CUDZÍM UMOM ŽIVOT NESPOZNÁŠ

Hlavnou úlohou našej stránky je odovzdávať stratené poznanie našich Predkov, ktoré tu bolo ešte pred tisíc rokmi. Z tohto pohľadu nie je dôležité, čo píšu o nás iní, lebo návrat Kultúry našich Predkov – takej, aká naozaj je – nie je pre nikoho z nich žiaduci. Odporcov je veľa, jedni sú kategoricky proti z dôvodu svojho presvedčenia – či už kresťanského alebo zásadne protislovanského – iní si už stihli urobiť zo slovanstva vlastný business  a nehodlajú sa ho len tak vzdať. V mori rôznych odporcov je Svetlo Starej Viery osamote – ale naša Kultúra nikdy nestavala na množstve, vždy a zásadne iba na kvalite. A tak to je aj teraz.

pav_01Jedno je však isté, každý, kto už načrel do hĺbky védického poznania, pocítil závan Múdrosti Predkov. Zároveň sa však stal osamelcom – okolie Starú Múdrosť netoleruje. Jedno nás môže tešiť, ak niekomu vadí Pravda, určite to je preto, lebo to je Pravda. Veď aj toto je dôkaz jej existencie, lebo každý, kto energicky napáda Pravdu – v zmysle védického učenia – sa v skutočnosti snaží energicky presvedčiť svoje vlastné podvedomie. To totiž „žije“ vo Večnosti a Pravdu pozná. Preto ten, kto zúrivo presviedča iných o čomkoľvek, sa snaží v skutočnosti len presvedčovať sám seba. Nikdy nevstupujte do takýchto sporov, nemajú význam. Za socializmu sme neraz počuli frázu: „Boh neexistuje – treba proti nemu bojovať“. Múdry človek nebojuje proti veterným mlynom, veď načo plytvať energiu na boj s tým, čo aj tak neexistuje? Ale ak by sme chceli byť dôslední – prečo nikto nebojoval proti diablovi?

Napriek tomu existujú prípady, kedy je dobre mať argumenty na svoju obranu. Poznanie je sila, preto je vždy pozitívne. Pozrime sa teda na niektoré tvrdenia a východiská tých, ktorí bojujú proti Slovansko-Árijským Védam, Velesovej knihe a podobným zdrojom našej minulosti. Už len to, že proti ním bojujú nám dáva prvú informáciu – v zmysle už hore uvedeného a poznania podstaty fungovania ľudskej mysle.

Proti Starej Viere – čo nie je náboženstvo, kde nás mnohí, sami pre seba a „odborne“ zaraďujú – bojujú najčastejšie na základe „overených“ zdrojov. Nechávame bokom tých, ktorí bojujú proti Viere iba z povinnosti – lebo „pán farár povedali“. Ohradzujú sa argumentmi z Biblie, ktorú sami niky nečítali. Ale zvláštny je napríklad postoj „odborníkov“ z KOB – Koncepcie všeobecnej bezpečnosti. Tento systém poznatkov je inak veľmi hodnotný – určite stojí za to sa oboznámiť s ich materiálmi. Ale práve pri ich štúdiu neraz zistíte, akí sú niekedy nekoncepční. Napríklad jedna z osobností KOB-u, profesor Jefimov, má vynikajúce materiály týkajúce sa výkladu EGREGORU, ktoré stojí za to preštudovať. Ak je reč o egregore, nastupuje problematika vyšších, neviditeľných frekvencií, lebo tu sme už v kontakte aj s torznými poľami. A ak je už reč o frekvenciách, tak je jasné, že každá frekvencia nesie svoj informačný obsah. Iná frekvencia nesie iný informačný obsah. Nezaoberáme sa informačným šumom a metódami jeho filtrovania. Ale potom je zarážajúce, že zrazu „zadefinuje“ náboženstvo, ktoré nijako neoddeľuje od viery všeobecne.

