Velký polární vír 1/2

Od školních let mě udivuje fakt, že Golfský proud, ta mohutná masa teplé vody, se ubírá tak daleko na sever a jeho vliv se projevuje po celé Arktidě. Díky němu zde nejsou 70 – 80stupňové mrazy jako v Antarktidě. A díky němu má evropská část kontinentu Eurasie tak mírné podnebí. Dokonce i nejvýchodnější části Sibiře pociťují jeho vliv v podobě cyklónů. Ale jaký mechanismus pohání tyto teplé vodní masy? Proč právě tímto směrem k severnímu pólu? Vysvětlení ve školní učebnici je jednoduché a zároveň nejasné – díky rotaci Země. Pokud něco není zcela pochopeno, přežívá to ve vás tak dlouho, než se objeví další dílek mozaiky, který spojí dva sousední. A právě takový dílek jsem dostal od svého přítele.

Výše uvedeným odstavcem začíná zajímavý a dobrodružný článek od ruského autora z Krasnojarské oblasti publikujícího pod přezdívkou Sibved. Překlad jeho původního článku jsem doplnil z dalších zdrojů a rozšířil. Začneme malým seznámením se Severním ledovým oceánem, staneme se účastníky jedné nebezpečné poválečné expedice, poté se ponoříme do legend o dávné Hyporboreji a nakonec budeme hledat další důkazy pro nadnesené hypotézy i v minulosti poměrně čerstvé. Doufám, že tento překlad bude i pro ostatní čtenáře dalším dílkem do pomalu vznikající mozaiky.

Nejdříve se seznámíme se situací v Severním ledovém oceánu. Podívejme se na toto schéma:

Ukazuje, že k Severnímu ledovému oceánu směřuje nejen Golfský proud, ale také (i když chladný) proud od Tichého oceánu. Ale jde – v rozporu s tvrzením učebnic – jakoby napříč rotaci Země. Měl by proudit k východu. A zde je informace o množství vody přitékající do arktického moře: Severní ledový oceán má tři „kohouty“, kterými do něj přitéká voda.

  • Kohout s teplou vodou (ten je největší) přivádí vodu od Atlantiku Severoatlantickým proudem (298 tis. kub. km/rok).
  • Menší kohout, se studenější vodou, přivádí vodu od Tichého oceánu přes Beringovu úžinu (36 tis. kub. km/rok).
  • Třetím kohoutem je slabý přítok řek Sibiře a Aljašky (4 tis. kub. km/rok).

Převažující jsou vody Atlantiku. Ty na konci své cesty v Čukotském moři narazí na „slepou uličku“ Beringova průplavu, skrze kterou jim jdou naproti vody Tichého oceánu. Atlantské proudy se zklamaně otočí a táhnou zpátky domů. Cesta vody od Špicberků do Čukotského moře trvá 5 let.

Odtok probíhá také do Atlantiku, ale už s chladnější vodou (338 tis. kub. km/rok). Hlavní proud odchází přes Faersko-Shetlandský kanál (163 tis. kub. km/rok). Pohybuje se proti teplým vodám, které se valí do Arktidy, a značnou část jich obrací nazpět.  (Všechna tahle data pocházejí z článku, který se vrací k velkému sovětskému projektu z 60. let na přehrazení Beringova průlivu. O něm se podrobněji zmíním v závěru. Současná Wikipedie (ruská verze) má čísla jiná: 265 tis. kub. km/rok. Co do přítoku i spotřeby.)

Ale počkat, přes kanál Faery-Shetland odtéká 163 tisíc kubických kilometrů za rok. Kudy odtéká zbytek? Přes Čukotské moře voda pouze přitéká. Přes Baffinův záliv v Severní Americe netečou žádné proudy. Tak kudy odchází zbylá voda? Ještě předtím, než jsem dostal informaci od přítele, jsem vyjádřil myšlenku, že musí vtékat do podzemních oceánů. Jinak takový příliv vody z různých stran, tolik proudů směřujících k polární oblasti, prostě nelze vysvětlit. Teď se tedy můžeme vydat na cestu za možným vysvětlením. Začneme ji krátce po 2. světové válce v roce 1948.

Expedice „Sever-2“

„Strategickým centrem třetí světové války, pokud je jí souzeno začít, se stane severní pól“, pronesl jednou americký generál vzdušných sil Henry Harley Arnold na konci čtyřicátých let. Podobný pohled na věc měli tenkrát i Truman a Stalin. Válkou byl myšlen střet s využitím atomových bomb. Proto se strategickým územím mělo stát to, přes co vede nejkratší cesta pro dopravu jaderných náloží. Jmenovitě je to arktická oblast kolem severního pólu, která  je nejkratší leteckou spojnicí mezi Amerikou a Ruskem.

V praxi to znamenalo následující: Arktidu je nevyhnutelné okamžitě prozkoumat a ovládnout. Je potřeba naučit se předpovídat překvapení, která přináší její exotické počasí, a zabydlet se v krajně nepříznivém klimatu. Veškeré znalosti o zákonitostech proudění větrů a proudech tekoucích pod ledem by se mohly v budoucnu stát strategickými informacemi. Kdo se bude cítit jako doma na místě starověké Hyperborey, ten bude moci snadno zachytávat jaderné bombardéry, rakety a nepřátelské ponorky. A znemožní zachytávání těch svých. Stručně řečeno, kdo pokoří pól – ten vyhraje i válku! Tahle doktrína dostala ve štábech pojmenování Arktická.

Už v roce 1948 byla usnesením Stalina zorganizována expedice „Sever-2“. Nikdo samozřejmě nepochyboval o tom, že její účastníci budou čelit případným překvapení. Ale stěží někdo očekával, že učiněné objevy budou z těch, o kterých se říká, že je nemožné si je dokonce i jen představit. Materiály expedice byly odtajněny až v roce 1956!  Jak expedice „Sever-2“začala?

Tři letadla odstartovala z ostrova Kotělnyj a zamířila k severnímu pólu. Mezi členy expedice na palubě byli i veteráni Papaninské odysey (pojmenované podle Ivana Dmitrijeviče Papanina). Právě oni si uvědomili jako první, že něco není v pořádku – a to v momentě, kdy se náhle změnilo to, co viděli dole pod křídly. Ilja Mazuruk nervózně sdělil Vitaly Maslennikovi, veliteli jednoho ze strojů: „Dole je nepřiměřeně mnoho nezamrzlé vody! Připomíná to přímo nějakou záplavu!“ Obrovské množství rychle se pohybující mlhy bránilo jasné představě o tom, co přesně se dole děje. A to už přístroje ukazují, že stroje jsou nad pólem. Piloti začínají vyhlížet vhodné místo k přistání. Je nutná rovná plocha dlouhá nejméně 800 m. Takové místo je možné najít, ale kde vzít jistotu, že led vydrží i přistání letadel? Před zraky pilotů se objevují pouze oblasti ledové kaše, v něž se rychle přeměňuje na první pohled jednolitý ledový krunýř.

Velitel expedice Alexander Kuzněcov přikazuje, aby první přistálo („na zkoušku“) letadlo, na jehož palubě je on sám. Pilot Ivan Čerevičnyj plní příkaz. To znamená, že provádí vůbec první přistání na severním pólu. Uspěje a po něm posadí na led svá letadla i Vitallij Maslenikov a Ilja Kotov. Stalo se tak 23. dubna 1948 v šestnáct hodin a čtyřicet čtyři minut moskevského času. Jaký byl první dojem dobyvatelů pólu?

 Slavná polární zima? – Není téměř cítit! Členové expedice se setkali s počasím připomínajícím zamračenou zimní oblevu ve středním pásmu. To už samo o sobě nepřidalo na náladě, ale bylo tam i něco jiného, a sice pocit neodbytného nebezpečí, který cítili všichni bez výjimky. A to byli lidé, kteří prošli vymýváním mozků na téma: žádné nesmyslné předtuchy neexistují, všechno jsou to „idealistické žvásty“ a „mystika“! Olověná tíže pocitu nebezpečí byla podle účastníků expedice jakoby rozlitá pod touto nízkou, šedou a rychle se pohybující oblohou.

Není divu, že první příkaz, který Kuzněcov na pólu vydal, bylo změřit tloušťku ledu. Výsledky přinesly úlevné vydechnutí. Bylo zjištěno, že pod nohama výzkumníků je spolehlivý ledový krunýř o pětimetrové tloušťce. Z praxe polárních letů bylo známo, že i poloviční tloušťka bude stačit ke vzletu těžkého letounu. Veliteli spadl kámen ze srdce a další příkazy už zněly pevněji: založit tábor, postavit stany, připravit přístroje k provedení měření. A hned potom odpočinek. Za sebou máme těžký let a nebude hřích vyspat se před nadcházející náročnou prací.  Ale odpočinek se nekonal. Poplach! Všichni neodkladně vyjít ze stanů na led!

