KOLOBEH ROKA A SEDEM UMENÍ (1/5)

Sergej O. Prokofieff

PREDSLOV

Nasledujúce opisy tvoria obsah prednášky, ktorá bola prednesená na viacerých miestach. Pôvodne boli zamýšľané ako doplnenie a pokračovanie mojej knihy Kolobeh roka ako cesta zasvätenia k prežívaniu bytosti Krista – ezoterické pozorovanie sviatkov v roku (Der Jahreskreislauf als Einweihungsweg zum Erleben der Christus-Wesenheit – eine esoterische Betrachtung der Jahresfeste).

Preto by pre pochopenie týchto výkladov mohla byť nápomocná znalosť knihy, pochopenie je však možné aj bez nej. Dôležitý základ preto ale tvorí prednáška, ktorú predniesol Rudolf Steiner 29. decembra 1914 v Dornachu, o impulzoch premeny pre umeleckú evolúciu ľudstva (v Kunst im Lichte der Mysterienweisheit, súborné dielo GA 275). Tam popísané usporiadanie rôznych umení a ich spojitosť s bytostnými článkami človeka, dalo najdôležitejšie podnety pre môj výklad.

Stuttgart, 3. februára 1994 Sergej O. Prokofieff

***

Jedno z najväčších tajomstiev kolobehu roka spočíva v tom, že je živúcim organizmom. K živému organizmu ale prináleží vždy životný rytmus. Takéto rytmy poznáme v ľudskom živote. Jedným z najdôležitejších je rytmus nádychu a výdychu, iným rytmus striedania dňa a noci. Z duchovnej vedy je známe, že počas dňa pôsobia všetky štyri bytostné články človeka spoločne – fyzické telo, éterické telo, astrálne telo a Ja. Na rozdiel od toho, keď človek zaspí, spojitosť sa stráca: Fyzické telo a éterické telo ostávajú v posteli, zatiaľ čo astrálne telo a Ja vystúpia do duchovného sveta. Niečo podobné, ale v omnoho rozsiahlejšom meradle, môžeme pozorovať v živote živého organizmu zeme. Aj u zeme máme čo do činenia s procesmi, ktoré môžu byť označené ako druh nádychu a výdychu, alebo presnejšie povedané, ako druh zaspávania a prebúdzania sa. A aj zem vo svojom bdelom stave pozostáva zo štyroch článkov. Rudolf Steiner popisuje tieto procesy vo svojom prednáškovom cykle Kolobeh roka ako proces dýchania Zeme a štyri veľké sviatky.

Pri „zaspávaní“ sa oddelí duša a duch zeme od jej fyzickoéterického tela a stúpajú, podobne ako u človeka, do duchovných výšin. Lenže to, čo sa u človeka odohráva v rytme dňa, uskutočňuje sa u zeme v rytme roka. Denný rytmus človeka sa začína ráno.

  • Pri prebudení máme do činenia s niečím, čo je porovnateľné so začiatkom života.
  • Ďalej nasleduje poludnie so svojimi plne rozvinutými silami,
  • večer so svojou únavou a usnutie, ktoré je akoby malou smrťou v živote.

Aj u našej zeme máme v určitom ročnom období proces, ktorý môže byť označený ako prebúdzanie sa a v istej súvislosti s tým, ako začiatok roka. Je ním jeseň.

  • V čase jesene začína byť zem bdelou;
  • počas Vianoc dosahuje najväčšiu bdelosť a úroveň vedomia, aby v ďalšom priebehu roka opäť prešla do spánku, ktorého najhlbší bod sa nachádza v lete.

Tak môžeme povedať: Z určitého hľadiska začína životný cyklus zeme jej prebudením sa na jeseň. Tento životný cyklus má svoje zákonitosti a ako ukazovatele smeru na ceste roka tu stoja ročné sviatky. Keď ale nepozorujeme tieto veľké sviatky osobitne a oddelene od seba, ale ako zastávky na ceste dôsledne prechádzajúcej rokom, potom musíme aj ich pozorovanie začať na jeseň, to znamená na sviatok Michaela. Sviatok Michaela má úplne jedinečnú pozíciu v celkovom cykle ročných sviatkov. Zatiaľčo ostatné sviatky antropozofia v 20. storočí obnovila, sviatku Michaela vytvorila poprvýkrát

skutočný základ, z ktorého by sa raz v budúcnosti mohol zrodiť vo svojom plnom spirituálnom význame. Rudolf Steiner často poukazoval na to, že v roku 1879 sa začala nová michaelská epocha. Odvtedy je Michael na najbližšie tri až štyri storočia vedúcim duchom ľudstva. Rudolf Steiner charakterizuje Michaela aj ako tú bytosť, ktorej hlavnou úlohou je od prapočiatkov spravovať vo vesmíre kozmickú inteligenciu, to znamená kozmické myšlienky hierarchií.

Tieto myšlienky hierarchií, podľa ktorých bol raz vytvorený vesmír a ktoré sa prejavujú v celej architektonike sveta, pretlmočil Rudolf Steiner do formy pochopiteľnej pre ľudstvo a v podobe antropozofie ich priniesol na zem. Z tohto pohľadu je antropozofia kozmickou inteligenciou uchopenou prostredníctvom ľudských myšlienok. Keď tušíme tento význam Michaelom spravovanej inteligencie, môžeme celý náš kozmos prežívať ako vytvorený zo svetovej inteligencie, ako veľkolepý chrám. Z toho možno vytvoriť imagináciu, ako Michael v tomto veľkom svetovom slnečnom chráme vykonáva na kozmickom oltári pred tvárami vyšších hierarchií, ako ich služobník a reprezentant, svätý obrad, ktorý môže byť pokladaný za podstatnú časť kozmického kultu. Výsledkom tohto svätého činu je prúdenie obetovanej kozmickej inteligencie dolu na zem. Odrazom tohto procesu na zemi je antropozofia.

Stojí pred nami svojím pôvodom ako mohutný myšlienkový kozmos, kde každá časť dopĺňa, nesie a robí zrozumiteľnou ďalšiu, a ktorý predsa môže byť uchopený obyčajným ľudským vedomím. Tým sa antropozofia predstavuje ako najvyššie umelecké dielo, prirovnateľné k druhu myšlienkovej architektúry. Len táto mohutná myšlienková stavba nebola vybudovaná svojvoľne, ale je pravým odrazom substanciálnej architektoniky nášho kozmu. Takáto živo prežívaná antropozofia tvorí prvý stupeň modernej cesty zasvätenia; Rudolf Steiner ju raz v Tajnej vede v náryse nazval „štúdiom duchovnej vedy, pri ktorom človek najskôr použije schopnosť úsudku, ktorú nadobudol vo fyzicko-zmyslovom svete“.

Prežívanie antropozofie, ako odrazu celého duchovného kozmu v myšlienkovej sfére a zároveň ako daru Michaela ľuďom prostredníctvom Rudolfa Steinera, tvorí základ preto, aby mohol v budúcnosti vzniknúť dôstojný sviatok Michaela. Rudolf Steiner často prízvukoval, že nato, aby bolo možné založiť sviatok Michaela, nie je potrebná žiadna jasnovidnosť – narozdiel od všetkých ostatných sviatkov, ktoré sa pôvodne zrodili zo starých jasnovidných síl. Bezpodmienečne potrebný je ale umelecký pocit, že antropozofia je príbuzná s architektonikou nášho kozmu, predstavuje jej obraz v ľudskom myslení. Môžeme teda povedať: Ak je pozemská architektúra projekciou zákonitostí fyzického tela človeka navonok, je antropozofia projekciou kozmických zákonov do vnútra človeka, alebo projekciou kozmického človeka do jeho vnútra. V tomto zmysle formuluje Rudolf Steiner leitmotív michaelského sviatku budúcnosti: „Ideami naplnená prežíva duša svetlo ducha, keď zdanie zmyslov doznieva v človeku len ako spomienka.“ Tak prežíva duša naplnená myšlienkami antropozofie svetlo sviatku Michaela, ktoré v tomto čase žiari k ľuďom z kozmického chrámu Michaela.

pokračovanie 2 časť

 

Reklamy
Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Mystérium na Golgote (2/2)

predchádzajúca 1 časť

Keď sa na Zemi dokonalo mystérium Golgoty a krv tiekla z rán Vykupiteľa, nebol to len výraz veľkej kozmickej udalosti, ale i najväčšej udalosti pozemskej. Kristus vtiahol ako duch Zeme do zemskej aury. Jasnovidne sa to mohlo sledovať tak, že v tom okamžiku sa zmenila aura Zeme, ukázala úplne určité farby. Vystúpili v nej farby nové, boli jej vtelené nové sily. V okamžiku, kedy tiekla krv z rán Vykupiteľa na Golgote, sa spojilo Kristovo Ja so Zemou, ale prišiel tiež okamžik, kedy mohlo byť inak pre duše po smrti. To je zmysel Kristovho zostúpenia do pekiel. Kto bol jasnovidným pred udalosťou na Golgote, nebol by v aure Zeme videl to, čo sa v nej mohlo vnímať neskoršie, keď Kristus prešiel na Golgote smrťou.

Predstavme si teraz, ako Matúš hľadí na umierajúceho Ježiša na kríži, stále upiera pohľad na to, čo najmä sledoval, na to, čo si vzal od začiatku za svoje východisko. Duch opúšťa teraz svoje fyzické telo. Na odlúčenie vnútra Krista Ježiša od týchto božských síl vo fyzickej prirodzenosti, na to uprel Matúš teraz svoj duchovný zrak. A mení slová starých mystérií, ktoré tu vždy zaznievali, keď duchovná prirodzenosť človeka vystúpila z tela fyzického, aby mohla pozerať do duchovného sveta: “Bože môj, Bože môj, ako si ma oslávil!” V tom smere, že hovorí, pozerajúc sa na telo fyzické: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!” Si teraz preč odo mňa! Fyzické telo je v tomto okamihu opustené. A Matúš obracal svoj hlavný zreteľ na toto opustenie. Ale Marek popisuje: ako sa približujú vonkajšie sily slnečnej aury, – ako sa spája slnečná aura, telo slnečnej bytosti, s telom éterickým. Telo éterické je v rovnakom postavení ako je u nás éterické telo za spánku. Ako vychádzajú u nás v stave spánku vonkajšie sily spolu von, tak odišli pri fyzickej smrti Ježiša rovnakým spôsobom. Preto sú rovnaké slová u Marka.

