Uctievanie stromov u Slovanov a starých Európanov

Uctievanie stromov v slovanskej duchovnej kultúre

Život stromu je mnohokrát dlhší než ľudský, preto je človeku strom zosobnením života, trvalosti, neustálej obnovy. Na celom svete sa ku stromom viazali rôzne predstavy, ktoré motivovali prejavy kultovej úcty a početné obrady. V mýtoch, rozprávkach a baladách európskych národov sa vyskytujú motívy o strome ako toteme, o strome ako symbole plodnosti, o premene ľudí na stromy. Stromy boli považované za sídla démonov a duší zomrelých, mohutné aj za sídla božstiev.  Strom je zakorenený hlboko v zemi, vyrastá do sveta pridávaním letokruhov, ktoré ukazujú jeho vek. Symbolizuje tri svety :

  • korene svet podzemia,
  • kmeň a konáre sú vo svete pozemskom
  • a koruna speje až k svetu nebeskému.

Stromy u starých Slovanov

Stromy mali v úcte už naši slovanskí predkovia. Verili, že v nich sídlia duše zomretých, zároveň v nich, akoby večne živých a rodiacich, videli prejav večného života. Pretože strom žije omnoho dlhšie než človek, je mu zosobnením života, trvalosti a neustálej obnovy. Úmyselné poškodenie či vyťatie stromov sa jednoznačne odsudzovalo. Verilo sa, že kto vytne zdravý strom, do roka zomrie. Mohutnému stromu sa pripisovali určité vlastnosti. Jedným z najzvrastlejších stromov dožívajúcich sa veku mnoho sto rokov je dub, preto ho Slovania zasvätili hromovládnemu bohu Perúnovi. Je symbolom sily, rastie pomaly, ale dosahuje úctyhodného veku. Tento stromový velikán má vraj dvojakú dušu.

Lipa bola posvätným stromom všetkých Slovanov, zasvätili ju bohyni Lade. Ján Kollár ju povýšil na symbol slovanskej vzájomnosti. Naši predkovia pod košatými korunami líp obetovali svojim pohanským bohom, schádzali sa tu k veselým slávnostiam i k vážnym zhromaždeniam.

Buk bol vhodným stromom, pod ktorým sa bolo možné schovať pred búrkou. Jeho vetvičky chránili ľudí pred hadím uštipnutím. Rástol v rozsiahlych bučinách. Tvrdé bukové drevo sa oddávna využívalo ako palivo, vyrábal sa z neho nábytok a mnoho ďalších užitočných vecí.  Vo veľkej vážnosti bol aj brest, ktorý mal vraj magickú moc. Vysádzal sa ako hraničný strom na poliach a na rozhraniach susedných katastrov. Ľudia si cenili drevo hrabu, lebo bolo jedno z najtvrdších a najvýhrevnejších. Robili sa z neho palice, násady, obuvnícke kopytá a bijáky k cepom. Bolo po ňom pomenovaných mnoho miest a osád.  Svojmu najvyššiemu bohu Perúnovi zasvätili Slovania i liesku. Oriešky mali čarovnú moc učiniť človeka nezraniteľným. Dokázali tiež uhasiť oheň, odvrátiť búrku a zastaviť strelu v lete.

Veľkej vážnosti sa dostalo aj breze, ktorá u našich predkov bola veľmi váženou drevinou. Viažu sa s ňou prastaré zvyky “májenia”. Na Turíce sa brezové prúty zastrkávali za okná domov na ochranu proti čarodejniciam. Ochranno-magickú funkciu mal hloh, posvätený venček z neho chránil obydlie pred bleskom a báli sa ho všetky čarodejnice. Z brezy sa zhotovovali metly a pradávno ju kvôli výhrevnosti využívali hutníci pri tavení kovov a rúd.

Vŕba bola uctievaná pre svoju neobyčajnú životaschopnosť. Robili sa z nej veľkonočné korbáče. Podľa ľudovej viery bola stromom, na ktorý sa preniesla nemoc. Mimoriadnu ochrannú moc mali kvitnúce ratolestibahniatka, ktoré sa nosili na kvetnú nedeľu posvätiť do kostola.

Na pozemkoch našich predkov rástli aj ovocné stromy, najčastejšie slivky, rôzne odrody jabloní, hrušiek, čerešní a orechov. Plody jablone symbolizovali plodnosť. V obyčajovej tradícii bola spájaná s rajským stromom. Tento sa v cirkevnej terminológii nazýva arbor vitae a je symbolom pádu prvého človeka a jeho vyhnania z raja. Hruška chránila pred bleskom a používala sa v mágii. Tvrdé hruškové drevo sa dobre leští, preto ho opracovávali rezbári a stolári. Plody čerešne platili za symbol lásky a drevo bolo veľmi vhodné pre výrobu kuchynského náradia. Vyschnutý orech veštil smrť gazdu, ktorý si mal nechať z neho zhotoviť truhlu, pretože v truhle z iného dreva by nemal po smrti pokoj.

