Lemúria (1)

09_lemuria

V dobe lemurskej (opakovanie starého Mesiaca) bola Zem ešte plasticky tvárna, spojená s Mesiacom. Pod jeho vplyvom však začala tuhnúť tak, že väčšina ľudských duší sa nemohla inkarnovať na Zemi v primeraných fyzických telách. Koncom lemurskej doby preto došlo k odlúčeniu Mesiaca od Zeme, ktorá sa tak ocitla v rovnováhe medzi pôsobením mesačných a slnečných vplyvov. To malo pre jej vývoj rozhodujúci význam. Bytosť človeka, až dosiaľ jednotná, sa rozdelila na dve pohlavia:

  • mužské – s prevažujúcim vplyvom slnečným,
  • a ženské, kde pôsobí silnejšie Mesiac.

V dobe lemurskej, sa už človek dotvoril do tej miery, že bol schopný v sebe vyvíjať štvrtý článok svojej bytosti, jástvo. Vtedy sa začal tvoriť prvý zárodok na to, aby sa v troch článkoch, ktoré človek v priebehu času získal, mohlo vyvinúť ja. Zmeny, ktoré sa odohrali na Zemi, zapôsobili na človeka tak, že sa z neho teraz mohol stať nositeľ jástva. Zem bola zaľudnená aj pred Lemúriou. Na Zemi vtedy boli ľudia, lenže v úplne inej podobe. Boli to ľudia, ktorí ešte neboli nositeľmi jástva, ktorí rozvíjali to, čo si prinášali zo starého Saturnu, Slnka a z Mesiaca – fyzické, éterické a astrálne telo.

Na začiatku nášho terajšieho vývoja bola Zem zjednotená so Slnkom aj s Mesiacom, potom sa najskôr oddelilo Slnko a zanechalo po sebe planetárne teleso, ktoré v sebe zahŕňalo dnešnú Zem a dnešný Mesiac. Keby bola Zem zostala spojená s Mesiacom, boli by všetky ľudské bytosti na nej podľahli stvrdnutiu, mumifikácii. Aby k tomu nedošlo, museli byť zo Zeme najprv vyvrhnuté všetky substancie a bytosti patriace dnes k Mesiacu. Tým bola ľudská postava zachránená pred stvrdnutím, človeku bolo umožnené, aby získal dnešnú podobu, a až po tomto oddelení Mesiaca mu bola daná možnosť stať sa nositeľom jástva. Ale to všetko neprebehlo naraz.

00_planet

Najprv sa pomaly vyčlenilo zo Zeme Slnko. Takže v čase, keď bol Mesiac ešte obsiahnutý v Zemi, nastal na Zemi stav, ktorý nedovoľoval ďalší vývoj ľudstva. Fyzická hmota ustavične hustla a hustla, takže človek mal nábeh ku stvrdnutiu. Ale než Mesiac opustil Zem, došlo k tomu, že isté ľudské duše, ktoré opustili svoje telá, vošli do duchovného sveta a teraz sa chceli znova vteliť, nachádzali teraz dole ľudskú substanciu, ktorá pre nich bola príliš tvrdá, takže nemali možnosť sa vteliť. Nastala doba, kedy duše sa chceli dostať zase dole na Zem, ale nenachádzali akúkoľvek možnosť, aby sa znova vtelili, pretože pozemské tela pre ne neboli spôsobilé. Iba tie najsilnejšie z duší boli schopné premôcť hmotu medzitým stvrdnutú, aby sa vtelili na Zemi. Ostatné sa museli zase vrátiť do duchovného sveta, nemohli zostúpiť dole. Takéto obdobia nastali pred odlúčením Mesiaca. Ale oných silných duší, ktoré boli schopné zvládnuť hmotu a zaľudniť Zem, bolo stále menej a menej. Pred odlúčením Mesiaca v lemurskom období bola doba, kedy Zem spustla, keď ľudí bolo na Zemi čoraz menej a menej, pretože duše, ktoré chceli nadol, nenachádzali vhodné telá.