Lukáš vníma lásku, ktorá sa rozdáva a vyteká do sveta, ktorá odpúšťa aj tam, kde jej bolo spôsobené to najstrašnejšie pre fyzický svet, takže s kríža ešte zaznievajú slová, ktoré vyjadrujú tento ideál lásky – odpúšťať aj vtedy, keď bolo niekomu spôsobené to najhoršie: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia” (Luk. 23,24). To sú slová lásky, ktoré môžu vychádzať jedine z astrálneho tela, na ktoré poukazoval Lukáš. Ten, ktorý tam na kríži na Golgote napĺňa svoju nekonečnú obeť, prosí z nekonečnej lásky o odpustenie pre tých, ktorí ho ukrižovali. Lukáš vedie aj pri smrti Krista svoj pohľad na to, načo ho upínal na začiatku: na telo astrálne a nositeľa ja. Preto nám nehovorí rovnaké slová. Sústreďuje svoju hlavnú pozornosť na iné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na telo astrálne, ktoré prežíva v tomto čase najvyššie rozvinutie milosrdenstva a lásky. A všetko, čo môže tryskať z pokory a odovzdanosti, to vychádza v najvyššom stupni z tohto astrálneho tela. Preto znejú jeho posledné slová: “Otče, do tvojich rúk porúčam svojho Ducha”. A Ján popisuje to, čo je síce vzaté zo Zeme, ale čo má človek v pozemskom poriadku uskutočniť: zmysel poriadku Zeme, ktorý je v slnečnom Slove. Preto obrátil svoj hlavný zreteľ na to, čo sa uskutočňuje z kríža na Golgote v novom poriadku. Opisuje nám, ako Kristus zriaďuje v tomto okamihu vyššie bratstvo ako je ono, ktoré sa zakladá na pokrvnej príbuznosti. Predchádzajúce bratstvá trvali krvou. Mária je matka, ktorá mala ako pokrvná matka dieťa. Kristus ustanovuje, čo má spájať dušu s dušou v láske. Žiakovi, ktorého miloval, nedáva pokrvnú matku, ale dáva mu v duchu vlastnú matku. A tak, obnovujúc staré zväzky, ktoré ľudstvo pôvodne stratilo, zaznieva z kríža v novom zmysle: “To je tvoj syn a to je tvoja matka”. Tak za všetkým tým, čo popisujú evanjelisti, existuje jedna skutočnosť – Kristova udalosť. Ale každý ju opisuje z hľadiska, ktoré zaujal od začiatku, pretože myseľ každého z nich bola zamestnaná tým spôsobom, že musel obracať jasnozrivo pohľad na to, k čomu bol pripravený, a preto prepočul to ostatné.

Iniciácia vynesená na javisko svetových dejín, to je podstata udalosti na Golgote. Tým sa však nevykonala iniciácia len pre tých, ktorí vtedy stáli okolo tejto udalosti, ale pre celé ľudstvo. A čo vytrysklo vtedy pri smrti na kríži, to prúdi odtiaľ do celého ľudstva. Prúd duchovného života vychádza z kvapiek krvi, ktoré sa rinuli na Golgote z rán Kristových, a prúdia odtiaľ do celého ľudstva. Lebo to, čo sa rinulo z pier iných zvestovateľov ako múdrosť, malo teraz vojsť do ľudstva ako sila. To je ten veľký rozdiel medzi udalosťou na Golgote a učením iných zakladateľov náboženstiev. Na počiatku zemského vývoja bolo ľudské ja fyzicky pripútané k ľudskej krvi. Krv je vonkajším výrazom ľudského ja. Ľudia by boli robili svoje ja stále silnejším a silnejším, a nebyť príchodu Krista, boli by vyvíjali egoizmus, sebectvo. Toho boli uchránení udalosťou na Golgote. Čo muselo vytekať z rán Kristových? Musela sa vyliať prebytočá substancia, ktorá je nositeľkou ja – krv. To, čo začalo, keď na Olivovej hore vytryskol pot Vykupiteľov v podobe kvapiek krvi, muselo pokračovať tým, že z rán Krista na Golgote kvapkala na Zem jeho krv. Krv, ktorá vtedy vytekala, je znamením pre onen prebytok egoizmu v ľudskej prirodzenosti, ktorý musel byť obetovaný. To, čo sa stalo na Golgote, nie je priehľadné pre chemika, pre človeka, ktorý má iba vonkajší, intelektuálny pohľad. Keby bol niekto chemicky skúmal krv, ktorá tiekla na Golgote, bol by našiel rovnaké látky, aké by našiel v krvi iných ľudí. Kto však skúma túto krv prostriedkami okultného bádania, zistí, že to je vskutku iná krv. Je to prebytok krvi ľudstva, ktorého vplyvom by ľudia boli museli zdegenerovat v egoizme, keby nebola prišla nekonečná láska a táto krv by sa nebola mohla vyliať.

Táto nekonečná láska je primiešaná ku krvi, ktorá tiekla na Golgote, a okultný bádateľ vidí, ako táto nekonečná láska onú krv úplne preniká. A ešte raz hovorí evanjelium o moci viery. Malo byť potvrdené, že je v ľudskej prirodzenosti niečo, čo z nej môže vytrysknúť von a nahor, čo samo o sebe stačí, aby to ľudí vytrhlo zo sveta zmyslov, aj keď je k nemu sebaviac pripútaný.

Myslime si človeka, ktorý je zrastený so zmyslovým svetom všemožnými zločinmi, takže súd vo zmyslovom svete na ňom vykonal trest, ale myslime si, že si uchránil to, čo v ňom môže vyklíčiť ako sila viery, potom sa tento človek bude líšiť od niekoho iného, ktorý ju v sebe nie je schopný nechať vyklíčiť tak, ako sa líšil na Golgote jeden zločinec od druhého. Jeden z nich nemá vieru, na ňom sa trest vyplnil. Druhý ale má túto vieru ako slabé svetielko, svietiace do duchovného sveta, preto nemôže stratiť súvislosť s ríšou ducha. Preto mu musí byť povedané: Ešte dnes – pretože vieš, že si spojený s duchovným svetom – budeš so mnou v tom, čo je v raji (Luk. 23,43). Tak zaznievajú u Lukáša z kríža na Golgote pravdy o viere a s ňou súvisiaca nádej, navyše k pravde o láske.

Zatiaľ čo ľudia budú prechádzať svojimi ďalšími inkarnáciami, bude sa do ich práce, konanej vo vonkajších telách, postupne vlievať onen duch, ktorý stále prúdi z mystéria na Golgote a bude odtiaľ prúdiť až do otcovského princípu, takže vonkajší svet bude prestúpený princípom Kristovým. Ľudia budú dospievať vo svojom živote až k onej vnútornej vyrovnanosti, miernosti, ktorá vanula z kríža na Golgote a ktorá vedie k najvyššej nádeji do budúcnosti, k ideálu, ktorý sa dá vyjadriť takto: “Dám v sebe vzísť viere, dám v sebe zrodiť sa láske, potom viera a láska budú vo mne žiť, a ja potom budem vedieť, že až obe dostatočne zosilnejú, potom prestúpia všetko vonkajšie. Potom budem tiež vedieť, že nimi bude prestúpený aj otcovský princíp vo mne. K viere a láske pristúpi nádej v budúcnosť ľudstva, a ľudia budú chápať, že si musia do budúcnosti osvojiť onú vnútornú vyrovnanosť, miernosť, ktoré sa rodí z vedomia: “Len keď mám vieru, len keď mám lásku, smiem sa celo odovzdať nádeji, že to, čo je vo mne z Krista, bude priebežne tiež prechádzať zo mňa von. Potom ľudia porozumejú slovám, ktoré sa rozoznievajú z kríža ako veľký, vznešený ideál: do tvojich rúky porúčam svojho ducha” (Luk. 23,46).

Záleží na podstate a nie na náuke. A práve na mystériu Golgoty vidíme, ako záleží na podstate a nie na obsahu slov. U Krista nejde o svetového učiteľa, ale o svetového vykonávateľa, ktorý dokonal mystérium Golgoty, a ktorého bytosť je nutné poznať. Na tom záleží.

  • Ako málo záleží na slove, na jednoduchom obsahu náuky, to nás môže naučiť krásne slovo z Kristových úst: “Vy ste bohovia!”, A že stále poukazoval na to, že človek dosiahne svoje najvyššie méty, keď si uvedomí Božiu podstatu vo svojej prirodzenosti A dalo by sa povedať, že do sveta zaznieva Kristovo slovo: Uvedomte si, že sa rovnáte bohom!
  • Z inej strany zaznieva rovnaká náuka. Tam, kde Biblia hovorí o začiatku vývoja Zeme, tu je to Lucifer, ktorý hovorí: Budete ako bohovia! Rovnaký obsah náuky z úst Luciferových, rovnaký obsah náuky z úst Kristových: Budete ako bohovia! Raz zaznievajú z úst pokušitelových, druhýkrát z úst Vykupiteľa a osloboditeľa a obnoviteľa ľudskej prirodzenosti. Záleží na poznaní bytosti, medzi smrťou a novým zrodením na tom veľmi záleží.

Je tu veľké riziko, že v slnečnej sfére sa zamenia Lucifer s Kristom, pretože obaja učia na Slnku, rovnakej náuke a my vnímame ich rovnaké slová, keď tu môžeme hovoriť o slovách. Záleží na bytosti. Či táto alebo ona bytosť prednáša to alebo ono slovo, na tom záleží, nie na obsahu náuky, pretože podstatné je to, čo ako reálne sily pulzuje svetom.

Vo vyšších svetoch a najmä v tom, čo pôsobí zo zemských sfér, správne chápeme slová až vtedy, keď vieme, od ktorých bytostí slová pochádzajú. Vznešenosť bytosti nikdy nepoznáme podľa daného slova, ale tým, že poznáme celú súvislosť, v ktorej bytosť stojí.

To nám presne potvrdzuje slovo o podobnosti ľudí s bohmi. Dôležitý nie je obsah, ale podstata. Vyslovujú sa preto, aby v dušiach vznikli pocity, ktoré by mali nevyhnutne vzniknúť ako dôsledok takýchto slov. A keď tí, ktorí takéto pravdy prijali, prijmú pocity a zabudnú na slová, potom to ani nie je tak príliš veľká škoda. Aj keď si predstavím najkrajnejší prípad, že by medzi nami bol niekto, kto zabudol všetko, o čom sa teraz hovorilo a nespomenie sa ani na jedno slovo, ale ako pocit niesol by v sebe to, na čo môže usúdiť z takýchto slov, tu by mal v antroposofickom zmysle úžitok z toho, čo sa vlastne týmito slovami myslí. Veď pri reči musíme používať slová a slová často vyznievajú teoreticky. Záleží predovšetkým na tom, aby sme vedeli vnímať skrze slová podstatu a túto podstatu prijali do svojich duší. Práve vzhľadom na pokračujúci vývoj ľudstva svet mnohému porozumie, keď postihne podstatu antroposofie.

zdroj

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Mystérium na Golgote (1/2)

Golgotou bolo oplodnené ľudstvo, aby mohlo do seba prijať kresťanský princíp lásky a sebaobetovania.

Keď bolo dokonané mystérium na Golgote, v duchovnom svete existovalo v mnohých, vo veľmi verných obrazoch éterické a astrálne telo Ježiša. Takže akoby sme mali v astrálnom a éterickom tele Ježiša praobrazy, a teraz tu bolo mnoho ich verných odtlačkov. Udalosťou na Golgote sa spojila Kristova bytosť s astrálnym telom Zeme, prenikla tým svojou silou auru Zeme, a keď sa apoštol Pavol stal jasnovidným, mohol vnímať: Kristus je tu. Pomaly sa bude vyvíjať, čo sa v zárodku dokonalo na Golgote. Týmto mystériom bol vybudovaný most z minulosti do budúcnosti: duševný život ľudstva bol úplne premenený. Mystérium Golgoty bolo vyvrcholením toho, čo sa nachádzalo v mystériách. Kristus to, čo sa dialo v mystériách v tajnosti vyniesol do sveta. Prežil to verejne. Kristus nás od tejto tri a pol dennej skúšky oslobodil.