A tu už nevzniká konflikt len s našim, védickým učením – ktoré on neuznáva – ale aj so spismi tibetských lámov. Nuž nespomenie ich, zavedie svoju definíciu a ovečky idú za ním… Iné slovo je inej frekvencie, a teda nijako nemôže ísť o tú istú entitu. A vôbec, používať ako pravdu právd latinské slovo nás neohúri – latinčina nie je najstarším jazykom ľudstva. Keď zas príde reč na zabíjanie zvierat, iba skonštatuje: „Svet je takto ustrojený“. Teda KOB vám odporúčame študovať – ale ak platí princíp kritickosti voči jednej množine informácií, tak pri implementovaní zákona matematickej indukcie platí aj pre ostatné. Máme Zdravomyslie Predkov, vieme si teda pomôcť. A príčina ich „prehmatov“ je štandardná – ani nepoznajú čo popierajú.

Západ dnes stojí na východiskách kresťanskej kultúry, čo nezahŕňa iba chodenie do kostola, ale celkovú koncepciu riadenia spoločnosti, systém moci, vlády, štátu. Všetko pochádza z „jednej dielne“. Tibeťania hovoria, že pravda je tak blízko, až ju nevidno. Ako začínalo svoju existenciu kresťanstvo? Nebolo v žiadnom prípade doménou filozofov, prírodovedcov a vôbec kultúrnej elity ani len antickej civilizácie. Presne naopak, svoju existenciu začínalo medzi spodinou vtedajšej spoločnosti – otrokmi, vyvrheľmi, zločincami, nevzdelanou masou. Odkiaľ by sa medzi nimi vzala vzdelanosť a kultúra? Len tak, cez noc? Veru trvalo veľmi dlho, kým ju nadobudli. Ale tento prístup nebol náhodný. Presne takéto bezduché masy – ktoré sa ľahko riadia – potrebovali, aby nimi zničili základy všetkého, čo bolo vo vtedajšom svete vybudované. A antický svet vôbec nebol svetom primitívov.

Naša Kultúra je védická, preto budeme vychádzať z tohto základu. Platí pravidlo „Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok“. Tento princíp bol prenesený aj do textu evanjelií – hoci neskôr boli značne upravené. Môžeme sa odvolať na známy Ježišov výrok o strome a ovocí. Kresťanská cirkev stojí dodnes na svojich pôvodných princípoch, zmenila len „image“. Môžeme povedať, že mimikrovala. Tieto princípy možno ľahko vybadať na jej postupoch v minulosti. Čo robili na jednom mieste, robili aj na inom. Akurát sa im niekde podarilo zahladiť stopy viac, inde menej. Napríklad španielski konqiskátori zničili každý jeden mayský kódex, ktorý sa im dostal do rúk. Presnejšie všetky mayské písomné pamiatky, ktoré sa im dostali do rúk. A tak z pomedzi mnohých tisícov mayských kníh, ktoré sa fanatickým kresťanom dostali do rúk, dnes spoznáme iba tri. Treba povedať, že ak by ostal iba jeden, aj to by bol dôkaz, že Mayovia mali vlastnú písomnú kultúru, tento fakt sa nedá odškriepiť. A nedopadli takto iba knihy. Ako uvádza Z. Sitchin, v čase príchodu Španielov žilo v krajine približne 25 miliónov Inkov. O niečo viac ako rok ich ostal 1 milión – aj toto je sprievodným javom pokresťančovania.

