Fragment – Zápisky Paula Bruntona

http://www.paulbrunton.cz/

Cesta ze stavu hledajícího ke stavu mudrce je dlouhá. To je však pravdivé jen potud, pokud připisujeme času skutečnost. Pro ty, kteří vědí, že naše lidská existence je pohybem skrze události, ale že lidská bytost – ve své podstatě – překračuje veškeré události a dlí v bezčasovosti, pro ty může být tato cesta značně zkrácena nebo přivedena ke svému určení náhle. K tomu je třeba dokonale pochopit filozofii a vytrvale ji na sebe aplikovat.

Paul Brunton

Zápisky Paula Bruntona, Svazek 13 Kategorie 20, Co je filozofie? Kapitola 4, Realizování filozofie mimo extázi Číslo 88

Шепот Рун – Снегопад

Над картой склонясь, он сидел в кабинете пустом,
Снег шёл пеленой над Кремлём за его окном.
Его власть над моей страной пила кровь нескончаемой чашей,
Это был Зверь, погубивший надежды все наши.

Это Снегопад над руинами светлых идей,
Это Снегопад, заморозивший волю людей
Снегопад, нашей расы трагедией ставший,
Это Снегопад, правду скрывший о тех проигравших.

Снег идёт над Отчизной замерзшей моей,
Лёд покрыл и Европу всю, погасив Костёр Белых Огней.
Так мы видим поле всё в цветах, а над ним Солнца свет прекрансый,
А назавтра - только пепел там, а вокруг снег от крови красный.

source

В следах на снегу тех солдат кровь алым горит,
Их боль поражений и у нас пред глазами стоит.
Много храбрых пало в тех боях, они верили, всё не напрасно.
Это был уже последний рубех пред Чумы той пожарищем красным.

Это Снегопад над руинами светлых идей,
Это Снегопад, заморозивший волю людей
Снегопад в душах выживших и не предавших,
Это Снегопад над Могилой Героев всех павших.

В кровавых боях отступали к границам своим,
Вы бились за каждую пядь, но Свет Солнца заслонил Горький Дым.
Память в нас оживает, и на улицах тех мы словно с вами стоим,
Видя фотоснимки тех дней, где на Рейхстаге красный флаг и горит Берлин!

PRED NAMI SVIATOK BOHA KOĽADU

http://vedy.sk/

Sme už len niekoľko dní od jedného z veľkých sviatkov nášho roku, t.j. Leta. Tí z vás, ktorí si zaobstarali Slovanský Kalendár, t.j. Koľadov Dar na Leto 7522 si môžu poľahky zistiť, že 13. Bejlieta 7522, v slovanskú nedeľu, čomu zodpovedá kresťanský 25.12.2013, teda kresťanská streda je Deň Boha Koľadu. My už vieme, že náš deň nezačína uprostred temnej noci – o polnoci – ako u kresťanov (temné k temnému), ale o šiestej hodine večer stredoeurópskeho času deň predtým.

Znamená to – keďže momentálne sme v období platnosti letného času – že Deň Boha Koľadu začíname sláviť o siedmej večer 24. decembra. A čo je 24. decembra? Predsa kresťanský „Štedrý deň“. Už netreba nikomu vysvetľovať, prečo sú Vianoce Vianocami a prečo sú v tento deň. Len na dôvažok si pripomeňme, že ďalší „veľký“ sviatok, ktorý bude oslavovať väčšina biomasy našej krajiny je Nový rok. Aký je to sviatok uprostred zimy, keď sa skoro nič nedá vonku robiť? Nuž, našim čitateľom je známe, že kresťanstvo je iba jednou z vetiev judaizmu, a podľa údajov evanjelií bol Ježiš na ôsmy deň po narodení obrezaný. Teda tí, ktorí oslavujú Nový rok oslavujú sviatok obrezania Pána, teda judaistický sviatok. Slovania nikdy nemali zvyk obrezávania chlapcov či mužov. My uznávame, že Stvoriteľ (Boh Rod) nás stvoril na šiesty deň dokonalých na evolučnú úlohu, ktorú máme pred sebou. No a tí, ktorí boli urobení z prachu – nie stvorení, čo potvrdzuje aj Biblia – tí pochádzajú od Pána, Jahveho a nie od Stvoriteľa. A keďže sú Druhí – v staroslovienčine „VTORYE“ – tak ich Písmo sa aj volá TORa. No dosiahli – vďaka našej lenivosti a ľahostajnosti – pozíciu prvých, dokonca akýchsi „vyvolených“. Ale o týchto veciach sme už písali.

Ďalším atribútom týchto dní je vianočný stromček. Mnohí špekulujú aký je vlastne „správny slovanský“ vianočný stromček, či to je smrek, jedlička či borovica a podobne. Odpoveď je veľmi jednoduchá – Slovania nikdy nemali zvyk rúbať živý stromček len na to, aby bol niekoľko dní v dome. Takéto zvyklosti prišli až s ohňom a mečom do našich krajín, t.j. po pokresťančení. O čo popom v prípade stromčeka išlo? Odpoveď je až zarážajúco jednoduchá a zapadá do ich zvyklostí. My vieme, že naša Kultúra uznáva evolúciu Ducha, ktorý sa postupne vyvíja a na každú „úlohu“ – t.j. život na Zemi – potrebuje stále nový oblek, t.j. telo. Čím vyšší evolučný stupeň, tým dokonalejšie telo. Na to, aby sme sa narodili ako ľudia sme museli prejsť už dlhú cestu – cez minerálnu, rastlinnú a živočíšnu ríšu, až sme sa nakoniec narodili ako ľudia. Za dávnych čias stačila našim Predkom na splnenie evolučnej úlohy jedna inkarnácia, teda jeden život. No žili tisícky rokov, pretože dodržiavali Kony Rita. Postupné narušovanie Konov Rita skracuje život, aj keď nikto nevie s akým počtom rokov sa narodil, ale určite to je minimálne jeden Kruh života, t.j. 144 rokov.

No porušovaním Konov Rita si život skracujeme. Napríklad vieme, že v prípade “športového sexu“ muž pri každom výrone semena stráca 1 (jeden) rok života. Preto tvari navádzajú mládež na toto tak nástojčivo. Kde ide tá životná energia, ak nie na splodenie cnostného potomstva? Do egregoru tvarov. A metód majú neúrekom aj súvislostí je oveľa viac, ale o tom sme tiež už písali.

Teda na Vianoce je nakúpené množstvo mäsa – boli utýrané ďalšie a ďalšie kravy a prasatá či ryby alebo hydina. Vieme, že inkarnácii podliehajú vždy skupiny, ale nie iba ľudí, ale aj zvierat a rastlín či stromov. Zabíjaním zvierat im bránime dokončiť prirodzený učebný evolučný cyklus, v ktorom majú zažiť prirodzenú, nie krutú, mučivú smrť. Teda kým túto svoju úlohu nedosiahnu, dovtedy sa budú reinkarnovať dookola a my ich bude „hrdinsky“ surovo zabíjať. No toto ešte nie je všetko. Tým, že sa takto kruto chováme k tým bytostiam, ktoré máme ochraňovať a pomáhať im ako vyššie bytosti  – veď aj my očakávame pomoc od vyšších bytostí, v našom prípade od Bohov – dávame do pohybu karmický mechanizmus, ktorý je neúprosný. Ak my surovo týrame a zabíjame zvieratá, tak dávame na navnej úrovni povolenie démonom, aby to isté robili s nami. Ono evanjeliové „čo zaseješ to zožneš“ nie je totiž nič iné iba obyčajná informácia o karme. Aby sme to rozmenili na drobné, tak týmto vytvárame aj vhodné podmienky na rozpútavanie vojen, v ktorých zase budeme hynúť my – veď ako inak karmicky „vyrovnať“ nezaslúžený náskok pred ostatnými členmi našej „skupiny“, zvieratami, ktoré tak neľútostne posielame na jatky? Teda logika je veľmi jednoduchá – ľudské mäsožravce privolávajú na ľudstvo vojny. No a potom budú horekovať, akéže sú to tie vojny nespravodlivé… neskoro.

A čo je stromček v domácnosti? Od koreňov odrezaný stromček je zomierajúca bytosť. Je v smrteľnej agónii a vôkol seba môže šíriť iba energiu smrti a mučivého utrpenia. No a popi nás v minulosti naučili, že do blízkosti týchto stromčekov máme dávať ešte aj darčeky – ktoré sú prevažne pre deti – aby aj tieto maličké slovanské bytosti „mali niečo“ zo smrti, lebo táto energia – keďže je všade vôkol stromčeka – sa dostáva aj na darčeky. Ale o tom je celé kresťanstvo – je to kult smrti, kult Čiernej Kali Ma. Nebudeme podporovať kult smrti a ničenia Prírody, preto si povedzme radšej niečo o tom, ako budovať kontakty s prírodnými bytosťami, s duchmi Prírody. Komunikácia s prírodnými duchmi si vyžaduje predovšetkým prax, ktorú môžeme čo do postupu opísať v troch etapách. Priblížme si ich.

• Prvá etapa sú prechádzky v Prírode. Prírodní duchovia neprebývajú tam, kde je betón namiesto stromov, asfalt miesto zeme a priemyslené exhaláty namiesto vzduchu. Ak sa chceme stýkať s duchmi Prírody, musíme chodiť do Prírody – do lesa, k jazeru, do polí a podobne. Les môže byť aj v centre mesta, ale musí to byť les. No kvôli lepším kontaktom je lepšie zájsť ďalej do Prírody a dostatočne často, povedzme aspoň raz do týždňa, ale čím častejšie, tým lepšie.