Avatari ako Višnu, Krišna sa objavovali na Zemi, aby ľudstvo našlo cestu do duchovných svetov. Vykupovali ľudstvo božskými silami. Ale tým, že nastalo mystérium Golgoty, je človeku daná možnosť, aby tie sily, ktoré ho môžu pozdvihnúť a viesť hore do duchovných svetov, našiel zo svojho vlastného vnútra. Okrem toho, že priniesol do pozemského tela nebeské sily, samotné telo tak preduchovnil, že mohli ľudia nájsť opäť cestu do duchovných svetov z týchto síl.

  • Božskými silami vykupovali ľudstvo predkresťanskí spasitelia.
  • Silami ľudskými vykúpil však ľudstvo Kristus.

Kristus v budúcnosti spojí Slnko so Zemou. Keď na Golgote tiekla krv z rán Vykupiteľových, vtedy sa Kristus spojil so Zemou, samotná bytosť Kristova sa objavuje v aure Zeme. Od tej doby je tam viditeľná. Od udalosti na Golgote je planetárnym duchom Zeme, a od tej doby ho možno nájsť v aure Zeme.

Na krv Ježiša Krista tečúcu z rán nesmieme pozerať ako len na chemickú substanciu. Tým, že vtiekla do našej Zeme, bola jej daná substancia, ktorá preto, že sa spojila so Zemou, znamená udalosť, ktorá je najvýznamnejšou udalosťou pre budúcnosť Zeme a ktorá mohla nastať len raz. Táto krv prešla behom pozemského vývoja procesom éterizácie. V pozemskom éteri žije od mystéria Golgoty éterizovaná krv Ježiša Krista. Éterické telo Zeme je preniknuté tým, čo sa stalo s krvou, ktorá bola preliata na Golgote.

U bdiaceho človeka jasnovidne vidíme, že od srdca k hlave prúdia neustále akési svetelné lúče. Tieto prúdy vznikajú tým, že sa ľudská krv, ktorá je fyzickou látkou, neustále rozpúšťa v éterickú substanciu. Tak sa v človeku javia dva prúdy – jeden z makrokozmu, druhý z mikrokozmu. Stretáva sa v ňom vlastný ľudský prúd krvi a prúd krvi Ježiša. Ale spojenie oboch týchto prúdov nastáva len vtedy, keď človek prináša v ústrety správne porozumenie tomu, čo je obsiahnuté v Kristovom impulze. Inak nemôže nastať spojenie, inak sa oba tieto prúdy navzájom odpudzujú. K porozumeniu môžeme prísť len vtedy, keď sa ho dopracujeme v každom veku zemského vývoja tak, ako je to tomuto veku primerané. V čase, keď žil Kristus na Zemi, mohli prinášať správne porozumenie v ústrety nastávajúcim udalostiam tí, ktorí prichádzali k jeho predchodcovi Jánovi a dávali sa krstiť. Prijímali krst, aby zmenili hriechy, čiže karmu svojich predchádzajúcich životov a aby spoznali, že najdôležitejší impulz zemského vývoja zostúpil teraz do fyzického tela.

Ešte nebola pochopená táto najhlbšia náuka o poslaní pozemskej lásky, ako je spojená s mystériom Golgoty. Úplne sa to dá pochopiť až v 6. kultúrnom období, keď sa budú ľudia stále viac pozdvihovať k tomu, aby nachádzali základ skutočnosti úplne v sebe samých a z najhlbšieho vnútra, to znamená, aby z lásky konali to, čo sa má stať. Keď v našej duši precitnú sily, že už vôbec nemôžeme konať inak ako z lásky.

Kresťanmi sa môžeme nazývať až vtedy, keď svoje kresťanstvo odvodíme zo skutočnosti, ktorá sa odohrala vo veľkolepej osamotenosti na Golgote. To, čo vstúpilo do vývoja ľudstva mystériom na Golgote, mohlo vychádzať len z božského impulzu, ktorý prežil všetko utrpenie a bolesť ľudstva, všetok nárek a biedu, výsmech a potupu, pohŕdanie a hanbu, ako sa to stalo Kristovi. A toto všetko prežiť bolo pre Boha oveľa ťažšie ako pre obyčajného človeka.

Zemská aura sa v okamihu, keď na Golgote vytekala krv z rán Vykupiteľa zmenila. Tento okamih je najdôležitejší okamih celého vývoja Zeme! V okamihu, keď vytekala krv z rán Vykupiteľa, vytvorila sa nová aura Zeme. V tej chvíli vošla do Zeme úplne nová sila, sila, ktorá je najvýznamnejším podnetom pre vývoj Zeme, a na ktorej bolo všetko, čo sa predtým udialo, len prípravou (predohrou). Pre chemika je krv z Golgoty rovnaká ako každá iná krv. Ale táto krv je úplne iná! To znamená, že hmota krvi stekala na Zem, a naplnila auru Zeme novými impulzami a novými silami, ktoré majú svoj význam pre budúci vývoj ľudstva. Odtiaľ vyžarujú sily, ktoré transformujú Zem, odtiaľ prezarujú človeka. Do dnešného dňa sa splnila len malá časť toho, čo v onom čase vplynulo do zemského vývoja, ale ľudia budú čoraz viac chápať, čím sa Zem stala oným momentom na Golgote, čím sa človek môže stať.

Duchovný svet, ktorý nám bol predtým prístupný, sa pred nami uzavrel. Títo predchádzajúci ľudia videli v noci to, o čom rozprávajú neskoršie mýty: Wotana, Merkúra, Jupitera, Dia, všetky tieto postavy videli za noci, boli v noci medzi nimi. Brána k týmto duchovným bytostiam sa uzavrela. Zato si človek vydobyl vonkajší svet okolo seba. Duchovia od neho odstúpili. Keď predtým vykĺzol z ulity svojho fyzického tela, videl božský svet. Teraz musel vidieť božstvo v tele, ak sa mu malo objaviť. To znamená, že božstvo musíme prijímať v telesne viditeľnej podobe, pretože sa ľudské vedomie stalo takým, že bolo urobené na fyzické zrenie. Preto muselo samo božstvo prijať telesnú fyzickú podobu. Preto sa raz za svetového vývoja objavilo božstvo v ľudskej telesnosti. Božstvo muselo zostúpiť telesne preto, že človek dospel až k tomuto stupňu vnímania. Muselo sa jeho vnímanie prejaviť tak, aby mu človek mohol porozumieť. A všetky zjavenia, ku ktorým dochádzalo skôr na iných stupňoch vývoja, museli sa spojiť v onej najväčšej udalosti zemského vývoja, ktorá nám bude osvecovať svetlo pre celú budúcnosť. Všetky zjavenia musela vyvrcholiť v deji, ktorý sa fyzicky javil tak, že kvapky krvi stekali na Zem. Sila, ktorá vtedy vprúdila do Zeme, bude spolupôsobiť so Zemou po celú budúcnosť. Tým bolo duchu celej Zeme, vštiepené niečo nové. Vtedy sa spojil so Zemou Kristov princíp. A Zem sa stala telom tohto Kristovho princípu. Sú teda doslovne pravdivé slová: “Kto je môj chlieb, šlape ma nohami.” Keď človek je chlieb, tu je telo Zeme, a tá je telom Ducha Zeme, ktorý od onej udalosti na Golgote je ako duch Kristov spojený so Zemou. A človek putuje po tomto tele Zeme, šlape toto telo nohami. Pre človeka, akým bol pisateľ Jánovho evanjelia, sa stalo všetko, čo videl, výzvou na to, aby porozumel najväčšej udalosti vo vývoji Zeme.

A tak ako rastlina na určitom stupni svojho vývoja, vyvíja v sebe nový zárodok, tak došlo aj mystériom na Golgote k vytvoreniu nového zárodku, ktorý sa stane budúcim Jupiterom. Ľudské telo nie je vlastne vo svojom pôvodnom význame usporiadané na umieranie, ale je ako telo uspôsobené k nesmrteľnosti.

Predstavte si to aj v súvislosti s pravdou, že zviera je skrze svoje uspôsobenie smrteľné, človek však nie je smrteľný skrze svoje usporiadanie, ale skrze svoju skazenú dušu, ktorá je Kristom uzdravovaná. Práve s ľudským telom sa musí raz niečo stať, skrze reálnu silu, ktorá sa vylieva mystériom na Golgote do zemského vývoja. Na konci pozemského vývoja bude sila, ktorá sa stratila pádom do hriechu, rozrušujúca ľudské telo, opäť získaná, bude zase skrze Kristovu silu navrátená a ľudské telá sa potom objavia vo svojej fyzickej podobe. Keby pozemský vývoj neviedol k uchovaniu postavy, ktorú môže človek telesne vytvárať počas zemského vývoja, keby táto podoba v bytí Zeme zanikla, keby človek nemohol vstať z mŕtvych skrze Kristovu silu, potom by bolo mystérium na Golgote márne a márnou by bola viera, ktorú toto mystérium prinieslo. Tak ako rastlina sa nemôže vyvíjať, ak z jej kvetu odstránime semenník, tak by sa Zem nemohla vyvíjať, keby tu nebolo mystéria na Golgote.

To, čo je najcennejším statkom nášho ja, čo sa musí do nášho ja behom pozemského vývoja stále viac noriť, musíme odvodzovať od mystéria Golgoty. Môžeme do svojej duše prijať to, čo je najcennejší, najposvätnejší statok, čo uskutočňuje trvalý zázrak v ľudských dušiach, čo môžeme prijať ako vedomie, že v našej dobe môže žiť niečo, čo je vyššie než naše obyčajné ja a ak chceme preskúmať pôvod tohto najcennejšieho, potom dospejeme k tomu, čo na Golgote povstáva z hrobu. Lebo to, čo vtedy vstalo z mŕtvych, žije ďalej v ľudských dušiach, ktoré zažijú vnútorné prebudenie. V zmŕtvychvstalom Kristovi musíme vidieť pôvodné praotcovstvo, duchovného Adama, ktorý vstupuje do duší ľudí, keď zažijú svoje prebudenie, a privádza ich k plnému ja, k tomu, čím je ja správne oživované. Do duší tých, ktorí k tomu nájdu cestu sa vylieva to, čo sa zdvihlo z hrobu na Golgote. Zostalo u Zemi tak, že to môže uchopiť každú jednotlivú dušu a prebudiť jej ja k vyššiemu stupňu bytia. Keď takto hovoríme o mystériu Golgoty, môžeme povedať, že Kristus sa stal duchom Zeme. A od tej doby duchom Zeme zostal.

http://antroposofia.sk/

pokračovanie 2 časť

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Vnímanie jasnozrivého človeka

Vnemy, ktoré má, sa spočiatku obmedzujú na dobu, v ktorej jeho fyzické telo spí. Neustálym cvičením sa však dostane tak ďaleko, že bude duchovne zrieť v každom dennom okamihu, akonáhle len bude chcieť vyradiť fyzické zmysly, a bez toho, aby opustil svoje telo. Dá sa ihneď pozorovať veľký rozdiel, keď sa očami jasnozrivého človeka pozeráme napríklad na kyticu ruží. Potom už nemôžeme hovoriť: Kytica ruží je predo mnou, ja som tu a ona je tam – ako to môžeme povedať v normálnom stave denného bdenia. V duchovnom svete stráca priestorový rozdiel, tu i tam, svoj zmysel, a my svojím vedomím už nie sme pred kyticou ruží, ale vo vnútri nej. Duchovné vedomie sa cíti v duchovnom svete v bytosti, v skutočnosti, jasnozrivý človek sa rozlieva do objektu, ktorý vníma. Jeho vnútorná bytosť akosi preniká hlavu svojho fyzického tela a je za jedno so všetkým, čo vidí v duchovnom svete okolo seba.