Jazykoveda ostrome

Slovo strom pôvodne znamenalo to, čo ‘strmí do výšky’, po poľsky strom znamená ‘zráz’, nachádzame ho iba v slovenčine, češtine a hornolužickej srbčine štom, iné slovanské jazyky zostali pri pôvodnom názve drevo, ktoré oddávna značilo aj látku (drevo) aj pôvodcu (strom).

Stromu hovoria drevo východní a južní Slovania (rus. a ukr. dérevo, bielorus. dzéreva, slovin. drevo, srb. a chorv. drvo) a Poliaci drzewo. Staroslov. drěvo ‘drevo, strom’, je staré indoeurópske slovo, ktoré nachádzame aj v anglickom slove tree ‘strom’, walesky derwen ‘dub’, staroindicky dāru- ‘drevo’.

Všetky tieto slová majú základ v indoeurópskom koreni *dr(e)u- ‘drevo, strom’. S drevom a stromom súvisí aj zdravie, zdravý pôvodne znamenalo ‘z dobrého dreva’. Napokon to dokladá aj naše prirovnanie zdravý ako buk. Slová označujúce les a stromy mali vždy veľkú silu a preto sa dávali i ako osobné ochranné mená: Strom, Stromata, Háj.

Dub – kráľ stromov

Najposvätnějším stromom Slovanov, rovnako ako všetkých Indoevropanov, bol dub zasvätený hromovládnému Perunovi (viď. litovské Perkunas = dub), imponujúci svojou silou, mohutnosťou a tvrdosťou dreva. Dub lat. Quercus (staroslovansky dob prip. dab) sa zvyčajne prekládá ako „tmavý“; ale podľa Alexandra Brücknera, poľského jazykovedca, znamenalo slovo dub pôvodne strom. Svätý dub bol napr. uctievaný na ostrove sv. Juraja na Dnepre (Chortice) a Rusi mu obetovali kohúty, sliepky, chlieb, mäso a zarážali do neho šípy. V Rusku je dosvedčená úcta k dubu ešte v 14. stor.; v Dnepre a na dolnom toku Desny boli najdené dva staré dubové kmene. Do kmeňa z Desny (mimochodom bol vysoký 22 m) boli vrazené diviačie kly, v dubovom kmeni z Dnepra boli železné šípy. Je možné, že sa na dno rieky dostali pričinením kresťanov, ktorí po svätné stromy podobne ako modly rituálne likvidovali vrhnutím do rieky. V Poľsku bol uctievaný Święty Dąb u Čenstochovej. Posvätný dub stál aj v Štetíne, blízko svätyne. Nemeckí mních Herbord (cca 12.stor) o ňom píše:

 „dub košatý a pod ním prameň prekrásny, ktorý prostý ľud za sídlo božstva považoval a vo veľkej úcte mal. Keď biskup (Ota z Bamberka) zboril chrámy a chcel dub zoťať, ľud ho prosil aby to nerobil, sľubujúc, že už nikdy viac ho nebude uctievať, že ho potrebuje len k spríjemneniu… “.

Veľmi početné sú doklady z folklóru, v Bulharsku sa roľníci modlili pod dubom o dážď, na Balkáne v osadách bez kostola sa konali dokonca církevné obrady pod dubom, ktorému sa prinášali zvieracie obete – baran, vôl a pod., nesporne ako pozostatok starých pohanských zvykov. V Srbsku a Macedónsku sa zachoval obrad odohrávajúci sa pod hlavným dubom v dedine, ktorý bol zasvätený zrejme Perunovi a neznámemu chtonickému (podsvetnému) božstvu. Obetoval sa baran, v Macedónsku býk. Pod obetným stolom ležia halúzky „do ktorých perun nebije“.

Kult posvätných stromov u iných európskych národov

V ľudových slávnostiach po celej Európe zaujímajú významné miesto obyčaje spojené s kultom stromov. Na Vianoce si pod ne dávame darčeky, na jar či na začiatku leta alebo v deň letného slnovratu bolo, a v mnohých častiach nášho kontinentu stále je, zvykom ísť do lesa, vyrúbať strom, priniesť ho do dediny a tam ho za všeobecnej veselosti postaviť. Inde sa v lese narežú konáre a ovenčí sa nimi každý dom. Zmyslom týchto obyčajov je priniesť do dediny a do každého domu požehnanie, ktoré môže udeliť duch stromu. V náboženských dejinách indoeurópskych národov hralo uctievanie stromov vždy veľkú úlohu. Je to celkom prirodzené. Na úsvite dejín bola totiž Európa pokrytá nesmiernymi panenskými pralesmi. Až do prvého storočia pred Kristom sa na východ od rieky Rýn do obrovskej diaľky rozkladal Hercýnsky les. Podobne na tom bolo i územie západnej Európy, ale i dnes takmer holé územia Anglicka či údolia Pádu.