Na koncile v Efeze r. 431 bol za herézu poslaný do vyhnanstva patriarcha Konštantínopolu Nestorius. Veril, že Kristus bol v skutočnosti dve osoby, archanjel Melchizedek a Ježiš z Nazaretu, syn Márie a Jozefa. Za svoj vlastný názor – ktorý sa v kresťanskej cirkvi tradične nazýva heréza – bol vyhnaný do líbyjskej púšte. Jeho nasledovníci boli za svoje kresťanské presvedčenie – akože inak – prenasledovaní, lebo sa nestotožňovalo s oficiálnym učením vtedajšieho, gréckeho  náboženstva, ktoré sa až neskôr vyvinulo do toho, čo dnes nazývame katolícka cirkev. Ak si chceli zachrániť životy, museli utiecť z dosahu rímskej moci. Utekali na východ z Konštantínopola, najskôr do Edessy, dnešnej Urfy v Mezopotámii a neskôr do Bagdadu, Indie a Strednej Ázie. V Edesse existovala lekárska škola na vysokej úrovni. Na jej pôde miestna vedecká komunita toho času prekladala do sýrčiny diela Aristotela, Platóna, Euklida, Archimeda, Herona, Ptolemaja a množstvo ďalších kníh antických autorov z oblasti filozofie a vied. Neskôr boli preložené do arabčiny a vyformovali základy arabskej filozofie a vedy, ktoré prekvitali v časoch temna v Európe.

Tu katolícka cirkev uvalila na európske obyvateľstvo hrubú nevedomosť a poverčivosť a starostlivo ničila všetky nájdené knihy ako heretické. Pritom však vždy ukladala originály do svojej knižnice vo Vatikáne.

Neskôr boli všetky dnes dostupné antické knihy – teraz už v arabčine – spätne preložené do latinčiny, hebrejčiny a ostatných európskych jazykov. Všetky tieto diela – dnes vo svete používané – pochádzajú z týchto prekladov, lebo originály boli v Európe v temnom stredoveku kompletne zničené. Takto nás antická kultúra „dobehla obchádzkou“, ale ak by nebolo heretika Nestoriaknižnice utečencov pred terorom kresťanských fanatikov, nemali by sme dnes nič. Ako si vôbec môžeme byť istí, že „antické“ knihy po sérii prekladov cez rôzne jazyky neboli nijako zmenené? Odpoveď je zrejmá – nijako.

Moderní historici radi zabúdajú na to, odkiaľ sa k nim „antické“ knihy dostali. To im však nebráni ich používať ako diamantovo tvrdú referenciu. Skutočnosť, že kresťanstvo, ktoré si medzitým upevnilo mocenské postavenie v Západnom svete zabránilo takému istému návratu našich kníh nič nemení na fakte ich existencie. Nemôžeme chcieť, aby ideoví nasledovníci kresťanských inkvizítorov – aj keď si to neuvedomujú – uznávali zdroje, ktoré sami v minulosti ničili. Aj Sloveni sú iba jedným z vedľajších produktov kresťanskej civilizácie. Ale ani pokresťančovanie nebolo jednorazovým procesom. Kresťanstvo sa neskôr samo rozdelilo na viacero vzájomne nekompatibilných smerov, čo samo osebe zabezpečilo fungovanie „rozdeľ a panuj“. Predtým boli všetci jednej Viery a vojny neboli. Ale zámenou Viery najskôr za polyteizmus a potom za kresťanstvo sa genocída Slovanov rozbehla na plné obrátky, a to vlastnými rukami.

