STAROVERCI (1/3)

Názov Staroverec je dnes veľmi často nesprávne chápaný. Základ názvu tvorí reliktný koreň „STAR“, ktorý – pri znalosti Staroslovienskej Bukvice – dešifrujeme ako ST+AR. Z Obrazov slov dostaneme SlovoTvrdo + AR. Príponu –ÁR používame ako indikátor, že ide o uchovanie, ochránenie toho, čo je pred samotnou príponou (lek-ÁR, mur-ÁR, pek-ÁR, such-ÁR…). V tomto prípade výraz hovorí, že ide o človeka, ktorý pevne (tvrdo) uchováva Slovo (t.j. Múdrosť). Uchovávať však môžeme iba to, čo sme najskôr nadobudli.

Staroverec je teda človek, ktorý nadobudol Poznanie a uchováva ho. Preto VIERA je POZNANIE, v žiadnom prípade nie konfesia, t.j. náboženstvo. O aký druh Múdrosti (Poznania) ide, si môžeme niečo v krátkosti v tomto článku zopakovať – veď opakovanie je matkou Múdrosti. Starý teda v našom pôvodnom jazyku – staroslovienčine – neznamená vetchý, zošúverený vekom, ale Človeka, ktorý ovláda Poznanie a pevne sa ho drží. Je však pravidlom, že Múdrosť nadobudne ten, kto má už dostatok vlastných životných skúseností. Môžeme povedať, že dnes nám skôr ostali informácie z oblasti mýtov. Ale veda o mýtoch – mytológia – nie je až taká „neužitočná vymyslenina“, ako by sa neznalým mohlo zdať. Ba práve naopak. Je to zdroj veľmi cenných informácií – ak vieme ako oddeliť informačný šum od informačného obsahu. A práve preto dnes už mnohí veci znalí vedci nazývajú mytológiu koncentrovanou minulosťou. Majú pravdu.

Mýtus je rozprávanie, ktoré odovzdáva predstavy našich Predkov o pôvode Sveta, prírodných javoch, o činoch slávnych Predkov. Najživšie zachytáva informácie podávané z hlbín vekov. Ak odstránime lživé nánosy, tak v jeho vnútri, jadre, ostane tá najčistejšia Pravda. Veď každý dobe pozná príslovie: niet dymu bez ohňa. Táto informácia je však podaná bez svedkov, bez údajov, ktoré sa dajú na danom stupni overiť. Vždy však môžeme zaujať postoj vedeckého bádateľa a povedať: predpokladajme, že… a to nás nasmeruje na cestu hľadania odpovedí. Na takýchto neľahkých bádateľských cestách neraz robíme chyby, strácame niť, ba často stúpame aj na tie isté hrable. Pokračujeme však napriek všetkému vpred, pretože za nás našu cestu nikto iný neprejde. Našou hlavnou pomôckou je najčastejšie intuícia, v takto získaných odpovediach je spravidla ukrytý hlavný význam.

Každý z nás sa však nachádza na svojej vlastnej, špecifickej úrovni Duchovného vývoja. Ako neexistujú dvaja úplne rovnakí ľudia, tak neexistujú ani dva úplne identické rozsahy uvedomovania si. Uvedomenie si tej či onej skutočnosti bude vždy striktne závisieť od úrovne, na ktorú sa ten či onen subjekt vo svojej evolúcii dostal. Uvedomenie si je však to, čo nepotrebuje vysvetľovanie, je to vedenie bez sprostredkovateľov. A to, čo si už uvedomíme zohľadňuje skutočnosť alebo jej hranu takú, aká je. A táto skutočnosť môže mať množstvo názvov, ale jej podstata bude taká, aká je.