Skúmaním teutónskych výrazov pre chrám dospeli etnológovia k záveru, že u starých Germánov boli najstaršími svätyňami pravdepodobne panenské lesy. Zachovali sa početné dôkazy, že kult stromov existoval vo všetkých veľkých kmeňoch dávnovekej Európy i ostatných častí sveta. Keltskí druidovia uctievali dub, u Germánov boli všeobecne rozšírené posvätné háje, kde bola zakázaná akákoľvek manipulácia so stromami. Aký skutočný bol tento kult, dokazuje krutý trest, ktorý starogermánske zákony ukladali tým, čo sa odvážili strhnúť kôru zo živého stromu. Vinníkovi sa mal vyrezať pupok a pribiť na poškodený strom a potom vinníka naháňali okolo stromu tak dlho, kým sa všetky jeho črevá neomotali okolo kmeňa.

Početné dôkazy o všeobecnom uctievaní stromov máme tiež zo starého Grécka a Ríma. V srdci samotnej metropole ríše bol až do časov cisárstva uctievaný posvätný Romulov figovník. Stačilo, aby začal usychať, a v meste to vyvolalo veľké obavy. V ugrofínskych kmeňoch sa posvätný kult uctieval v ohradených hájoch. Jeho ústredným bodom bol posvätný strom, popri ktorom všetko ostatné strácalo význam. Pred ním sa zhromažďovali uctievači a kňaz tam odriekaval svoje modlitby, pri jeho koreňoch sa prinášala obeta a konáre slúžili ako kazateľnica.

Kritický pohľad na človeka dávnoveku i dnešnej doby

Už viac krát v tomto článku bolo spomínané, že naši predkovia verili, že i stromy majú dušu, a preto je nutné s nimi aj tak zaobchádzať. Stromy boli pre nich živé bytosti. Netreba si však našich predkov príliš idealizovať, ich úcta voči prírode pramenila z veľkej časti v ich strachu z nepoznaného. Nedá sa povedať, že by boli o mnoho viac uvedomelí. Nesmieme zabúdať na to, že ich úcta k stromom či prírode ako takej bola podmienené ich intelektom, náboženstvom a tiež tým, že boli vo veľmi úzkom kontakte s prírodným svetom. Človek žijúci v staroveku a rannom stredoveku bol len jedným z prírodných druhov, i keď už vtedy bola jeho prevaha nad inými živočíšnymi druhmi zreteľná. Napriek tomu, bol však ešte stále v prírode, nie mimo nej. V 16.stor. prišlo osvietenstvo, neskôr priemyselná revolúcia a ľudia si začali vytvárať svoj vlastný, umelý svet, vyčlenený z Prírody. Negatívnym následkom prudkého rozvoja vied, racionalizmu a materializmu bola okrem iného i strata úcty, bázne pred Prírodou – Matkou stvoriteľkou.

Z tej sa stala divoká nepriateľka, ktorú treba ovládnuť a využiť pre svoje potreby. Stromy boli degradované na zdroj suroviny. Aj dnešný človek si rád zájde na výlet do lesa, prejde okolo stromu, ktorému sa jeho dávni predkovia v úcte klaňali, no ani si ho nevšimne. Väčšina civilizovaných ľudí nedokáže vnímať stromy posvätným spôsobom. Odcudzili sme sa. Domnievam sa, že napriek tomu, že žijeme v dobe vedeckého a technického pokroku a že príroda už nie je pre nás tak mystický záhadná ako pre našich dávnych predkov je možné, ba dokonca potrebné vnímať ju posvätným sposobom. Veľa sa dnes hovorí o ochrane životného prostredia a neostáva len pri slovách, dôkazom sú ekologicky a enviromentálne orientované organizacie a združenia, ktoré robia mnoho záslužnej práce v teréne. Aj štátna legislatíva núti organizácie i jednotlivcov, aby mysleli a hlavne konali ekologicky a enviromentálne. Domnievam sa však, že vynútené ekológické cítenie je podobne nepostačujúce riešenie ako prebudenie národného sebavedomia povinným spievaním štátnej hymny na školách. Naozaj zásadným posunom, významným „ekologickým“ krokom bude obnovenie rodinného puta medzi človekom a prírodou. I keby na svete existovali milióny „zelených“ hnutí, ich dopad na ozdravenie našej staručkej a chorľavej matky zeme by nebol dostatočný. Skutočným riešením súčasnej situácie bude ak človek opäť začne považovať prírodu za svoju matku, ak sa sám opäť začlení do prírody, prestane s ňou nezmyselne súperiť a seba považovať za „vrchol evolúcie“. To by bolo prospešné nielen pre prírodu, ale aj pre dušu moderného človeka trpiaceho materiálnym dostatkom až prebytkom, antropocentrizmom a inými civilizačnými chorobami.