Životy členů expedice „Sever-2“ zachránilo to, že určený obezřetný pozorovatel si všiml trhliny. Tiše a rychle rozdělila ledový krunýř a prošla pod lyží opatřeným podvozkem u jednoho z letadel. Zející čerň zveličila prasklinu v jejich očích. Byla v ní vidět voda – rychlé, turbulentní proudění. A a z ní vycházela pára!

Stroj se začal naklánět. Chcete-li přesunout letadlo z místa, je nutné nastartovat motory, ale ty odmítaly pracovat. Lidé roztáčeli vrtule rukama a pod podvozek vkládali prkna. Během tohoto zoufalého zmatku si nikdo hned nevšiml, jak neuvěřitelně rychle se kolem všechno mění. První trhlina se proměnila v klikatou, stále se rozšiřující průrvu, která tábor rozdělila na dvě poloviny. Polárníci přes ni hned přenesli veškeré zařízení expedice, aby nebyli rozdělení na různých ledových krách. Na ledovém krunýři se rychle objevovaly nové trhliny. „Stejně jako ve výloze, kterou zasáhl kámen“, napíše později výzkumník Morozov do deníku. Vlaječkami označená vzletová dráha se začala před očima rozpadat na jednotlivé části.

Kolem se černala stále širší ramena vody. Kousky ještě nedávno celistvého povrchu se kolébaly a odplavávaly. Pomalu se nořil do mlhy i pahorek, na kterém vlála rudá vlajka. Měla být znamením dobytí „nulového bodu“ arktického ledového krunýře, ale krunýř byl – pryč! Pouze oddělené nevelké kry driftovaly kolem, unášené neznámo kam mocným proudem. „Led byl unášen neuvěřitelnou rychlostí,“ – řekne později Pavel Senko, specialista na studium magnetického pole Země – „jak si to můžete představit pouze na řece, když tají ledy. A ten pohyb trval více než den!”

Nicméně to ještě zdaleka nebylo vše neuvěřitelné. Kuzněcov nařídil pokusit se zjistit směr pohybu ledových ker. Nejdříve sextant ukazoval, že jsou členové expedice unášeni velkou rychlostí na jih. Ale pak se směr pohybu začal měnit od měření k měření. Účastníci expedice si nepamatují, koho z nich prvního ta myšlenka napadla: Jejich ledová kra je nesena v kruhu! Ti, co vstoupili na pól, teď plavali kolem něj. Průměr kružnice opisované ledovou krou byl asi devět námořních mil. Nikdo nemohl předpokládat, jaké síly pracují v hlubinách Ledového oceánu, co od nich ještě mohou očekávat a jaký osud hrozí svědkům strašlivého tajemství. Nicméně tím větší odvahu ruští lidé projevovali. Nejenže neupadali na duchu, ale i vtipkovali: „Oho! Je na čase, abychom si udělali výlet kolem světa?”

Během dne se při unášení v kruhu přihodila jedna pozoruhodná příhoda. Kolem ledové kry s polárníky rychle proplul tuleň, zvíře se dokonce pokusilo dostat na kru, ale rychlost proudu mu to nedovolila. Tato skutečnost veterány Papaninovy expedice ohromila možná ještě víc než všechno ostatní. Tuleň na pólu?! Odkud ho to sem přineslo a jak? Vždyť tato zvířata žijí nanejvýš u hranic polárního kruhu!

Mezitím byly důvody se domnívat, že poloměr kruhu klesá. Trajektorie ledové kry s polárníky tedy opisovala dostředivou spirálu. Stěží byl mezi výzkumníky někdo, kdo by se nezabýval otázkou, co je čeká na konci cesty – v „bodu nula“…  Zoufalá situace expedice se začala měnit až třetí den. Najednou se kruhová rychlost unášení snížila, ale zároveň byly části ledových ker vlečeny téměř přímo na sever. Jakoby se síla pohánějící pružinu vytratila a veškerý jí způsobený pohyb začal utichat.

Oblasti otevřené vody mezi ledovými krami se zmenšily a současně se o svá práva přihlásil studený polární vítr. Pohyb se konečně zastavil a všechny bloky ledu, které do té doby driftovaly samostatně, se srazily blízko k sobě. Polární led začal znovu dělat dojem uceleného krunýře, kterým jen v některých místech prosvítaly delší trhliny. Všechno, co se stalo, připomínalo dětské puzzle, nejdřív rozebrané a pak znovu sestavené, byť velmi nedbale.

Vrátil se i pahorek, na kterém byla zdvižena vlajka. Promrzlé plátno ztuhle viselo a poryvy větru jej sotva zachvívaly. Arktický mráz posiloval nově se rodící krunýř a spojoval jednotlivé kusy ledu. Proto se rodila naděje, zdánlivě šílená, že bude přece jenom možné vzletět z této nejdříve prasklé a poté znovuobnovené plochy. Pečlivým průzkumem bylo objeveno něco, co více či méně odpovídalo požadavkům na vzletovou dráhu. Ale rozloha tohoto relativně rovného prostoru byla zhruba dvakrát menší, než by bylo potřeba! Podaří se letadlu vznést se do vzduchu, nebo prostě sklouzne z ledového okraje a zřítí se pod vodu? V podmínkách polárního mrazu to druhé představuje jistou smrt.

Mezi posádkami vznikl spor, kdo bude pokoušet osud jako první. Každý z pilotů chtěl sám přijmout výzvu v těchto neobyčejných podmínkách, jak je to přirozené pro lidi, kteří mají důvěru ve své schopnosti. Diskusi ukončil Ilja Kotov, velitel jedné posádky, když využil autoritu nadřízeného s nejvyšší hodností. Kotov maximálně odlehčil letadlo, dokonce odlil i část paliva. Při startu ocas letadla doslova visel nad vodou – pilot se snažil získat každý decimetr dráhy navíc… a lyže aeroplánu se oddělily od ledu ani ne metr od jeho okraje…

Legenda o velkém víru

Takže tady máme fakta, svědčící o více než podivném chování ledu na pólu během 23. – 26. dubna 1948. Jsou známa jen málo, navzdory skutečnosti, že byla šířena v tisku. Prakticky všechna jsou popsána v článku Andreje Dubrovského „Útok na pól“ («GEO», 1998/1999, №10 /1). Ale autor článku se neptá, co přesně by mohlo být příčinou mimořádných jevů takového rozsahu. A přitom tato otázka existuje a napadne každého, kdo se s popisem událostí seznámí. Nicméně moderní věda na ni nejen nedává odpověď, ale nenabízí dokonce ani hypotézu, která by byla se všemi fakty v souladu.

Existuje vůbec takové vysvětlení, ve kterém by do sebe všechno zapadalo?  Ano, existuje. Musíme se za ním však vydat až do oblasti dávných tradic. Řeč je o legendě o Velkém polárním víru, která se již mnoho tisíc let udržuje v ruské severní tradici. Legenda byla popsána Ladou Violevovou a Dmitrijem Loginovem v knize „Hyperborejská víra Rusů“ (1996). A byla také vyprávěna jiným tradicionalistou, Kirilem Fatyanovem (ročenka “Původní Triglav”, část 1).

Co je to velký vír? Podle tradice to byl gigantický výtvor starobylé civilizace, který měl zabraňovat celosvětovým povodním, jež periodicky ničily život a civilizace na planetě.

Jak může vír zachránit před povodní? Abychom dostali odpověď na tuto otázku, musíme nejprve pochopit, co znamená celosvětová potopa.

  1. Fatyanov v práci nazvané „Legenda o Hyperboreji píše:

„Potopy – to je zhouba všech planet, na kterých jsou polární ledové čepičky. Planetární mechanika celosvětové potopy je následující: V chladnějších oblastech naší planety se v průběhu času hromadí stále více ledu. Ale ledová čepička se neukládá přesně symetricky (i kdyby jen proto, že není geometricky pravidelné pobřeží). Těžký ledový příkrov se vždy ukazuje nahloučený jakoby na stranu a toto hromadění ledu vyvíjí klopný moment. Dříve nebo později se litosféra (pevná slupka) planety vzhledem k tekutému jádru přemístí. Celé množství nahromaděného ledu je pak na rovníku a začne tát. Uvolněná voda zaplaví všechny kontinenty kromě pohoří a velmi vysokých plošin. Potom se přebytek vody postupně znovu kondenzuje na pólech (už nových) ve formě ledovců. Tak to bylo i na Zemi před příchodem Hyperborejců. Sluneční rovníkový oheň a polární chlad kosmické prázdnoty pracovaly s pravidelností hodinového stroje. Každých 6 – 7 tisíc let přišla velká povodeň. Rasy obývající Zemi do minulé éry Vodnáře nevěděly, jak to zvrátit, a některé z nich dokonce ve skutečnosti neměly tušení o kose smrtky pravidelně svištící nad světem.”

Další citace je z knihy „Hyperborejská víra Rusů“.