Naše ideálne miesto by malo byť bez ľudí, aby nás nič nevyrušovalo. Preto je lepšie sa vyhnúť aj vyšliapaným chodníkom v Prírode, po ktorých často chodia hubári či iní „milovníci prírody“. Tiež je potrebné sa vyhýbať miestam, kde je skládka rôznych odpadkov, pretože na takýchto miestach sú duchovia nahnevaní. Napríklad takúto spúšť po sebe – vo forme plastových fliaš, prázdnych konzerv, prázdnych sáčkov a igelitiek a iných odpadkov zanechávajú po sebe bandy parazitujúcich Cigánov, ktorí takto drancujú Prírodu a potom to, čo nakradli predávajú vedľa ciest. Oni spravidla ani nemajú viac ako jedno vedierko, ktoré v noci používajú napríklad na záchod a ráno pre „Gadžov“ nazbierajú do neho huby. A kto toto od nich kupuje? Ak sa dobre prizriete zistíte, že čím drahšie auto a z väčšieho mesta, tým pravdepodobnejšie zastane a podporuje cigánske drancovanie našej Prírody.

Keď teda nájdeme vhodné miesto, tak pre začiatok tam treba jednoducho len chodievať na prechádzky. Po lese je najlepšie chodiť naboso – ak je dostatočne teplo – aby sme napojili naše biopole na energeticko-informačné polia zeme. Obzerajme si stromy, počúvajme spev vtákov. V žiadnom prípade neslobodno lámať stromy, robiť kadejaké nekontrolované ohne, trhať trávu, ale môžeme zbierať huby a lesné plody. No tak, aby sme nepoškodili rastlinky a nechali niečo aj pre lesné zvieratá. Duchovia musia pocítiť, že namiesto bežných „výletníkov“, ktorí popíjajú alkohol a hlasno revú prišiel človek, ktorý má záujem o tajomstvá Prírody, ktorý má k lesu a bytostiam v ňom žijúcim dobrosrdečný vzťah. V mysli môžeme oslovovať aj stromy či vtáky, môžeme hľadať vzájomné porozumenie.

Musíme preciťovať aj naše vnútorné pohnútky. Navné bytosti k nám najčastejšie „hovoria“ skrz predstavy či javy, ktoré sú nám blízke a pochopiteľné, aj keď skutočnosť môže byť nakoniec iná. Ak pocítime, že niekde je nám mimoriadne dobre, môžeme sa tam pozastaviť, zajesť, oddýchnuť si a potom pokračovať ďalej. Ale ak naše pocity sú opačné, negatívne, tak také miesto je lepšie obísť. Temné bytosti v blízkosti napríklad u väčšiny ľudí vyvolávajú pocit „mrazenia chrbta“, aj keď ich nevidíme. Svetlé bytosti sa naopak vždy prejavujú pozitívne. Veľmi dôležité sú aj naše myšlienky. Nemali by sme sa cítiť ako pokoritelia Prírody,  potrebujeme sa stať jej súčasťou, spomínať na časy, keď väčšina ľudského života prebiehala v Prírode, keď sme boli s Prírodou zajedno. Musíme sa znovu začať cítiť súčasťou lesa tak, ako stromy, vtáci, tráva a podobne. Je potrebné dosiahnuť, aby si Príroda navykla na nás a nie vyháňala nás preč a tešila sa z našej neprítomnosti.

Ako naladiť dobré vzťahy s duchmi Prírody? V prvom rade si všímajme chovanie sa živých bytostí. Ak nás komáre pichajú, ak na nás lezú tlupy kliešťov, ak sa vtáci v ľaku rozlietavajú pri každom našom kroku znamená to, že náš kontakt je zlý. Snažme sa teda v mysli, alebo ak to nedokážeme tak aj nahlas vysvetliť, že nechceme zlo pre les, ani pre zvieratá, ani pre hmyz. Aby sme to potvrdili, nezabíjame komárov, len ich odháňajme. Úsilie nevyjde nazmar. Je známe, že ľudia, ktorí chodia často do lesa a dobre sa v ňom chovajú sú lesu známi – nesadajú na nich kliešte, podstate ich nepichajú ani komáre. Ale tento stav sa nezískava okamžite, je treba dlhé a trpezlivé snaženie. Pre začiatok je najlepšie začínať v čase, keď v Prírode nie je veľké množstvo hmyzu, napríklad na jar, lebo po nej príde leto. Keď odchádzame z lesa, zanechajme v ňom na vetvičke stromu nejaký kúsoček z nášho oblečenia nato, aby na nás les „nezabudol“. Najlepšie je prechádzať sa po lese v noci – ak je taká možnosť – lebo sme skoro určite sami a aktivita lesných duchov sa v noci zvyšuje.

V lese by sme nemali ani fajčiť, namiesto toho radšej dýchajte čistý vzduch, ale ak fajčíte, tak nehádžte na zem po sebe nič, všetko si odneste so sebou. Duchovia vám nebudú vďační ani za požiar, ani za znečistenie lesa. Ak sme s lesom nadviazali kontakt, tak môžeme prejsť do druhej etapy.

• Druhá etapa zahŕňa náš Priestor, Strom a Bakuľu. Aby sme posilnili náš kontakt s lesom, tak si vyberme nejaké miestečko, kde budeme postupne nadväzovať kontakty s duchmi lesa. Musí to byť miesto, kde sa cítime mimoriadne dobre a kde nikto nechodí – ani hubári a podobní zberatelia.

Tento priestor sa nám postupne stane niečo ako rodný dom, a tak sa k nemu budeme aj chovať. Nebudeme ho v žiadnom prípade znečisťovať, ale naopak, ak sa tam aj napriek všetkému nejaký odpad objaví, tak ho budeme odnášať preč. Za odpad považujeme aj stopy ľudskej civilizácie ako sú prázdne fľaše či tašky, nie lístie či tráva. Na tomto mieste budeme najčastejšie prebývať, budeme tu aj dlhšie ostávať. Popritom môžeme skúmať aké tu rastú rastlinky, aké sú tu kamene a podobne. Sediac na našom miestečku sa budeme postupne snažiť nadviazať kontakt s duchmi, počúvať vietor, šum vetvičiek či spev vtákov, v mysli sa budeme snažiť nadviazať kontakt. Takáto prax už môže poskytovať výsledky. Ak potrebujeme vyriešiť nejaký problém, tak prídeme na naše miesto a rozmýšľame o situácii, môže sa stať, že lesní duchovia nám pomôžu čo pocítime ako objavenie sa neočakávanej myšlienky. Duchov môžeme aj počúvať len tak, bez riešenia problémov. Lesní duchovia majú zvyčajne radi kontakty a s človekom hovoria radi, ale iba tomu, ktorému dôverujú. Nezabudnime, že akékoľvek myšlienky, ktoré pri podobných pokusoch sa vynárajú sú často vôľou Prírody, a preto ich je treba plniť, lebo Príroda nič zbytočné a hlúpe nedáva.

V tomto štádiu si môžeme – ale to nie je nevyhnutné – vybrať náš Šamanský Strom, ktorý bude uchovávateľom nášho vplyvu v lese. Môže to byť akýkoľvek strom, aj keď my už vieme, že Vyšní Bohovia sa prejavujú aj v stromoch – nielen zvieratách – a podľa takejto potreby si môžeme strom vyberať. Aký strom zodpovedá ktorému Vyšnému Bohovi si zistíme tiež na našom Koľadovom Dare. Keď vstúpime do lesa pristúpme k nemu a správajme sa k nemu ako k lesným duchom. Stromy žijú dlhšie ako ľudia, preto sa môžu s nami podeliť o svoju skúsenosť. Na to, aby sa náš strom stal Šamanským, si vezmeme z neho triesočku, šišku, list, alebo niečo podobné, ale v žiadnom prípade to nebudeme z neho odlamovať či rezať, aby sme ho nepoškodili a neponížili ho tak. Namiesto toho mu dáme napríklad náš vlas, čiastočku z nášho odevu a podobne. Vtedy medzi človekom a stromom vznikne puto a v budúcnosti sa v strome bude uchovávať časť našej sily, ktorá sa bude rastom stromu zväčšovať, pričom my nadobudneme aj jeho múdrosť. No netreba sa takto spájať so starým a chorým stromom, lebo ak on zomrie, tak aj my stratíme časť svojej sily. Aj tu je odpoveď na to, prečo kresťania začali vytínať a klčovať naše lesy… pričom to robia dodnes.

Ak už sme spomenuli Šamana, tak si rozoberme toto slovo. My už vieme, že v Bukvici nájdeme vysvetlenie – Obrazy – všetkých starých slov. Každá bukvica má svoju fonému, t.j. zvuk – to je to jediné, čo je dnešným vedcom známe, potom má svoje meno a vlastný Obraz – týchto je do 49 u každej a v určitých prípadoch aj číselný význam. Meno bukvice a jej fonéma sú dve rozličné veci, ktoré si nemôžeme zamieňať, keďže každá bukvica je zároveň elementom Svetonázoru našej Kultúry. Takto napríklad máme už známu bukvicu menom „JAŤ“ (Azbuka má bukvy, Staroslovienska Bukvica má bukvice) – „Ѣ“. Jej fonéma, t.j. zvuk je naše „IE“ a nikdy sa v slove nečíta ako „JAŤ“. Obrazom „JAŤ“ je Božie spojenie, vzájomné spojenie Nebeských a Zemských štruktúr a podobne. Takýmto zvukom sa prejavuje aj podvedomiu a v takomto význame ho aktivizuje. Na okraj si všimnime, ako dnes veľa ľudí uznáva indické mantry, no vlastné mantry – kompletnú zvukovú sadu Bukvice ani nepripúšťa. Slovo ŠAMAN pozostáva zo slabiky „ŠA“, čo je zároveň aj meno bukvice, ktorej zvuk v slove je „Š“. ŠA má Obrazy tíšina, pokoj, priestor, šírka, špecifický priestor, objemové rozširovanie, štruktúra a pod. MAN je zase nám známy „Človek“, pričom naše pôvodné Obrazy sú runové. Šaman je teda človek, ktorý vie pracovať s relativitou priestoru a času. To je jeden z Obrazov uložených v názve.