V čase okolo Tridentského koncilu dával dokopy svoje dielo Mauro Orbini. Koncil po ustálení dogmy a organizácie akcie – rok 1563 – síce ponechal bohoslužobnú latinčinu, ale musel siahať aj k určitým ústupkom, hoci veľmi nerád. V Čechách (1551), v Poľsku (1555), v Uhorsku (ma Slovensku 1558) aj v Chorvátsku sa usadili Jezuiti. A rozbehla sa – v rámci protireformácie – prax indexov a pálenia kníh. V Poľsku spálili prvé knihy r. 1627, povestné bolo spálenie Twardowského WOJNY DOMOWEJ, r. 1657. Indexy zakázaných kníh počali v Poľsku svoju činnosť rokom 1603, potom 1604 a 1617, kde zničili aj mnoho ruských a českých kníh. Zlikvidovali DE PELHRZYMOVO NICOLAUS, husitské aj českobratské knihy, ktoré boli neraz písané česky aj poľsky. Už ani netreba hovoriť o takých poľských pokladoch, ako boli diela Reja, Kwiatkowského, Lasného, Modrzewského, Sarnicia i Volana, pričom poslední dvaja boli značne slovansky uvedomelí. V Čechách sa zvyčajne indexy spájajú s menom A. Koniáša – 1729, 1749 CLAVIS a 1770 – INDEX BOHEMICORUM LIBRORUM PROHIBITORUM. Index z roku 1767 trestal od žalára po sťatie, obchodníkov s knihami z r. 1726 galejami a zakazoval všetky exulantské české knihy tlačené švabachom na území od Amsterdamu po Laubno, ba aj knihy levočské a slovenských autorov Kyrmezera, J. Simonidesa, D. Sinapiusa, Tranovského a ďalších (INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM 1767). O pálení kníh na Slovensku ešte v polovici 18. storočia existujú bezpečné doklady (M. Bahil – Theodorus ab Hybla – TRAURIGE ABBILDUNG, Bregae 1747. Išlo o knihy Oravčana Ambrozyho).

Slovinské knihy pálili Jezuiti v Gráci 8. augusta 1600, spolu okolo 10 000 exemplárov. 23. októbra 1600 v Ľubľane, kde 9. januára 1601 ľahli popolom – podľa dochovaných svedectiev – tri vozy kníh. Svedectvo nájdete aj v uliciach Ľubľany:

pav_02Slovinci vďačia reformácii za svoje prvé knihy v novoveku, piesne i prózu, biblie aj postili, ktoré založili dlhú tradíciu – Vramec 1586, Kašić 1641. Úsilie Truberovo doma aj v exile vo Wirtenbergu a Tübbingene, M. Flacia Illyrica (v Jene), S. Krelja, A. Bohorodiča, Consula, Dalmatína a ďalších značilo pre Slovincov značný kultúrny prínos.

V Chorvátsku sa začala rozvíjať kajkavská slovesnosť, kult piesne r. 1644 a v Citare ortochorde 1710. Vplyv reformácie zasiahol aj Istriu, časť prímoria a Medzimurie s Nedelišťom a Varaždínom. Podnet ku kajkavskej slovesnosti, tlačiarne v Nedelišti (Zrinskich), vo Varaždíne a v Eberau v rokoch 1570-1587 a vplyv na gramatikárov 17. a 18. storočia svedčia o veľkom rozmachu potlačenom katolíckou protireformáciou, ktorá udusila slovanský rítus aj chorvátske kázne, pričom za náhradu im dali piesne preberané z Brna a Trnavy. Collegium Illyricum a litery skonfiškované Ungnadovi šírili od 1626 katolícku úniu (gréckokatolícky obrad) cez Srbov až k Bulharom, kam prenikali najmä františkáni, majúci styky aj so Slovenskom, lebo ich pole pôsobnosti bolo od Budína po Carihrad. Rím na počiatku 17. storočia ovládol celý Balkán, najmä jezuiti, ktorí od roku 1628 prenikli aj do Dubrovníka, zatiaľ čo Benátky boli stále proti únii a šíreniu ilýrčiny, ktorú propagoval najmä Bartol Kašić. Slovanský duch podriaďovali uniatským snahám, ktoré preniesli aj do Uhorska, na Ukrajinu, Litvu a až k Bielorusom. Rím rekatolizoval väčšinou pravoslávnych Slovanov, ale sčasti aj protestantských a obracal svoje zraky aj Zakarpatie a Moskvu. Dobrú oporu mal v Trnave, v Čechách a v Poľsku, kde polonizácia obyvateľstva šla ruka v ruke s ústupom cirkevno-slovanského a rusínskeho jazyka na okrajoch Ruska. Hrozba poturčenia bola zneužitá protislovansky, nastupovala polonizácia a germanizácia (protestantizmus) a v Uhorsku spolu s Chorvátskom aj maďarizácia (kalvinizmus).