„Hyperborejcům byl známý zákon opakovaných katastrof a osudová role, kterou v nich hraje led, který se hromadí v polární oblasti. A tento chod „ledových hodin“ se jim podařilo zastavit! Polární kontinent Arktida (tenkrát ještě nezaplavený a nepokrytý ledem) byl celý proměněn titánskou činností Hyperborejců. V jeho středu se nacházelo vnitřní moře pravidelného kruhového tvaru pojmenované Velké rotující jezero. Vody tohoto jezera neznaly bouře, ale plavidlo, které by se do něj dostalo, čekal jistý zánik. Hyperborejské moře se ve skutečnosti stále otáčelo, v jeho středu zeměpisně se shodujícím přesně s pólem se nacházela gigantická prohlubeň v zemské kůře, hlubší než současný Mariánský příkop. Prostřednictvím této jámy, zdánlivě bezedné, byly vody oceánu jako trychtýřem vtahovány do útrob Země, zahřívaly se tu, absorbujíce teplo z magmatu, a pak, po průchodu bludištěm podzemních mořských jeskyní opět prorazily ústím podvodní jeskyně na povrch planety. Tato cirkulace teplých proudů bránila tvorbě ledové masy na částech pevniny poblíž pólu.

To poslední „smítko“, které by mohlo časem vést k převrácení litosféry, tak bylo neustále „odplavováno“ do víru vnitřního Arktického moře. Vody oceánu se vrhaly k severnímu pólu v podobě čtyř širokých proudů, takže kontinent připomínal křížem rozdělený kruh. Arktida tak znázorňovala ideální strukturu pro omezení tvorby ledových mas v polární oblasti planety. Umístění velké jámy přesně v místě planetární osy poskytuje maximální stabilitu vsávajícího víru. Přerušovaný široký prstenec okolní souše zabraňoval ucpání prostoru nad propadlinou velkými masami ledu. Čtyři symetrické průlivy poskytovaly rovnoměrný ohřev polární oblasti ze všech stran světa. V dobách rozkvětu Arktidy se litosféra nemohla převrhnout. Světová povodeň se odkládala na neurčito.

Toto období planetárního klidu bylo zachyceno v dávné legendě o Titánovi držícím nebe. Koneckonců z pohledu pozorovatele na Zemi posunutí litosféry vypadá jako „převrácení nebeské klenby.“ Jenom „nebeskou klenbu“ nedržel Atlant ale Hyperborea. 
Mnoho tisíc let Arktida vládla nad celým praantickým světem. A z těch vzdálených časů zůstaly znaky císařské důstojnosti: jablko a žezlo – koule, která symbolizuje planetu, a žezlo symbolizující její osu. To byl Zlatý věk, kdy Země vzkvétala pod vládou Polární civilizace.

Nicméně časy se změnily. Vypukla válka mezi Hyperboreou a její kolonií – Atlantidou. Výsledek tohoto střetu byl smutný: vzpurný ostrov se potopil na dno moře a kontinent Arktida obdržel tak vážné škody, že „polární vír“ přestal fungovat.” Ale vír nezmizel úplně. Trychtýř pracuje, jinak by proudy, jak vidíme, do Arktidy netekly, nebyly by tu nasávány.

pokračovanie

zdroje:

http://sibved.livejournal.com/227497.html

http://april-journal.com/rubriki/novaya-epokha/225-velikij-polyarnyj-vodovorot-prosypaetsya
http://skifhronic777.blogspot.ru/2014/01/blog-post_26.html
http://engineering-ru.livejournal.com/450939.html

překlady: Ladislav

(©)2017 myslenkyocemkoli.blogspot.com

zdroj

Posted in Atla-Ra | Pridaj komentár

Emil Páleš – Európa spoločne proti islamizácii

Emil Páleš

Námestie SNP, Bratislava, 6. februára 2016

Prihováram sa, ani nie tak proti islamu ako za to, aby bývalý kresťanský západ znovu našiel svoje dobré korene a mravnú silu. Skutočná cesta do budúcnosti vedie iba tadiaľ, kde sme za niečo; byť proti niečomu spojí ľudí vždy len dočasne a nakoniec prinesie viac zničeného než vytvoreného. Tento jemný rozdiel je podstatný.

Našim najväčším problémom je to, že nemáme pozitívnu víziu – žiadnu identitu, čo by nás spojila. Spoločný cieľ je ako imunita sociálneho organizmu, vďaka ktorej nepodlieha všemožným vonkajším vplyvom. Rím padol preto, lebo vnútorne zoslabol, a nie preto, že barbari zosilneli. Duchovne silné civilizácie dokážu absorbovať migrácie, pretože vedia, kým sú, a prisťahovalci k nim majú rešpekt. Tak sme my východoeurópania migrovali na západ s obdivom a vôľou osvojiť si mravy tej krajiny, čo nás láskavo prijala.

Za nežnej revolúcie sme boli len proti niečomu; a preto sme sa v priebehu jednej generácie ocitli v hospodárskej i novej myšlienkovej totalite. Rodí sa tu akási ľavicovo-liberálno-zeleno-ľudskoprávna totalita, ktorá z pseudo-humanitárnych hesiel urobila obušky na umlčiavanie múdrych ľudí. Takzvaní antifašisti sú dnes najväčšou príčinou radikalizácie a vzostupu neonacistických strán v Európe. Pretože nám v mene falošnej ľudskosti vnucujú nespravodlivosť, ktorá musí vyvolať hnev. Feministky ospravedlňujú znásilňovanie žien v Kolíne. Dženderoví aktivisti zakazujú kritizovať islam, kde za homosexualitu je trest smrti. Z týchto paradoxov začína byť zjavné aj obyčajnému človeku, že tu vôbec nejde o ochranu menšín. Menšiny sú len zneužívané ako proklamatívne obete, v mene ktorých si osvojujú moc tí, čo sa vydávajú za ich ochrancov.

Dvadsať rokov hovorím tejto strane: neklamte, nezamlčujte nepríjemné štatistiky o rôznych menšinách, lebo ľudia sa raz o to viac nahnevajú a dopadne to na hlavy týchto menšín paušálne, bez rozlišovania jednotlivcov. Teraz chcem povedať aj druhej strane: nezbierajme selektívne negatívne informácie na islam ani na nikoho iného, aby sme nepadli do druhého extrému. Hľadajme jednoducho pravdu a celú pravdu, lebo pravda je jediný liek.

Keby sme naozaj chceli pomáhať, za tie isté peniaze by sme zabezpečili desaťkrát viac utečencov priamo tam v najbližšej mierovej zóne. Namiesto usídľovania malej časti z nich v najdrahších štátoch Európy. Či ešte jednoduchšie, keby sme prestali nepriamo financovať a vyzbrojovať islamský terorizmus, vojna by tam ani nezačala. No keby sme ich  aj dočasne prijali do Európy pre pomoc v núdzi, z toho vôbec nijako nevyplýva, že tu majú zostať natrvalo a dostať občianstvo. Každá komunita má prirodzené právo prijať medzi seba len toho, koho chce, a nie každého, kto sa nanúti. Naši politici nekonajú zo súcitu – sledujú iné ciele. Riešia starnúcu demografiu Európanov, získavajú lacné pracovné sily, rozširujú si ľavicovú volebnú základňu. Pre svoje chvíľkové a polovičaté ciele sú ochotní obetovať aj to, čo naši dedovia budovali po generácie.

Západ sa pýši slobodami, ale sú falošné, pretože sú zbavené morálky. Slobodným sa človek stáva len skrze úsilie o dobro; a zlo je vždy otroctvom. Islamský východ obmedzuje slobody a nadraďuje im náboženskú morálku, ale falošnú – aká neprýšti zo slobody vnútorného poznania, ale je len mechanicky nanútená zvonku a často anachronická.

Našou úlohou je skĺbiť slobodu s mravnosťou. Pridajme my mravný rozmer k našim slobodám – a orient pridá slobody k svojej mravnosti. Kým budeme my pestovať jeden extrém, bude stále na inom mieste sveta vznikať protiklad, s ktorým budeme konfrontovaní. Také sú hlbšie zákonitosti dejín.

Západná civilizácia stojí v mnohom na vyššom stupni než ostatné a kto nesúhlasí, väčšinou klame, lebo ani on sám by nechcel žiť inde ako tu. 90% tvorivých géniov dnes citovaných všade na svete sú synmi západu.[1] No ani my nemáme všetko najlepšie a západ dnes opúšťa princípy, ktoré ho kedysi urobili veľkým. Islam, tak ako dnes definuje sám seba, nie je zlučiteľný so západným poňatím demokracie a ľudských práv. Je vlastne protiústavný. Islam totiž nie je len náboženstvo, ale aj právny systém. V islamskej civilizácii nedošlo k odluke cirkvi a štátu. Kde moslimovia získajú slovo, zavádzajú zákony, ktoré sa týkajú aj nemoslimov. Preto to nie je ich súkromná vec, ale týka sa to nás. No islam sa tiež vyvíja a sú v ňom výhonky reformácie. Tie podporíme najlepšie tým, že prekonáme vlastné slabosti. Dobrý západ sa musí spojiť s dobrým východom a musia prevziať iniciatívu. Namiesto toho sa zlo západu aj východu tajne spriahli a diktujú tempo dejín. A nevadí im, že vystupujú súčasne pod protichodnými nálepkami radikálneho islamu aj ľudských práv.