Je to teda SLOVANSKÉ slovo, hoci ho v dávnej minulosti prevzali aj iné národy. Veď tu bola iba jediná Kultúra, naša Kultúra. Ak by niekto chcel silou-mocou tvrdiť, že „MAN“ nie je naše staré slovo, tak môže nám ukázať „Atamana“ inde ako u Kazakov? Ďalej si môžeme urobiť vlastnú bakuľu, palicu. Robí sa zo suchého dreva, ktoré čo do dĺžky by malo byť asi o dlaň vyššie ako je výška človeka. Hrúbka palice musí byť taká, aby sa dobre držala v ruke. Samotné drevo by sa malo opracovávať čo možno najmenej, najlepšie je iba odstrániť hrče. Na palicu možno vyrezať napríklad runy. Keďže vieme, že všetky runy sú aj tak slovanského pôvodu, kľudne môžete použiť napríklad runy známe ako Algiz, Eihwaz a Perth, čo sú symboly ríše zvierat, rastlín a minerálov. Poľahky ich nájdete na internete. No keď sme spomenuli vývojové ríše, cez ktoré sme už v minulosti našej evolúcie prešli, povedzme si o tom niečo viac.

Jedným z našich symbolov, ktoré sme v minulosti používali je aj kríž. Tento sme používali ako rovnoramenný, tak aj ten, ktorý prevzali kresťania, akurát naša symbolika nikdy neobsahovala mučenie ani človeka, ani zvierat. Teda oba kríže sú „naše“, akurát vždy a zásadne bez gymnastu.  Rovnoramenný kríž sa dodnes používa napríklad v obradoch čistenia domov od temných energií a jeho znakom (rovnoramenných krížom) rušia napríklad žreci takéto temné zóny v domoch. Rovnoramenný kríž je totiž symbolom štyroch ríš, ktoré existujú na Midgard-Zemi: nerastnej, rastlinnej, zvieracej a ríše človeka. Od nepamäti sa používal aj ako symbol človeka:

Najstarší symbol Človeka je totiž práve tento rovnoramenný kríž. Ramená symbolizujú Telo, Dušu, Ducha a Svedomie, pričom človek s takouto „výbavou“ má povinnosť sa evolučne vyvíjať, teda pohybovať nejakým smerom, čo je vyjadrené formou svastiky. Ak svastika má krajné priečky zelené (obrázok), tak symbolizuje svastiku typu POSOLOŇ, teda rotuje smerom doprava a to je zároveň smer Duchovného vývoja. Ak svastika má krajné priečky žlté, tak sa pohybuje doľava, symbolizuje svastiku typu KOLOVRAT (proti smeru hodinových ručičiek) a teda Duševný vývoj. Jeden aj druhý je formou evolučného vývoja, teda pohybu. Človek nesmie v evolučnom vývoji zastať. Človek však žije vo Vesmíre, čo je symbolizované kruhom okolo svastiky, aj keď kruh môže predstavovať viacero funkcií. Nuž teda svastika v smere Kolovrat alebo Posoloň uzavretá v kruhu je prastarým symbolom človeka. Neskôr bol symbol svastiky vymenený za päťcípu hviezdu s hrotom nahor, čo symbolizuje päť elementov z ktorých pozostáva človek. Táto je zároveň symbolom bukvice „E“, čo je symbolom materiálneho sveta Javi, a preto nemôže nahrádzať nebeské spojenie, čo je „JAŤ“. Preto SLOVIEN a nie SLOVEN, teda Slovák, kresťan a bez chápania spojenia so svetom Pravi, Svetom Bohov. Veď ani dnes nám nie je jedno či povieme „VIERA“, alebo „VERA“ či „VÄRA“.

• Dostávame sa k tretej a poslednej etape. Keď už máme všetko potrebné, tak môžeme prejsť k poslednému, tomu najzaujímavejšiemu – k priamemu kontaktovaniu sa s duchmi lesa. Sadnite alebo ľahnite si vo svojom priestore. Mala by to byť vhodná póza, taká, aby sa dalo sedieť alebo ležať dostatočne dlho.

Zatvorte oči a najskôr iba jednoducho počúvajte hlas lesa, počúvajte, ako spievajú vtáci, ako šumia stromy, ako sa kolíše tráva a spieva vietor. Počúvajte 4-5 minút, počas toho sa snažte maximálne sa uvoľniť.

Potom pozvite lesného ducha, povedzte mu, že chcete s ním rozprávať, alebo ho poprosiť o odpoveď. Ten najkomunikatívnejší duch hneď zareaguje, a vtedy s ním môžete začať hovoriť. V mysli mu dávajte otázky a tiež v mysli budete dostávať odpovede, pretože komunikácia s duchmi Prírody prebieha práve na úrovni mysle. Bude sa to podobať na rozhovor samého so sebou, ale v skutočnosti je tá odpovedajúca časť hlasom Prírody, ktorá je zastúpená duchom lesa.

Opýtajte sa ho na jeho meno, povedzte mu svoje, najlepšie ak meno z menorečenia, lebo to je skutočné. Hovorte s ním o čom len chcete. Môžete sa podeliť o svoj problém, ktorý vás zamestnáva v súčasnosti najviac a vypočuť si odpoveď ducha. Môžete hovoriť o lese, o tom, čo ešte potrebujete urobiť, aby ste mohli sa lepšie stýkať s duchmi. Nedajte si nahovoriť, že tento rozhovor je iba výplodom vašej fantázie. Jednoducho komunikujte s duchom a získate dobrého priateľa a poradcu. Pred tým, ako odídete mu povedzte, že by ste s ním ešte chceli hovoriť a opýtajte sa ho, kedy bude pripravený. Potom sa rozlúčte a môžete odísť. Po stýkaní sa s duchom sami na sebe pocítite, že sa cítite oveľa lepšie, vaša vnímavosť a nálada sa rýchle zlepší.

Teda toľko o komunikácii s Prírodou a vzájomnej spolupráci s ňou, nie jej drancovaní. Budúcnosť je v našich rukách, nedajme si ju tvarom a smerdom vziať.

SLÁVA KOĽADOVI!

http://vedy.sk/sk/slovanske_sviatky_a_obrady.php#kld

Cesta za skutočným bohatstvom

Veľmi zaujímavá, hodnotná a  samotnej hĺbky duše dotýkajúca sa relácia prebehla v piatok 20.12.2013 na http://www.slobodnyvysielac.sk/

Téma ktorá bola predmetom relácie mala názov:

ako hosť bol pozvaný Tomáš Lajmon, moderuje: Boris Koroni

reláciu si môžete vypočuť z archívu

TU

Sväté Slnko nikdy nezomrelo, o chvíľu sa obrodí!

Žiarislav

Drahá rodina, sestry, bratia, spoluobčania, priatelia.

Blížia sa sviatky Slnovratu. My si pripomíname tento sviatok, podľa prapradávnej povesti o znovuzrodení slnečného božstva. So všetkou úctou ku všetkým duchovným odrodám, s úctou ku všetkým vetvám nášho Rodostromu, pozrime sa na pôvod nášho ducha, na pôvod nášho príbehu.

Keď zo slnečného ohňa, vďaka (jeho) Divu, vznikol Všehomír, Vesmír, ako nám hovorí povesť našich skutočných predkov, boli tak dané aj kruhy Otca a Matky – kruhy Slnka a Zeme. Po mnoho, mnohotisíc rokov to naši predkovia vedeli a ctili si (kultúru) stvorenia a cesty. Potom prišlo obdobie, keď Slnko ako duchovný stred sa niektorí snažili poprieť až zakázať. Tí, ktorí sa nevzdali pôvodnej viery, boli prenasledovaní a niektorí boli pre uctievanie slnečného ducha aj predaní do otroctva a zabití. Ale nakoniec sa nám podarilo opäť v slobode vzhliadnuť na duchovno predkov, na Slnko, ktoré sa vracia, na naše rodné duchovno.

Blíži sa Kračúň, blíži sa najkratší deň v roku, keď azda tí, ktorí hľadia na Matku Zem a nebeské telesá, azda si aj kladú otázku, či sa Zem privráti znova k Slnku. Áno, mohla by sa aj neprivrátiť. Žiadni vedci nám nezaručia, že sa nestane niečo mimoriadne, čo sa občas vo vesmíre stáva. Sme to my, ktorí znovu a znovu pomáhame silám na nebesiach udržať ich poriadok, aj keď sa v poslednej dobe zdá, že ho viac narušujeme, ako udržiavame. Vlastne vďaka nám, prírodne cítiacim ľuďom, hrabivci Matku Zem ešte celkom nezničili. Nevzdávajme sa tohto poslania, nevzdávajme sa obrody prírodného ducha a úcty k nemu. To je naše Slnko!

Áno, zajtra je najkratší deň v roku – Kračúň a vzápätí zažiari Slnovrat. Ak sa tak stane, vzdajme mu obetinu, pieseň, vetu, koláč zasväťme slnku, alebo inú hodnotu, ktorú vzhliadame ako dôležitú. Nemusíme nič zabíjať, nie, obetina znamená dar z toho , čo máme. Slovo, kúsok živy, jeden krok cesty. Cesty slnečnej.

V slnečnom kruhu, pri Matke Zemi, rodí sa slnečný Syn. Nové Slnko, ktoré nám bude svietiť v ďalšej dobe. Pozdravme ho piesňami radosti, zdaru, úcty a chvály. Na každú sveta, na každú sväta stranu.

Niektorí hovoria, že Boh zomrel a ožil. Slnečný boh nikdy nezomrel, on len strácal svoju silu, ale na Slnovrat sa jeho žiara obrodí. Na Slnovrat sa narodí syn slnečného Boha, syn Slnka, ktorý splynie so svojim Otcom, aby nám svietil po celú ďalšiu dobu, až po nové obrodenie. Netreba trápiť ani Slnko, ani Zem, ani seba.