Čo je to, čo sa tu v noci rozlieva do okolitého sveta a čo sa cez deň cíti pripútané do fyzického tela? Je to to, čo nazývame ja, o ktorom hovorí človek v normálnom dennom vedomí: Žije v mojom tele. Jasnozrivé vedomie si uvedomuje toto ja rozliate do celého vonkajšieho sveta, ktorý môže dosiahnuť. Môžeme sa spýtať: Kdeže je? Na to je len jediná odpoveď: Ja jasnozrivého človeka je v podstate všade tam, kde vníma.

Táto cesta do duchovného sveta je tá istá, ktorou prechádza každý nejasnozrivý pri zaspaní, lenže pri tom upadne do bezvedomia. Tak každý z nás žije striedavo bdelo vtesnaný do fyzického tela mikrokozmu, a v spánku rozšírený do nesmiernej veľkosti a spojený s veľkým svetom okolo seba, s makrokozmom. Môžeme sa opýtať prečo človek upadá v spánku do bezvedomia? Má to svoj dôvod v tom, že dnešný človek nie je ešte zrelý a jeho ja by vedome neznieslo vprúdenie do vesmíru. Môžeme si ten pochod do istej miery ujasniť na obraznej predstave: Predstavme si veľkú vodnú nádrž, do ktorej sme upustili malú kvapku farebnej tekutiny. Vidíme, ako sa tá kvapka rozpúšťa vo vode, ktorá ju obklopuje, a ako sa stáva čoraz neviditeľnejšou, čím ďalej sa rozširuje. Niečo podobné prežije človek vo svojom ja, ktoré sa má rozšíriť ako kvapka do celého duchovného sveta. Dnešný človek by nezniesol vedome sa tak rozpustiť, a preto musí toto prijatie do svojej duchovnej vlasti zaplatiť bezvedomím.

Čo by sa s človekom stalo, keby sa rozšíril do duchovného sveţa bez okultnej prípravy za plného vedomia? To si môžeme najlepšie živo predstaviť, keď si myslíme ja vyzbrojené len takou silou, koľko je jej nutnej k obmedzenému vnímaniu na fyzickej úrovni. Keď sa rozširuje za telesné hranice, stráca na sile, ako kvapka na konzistencii, a jeho vnemy by bledli stále viac, čím viac by sa rozťahoval, až by mal konečne hrozný pocit, že sa vznáša v najhlbšej temnote nad bezodnou priepasťou. Ja si treba myslieť ako cítiacu bytosť a môžeme si preto urobiť slabú predstavu o dojme, že sme stratení v ničom. Preto tiež patrí k najdôležitejším prípravám pre toho, kto chce preniknúť k jasnozrivému vedomiu, že si osvojí nebojácnosť, a patrí ku školeniu duchovného bádateľa, že sa mu privodí veľa príležitostí, ktorými môže vyskúšať svoju duševnú rovnováhu a stálosť.

K porozumeniu svetových dejov nestačí, ak vplyvom nejakých cvičení sú duchovné oko, duchovné ucho voči duchovnému svetu otvorené. Tým sa dosiahne len toho, že človek vidí, čo tu je, že môže vnímať bytosti a že vie: sú tu duchovné bytosti duševného sveta alebo duchovnej oblasti. Je však tiež potrebné spoznať, ktorého druhu tieto bytosti sú. Človek sa môže stretnúť s nejakou bytosťou duševného alebo duchovného sveta, ale nevie potom ešte, či táto bytosť je v pokračujúcom vývoji, alebo či patrí k triede mocností, ktoré zostali pozadu. Či teda taká bytosť vývoj posúva dopredu, alebo vývoj brzdí. Ľudia, ktorí si osvoja jasnovidné schopnosti, ale neosvoja si zároveň plné porozumenie pre charakterizované vývojové podmienky ľudstva, nemôžu v základe vzaté nikdy vedieť, akého druhu je bytosť, s ktorou sa stretávajú. Samotné jasnovidectvo musí byt doplnené jasným posúdením toho, čo sa v nadzmyslové svete zrie. Toho je v najvyššej miere potrebné práve pre našu dobu. Na to nebolo potrebné brať rovnakou mierou zreteľ v skorších dobách.

Ak ideme naspäť do veľmi starých kultúr ľudstva, nachádzame iné pomery.

  • Ak bol v starom Egypte niekto jasnovidný a stretol sa s nejakou bytosťou nadzmyslového sveta, potom mala táto bytosť takmer na čele napísané, čím je. Jasnovidný človek si ju nemohol vykladať nesprávne.
  • Oproti tomu je v prítomnej dobe možnosť nedorozumenia veľmi veľká. Zatiaľ čo staré ľudstvo stálo ešte ríši duchovných hierarchií blízko a mohlo vidieť, s ktorými bytosťami sa stretáva, je možnosť omylu dnes veľmi veľká. Preto by sa pri všetkom ezoternom školení malo prihliadať k tomu, aby k schopnosti jasnovidectva bolo získané ešte zasvätenie.

Človeka, ktorý dokáže nazerať do duchovného sveta, nazývame jasnovidcom. Ale nestačí byť len jasnovidcom. Takýto mohol by zrieť, nie však rozlišovať. Ten, kto si vydobyl schopnosti rozlišovať bytosti a deje vyšších svetov, nazýva sa zasvätencom. Zasvätení prinášajú možnosť rozlišovať medzi rôznymi druhmi bytostí. Môže teda niekto byť jasnovidcom pre duchovné svety, ale nemusí byť zasvätencom. Človek musí v tej miere, do akej nadobúda jasnovidectve, byť schopný rozlišovať medzi osobitnými druhmi nadzmyslových bytostí a dejov.

Táto úloha vytvoriť rovnováhu medzi jasnovidectvom a zasvätením pribudla v novšej dobe mocnostiam vedúcim ľudstvo. Vodcovia duchovného školenia museli nutne začiatkom novšej doby na to brať ohľad. Preto ezoterický duchovný smer, ktorý je primeraný prítomnej dobe, robí si teda zásadu objednávať si vždy správny pomer medzi jasnozeením a zasvätením.

Bolo to nutné v čase, keď ľudstvo prežívalo krízu, pokiaľ išlo o jeho vyššie poznanie. Touto dobou je 13 st. Asi okolo roku 1250 máme vek, kedy sa ľudia cítili najviac odrezaní od duchovného sveta. Jasnovidnému spätnému pohľadu sa tento vek javí tak, že najviac vynikajúci duchovia, ktorí sa usilovali o isté vyššie poznanie, mohli si vtedy povedať: Čo môže nájsť náš rozum, náš intelekt, čo môže nájsť naše duchovné poznanie, je obmedzené na svet, ktorý nás obklopuje ako svet fyzický. Nemôžeme svojim ľudským bádaním a svojou schopnosťou poznania dosiahnuť duchovného sveta. Vieme o ňom len tým, že o ňom do seba prijímame správy, ktoré nám zanechali ľudia zo skoršej doby. Bola to vtedy doba zatemnenia bezprostredného výhľadu do vyšších svetov.

Približne rok 1250 je doba, kedy ľudia museli dôjsť k položeniu hraníc medzi tým, čomu treba veriť podľa dojmu, ktorý vyvolávajú prevzaté tradície, a tým, čo musí byť poznané. To druhé zostalo obmedzené na fyzický svet. A potom prišla doba, kedy čoraz viac a viac nastávala možnosť získať opäť výhľad do duchovného sveta. Ale toto nové jasnovidectvo je iného druhu ako staré, ktoré v podstate dohaslo práve rokom 1250. Pre nový spôsob jasnovidectva musel západný ezoterizmus prísne vytýčiť zásadu, že duchovné uši a duchovné oči musia byť vedené zasvätením. Keď sa priblížil rok 1250, začal nový spôsob vedenia k nadzmyslovým svetom. Toto vedenie bolo pripravované duchmi, ktorí vtedy stáli za vonkajšími dejinnými udalosťami, a už stáročia pred tým urobili prípravy na to, čo bolo vplyvom podmienok daných rokom 1250 potrebné pre ezoterné školenie. O nich nevedia vonkajšie dejiny nič. Predsa však sa objavilo to, čo robili, vo všetkej kultúre, ktorá sa na západe vyvíjala od 13. storočia.

Význam roku 1250 pre duchovný vývoj ľudstva ukáže sa najmä vtedy, ak vezmeme do úvahy výsledok jasnovidného bádania, daný nasledujúcou skutočnosťou. Dokonca aj také individuality, ktoré v predchádzajúcich inkarnáciách dosiahli vysokého vývojového stupňa, a ktoré okolo roku 1250 boli opäť inkarnovaní, museli prežívať po istú dobu úplné zakalenie svojho bezprostredného výhľadu do duchovného sveta. Aj úplne osvietení jednotlivci boli ako odrezaní od duchovného sveta a mohli o ňom niečo vedieť len zo spomienky na predchádzajúce vtelenia. Tak vidíme, ako počnúc touto dobou bolo potrebné, aby v duchovnom konaní ľudstva sa objavil nový prvok. To bol prvok pravej modernej ezoteriky. Až ním možno v pravom zmysle porozumieť, ako do vedenia ľudstva a tiež jednotlivého človeka môže pre všetku činnosť zasahovať to, čo nazývame Kristovým podnetom.

