KOLOBEH ROKA A SEDEM UMENÍ (4/5)

predchádzajúca 3 časť

Sergej O. Prokofieff

Ostáva nám už len posledný veľký sviatok: letný sviatok Jána. V tomto čase zem úplne vydýchla svoju dušu a svojho ducha. Je v stave najhlbšieho spánku; ktorého prejavom je nádherne rozvinutá letná príroda. Čo je počas zvyšného behu roka riadené a formované viac zo síl siedmych planét, spája sa teraz prostredníctvom slnka s vedením zo sféry stálic. Aby mohlo fyzické a éterické telo zeme ďalej existovať v čase, kedy jej duševno-duchovná časť prebýva v duchovnom svete, musí byť toto fyzické a éterické vedené najvyššou hierarchiou z druhej strany planetárneho sveta. Odohráva sa tu na makrokozmickej úrovni to isté, ako pri spiacom človeku. Aj v ňom pôsobia najvyššie duchovné hierarchie, zatiaľ čo v noci jeho duchovno-duševné spočíva mimo jeho fyzicko-étherického tela. To ale znamená, že na tomto záverečnom stupni musí byť všetkých doteraz popísaných sedem umení – ako aj za nimi stojace kozmické sily – privedených k vyššej harmónii. Práve tak, ako je sedem planét vo svojom behu obsiahnutých sférou zverokruhu.

Ktoré umenie môže byť ešte vyššie, ešte obsiahlejšie ako sedem menovaných? Ktoré umenie môže ako oktáva obsiahnuť všetkých sedem popísaných stupňov? Videli sme, ako je sedem umení spojených s určitými kozmickými činnosťami, ktoré nachádzajú vyjadrenie práve vo sviatkoch roka. Pritom sme nehovorili len o siedmych pozemských umeniach, ale aj o ich duchovných prameňoch, o ich kozmickom prapôvode. Poukázali sme na

  • architektoniku kozmických myšlienok,
  • potom na plastické kozmické formotvorné sily,
  • na sféru kozmickej imaginácie alebo kozmického maliarstva,
  • na kozmickú hudbu alebo hudbu sfér,
  • na kozmické slovo,
  • na kozmické pramene eurytmie, ktoré vznikli zo spolupôsobenia všetkých síl éterického kozmu
  • a nakoniec na sociálne umenie, ktorého počiatok môžeme nájsť v spolupôsobení ľudí vedomých si svojho kozmického pôvodu.

Čo spája všetkých týchto sedem kozmických činností? Je to ich kozmický pôvod a charakter, a z toho vyplýva ôsme, záverečné umenie, ktoré je zároveň najvyšším: umenie žiť v súlade s celým kozmom. Pretože v tomto umení, ako v mohutnom lone prebývajú všetky ostatné kozmicko-pozemské umenia.

A hlavnou cestou ako toto najvyššie umenie oživiť je vedomé prežívanie kolobehu roka a spoluúčasť na sviatkoch, ktorých cieľom je stále viac a viac prežívať Kristovu bytosť, ktorá priniesla na zem celú plnosť kozmických síl, ako nového Ducha zeme. Existuje ale ešte jeden aspekt sviatku Jána, ktorý nám snáď najjasnejšie môže ukázať jeho zvláštne postavenie v kolobehu roka. V čase tohto sviatku je spomínané narodenie najstaršej individuality ľudstva, ktorá vystúpila na prelome vekov pod menom Ján Krstiteľ.

On je posledným veľkým prorokom starého sveta a zároveň prvým predzvestovateľom nového, kresťanského veku. Z jeho všeobsiahlej múdrosti, ktorá prichádza ešte zo sféry otca, pochádzajú jeho najznámejšie slová: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Ján, 3,30). To znamená malý, obmedzený pozemský človek musí ubúdať, ale prichádzajúci kozmický človek budúcnosti musí rásť. To je najväčšie vyznanie človeka na konci predkresťanských čias, ešte pred mystériom na Golgote. Tieto slová nachádzame znova v kresťanskom období, avšak v úplne premenenej forme.

