenia z duchovného sveta, ktorí nimi môžu oplodňovať iných ľudí. To je požehnaním našej doby, pretože naša doba potrebuje takéto poklady múdrosti a nebude sa môcť vyvíjať ďalej, ak také poklady múdrosti neprijme. Je niečo, čo ľudstvo v budúcnosti nutne potrebuje, ak sa chce vyvíjať ďalej, nutnejšie než všetky zvonka viditeľné kultúrne prostriedky. A to je prijatie spirituálnej múdrosti. Musí tu existovať možnosť, nazerať do duchovného sveta.

Význam spirituálnej múdrosti pre jednotlivé individuality po smrti je však úplne iný ako na pokroky ľudstva na Zemi. Ak si chceme urobiť správnu predstavu, musíme sa opýtať:

  • Čo vlastne jasnozrivý človek má z toho, čo jasnozrivo vyskúmal a vniesol do prejavov zdravého zmyslu pre pravdu, zdravej ľudskej logiky, o koľko viac má po smrti plodov z toho, že môže nahliadať do duchovného sveta – ako niekto, kto v príslušnej inkarnácii túto možnosť nemal – a bol teda odkázaný na to, čo počul o výsledkoch duchovného bádania od iných?
  • Ako sa líši vnútorné prežívanie u zasvätenca a u človeka, ktorý o duchovných skutočnostiach iba počul a nemôže do duchovného sveta nahliadať?
  • Je na tom zasvätenec lepšie ako ten, kto tieto veci mohol iba prijímať?

Všeobecne má pre ľudstvo nahliadnutie do duchovných svetov väčšiu cenu ako nenazeranie. Lebo kto do nich nahliadne, ten s nimi nadviaže styk, môže nielen ľuďom, ale aj iným duchovným bytostiam poskytovať náuky a podporovať ich pokrok skrze ich prežívanie duchovných právd. Tak má toto jasnozrivé vedomie veľkú cenu. Napriek tomu význam pre individuálny prvok tkvie iba v poznaní. Vzhľadom k individuálnej hodnote sa jasnozrivý človek nelíši od toho, kto len prijal oznámenie a v príslušnej inkarnácii nemôže nazerať do duchovného sveta. Plodné je po smrti to, čo sme prijali ako duchovnú múdrosťľahostajné, či sme ju videli sami alebo nie.

Tým sme si postavili pred dušu jeden z veľkých, úctyhodných, eticky morálnych zákonov spirituálneho sveta. Zaiste nie je asi naša dnešná dobová morálka dostatočne jemná, aby práve tento ethos (mravný základ) plne pochopila. Individuálne – teda vo vyššom zmysle tým, že uspokojuje egoizmus – nikto nedosiahne náskoku tým, že mu jeho karma poskytuje možnosť nazerať do duchovného sveta. Všetko, čo chceme získať pre svoj individuálny život, musíme získať na fyzickej úrovni a tiež vkladať do foriem, ktoré zodpovedajú fyzickej úrovni. A ak Buddha alebo bodhisattva stojí vyššie než iné ľudské individuality v hierarchiách duchovného sveta, potom je to preto, že si v toľkých a toľkých inkarnáciách na fyzickej úrovni osvojil toto vyššie poznanie. Vyššou etikou, vyššou mravnosťou, ktorá plynie zo spirituálneho života, je myslené toto:

Nikto by si nemal predstavovať, že jasnozrivým vývojom dosiahne náskoku pred svojimi najbližšími. V egoistickom zmysle nedosiahne eticky odôvodneného pokroku, dosiahne ho len potiaľ, nakoľko ho koná pre iných. Pretože nemorálna služba egoizmu je na spirituálnom poli nemožná, spirituálnym osvietením nedosiahne pre seba človek nič. Čoho dosiahne, toho môže dosiahnuť len ako služobník sveta všeobecne, a pre seba len vtedy, ak toho spoludosiahne pre iných.

Takto stojí duchovný bádateľ medzi svojimi blížnymi. Keď chcú počuť, čo vyskúmal, a prijať to, dosiahnu tým rovnaký náskok spolu s ním, vzhľadom k individuálnemu cieľu dojdú rovnako ďaleko ako on. To znamená: Spirituálny prvok je zúžitkovateľný len v duchu všeobecne ľudskom, nie v duchu egoistickom. Existuje oblasť, v ktorej je človek morálny nielen preto, že si to predsavzal, ale preto, že nemorálnosť, egoizmus by neprospeli. Pre život po smrti sa teda nedá dosiahnuť nič egoistické skrze spirituálny prvok. Avšak človek môže chcieť niečo egoistické pre život na fyzickej úrovni skrze spirituálny prvok. Aj keď sa pre duchovný svet nedá ničoho egoistického dosiahnuť, pre tento svet sa môže chcieť dosiahnuť niečoho, čo tkvie v zmysle egoizmu.

http://antroposof.sk/poznanie/po_smrti_si_odnasame_tolko_kolko_pochopime.html

This entry was posted in Filozofia života. Bookmark the permalink.

1 Response to Po smrti si odnášame toľko, koľko pochopíme

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s