Doba od mystéria na Golgote až do zasiahnutia modernej ezoteriky je prvou dobou spracovania Kristovho princípu v ľudských dušiach. Ľudia prijímali v tejto dobe Krista pre vyššie duchovné sily akosi nevedome, takže neskôr, keď boli nútení prijímať ho vedome, robili všemožné chyby, a v porozumení Kristovi sa dostali do labyrintu. Je možné sledovať, ako sa v prvej dobe kresťanstva Kristov princíp vžil do podradnejších duševných síl. Potom prišla nová doba, v ktorej ľudia prítomnej doby ešte stoja. Ba, sú po istej stránke ešte len na začiatku porozumeniu Kristovmu princípu pre vyššie duchovné schopnosti. Tak môže byť moderná ezoterika chápaná ako pozdvihnutie Kristovho podnetu k hybnému prvku vo vedení tých duší, ktoré sa v súhlase s vývojovými podmienkami novšej doby chcú prebojovať k poznaniu vyšších svetov.

http://antroposof.sk/poznanie/vnimanie_jasnozriveho_cloveka.html

Posted in Filozofia života | Jeden komentár

Umenie načúvania

Učiť sa načúvaniu bez kritiky. Čo je obzvlášť dôležité pre vnútorný vývoj, je spôsob, ako druhým ľuďom človek načúva pri hovorení. Musí si navyknúť, aby to robil tak, že pri tom jeho vlastné vnútro úplne mlčí. Keď niekto prejaví svoju mienku a druhý mu načúva, potom sa vo vnútri druhého spravidla ozve súhlas alebo nesúhlas. Mnoho ľudí asi tiež pocíti ihneď nutkanie, aby svoje súhlasné a najmä svoje nesúhlasné mienky vyjadrili. Každý takýto súhlas alebo nesúhlas musí človek umlčať.

Znamená to, že pozorujeme svoje vnútorné hnutia, aby sme v sebe mohli umlčať rozumové úsudky, ale aj pocity nevôle a odmietnutia a mohli sa stotožniť s hovoriacim. Vyžaduje to najprísnejšiu sebadisciplínu, ktorá však vedie k vysokému cieľu, k vytvoreniu nového duševného sluchu, k precitnutiu vnútorného slova. Tak dosiahne človek toho, že načúva slovám druhého úplne nesebecky, s dokonalým vyradením svojej vlastnej osoby, jej názoru a jej spôsobu cítenia.

http://antroposof.sk/poznanie/umenie_nacuvania.html

Posted in Filozofia života | Jeden komentár

STAROVERCI (3/3)

predchádzajúca 2 časť

Celý život „pracujeme“ s dvomi druhmi energie. Množstvo našej životnej energie – ktorú sme dostali pri narodení – je síce veľké, ale ohraničené. Počas nášho života nám už nikto nikdy k nej nič nepridá. Máme jej pridelenej dosť nato, aby sme zvládli úlohy tejto inkarnácie. Od nášho Nebeského Učiteľa k nám zostupuje po energetickej šnúre tak, aby sme mohli normálne prechádzať životom. Určitý druh – dnes najrozšírenejší – myslenia aktivizuje emócie, ktoré „otvárajú“ naširoko „kohútiky“ prívodov našej životnej energie. Nevyužívame ju však my, ale navné entity, ktoré sú vždy v stave emócií a sexuálnej rozkoše okolo nás v našom poli a doslovne sa „kúpu“ od radosti z jej prebytku. Žerú našu životnú energiu. Okrem toho naše „kohútiky“ otvárajú aj ďalšie látky: geneticky modifikovaná strava, alkohol, energetické nápoje a podobné „životabudiče“. A my to všetko „financujeme“… Tu iba jedna poznámka – netreba chovať voči týmto entitám nenávisť. Oni iba plnia svoju úlohu a emócie ich iba posilnia. Príčina je v našom stave mysle, v myšlienkach ktoré vpúšťame do mysle a ktorými celý tento proces dobrovoľne spúšťame. Kľúčové slovo je dobrovoľne. Nevadí, že z nevedomosti – je to naša zodpovednosť. Nikto presne nevie, koľko životnej energie pri narodení dostal, t.j. koľko Kruhov Života mohol žiť. Ak si však uvedomíme, koľko sme jej v priebehu doterajšieho života už „porozdávali“, tak sa niet prečo diviť, že žijeme tak dlho ako žijeme.

Tehotná žena v obtiahnutých, najčastejšie čiernych elasťákoch, chodiaca po nákupných strediskách a kaviarňach nie je z pohľadu našej Kultúry už žena. Je to proste GMO ženského pohlavia. A ako, alebo presnejšie za čo si ju možno vážiť“? Vari nie za zo, že paraziticky odoberá životnú energiu vlastnému potomkovi, ktorý sa už v jej útrobách nemôže nikdy vyvinúť tak, ako sa mal. Nebude mať na dosiahnutie potrebnej výšky dostatok paliva… spálila mu ho alebo jej jeho vlastná „mamka“. A tak čo môže vyrásť z takto postihnutého dieťaťa? A aké môže mať vzory a – jedného dňa – koniec koncov aj vlastné deti?

Ale aby sme neboli jednostranne zaujatí, ani GMO mužského pohlavia nie sú výhrou. Obutí v šľapkách, trenírkach a tričkách s krátkymi rukávmi a často s bruchom trčiacim spod neho tu vlastne „energeticky“ nie sú. Jednoducho ich niet. A ak ich niet, kto chráni ich Rod? Popíjanie energetických nápojov či piva?

Už aj krátke rukávy stačia na zastavenie letu nahor. Ak by si aj naše telo vytvorilo ochranný obal z torzných polí – na ramenách máme dve čakry: Leľu a Ladu. Ak sú obnažené, energia z povrchu tela uniká voľne do okolia, nič jej v tom nebráni. Ak by sme slovanského muža prirovnali k sokolovi či orlovi – ten už nemôže letieť nahor, nemá totiž krídla. „Daroval“ ich parazitom. A tak namiesto napojenia sa na Rod je „presmerovaný“ na nejaký lokálny egregor – a teda spravidla pod kontrolu Matrixu

V Rusku si skupina znalých ľudí v zdravotníctve vedie vlastné štatistiky – ktoré určite nenájdete nikde zverejnené. Ženy lekárky – vidno to najmä u prvej pomoci a ťažkých operáciách – majú vyššiu úmrtnosť pacientov ako muži lekári. Tí sú totiž vo väčšine prípadov dodnes správne odetí. Okrem nohavíc majú často ešte aj plášť, ktorý je zaviazaný vzadu. Takýto odev v maximálnej miere chráni pacienta pred tým, aby mu lekár odsával jeho životnú energiu, ktorej človek v kritických okamihoch a ohrození života určite nemá nazvyš…

Okrem už spomenutých vecí je – samozrejme – dôležitý aj materiál, z ktorého je odev zhotovený. Ani tu sa nedá ísť do detailov, ale v našej Kultúre sa vždy používali prírodné materiály. Prírodné materiály sú potrebné preto, lebo nevytvárajú izoláciu pre tok energie. Ak si oblečieme syntetický materiál, tak tok energie sa zastaví. Aby sme si mohli predstaviť o či ide, uveďme si konkrétny prípad. Predstavme si človeka, ktorý vyfukuje sklenený predmet – povedzme vázu. V minulosti bol obutý v topánkach s koženou podošvou, na sebe mal oblečenie z ľanu alebo bavlny, opásaný bol koženou zásterou. Všetky tieto materiály umožňujú prestup a kolobeh životnej energie. Keď sa oblečie do odevu zo syntetických materiálov a obuje do topánok so syntetickou podrážkou – nastane jeho úplná izolácia od prostredia, v ktorom jestvuje. Čo sa stane? Jeho výrobok neprišiel v procese výroby do kontaktu s ľudským elementom – bol vyrobený v úplnej izolácii od prostredia, ktoré je prirodzené človeku. Následkom toho bude takýto predmet po celú svoju existenciu – „život“ – nasávať do seba ľudskú životnú energiu. Bude teda jedeným z predmetov, ktoré nás doma pomaly ale neúprosne zabíjajú, čo neraz začína už vlastnou GMO v nohaviciach. O takto zhotovenom predmete naši Predkovia hovorievali, že doň nebola „vložená Duša“. Preto ju bude z ľudí neustále „vyťahovať“.

Čo sa týka konkrétnych materiálov, tak najčastejšie sa na zhotovenie odevu používal ľan, konope, alebo bavlna. Vždy sa používal materiál, ktorý je v danom prostredí k dispozícii. U nás to bol najčastejšie ľan. Dnes ho vytlačila bavlna. Treba povedať, že tiež nie náhodou. Negatívna energia sa nedokáže udržať v ľane, ale v bavlne áno. Bavlna je určite lepší materiál ako syntetika, ale treba nám vedieť aj o energiách, teda aj to, že do odevu z bavlny môže byť už pri jeho výrobe vložený program, ktorý bude pôsobiť počas celej životnosti odevu na svojho nositeľa. Najmä ak človek, ktorý ho nosí nemá ani potuchy o mágii. A to je dnes najčastejší stav. Môžeme ho nazvať aj existenčné bezvedomie. Orientované je iba na jedlo, oddych a sex. Nič viac. Na raba a donora životnej energie to stačí. Treba vedieť aj to, že aj posteľné prádlo by malo byť ľanové a biele. Kto používa čierne alebo červené posteľné prádlo, vždy bude pod externou kontrolou. A pokiaľ žena sa ráno ešte aj oblečie do nohavíc – východiska z rabskej poroby už proste niet.

Ale ako vo všetkom, ani táto oblasť nie je priamočiara, teda nie všetko platí pre každého. Vždy závisí na výške dosiahnutého evolučného stupňa. Vo všeobecnosti platí, že najväčším zlodejom životnej energie je myseľ, potom nasledujú emócie a nakoniec to je modifikovaná strava.

Kto si však myslí, že stačí dostať pod kontrolu stravu je na veľkom omyle. Emócie a myšlienky sú oveľa väčšími zlodejmi. V skutočnosti nastavením vlastnej kontroly nad mysľou a myšlienkami v nej sa človek odpája od Matrixu – dostáva sa do stavu TU a TERAZ. Veď Matrix je práve náš vnútorný hlas, ktorý nám „spoľahlivo“ radí, čo máme robiť. Najmä teda ako sa máme chovať, čo je teraz v móde, čo robia iní, s kým spávať a za čo, čo sa politicky či spoločensky patrí a podobne. Všetko toto nie sme my.

Materializovali sme sa na Zemi preto, aby sme sa snažili postupovať nahor po zlatej ceste Duchovného vývoja. Namiesto toho však obchodujeme. Ale podnikanie nie je Duchovný vývoj. Ako sa prejavuje podnikanie? Od horúčkovitého zhromažďovania majetku a peňazí až po sexuálne rabstvo. Jedna vec je žiť vo vzťahu s partnerom, s ktorým máme deti a druhá vec je to, čo môžeme nazvať „športový sex“. Je to „obchodná“ dohoda v štýle: ty máš to, čo potrebujem ja, ja mám to, čo potrebuješ ty – dohodnime sa. A vnútorný hlas nám spoľahlivo radí, že bez športového sexu to jednoducho nejde… a kto má naozaj osoh z „nevyhnutného“ športového sexu? Ak dostaneme pod kontrolu vlastnú myseľ, môžeme začať stúpať nahor v zmysle evolučného vývoja. Myseľ je totiž NAJVYŠŠÍ ŽIVEL, ktorý nazývame ÉTER, alebo sa zvykne používať aj termín AKAŠI. V praxi pracujeme ešte s ďalším štyrmi – ale ak neberieme do úvahy Éter, žijeme v ilúziách.