Budislav

Zdroj

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

4 Responses to Uctievanie stromov u Slovanov a starých Európanov

  1. Peter píše:

    Je lož a nepravda že Slovieni robili krvavé obete. Krvavé obete sú charakteristické pre židovské kmene a kult Dioníza….. Opakujem Slovania dávali ľudské obete – chápané ako produkty ľudských rúk nie obetovanie ľudí a zvierat. My Slovieni sme boli vedomeckou, prírodnou a vysoko duchovnou kultúrou ktorá ovládala a poznala prírodné zákonitosti, deje na zemy a vo vesmíre…Nie je pravdou že naše dejiny sa začali písať v období násilnej kristianizácie. Naše dejiny sú prastaré a možno to zistiť s každého aspektu našej rodnej kultúry a viery. Nie sú nijaké dôkazy že sme robili krvavé obete okrem tých “dôkazov” krestanských – temných.

  2. Peter píše:

    “Netreba si však našich predkov príliš idealizovať, ich úcta voči prírode pramenila z veľkej časti v ich strachu z nepoznaného.” Naši predkovia zanechali ústne podania, písomnosti ako u iných národov – je jednoznačne poznatelné pre toho kto sa o to zaujíma, že sme mali úctu ku všetkému živému – teda k celej hierarchii bytostí stvorených najvyššou podstatou. Mali sme podrobné vedomosti o prírodných zákonitostiach, vesmíre, princípoch fyzikálnych a celkovo o živote a smrti. To všetko nám zanechali naši predkovia-Bohovia-ktorí sú takisto ako my produktom jedinej podstaty. Boli sme mierumilovní, úctiví láskaví, tolerantní, no akonáhle nám násilím siahli cudzie kmene na naše slobody a prirodzenosť vedeli sme sa veľmi dobre brániť. Ked nás silou nik nevedel premôcť tak zákerne rozvrátili nás Slovienov a poštvali nás proti sebe uplatnujúc princípy ROZDELUJ A PANUJ! Je vari idealizovaním to čo píšem ked je to zrejmé z našej povahy, archeológie, zvykov, tradícií, symboliky, písomností?? Prečo uctievame viac žido-krestanskú kultúru, Rím, Grécko a našu slobodne bagatelizujeme? Máme na to dôvod? Ozaj nám v dobe temna zmazali rodovú pamäť vyvraždením našich predkov a prevýchovou našich detí v kláštoroch? Spametajte sa čo píšete nezmysly a tým len opakujete dávne cyrké-mocenské lži a polopravdy. Boli sme najrozvinutejšou kultúrou na Zemi spolu s inými, niet dôvodu nechápania základných vecí ohladom bytia, života, smrti a zákonitostí vesmírnych….

  3. Peter píše:

    O našej kultúre a dejinách jesto neúrekom dôkazov a kníh s odkazmi na zdroje. Je zbytočné snažiť sa spoznávať našu minulosť na základe písomností, ktoré napísali naši neprajníci, tam nemožno nájsť pravdu o nás Slovienoch a Slovenkách. Je mnoho rozporov medzi tým čo o nás napísali druhí a čo sa zistilo na základe archeologických nálezov, tradícií, písomností našich. Artefakty vrátane rúnového písma ktoré je často zamienané za germánske a iné (etruské sa nečíta..) hovoria jasne o našich tradíciách, obradoch, spôsobe života, viere, chápaniu sveta v mikro a makro princípoch. A runika nie je vonkoncom primitívny spôsob zápisu ako je to u latinky ktorá je odvodená práve z bukiev a prvopočiatočnej runiky.

  4. Peter píše:

    Treba čerpať z viacerých zdrojov a postupne si utvárať názor z pochopenia našich dejín nie prekrútenej hisTÓRIE a učebnicových poloprávd a zavádzaní. To čo prezentujú a ponúkajú napr dole uvedené stránky nie je nič nové – novodrevné – tzv. novoslovanské čo sa vyvinulo z idealizovania a prikrášlenia nášej pôvodnej kultúry, ale je to opakovanie toho čo sa zachovalo po našej bohatej minulosti a je vnútri každého Sloviena a nie je problém pochopiť skrz seba kým sme v skutočnosti boli. Boli smeláskaví, vedomí, mocní duchom aj telom mali sme najväčšiu dŕžavu po presídlení zo severnej pravlasti-Dárie.
    http://www.ved.sk/
    http://sarmatia.wordpress.com/2013/01/13/my-pohane/
    http://www.vedy.sk/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s