Mystérium na Golgote (2/2)

predchádzajúca 1 časť

Keď sa na Zemi dokonalo mystérium Golgoty a krv tiekla z rán Vykupiteľa, nebol to len výraz veľkej kozmickej udalosti, ale i najväčšej udalosti pozemskej. Kristus vtiahol ako duch Zeme do zemskej aury. Jasnovidne sa to mohlo sledovať tak, že v tom okamžiku sa zmenila aura Zeme, ukázala úplne určité farby. Vystúpili v nej farby nové, boli jej vtelené nové sily. V okamžiku, kedy tiekla krv z rán Vykupiteľa na Golgote, sa spojilo Kristovo Ja so Zemou, ale prišiel tiež okamžik, kedy mohlo byť inak pre duše po smrti. To je zmysel Kristovho zostúpenia do pekiel. Kto bol jasnovidným pred udalosťou na Golgote, nebol by v aure Zeme videl to, čo sa v nej mohlo vnímať neskoršie, keď Kristus prešiel na Golgote smrťou.

Predstavme si teraz, ako Matúš hľadí na umierajúceho Ježiša na kríži, stále upiera pohľad na to, čo najmä sledoval, na to, čo si vzal od začiatku za svoje východisko. Duch opúšťa teraz svoje fyzické telo. Na odlúčenie vnútra Krista Ježiša od týchto božských síl vo fyzickej prirodzenosti, na to uprel Matúš teraz svoj duchovný zrak. A mení slová starých mystérií, ktoré tu vždy zaznievali, keď duchovná prirodzenosť človeka vystúpila z tela fyzického, aby mohla pozerať do duchovného sveta: “Bože môj, Bože môj, ako si ma oslávil!” V tom smere, že hovorí, pozerajúc sa na telo fyzické: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!” Si teraz preč odo mňa! Fyzické telo je v tomto okamihu opustené. A Matúš obracal svoj hlavný zreteľ na toto opustenie. Ale Marek popisuje: ako sa približujú vonkajšie sily slnečnej aury, – ako sa spája slnečná aura, telo slnečnej bytosti, s telom éterickým. Telo éterické je v rovnakom postavení ako je u nás éterické telo za spánku. Ako vychádzajú u nás v stave spánku vonkajšie sily spolu von, tak odišli pri fyzickej smrti Ježiša rovnakým spôsobom. Preto sú rovnaké slová u Marka.

Lukáš vníma lásku, ktorá sa rozdáva a vyteká do sveta, ktorá odpúšťa aj tam, kde jej bolo spôsobené to najstrašnejšie pre fyzický svet, takže s kríža ešte zaznievajú slová, ktoré vyjadrujú tento ideál lásky – odpúšťať aj vtedy, keď bolo niekomu spôsobené to najhoršie: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia” (Luk. 23,24). To sú slová lásky, ktoré môžu vychádzať jedine z astrálneho tela, na ktoré poukazoval Lukáš. Ten, ktorý tam na kríži na Golgote napĺňa svoju nekonečnú obeť, prosí z nekonečnej lásky o odpustenie pre tých, ktorí ho ukrižovali. Lukáš vedie aj pri smrti Krista svoj pohľad na to, načo ho upínal na začiatku: na telo astrálne a nositeľa ja. Preto nám nehovorí rovnaké slová. Sústreďuje svoju hlavnú pozornosť na iné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na telo astrálne, ktoré prežíva v tomto čase najvyššie rozvinutie milosrdenstva a lásky. A všetko, čo môže tryskať z pokory a odovzdanosti, to vychádza v najvyššom stupni z tohto astrálneho tela. Preto znejú jeho posledné slová: “Otče, do tvojich rúk porúčam svojho Ducha”. A Ján popisuje to, čo je síce vzaté zo Zeme, ale čo má človek v pozemskom poriadku uskutočniť: zmysel poriadku Zeme, ktorý je v slnečnom Slove. Preto obrátil svoj hlavný zreteľ na to, čo sa uskutočňuje z kríža na Golgote v novom poriadku. Opisuje nám, ako Kristus zriaďuje v tomto okamihu vyššie bratstvo ako je ono, ktoré sa zakladá na pokrvnej príbuznosti. Predchádzajúce bratstvá trvali krvou. Mária je matka, ktorá mala ako pokrvná matka dieťa. Kristus ustanovuje, čo má spájať dušu s dušou v láske. Žiakovi, ktorého miloval, nedáva pokrvnú matku, ale dáva mu v duchu vlastnú matku. A tak, obnovujúc staré zväzky, ktoré ľudstvo pôvodne stratilo, zaznieva z kríža v novom zmysle: “To je tvoj syn a to je tvoja matka”. Tak za všetkým tým, čo popisujú evanjelisti, existuje jedna skutočnosť – Kristova udalosť. Ale každý ju opisuje z hľadiska, ktoré zaujal od začiatku, pretože myseľ každého z nich bola zamestnaná tým spôsobom, že musel obracať jasnozrivo pohľad na to, k čomu bol pripravený, a preto prepočul to ostatné.

