Hranice

hraniceOdkedy sa ľudia oddelili spomedzi ostatných živých tvorov, začali stavať hranice medzi seba a prírodu. Hoci k tomuto vyčleneniu došlo už dávno, predsa pomerne dlho neboli hranice veľmi výrazné, človek bol na prírode stále silne závislý a príroda samotná bola síce tajomná a strach vzbudzujúca, no zároveň svojou tajomnosťou predstavovala svet plný duchov, ktorý umožňoval komunikáciu s bohmi. Príroda bola prirodzene držaná vo vážnosti. To platí aj pre našich predkov. A ak aj antickí autori, ktorí hovorili o „barbaroch“ ako o ľuďoch, čo žijú ako zvieratá, prípadne ako o ľuďoch žijúcich v „lesoch a blatách, poriadneho mesta nemajúc“, sami existovali v svete, kde sa mnohé obrady odohrávali ako za najstarších čias na otvorenom priestranstve. Aj v antických chrámoch ostali mnohé časti, ktoré pripomínali pôvodné prírodné svätyne.

Až s kresťanstvom prišlo jasné vyhranenie – chrám a komunita sú kresťanské, veci mimo sú plné zla, pokušenia, diabolských prízrakov. Ľudia fungujúci mimo kruhu sa zrazu stali krajne podozrivými. To sa plne odráža v ranostredovekých zákonníkoch, kde sú ľudia túlajúci sa po lesoch a cestách podozriví ak už nie z pohanstva a čarov, tak aspoň zo zločinu. Obvykle z oboch. Človeka, čo ide pomimo riadnych ciest, je možné dokonca beztrestne zabiť. Aj posvätné háje boli vyrúbané a na ich miesta boli postavené kostoly. Zvonenie malo nielen oznámiť príchod viery, ale aj vyhnať čary a zlo. Kríže na kopcoch mali ten istý význam – zem sa odoberá pohanským bohom.

Kde sa zobrala všetka táto nenávisť je otázne. Možno boli lesy a háje príliš späté s mágiou a starými časmi, príliš nebezpečné a vzdialené učeniu o pokore, ľútosti a milosrdenstve. O mnohom by nám mohla napovedať premena lesných božstiev, ktoré boli zároveň božstvami prírodných síl, hádam aj plodnosti a spojené s istou formou mágie. Víly síce zostávajú krásne, no sú to zároveň absolútne nemravné bytosti, ktoré zvádzajú kresťanov zo správnej cesty. Že medzi ich prostriedky zvádzania patria aj spev a tanec, hovorí o spojení kresťanskej propagandy s pretrvávaním pohanských rituálov. Táto nenávisť smeruje aj proti ostatným božstvám prírody, jaskýň, hôr, vôd a oblohy, z ktorých sa obvykle stávajú zákerní vrahovia alebo aspoň kriminálnici. Z pôvodných pánov a darcov života sa stávajú „zlodeji darov Pána“. Dary prírody sú oddelené od prírody samotnej.

hranice2Mnohé tieto predsudky, hoci v nenáboženskej forme pretrvali dodnes. Namiesto krížov sa v lese stavajú cesty, stromy sú sadené v radoch a z lesov sa stávajú parky (bez spomenutia vysušených močarísk, riečnych krajín zničených úpravami…). Parky ako symbol triumfu ľudstva, nie je na nich nič ohrozujúce, nič tajomné. Kamarát mi vravel o prípade, keď v Anglicku videl jeleňa z blízkeho parku (či „lesa“), ktorý sa pokojne pásol na golfovom ihrisku, z ktorého ho nemohli vyhnať hráči. Jeleň stratil všetkých prirodzených nepriateľov a tým aj strach, a hlavne svoju prirodzenosť. Namiesto divokého zvieraťa ostal pasúci sa dobytok hádam ešte poľutovaniahodnejší ako ovca, pretože existenciu domácich oviec ospravedlňuje ich využitie v poľnohospodárstve, kým tento jeleň sa zmenil na prázdny symbol „prírody“, suvenír. Hľa, les podľa Walta Disneyho, les bez vlkov. Mierumilovný a infantilný ako gýčový obraz duše imbecila, termínu, ktorý dnes splýva s geniálnym obchodníkom alebo vzorným kresťanom. Prispôsobenie prírody na obraz moderného človeka, ktorý najradšej nevidí krutú pravdu. V novom svete (raji/utópii) sa jelene budú pásť pod vyhliadkou pri diaľnici, na ktorej Vám predajú rýchle občerstvenie.

Toto všetko treba mať na mysli, keď počujeme o zvyšovaní dostupnosti prírody novými asfaltkami, o zlepšovaní služieb na horách prostredníctvom nových hotelov. Musí nás to isté napadnúť, keď sa hovorí o vlkoch ako o škodcoch, o premnožení tých pár zvyšujúcich medveďov, ktoré ohrozujú turistov, pretože im už nemajú kam uhnúť. Podľa tohto druhu myslenia bude príroda zbavená všetkej svojej tajomnosti, ešte pevnejšie poviazaná, zrazená na zem, naporciovaná a predaná po kúskoch. Keď sa stane toto všetko, umrie duša lesov, umrú naši bohovia, my umrieme.

 Namtar

http://www.svatohaj.sk/hranice.html

002_stromy

This entry was posted in Dejiny. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s