Vo všeobecnosti nám učený svet ponúka vzorovú, etalónovú epochu minulosti – antickú grécku kultúru. Pred ňou však existoval všeobecný, védický časopriestor. Gréci sa dlho snažili dostať k základom védického poznania, čo opisujú mnohé príbehy z ich mytológie. Napríklad príbeh Ifigénie je opis použitia ľsti a klamu s cieľom ukradnúť a vyviezť védické poznatky. Táto operácia – dnes by sme mohli hovoriť o operácii špeciálnych služieb – sa im podarila. Ifigénia sa stala žricou Bohyne Artemis a jej brat Ares prebral otcov trón.

Veľmi dobre je známy aj príbeh Argonautov. Ak odoberieme z opisu príbehu „dekoratívne“ pozadie, uvidíme záznam z výpravy gréckych špeciálnych jednotiek – vyjadrené dnešnými termínmi – ktorá mala za úlohu doniesť písomné zdroje poznania Árijcov. Nehľadali teda akési abstraktné „zlaté rúno“, ale proste a jednoducho „ZLATÉ RUNY“ – posvätné texty zapísané Runami. Ale nejde o hocijaké texty – sú to texty opisujúce ako vytvoriť funkčný kontakt s Vyšnými Silami. Vďaka krádeži týchto poznatkov sa Grékom podarilo vytvoriť a zostaviť ich Olymp – Panteón Bohov. Poznanie bolo však tak či onak získané pomocou pirátskych nájazdov a upravené pre ich podmienky a Svetonázor. Ale tak či onak – dnes je grécky panteón známy po celom svete.

Achájska civilizácia sa začal búrlivo rozvíjať v 13. st. pred n.l. Achájci neboli Árijci a ich myšlienkové procesy – posudzovanie Sveta – rýchlo prestalo zodpovedať ohromnému územiu, ktoré svojimi lúpežnými nájazdami dobyli. A preto veľmi rýchlo nastal reálny problém – ako riadiť takýto ohromný priestor? Nutne potrebovali vytvoriť systém Bohov, ktorému by zodpovedala vlastná mytológia a nadväzne vlastná filozofia. Nemohli použiť mytológiu a filozofiu árijskú – ktorá stojí na Svedomí a Cti – bola pre nich čo do podstaty cudzia. Svoje však nemali nič. Ako možno riešiť takýto problém? Principiálne existujú vždy dve cesty – evolúcia alebo krádež cudzieho. Keďže všade okolo existovala pôvodne védická Kultúra – jednoducho z nej vykradli čo sa im podarilo a čo z toho bolo pre nich vhodné, to použili. Ale do rozmerov a mohutnosti pôvodnej védickej Kultúry už jednoducho dôjsť nemohli. Kópia nikdy nie je originál. Expanzia si teda vynútila „skopírovanie“ cudzích Božstiev a začlenenie ich do svojho Panteónu. Ilias a Odysea opisujú presne tento proces. Pomocou krádeže zostavená kópia však nikdy nefunguje tak, ako pôvodný originál – všetko Poznanie sa jednoducho nedá prevziať, a teda nevyhnutne ostali prázdne, „biele“ miesta, ktoré nevedeli čím zaplniť.

Celková konštrukcia však bola už práceschopná, preto mechanizmus začal ako celok fungovať. Predtým sa Gréci dlho nemohli dostať k zdrojom poznania, ale víťazstvom v dlhotrvajúcej Trójskej vojne nakoniec získali prístup do priestoru, kde im vstúpiť predtým bránila práve Trója.

Za príkladom Grékov nasledoval antický Rím. Tiež rýchlo prekročil hranice mestského štátu, stal sa najskôr republikou a potom impériom, ale nemal vlastnú koncepciu a systém Bohov. Veľmi rýchlo pred nimi nastal ten istý problém ako v minulosti u Grékov.

Rím však expandoval ešte silnejšie a rýchlejšie ako kedysi Gréci – pre nich nastala situácia „už včera bolo neskoro“. Preto kompletne prevzali celý grécky Panteón, akurát trochu pozmenili mená Bohov. Do systému však zároveň „zakomponovali“ bombu s oneskoreným účinkom – kresťanstvo. Keď prišiel vhodný čas, toto veľmi rýchlo zničilo Rímske impérium.