Iniciácia vynesená na javisko svetových dejín, to je podstata udalosti na Golgote. Tým sa však nevykonala iniciácia len pre tých, ktorí vtedy stáli okolo tejto udalosti, ale pre celé ľudstvo. A čo vytrysklo vtedy pri smrti na kríži, to prúdi odtiaľ do celého ľudstva. Prúd duchovného života vychádza z kvapiek krvi, ktoré sa rinuli na Golgote z rán Kristových, a prúdia odtiaľ do celého ľudstva. Lebo to, čo sa rinulo z pier iných zvestovateľov ako múdrosť, malo teraz vojsť do ľudstva ako sila. To je ten veľký rozdiel medzi udalosťou na Golgote a učením iných zakladateľov náboženstiev. Na počiatku zemského vývoja bolo ľudské ja fyzicky pripútané k ľudskej krvi. Krv je vonkajším výrazom ľudského ja. Ľudia by boli robili svoje ja stále silnejším a silnejším, a nebyť príchodu Krista, boli by vyvíjali egoizmus, sebectvo. Toho boli uchránení udalosťou na Golgote. Čo muselo vytekať z rán Kristových? Musela sa vyliať prebytočá substancia, ktorá je nositeľkou ja – krv. To, čo začalo, keď na Olivovej hore vytryskol pot Vykupiteľov v podobe kvapiek krvi, muselo pokračovať tým, že z rán Krista na Golgote kvapkala na Zem jeho krv. Krv, ktorá vtedy vytekala, je znamením pre onen prebytok egoizmu v ľudskej prirodzenosti, ktorý musel byť obetovaný. To, čo sa stalo na Golgote, nie je priehľadné pre chemika, pre človeka, ktorý má iba vonkajší, intelektuálny pohľad. Keby bol niekto chemicky skúmal krv, ktorá tiekla na Golgote, bol by našiel rovnaké látky, aké by našiel v krvi iných ľudí. Kto však skúma túto krv prostriedkami okultného bádania, zistí, že to je vskutku iná krv. Je to prebytok krvi ľudstva, ktorého vplyvom by ľudia boli museli zdegenerovat v egoizme, keby nebola prišla nekonečná láska a táto krv by sa nebola mohla vyliať.

Táto nekonečná láska je primiešaná ku krvi, ktorá tiekla na Golgote, a okultný bádateľ vidí, ako táto nekonečná láska onú krv úplne preniká. A ešte raz hovorí evanjelium o moci viery. Malo byť potvrdené, že je v ľudskej prirodzenosti niečo, čo z nej môže vytrysknúť von a nahor, čo samo o sebe stačí, aby to ľudí vytrhlo zo sveta zmyslov, aj keď je k nemu sebaviac pripútaný.

Myslime si človeka, ktorý je zrastený so zmyslovým svetom všemožnými zločinmi, takže súd vo zmyslovom svete na ňom vykonal trest, ale myslime si, že si uchránil to, čo v ňom môže vyklíčiť ako sila viery, potom sa tento človek bude líšiť od niekoho iného, ktorý ju v sebe nie je schopný nechať vyklíčiť tak, ako sa líšil na Golgote jeden zločinec od druhého. Jeden z nich nemá vieru, na ňom sa trest vyplnil. Druhý ale má túto vieru ako slabé svetielko, svietiace do duchovného sveta, preto nemôže stratiť súvislosť s ríšou ducha. Preto mu musí byť povedané: Ešte dnes – pretože vieš, že si spojený s duchovným svetom – budeš so mnou v tom, čo je v raji (Luk. 23,43). Tak zaznievajú u Lukáša z kríža na Golgote pravdy o viere a s ňou súvisiaca nádej, navyše k pravde o láske.