Radostná zvesť k nám v týchto dňoch prichádza. Priatelia a súrodenci, dnes už vieme, že naša rodná viera neumrela a ani neumrie. Dnes vieme, že sa obrodila a vstáva z popola. Dnes už vieme, že sa začína obroda. Slnečná sila zažiari, náš rodný Vesmír bude svetlejší. Lebo naše duše budú svetlejšie. Uprime zraky na znovuzrodenie slnečnej sily. Obetujme niečo zo seba a zasejme zrno duchovnej obrody, aby sme nežili v temne, aby sme nežili v nevôli, aby sme nežili zbytočne.

Niet lásky tam kde niet úcty. Niet lásky tam, kde niet poznania. S úctou a poznaním pristúpme nielen ku konárom, ale aj ku kmeňu a koreňom – k vedomiu a viere, k rodnému prameňu, z ktorého sme vzišli. Vďaka duchovným koreňom môžeme vzhliadnuť aj kvety a plody. Ozdobme náš Rodostrom. Oslávme to v piesni. Aby sme nezhynuli skôr, ako sa ku svojmu rodostromu vrátime. Dajme priateľom, rodine slnečné dary a pripomeňme im, ak by na to zabudli, našu radostnú, slnečnú zvesť!

Pred Zimným Slnovratom 2013

zdroj

Hvarna – SOUNEKO

source

Velestúr – runové nápisy na skale

http://www.tajnedejiny.sgo.sk

Úvod

Nápisy na Velestúre ostávajú už takmer 150 rokov témou, ktorou sa oficiálna veda nechce zaoberať. Je to „háklivá“ vec, pre vedu „nebezpečný prípad, kauza, pri ktorej sa nikto nechce pošpiniť. Ako keby stále platilo, že domnelá „pravda“ platná v súčasnej histórii v kauze Velestúr nech ostane v stave „status quo“, teda v zmesi právd, poloprávd, obvinení, nech ostane nedopovedaná, neskúmaná. Že sa takto Slovensko ochudobňuje o významnú pamiatku, a že na menách serióznych ľudí dodnes ostávajú škvrny klamstiev, to oficiálnu vedu netrápi. Ako keby platilo: nech tá „špina“ , aj keď nepotvrdená a čo je horšie, neskúmaná objektívnymi sudcami (v našom prípade naozaj serióznymi historikmi) ostane špinou na dávno mŕtvych ľuďoch.

Týmto príspevkom chcem zosumarizovať doterajšie dostupné informácie, zoradiť ich do chronologického sledu, často využitím citovania z diel, ktoré považujem za dôležité pre úvod do tejto kauzy, a v neposlednom rade chcem týmto splniť chlapské slovo, ktoré som dal Jiřímu Riegrovi, že jeho málo známa (ba na Slovensku takmer neznáma) interpretácia velestúrskeho nápisu sa dočká širšej publicity. Okrem stanoviska J.Riegra najviac logických a nespochybniteľných faktov a dôkazov o nevine Križka podal Dr.Bukovinský, ktorého práca je málo známa a aj týmto spôsobom ju chcem vyzdvihnúť a ukázať širšej verejnosti.

Poloha

Nápis  na Velestúre sa nachádza na južnej skalnej stene vrcholu Velestúr (1254,4m). Tento vrch patrí do geomorfologickej jednotky Kremnické vrchy. Leží v strede spojnice Kremnicou a Banskou Bystricou, teda východne od Kremnice a západne od Banskej Bystrice.

Ak si dokážeme predstaviť krajinu medzi Kremnicou a Banskou Bystricou pred 1000 rokmi, a nebudeme zaťažení dnešným pohľadom na dnešnú cestnú sieť, kde cesty sú vedené prevažne údoliami zregulovaných riek a potokov (pripomínajúcich skôr kanály), tak sa  Velestúr nachádza neďaleko stredu ideálnej spojnice spomínaných miest, teda neďaleko sedla Tri kríže, odkiaľ sa cesta z Kremnice do Banskej Bystrice resp. z Banskej Bystrice do Kremnice začína zvažovať smerom dole a do druhej polovice. Neďaleko sedla Tri kríže sa nachádza vrch Velestúr, pod vrcholom ktorého sa priam ideálna kolmá stena doslova ponúka na zaznamenanie nejakého historického zápisu. Tento fakt som si overil v teréne, doteraz sa mu venovalo málo pozornosti, pričom tento nespochybniteľný fakt je ľahko overiteľný pre každého pochybovača. Bez overenia v teréne sú všetky námietky vykonštruované od písacieho stola iba nezmyslami.

V sedle Tri kríže dôležitá cesta križuje hlavný hrebeň Kremnických vrchov, ktorým zase viedla cesta smer Sever – Juh. Táto cesta (dnes v tomto úseku je červenou značený turistický chodník) vedie doslovne niekoľko krokov od slávneho nápisu. Treba upozorniť na fakt, že západne od vrcholu Velestúr sa nachádza vrch Smrečník s výhľadom na kremnickú stranu, v minulosti navštevované kultové miesto, čo svojim výskumom potvrdil aj jeden z najlepších odborníkov v tejto oblasti Dr.Rudolf Irša.

 

Velestúr, turistické značenie.

Rovnako treba  vziať na vedomie, že východným smerom „suchá cesta“ plynulo klesá hrebeňom do obce Horné Pršany a potom cez Radvaň do Banskej Bystrice, a že aj tu je avizovaný kameň s nápisom – tzv. Malachovský nápis, alebo nápis na Vysočine. Týmto by bolo treba venovať pozornosť v samostatnom príspevku, pretože ich objavenie, preskúmanie, rozlúštenie môžu iba pomôcť zaujať objektívnejšie stanovisko k nápisom na Velestúre. Preto nie je pravda, že nápis na Velestúre je „mimo sveta“, ako to tvrdí pochybovač a nepriateľ nápisu Vlado Uhlár.

 Velestúrsky nápis

Velestúrsky nápis prezentoval širšej slovenskej verejnosti Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I.  Popísal samotný objav a dešifroval nápis.  Pozrime sa na časť jeho výpovede z roku 1868:

Podal som v Sokole – roku 1862 č. 10, r. 1863 č. 21 a r. 1865 č.1 – tri starobylé nápisy, z nichžto dva nachodia sa posiaľ na kremnickom pohorí, tretí však – malý to zlomok – v sbierkach Matice Slovenskej. Ten v Sokole najsámprv uverejnený nápis pokúsil sa rozlúštiť p. M. Chovanec a podal svoje pojednanie o ňom v Sokole r. 1864 č. 1, str. 14 – 16; avšak posiaľ som nič nečítal, žeby bol niekto pokúsil sa prečítať i nápis velestúrsky a zlomkový a vyskúmať jejich obsah.

Ja som sa ovšem pustil do toho, chtiac zvedeť, čo títo ctihodní svedkovia o dávnej minulosti hovoria; lež čakajúc ustavične, že podá niekto iný o nich svoju mienku, odkladal som stále uverejnenie svojich náhľadov o týchto nápisoch a výsledkov svôjho bádania. Treba však, aby niekto urobil počiatok v tejto veci, aby sa dostala do triebenia a pretriasania i aby takto vyšiel na vrch opravdivý smysel týchto nápisov. A toto ma núti, aby som ďalej neotáľal, lež sdelil i širším kruhom, čo som posiaľ vyskúmal ja. Tým viac zdá sa mi to byť na čase, ponevádž velestúrsky nápis stojí v úzkom spojení s Bolského rozpravou o Eturum-e, uverejnenou v 2 sväzku III. a IV. ročníka „Letopisu Matice Slovenskej“ na strane 39. a 40.

Aby však o týchto nápisoch i tí úplnú a na koľko možno podrobnú vedomosť mali, ktorí o nich posiaľ nič neznali, i aby tak tým ľahšie pokúsiť sa mohli o jejich rozlúštenie, držím za potrebné, pripomenúť o týchto nápisoch všetko to, čo je mne samému o nich známo.

Bolo to v lete roku 1860, keď – zanášajúc sa študovaním Kollárovej Staroitalie Slavjanskej – bol som upozornený, že i na kremnickom pohorí sú na jednom kameni jakési čiary vytesané, ktoré posiaľ ešte nikto nemohol prečítať. Zvedev toto a nemohúc dostať vodiča, vybral som sa v septembri sám na kremnické pohorie, chtiac tie čiary vyhľadať a odkresliť. No moje celodenné namáhanie bolo marné; bo som nenašiel, čo som bol vyšiel hľadať. Avšak na zpiatočnej ceste stretnul som jednoho starého, do ktorejsi z druhej strany tohto pohoria ležiacich dedín ubierajúceho sa sedliaka, ktorý sa ma opýtal, zkade idem a dovedev sa o mojej celodennej bezvýslednej práci, stál úsilne na tom, aby som dal pokoj tým čiaram, lebo je to – vraj – čarodejnícke písmo. Táto výpoveď povzbudila ešte viac moju zvedavosť i požiadal som tohože sedliaka, aby mi povedal, kde je to písmo a čo mu je o ňom známo. „Hia,“ odpovedal ten starec na moje otázky,

 „tie čiary sú vykresané na jednej skale, ktorá vyzerá jako dáky hrob a leží na Smrčníku, na dobré troje strelenie od troch krížov sem k tejto – totiž k severozápadnej – strane; ale vám neradím ta chodiť, lebo je ono veru nie dobre žartovať sa s takými vecami.“

Na moje ďalšie naliehanie, aby mi povedal, čo zná o tom písme, hovoril:

„Kým som ešte bol chlapcom, rozprával mi môj starý otec, že voľakedy v týchto horách riastol jeden strom a na tom strome bolo jedno zlaté jablko, ktoré strážil vojak s mečom. Tu však priletel raz tam z tade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatimi hlavami a chcel to jablko sožrať, ale vojak mu to nechcel dovoliť, I strhnul sa medzi tým vojakom a tým šiarkanom boj, ktorý trval celých deväť dní a deväť nocí. Potom premohol vojak šiarkana a zabil ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a letelo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko za hory. Keď vojak videl, že je zlaté jablko ochránené, vzal svoj meč a vykresal ním tie čiary, čo ste ich dnes hľadali. Môj starý otec mi síce hovorieval, že má byť to písmo na tých horách, ale kdeže ho nájdeš, hriešny človeče, keď bola tá skala machom zarastená. Iba keď pre dakoľkými rokmi na týchto vrchách horu rúbali, oddrapila jedna jedľa, keď padala, ten mach z tej skaly, a od tých čias viem, kde to písmo leží. Nechoďte tam, lebo ešte raz vám vravím, že je to čarodejnícke písmo, bo tam – vraj – z toho šiarkana veľa jedu vytieklo.“

Znajúc už niečo určitejšieho miesto, na ňomž mám ten nápis hľadať, vybral som sa roku 1861 v jaseni poznovu na naše pohorie a tentokrát som lepšie pochodil. Našiel som totiž skutočne sťaby na spôsob nepravidelnej, trojplochovej prismy okresaný a hrobovému rovu, čiže mohyle podobný kameň a na ňom mnou hľadaný nápis. Kameň tento je asi 5 stôp dlhý a blízko dvoch stôp tlstý. Jeden jeho koniec leží k východu, druhý prosto k západu obrátený. Jako vyzerá jeho spodnia plocha neznám. Plocha k juhu obrátená je prázdna, lež na severnej je nápis. Kameň tento i s jeho nápisom vykreslený je na pripojenom obraze I.

Obraz I – Kameň s nápisom.

Okolo toho kameňa rozložená je od severu k juhu tiahnúca sa dosť hodná rovina, ktorá sa potom rozbehuje vo pätoro vrchových pásem. Táto rovina je najvyššie miesto na celom kremnickom pohorí, ležiac vo výške 3164 stôp nad hladinou morskou. Vyšeudaný kameň delí ju vo dve temer rovné poly, ale je viac k východu nežli k západu pošinutý. Asi na dvadsať krokov od tohto kameňa k východu kloní sa táto rovina srázne dolu a tvorí so zvolenskej strany veľmo vysoký vrch. V tomto vrchu a okolo neho v súsedných pásmach rozprestieraly sa voľakedy asi na hodinu cesty dlhé a tiež asi toľko široké bane, z níchž dobývalo sa – dľa povesti – živé striebro, čiže rtuť alebo ortúť. Takmer v prostriedku tohto územia leží i dnes ešte z troch domov záležiaca dedinka Ortúty a vyše nej asi štvrť hodinu cesty bolo ešte pred dakoľkými rokmi vídať základy budovísk, pozostavších bezpochyby z bývalých baňských stavísk. Alebo snáď stála dedina Ortúty pôvodne na tomto mieste. Niže tohto baňského územia a vyše dediny Malachova je jeden kopec, ktorý okolitý ľud Hrádkom menuje. Zreteľné stopy z týchto baň vídať tam až do dnes. Medzi iným vyteká ešte i teraz neďaleko vyše spomenutého Hrádku z neveľkej diery červeno-žltá, kremnickej a novobaňskej cele podobná voda.

Taktiež vídať v juhozápadnom konci tohože baňského územia vo výške asi 1000 stôp nad hladinou hronskou jedno neveľké jezero, ktoré povstalo tým, že – keď sa jedna celá polovica vrchu prepadla – do doliny vychodivšiu priečnu chodbu čiže štollnu zasypalo a tým zpätená voda von jamou vytisknutá bola a v korytnej priehlbine jazero utvorila. Tieto bane maly voľakedy patriť kráľ. slob. mestu Zvolenu, ktoré za starodávna tiež ku jednote baňských miest prislúchalo. Tie vrchy, v nichž rozprestierajú sa tieto starobylé bane, vždy patrili ku zvolenskému zámku a sú posiaľ z čiastky kráľovským majetkom.

Roku 1865 na začiatku oktobra počul som – cestujúc cez kremnické pohorie do Baňskej Bytrice – od jednoho so mnou idúceho sedliaka, s nímž som sa bol dal o vyššie spomenutom nápise do rozprávky, že na tej istej rovine, kde tento nápis leží, má byť i viac takých znakov a čiar a že on sám zná, kde ležia niektoré z nich. Následkom toho vybral som sa bol po dakoľkokrát zase na tú rovinu hľadať tie znaky a čiary, lež okrem chotárnych kremnických a zvolenských znakov nenašiel som nič, až napokon dňa 12. novembra prišiel som cele náhodne na jeden veľký nápis. Bola totiž toho dňa krutá zima a ostrý východný vetor bral so sebou veľkú osuheľ zo stromov, čo ma tak premrazilo, že som bol prinútený hľadať útulok za skaliskom na juhovýchodnom konci tejže roviny strmiacim a kroz obecný ľud Velestúrovou Skalou, alebo v krátkosti Velestúrom, Veleštúrom, i Vereždúrom nazvaným. Tu vidiac v jednej pukline chlp suchej trávy a chtiac si k sohriatiu skrehlých rúk oheň rozložiť, vystúpil som na jeden výklenok tejže skaly a lapil sa ľavou rukou na protivnej stene narasteného machu, abych pravou mohol dostať túže suchú trávu. Avšak mach ten, ktorého som sa držal, zostal mi v ruke a na skale kde bol prú prirastený, objavili sa mi niektoré kreslené čiary. Zbadav tieto, odstránil som hneď všetek mach z celej tej skalnej steny i odkryl som k nemalému svôjmu prekvapeniu na priloženom obraze IIb vykreslený nápis.

Obraz IIb – Velestúrova skala.

Nápis na Velestúre – súčasná podoba.

Obraz IIb predstavuje Velestúrovu Skalu, a číslice „1, 2, 3, 4“ označujú miesto nápisu.

Spomenutá zima urobila mi nemožným dlhšie bavenie-sa a dokonalé odkreslenie Velestúrovej skaly a na nej vytesaného nápisu i prinútila ma ku skorému návratu. Na spiatočnej ceste zastavil som sa pri tak zvanej Dievčej Skale (Dievčich skál jest viacej na Slovensku), abych ju poobzeral. Táto asi dve siahy vysoká a 8-10 stôp tlstá skala vzdialená od Kremnice niečo vyše pol hodiny cesty k východu a leží v hore temer pri samom vrchovci vrchu Stôssu k polnočnej jeho strane Dievčia Skala podobná je sťaby schválne vykreslenému stĺpu a záleží zo samých vodorovne na sebe navrstvených kamenných tablíc. Na ňu možno pristúpiť iba z hornej strany úzkym chodníčkom, ináče je úplne nedostupná. Z oboch jej bokov rozložený je celý rad jej podobných menších i väčších skalín. Vrchovec Dievčej Skaly je silno zarastený machom a hrbovatý a pod ňou ležia v rumoch svrchovca opadavšie kamenné tablice.

Pri týchto som konečne – chtiac sa zohriať – urobil oheň a potom som začal prehŕňať tie rumy. Pri tejto práci padnul mi do očí jeden asi 1 – 1,5 palca hrubý, na desať palcov dlhý a deväť široký kus z jednej kamennej tablice. Ten bol na jednej strane úplne machom zarastený. Odstrániv z neho tenže mach, našiel som na ňom zlomok z jakéhosi nápisu.

 

Obrazec III – kamenná tablica nájdená na vrchovci Dievčinej Skaly.

Ešte majú byť niektoré nápisy na kremnickom pohorí, avšak vzdor všetkému úsilnému pátraniu nepodarilo sa mi vynajsť ich viac, než tieto tri.

Nemajúc po ruke viac starobylých azbúk, nutno mi bolo prvotne srovnávať čiary a písmeny, nachodiace sa v kremnických starobilých nápisoch s písmenami v Kollárovej Staroitalii poznačenými, a vynímajúc niekoľkých písmen, našiel som tu všetky tieto znaky, pravda nie hneď v azbukách na prvej tablici udaných, lež častejšie iba v nápisoch sem i tam roztratené a začasto v okrúhlejšej alebo hranatejšej podobe prichodiace, čo mi ovšem krušnú krem toho prácu nemálo obťažovalo. Na stranách 78 až 84 ďalej nasleduje podrobná analýza jednotlivých znakov, po ktorej následne Pavel Križko pokračuje:

Takto by teda boly prebraté všetky v kremnickom a velestúrskom a zlomkovom nápise nachodiace-sa písmeny. Pokúsime-li sa teraz podľa dosavádneho vysvetlenia jednotlivých písmen prečítať velestúrsky nápis, bude znieť nasledovne:

Riadok 1: prěchachsilianotmoranezru
Riadok 2: michkremenitjuteturvivsiagra
Riadok 3: daiběgodepoturudvěstěte
Riadok 4: osmdst

Rozdelíme-li ho na jednotlivé slová a vety, budeme môcť hneď lepšie videť jeho smysel; teda:

Riadok 1: prěchach silian ot morane, zru-
Riadok 2: mich kremenitju te turv i vsia gra-
Riadok 3: da; i bě gode po turu dvě stě te
Riadok 4: osmdst

Kto čítal Bolského poznámky o Turove, tomu je smysel tohto nápisu jasný. Lež porozoberajme máličko jednotlivé slová a vety v tomto nápise.

V slove „prěchach“ alebo lepšie vyslovené „prijechach“ každý môže ľahko zbadať koreň „jach“ –ať, ktoré slovo je posiaľ v užitku u Poliakov i na severovýchodnom Slovensku až po zvolenskú stolicu. Toto slovo znamená to isté, čo slová „ísť, kráčať, stúpať“ alebo čo nemecké „marschieren“. S koreňom sliata predložka „pri“ je každému známa. Celé toto slovo stojí v minulom čase a znamená v terajšej mluve toľko, čo „prijachal“ alebo „prišiel“.