Čo sa stalo s týmito dušami, ktoré nemohli nájsť žiadne telá? Boli premiestnené na iné planéty, ktoré sa medzitým sformovali zo spoločnej substancie. Tak existovali isté duše, ktoré boli premiestnené na Saturn, iné, ktoré boli premiestnené na Jupiter, na Mars, na Venušu alebo na Merkúr, takže bol čas, kedy mohli na Zem zostúpiť len najsilnejšie duše. Slabších duší sa museli ujať ostatné planéty, patriace k nášmu slnečnému systému.

02_lemuria

Počas lemurskej epochy bola doba, o ktorej sa dá povedať aspoň približne, že vtedy žila na Zemi jediná dvojica ľudí, akási hlavná dvojica, ktorá si uchovala silu, aby si podrobila nepoddajnú ľudskú substanciu a vtelila sa na Zem, aby tu vydržala po celý zemský vývoj. To však bola tiež doba, kedy sa Mesiac oddelil od Zeme. A toto oddelenie umožnilo, že sa ľudská substancia zase zjemnila a stala sa oprávnenou prijať aj slabšie duše. Tak sa potomkovia onej jednej hlavnej dvojice dostali do situácie, že žili už v mäkšej substancii ako tí, ktorí žili pred oddelením Mesiaca. Vtedy sa potom tiež zase postupne vracali na Zem všetky tie duše, ktoré boli predtým preradené nahor na Mars, na Jupiter, na Venušu atď., a rozmnožením ľudí z onej jednej hlavnej dvojice došlo k tomu, že duše sa priebežne vracali z vesmíru na Zem a stali sa potomkami onej prvej, hlavnej dvojice. A počas poslednej lemurskej doby a až ďaleko do doby atlantskej prichádzalo dolu čoraz viac duší, ktoré dovtedy čakali na iných planétach, až na Zemi zase nadíde čas na vtelenie. Potom zostúpili znova do pozemského tela. Tým spôsobom sa Zem opäť zaľudnila. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

V dobe lemurskej bola Zem v stave, keď napr. mnohé z toho, čo je dnes pevným minerálom, bolo ešte tekuté, rozpustené v ostatných substanciách, ktoré sú dnes oddelené, ako je napr. voda. Bola to doba, keď vzduch bol ešte prestúpený hustými výparmi najrôznejších látok. Čistý vzduch alebo čistá voda v dnešnom zmysle v tejto dobe vlastne ešte neexistovali, nanajvýš len v najmenších oblastiach Zeme. Človek formoval svoje prchavé jemné telo z najčistejších, najjemnejších substancií. Keby človek vtedy vytváral svoje telo v substanciu hrubšiu, vyvinula by sa jeho forma do presného obrysu, do podoby s ostrými kontúrami. Tieto kontúry by sa dedili na potomkov a ľudský rod by u toho ustrnul. V takejto hmote nemohol človek tvoriť svoju postavu, ale oveľa viac sa musel starať o to, aby bol schopný svojou telesnou hmotou pohybovať podľa duševných podnetov úplne voľne. Hmota, v ktorej sa jeho telo formovalo, bola vtedy tak mäkká, že vo všetkých smeroch sledovala popudy duše. Dnes máte napr. možnosť natiahnuť svoju ruku, ale túto ruku nemôžete svojou vôľou predĺžiť na tri metre. Hmote nemôžete vládnuť, pretože dnešná forma sa dedí! Ale vtedy to tak nebolo. Človek sa mohol ľubovoľne formovať, mohol tvoriť ľubovoľné formy, podľa priania svojej duše. To bolo podmienkou ďalšieho vývoja človeka, aby sa vtelil po odlúčení Mesiaca do najmäkších substancií, takže jeho telo bolo ešte tvárne a ohybné a v každom ohľade poslúchalo dušu.

