KOLOBEH ROKA A SEDEM UMENÍ (2/5)

predchádzajúca časť

Sergej O. Prokofieff

Ďalší stupeň na modernej ceste zasvätenia, ktorý nasleduje po štúdiu, je podľa Tajnej vedy v náryse nadobudnutie imaginatívneho poznania“. Ale medzi vyššie zmieneným prvým a týmto druhým stupňom máme veľmi dôležitý medzistupeň. Aby sme ho lepšie pochopili, musíme sa bližšie pozrieť na to, ako sa v človeku odohráva proces myslenia. Naše myslenie má svoj prapôvodný zdroj v ľudskom astrálnom tele.

Do nášho vedomia ale stúpne iba vtedy, ak je odtiaľ zrkadlené prostredníctvom fyzického tela. Toto myslenie prebiehajúce v astrálnom tele, ale zrkadliace sa prostredníctvom fyzického tela využíva schopnosť úsudku, „ktorú si človek vydobil vo fyzicko-zmyslovom svete“. Podoprení takýmto myslením, môžeme v štúdiu antropozofie pokročiť tak ďaleko, že ju budeme prežívať ako veľkolepú, vyššej realite zodpovedajúcu myšlienkovú stavbu. A je možné ísť na tejto ceste ešte o krok ďalej; lebo naše myslenie sa môže stať živým tým, že proces zrkalenia bude prenesený z fyzického do éterického tela. Procesy, ktoré prebiehajú v našom astrálnom tele, budú teda zrkadlené v našom vedomí nie z fyzického, ale z éterického tela. Takýto vnútorný druh myslenia mal vo veľkej dokonalosti Goethe. Príčinou toho je, medziiným, aj jedna z jeho predchádzajúcich inkarnácií, kedy žil v časoch Platóna ako sochár v starom Grécku. Uplatnenie tohto myslenia mu umožnilo z vlastnej skúsenosti hovoriť o prarastline a o princípe metamorfózy. Síce to u neho ešte nebolo plne rozvinuté imaginatívne jasnozrenie – nevidel ani skupinové duše rastlín, ani elementárne bytosti – ale nebolo to ani naše bežné myslenie. Rozdiel medzi bežným a živým myslením spočíva v tom, že živé myslenie nielen chápe hotové myšlienky, ale začína myšlienky z vnútornej aktivity plasticky utvárať. Pritom toto utváranie neprebieha podľa zákonov rozumovej logiky a kauzality, ale podľa éterických zákonov metamorfózy. Pri tejto omnoho silnejšej vnútornej aktivite zaobchádza duša s myšlienkami tak, ako zaobchádza sochár s hlinou, z ktorej môže vytvoriť rozličné formy.

Máme teda do činenia s určitým druhom vnútorného sochárstva, pričom architektúra je projekciou zákonitostí fyzického tela navonok a sochárstvo projekciou zákonitostí ľudského éterického tela navonok. Najkrajšie výsledky v tomto smere predstavujú klasické grécke sochy. V nich máme viditeľný prejav čistých éterických síl človeka; preto sú aj také cudné a bezvášnivé.

Ku školeniu sochára v gréckych mystériách patrilo naučiť sa ovládať svoje astrálne telo tak, aby z neho nič neprúdilo do čistého odrazu éterických síl v kameni alebo v hline. Ak nájdeme niekde v gréckej plastike vášnivý (astrálny) element, potom tieto diela stoja už na hranici pravých starogréckych predstáv o kráse. Takéto dielo je napr. Laokón (pozri vyobrazenie) alebo najrozličnejšie vyobrazenia démonickosti.

Pre posledne menované je pekným príkladom Pergamonský oltár (pozri vyobrazenie), kde sú pri boji bohov s titánmi bohovia zobrazení úplne bezvášnivo, narozdiel od titánov, rozdrásaných pudovosťou démonickej astrality.

Oddelenie éterického od nižšieho astrálneho je nevyhnutné aj pre živé myslenie. Pretože aby živé myslenie viedlo k skutočným tajomstvám prírody, nesmie mysliaci svoje myšlienky utvárať svojvoľne, ale musí vo svojom vnútri ponúknuť niečo ako javisko, na ktorom sa môžu vypovedať skutočnosti sveta. V tomto zmysle je prečistené a ovládnuté astrálne telo jedným z najdôležitejších predpokladov nie len pre živé myslenie ako také, ale pre správne vžitie sa do imaginatívneho sveta vôbec. Rudolf Steiner raz povedal, že Goethe bol vo svojej bytosti najmenej luciferský.