„Silian“ je vlastné meno a síce v jednotnom na mieste množného počtu užité, jako na príklad v národnej piesni „Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry; – Čech, Poliak, Rus, Horvát atď.“. Toto meno označuje bezpochyby ten istý národ, ktorý spomína Bolský pod menom „Silingi“.

„Ot“ je to isté, čo i naša predložka „od“.

„Morane“. Morana bola u starodávnych Slovanov bohyňou smrti, no v tomto nápise sú tie slová „ot morane“ iba obrazom, slúžiacim k označeniu tej istej svetovej strany, ktorú Bolský sťa „septembrio“ udáva, teda strany severnej. Môžeme tu teda celkom bezpečne užiť na miesto slov „ot morane“ zreteľnejší výraz „od severu“ alebo od „polnočnej svetovej strany“.

Vo slove „zrumich“ je koreň „rum“, toľko, čo „srúcanina, sborenina“, teda „zrumich“ znamená „srumil, srúcal, v rumy, srúcaniny obrátil, sboril“. I tu poukazuje koncovka „ich“ na to, že toto sloveso v minulom čase užité.

„Kremenitju“. Mám za to, že v tomto slove každý vidí hneď na prvý pohľad „Kremnicu“, ktorá bola kedysi – podľa svedoctva Bolského – predhradím turovským. I Bolský píše, že sborivše Turovo, Silingovia a či Silianii Kremnicu úplne znivočili.

Slovičko „te“ užívajú posiaľ Horvati sťa spojku s významom „teda, a, i“. Okrem „te“ píšu ho i „ter“ v tom istom smysle (Je to bezpochyby do drievnej Slovančiny vošantročený latinizmus).

„Turv“. Či toto slovíčko nemá znieť „Turov“ alebo „Turovo“, dľa Bolského „Eturum, Eburum“, označujúce marahánskym kniežaťom Turom vystavané mesto? Možno, že sú dve v ňom chýbajúce samohlásky „o“ kroz toho ktorý velestúrsky nápis voľakedy vyryl, buďto z nedopatrenia, buďto schválne vynechané, alebo zvalo sa to mesto v tých časiech, kým ešte stálo, alebo v ktorých bol tento nápis vyhotovený, Turv-om a nie Turovom. Ja ho mám za totožné s mestom „Eturum“, v Bolského baňskomestských pamätnosťach  spomínaným. Prečo sa však v tomto nápise najprú Kremnica a len potom Turovo (Bolský rozpráva tieto deje v jejich prirodzenom poriadku, totiž tak, jako sa boly po sebe udaly) spomína, keď od severu prišli Siliani najprú bližšie sebe Turovo a len potom ďalej k juhu ležiacu Kremnicu sborili, neviem si vysvetliť. Či snáď mala byť v tomto nápise hlavne Kremnica a Turovo iba pobočne a mimochodom spomenuté? Ostatne táto vec ani mak nemýli smysel v nápise.

„I vsia grada“. „Vsia“ znamená „všetka, všetky, každý“ a slovo „grada“ toľko, čo „hrady, hradby, pevnosti, zámky“. Ktoré hrady sa tu rozumejú, či totiž hradby pred a za Kremnicou vystavené, ktoré spomína Bolský, a či okolo dávneho Turova ležiace hrádky, jejichž pozostatky po dnes vídať, nemožno udať s presnou istotou. Možno, že oboje, ba možno, že vôbec všetky hrady a pevnosti v dávňajšom kniežatstve marahánskom a či moravanskom.

„I bě“, alebo – vypíšeme-li každý hlas – „bie“ znamená to isté, čo pomocné časoslovcia „bol, bola, bolo“. Smysel je „i bolo“.

„Gode“. „God“ znamená v ruskej reči „rok“, v horvátskej „čas“ (rok v horvátštine je „godina“). Jeho smysel vo velestúrskom nápise je „rok, rokov“, alebo je to miestny pád (locativ) bez predložky a má znamenať toľko, čo „[v] roku“.

„Po Turu“. Kto je tento Tur? Máme-li rozumeť staroslovanského vojenského boha Tura, ktorý bol pod menom Velesa i pastierskym bohom a ochraňoval stáda a či to marahánske knieža Tura, o ňomž píše Bolský, že založil mesto „Eturum“? nesnadno síce domakať sa tu úplnej určitosti, avšak ja mám za to, že tu treba rozumeť tohto poslednejšieho; bo dľa Bolského boly mestá Turovo a Kremnica asi okolo roku 280 po Kr. sborené a naši predkovia sotva mali svojho boha za tak mladého; naproti tomu máme-li pred očima tú okolnosť, že Banius čiže Konez – dľa Tacita Vannius – začal panovať okolo roku 20. po Kristu Pánu a že bol knieža Tur jeho predchodcom, tedy nám jasne vysvitne, že tento Tur panoval nad týmto okolím asi na počiatku kresťanského letopočtu, a tak teda sú i v tomto nápise roky po ňom počítané a to síce pravde podobno od začiatku jeho panovania. Tým sa dá vysvetliť i to, že v tomto nápise použitý pohanský letopočet srovnáva sa s Bolského letopočtom kresťanským. Alebo snáď bol Bolskému velstúrsky nápis a jeho smysel a obsah známy a on anmiesto pohanskej použil kresťanskú formu v letopočte.

„Dvě stě te osmdst“ alebo po našsky písané „dvie stie te osmdst“ znamená dľa terajšieho vyslovenia „dve sto i (môžeme vziať i „te“ = „tiež“) osemdesiat“. V ostatnom slove je bezpochyby vynechaná písmena „e“ za písmenou „d“ i maloby to slovo vlastne znieť „osemdest“. Bolský udáva, že boly Turovo a Kremnica sborené okolo roku 280. po Kristu Pánu a velstúrsky nápis hovorí, že to bolo roku 280 po Turovi. Oboje to vychodí asi na jeden a tenže čas.

Vysvetlivše si takto jednotlivé slová, povedzme si teraz už, jako znie tento nápis v terajšej mluve. Je on nasledujúci:

„Prišiel Silian od severu, sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280.“

A čože obsahuje v sebe ten zlomok z nápisu? Jeho obsah je tento:

Riadok 1: Věsnebog…
Riadok 2: ziart…

alebo rozdelené na jednotlivé slová:

Riadok 1: Věsne bog…
Riadok 2: ziart…

totiž: „Vesne boh[yni] (bezpochyby stálo ďalej: obecané alebo posvätené) žiart [visko]“ čiže oltár. Koľký bol voľakedy tento nápis a čo všetko obsahoval neznám; avšak i týchto dakoľko z neho pozostavších slov dostatočne na to pokazuje, že Dievčia Skala v kremnických horách bola kedysi bohyni Lade alebo Vesne, i Devanou zvanej, posvätnou obetnicou.

Jako z posavádneho pojednania vidno, je i velestúrsky i zlomkový nápis nápisom slovanským. Tu však povstáva otázka, či znali Slovania už pred sv. Kyrillom písmo? Mnohí neprajníci Slovanstva, obzvlášte medzi Nemcami a Maďarmi, zvykli zásadne upierať slovanským národom vzdelanosť, ba ešte len i vlohy a súcosť k nadobudnutiu-si vzdelanosti a následkom toho i písmo. Na dokázanie tohto svojeho tvrdenia nemajú ovšem žiadnych dôvodov okrem svojej bezmedznej zášti a nenávisti a pritom temer úplnej nevedomosti o slovanských pomeroch a dejinách. Kto však si neťažil poobzerať sa po dávnej minulosti slovanskej a pátrať po – žiaľbohu – nemnohých zbytkoch z drievneho verejného i súkromného života slovanského; kto bedlive povážil ten stav, v ktorom nachodili sa či už jednotlivé vetve a či i celé Slovanstvo pred vystúpením sv. slovanských blahozvestov na pole verejného účinkovania a práce; kto drievne slovanské náboženstvo, státne sriadenie, obchody, priemysel a vôbec celý i rodinný i verejný spoločenský život so životom, náboženstvom a inými tomu podobnými vecmi iných drievnych národov bedlive porovnal a pritom i tú okolnosť z očí nezpustil, že kadenáhle duch ľudský až po istý stupeň vo svojom vývine dokročil, bez ohľadu na národnosť isté nové neodbytné potreby počitovať počne a im voľky nevoľky vyhovieť je prinútený; kto, hovorím, toto všetko urobil: ten nebude ani najmenej o tom pochybovať, že Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo.

Na tomto mieste ukončím Križkovo svedectvo, ktoré som si prepožičal z jeho článku “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí” a nasmerujem svoj pohľad na samotnú osobu Pavela Križku.

Pavel Križko

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko. Za svoj objav, prekreslenie po odliatí, za dešifrovanie teda rozlúštenie nápisu sa mu dostalo málo vďačnosti, zato veľa urážok, osočovania a dokonca bol obvinený, že sám bol organizátorom výroby falzifikátu – teda nápisov.

Nepochopenie u časti slovenskej inteligencie, ktorá takto len vykonávala neslovenské túžby, poznačili aj jeho potomkov, jeho deti a vnuci sa museli a dodnes musia boriť s obvineniami vznesenými na osobu Pavla Križka. Asi najlepšiu charakteristiku Križka a jeho diela podal Jaroslav Mazůrek v knihe Kremnický montanista. Dovolím si citovať z tejto zaujímavej knihy, rovnako nižšie pri heslách K.K.Zechenter a Michal Matunák.