Nedajme sa viac mýliť nálepkami a viďme čistú morálnu esenciu vecí. Koho tu vedie aký duch? Kto tu klame, vyhýba sa dialógu a zabraňuje náprave? A kto naopak? Až si začneme ctiť pravé hodnoty, podporíme a vyzdvihneme medzi sebou osobnosti podľa charakteru a nie podľa osobných výhod. Potom nás naši politickí predstavitelia nebudú zrádzať, ako sa to deje teraz.

Existuje zreteľná hranica medzi dobrom a zlom. Ale tá hranica nevedie presne po rozhraní medzi komunizmom a kapitalizmom, islamom a kresťanstvom, černochmi a belochmi, Semitmi a Indoeurópanmi. Hranica medzi dobrom a zlom vedie krížom cez dušu každého z nás. Nie som xenofób. Človek ušľachtilého zmýšľania je môj brat, a môže byť aj Arab, černoch alebo gej. Je v našej krajine vítaný. Ale kto plánuje žiť na úkor iných, rozvracať poriadok a mať výnimky zo spravodlivosti, nemá na ne nárok – a to ani keď je moslim, ani keď má inú farbu kože alebo iný džender! Ten nech sa vráti, odkiaľ prišiel. No ani biely kresťan, čo sa tu narodil nie je môj brat, ak je nízkeho zmýšľania. Aj im všetkým by som dal iba zelenú kartu ako v Spojených štátoch; nech sú rezidenti, inak so všetkými právami, okrem občianstva. Občianstvo by som nechal ako čestný pojem, len pre tých, čo majú posvätné úsilie zdokonaľovať sa a slúžiť niečomu viac, než len svojmu osobnému egoizmu. Logicky iba takí smú rozhodovať o štáte a zákonoch.

Čestní ľudia sú menšinou, ktorá trpí tým najväčším útlakom. Len si to skúste, požadovať vo svojom okolí  pravdivé a čestné jednanie! Prídete o zamestnanie, poženú vás na okraj spoločnosti, ak treba našijú vám aj falošný súdny proces alebo vás zabijú. Nikto tu nie je prenasledovaný za svoju náboženskú príslušnosť, farbu pleti alebo džender tak tvrdo, ako čestný človek! A túto kategóriu ľudskoprávni humanisti nevidia? Všetky kategórie vidia, okrem mravných. Starajme sa o toto – Najvyššie – a všetky veci, nielen islamizácia, sa začnú usporiadavať samé od seba. V spravodlivej spoločnosti budeme mať čas a peniaze na naše vlastné deti a odovzdáme im kultúru, akú sami budeme chcieť.

[1] Charles Murray: Human Accomplishment: The Pursuit of Excellence in the Arts and Sciences, 800BC to 1500. HarperCollins, 2003. 668 s.

http://www.sophia.sk/media/popularne-clanky/europa-spolocne-proti-islamizacii

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Neuveriteľné, ale doba temna stále trvá!

Čím viac sa človek zaoberá históriou, tým viac si uvedomuje, ako sa až neuveriteľným spôsobom opakuje. A opakuje sa preto, lebo ľudia zostávajú vnútorne stále takými istými. To, čo vykazuje zmenu sú iba vonkajšie reálie, vonkajšie kulisy a kostýmy. Ale podstata je stále rovnaká. Súčasné dianie je možno trochu kultivovanejšie, jemnejšie a nie až tak prvoplánové, ale rozhodne také isté. O stredoveku sa zvykne hovoriť, ako o dobe temna. Pozrime sa však teraz na jednu z temných udalostí temného stredoveku, ktorá je mimoriadne zaujímavá tým, že je vo svojej podstate plne analogickou s najsúčasnejším a najaktuálnejším dianím.


Jedná sa o násilné rozpustenie rádu templárov okolo roku 1300. Išlo o rád, združujúci v sebe stav duchovný so stavom rytierskym. Jeho členovia žili ako mnísi, ale boli zároveň bojovníkmi, pretože ich poslanie spočívalo v ochrane pútnikov, smerujúcich k Spasiteľovmu hrobu. Išlo o rád veľmi ctený a vážený. Každý vyšší európsky šľachtický rod si považoval za česť vstup jedného zo svojich potomkov do rádu. Samozrejme, že k prírastku nových členov dochádzalo s imaním a darmi, zodpovedajúcimi ich spoločenskému postaveniu, na základe čoho sa rád templárov stal jedným z najbohatších a najmocnejších rádov v Európe. Vlastnil mnoho hradov a veľké materiálne bohatstvo, ktoré ešte rozširoval svojimi obchodmi.

A práve bohatstvo sa mu stalo jeho skazou. Preň sa totiž stal tŕňom v oku francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Ten sa rozhodol privlastniť si ho a naplniť ním svoju prázdnu štátnu pokladnicu. A tak začalo zo strany Filipa IV. bezohľadné a rafinované prenasledovanie rádu templárov, pričom práve v tomto jeho jednaní môžeme nájsť onú spomínanú, neuveriteľnú paralelu s našou súčasnosťou, kedy sa zlodej, usilujúci sa o privlastnenie si majetkov druhého prostredníctvom jeho likvidácie pokrytecky a nehanebne stavia do úlohy ochrancu práva. V prípade Filipa IV. do úlohy ochrancu pravej a čistej kresťanskej viery.

Jeho prvým rafinovaným krokom bolo prijatie tézy, že ako kresťanský kráľ má povinnosť hájiť čistotu kresťanstva. A okamžite sa aj razantne chopil jeho obhajoby, pretože kráľovými poskokmi dosadení falošní svedkovia obvinili príslušníkov rádu templárov z tých najneuveriteľnejších zvrhlostí, ktoré vraj potajme praktizujú. Krivé obvinenia zámerne rozšírili medzi pospolitý ľud, aby bola verejná mienka na strane kráľa, keď sa začne s vyšetrovaním. No a vyšetrovania z podozrenia kacírstva sa chopil hlavný francúzsky inkvizítor, čomu samozrejme plne zodpovedali i metódy výsluchov. Po mnoho týždňovom neľudskom mučení sa nakoniec “kacíri” priznali ku všetkým svojim zvrhlostiam, len aby od seba odvrátili ďalšie týranie. Nakoniec došlo k ich upáleniu a zhabaniu ich movitého i nemovitého majetku.

A tak sa stalo, ako už toľkokrát v histórii, že zlodej a vrah, sám seba vyhlasujúci za ochrancu najušľachtilejších princípov dosiahol manipuláciou práva a verejnej mienky to, že nevinné obete boli označené za zvrhlé kreatúry a tak s nimi bolo i podľa “práva” naložené, zatiaľ čo skutočné zvrhlé kreatúry boli pasované za ochrancov dobra, spravodlivosti a práva.

Tento základný model sa zopakoval v dlhej histórii ľudstva nespočetne krát a v najrozmanitejších obmenách. A žiaľ, opakuje sa aj v dnešnej dobe, iba v inej forme a v novom šate, pričom podstata je stále taká istá.

Žiaľ, väčšina ľudí je tak povrchná a slepá, že nie sú schopní vybadať ten istý rukopis. A to ani vtedy, ak ich niekto na to priamo upozorní. Jednoducho tomu neveria a považujú to za fikciu. Aj dnes tu totiž máme určitú elitu najbohatších a najmocnejších, ktorí si chcú privlastniť celý svet a absolútne ho ovládnuť. Elitu, ktorá sama seba stavia do pozície ochrancu najušľachtilejších ideálov. Ochrancu ľudských práv, slobody a demokracie. V ich mene má morálne právo zlikvidovať a vojenský zdevastovať v preventívnych úderoch celé národy.

V skutočnosti žijeme v realite akéhosi sprisahania najbohatších a najmocnejších proti zvyšku sveta, pretože presne tak, ako bolo hlavným zámerom Filipa IV. Pekného iba získanie majetkov a bohatstva, tak je aj dnes jediným zámerom elity úsilie o peniaze, majetky a moc. A ako Filip IV. nedbal na hrozné utrpenie, ktoré podstúpili ním neprávom obvinení v mučiarňach inkvizície, tak sa i dnes nehľadí na utrpenie státisícov, postihnutých nepokojmi, vojnami, či zámerne vyvolávanými prevratmi prostredníctvom takzvaných farebných revolúcií.

A ak náhodou neexistujú nijaké reálne dôvody k rozpútaniu želaného rozvratu, násilia, vraždenia a agresie, treba si ich jednoducho vymyslieť! Tak, ako chemické zbrane v Iraku. Alebo trebárs za pomoci svojich spojencov uskutočniť útok pod falošnou vlajkou, akým bol nedávny chemický útok v Sýrii a vyprovokovať napätie a reakcie, aké prispievajú k neustálemu vyhrocovaniu konfliktu. Rozhodujúci je iba hmotný prospech, rozširovanie moci a geopolitické záujmy elity najmocnejších nášho sveta, pričom verejná mienka je modernými médiami cielene spracovávaná podobne, ako za čias Filipa IV. tak, aby podporovala záujmy elity a aby stavala do zlého svetla všetkých, ktorí sa odvažujú vzdorovať bezcharakternej arogancii moci.