Získanie nesebeckosti astrálneho tela bolo v Grécku označované ako katarzia; aby ju bolo možné dosiahnuť, sú do kolobehu roka, obdivuhodnou múdrosťou riadenia sveta, vložené štyri adventné týždne, alebo týždne „očakávania“. Počas týchto týždňov pred Vianocami môže človek cvičiť nesebeckosť svojho astrálneho tela:

  • nesebeckosť vôle v prvom týždni,
  • vôle a cítenia v druhom,
  • vôle, cítenia a myslenia v treťom týždni;

alebo inak povedané:

  • kontrolu jednania v prvom týždni,
  • kontrolu pocitov v druhom
  • a kontrolu myšlienok v treťom týždni. Pretože z týchto troch elementov pozostáva život ľudského astrálneho tela.

Keď je tak počas prvých troch adventných týždňov dosiahnutý určitý stupeň nesebeckosti astrálneho tela, je človek vnútorne pripravený vstúpiť vo štvrtom týždni do sveta objektívnych imaginácií. Potom má v sebe silu, ktorá ho uspôsobuje získavať svoje myslenie nie len odrazom cez éterické telo, ale postrehovať ho teraz bezprostredne vo svojom astrálnom tele. Potom zažíva vedome to, čo inak prežíval len nevedome v stave spánku, keď zotrvával mimo svojho fyzického a éterického tela. To nie je nič iné, ako vstúpenie do sveta objektívnej imaginácie, alebo do sveta, z ktorého ľudská duša zostupuje pri narodení na zem a odkiaľ tiež prišla rajská bytosť, ktorá sa potom stala nositeľom Krista. Z toho vyplýva, že toto vstúpenie do imaginatívneho sveta sa v kolobehu roka môže najlepšie uskutočniť vo vianočnom čase.

A naviac, bude to prebiehať zvlášť harmonicky, keď prvé, čo človek v imaginatívnom svete zažije, bude vianočná imaginácia: panenská ženská bytosť s dieťaťom na lone. Jej tvár je možné prežívať v imaginácii tak, že sa v nej zrkadlí celý hviezdny kozmos, ktorý, ako sme videli, tvorí veľký svetový chrám. A dieťa, ktoré nesie na lone, je zjavením éterických síl slnka, síl prapôvodného éterického tela ľudstva, ktoré je v biblii popisované ako strom života. Ďalej nadol, v bohatých záhyboch jej odevu, máme ovládnuté a prečistené sily mesiaca, sily ľudského astrálneho tela, ktoré prekonalo úplnú katarziu.

Táto imaginácia môže v čase Vianoc reálne vystúpiť v ľudskej duši, ak bolo astrálne telo počas adventu dostatočne očistené. Jej objavenie sa môže byť v zmysle starých mystérií označené ako osvietenie alebo Photisma. V určitom zmysle je táto imaginácia prejavom prečisteného astrálneho tela, ktoré je pripravené prijať do seba vyššie a poskytnúť mu živnú pôdu. Z tohto dôvodu bolo už od začiatku v kruhoch ezoterického kresťanstva plne prečistené astrálne telo označované ako panna Sophia. Zrkadlením duchovných imaginácií v pozemskom je umenie maľby, a toto umenie dosiahne to najvyššie, ak je schopné zobraziť duchovné procesy v prečistenom astrálnom tele. Touto cestou sa zrodila napríklad Sixtínska madona od Raffaela.

Všetky tri popísané stupne ale môžu byť absolvované aj bez zvláštnej vnútornej dramatiky; samotné imaginácie môžu byť človeku dané tak, že majú harmonizujúci a podporný vplyv na jeho život. Človek môže dnes napríklad stretnúť ľudí, ktorí vnímajú elementárnych duchov, alebo aj éterické procesy v prírode a ktorí z toho čerpajú útechu a dôveru pre svoj život. Tento pokojný charakter sa ale zmení okamžite, keď prejde jasnovidectvo do skutočného zasvätenia.