Teraz však nastala doba, kedy sa niektoré časti hmoty, ktoré sú dnes potrebné pre náš život (voda a vzduch) – postupne čistili od toho, čo v nich bolo z hustejšie matérie, keď sa z vody vylúčilo to, čo v nej bolo predtým rozpustené. Ako v ochladenej vode klesajú rozpustené substance ku dnu, tak klesala rozpustená hmota dolu k zemskému povrchu. Voda sa uvoľnila a zo vzduchu sa vyčlenila hustejšia matéria: vzduch a voda sa novo pretvorili. A človek bol schopný používať k svojej výstavbe túto zjemnenú hmotu. Z tohto tretieho veku prechádzal človek pomaly do doby zemského vývoja, ktorú nazývame dobou atlantskou. Len málo ľudí mohlo prežiť krízu lemurskej epochy, pretože len tí najsilnejší sa schopnosťou obývať pred odchodom Mesiaca tvrdnúcu, zatiaľ nezmeknutú hmotu, prečkali túto kritickú dobu Zeme. Ale keď potom zmäklo všetko to, čo za mesačnej krízy zatvrdlo, keď sa vytvárali potomkovia, ktorí neboli dedičnými pomermi vtesnaní do pevných obrysov, ale boli pohybliví, tu sa opäť pozvoľna vracali duše z rôznych planét nadol a sťahovali sa do týchto tiel. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

11_lemuria

Ale také podoby (útvary), ktoré sa stali veľmi skoro po odlúčení Mesiaca stvrdnutými, podržali pevnú formu dedením a nemohli prijať ľudské duše, ani po odlúčení Mesiaca. Môžeme si predstaviť toto dianie takým spôsobom, že tieto duše potrebujú zasa zostúpiť na Zem. Tu dolu vznikajú najrôznejšie podoby – potomkovia tých, čo zostali po odlúčení Mesiaca aj medzi nimi sa nachádzajú najrôznejšie stupne stvrdnutia.

Tie ľudské duše – a vôbec duševné bytosti, ktoré v istom ohľade nemali teraz ešte nutkanie spojiť sa úplne s hmotou, volili si najprv len najmäkšie z týchto postáv a zasa ich čoskoro opúšťali. Oproti tomu iné duševné bytosti, ktoré sa spojili už teraz so zatvrdnutými útvarmi, boli k týmto útvarom pripútané a následkom toho zostali vo vývoji pozadu. Práve človeku najbližšie stojace zvieratá vznikli tým, že niektoré duše, ktoré zostúpili dolu zo svetového priestoru, neboli schopné čakať, príliš skoro vyhľadali dolu telá a urobili ich pevne ohraničenými postavami ešte predtým, ako sa mohli tieto telá úplne preniknúť telom éterickým. Ľudská postava zostala tvárnou tak dlho, pokiaľ sa neprispôsobila telu éterickému. Tým nastalo prekrytie, ktoré sa uskutočnio približne v poslednej tretine atlantskej doby.

Pred tým bola situácia taká, že ľudská duša, ktorá zostupuje, udržiavala telo v stave tekutom a starala sa o to, aby éterické telo nesplynulo úplne s niektorou časťou tela fyzického. K onomu prekrytiu tela éterického s telom fyzickým došlo v celkom určitú chvíľu. Až za atlantskej epochy prijalo ľudské fyzické telo určitú konfiguráciu a začínalo tvrdnúť. Keby v tej dobe atlantského vývoja nebolo došlo k ničomu inému, keby sem už nič ďalšie nevstúpilo, potom by vývoj prebiehal inak, než ako prebehol. Potom by človek prešiel od predchádzajúceho stavu vedomia k neskoršiemu pomerne rýchlo. Kým ešte nebola u človeka plne stotožnená jeho časť fyzická a časť duševná, bol človek bytosťou jasnovidnou, ale toto jasnozrenie bolo temné, tlmené. Človek mal možnosť nahliadnuť do duchovného sveta, ale nemohol k sebe povedať “ja”, nemohol rozlíšiť sám seba od svojho okolia. Chýbalo mu seba-vedomie. To sa dostavilo v tej chvíli vývoja, keď sa spojilo telo fyzické s telom éterickým.