A masy, povrchné, nemysliace a konzumné sebou nechávajú nedôstojne manipulovať, považujúc zločincov a vrahov za dobrodincov. A ich obete, na ktorých prírodné a materiálne bohatstvo sa ulakomili za nepriateľov len preto, že sa oprávnene snažia hájiť to svoje. Lož a pokrytectvo súčasnej doby sú obrovské. Pod médiami cielene vytváranou humanistickou ilúziou sa však v skutočnosti skrýva to isté zlo, tá istá chamtivá túžba po peniazoch, majetkoch, územiach a moci, idúca za svojim cieľom aj cez mŕtvoly, aká tu bola pred stáročiami.

Žiaľ, iba zlomok ľudí je schopných prehliadnuť lož a zmanipulovanú skutočnosť, zatiaľ čo väčšina tomu podlieha. A podlieha tomu preto, lebo sami vo väčšine prípadov podliehajú najrozličnejším necnostiam. Podliehajú nečestnosti, egoizmu, chamtivosti, bezohľadnosti, hmotárstvu, konzumu, povrchnosti a mnohému inému, čo im v zakalení ich duševného zraku znemožňuje rozpoznať manipuláciu reality, vytvorenú na objednávku mocných.

Ľudia žijú v matrixe fiktívnej reality a mnohí po celý svoj život nepochopia, ako sú v nej uväznení. Mnohí zase vedome, alebo nevedome spolupracujú na fungovaní a udržiavaní tohto systému, na základe čoho sa majú celkom dobre. A preto cez prizmu vlastného egoizmu nevidia dôvody, prečo by boli veci treba meniť. Je to však všetko život v omyle! Je to tupá existencia na úrovni stáda oviec, hnaných presne tam, kam si žiada elita. A ak bude treba, aj na smrť! Aj do novej veľkej vojny! A ľudia to nevnímajú, pretože temné bremeno vlastných necností im znemožňuje prehliadnuť realitu manipulácie, v ktorej sa nachádzajú.

Aktívne sa vzopnúť tomuto zlu je však možné jedine vtedy, ak sa dokážme vzopnúť zlu v sebe samých. Ak jednoducho vezmeme vietor z plachiet Zlu, ktorému slúžia elity nášho sveta tým, že sa sami staneme lepšími. Že sa staneme spravodlivejšími, čistejšími a ušľachtilejšími! Že sa staneme nesebeckými a ochotnými pomáhať, pretože jedine svojim vlastným príklonom k dobru oslabíme princíp Zla. V konečnom dôsledku tu totiž máme len zápas síl Zla so silami Dobra. A momentálne víťazia tie, ktoré väčšina ľudí živí a podporuje! To jest, sily Zla, podporované zlými a negatívnymi vlastnosťami miliónov. Elity a prostredníctvom nich Zlo, v súčasnosti vládnuce svetu má teda svoju moc iba preto, lebo mu k nej my sami napomáhame. Ak sa však prikloníme vo svojich myšlienkach i vo svojom jednaní k dobru, okamžite tým zmeníme strategické rozloženie síl medzi pólom Zla a pólom Dobra. Okamžite tým oslabíme Zlo a posilníme Dobro.

Postavme sa teda za Dobro! Ale nie tak, aby sa nepovedalo, ale skutočne! Prostredníctvom svojho čistého myslenia a spravodlivého jednania! Prostredníctvom osobného rozvinutia všetkých ušľachtilých a vznešených cností! Buď to dokážeme a pričiníme sa tým k víťazstvu Dobra, alebo nás naopak úplne všetkých zhltne Zlo, pretože sme mu podliehali.

Potom však neplačme, že sme sa stali obeťami nejakej bezohľadnej svetovej elity, ktorá na zemi rozpúta zničujúce sily Zla trebárs prostredníctvom jadrovej vojny. My sami budeme spolu vinní, pretože svojim príklonom ku Zlu a svojimi necnosťami sme tomu dali potrebný mandát.

M.Š

http://kusvetlu.blog.cz/1705/neuveritelne-ale-doba-temna-stale-trva

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Eckhart Tolle-Skoncujte s falešnou představou času

Zbavte se falešné představy času. Čas a mysl jsou neoddělitelné. Odstraňte ze své mysli čas a čas se zastaví, pokud jej nebudete chtít použít. Ztotožňovat se s myslí znamená být uvězněn v čase, žít téměř neustále ve vzpomínkách nebo očekávání. To vede k neustálému přemýšlení o minulosti nebo budoucnosti a k neochotě přijímat přítomný okamžik.

Toto nutkání vzniká, protože minulost vám dává totožnost a budoucnost vám slibuje spásu. Obojí je klamné. Čím víc jste soustředěni na čas, minulost a budoucnost, tím méně si uvědomujete přítomný okamžik, který je tím nejcennějším, co existuje.

Proč je přítomný okamžik to nejcennější?

Především proto, že nic jiného neexistuje. Věčná přítomnost je prostor, v němž se odehrává celý váš život. Je to jediný neměnný faktor. Život je tady a teď. Ještě nikdy jste nežili jinde než v přítomném okamžiku. A nikdy jinde žít nebudete.

Přítomný okamžik je to jediné, co vás může dostat za hranice mysli.

Je to vaše jediná vstupní brána do věčné a beztvaré sféry Bytí. Už jste někdy něco dělali nebo cítili mimo přítomný okamžik? A myslíte, že to je možné? Myslíte, že je možné, aby se něco stalo mimo přítomný okamžik? Odpověď je jasná. Nebo snad ne?

Nikdy se nic nestalo v minulosti, všechno se stalo v přítomném okamžiku. Nikdy se nic nestane v budoucnosti, všechno se stane v přítomném okamžiku. Tuto podstatu nelze pochopit myslí. Jakmile to pochopíte, dojde k zásadní změně vědomí. Dojde k posunu od mysli k Bytí, od času k přítomnosti.  Všechno je najednou živé, všechno vyzařuje energii, všechno vyzařuje Bytí.

zdroj

 

Posted in Eckhart Tolle | Jeden komentár

Európska identita – výzvy a úlohy

Emil Páleš

Česká konferencia, Kutná hora, 21. novembra 2015

V starodávnej orfickej poéme sa Zeus pýta bohyne Noci: ako má usporiadať svet tak, aby všetko bolo jedno a zároveň časti boli odlišné? A noc mu odpovedá: ukuj zlatú reťaz z éteru, čo mocným putom zviaže všetky veci. Jednotu pri zachovaní rôznosti si súdobá Európa vytýčila za svoj cieľ. Rozdelená a spustošená nacionalizmami po dvoch svetových vojnách hľadala mier a integráciu. Ale čo zjednocuje Európu? Čo je tá Diova zlatá reťaz?

Zakreslime si na časovú os rôznych „otcov Európy“, ako Karol Veľký alebo Karol V., ktorý pred 500 rokmi neúnavne cestoval a vyzýval k zjednoteniu zoči-voči tureckej hrozbe. Sú to obdobia Zachariela, archanjela jupiterskej sféry. Zachariel je géniom Európy. Indoeurópania sa sformovali niekde vo vnútrozemí východnej Európy v úcte k hromovládnemu bohu spravodlivosti. Odtiaľ sa neskôr rozšírili aj do Ázie. Indoeurópske slová pre človeka, muža majú spoločný koreň so slovom myslieť. Európan je ten, ktorý myslí.

Najprv diagnóza: čím trpí Európa? Je ako telo, ktoré sa rozkladá, pretože mu uletela duša a nič ho viac nedrží pohromade. Ľavá ruka nevie, čo robí pravá; každý si robí svoje a neslúži ničom stálemu ani ničomu spoločnému. Prijali sme zákony na ochranu schengenských hraníc. Ale kto ich plní, tomu už o pár rokov hrozia, že ho vylúčia z únie. A o pár ďalších mesiacov už tí čo hrozili, sami stavajú ploty a teraz rokujú aj o mini-Schengene, aby nebol voľný pohyb napríklad ani medzi Čechami a Nemeckom.

Z dejín sme si vzali poučenie zvané tolerancia, aby sme neprenasledovali inakosť len pre inakosť. Dnes máme armádu rýchlokurzových, polointeligentných aktivistov, ktorí bojujú nielen za rovnoprávnosť, ale aj za pozitívnu diskrimináciu akejkoľvek inakosti. Propagovanie inakosti len pre inakosť sa stalo náhradou za chýbajúce náboženstvo. Noví misionári planú proti inovercom už celkom iracionálnym a sebazničujúcim zápalom. Keďže im ide o vlastnú sebarealizáciu viac než o celkové dobro, nevšimli si, že horlia za veci, ktoré sa navzájom vylučujú. Človek musí byť buď islamofób alebo homofób alebo upierať práva ženám či náboženským menšinám. Kde islam určuje právo, tam je žena podriadená mužovi a nemá rovnaké práva pred súdom. Homosexualita a voľná láska sú trestné. Nie je tam ani náboženská sloboda: štát určuje, akého ste náboženstva. Za odpadlíctvo a propagáciu iného náboženstva je väzenie alebo smrť. Musíte si preto vybrať: ak nechcete obmedzovať  ženy, gayov, kresťanov – tak ste proti islamu. Nie len proti radikálnej menšine, ale proti právnemu systému moslimskej obce ako celku.