Zatiaľ čo ľudia budú prechádzať svojimi ďalšími inkarnáciami, bude sa do ich práce, konanej vo vonkajších telách, postupne vlievať onen duch, ktorý stále prúdi z mystéria na Golgote a bude odtiaľ prúdiť až do otcovského princípu, takže vonkajší svet bude prestúpený princípom Kristovým. Ľudia budú dospievať vo svojom živote až k onej vnútornej vyrovnanosti, miernosti, ktorá vanula z kríža na Golgote a ktorá vedie k najvyššej nádeji do budúcnosti, k ideálu, ktorý sa dá vyjadriť takto: “Dám v sebe vzísť viere, dám v sebe zrodiť sa láske, potom viera a láska budú vo mne žiť, a ja potom budem vedieť, že až obe dostatočne zosilnejú, potom prestúpia všetko vonkajšie. Potom budem tiež vedieť, že nimi bude prestúpený aj otcovský princíp vo mne. K viere a láske pristúpi nádej v budúcnosť ľudstva, a ľudia budú chápať, že si musia do budúcnosti osvojiť onú vnútornú vyrovnanosť, miernosť, ktoré sa rodí z vedomia: “Len keď mám vieru, len keď mám lásku, smiem sa celo odovzdať nádeji, že to, čo je vo mne z Krista, bude priebežne tiež prechádzať zo mňa von. Potom ľudia porozumejú slovám, ktoré sa rozoznievajú z kríža ako veľký, vznešený ideál: do tvojich rúky porúčam svojho ducha” (Luk. 23,46).

Záleží na podstate a nie na náuke. A práve na mystériu Golgoty vidíme, ako záleží na podstate a nie na obsahu slov. U Krista nejde o svetového učiteľa, ale o svetového vykonávateľa, ktorý dokonal mystérium Golgoty, a ktorého bytosť je nutné poznať. Na tom záleží.

  • Ako málo záleží na slove, na jednoduchom obsahu náuky, to nás môže naučiť krásne slovo z Kristových úst: “Vy ste bohovia!”, A že stále poukazoval na to, že človek dosiahne svoje najvyššie méty, keď si uvedomí Božiu podstatu vo svojej prirodzenosti A dalo by sa povedať, že do sveta zaznieva Kristovo slovo: Uvedomte si, že sa rovnáte bohom!
  • Z inej strany zaznieva rovnaká náuka. Tam, kde Biblia hovorí o začiatku vývoja Zeme, tu je to Lucifer, ktorý hovorí: Budete ako bohovia! Rovnaký obsah náuky z úst Luciferových, rovnaký obsah náuky z úst Kristových: Budete ako bohovia! Raz zaznievajú z úst pokušitelových, druhýkrát z úst Vykupiteľa a osloboditeľa a obnoviteľa ľudskej prirodzenosti. Záleží na poznaní bytosti, medzi smrťou a novým zrodením na tom veľmi záleží.

Je tu veľké riziko, že v slnečnej sfére sa zamenia Lucifer s Kristom, pretože obaja učia na Slnku, rovnakej náuke a my vnímame ich rovnaké slová, keď tu môžeme hovoriť o slovách. Záleží na bytosti. Či táto alebo ona bytosť prednáša to alebo ono slovo, na tom záleží, nie na obsahu náuky, pretože podstatné je to, čo ako reálne sily pulzuje svetom.

Vo vyšších svetoch a najmä v tom, čo pôsobí zo zemských sfér, správne chápeme slová až vtedy, keď vieme, od ktorých bytostí slová pochádzajú. Vznešenosť bytosti nikdy nepoznáme podľa daného slova, ale tým, že poznáme celú súvislosť, v ktorej bytosť stojí.

To nám presne potvrdzuje slovo o podobnosti ľudí s bohmi. Dôležitý nie je obsah, ale podstata. Vyslovujú sa preto, aby v dušiach vznikli pocity, ktoré by mali nevyhnutne vzniknúť ako dôsledok takýchto slov. A keď tí, ktorí takéto pravdy prijali, prijmú pocity a zabudnú na slová, potom to ani nie je tak príliš veľká škoda. Aj keď si predstavím najkrajnejší prípad, že by medzi nami bol niekto, kto zabudol všetko, o čom sa teraz hovorilo a nespomenie sa ani na jedno slovo, ale ako pocit niesol by v sebe to, na čo môže usúdiť z takýchto slov, tu by mal v antroposofickom zmysle úžitok z toho, čo sa vlastne týmito slovami myslí. Veď pri reči musíme používať slová a slová často vyznievajú teoreticky. Záleží predovšetkým na tom, aby sme vedeli vnímať skrze slová podstatu a túto podstatu prijali do svojich duší. Práve vzhľadom na pokračujúci vývoj ľudstva svet mnohému porozumie, keď postihne podstatu antroposofie.

zdroj

This entry was posted in Filozofia života. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s