Až do 80. rokov 20.storočia sa predpokladalo, že Staroslovania na našom území mali svoje posvätné miesta, tie však boli doložené len nepriamo listinnými zmienkami, prírodnými okolnosťami či zvyškami materiálnej kultúry, hlavne hlinených črepov, ktoré mohli, ale nemuseli slúžiť obradným účelom. Žiadna svätyňa, ako bola zvykom u vedľajších slovanských kmeňov sa nenašla. Opomeniem teraz posledné nálezy na Morave v Znojme, Mikulčiciach, Starom Měste, Pohansku, Starej Kouřimi a Hradsku a zameriam sa na Slovensko.
Knieža Pribina síce dal vysvätiť prvý kostol pre svoju manželku už v roku 828, ale on, ani jeho družina sa pokrstiť nedali, urobil to až z donútenia o 9 rokov neskôr, ale dá sa povedať, že bol vyznávačom viery predkov po celý svoj život. Kde teda boli chrámy na poctu našim Bohom? Na slovenskom území boli v panteóne na najvyšších miestach Perún, Veles, Svarog, Svarožič, Stribog, Mokoš, Morena, a nižšie božstvá Chors, Simargl, Diva… Ale kde ich uctievali? Len tak, pri studničke, v posvätných hájoch a na skalách, na poli? Áno, aj tam, ale určite mali aj svoje vybudované svätyne.
Jedna z nich sa našla na okraji obce Most pri Bratislave. V 80. rokoch minulého storočia tam bola veľká a hlboká jama po vyťaženom štrku a na jej dno postupne sypali smeti, čo sa až nápadne podobá na osud Perúnovej modly nad obcou Seňa či nájdenia meča staroslovanského veľmoža v štrkovisku v Krásnej nad Hornádom, ktorý tam bol určite vhodený ako obeta. Nad smetiskom, v stene jamy sa rysovali tmavé fľaky – výplne dávnovekých zahĺbených objektov, ktoré si náhodou všimla archeologička Etela Studeníková.. Počas záchránneho výskumu sa zistilo, že ide o stopy dovtedy neznámeho slovanského sídliska. Preskúmaných bolo 14 objektov, šlo o štandartné jamy amorfného tvaru s lavórovito klesajúcimi stenami, ktorým archeológovia obvykle prisudzujú funkciu hospodárskych alebo technických objektov.Okrem jedného..
Prekvapenie priniesol práve ten jeden. Nachádzal sa zhruba v strednej časti preskúmanej plochy. Tvarom pripomínal výsek z kružnice, ktorú vytvoril žľab dlhý vyše 27 m a široký v strede maximálne 2,8 m. Šírka žľabu však kolísala, smerom ku obom koncom sa žľab zužoval. Tento štvrťkruh bol otvorený smerom na východ , a bol hlboký 20-50 cm. Po obvode sa nachádzali nepravidelne rozložené kolové jamy. Štyri kolové jamy v severnej časti tvorili obdĺžnik, v ktorom ležalo ohnisko vyplnené popolom a uhlíkmi. Pri ohnisku sa našiel roh tura, posvätného staroslovanského zvieraťa. Severne od ohniska sa rozprestierali prepálené amorfné plochy a viacero lokálnych sivých vrstvičiek, zrejme pozostatky malých krátkodobých ohnísk. V zásype objektu sa našli črepiny a zvieracie kosti. A to je všetko, čo z vôbec prvej známej staroslovanskej svätyne na Slovensku ostalo.