Rímsky Panteón nebol podložený Duchovnosťou. Je to ale logické vyvrcholenie toho, aký Obraz je uložený už v samotnom slove „ZÁPAD“. Žiadne slovo totiž nevzniklo len tak, náhodou, aj keď nie každé slovo v našom dnešnom jazyku je nášho pôvodu. Západ je však západom vo všetkých slovanských jazykoch. Je to opis presunu na západ – ZaPádom. Najskôr ukradli prví, od ich druhí, atď. Postupne sa strácali sakrálne významy až sa dostali úplne k západu. A zmiznutím zapadajúceho Slnka dochádza aj k pádu uvedomovania si sakrálnej podstaty. A Poznanie postupne upadá do stavu kómatického spánku.

Ale ani dnes kraľujúca doktrína – kresťanstvo – sa nedostávalo k moci jednoducho. Ešte v 3.-4. storočí n.l. si silne konkurovalo s vtedy veľmi rozšíreným Mitraizmom – názov ktorého pochádza od mena Mitridat. Toto meno dostával podľa prastarej tradície v Pontskom kráľovstve najstarší syn, ktorý nastupoval na trón po otcovi. Druhý syn dostával meno Kristus – a vždy zaujímal miesto veľkňaza (v dnešnom ponímaní slova). Staré kroniky hovoria, že Mitridat prežil detstvo v horách u žrecov. Ovládal všetky vtedajšie jazyky, mal výšku 190 cm. Ovládal skryté poznanie, mal vysoké zasvätenie.

Rímske légie, ktoré museli dlho a tvrdo bojovať v Pontskej vojne proti Mitridatovi, postupne prijímali Mitraizmus. A to v takej miere, že ešte vo 4. storočí nebolo jasné, či zvíťazí Kresťanstvo alebo Mitraizmus. Ale aj nakoniec víťazné Kresťanstvo prebralo mnohé z Mitraizmu. Veď už len slávnostný úbor pápeža sa dodnes volá MITRA. Teda mytológia nie je v žiadnom prípade samoúčelná zábavka pre prípad nudy. Ide o praktickú aplikáciu védického „ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok“. Ako je zostavený mechanizmus vzťahov „hore“ (vo Svete Bohov), tak sa zrkadlí (odráža) v mysliach pospolitého ľudu. Veď nie náhodou tie isté védické, Hermetické spisy hovoria:

Večnosť je odrazom Boha

Vesmír je odrazom Večnosti

Slnko je odrazom Vesmíru

Človek je odrazom Slnka

To len dnes vládnuce všeobecné bezvedomie – jeden z výsledkov matrixovej demokracie – umožňuje ľuďom prehliadať skutočný stav vecí a vnímať ich izolovane. O tom, aký je rozdiel medzi pôvodným védickým Svetoponímaním a jednou z jeho projekcií do daného priestoru, času a podmienok – dnešným Svetonázorom – si možno vytvoriť predstavu pomerne rýchlo. Základnými kategóriami vo védickom Svetoponímaní sú SVEDOMIE a ČESŤ. Obe tieto slová NEPOZNÁ aramejčina, teda semitský jazyk, ktorým bol napísaný pôvodný (prvý, zdrojový…) text toho, čo dnes Kresťanstvo prijíma ako svoj základný posvätný text – Bibliu, teda Starý a Nový Zákon. Ak nejaký národ nemá výrazy pre Svedomie a Česť znamená to, že tieto pojmy sú mu čo do podstaty cudzie. A ak sa objavujú v dnešných prekladoch Biblie znamená to iba to, že ide o upravené preklady. Nič viac.

Traduje sa, že k nám kresťanstvo prišlo od Grékov – Cyrila a Metoda. Ak hovoríme o Grékoch, tak hovoríme v prvom rade o cudzincoch. Samotní Gréci označovali svoje územie – ktoré my dnes nie celkom korektne nazývame Gréckom – Helada. Ak sa prizrieme tomuto slovu, môžeme sa ľahko zorientovať o aký národ pôvodne ide.