Ďalšími živlami sú Oheň, Voda, Zem a Vzduch. Každý z nich má dve „polarity“ – kladnú aj zápornú. V magickej praxi sa však používajú Živly Oheň a Voda, Zem a Vzduch sú skôr vo funkcii „pomocných“ komponentov. Pretože však každý Živel má kladnú aj zápornú polaritu (CHA-TCHA alebo JIN-JANG), dostávame v praktickej oblasti tzv. „štvorpólový magnet“. Tvoria ho obe polarity Živlov Oheň a Voda. Ak sme dokázali dostať pod kontrolu myseľ a vieme, že základnými podmienkami magickej praxe sú obrazotvornosť a koncentrácia vidíme, že myseľ dokáže kontrolovať úplne všetko vo Vesmíre. Ak – musíme zopakovať – nie je zapojená pod kontrolu Matrixu.

Už vieme, že Staroverec, alebo inak Biely mág je ten, kto ide cestou Duchovného vývoja, ktorá je špecifikovaná tromi zložkami.

  • Je to život podľa Svedomia,
  • znalosť Konov Stavby Sveta
  • a ochota prekonávať vnútorné prekážky.

Po fyzickej stránke je Duchovný vývoj stúpanie Živatmy nahor vnútri energetického kanálu, ktorý je približne v oblasti chrbtice. Je to čo do plochy bezrozmerný bod približne v strede prierezu nášho biopoľa. Tu ale nejde o to, do akej rozmernosti dokážeme krátkodobo „vytiahnuť“ Živatmu, ale v akej výške dokáže sídliť trvalo. A to sú dve rozdielne veci.

Pri práci s energiami rozoznávame dve základné metódy: rituály a obrady. Vždy ide o energeticko-informačné pôsobenie, ktoré mení energeticko-informačný stav v našom okolí.

  • Rituál je pôsobenie jedného človeka, ktorý sa nalaďuje na rytmus Vesmíru samostatne,
  • obrad je od slovného spojenia „oba riadom“, teda vykonáva ho viac ľudí, minimálne dvaja.

Rituálom je napríklad prejav hlavy nejakého štátu, v ktorom oznamuje nejaké dôležité záležitosti. Ak je to napríklad na úrovni OSN, tak môže ísť o informáciu celosvetového významu. Pretože to však vykonal jeden človek, tak to môžeme nazvať rituálom. A zase hlasovanie parlamentu môžeme nazvať obradom, lebo sa ho zúčastnili dvaja a viac ľudia. Ak ide o návrh zákona, tak energeticko-informačné dôsledky zasahujú celý národ.

Ak sa letmo vrátime ku kategorizácii, že „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“ tak vidíme, že hlavy štátov a parlamentov sa zapodievajú výlučne náboženstvom… v skutočnosti však ide iba o ďalší prejav nevedomosti. Kto pracuje s energiami, ten by si mal vedieť poradiť aj so zostavovaním vlastných obradov a rituálov pomocou gest a špecifického držania prstov. Takéto gestá voláme mudry. Mág často dosiahne najjednoduchšími rituálmi viac, než filozofický špekulant komplikovanými špekuláciami.

Samozrejme, mudry musia zodpovedať žiadanému efektu. Povedzme žehnajúce gesto nebude vhodné vyjadriť bojovne zovretou päsťou. Skúsený mág môže mať ruky vo vrecku a dosiahnuť výsledok, ktorý potrebuje. Zostaví si svoj rituál tajne, nikým nepozorovaný. Tento postup nazývame aj OBRADOVÁ MÁGIA. Ak sa jedná o gestá, tak východiskovým bodom je analógia Živlov zodpovedajúca konkrétnym prstom. Živlov je päť, aj prstov je päť. Platí táto analógia:

  • ukazovák – Oheň;
  • palec – Voda;
  • prostredník – Éter (Akaši);
  • prstenník – Zem;,
  • malíček – Vzduch.
  • Pravá ruka je aktívny princíp,
  • ľavá pasívny.

Účinok sa dosahuje najskôr kombináciou rituálu a predstavy. Kto dospeje tak ďaleko, že prianie vo svojej predstave zautomatizoval, tomu stačí už použiť iba rituál alebo gesto a predstava alebo evokovaná sila už pôsobí automaticky.

Opakovaním predstavy s vybraným gestom alebo rituálom sa vo sfére príčin Akaši vytvorí zásobáreň, ktorá podľa priania a účelu aktivizuje potrebnú vibráciu, farbu, zvuk a všetky súvisiace analógie. Ak je takáto zásobáreň častým opakovaním rituálu dostatočne nabitá silou, stačí už iba vykonať rituál. Tým sa zo zásobárne uvoľní častica, ktorá prinesie potrebný výsledok. Toto je však už potrebné uchovávať v tajnosti, pretože rovnakým rituálom môže aj niekto cudzí dosiahnuť rovnaký účinok a odčerpať tak nabitú silu. Prebehne to však už na úkor toho, kto mechanizmus zostavil. Teda vykonaním konkrétneho rituálu sa je možné napojiť na takúto zásobáreň a automaticky sa nabiť.

Určite si spomeniete na techniky vykonávané prstami pred bojom z filmov o japonských nindža bojovníkoch alebo množstva iných čínskych filmov s tematikou kung-fu.

V skutočnosti aj pozdravné gesta rôznych organizácií – vrátane politických – sú čo do podstaty magické úkony. Častým opakovaním takéhoto gesta – ako pozdravu – ľudia bez toho, aby niečo tušili dodávajú takejto akašickej zásobárni novú dynamiku životnej sily. Ak je však takáto zásobáreň nakoniec zneužitá na chamtivé a násilné účely, tak táto mentálne nadobudnutá sila sa následkom svojej polarity obráti proti svojim zakladateľomvýsledkom je rozkol a rozpad. Navyše preklínanie obetí a nevinne trestaných, umierajúcich na bojiskách či popravených vytvorí protichodnú zásobáreň síl, ktorá postupne pôvodnú rozpúšťa. Určite si každý spomenie na hajlovanie nacistov v Nemecku…

Tento princíp však rovnako platí pre všetky kulty, vrátane náboženských, sektárskych aj rôznych tajných lóží. Ak sa jedno tvrdí navonok a druhé v skutočnosti koná, „výsledok“ sa nakoniec vždy dostaví. Nevedomí ľudia sa totiž k ním pripájajú na základe neznalej interpretácie… ale dodávajú energiu s polaritou toho, čomu veria.

Nám teda postačí vedieť, že každá myšlienka, prianie či predstava môže byť realizovaná rituálom bez ohľadu na to, či je hmotnej, astrálnej alebo mentálnej úrovne. Platí to teda pre Svet Javi aj Slavi. Doba uskutočnenia však závisí od Duchovnej zrelosti, hoci výsledok je závislý aj od toho, ako intenzívne je rituál použitý.

Nedajme si vziať našu minulosť, našu mytológiu. Je to naša Kultúra. Nevedomý človek sa ľahko stane predmetom ovládania. Máme byť na čo hrdí, naši Predkovia – hoci v ťažkých podmienkach – dokázali zabezpečiť, že dnes môžete čítať tieto riadky. Sú to riadky o nás, o našom pôvode. A na ten má každý z nás právo – ak ho dobrovoľne neprenechá cudzincom.

A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam Dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

https://www.tartaria.sk/zaklady/obrazy-rodnej-viery/420-staroverci

Posted in Dejiny | Pridaj komentár

STAROVERCI (2/3)

predchádzajúca 1 časť

V našej mytológii nazývame Stvoriteľa RA-M-CHA, ktorý stvoril všetko čo jestvuje, vrátane množstva Bohov. Ramcha bol prítomný v Skutočnosti a Reálnosti – ktorú On sám stvoril – len 10-33 sekundy. Dnes tu ako keby nebol. Stvoril a odišiel tvoriť ďalšie Svety. Niekedy „nakukne“ kvôli kontrole, ale nič viac. Všetko, čo sa odohrávalo po Jeho Ožiarení sa rozvíjalo podľa Konov a algoritmov už iným vektorom vývoja s inou algoritmickou a Bytostnou naplnenosťou, ktorú dali do pohybu ním zrodení synovia a dcéry – ktorých nazývame Vyšní Bohovia. Akonáhle sa Žiarenie začalo transformovať na ĽÚBOSŤ a BOHA RODA-PRARODIČA, RAMCHA zmizol, pretože ON je VŠETKO naraz a nie po častiach. Ľúbosť je SILA, pretože v Priestore, ktorý nemá Silu sa nemôže nič odohrávať, dokonca ani „vyčlenenie“ jej Tokov – Bohov. Ak niet Ľúbosti-Sily, niet Bohov a dokonca ani Boha Roda. Ďalšou vecou je, že pri vytvorení Javi Boh Rod transformoval Ľúbosť v množstve jemu dostupnej úrovne na SVA, t.j. Nebesia. Ale SVA nie je ROD, pretože úroveň je rozdielna, ako zároveň aj všetko čo jestvuje.

Začali sa objavovať prvopočiatočné Toky – Vyšní BOHOVIA PRAVI – čo sa odohralo 100 miliónov rokov pred vytvorením matérie. Tieto Toky sú svojrázne „Jestvovania Bohov“. Sú schopné sa spájať aj deliť na časti. Tvoria Globálne, Všeobecné Energeticko-Informačné PoleRODA-PRARODIČA, neoddeliteľnú časť Veľkého RAMCHU. ROD PRARODIČ je Večný Zdroj života našich Bohov a Rodov. Je BOHOM OCHRANCOM Vesmírov Sveta PRAVI, VYŠNÝ OCHRANCA všetkých Živých a Rozumných obyvateľov vo všetkých Svetoch, ktoré jestvujú v rôznych Vesmíroch.

Trojrunový symbol RODA-PRARODIČA je zložený z Rún „Rod“ (spájajúce čokoľvek dokopy; genetický princíp bytosti); „Otče“ (ochranca potomkov Rodu) a „Eor“ (rozhraničenie s cieľom zavedenia poriadku), čo potvrdzuje uvedenú charakteristiku Všeobecného Energeticko-Informačného Poľa. Do Všeobecného Energeticko-Informačného Poľa patria Vyšní BOHOVIA, BOHOVIA OCHRANCOVIA, RIADIACI BOHOVIA, BOHOVIA UCHOVÁVATELIA a iní. Preto to, z akých „častí“ akých Tokov bol vydelením alebo syntézou vytvorený nový či konkrétny („špecializovaný“) Tok je odrazené v Mene Nášho Boha (v Jeho „title“). Takto vieme ako sa „zrodil“, akých má „Rodičov“, prečo sa zrodil, princípy jeho činnosti, jeho energetická výbava, t.j. dostávame „plný spis“ Boha. Objavujú sa Obrazy „muž-žena“, „otec-mama“, „otcovia-deti“ – je to tvorenie „na obraz a podobu“. Aj Bytosť – Človek – je tiež Energeticko-Informačné Pole, aj keď už samozrejme inej úrovne. Vo Svete Javi je „zabalený“ do individuálneho fyzického Tela.