Nájdené črepy ukázali, že kultový objekt pochádza z druhej polovice 8. storočia až začiatku 9. storočia, teda tesne pred, alebo počas Pribinovho vládnutia. Presnému datovaniu nepomohli ani tak početné slovanské črepy s klasickou vlnovkou, ktoré sa vyrábali dlhé obdobie a líšili sa len tvarom a kvalitou, ale niekoľko zlomkov z nomádskych hlinených zvoncovitých pokrievok., slúžiace na varenie, ktoré boli používané oveľa kratšie obdobie. Pre určenie účelu tohto zaujímavého objektu poslúžil samotný pôdorysný tvar. Žľab, vyhĺbený do kruhového sedimentu je známy už z niekoľkých staroslovanských svätýň na Morave a v Čechách, napr. V Uherskom Hradišti-Sadoch či v Mikulčiciach. Kultový význam pripisujú archeológovia aj priam mamutiemu objektu v Starej Kouřimi. Tento rozmermi a významom mimoriadny nález predstavovala 4 m hlboká a až 130 m dlhá, mierne zaoblená priekopa, oddeľujúca malé pohrebisko pri jazierku od osídlenej plochy rannostredovekého hradiska. Jeho zložitý urbanizmus dokazuje, že svet živých a mŕtvych musel byť u našich predkov oddelený. Podobné kultové stavby so štvrťkruhovou priekopou a ohniskami medzi svetom mŕtvych a živých nachádzame po celom území ovládanom Slovanmi, napríklad vo Feldbergu v SRN či Ilijeve na Ukrajine, v Poľsku a inde. Zaujímavý je aj fakt, že všetky horeuvedené svätyne fungovali v 8. storočí a ich zánik je datovaný do polovice 9. storočia. Z rôznych prameňov a mytológie vieme, že pozemské a nadpozemské bytie podľa predstáv Slovanov oddeľovala práve voda. Studničky, stojaté vody a rieky boli považované za miesta možného vstupu do ríše mŕtvych.
V 8. storočí bol Žitný ostrov neúrodný kraj plný močiarov, slepých a bočných ramien Dunaja, ktoré sa po jarných a jesenných záplavách stále menili. Preto sa nemožno diviť, že archeológovia nepoznajú z toho regiónu žiadne trvalé sídlisko, aspoň čo sa týka ranného stredoveku. Ojedinelé nachádzané stopy pobytu Slovanov poukazujú skôr na dočasný pobyt rybárov, lovcov a pod. Práve s takýmto prostredím sa však spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, v ktorom bolo možné oslavovať bohov.
Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta. Ani konkrétnu polohu, kde postavili svätyňu, si zrejme nevybrali náhodou.
O pôvodnom vzhľade staroslovanského kultového miesta vypovedajú aj na prvý pohľad nevýrazné kolové jamy, ktoré lemovali vonkajšiu a vnútornú stranu okraja. Kolové jamy sa nachádzajú v pároch. Tento fakt až nápadne upozorňuje na nález zo slovanské sídliska na lokalite Fischerinsel pri Neubrandenburgu v Nemecku (niektorými bádateľmi považovaný za stratenú Retru). Tu sa našla drevená soška slovanského božstva s dvoma hlavami a dvoma spojenými telami, teda akési dvojbožstvo. Dvojtelé a dvojhlavé idoly majú základ v iránskom a manichejskom dualistickom poňatí náboženstva a Slovania ho dôsledne dodržiavali a rozvetvili, napríklad verili, že človek je spoločným dielom Boha a Satana už v pokresťančenom ponímaní. Predpokladá sa, že povôdní bohovia-stvoritelia boli Perún a Veles, či Rod a Chors. Duchovný svet mali rozdelený na dva sféry, nebeskú a podnebeskú na jednej strane a pozemskú a podsvetie na strane druhej. Slovanskí bohovia mali viac tvárí, prinajmenšom tú dobrú a zlú. Teda kolové jamy v pároch mohli byť po idoloch bohov blížencov spájajúcimi živých s mŕtvymi.
Oveľa väčšiu istotu v interpretácii ponúka štvorica kolových jám v južnej časti svätyne. Ich rozloženie a vzájomná poloha prezrádza, že tu bezpochyby stála ľahšia drevená strieška. Podobné stopy boli zistené v Uherskom Hradišti-Sadoch. Vzhľadom na umiestnenie kultového objektu v areáli pohrebiska mohla slúžiť ako miesto na uloženie pozostatkov ľudského tela „na márach“. V Moste sa však žiadne hroby nenašli, teda logicky musíme zvoliť inú interpretáciu. Odpoveď na otázku funkcie striešky ponúka nález ohniska v jeho vnútri. Ide o veľké, silne do červena prepálené ohnisko. Takúto stopu necháva len dlhodobo horiaci silný oheň. Strieška teda slúžila na ochranu „večného ohňa“ pred dažďom. To pripomína oheň udržiavaný v starom Ríme vestálkami – za jeho vyhasnutie hrozila vestálke smrť. „Večné ohne“ z dubového dreva sú známe aj u polabských a východných Slovanov, ktoré sú spájané hlavne na východe s kultom boha Perúna. Ako palivo bol používaný dub, ktorý bol zasvätený práve Perúnovi. Preto neprekvapuje, že z uhlíkov spomenutého ohniska palinológ Eduard Krippel zistil, že ide práve o Quercus,teda dub – posvätný strom Slovanov.