Ešte Mauro Orbini uvádza, že celú Európu kedysi obýval jeden národ – Slovania. To je v súlade s naším Poznaním – všetci ľudia bielej farby kože majú jeden spoločný pôvod. Teda aj tí, ktorých dnes oficiálne delia na Slovanov ako takých a „neslovanov ako takých“ – dnešných Škandinávcov. V slovanských jazykoch sa dodnes zachovali výrazy NEBONEBESIA. Nebo je tam, kde N(i)EtBOha, Nebesia je tam, kde NIEtBES(i)A. Tam, kde niet Boha je Peklo (t.j. Nebo), tam kde niet Besa sú Nebesia. Nejde teda o ekvivalentné výrazy. Výraz Nebo vyjadruje podstatu Duchovnej kategórie, výraz Peklo zase fyzickú realitu takéhoto druhu Vesmíru (od slova PIECŤ, teda tam, kde je horúco, ako keby sa tam PiEKLO). Už iba dodajme, že v pôvodnej, Staroslovienskej Bukvici sme používali JAŤ, t.j. zvuk „IE“, ktorý nám „starostlivo“ odstránili – ale zahladiť sa to nepodarilo. Chvalabohu.

Grécka „zasľúbená zem“ sa tradične nazýva HELADA. O aký „vyvolený“ národ teda išlo, ak u Škandinávcov sa prevzatím prvej časti slova – „HEL“ – vytvoril dnes známy výraz „HELL“, t.j. Peklo a u Slovanov (dodnes ostalo v ruštine) bolo zase použitím druhej časti slova – „АД“ (AD) – vytvorené slovo s tým istým významom, t.j. Peklo?

Aká mytológia, taký národ. Aké vzťahy hore, také sa prenášajú (odrážajú) nadol. Či si to uvedomujeme alebo nie, každý z nás koná podľa princípov, ktoré prevzal z neviditeľného Sveta mimo nás. Ak rešpektujeme Svedomie a Česť, je to prastará, védická Kultúra. Ak žijeme ľsťou a klamom – seba aj iných – tak je to odraz mytológie Sveta zdola, hoci môže k nej viesť aj „smerovacia tabuľa“ Olymp. Dnes nejde o to, ako ľudia navonok vyzerajú, v telách bielych ľudí žije všakovaká háveď. Ale veď sme o tom aj dostali mediálnu informáciu – načo nám dali film AVATAR? Tu vari iba malú poznámku. Duchovný a technokratický vývoj sú dve rozdielne a od seba vzájomne nezávislé veci. Technokrat nepoznajúci Svedomie a Česť nie je principiálne primitív. Ba práve naopak, môže ovládať – a v matrixovom svete okolo nás to aj jasne vidno – technológie, o ktorých sa nám ani nesníva. Ale sú to TECHNOLÓGIE, nie VÝVOJ DUCHA. Tým samozrejme netvrdíme, že človek na vysokom stupni vývoja Ducha je inak primitív. Kto môže pochopiť, ten vie o čom je reč.

Teda mytológia je principiálne najdôležitejšou časťou nášho života. Je to ten referenčný systém, s ktorým sa každý z nás dennodenne porovnáva, resp. ktorým si overuje či činy, ktoré počas dňa robí sú „správne“ alebo „nesprávne“. Správne v jednom systéme hierarchie hodnôt je často nesprávne v inom hierarchickom systéme hodnôt. Svetlé Sily majú svoj, Svetlý systém hodnôt, Temné Sily zase svoj, Temný systém hodnôt. Ako hovorí príslovie: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Čo posielame, to dostávame. Alebo môžeme použiť aj novozákonné prirovnanie: dobrý strom neprináša zlé ovocie a zlý strom dobré ovocie. Je to proste principiálne pravidlo. Tu si musíme vyjasniť veľmi dôležitú vec. My Slaviani sme nikdy nemali žiaden Panteón. Takto sa môžu o našom chápaní Svetlej Hierarchie vyjadrovať iba tí, ktorí čerpajú z cudzích zdrojov. Inými slovami, nie naši ľudia – cudzinci.