Pavol Križko sa narodil 30.mája 1841 v Banskej Bystrici. Tu chodil v rokoch 1848-1851 do normálnej (základnej) školy. Roku 1855 sa zapisuje na gymnázium. Venuje sa najmä histórii. Ako žiak IV.triedy gymnázia študuje stručne záznamy rodinnej kroniky, ktorú našiel u otca a dopĺňa ju správami o svojich predkoch, ktoré zistil v cechových archívoch. Tak vzniká prvých 17 strán prvej historickej práce Pavla Križka pod názvom Dejiny rodiny Križko. Križkove sľubne započaté štúdium ohrozili zlé finančné pomery v rodine. Ako študent V. triedy gymnázia podáva si Pavel Križko žiadosť o prijatie na uprázdnené miesto učiteľa v Kremnici. Roku 1861 nastupuje na kremnickej evanjelickej škole s nádejou, že sa bude môcť vrátiť k štúdiám. No táto jeho túžba sa nesplnila. Prvých 10 rokov pôsobí Pavel Križko ako učiteľ. Vedľa svojej činnosti učiteľskej, kantorskej a ľudovovýchovnej, neustále navštevuje mestský archív. V prvých rokoch ho zaujala postava Juraja Langsfelda, dobrovoľníka z rokov 1848-1849, neskoršie začínajú pútať jeho pozornosť staré nápisy a písmo vôbec a čoskoro ako obyvateľa Kremnice aj baníctvo. Na základe zisteného materiálu z mestského archívu začína Pavel Križko písať historické články, ktorými prispieva do slovenských odborných a ľudovýchovných časopisov. Po založení Matice slovenskej sa intenzívne zapája do jej činnosti. V Kremnici spolupracuje s lekárom a spisovateľom Gustávom Kazimírom Zechenterom – Laskomerským a profesorom (gymnaziálnym) Frankom Štubňom. Prispieva do rôznych časopisov, napr. do Paulínyho Sokola (článok o Jánovi Jiskrovi), do Pešťbudínskych vedomostí atď. Neskoršie sa Križko stáva kremnickým archivárom. Pri svojom nastúpení na nové miesto sa Križko zaväzuje, že uvedie do poriadku celý archív. Tak starší listinný materiál, ako aj mestskú registratúru od roku 1699, ktorá si vyžadovala náležité usporiadanie. Tento svoj záväzok  Pavel Križko aj svedomite splnil. Keď v roku 1874 navštívili členovia Uhorskej historickej spoločnosti na svojej študijnej ceste i kremnický archív, s Križkovou pomocou mohli podať v krátkom čase prehľadnú správu o stave kremnického archívu.

Hoci s ohľadom na hodnotnú prácu povolilo mestské zastupiteľstvo Križkovi ročne 150 zlatých ako osobitný príplatok, bol jeho archivársky plat malý a nepostačoval pre neprestajne vzrastajúcu rodinu. Výchova detí a časté choroby nútili Križka aby sa uchádzal o miesto účtovníka, ktoré bolo lepšie platené. Roku 1877 sa skutočne stal mestským účtovníkom. Tento úrad zastával až do roku 1889. Ako mestského úradníka poverilo mestské zastupiteľstvo Križka v rokoch 1881-1888 správou bane Karol. O činnosti bane vydával Križko každoročne správy, neskoršie mu mesto zverilo aj správu lesov. Bolo treba dať ráznym spôsobom do poriadku lesné a banské hospodárstvo mesta, zruinované nesvedomitými a chamtivými úradníkmi. Po roku 1900 sa opäť vracia do archívu. Ako archivár ochotne radil historikom, ktorí sa naňho obracali s prosbou o poskytnutie materiálu k určitým témam. Po dlhoročnej práci v ťažkých podmienkach Križko ťažko ochorel na obličky a dňa 25.marca chorobe podľahol.

 

Pamätná tabuľa Pavla Križku umiestnená na dome, kde žil a pracoval (dom s popisným číslom 397/18)

Pavol Križko, významný historik, archivár, kultúrny činiteľ a popredný slovenský národný dejateľ, upozornil na seba už ako študent gymnázia v rodnej Banskej Bystrici. V tom čase sa venoval najmä písaniu povestí a básní. Križkovo národno-emancipačné úsilie kladne hodnotil aj jeho priateľ a prvý kritik jeho tvorby P.Dobšinský. Dokladá to list z 2.decembra 1859, v ktorom píše:

„Vaše úmysly národu sa obetovať a všetko, čo je dobré dľa síl a schopností napomáhať, sú veľmi chválitebné…“

Križko aktívne pôsobil vo viacerých slovenských spolkoch, bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej v roku 1863 ako 20-ročný a v roku 1890 Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol aj členom viacerých spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. V roku 1874 sa stal členom Maďarskej Historickej spoločnosti, v roku 1893 Tekovského historicko-archeologického povereníctva. Publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, ako Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach. Po roku 1864 sa venoval najmä písaniu historických článkov. Rok 1872 je v živote P. Križku medzníkom. Dňa 16. apríla 1872 bol vymenovaný za archivára mesta Kremnice. Tu, v nedobrom pracovnom prostredí, začal systematickú prácu usporadúvania bohatého, ale zanedbaného archívu mesta. Práve Pavlovi Križkovi prináleží zásluha na vzniku skutočného archívu mesta Kremnica. Počas jeho pôsobenia v Kremnici pokračoval v aktívnej činnosti aj na národnom poli. Keď v roku 1864 prebiehala medzi Slovákmi akcia na podporu MS „Sbierajme sa“, v Kremnici sa tejto úlohy ujal P.Križko. Spolu s G.K.Zechenterom – Laskomerským sa P.Križko aktívne zúčastňoval aj na zbierke Dom MS a v rokoch 1871 – 1875 bol doručovateľom matičných spisov pre členov kremnického jednateľstva.

P.Križko ako literát, vedec a národovec udržiaval rozsiahly písomný styk nielen s poprednými osobnosťami slovenského národného a kultúrneho života, ale aj s poprednými vedcami a spisovateľmi v Čechách, dokonca aj s maďarskými historikmi a archivármi. Korešpondencia P.Križku uložená v Štátnom ústrednom archíve SK v Bratislave dokladá čulý písomný styk s maďarskými historikmi, ako bol Viliam Frankl Franknoi, Alexander Szilágyi a Ladislav Fejérpataky. P.Križko sa tešil veľkej úcte a vážnosti maďarských historikov. Dokumentuje to viacero listov, napríklad list z 5.februára 1897, v ktorom Szilágyi vyslovuje pochvalu P.Križkovi za uverejnený príspevok v časopise Századok – Bethlen Gábor király Kormocbánya (Kráľ G.Bethlen v Kremnici). P.Križko sa počas pôsobenia v Kremnici postavil na čelo kultúrneho diania meste. Vyčlenením zbierok z archívu mesta sa stal i zakladateľom mestského múzea v roku 1889. Na jeho podnet vznikol v Kremnici filatelistický spolok Album. Ďalej sa stal zakladateľom Tovarišského spolku, ktorého úlohou bolo vzdelávanie tovarišov vo všetkých potrebných vedomostiach bez ohľadu na náboženstvo a národnosť. Odštiepením časti členov Kasína v Kremnici vznikol meštiansky čitateľský spolok, ktorý si zvolil za predsedu P.Križku. Kultúrny život zároveň prebiehal aj v Križkovom súkromí.

Známe boli nedeľné spoločenské popoludnia alebo večery, ktoré Križkovci usporadúvali pre rodinu a bližší okruh priateľov. Poriadali sa tu recitačné vystúpenia, divadelné predstavenia a iné podujatia. „Patrilo k črtám jeho osobnosti stavať sa aktívne k výzvam vedeckých pracovníkov , spisovateľov, redaktorov, ale aj obyčajných ľudí… je prítomný i duševnou i hmotnou podporou.“ – tak zhodnotil Pavla Križku jeden z jeho priateľov Pavol Mudroň. Pavol Križko na výzvu Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1880 prispel do Slovenských pohľadov prácou – „Kremnická komora a jej grófi“. Zároveň na prosbu redaktora Petra Rovnianka viacerými prácami prispel aj do Amerikánsko-slovenských novín, ktoré vychádzali v USA v Pittsburgu (Feruľa, 1899, Starodávny veštec a povesť Anna, 1901). Križkova aktívna činnosť na poli slovenského národného života sa prejavovala nielen vo sfére duchovnej, ale aj v priamej finančnej pomoci pre hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Jeho podporu môžeme sledovať pri založení Hornouhorskej Tatra banky(1885) i pri vzniku nového podniku pre mechanickú a elektrotechnickú industriu v Žiline. Pavlovi Križkovi patrí úcta aj za štedrú finančnú podporu chudobným slovenským študentom, hoci sám bol v neustálej finančnej tiesni. Dokumentuje to viacero zachovaných listov, napríklad list Jána Rumana zo 7.júla 1847: „Môj drahý druh Dušan (Ruppeldt) odovzdal mi podporu Vaším blahorodím jemu láskavé doposlanú v obnose 20 zl….vďaka Vám za to, úprimná srdečná vďaka“.

Pavol Križko svojou činnosťou prispel aj k zbližovaniu s českou kultúrou ba s českými kultúrnymi a vedeckými osobnosťami. Stýkal sa s takými osobnosťami, ako bol český filológ prof. František Pastrnek, ktorý Križku osobne v Kremnici navštívil, ďalej s veľkým českým spisovateľom Aloisom Jiráskom, ktorý pri písaní románu z čias husitského vysťahovania našiel v P.Križkovi vzácneho priateľa a pomocníka v oblasti histórie. Za pomoc venoval A.Jirásek P.Križkovi druhý zväzok románu Bratství:

„Pamiatke P.Križku, šľachetného národovca slovenského“.

Tejto pocty sa však už Križko nedožil, pretože krátko pred jeho vydaním zomrel. Dielo, ktoré P.Križko vytvoril, je svedectvom jeho osobných vlastností. Hovorí a presile pracovitosti, usilovnosti a obetavosti vedca, historika a významného národného dejateľa. V tomto duchu vychoval aj svojich potomkov, z ktorých sa viacerí stali významnými osobnosťami v oblasti kultúry, vedy a techniky.