A keby nebolo došlo k niečomu inému, bolo by v pomerne krátkom čase došlo k nasledujúcemu: Pred týmto časovým bodom mal človek vedomie duchovného sveta. Zvieratá, rastliny atď., vidieť jasne nemohol, zato však videl okolo nich to, čo bolo duchovného. Napr. postavu slona by nebol jasne videl, ale to, čo sa nad ním rozprestiera ako to éterické, to videl. Toto vedomie ľudí by sa postupne strácalo. Spojením fyzického a éterického tela by sa vytvorilo ja a človek by zbadal, akoby k nemu prichádzal svet z druhej strany. Zatiaľ čo predtým videl jasnovidné obrazy, vnímal by od tejto chvíle svet vonkajší, ale súčasne by tiež vnímal duchovné bytosti a sily, na ktorých je tento svet založený. Fyzický obraz rastliny by nevidel tak, ako my dnes, ale súčasne s týmto fyzickým obrazom by u rastliny vnímal jej duchovnú podstatu.

13

Čím to, že v priebehu vývoja nebolo tlmené jasnovidné vedomie vystriedané vedomím predmetným, ktoré by zároveň človeku umožňovalo vnímať a poznať duchovno?

Nestalo sa tak preto, že práve za mesačnej krízy, keď človek opäť ožíval, začali na neho mať vplyv bytosti, ktoré treba označiť vo vývoji ako oneskorené, ktoré sú však vyššie ako človek. Boli aj duchovné bytosti, ktoré nesplnili to, čo mali ako svoju úlohu na Mesiaci. Sú to bytosti nižšie ako bohovia, ale vyššie ako človek a označujeme ich podľa ich vodcu, najvyššieho a najsilnejšieho medzi nimi – Lucifera – ako bytosti luciferské. V čase mesačnej krízy sa človek vyvinul natoľko, že mal svoje telo fyzické, éterické, astrálne a svoje ja.

Duchovia formy to boli (v kresťanskej ezoterike Exusiai alebo Mocnosti), ktorí umožnili, že k existujúcim trom článkom pribudol zárodok jástva. Keby teraz človek prechádzal len normálnym vývojom a všetky bytosti okolo neho by plnili svoje príslušné úlohy, potom by niektoré bytosti pôsobili na jeho telo fyzické, iné by pôsobili na jeho telo éterické, iné na telo astrálne a opäť iné na jeho ja – mohli by sme teda povedať – pôsobili by tak, ako je potrebné, každý druh bytostí na ten článok, ku ktorému patrí. Teraz však tu boli bytosti zotrvávajúce na stupni Mesiaca, bytosti luciferské. Keby mohli riadne pokračovať v pôsobení, potom by boli povolané pôsobiť na ja. Lenže na Mesiaci sa naučili pôsobiť len na telo astrálne a následkom toho sa stalo niečo, čo malo istý význam. Keby tu ony luciferské bytosti neboli, potom by človek do seba prijal zárodok svojho ja a do poslednej tretiny atlantskej doby by sa vyvíjal tak, že by zamenil stlmené jasnovidné vedomie za vedomie predmetné. Takto však prenikli, ako silové lúče, účinky luciferských duchov do jeho astrálneho tela.

V čom spočívali tieto účinky?

Astrálne telo je nositeľom všetkých pudov, žiadostí, vášní, inštinktov atď. Človek by sa stal v stavbe svojho astrálneho tela úplne iným, keby k nemu nepristúpili luciferskí duchovia. Rozvíjal by potom len také pudy, ktoré by ho viedli bezpečne a vpred.