Inakejší (a drzejší) majú nárok obmedzovať práva väčšiny – ale tí normálni a pôvodní obyvatelia Európy pomaly nesmú povedať ani pravdu. Európa má byť založená na slobode slova a racionálnej diskusii – ale európske súdy už odsúdili ľudí za to, že urazili islam a podnecovali islamofóbiu – citovaním Koránu! Napríklad súra 9, 5: „Zabíjajte neveriacich, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte a chystajte proti nim všemožné nástrahy!“ Ak som to citoval v nesúhlasnom tóne, urazil som islam (podľa niektorých európskych súdov) a to v Európe nesmiem, pretože sme humánni voči menšinám. Rozumiete… Je to úplná strata mentálnej integrity aj integrity konania.

Aj Starý zákon je plný zločinov – podľa súčasného práva – a máme ho za svätú knihu. Patriarchovia vyvražďujú celé národy, čo uctievajú nesprávnych bohov; kameňujú ženy pre neveru a hádžu svoje dcéry do ohňa ako obetu. Ale kresťanstvo k tomu pridalo Nový zákon a ďalej prešlo vývojom počas reformácie a osvietenstva. Moslimov je 1 miliarda 600 miliónov. Ak to nemá byť fatálna zrážka civilizácií, islam sa musí reformovať. Kedy sa islam bude chcieť reformovať? Až sa západ rozpomenie na svoje vlastné pravé korene a hodnoty a vstúpi si do svedomia. Sme bezbožníci, ktorí sa prestali klaňať čomukoľvek vyššiemu ako je konzumná spotreba. Dobrý západ sa musí prebrať, podať si ruky s dobrým východom a spolu sa vysporiadajú každý so svojím vlastným zlom. Džihád treba poňať mysticky, ako v súfizme, ako svätý boj s našimi vlastnými démonmi. Kresťania, moslimovia, hinduisti, konfuciáni by  v ňom stáli proti spoločnému nepriateľovi, ktorý by zjednotil celé ľudstvo.

Irán bol plný ľudí, čo nás obdivovali a túžili sa pozápadniť. Sami sme sa im znechutili svojou skrivodlivou, násilnou chamtivosťou a postrčili sme ich naspäť do náručia fundamentalizmu.  Pokryteckí západní demokrati sú neviditeľným prameňom fundamentalizmu v oriente. Toto sú skryté zákonitosti dejín: jednostranné a z celku vytrhnuté princípy tajne živia a splodia svoj vlastný protiklad.

Terorizmus vzrástol desaťnásobne, odkedy sme mu vyhlásili vojnu. Pseudo-humanisti spôsobili humanitárnu krízu. A ľavicoví antifašisti sú dnes najväčšou príčinou radikalizácie a vzostupu neonacizmu v Európe. Vnucujú nám totiž pseudo-toleranciu aj za cenu nespravodlivosti, čo musí vyvolať odpor. V Litve, Rumunsku, Bulharsku je priemerný plat 350 eur. Preň musíte každý deň pracovať a z neho si musíte zaplatiť bývanie, zdravotnú starostlivosť a živobytie pre seba aj pre svoje deti. Utečenec má tých 350 eur len ako vreckové popri tom, že dostane zadarmo byt, lekára, právnika, telefón a iné sociálne vymoženosti a jeho deti dostanú po 200 eur každé zvlášť! Sú to facky pre pocit súnáležitosti a solidarity. Sme vraj v Európe, kde sa národnostne nediskriminuje, ale každý Nemec má za rovnakú prácu v tej istej firme trojnásobne vyšší plat než Slovák.

Za tie isté peniaze, ktoré nás stojí utečenec v drahom Švédsku či Nemecku, môžeme zabezpečiť desiatich všetkým potrebným priamo tam v najbližšej mierovej zóne. Z rovnakého rozpočtu sme mohli zabezpečiť nie milión prisťahovalcov, ale všetkých desať miliónov vnútorných vysídlencov tam doma. A nemuseli sa topiť na loďkách v Stredozemnom mori. Z toho je zrejmé, že vôbec nejde o humanitárnu pomoc, ale o iné ciele.

Medzi iným o riešenie demografickej otázky. Európa starne, vymiera. Za pol storočia by v Nemecku ubudlo 20 miliónov obyvateľov a žili by tam starci. Tu sociológovia tvrdia, že jediným riešením je migrácia. Takých sociológov by som prepustil z akadémie vied. Isteže, oni dajú do poriadku demografický strom – mladých ľudí bude dosť: Nigérijčanov, Pakistancov a pod. Ako keby išlo len o fyzické kusy dobytka. A čo bude s kultúrou? To, čo už vydobyli a drahou krvou zaplatili naši starí otcovia, z veľkej časti zanikne. Lebo kultúra sa odovzdáva hlavne v rodine. Na jednom zaškolení nestvoríte nového človeka, ale trvá to generácie. Je to celkom tak ako v starom Ríme. Rimania žili z provincií, v dostatku zleniveli a stratili cnosti, nechcelo sa im už ani mať deti. Zoslabli, vymreli a nahradili ich barbari. Tí pravdaže tvrdili, že sú Rimania, ale trvalo tisíc rokov, než sa kultúra vrátila na pôvodnú úroveň.

Vymieranie súvisí s konzumnou mentalitou. Človek prestáva mať vzťah ku všetkému okrem teraz a tu a svojej fyzickej osobe. Necíti sa spojený s kultúrnym dedičstvom ani s budúcnosťou svojej vlasti, s ničím, čo bolo pred ním, ani čo bude po ňom, ani čo je nad ním. Stále znova nás to vráti do srdca problému: Európa je duchovne prázdna. Nemá víziu.

Pre jednotlivca i národy platí hlavný zákon: prameňom integrujúcich síl je cieľ, ktorý nás presahuje a leží v budúcnosti. Bez zmysluplného cieľa sa rozpadá psychika jednotlivca aj civilizačné spoločenstvá. Naopak v jeho prítomnosti zanikajú žabomyšie škriepky nižšieho rádu. Zakladateľ logoterapie, Viktor Frankel vyjadril tento zákon tak skvele, ako nikto iný. Archanjel Michael ho v koncentračnom tábore zasvätil do svojich tajomstiev. Spoločenstvá držia pohromade spoločnými ideálmi a ak nevedia poňať žiadne pozitívne, tak aspoň spoločným nepriateľom.

Pred dvadsiatimi rokmi som napísal, že „Európu môže v najvyššom zmysle zjednotiť len nejaký vznešený, ušľachtilý duchovný cieľ; komerčný egoizmus ju môže zjednotiť nanajvýš v takom zmysle, v akom sa spriahajú banditi“. Totiž iba na chvíľu, kým je to výhodné – ale nie v kríze, keď treba spoločne prekonávať prekážky. Predpovedal som, že únia bude zneužitá, pretože v jej srdci zíva duchovné prázdno. Namiesto duchovného srdca máme pár prázdnych hesiel, s ktorými sa šermuje oportunisticky do vreciek úzkej skupiny zbohatlíkov.

Vedomie o nás samých, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, voláme identitou. Tieto identity sa kedysi nazývali anjelskými kniežatami, duchmi národov; skrze vzťah k nim národy povstávajú a opäť sa rozplývajú do ničoty. Identita je spojená s najhlbšou, najzákladnejšou formou moci. Najvyššiu moc má ten, kto najviac ovplyvňuje diskurz formovania identity. Kde má Európa hľadať svoju indentitu? Čo ju drží pohromade? Identita korení v minulosti, ale nemôže byť daná iba minulosťou, lebo by sa nevyvíjala. Musíme ju čerpať aj z budúcnosti, z cieľov a ideálov. Európa mala mať teraz svoje obdobie. Mohla vyžarovať spravodlivosť do celého sveta. Európania by boli našli riešenie pre Blízky východ a iné regióny, pretože Američania odlišným kultúram proste nerozumejú a správajú sa v nich ako slon v porceláne. Namiesto toho zlyhávame a budeme riešiť len sami seba.

Diovou zlatou reťazou je spravodlivosť, pravdivý poriadok vecí. Spravodlivosť a mier sú súrodenci. Ale nemyslite si, že viete, čo je spravodlivosť. Kto by si to myslel, tomu odporúčam prednášky profesora etiky Michaela Sandela. Jeho kurz o spravodlivosti je jedným z najnavštevovanejších na Harvarde. Uňho pochopíte, aké je to nesmierne zložité. Spravodlivosť nie je jednoduchá rovnosť. Nedá sa odvodiť ani od zásluh, lebo sme dostali nerovnaké vlohy a šance. Na spravodlivosť nie je algoritmus, je to živá bytosť, ku ktorej sa treba modliť tu a teraz stále odznova. Spravodlivé je to, čo najviac prispieva k trvalo udržateľnému rozvoju jednotlivca aj spoločenstva ako celku, čo robí človeka lepším. Spravodlivosť nie je bez vzťahu k nejakým hodnotám, bez ujasnenia si, čo je dobro. Tak nejako si to predstavoval aj Aristoteles. 250 rokov, od Voltaira sme v mene tolerancie vyprázdňovali náš právny systém od obsahu, aby bol čím viac hodnotovo neutrálny. Teraz už nastal chaos a treba otočiť kormidlo.