Od Semohradska po územie bieloruských a polabských Slovanov sa uctievali dubové háje aj jednotlivé stromy, toto uctievané je dobre známe aj z nášho územia v posvätnom háji „Sto stromov“ pod Košicami, „Perúnov háj“ pri Úbreži a inde, či uctievanie posvätného starého duba pri Bardejove. Miesta posvätných hájov možte nájsť vo svojom okolí sledujúc miestne názvy s koreňom slova Mera-Mira, Merica-Mirica, Meren, Meryňa, prípadne Hrešeň-Hrišna a pod. Z Balkánu sú doložené náboženské obrady pod dubmi ešte zo stredoveku. Pozornosť si zaslúži aj ďalší detail. Tesne pri kolových jamkách na západnom okraji žľabu sa našla zvieracia lebka tura. Býčie rohy zdobili halové svätyne polabských Slovanov a zrejme podobnú funkciu plnila lebka aj v tomto prípade. Pravdepodobne bola umiestnená v strede čelnej steny spomenutej drevenej striešky. Kým južná časť svätyne bola podľa všetkého oficiálnym priestorom, teda miestom, kde sa odohrávali kultové obrady spájané s celým rodom alebo kmeňom za účasti žreca, a zrejme len v čase výročných sviatkov, severná časť bola pravdepodobne vyhradená súkromným obradom. Usudzovať sa tak dá podľa toho, že v tejto polovici sa nenašlo nijaké väčšie ohnisko alebo stopy stavby, ale len väčšie množstvo menších, podľa sfarbenia zeme krátkodobých ohnísk. Tu zrejme obetovali Perúnovi jednotlivé rodiny alebo jednotlivci.
Arkona – rekonštrukcia -obrázok
Kto sa však modlil v mostskej svätyni a kde žili rody, ktorých príslušníci sa sem chodili modliť a obetovať? To napovedajú črepy. Okrem juhozápadného Slovenska, kde nachádzame podobnú keramiku na sídliskách z 8.-9.storočia, sem prichádzajú aj obyvatelia osád ležiacich južne od Dunaja. Vzhľadom na fragmenty nomádskych zvonovitých pokrievok nemuselo ísť len o Slovanov, tieto pokrievky však mohli používať rôzne etniká.´Pôdorysná dispozícia objektu naznačuje, že obrady tu sa odohrávali pod holým nebom. To bolo typické pre Slovanov strednej Európy, na rozdiel od napr. polabských Slovanov, ktorí stavali halové svätyne.
Gross Raden – rekonštrukcia
V Moste bol žrecovi pravdepodobne určený priestor pod strieškou. Možno práve on bol zodpovedný za to, aby plamene „večného ohňa“ nikdy nevyhasli. Kedže medzi nálezmi z Mostu pri Bratislave chýbajú predmety z polovice 9.storočia, v tomto období zrejme svätyňa zanikla. Buď sa tak stalo po zmene kmeňových vzťahov a veriaci sa chodili klaňať Perúnovi na iné tajuplné miesto, alebo kultové miesto zaniklo nástupom kresťanstva. Absencia mladších nálezov z celého regiónu naznačuje, že Slovania sa k miestu, kde stála staroslovanská svätyňa, už nevrátili a kultové miesto prekryli lužné lesy Žitného ostrova.
Pramene:
Vladimír Turčan- Prvá staroslovanská svätyňa na Slovensku, História 5/2003
Naďa Profantová, Martin Profant – Encyklopedie slovanských bohů a mýtů, Libri Praha 2004Ondrej R. Halaga – Počiatky Košíc a zrod metropoly
Vlk Ohnivý Drak
http://www.svatohaj.sk/mostpriblave.html
Atlara's Blog 