Poľsko malo plány podriadiť si Slovanov na Východe, ktoré však neraz stroskotávali na katolizačnej únii a nechcenej polonizácii, ruka v ruke s právom prvej noci. No našli sa aj takí, ktoré chceli naozaj spojiť Slovanov na základe jednej krvi a národa, ako pravoslávny šľachtic Adam Kysel ešte v prvej polovici 17. storočia (1637 a 1648). Poliaci celkovo sa mohli stať nositeľmi všeslovanskej kultúry, ale vyjavili sa iba pokrstením Litvy a znepokojovaním susedných Slovanov vojnami a rekatolizačnou úniou, implementovanou na Slovanov za čias Varnenčíka a Sobieského. Spolonizovali časť lužických Srbov aj Bielorusov s Malorusmi a Slovákmi. Kyjev a Ľvov sa stali východiskami uniatizmu na juhu. Násilím katolizovali aj bojarov na Červenej Rusi po r. 1584. Boje o katolizačnú úniu priniesli Poľsku a Ukrajine po celé 17. storočie jedine krvavé kúpele, hoci sme boli v tureckom ohrození(?). Jednu užitočnú informáciu však možno nájsť aj v poľských historických textoch. O Slovenoch nevedia síce nič, ale napríklad Poliak S. T. Turnowski r. 1587 píše:

… „ktorzy nie po lácinie ále Slowieńskim nászym rozumiánym iezykiem, nabožeňstwo spáwowáli Roku 1394. Y nie dawnych cžásow Msza, ábo spráwe wieczerzey przestano po Slowieńsku spiewać ná Kleparzu v śvietego Krzyžá.“ (J. Bolelúcký, ROSA BOËMICA, 1668)

Poľskí katolíci, napr. M. Tworzydlo, spomínali Hieronýmov preklad …“w jezyk Slowieński“. Inde sa spomína, že Cyril a Metod vyprosili „dla Slowakow“ slovanskú omšu. Vidíme, že aj Poliaci poznali iba SLOVIENOV a SLOVIENSKY jazyk. Výraz „Slowak“ mal v staršej poľštine pravdepodobne význam „Slovan“. Treba zdôrazniť, že „Slowien“ sa používal v poľštine všeobecne, nejde o ojedinelý prípad. Juhoafrická teória Slovenov Poliakov akosi prehliadla…možno je ich zanedbateľne málo. V takomto čase – pálenia kníh ohromného rozsahu – vyšla r. 1601 kniha M. Orbiniho. Hoci sme pôvodne predpokladali, že vedomosť o nej sme priniesli na naše územia okolo r. 2010 my, ukázalo sa, že je to inak. Dr. Rudo Brtáň v knihe BAROKOVÝ SLAVIZMUS z r. 1939 o Orbinim píše, pozná dokonca aj ruský preklad z r. 1722. Jeho knihu vydal Spolok Tranoscius, t.j. evanjelici. Ako to, že v povojnovom období sa tento dôležitý zdroj informácií u nás vôbec nespomína? Môžeme predpokladať, že klérofašistickej farskej republike – Slovenskému štátu – sa vo vojnovom období podarilo dôsledne zahladiť všetky informácie o nej. A to do takej miery, že ani povojnové československé školstvo sa k nemu nedopracovalo. Z Orbiniho originálu sa pozrime na zoznam knižných zdrojov, z ktorých čerpal:

1. strana:

Abbate Tritemio

Abbate Vrspargense

Ablabio

Abraam Orrelio

Adamco Sassone

M. Adamo

Agatia Smirneo

Agostino Dottore

Agostino Morauo

Aimone Monaco

Alberto Crantio

Alberto Stadense

Alessandro Guaino

Alessandro Sculeto

Altamero

Ammiano Monaco

Andrea Angelo Durazzino

Andrea Cornelio

Andulso Sagaco

Annali di Frisia

Annali di Ollanda

Annali di Rausa

Annali di Russia

Annali de’ Turchi

Annal di Venetia

Annonio Monaco

Antonio Bosinio

Antonio Geufreo

M. Antonio Sabellico

Antonio Sconcouio

Antonio Viperano

Appiano Alessandrino

Arnoldo Abbare

Arpontaco Burdegalense

Arriano di Nicomedia

M. Aurelio Cassiodoro

S. Aurelio Vittore

Baldazar Spalatino

Beato Renano

Beroso Caldeo

Bernardo Giustiniano

Bilibaldo Pirc Kiameno

Bonifacio Simoneta

Bulla d’Orro

Busbequro

Calfuino Sura

Callimaco appresso Plinio

Carlo Sigonio

Carlo Vagriese

Celio Donato

Cerilliano

Cesare Baronio

M. Cicerone

Cornelio Tacito

Costantino Porfirogenito

Costantino Spandugino

Corrado Brugense

Corrado Peutingero

Crisippo

Cronica de’Frati Minoriti

Q. Curtio

Cristofano Varseuiccio

Dauid Chitreo, dannato Autore

Descritione del mondo

Diodoro Siculo

Diogene Laertio

Dione Niceo

Dionisio Punico

Dithmaro Mersapurgese

Domenico Mario Nigro

Egesippo

Egidio Tschudio

Eginharto Monaco

Elio Cordo

Elio Spartiano

Emanuelo Manasse

Epitome di Strabone

Erasmo Srella

Eudocio Panegirista

Eugippo Monaco

Eusebio

Eustachio

Eutropio

Fabio Celeriano

Farasmanno Greco

Fascicolo de’tempi

Fillipo Calimaco

Filippo Lonicero, dan. aut

Flauio Vopisco

L. Floro

Francesco Bisio

Francesco Baldillo

Frncesco Irenico

Francesco Serdonati

Gasparo Hedione, dannato aut

Geremia Russo

Gerardo Rudingero

Gioanni Baudano

Gioanni Auentino, dannato aut.

Gioanni Battista

Gioanni Botero

Gioanni Cocleo

Gioanni Curopalato

Gioanni Dubrauio

Gioanni di Essendia

Gioanni Herburto

Gioanni Laziardo

Gioanni Magno Gotho

Gioanni Leunclauio, dannato aut.

Gioanni Nauclero

Gioanni Villano

Gioanni Stadio

Gioanni Goroppcio

Gioanni Gobellino

Gioanni Monaco

Gioanni di Thvuocz

Giovanni Tigurino

Giovanni Pineto

Giacomo Castaldo

Giacomo Meiero

Giacomo Viselingio

Giacomo Spigelio

Giacomo Zieglero, dannato authore

Giorgio Gedreno

Giorgio Fabritio, dannato aut.

2. strana:

Giorgio Pachimero

Giorgio Tirio

Girgio Vverenhero

Giordando Alano

Girolamo Dottore

Girolamo Bardi

Girolamo Rusceli

Giulio Faroldo

Giustino

Giunio Cordo

Godifredo Monaco

Gothfrido Viterbiense

Gregorio Dottore

Gulielmo Cantero

Gulielmo Frisio

Gunthero Pocta

Harrmanno Schedel

Helmondo Prete

Henrico di Eruordia

Hermanno Contratro

Hermanno Hamelmanno

Hermanno Schodel

Herodiano

Herodoto Halicernaseo

Huldrico Muttion, dannato autore.

Hunibaldo

Ioachimo Curco

I Sacio Tzetze

Isidoro Hispalense

Isigonio appresso Plinio

Kiriaco Spangebergio

Lamberto Schaffnaburgenic

Laonico Calcondila, dannato aut.