Práce Pavla Križka o velestúrskom nápise.

Hlavným dielom Pavla Križka je práca “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“, ktorý opublikoval Letopis Mastice Slovenskej Ročník V. Sväzok I., Banská Bystrica, 1868. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy – kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly.

Pavol Križko podrobne opisuje okolnosti, ako ho pri hľadaní prvého nápisu miestny sedliak dôrazne varoval, aby ho nehľadal, že je to čarodejnícke písmo, bo tam vraj „zo šiarkana veľa jedu vytieklo“. Križko kameň našiel, znaky opísal a uverejnil. Križko potom opisuje, akým zvláštnym spôsobom v chladnom počasí  našiel druhý nápis na Velestúrovej skale, a tento názov považuje za hlavný. Tretí nápis Križko objavil na malom úlomku pod dnešným Kremnickým Štósom, pod jeho severným skalným útvarom, zvaným Dievčia skala. V ďalšom Križko podáva svoj výklad – prepis nájdených znakov a celých slov. Vidno, že v tejto problematike mal prečítané takmer všetko, čo v tom čase bolo možné pozháňať v rôznych jazykoch v tej dobe.

viac sa dozviete

TU

Bôžik na Smrčníku.

Нvarna in St. Petersburg

source

Co můžeme udělat tady a teď? Čím začít?

AllatRa

Podívej se kolem, co se děje v náboženství, ve světové politice. Zdá se, že je dnes mnoho různých náboženství a prakticky všechny vybízejí člověka, aby se pečoval o svou duchovní čistotu, morální hodnoty. Ale ve skutečnosti, a už to není žádné tajemství, se většina služebníků všemožných kultů řídí čistě merkantilními zájmy a utvářejí v lidech spotřebitelské myšlení a ještě více tak zatahují člověka do pasti materie a vytloukají mu duchovní základy zpod nohou. Ať se podíváš, kam chceš, všude jsou záměny. Kněží vykořisťují davy věřících, jako farmáři dojné krávy, vylákávají od nich materiální prostředky pod jakoukoli záminkou. Ničeho se neštítí, využívají moc nad věřícími pro posílení svého politického vlivu, samozřejmě, z hamižných důvodů.

 

A to už nemluvím o politice. Výsledek vlivu Živočišného rozumu na společnost prostřednictvím této sféry činnosti, spojené s mocí a vládnutím, je evidentní. Ve společnosti se staly samozřejmými egoismus, mamonářství, princip „člověk člověku vlkem“. Národy se dělí na sociální skupiny, politické strany, náboženství, nutí je vzdorovat si, bojovat, zabíjet jeden druhého kvůli zájmům jejich vůdců, využívajících tu starou metodu nejrůznějších slibů k ovládání mas. Je srozumitelné, jak a proč aktivizují politici ve světové společnosti agresi, ale smutné je tom, že to lidé sami podporují. A to i v době, kdy je naopak nezbytná konsolidace celé světové společnosti kvůli přežití lidstva jako druhu, vzhledem k růstu dynamiky, četnosti a rozsahu přírodních kataklizmat a také vzhledem k problémům, s nimiž se lidstvo setká v nejbližší budoucnosti.

Rigden: Ano, pokud se společnost nezmění, pak lidstvo jednoduše nepřežije. V období globálních změn budou lidé kvůli agresivní aktivaci Materiální podstaty (která je podřízena celkovému Živočišnému rozumu), stejně jako jakákoli jiná rozumná materie, bojovat o přežití, tedy národy se budou ničit navzájem a ty, kteří přežijí, zničí příroda sama. Přežít budoucí kataklízmata bude možné pouze při spojení celého lidstva a pouze při kvalitní změně společnosti v duchovním smyslu. Pokud budou lidé společným úsilím moci změnit směr pohybu světové společnosti ze spotřebitelského směrem ke skutečnému duchovnímu rozvoji, s dominancí Duchovního principu, bude mít lidstvo šanci to období přežít. Dokonce ještě víc, i společnost, i budoucí pokolení budou moci vstoupit do nové kvalitní etapy svého rozvoje. Ale pouze nyní to záleží na reálné volbě a skutcích každého! Co je hlavní, mnozí lidé planety to chápou, vidí blížící se katastrofu, kolaps společnosti, ale nevědí, jak se tomu všemu postavit a co dělat.

Anastasie: Tak co je tedy zapotřebí dělat, aby se společnost změnila tady a teď? Čím začít?

Rigden: Začít jednoduše u sebe. Bude-li člověk chápat smysl svého života, smysl duchovního rozvoje, bude se kvalitativně i sám měnit. A budou-li tyto znalosti dostupné pro mnohé lidi na Zemi, pak i společnost celkově se dříve či později změní, a tedy i vektor pohybu lidské civilizace bude celkově naprosto jiný.

Anastasie: Pro člověka, který se zamotal do výtvorů lidského rozumu (do množství stávajících náboženství, jejich koncepcí a dogmat), je dnes ve skutečnosti velmi složité pochopit duchovní podstatu, smysl, skutečnou příčinu, kvůli níž on existuje v daném světě. Prostá pravda byla zkomplikována, a proto se stala její podstata nepochopitelná.

Ovšem, dnes má jakýkoli člověk k dispozici množství nástrojů: duchovních cvičení, modliteb, meditativních technik a tak dál. Konečný cíl je jasný – duchovní osvobození. Ale společný základ, podstata, díky čemu se dosahuje nejvyššího duchovního stavu, je ztracena. Vždyť nástroje sami o sobě neposkytují pochopení prvotního základu. Ten je skrytý ve vědomí a vnitřních pocitech Mistra, který se věnuje vlastnímu sebezdokonalování s pomocí daných nástrojů. Nemohl byste lidem povědět o původní Pravdě, v čem je smysl duchovního rozvoje člověka?

pokračování v článku Smysl duchovního rozvoje člověka

zdroj

Nepokoje v Belgicku

Požiarníci v Begicku vs policajti

oktober 2013

13-december-2013

HVARNA 2013 RAY KAPKA 1

source

Zlatá Dušička – Jak jsme si vedli?

16.12.2013

Mnozí si uvědomují, že život se mění, že je potřeba zasáhnout a nenechat si dále našeptávat lži. Je to zřejmé, neboť všude kolem se začíná vynořovat spoustu skrytého, „nové“ pravdy vycházejí na světlo. Tento svět pomalu zaniká. Stále více je ovládán pouze několika lidmi. Člověk jako bytost se zcela ztrácí, manipulace jsou tam, kde si jich sotva všimnete. Mějte oči otevřené a nenechte si vnutit vše, co se zdá na povrchu krásné a blýskavé. Poznávejte svou intuicí a učte se naslouchat své pravdě. Stále více se ztrácíte v moři informací a stáváte se neteční. Již vás nic nepřekvapuje. Bohužel také však přestáváte reagovat. Pro klid svůj a svých blízkých si necháváte ubližovat, necháte se zotročovat. Tento tlak roste a dále poroste. Tak dlouho, dokud neprohlédnete. Dokud se nenaučíte vidět věci tak, jak opravdu jsou. Mnozí toto raději nechtějí slyšet, neboť by jim to bralo příjemné rozpoložení a jejich pohodlí. Lépe se žije v nevědomosti, kdy člověk nemusí nic řešit. Je to pohodlné a je to také velice jednoduché. Ale dříve či později se toto vše bude týkat každého z vás, na to nezapomeňte.

Čas letí a vy neustále stojíte na rozcestí. Váháte mezi tím, vydat se dále do neznáma a zažíváním vašich jistot. Ale jistoty brzy pominou, neboť svět se mění. To, co zde bylo, už není. Pokud nyní zavíráte oči, až je otevřete, budete se cítit odcizeni, sami tam, kde to neznáte, odděleni od ostatních. To je ta iluze, kam máte být vedeni. Abyste netušili, kdo jste, kdo jsou vaše děti, vaši sousedé. Abyste byli izolováni jeden od druhého a uzavřeni ve svých světech plných iluzí. Abyste cítili chlad vůči těm druhým. Ale uvědomte si, vždyť vy všichni jste na jedné lodi nazývané Země. Nemůžete tuto loď vést každý jiným směrem. Musíte se sjednotit a naučit se koordinaci a vzájemné spolupráci. Neodcizovat se, ale právě se družit v rámci stejného cíle. A tím je vaše cesta jako bytostí Země, nalezení správného směru i přes to, že kolem zuří bouře. Prociťte tato slova a uvědomte si, že uvnitř vás, ve svém středu cítíte, že vám ukázána jedna z možných cest. Nechtějte být lhostejní, ale tak velcí, abyste mohli změnit svůj svět, svou zemi.

Lidé Země, opět prošel další rok. Každý do tohoto roku vstupoval s obavami, ale také s obrovskou nadějí a očekáváními výrazných změn. Mnozí mohli být zklamáni. Přesto však je opět tento rok výsledkem vaší tvořivosti, vašeho kolektivního vědomí, toho, do čeho jste vložili svou sílu, ale také toho, čeho jste se nejvíce báli, vašich obav a strachů. Každý sám v sobě může projít vše, co ho v tomto roce potkalo. A každý sám za sebe už nyní ví, co se mu povedlo, ale co by sám v sobě mohl a také měl změnit. Nemusíte si dávat žádná předsevzetí. Jen se naučte mít otevřené oči a otevřenou mysl. A také své srdce, neboť lásky je všude kolem velice zapotřebí. Vstupte do následujícího období s jistotou a vírou v sebe samé a s rozhodnutím, že se budete snažit dosahovat svých cílů i přesto, že se na vašich cestách vyskytnou překážky. Že se nevzdáte a tím pomůžete nejen sobě, ale i celému světu. Celá zem je pod silnou ochranou. A vy, její obyvatelé, žijte tak, abyste byli šťastni. Buďte s láskou…

zdroj