Kto si zaslúži azyl? Pôvodne azyl bol stĺpmi vyznačený okruh v blízkosti chrámu, kam sa mohol utiecť ohrozený človek, či už vinný alebo nie. Utiekal sa tam pod krídla duchovnej autority, ktorú prosil o ochranu. Tá autorita mu uložila pokánie a určila spôsob nápravy pre všetkých zapletených do problému. Ničivý kolobeh oko za oko, zub za zub sa tak presmeroval cez odpustenie do konštruktívnych úloh a do premeny charakterov. Núdza je príležitosť, ktorú nám dáva Boh, aby medzi tým, kto naozaj prosí a tým, kto sa dobrovoľne zmiluje, vznikala vďaka, láska a naviazali sa nové priateľstvá. To sa nedeje ak niekto drzo žiada a druhý je k dávaniu donútený. Takých „azylantov“, čo iba požadujú, nie sú ochotní si v ubytovni ani postlať posteľ (a musia to za nich robiť nemecké študentky), treba poslať späť odkiaľ prišli. Všetci zo starej generácie, ako náš kňaz Anton Srholec, mali normálny zdravý rozum: dostaneš pomoc, ale prestaneš piť a urobíš, čo ti poviem. Neexistujú práva bez povinností.

Politický azyl patrí tomu, kto sa postavil zločinnému režimu. Ani naši, čo mali za komunizmu červenú knižku, ale pri prvej príležitosti zostali v Nemecku, nemali žiaden nárok na azyl – mali ich vyhostiť späť domov, do komunizmu, ktorý tu podporovali. To nie sú azylanti, ale humanitárni a ešte viac ekonomickí utečenci. Všetko je postavené na hlavu. Svoje ženy, deti a starých rodičov, ktorých tam nechali – tých mali poslať do bezpečia. A oni mali zostať doma, brániť vlasť. Za rozvrat v akejkoľvek krajine môže na prvom mieste vždy povaha a správanie domácich, ktorí tam žijú. Až na druhom mieste za to môžu cudzie mocnosti, ktoré tam zasahujú nešikovne a s nečistými úmyslami. Desiatky miliónov mužov sa nevedia postaviť desiatkam tisícov fanatikov, keď majú aj technickú a finančnú podporu západu? To my tam máme poslať našich mužov, aby zomierali v pozemnej operácii, zatiaľ čo oni sa bezpečne usalašia u nás v bytoch, kde nemecký magistrát už nepredĺži nájom vlastným občanom. Keď mohli Kurdi (ktorí sú Indoeurópania) zostaviť milície a bránia svoju pôdu, mohli aj sýrski Arabi.

Azyl ďalej vôbec nesúvisí s občianstvom, lebo jedno a druhé má celkom iné dôvody. Za občana Vás môže a nemusí prijať komunita, ak sa jej páčite a zdieľate jej hodnoty. Je to česť, nesúvisí to s tým, či potrebujete pomoc. V Amerike to riešia zelenými kartami: ste tam, ale nemáte občianske práva voliť a spoluurčovať smerovanie štátu. V Európe len Švajčiari od prisťahovalcov niečo požadujú a zisťujú, kto to vlastne je. Ale tí práve nie sú v únii, asi preto si zachovali zvyšky zdravého rozumu. Nemci si pozmenili zákon, že azyl automaticky prechádza v občianstvo. To je získavanie nových občanov a nie dočasná pomoc, po ktorej by mal nasledovať návrat domov, keď núdza pominie.

Dejiny už videli veľa migrácií. A duchovne silné kultúry ich dokázali absorbovať. Lenže Európa je duchovne slabá. Cudzinci už neprichádzajú s rešpektom a snahou začleniť sa. Dívajú sa na hostiteľa s pohŕdaním. Moslimovia vytvárajú uprostred Európy štáty v štáte, kde už neplatí súdna ani výkonná štátna moc, ale islamské zvykové právo. Policajt tam dostane výprask a pať okoloidúcich dosvedčí, že všetko bolo inak. Nad tými zónami sme stratili kontrolu, nepatria viac do Európy.

V adolescencii si každý človek hľadá svoju identitu. Zdravo utvorená identita nie je externá, hotová a prevzatá zvonka. Je výsledkom vnútorných procesov, zápasu o skĺbenie srdca s rozumom a praxou, ktorý vedie k presvedčeniu. Taká identita organicky vyrastajúca zo živých koreňov je trvalá aj flexibilná, a vie nájsť aj spôsob spolužitia s inými identitami. Externé, mŕtve identity sú rigídne, neschopné vývoja, zrážajú sa navzájom a zároveň ich možno kedykoľvek vymeniť.

Európa by zdravým spôsobom mala nájsť svoju identitu. Inde som všelico povedal o podmienkach tohoto procesu, u jednotlivca aj pre kultúru kolektívneho dialógu tak, aby výsledkom mohli byť istoty mravného poznania.

Čo symbolizuje vlajka Európy? Je to modrý plášť Kráľovnej nebies a jej diadém z dvanástich hviezd. Tvorcovia tejto vlajky mali na mysli dvanástu kapitolu Jánovho zjavenia: ženu odetú slnkom, mesiac pod jej nohami a hviezdy okolo hlavy. Len kvôli  Turkom (aby neodmietli kresťanský symbol v Rade Európy) sa povedalo, že modré pozadie je obloha a hviezdy predstavujú zakladajúce štáty únie.

Stredovekej Európe kresťanstvo dávalo zjednocujúce hodnoty. Dnes musíme znova objaviť hodnoty, ktoré nás dokážu zjednotiť naprieč národnosťami, náboženstvami a sociálnymi vrstvami. Na to potrebujeme pestovať a uznávať existenciu duchovného poznania, poznanie v nehmotnej oblasti. Na upevnenie európskej identity nestačí rozvešať modré vlajočky a nevedieť, čo znamenajú. Musíme hľadať Sofiu, celistvú Múdrosť, milovať ju, ctiť si ju a slúžiť jej. Identity v dejinách vznikajú tým, že pojmeme lásku k niečomu vyššiemu, než sme my sami, skrze lásku sa tušené zjasní do poznania a to spečatíme činom, obeťou. Z toho, čo sme obetovali, povstáva duch spoločenstva, ktorý ho zväzuje dohromady.

zdroj

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Blahobyt a nesprávne hodnoty ako cesta k sebazničeniu

Naši predkovia odnepamäti ani neuvažovali, či chcú mať rodinu a deti, a nehľadali spôsoby, ako sa vyhnúť počatiu, a to bez ohľadu na materiálne zabezpečenie. Bola to súčasť ich prirodzenosti. Nehľadali možnosti, ako si čo najdlhšie užiť život a až následne, ako akúsi zábavku či pridanú hodnotu, priviesť na svet jednu či dve “hračky” vo veku, keď už často sami trpia nejakou formou opotrebovania. Tak je to doposiaľ u zdravých národov, u ortodoxných židov či moslimov.

V tomto zmysle je pohľad na postkresťanskú Európu žalostný. Je to priama ukážka nesprávneho nastavenia hodnôt a teda cesta k sebazáhube. Zároveň je to však dôkaz, že primnoho ľudí vyberá nesprávny obraz života z ponuky hodnôt, teda volí si eutanáziu vlastného rodu či etnika. Neospravedlňuje ho ani to, že na ten koniec nedovidí.

Teodor Križka

zdroj

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár

Zlato sa skúša ohňom, láska prekážkami a šťastie večnosťou

Rozhovor so sofiológom Emilom Pálešom

 Čo je šťastie?

Šťastie nie je potešenie. Cítime, ako sa významovo líšia. Potešenie je niečo prechodné, povrchné. Šťastie je niečo hlboké, trvalé. Šťastie sa nedá oddeliť od pravých hodnôt.

Ako rozoznáme pravé hodnoty?

V tom je smrť najlepším radcom. Predstavte si, že smrť je bytosť, anjel, ktorý je už teraz pri nás a na konci odhrnie závoj. Anjel smrti nám podá pohár čistej pravdy. Predstavte si, že máte už len pár dní života. Ako sa zmenia vaše hodnoty? Ak sa nezmenia, ste svätica. Väčšine ľudí sa zmenia podstatne. Stačí ak ochorejú a ovanú ich krídla smrti. Odrazu pocítia, čo bolo v živote naozaj podstatné a ľutujú premárnený čas. Hlboko v nás je vrstva vedomia, ktorá sa díva na veci z hľadiska večnosti a z hľadiska celku. Pri pomyslení, ako raz opúšťame tento svet, nás musí naplniť hlboký pokoj. Smrť je korunou života. Podľa toho poznáme, že žijeme dobre. Koho smrť zaskočí, kto na ňu nie je pripravený – ten nežil dobre.