Pretože pri zasvätení nemá človek do činenia len s minulosťou, ale aj s budúcnosťou. Budúcnosť má ale vždy dramatický charakter. Aby ju človek spoznal, musí prekročiť prah duchovného sveta s plným vedomím a musí zo svojich vlastných síl vytvoriť most nad priepasťou bytia. Táto priepasť, ktorá oddeľuje začiatočnícku jasnovidnosť od prvých stupňov zasvätenia, sa nachádza medzi imaginatívnym a inšpiratívnym stupňom. Z tohto dôvodu povedal Rudolf Steiner, že skutočné zasvätenie začína na stupni inšpirácie. Je tiež popisované ako čítanie tajného písma. Ťažkosť, ktorá stretne žiaka na tomto stupni, je zjavná už z toho, ako Rudolf Steiner charakterizuje prechod z imaginácie do inšpirácie. Tu musí totiž žiak odstrániť zo svojho vedomia všetko, čo vybudoval na imaginatívnom stupni a mať silu žiť v dokonale prázdnom vedomí bez toho, aby sa stratil v nebytí.

Jedným z najznámejších diel Fridricha Nietzcheho je „Zrodenie tragédie z ducha hudby“. Tu môže človek naopak povedať, zrodenie hudby sa uskutočňuje z ducha tragédie. Tento zážitok priepasti je spojený s prechodom z duchovného priestoru do prúdu duchovného času a znamená vstúpenie do skutočného duchovného sveta, ktorý duša, okrem tejto formy, zažíva iba po smrti. To je dnes možné činom Krista, ktorý svojou inkarnáciou v ľudskom tele vniesol impulz preduchovneného času do odumierajúcich priestorových pomerov zeme. Tým sa stal pre duchovne hľadajúcich ľudí možný výstup nad imaginatívnu sféru, do inšpiratívnej.

V tejto vyššej sfére zažíva človek poprvýkrát zjavenie svojho vyššieho Ja, ktoré zaznieva vo svete mohutných kozmických inšpirácií. Ako zo všeobsiahleho mora harmónií sfér, ktoré počuli ešte Pytagorejci, zjavuje sa, samo znejúc, toto vyššie Ja. Na zemi môže človek tento zážitok napodobniť iba prostredníctvom umenia hudby. Cez hudbu sa prejavuje Ja človeka v jeho astrálnom tele. Obrazom toho je Orfeus, ktorý hrou na svojej harfe privádza divé zvery, to znamená pudové sily astrálneho tela, zo svojho Ja k mieru, harmónii a premene. V kolobehu roka je skúsenosť priepasti bytia, a s tým spojená premena vedomia, vymedzená dvanástimi svätými nocami, ktoré ukazujú cestu od Ježiša ku Kristovi, od ľudského k božskému v nás, k prvému stretnutiu s vyšším Ja.

Priepasť, ktorá je medzi Vianocami a Epifániou, a ktorá predstavuje priepasť medzi človekom a bohom, je prekonateľná len preto, že človeku prichádza na pomoc Kristus, jediný boh, ktorý sa stal človekom. Že je táto pomoc možná, je spojené s preniknutím do mystéria jeho vtelenia. Udialo sa pri krste v Jordáne a toto tajomstvo tvorí vnútorný obsah sviatku Epifánie.

V poslednej prednáške cyklu Das Initiaten-Bewußtsein hovorí Rudolf Steiner o tom, že v budúcnosti bude zo všetkých umení len hudba schopná znázorniť mystérium inkarnácie boha v Jordáne, tajomstvo spojenia božského Ja najprv s astrálnym telom človeka, a potom s jeho ďalšími dvoma schránkami. Len preto, že v tomto bode ľudského vývoja sa boh stal človekom, môže človek nájsť správnu cestu do duchovného sveta. Že pri krste v Jordáne nemáme do činenia len s imagináciami, ale predovšetkým s inšpiráciami, ukazuje nielen hlas z nebies: „Toto je môj, mojou láskou naplnený syn, v ktorom sa ja sám zjavujem“, ale aj skutočnosť, že pri krste dostali imaginácie formy prevzaté zo zvieracieho sveta. Čisté imaginácie môžu byť vyjadrené len rastlinnými tvarmi. Keď sú ale preniknuté inšpiráciami, prijmú napríklad formu holubice alebo jahňaťa, tak ako sa zjavili jasnovidnému pohľadu Jána (Ján, I, 29 a 32).

pokračovanie 3 časť

This entry was posted in Filozofia života. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s