Laurentio Suro

Leonardo Aretino

Libro delle Cognitioni

Libro delle parti di Pregadi di Raufa

Lodouico Ceruino

Lucano

Lucio Faunno

Lucio Floro

Luigi Contarino

Lupoldo Bambergio

Luitprando Ticiniense

Marcelino Conte

Mariano Scoto

Marino Baletio

Mariono Benchemio

F. Martino

Martino Abbate

Martino Cromero

Martino Vescouo Cossentino

Martino Segonio

Martino Vagnero

Marziano Capella

Matthia Meccouira

Mazochio

Metello Tigurino

Metodio Historico

Michel Riccio

Michel Salonitano

Modesto

Nazario Mamertino

Niceforo Gregora

Nicete Coniato

G. Nicolo Doglioni

Nicolo Marsalco

Nicolo Stobeo

Olao Magno

Onesimo

Origine de’Gothi

Ottone Frigigense

P. Ouidio Nasone

Paolo Barnefrido

Paolo Diacono

Paolo Emilio

Paolo Niuemontano

Paolo Giouio

Paolo Langio

Paolo Orosio

Paolo Paruta

Paolo Scaligero

Perancio

Pier Francesco Giambulari

Pietro Arropeo, dannato autore

Pietro Bellonio

Pietro Bizaro

Pietro de Castro Pere

Pietro Crusber

Pietro Echilino

Pietro Giuistiano

Pietro Liuio

P Pirco

Pio Secondo

Plinio

Plutarco

Polibio

Porsirio

Pomponio Leto

Priuilegi di Cararo

Procopio di Cesarea

Prospero Aquitano

Rafaelo Volaterano

Reginone Abbate

Registro delle Croniche

Reinnero Reinecio, dannato aut.

Ricardo Bartolino

Rinaldo Britanno

Roberto Gaguino

Roberto Valturio

Sassone Gramatico

Sebastian Munstero, dannato aut.

Scolastico Smirneo

Scipione Ammirato

Securio

Sidonio Apollinaro

Sigiberto Gemblacese

Sigismondo Herbersteino

Silberto Genebrardo

Socrate Historico

Solino

Sozimeno

Speccio de’Sassoni

C. Statio Pocta

Stefano Bizantino

Strabone

Suffrido Pietro Misnense

Suida

Soplimento di Eutropio

Suetonio Tranquillo

Suffrido Misnense

Symmaco

Teoderico

Teodoro Spandugino

Teopompo Chio

Teodolo

Tito Liuio

Tolomeo Alessandrino

Toma Ebendorfio

Trebellio Pollione

Trogo Pompeo

Tugenone Patauino

Valerio Massimo

M. Varone

3. strana:

F. Vegerio

C. Velleilo Pateruelo

Venceslauo Boemo

Vernero RolenuicK

Vettore Vticense

Vgo Fuluonio

Vitichindo Olandese

Vitichindo Sassone

Vitichindo Vagriese

Vnefrido Inglese

Vuolgfango Lazzio

Vuolgfango Olandese

Zacaria Lilio

Zonara

Zosino

Zoznam je iba odpisom z úvodnej časti knihy Maura Orbiniho, pričom jeho štruktúra je zachovaná. Môže obsahovať chyby spôsobené prepisom – ide o taliančinu používanú pred r. 1601. Ale aj tak je možné ľahko zistiť, že drvivú väčšinu autorov vôbec nepoznáme. Poznamenajme, že to už nebola prvá vlna likvidácie kníh v Európe… a o hodnovernosti prepisov antických autorov sme už hovorili. K zoznamu vari iba jednu „technickú“ poznámku. Naša krajina sa v minulosti volala Maličká Rus. Orbiniho kniha je o našej krajine – teda o Maličkej Rusi – a aj Anály v zozname spomínané sa viažu na naše územia, nie na Veľkú Rus. Avšak Maličká Rus či maličká Tartaria bola oveľa väčšia ako dnešné Slovensko. Ak sa pozrieme na vec objektívne vidíme, že oficiálni historici nemajú právo nám „zakazovať“ ani Slovansko-Árijské Védy, ani Velesovu Knihu, ani množstvo ďalších zdrojov poznania minulosti. Možno povedať, že sme si po tejto stránke úplne rovní. Akurát, že my sme nikdy v minulosti cudzie knihy neničili.