Cisterciáni sa zdravili slovami memento mori, čo v latinčine znamená pamätaj na smrť. Keď som prednášal na univerzite v Olomouci, zadal som študentom práve takúto semestrálnu prácu: aby si teraz, v mladosti predstavili, že stoja na konci svojho života. A zamysleli sa, aké činy a vlastnosti povedú k tomu, že ich na konci naplní buď pokoj alebo ľútosť.

Čo je teda naozaj dôležité, aby sme boli šťastní?

Položte si takúto otázku: neboli ľudia v dobe kamennej šťastní? Tak čo je neoddeliteľne spojené so šťastím? Technika to nie je. Ani peniaze. Inak by Afričania nepáchali najmenej samovrážd. Viac než s čímkoľvek vonkajším je šťastie zviazané s našimi vnútornými vlastnosťami: s charakterom, sebaovládaním, cnosťou. Mravná výchova by efektívnejšie prispela k „hrubému domácemu šťastiunež zvyšovanie životnej úrovne.

A vieme o tom povedať niečo s istotou odborníkov, psychológov?

Áno, existuje jedna dlhodobá harvardská štúdia, pri ktorej sa sto rokov sledujú životy ľudí, od narodenia až do smrti. To je dôležité, pretože veci sa dajú zhodnotiť až keď dozrejú do plodov, až keď sa osudové kruhy toho, čo zasievame, uzavrú. Túto štúdiu si veľmi cením. Vyplynulo z nej, že najdôležitejším faktorom ovplyvňujúcim dĺžku ľudského života nie je ani dedičnosť, ani priaznivý začiatok života v dobre postavenej rodine, ani vzdelanie ba ani dobrá strava. Najdôležitejším bol šťastný vzťah. Vzťahy sú to, čo nás môže urobiť najšťastnejším alebo najnešťastnejším, napriek všetkému ostatnému.

V súčasnosti ale vzťahy prakticky zanikajú. Narušujú sa aj najbližšie vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi. O širšej rodine, pocite súnáležitosti s obcou a vlasťou už ani nehovoriac. Kam to povedie?

 

Aj to už vieme, kam. Ak sa pozrieme na hodnotové mapy zo svetového prieskumu hodnôt, tak vidíme, že celý svet sa hodnotovo posúva smerom tam, kde je Švédsko. Teda k sekulárnym, individualistickým hodnotám. Všetci smerujeme do Švédska – teda k smutnej osamelosti. Budeme sami piť, ako Švédi.

Švédsko si pred štyridsiatimi rokmi vytýčilo program, podľa ktorého šťastiu jednotlivca nesmelo stáť v ceste naozaj nič, ani vzťahy. Bohatý štát finančne zabezpečil slobodné matky, aby sa nemuseli naťahovať s mužmi; deti, aby mohli byť bez rodičov; dôchodcov, aby boli nezávislí od svojich detí. Aby indivíduum bolo celkom slobodné. Sociálny štát nahradil vzťahy, avšak len technicky, hmotným zabezpečením. Duševný rozmer vzťahov nahradiť nedokázal. Dnes väčšinu švédskych domácností tvorí jeden človek sám v byte. Ženy sa samooplodňujú injekčnými striekačkami. A stále väčší počet ľudí umiera tak, že ich smrť si nikto nevšimne. Nemajú vôbec nikoho, kto by im zavolal – ani po rokoch – a žiješ ešte? Štát musel založiť inštitúciu, ktorá rieši ich mŕtve telá a pozostalosť.

To je ako horor, nejaké sci-fi. Čo máme teda urobiť?

Musíme si kľaknúť na kolená pred Sofiou, celistvou Múdrosťou. Musíme si ju začať znova ctiť, poznávať a milovať ju. Správame sa ako spoločnosť námesačných, čo sa potácajú od jedného extrémneho bludu k druhému.

  • Komunisti nám vnucovali kolektív na úkor slobody jednotlivca.
  • Amerikanizmus vedie zas k atomizácii indivídua a zániku vzťahov.

Odvšadiaľ znie heslo: Sebarealizuj sa! Choď za svojím šťastím! No čím viac sa sebecky ženieme za šťastím, tým viac sa nám vzďaľuje. V Amerike sa za jedno desaťročie zdvojnásobil počet ľudí berúcich antidepresíva. Šťastena je  totiž priveľmi vznešená dáma, na akú sa nedá lúskať prstom. Nedá sa vyrobiť, vynútiť ani kúpiť. Ona navštívi toho, koho sama chce. Šťastie vzniká tak, že sa niekomu alebo niečomu darujeme a pritom zabudneme na seba.  Milovanej osobe, deťom, zmysluplnej práci, vlasti. Šťastie si môžeme dať len navzájom vo vzťahoch. Vďaka a úcta druhých dávajú našim životom zmysel.

Predmetom vašej práce a záujmu je sofiológia. Dalo by sa povedať, že je to veda o šťastí? Dokázala by namiešať elixír šťastia?

Človek má tri schopnosti, ktoré sú prameňmi poznania: rozum, zmysly a intuíciu. Sofiológia sa ich snaží organicky skĺbiť. Je to nad-disciplína, ktorá zjednocuje vedy, umenia a náboženstvo. Špeciálne vedy dnes už zhromaždili obrovské množstvo poznatkov. Dokážu nám však povedať veľmi málo o centrálnych otázkach života: čo je skutočné dobro? Čo dáva životu zmysel? Ako byť šťastný? Deti sa nič neučia o umení žiť. Môžete mať desať akademických titulov – a bezradne sa prizerať rozpadu vlastného manželstva. Navyše odborných autorít je veľa. Mám počúvať kňaza, ekonóma či vedca? A ktorého vedca, keď si protirečia? Kňaza ktorého náboženstva? Konečným rozhodcom svojho života zostáva človek sám, ako laik. Potrebuje zvláštny druh múdrosti, ako v tom všetkom rozoznať to podstatné. Umenie žiť z duchaprítomnosti.

Pokladám za šťastie, že som Vás stretla. Dali ste mi odpovede na mnohé otázky o živote, ktoré som si práve kládla. Ako ste Vy prišli k svojej práci, tiež šťastím?

Tak to je ďalší význam slova šťastie, ako šťastnej náhody. Je známe, že významní tvorcovia sa často už v detstve zaoberali či boli oslovení témou, ktorá sa v zrelom veku u nich premenila na objav. Malý Mendelejev napríklad vážil prvky v sklárni svojho otca – a neskôr zoradil chemické prvky do tabuľky podľa atómovej váhy. Aj u mňa to bolo tak, že sa muselo zísť mnohé, aby som nakoniec mohol dať odpoveď na takú komplexnú hádanku, ako je pôvod a význam náuky o anjeloch. Na akadémii a na vysokej škole som sa venoval kognitívnej vede, čo už je taký predstupeň sofiológie. Pretože je vysoko transdisciplinárna: skúma ľudskú myseľ a spája psychológiu, lingvistiku, robotiku, neurovedu, filozofiu i kultúrnu antropológiu.

No tieto šťastné náhody v našich životoch nie sú náhody. Pri spätnom pohľade na ľudskú biografiu sa ukáže, že sú vedené akoby zmysluplným, inteligentným zámerom. Tá inteligencia, ktorá pozná cieľ nášho života a vnáša poriadok do jeho náhodných udalostí, sa po starom volala „strážny anjel“.

Vediete Školu angelológie. O čom je a čo sa v nej žiak naučí?

Pozostáva zo siedmich trojdňových víkendov. Každý je venovaný jednému z archanjelov. Robíme ju na zámku v Topoľčiankach alebo v Mojmírovciach. Je to také dobrodružstvo poznania. Pýtame sa: o čom rozprávala stará náuka o anjeloch? Kto sú Michael, Rafael, Gabriel? Zodpovedá im niečo reálne? Skúmame psychický vývoj jednotlivca, kultúrne epochy a evolúciu prírody. Odkrývame v nich opakujúce sa vzorce a rytmy. Archetypy, pravzory a ich zákony. Zisťujeme, že išlo o starú formu poznania, ktorá vtajila múdrosť o človeku a živote do obrazov božstiev, anjelov a démonov. Siedmi archanjeli sú ako sedem elementárnych duševných síl, ktorých súhrou vzniká všetko ostatné. Niečo ako abeceda v lingvistike alebo tabuľka prvkov v chémii. Premosťujeme pritom starú múdrosť s najnovšou vedou a hľadáme ich aplikáciu v živote. Myslím, že žiaci sprvu ani nevedia povedať, čo sa tam naučili. Ale nakoniec sa na všetko dívajú iným okom, ktoré predtým nemali.

Ďakujem za rozhovor.

 „Šťastena navštívi toho, koho sama chce. Šťastie príde, ak sa niekomu alebo niečomu darujeme a pritom zabudneme na seba.“ 

zdroj

 

Posted in Filozofia života | Pridaj komentár