Čo vyslovil Ján Krstiteľ ako najčistejšie zjavenie síl Otca, to zneje v ústrety nám, teraz zrodeným zo síl slnka, v novom slove apoštola Pavla: „Nie ja, ale Kristus vo mne“ (Gal, 2,21). To znamená nie malý, obmedzený pozemský človek, ale kozmický človek, Kristus vo mne. To je znovuzrodenie Jánovho slova zo slnečnej, z Kristovej sféry. Teraz, práve v našom čase, prekonali tieto slová tretiu metamorfózu. V 20. storočí sa zrodili ešte raz, ale tentoraz nie len zo síl Otca, a nielen zo síl Syna, ale zo síl Ducha, zahŕňajúcich otcovské aj synovské sily. Tieto slová nachádzame u Rudolfa Steinera ako prvú základnú tézu, ako formulu, ktorou z Ducha popisuje podstatu antropozofie:

„Antropozofia je cesta poznania, ktorá by chcela viesť duchovné v ľudskej bytosti k duchovnému v kozme. Zjavuje sa u človeka ako potreba srdca a citu.“

Viesť duchovné v človeku k duchovnému v kozme – k tomu je najistejšou cestou vedomé prežívanie kolobehu roka a jeho sviatkov. Spája antropozofiu s celým vývojom kresťanstva na našej zemi. V tomto zmysle vraví Rudolf Steiner, že osud antropozofie by chcel byť zároveň osudom kresťanstva.

Za všetkých čias mali umenia silný element utvárania spoločenstva. Dnes je možné tento impulz zásadne prehĺbiť a posilniť tým, že môže byť vytvorené spojenie medzi rôznymi umeniami, kolobehom roka a jeho sviatkami. Preto umenia dokážu ľudí viac a viac spájať s ich kozmickým pôvodom a prispievať k spomínanej centrálnej úlohe antropozofie. Na jednej strane tak nájdu harmonické prepojenie s vedou, pretože svoje inšpirácie čerpajú z prirodzeného kolobehu roka, a na druhej strane vytvoria prostredníctvom sviatkov v roku spojivo k religióznym impulzom, ktoré dnešný človek obzvášť potrebuje. (Religiózne impulzy tu nie sú chápané v zmysle nejakého vierovyznania, ale ako bezprostredne vychádzajúce z vedomého spoluprežívania kozmického bytia v kolobehu roka. Na takéto „spätné naviazanie sa“ človeka na božské, poukazuje aj význam latinského slova religio, ktoré už v rannokresťanských časoch bolo dávané do spojitosti s religare – naviazať, upevniť.) Potom môže byť viac a viac uskutočňovaný veľký ideál syntézy vedy, umenia a náboženstva, tak ako to bolo už po stáročia predpísané v pravom rozikruciánstve.

Pracujúc v tomto smere, sa ľudia budú pripravovať na vedomé prekročenie prahu do duchovného sveta nie len ako jednotliví duchovní žiaci, ale ako spoločenstvo. Časom sa zrodí na zemi spoločenstvo alebo spoločnosť, ktorá bude žiť v úplnej harmónii s kozmickými silami, a ktorá bude schopná čerpať svoju silu bezprostredne z kozmu, a tým mu vytvoriť bránu na zem. Takéto spolužitie s kozmickým bytím popisuje Rudolf Steiner ako obrátený kultus. Tu nezostupujú anjeli dolu k človeku, ale ľudia vystupujú k anjelom, aby od nich prijali impulzy, ktoré budú stále viac potrebovať pre dôstojnú ľudskú existenciu a naša zem pre svoje uzdravenie. Takéto spoločenstvo potom utvorí bránu, ktorou budú môcť kozmické sily bezprostredne vtekať do života zeme, všetko premieňajúc a obnovujúc. A v jednotlivých ľuďoch vznikne silný pocit, že sú ako indivíduum, ale spolu s podobne sa usilujúcimi, vnorení do prúdu kozmického diania.

Tento pocit dokázal ľuďom, ktorí sú spojení s antropozofiou, dať odvahu a silu napĺňať vo svete tie úlohy, ktoré majú byť dnes napĺňané z pravého michaelského ducha času.

pokračovanie

Reklamy
This entry was posted in Filozofia života. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s