A hoci v prípade človeka vyjadrenie jeho pohlavia nevyvoláva problémy, u Vyšných BOHOV sa všetko určuje podľa vzťahu vzájomného spojenia s Tokmi. Tak títo sú „muži“ (SVAROG, PERÚN) a tieto zase „ženy“ (LADA, MAKOŠ). U „špecializovaných“ BOHOV (so skupinovým titlom) je daná príslušnosť uložená v závislosti od ich funkcií. Tok „vyrábajú“ „ženy“ a „katalyzujú“ ho „muži“. U „detí“ ide najčastejšie o BOHOV „skupinového titla“ – v slove БОГЪ sa pôvodne v staroslovienčine namiesto bukvice „O“ písalo SLOVO-TITLO, napríklad „Б169ГЪ“ – čo sa nakoniec môže ukázať nie iba jediným tokom a ktorého špecifikácia vyplýva z použitých Obrazov. O princípe používania titiel sa dozviete v knihe Staroslovienska Bukvica.

Teda s mytológiu to je oveľa zložitejšie aj jednoduchšie zároveň. Dnes si mnohí myslia, že možno akokoľvek ľubovoľne „kombinovať“ našich Bohov a ich vzájomné vzťahy – neraz dokonca hovoria o slovanskom „Panteóne“. Ide iba o nevedomosť. Ale nevedomosť je z védického pohľadu najťažším hriechompretože je matkou všetkého zla. Niektorí „odborníci“ vychádzajú z toho, že dnes si aj tak „nikto nič nepamätá“. Ale to nie je pravda. Práve preto prinášame naše Staré Poznanie, aby sme sa vedeli zorientovať a neupadali do pascí nevedomosti. Pamätajme, slovo vyvoláva špecifické podprogramy v podvedomí nielen ak je vyslovené, ale aj napísané. Už jedným nevhodným výrazom si môžeme pridať ďalšiu inkarnáciu v tomto Svete, ale dnes je v hre aj rozkódovanie Duše  – stojí nevedomosť zato?

Problematiku mytológie môžeme ukončiť jednoduchým Obrazom. Všetci Bohovia sú Ipostázami Stvoriteľa. Ipostáza znamená „prejavenie sa“. Ipostázy máme aj my. Inak sa prejavujeme hneď po narodení, inak keď chodíme po štyroch, inak keď po dvoch, inak v škôlke, škole, strednej škole, univerzite, v živote… Ale to všetko sme my. Pretože sme nízkorozmerné bytosti – žijeme v štvorrozmernej Javi – naše ipostázy sa prejavujú v rozličných časových úsekoch. U vyšších, mnohorozmerných bytostí to je inak – môžu prejaviť svoje ipostázy naraz. Ide však vždy o jednu a tú istú entitu. Rovnako možno za naše ipostázy považovať aj naše vnútorné orgány. O svojom srdci môžeme povedať, že sme to „my“, rovnako o pľúcach, pečeni atď. Oni samé osebe nemajú z tohto bodu pohľadu veľký význam, nenahraditeľné sú však spolu v konkrétnom ľudskom tele – vtedy sú všetky „ja“. Teda ak nám niekto podsúva „slovanskú“ mytológiu v podobe boja jedného Boha proti druhému hneď môžete zistiť, že to nemá nič spoločné s Rodobožím. Ako dlho by sme prežili, ak by naše vnútorné orgány bojovali jeden proti druhému?

A tu už iba poslednú poznámku o Konoch, ktorými je vytvorený Vesmír. Stvoriteľ nemôže tolerovať porušenie ani jediného Konu, lebo takéto porušovanie by viedlo k zničeniu celého Vesmíru.

Nedajme sa omámiť tým, že dnes je takého konanie „štandardom“. Hovoríme o Absolútovi, Stvoriteľovi, ktorý je mimo času a priestoru, aj keď zároveň vo všetkých nás. Trest nezadržateľne príde. Inak to byť nemôže, Stvoriteľ NEDOPUSTÍ zničenie Vesmíru.

Dnes máme dočinenia s rôznymi skupinami všakovako orientovaných ľudí. Sú skupiny, ktoré sa snažia čestne hľadať cestu nazad ku Kultúre našich Predkov, sú také, ktoré sú vyložene proti a – samozrejme – sú aj také, ktoré sa pod maskou „slovanstva“ snažia nainfikovať naše vedomie jazyčníctvom. Pretože sme to už neraz rozoberali iba spomeňme, že jazyčníctvo je kombinácia Slovanstva aj Kresťanstva spojených na báze gréckej mytológie. Nie je však ani jednym ani druhým.

Principiálne sa môžeme v probléme celkom ľahko zorientovať, ak znovu použijeme védický princíp podobnosti. V tomto prípade môžeme hovoriť, že mytológia ako taká patrí do oblasti Duchovného vývoja. Kto ako vysoko vystúpil, tak ďaleko bude z vrcholu ktorý dosiahol vidieť. Duchovný vývoj je cesta v jemnohmotnom svete, ktorý voláme Slav a dnešní ezoterici Astrál. Ak v našom Svete Javi chceme niekde ísť, tak vždy vychádzame z dvoch pevných bodov – nazvime ich „A“ a „B“. Každá cesta je z východiskového bodu A do cieľového bodu B. Nikto normálny a pri zmysloch nezačne cestu ak nevie kde sa chce dostať. Každá cesta – teda ja Duchovná – je z vždy bodu A do bodu B.

Ak sa chceme niekde dostať na púti evolúcie, mali by sme jasne vedieť, kde sa vlastne chceme dostať. Ale ak sa nezaoberáme cieľavedome poznávaním toho, čo to vlastne je ten bod B v neviditeľnom Svete, ako sa chceme k nemu dostať? A hlavne – do toho neviditeľného Sveta musíme tak či onak – po smrti – odísť. Takže ešte raz – aké máme reálne informácie o tomto bode? Ak sa zamyslíme zistíme, že cestu do supermarketu či k bankovému kontu poznáme oveľa podrobnejšie. Zároveň sa však v duchovnom supermarkete necháme unášať cudzími informáciami – a sami so sebou nerobíme väčšinou nič. Zrekapitulujme si to – kde ísť lacnejšie nakúpiť vieme, ale kam ísť po smrti nás (zatiaľ) nezaujíma. Ako to môže dopadnúť? A možno sa tomu vôbec výsledku diviť?

Každý, kto sa vážne zahĺbil do poznávania Duchovnej cesty skôr alebo neskôr zistil, že sa ocitol sám. Ostatných zaujíma obchodovanie, nie výstup nahor v Duchovnej oblasti. Môžete však ostať pokojní – je to normálny jav. Výstupom na vyššiu úroveň oproti stádu ste osameli, ale nie natrvalo. Príroda nestrpí prázdnotu a sväté miesto pusté nebýva. Vaše komerčné okolie bude nahradené ľuďmi na takej úrovni, akej ste aj vy. Nebudú to síce tí, ktorých stretávate každodenne, ale prídu. Budú to ľudia na takej istej púti ako vy.

Po ceste nahor – z bodu A do bodu B – sa však nikdy nejde jednoducho. Do cesty vám budú vstupovať rôzni ľudia preto, aby vám vo vašej púti prekážali. Jedni preto, lebo nechcú, aby ste sa do bodu B vôbec dostali, iní zase preto, lebo o žiadnom bode B nemajú ani potuchy. Nezaoberajte sa ich pohnútkami – každý má svoju púť, svoj život a svoju zodpovednosť.

Rovnako svetonázorovo orientovaní ľudia sa združujú v špecializovaných egregoroch, teda najčastejšie môžeme hovoriť o náboženských skupinách. Avšak žiadna skupina – nech je akokoľvek orientovaná – nikdy nie je jednoliata. Aj v nich môžeme vidieť tri podskupiny.

  • Vždy existuje skupina administrátorov, teda tých, ktorí danú skupinu vytvorili. Majú z toho konkrétny prospech a sledujú svoje, konkrétne ciele. Tieto ich ciele však spravidla nie sú známe ostatným ľuďom v skupine okrem administrátorov.
  • Druhou zložkou sú fanatici. Sú principiálne protipólom administrátorov v zmysle štruktúry jednej skupiny. Nepoznajú skutočnú príčinu existencie skupiny, ale slepo preberajú všetko, čo pre nich „pripravili“ administrátori.
  • Následkom vytvorenia dvoch krajných pozícií sa nutne vytvára tretia zložka členov, ktorí nie sú ani administrátori ani fanatici. S touto skupinou sa vždy dá rozumne hovoriť. Treba však mať na pamäti, že žiadna argumentácia a polemizovanie s administrátormi na jednej strane a fanatikmi na strane druhej nevedie k žiadnemu výsledku.

Princíp trojičnosti prechádza celým védizmom. Už sme neraz rozoberali Obraz Stavby Sveta. Plochú Zem podopierajú tri slony, ktoré stoja na obrovskej korytnačke, ktorá zase pláva v nekonečnom oceáne Vesmíru.

V tomto Obraze môžeme hovoriť o principálom priblížení Stavby Sveta. Plochá Zem predstavuje jednoduchú logiku myslenia v kategóriách áno/nie, ktorou sa principiálne ľudia riadia. Myseľ však čerpá informácie z jedného z troch slonovčo symbolizuje tri existujúce pohľady na Svet. Idealizmus, materializmus a mystika. Mystika – nazývaná aj transcendentalizmus – je kombináciou idey a matérie. Slovo je materializovaná myšlienka a je základom toho, čo je ako názov dnes prístupnejšie – mágia. Kto čerpá poznanie výlučne z jedného zo slonov – idealizmu, materializmu alebo mágie – je predstaviteľom Svetonázorového pohľadu na Svet. Svetonázor je „jednosmerný“ pohľad štýlu „Pán povedal“ a všetky ovce a barany ho bez rozmýšľania nasledujú. Inými slovami ide o náboženstvo – aj ak si členovia takejto skupiny hovoria o sebe niečo iné. Je úplne jedno, či na piedestále je pápež, imán, Budha, Piakin a podobní. Problém však nie je v spomenutých entitách, ale vo forme, ako ich zástupcovia svetonázorového princípu zvelebujú. Spravidla bez komponentu osobnej skúsenosti.

Slovanské Svetoponímanie symbolizuje korytnačka – stoja na nej všetky tri slony. Typický védický princíp je kombináciou všetkých troch systémov poznávania – voláme ho Judžizmus.

Dnes existuje množstvo rôznych teórií, ktoré sa snažia vysvetliť podstatu Sveta. Sú také, ktoré sa snažia všetko vysvetliť len a jedine z materialistického bodu pohľadu. Všetko ostatné zahŕňajú do kolónky „náboženstvo“. Je to napríklad tvrdenie, že „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“. V prvom rade nenamietame, že iba a výlučne pomocou materializmu je možné spoznať Svet – veď jeden z troch slonov personifikuje materializmus. Ide len o to, aké výhody má takýto postup. Nechoďme ďaleko a pomôžme si príkladom.