Svet nestojí na náhodných pravidlách a náhodná nie je ani naša Kultúra. Prečo nám odstránili prístup k poznatkom o minulosti? Lebo nie je záujem, aby sme nadobudli Staré poznanie. A tak sa – ako vedľajší účinok – otvorila aj cesta rôznym samozvancom, ktorí si začali vytvárať svoje verzie slovanstva a najmä obrady a rituály. Účel starých obradov nie je náhodný. Mali za úlohu vytvárať spojenie so Svetom Predkov, s Rodovým egregorom. Aby takého – presnejšie akékoľvek – žiadané spojenie nastalo, musí byť dodržaný presný postup.

Ak napríklad chceme sledovať konkrétny televízny kanál, pozrieť konkrétnu webovú stránku, vytočiť konkrétneho človeka cez telefón vždy musíme zadať presné koordináty spojenia. Nikdy netelefonujeme tak, že vytočíme náhodne akúkoľvek kombináciu čísel a čakáme, že nám odpovie nami žiadaný človek. A presne takto to je aj s obradmi a rituálmi. Presne vieme čo a prečo robiť.

A tu nastupuje ohromné množstvo rôznych moderných „žrecov“, „šamanov“ a podobných „odborníkov“. Nemajú síce ani poňatia o pôvodných obradoch našich Predkov, ale zato vynikajúci marketing. V lepšom prípade predpokladajú, že aj tak nikto nevie ako to bolo. Zdravomysliaci človek si môže dať jednoduchú otázku: Komu to je výhodné?

Každý si je strojcom svojho šťastia. Niekto si ctí svojich Predkov, iný radšej marketingových. A o čom asi hovorí staré príslovie: AKO SI POSTELIEŠ, TAK BUDEŠ SPAŤ? Je to iba iné vyjadrenie nám známej zápovede volchva Velimudra:

CUDZÍM UMOM ŽIVOT NESPOZNÁŠ A MÚDREJŠÍM SA NESTANEŠ.

Naša stránka – najskôr vedy.sk a teraz tartaria.sk prináša starú Múdrosť Predkov už okolo 5 rokov. Nebudeme klamať a tvrdiť, že máme nejaké nadprirodzené schopnosti, patríme skôr do kategórie „obyčajných“.  O to skôr nás potešilo, keď sme sa postupne dostávali do kontaktu s ľuďmi, ktorí vidia energie a aj rôzne iné – pre obyčajných ľudí neznáme – veci. A tak vieme, že sú medzi nami ľudia, ktorí napríklad vidia pri každom čísle špecifickú farbu, frekvencie obklopujúce Knihu Múdrosti Perúna, biopolia, nosné myšlienky vo frekvenciách piesní, cestujú v astrálnych svetoch a podobne. Zaujímavé je, že Kniha Múdrosti Perúna si zachovala túto vlastnosť aj v slovenskej verzii a aj jej frekvencie pomáhajú napríklad pri liečení. Takéto poznatky len potvrdzujú, že cesta Predkov je správna – veď je od slova PRAV. A tu hneď prichádza na um ďalšia súvislosť. Ľudia s takýmito schopnosťami boli v minulosti žrecmi či volchvami, alebo v iných kultúrach šamanmi. Čo za žreci a šamani to sú okolo nás dnes, keď nič (okrem svojich ziskov) nevidia? Ale hlavne, na aké frekvencie pripájajú dôverčivých ľudí?

zdroj

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s