Védická múdrosť hovorí, že ak nám niekto ponúka na výber dve možnosti, tak správna je určite tá tretia. A tak nám ponúkajú na výber formáty štýlu náboženstvo a ateizmus, jednobožstvo a mnohobožstvo a podobné „technológie“ riadenia myslí. Ak siahneme do učenia tibetskej Šambaly zistíme, že už Tibeťania rozlišujú ateizmus, teizmus a neteizmus.

  • Ateisti sú principiálne nihilisti – veriaci jedine a výhradne v existenciu matérie, ako základu všetkého bytia.
  • Teisti sú tí, ktorí všetko bytie odvodzujú od „Theos“, t.j. Boha. Principiálne by to nebol problém, ten je ale dnes v tom, že dnešné náboženstvá sú zostavené tak, že vychovávajú z ľudí – svojich ovečiek – RABOV. A to už je porušenie Konu Stvoriteľa. Teizmus sa dá ľahko rozpoznať podľa toho, že v ňom existuje vyhradená skupina ľudí s patričným vzdelaním – teológov – ktorí si vyhradili výsostné právo komunikovať s Bohom. Ostatní – laici – nemajú na priamu komunikáciu s Vyšnými Silami „licenciu“.
  • Neteisti sú tí – skupina, na ktorú demokracia „zabudla“ – ktorí uznávajú existenciu Vyšných Síl, ale zároveň neuznávajú potrebu vyštudovaného teológa-sprostredkovateľa pre komunikáciu s nimi. Najčastejšie sú schopní s nimi komunikovať sami. Tu patrí Stará Viera, tibetská Šambala a podobné systémy, jasnovidci, extrasenzori, proroci, prírodní liečitelia a podobní. Druh, t.j. frekvencia energií, s ktorými komunikujú však závisí od výšky ich evolučného vývoja.

Ďalší okruh „delenia“ je jednobožstvo a mnohobožstvo. Zdanlivo jasná problematika – ale chyba lávky.

  • Jednobožstvo uznáva iba jediného Boha, ktorý má – spravidla – svoj vyvolený národ a všetky podoby iných Vyšných Síl sú spravidla považované za diabolstvo. Toto je typické pre dnešné náboženstvá.
  • Druhou podobou je mnohobožstvo. Je „vynálezom“ Grékov a systém je typický tým, že každý z Bohov má svoje vlastné „záujmy“ a neraz medzi sebou aj bojujú, okrádajú sa, spia a podobne. Ako hore, tak dole, teda nečudo, že podľa toho sa správajú civilizované národy. Ich správanie je determinované normami ich mytológie. Medzi Slovanmi nikdy neexistovalo mnohobožstvo. Tento smer prebralo jedine jazyčníctvo, ktoré bolo „vyvinuté“ a použité proti nám a na našu likvidáciu. Ale to už je umelo vytvorený systém.
  • Tradične naším spôsobom chápania Sveta je Rodobožie. Princíp stojí na jednoduchej logike. Každý z nás má dvoch rodičov, ktorí mali tiež po dvoch rodičoch, a táto reťaz siaha neprerušene miliardy rokov do minulosti. Prvopočiatoční Prarodičia sú Vyšní Svetlí Bohovia, od ktorých odvodzujeme našu existenciu. Ale všetci Vyšní Bohovia sú iba prejavmi, teda Ipostázami Jediného Stvoriteľa. Tento má nespočítateľné množstvo prejavov, ale žiadne z nich nikdy nebojujú proti sebe. Aký úžitok by plynul z toho, keby sme bojovali sami proti sebe? Rodobožie nie je ani jednobožie ani mnohobožie, ale má prvky oboch, pretože obe boli kedysi vytvorené jeho kopírovaním. Selektívnym, samozrejme.

pokračovanie 2 časť

https://www.tartaria.sk/

 

 

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s