Predstavme si dnešný moderný počítač. To, čo je vidno z „materialistického“ bodu pohľadu je jeho technická stránka. Samotná skrinka v ktorej je inštalovaný, rôzne drôty, disky, plošné spoje a všetky súvisiace komponenty v jeho vnútri. K počítaču samozrejme patria aj jeho periférne zariadenia. Všetko je však precízne vypracované a ľahko ohmatateľné. Počítač by ale nebol počítačom, ak súčasťou jeho systému nie je aj programové vybavenie. Nebudeme ho deliť hlbšie, budeme ho brať ako celok. Takže už máme dve zložky – hardware a software.

Ak by však nebol niekto „mimo“ počítača – pretože v počítači ho nijako nenájdeme – niekto, kto ho navrhol a zostavil, tak počítač by neexistoval. A teraz si to spojme dokopy. Materiálne lokalizovateľné komponenty predstavujú materialistický princíp. Tvorca celého systému, ktorý ho navrhol, vytvoril dokumentáciu – projektovú aj výrobnú – v počítači prítomný nie je. Celá ohromná dokumentácia tiež k počítaču nie je pripojená, ale ak by nebola, tak počítač by proste neexistoval. Toto je idealistický princíp. Bez neho by nič neexistovalo, ale priamo v materiálnom predmete ho nenájdeme. Ale to všetko by bolo nanič, ak by nebolo súčasťou aj programové vybavenie – teda tretí komponent, ktorý dáva fyzickému predmetu „dušu“, ale do rúk ho chytiť nevieme (DVD alebo CD sú iba nosiče informácie, nie informácia samotná). Tento komponent prepája matériu s ideou, ale nie je ani jedno ani druhé. Z nami sledovaného uhla pohľadu ho môžeme nazývať Mágia.

A teraz si predstavte švába, ktorý vlezie do počítača a „býva“ v jeho vnútri. Keďže sa dostal dovnútra, tak ho bude poznať úplne do detailov. Každé jeho „zákutie“, každú súčiastku, vnútorný komponent, každý drôtik a konektor – skrátka všetko a do najmenších detailov. Dokázal by opísať každý jeden detail. Môžeme však povedať, že na základe takejto detailnej známosti a materiálnej blízkosti všetkých súčastí počítača vie šváb čo to je počítač? Teda tak, náš šváb vie kompletne všetko o materiálnej stránke, ale čo to je počítač v skutočnosti nevie. Nemá ani potuchy o procese jeho návrhu a o programoch, ale po materiálnej stránke inak zvláda všetko. Napriek tomu však nemožno povedať, že materiálna stránka neexistuje alebo je nepodstatná – pokiaľ hovoríme o Svete Javi. A tak aj naši „materiálni“ experti. Dokážu do detailov opísať celú materiálnu stránku javu či objektu – ale to ešte neznamená, že naozaj vedia o čo ide.

  • Tento princíp v skutočnosti platí všeobecne. Môžete si kúpiť to najmodernejšie auto a postaviť ho pred svoj dom. Je to matéria. Auto navrhli a vyrobili v automobilovom priemysle, ale výrobnú dokumentáciu vám k nemu nikto nepribalí. Tento návrh – hoci mimo predmetu – predstavuje idealizmus. Ale to všetko je nanič, ak v nádrži nie je benzín alebo nafta – teda energetický komponent, alebo inak naša známa mágia.
  • Každá budova je materiálny objekt. Bola však v minulosti určite postavená podľa projektu – idealizmus. A to čo v nej svieti či ohrieva je ťahané pod omietkou – elektrické drôty – navonok však ostáva neviditeľné. Ak je elektrika, je aj svetlo. Ak nie je, je tma. Teda znovu mágia, tretí princíp.
  • Človek je presne ten istý prípad. Materiálne telo vidíme, Stvoriteľa síce nie, ale bez neho by sme proste neboli – to proste vyplýva z pozorovaného účinku, t.j. existencie Jeho výtvoru. A tretia zložka – biopole – v skutočnosti predstavuje cca 95% našej existencie. Z biopoľa – a nie naopak – prichádza energia do systému hlavných čakier, z ktorých sa postupne realizuje distribúcia po celom tele. V skutočnosti „svoj“ čakrový systém má každý orgán, ba dokonca každá bunka… ktorá je zároveň začiatkom ďalšieho Vesmíru…

Fakt existencie jemnohmotného, ale inak reálne existujúceho biopoľa je prioritnou otázkou našej existencie, čo však je zároveň oblasťou, ktorú verejnosť vo všeobecnosti ignoruje. Ide o logický výsledok dlhého „opracovávania“ našich myslí tvrdeniami, že existuje iba materializmus a idealizmus. Tretia zložka predstavuje ideálny zdroj životnej energie pre tých, ktorí zostavili systém Matrixu. A paraziti budú mať na Zemi raj dovtedy, kým sa nezačneme sami o seba – majme na mysli celú matriošku – v plnej miere starať.

Matrioška nie je iba „náhodne“ zostavená hračka. Je to prostriedok, akým naši Predkovia už od detstva názorne učili deti aká je skutočná štruktúra človeka. Hmotné telo – najmenšia figúrka – je obklopené ďalšími a oveľa väčšími telami a obálkami. A ak o týchto telách – tvorených našou životnou energiou – ani nevieme, tak nás tí, pre ktorých sme potrava bez problémov a do sýtosti obžierajú. Ale bez ohľadu na to, či to vieme alebo nie, ak prichádzame o našu životnú energiu, skracujeme si vlastný život. Je to totiž ekvivalent toho, čo má auto v nádrži. Čím menej v nádrži, tým kratší dojazd – ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok.

Skupina bádateľov – experimentálnych fyzikov – v oblasti javov biopoľa v Rusku vykonala zaujímavý experiment. Meraním stanovili množstvo energie, ktoré je vyprodukované v oblasti hlavy človeka po dobu 24 hodín. Výsledok je doslovne šokujúci. Za 24 hodín naše biopole „dodá“ energiu, ktorá po prepočítaní na kilokalórie je rovná energii potrebnej na zdvihnutie 100 kg závažia do výšky 2,5 km. Kde táto energia mizne..?

Z minulosti sa nám zachovalo množstvo prvkov tradícií, ktoré svedčia o tom, že všetky tieto veci boli našim Predkom známe. Na obranu biopoľa slúži už v prvom rade správne oblečenie. V tomto článku nie je priestor pre opis všetkých prvkov, ale príklady sú – ako všetko – na „dohľad“. Tradičné oblečenie všetkých slovanských národov je príkladom, ako sa správne starať o biopole. Rozhoduje farba, strih, aj dodatočné obranné prvky, najčastejšie známe ako výšivky. Výšivky, ktoré môžete dnes nájsť na moderných krojoch však už s pôvodnými – ktoré slúžili ako rezonátory torzných polí – nemajú nič spoločné. Lebo ochranné a Rodovo významné komponenty premenili na dekoratívne kvietočky a podobné módne nezmysly. Móda je už indikátorom prítomnosti a moci Matrixu.

Správny odev – veľmi skrátene – by mal mať minimálny počet švov, pretože tie narúšajú homogenitu biopoľa. Čierna farba „vypína“ psychickú kontrolu – ľahšie dôjde k nastoleniu externej kontroly. Biela farba zase harmonizuje. Zelená farba ochraňuje. Slovanské kroje dodnes ostali nie náhodou dominantne biele. Švy na oblečení by mali byť iba po bokoch, zásadne by nemali byť pozdĺž energetickej osi človeka – vpredu a vzadu. Odev by mal mať minimálny počet priečnych švov. Principiálne by mal byť viacvrstvový, čo umožňuje lepšiu ochranu pred stratou bioenergie, ktorú nám odsáva množstvo subjektov v našom okolí. Veľmi často aj nevedome. Vrstvy odevov na sebe sú samozrejme iné v lete a iné v zime. Nesprávny odev neumožňuje vytvorenie ochranného energetického obalu, ktorý je tvorený torznými poľami. Takýto „obal“ vytváral dostatočnú ochranu pred nízkymi energiami – a práve preto sa postarali, aby sme dnes taký odev nenosili. Tesné a málovrstvové oblečenie aj obuv má pozorovateľný dopad už na chovanie sa ľudí. Človek „vlisovaný natesno“ do odevu nie je schopný v plnej miere rozvinúť vlastné rozumové schopnosti – skrátka odev a obuv „napomáhajú“ tomu, aby nám veľa vecí „nedochádzalo“. Náhody neexistujú.

Žena a muž majú ostať ženou a mužom. Ak si žena oblečie mužský odev to ešte neznamená, že nadobudne „Y“ chromozóm. Sukňou – takou, aká je súčasťou národného kroja – si žena vytvárala vlastné torzné polia, ktoré jej uchovávali dostatok životnej energie z vlastných zdrojov. Potrebuje ju nielen pre seba, ale aj na ochranu detí a muža. Ak si oblečie nohavice, v jej biopoli sa začnú vytvárať diery – a cez ne vstupovať negatívne komponenty. Na to, aby si zabezpečila minimálne potrebné, funkčné biopole musí začať „kradnúť“ životnú energiu zo svojho okolia. Tento proces sa spúšťa autonómne, bez potreby „oznámiť to“ jej vedomiu. Jej energiu už konzumujú navné entity. Žena v nohaviciach sa takto mení na zlovestný, smrtonosný stroj pre svoje okolie – najmä pre deti a muža. Nie je to síce hneď badateľné, ale z dlhodobého hľadiska je to o to zhubnejšie.

Žena v nohaviciach – je jedno či matka, babka, učiteľka, lekárka a pod. – odoberá (vykráda) životnú energiu zo svojho okolia, na čo doplácajú najmä malé deti a muži. Okrem toho, že im skracuje život, deťom neumožňuje vyvinúť a stať sa takými, aké by mali byť v rámci možností, ktoré dostali právom narodenia sa. Ale karmická zodpovednosť ostáva zapnutá… a ako reagujú dnešné ženy? Veď predsa majú právo na emancipáciu. A čo z toho „majú“ ostatní členovia Rodu ich nezaujíma ani najmenej. Móda predsa diktuje všetko. Podriaďovanie sa požiadavkám módy je podriaďovanie sa externému riadeniu pochádzajúcemu z oblasti mimo nás. Presne tak – kto podlieha riadeniu z prostredia mimo neho samého je biorobot.

Je pekné, ak sa dnes ženy alebo babky rozhorčujú nad tým, ako muži konzumujú alkohol. Ale žena v nohaviciach spôsobuje svojmu okoliu desaťnásobne väčšiu škodu ako alkohol. Kradne deťom a mužom v okolí desaťnásobne viac životnej energie. Sila okolo nášho tela – torzné polia – sa vytvára medzi vrstvami oblečenia. Preto tradičné, správne oblečenie je vždy viacvrstvové. Ak je pokožka holá, alebo odev je priliehavý – nehľadiac na materiál – torzné polia sa nemôžu vytvárať. Takýto ľudia tu proste energeticky nie sú. Celú svoju životnú energiu rozdávajú okoliu.

pokračovanie 3 časť

https://www.tartaria.sk

Posted in Dejiny | Pridaj komentár