  • Duchovia by ho viedli k predmetnému nazeraniu na svet, za ktorým by bolo vidieť duchovné bytosti. Ale voľnosť, nadšenie, pocit samostatnosti a vášeň pre všetko vyššie, to by mu chýbalo.
  • Človek by stratil staré jasnovidné vedomie, na nádheru sveta by pozeral, ako akýsi boh, pretože by sa stal článkom božstva. A ono nazeranie na svet by vytváralo v ľudskom rozume zrkadlový obraz sveta s veľkou dokonalosťou. Avšak človek by bol vo svojej dokonalosti práve len ako veľké zrkadlo vesmíru (univerza). Teraz však vlievali luciferskí duchovia pred týmto časovým bodom do astrálneho tela vášne, pudy a žiadosti, ktoré sa spájali s tým, čo človek prijal do seba na svojej vývojovej ceste. Tým nielenže mohol pozerať ku hviezdam, ale súčasne tiež pre to mohol vzplanúť, prebudiť nadšenie a vášeň, mohol nielen nasledovať zbožštené pudy astrálneho tela, ale mohol aj zo svojej slobody rozvíjať vlastné pudy. To mu vlievali luciferskí duchovia do jeho astrálneho tela. Ale tým mu súčasne dali niečo iného, možnosť ku zlu, hriechu. Túto možnosť by človek nemal, keby býval bol krok za krokom vedený vznešenými bohmi. Luciferskí duchovia človeka oslobodili, vložili do neho nadšenie, ale zároveň mu dali možnosť nižších žiadostí.

Za normálneho vývoja by človek spájal s každou bežnou vecou normálne pocity. Takto však sa mu mohli veci zmyslového sveta zapáčiť viac, ako sa mu mali páčiť. Svojím záujmom mohol lipnúť na týchto veciach. Následok toho bol, že sa dostal do fyzického stvrdnutia skôr, ako by sa to bolo stalo inak. K pevnej postave dospel teda človek skôr, než ako bolo ustanovené božsky-duchovnými bytosťami. Mal vlastne zostúpiť zo vzdušnej postavy do pevnej, až v poslednej tretine atlantskej doby. Takto však zostúpil a stal sa pevnou bytosťou ešte pred touto dobou. V Biblii sa nám to opisuje, ako pád do hriechu. Máme však aj v týchto časoch vznešené duchovné bytosti, pôsobiace na ľudské ja, ktoré ony samy človeku darovali. Tie držia nad človekom ochrannú ruku. Na druhej strane tu existujú aj také bytosti, ktoré sa nevzchopily k tomu, aby pôsobili na ja, tie pôsobia teraz na astrálne telo človeka a vyvíjajú v ňom veľmi zvláštne pudy.

32_ the-art-of-gilbert-williams-L-CIL9vY

Pri zpustnutí Zeme odchádzali ľudské duše nahor k rôznym svetovým telesám, patriacim k nášmu slnečnému systému. Teraz sa tieto duše zasa vracajú naspäť podľa toho, ako nachádzajú telá vo fyzickej dedičnej línii. Ak uvážime, že práve pri odštiepení Mesiaca je Zem najmenej zaľudnená, môžete si predstaviť, že len z mála ľudí sa rozvetvil ľudský rod.

Pozvoľna sa rozmnožuje a čoraz viac a viac duší zostupuje dole a zaľudňuje telá, ktoré na Zemi vznikajú. Po dlhé doby vznikali potomkovia len z toho mála ľudí, ktorí tu boli v čase odchodu Mesiaca. Na týchto ľudí pôsobili mocné slnečné sily. Boli to ľudia, ktorí si uchovali veľa síl, aby dali slnečným silám možnosť pôsobiť v nich aj za mesačnej krízy. Všetci títo ľudia a ich potomkovia sa cítili takmer ako slneční ľudia.

Pre jednoduchosť si predstavte, že za mesačnej krízy tu existoval len jediný ľudský pár. Tento ľudský pár má potomkov, títo majú ďalšie potomstvo atď. Tak sa ľudský rod rozvetvil. Ak tu teraz v užšom zmysle existovalo samotné potomstvo dávnych slnečných ľudí, dotiaľ bol u všetkých týchto ľudí – vďaka ich starému jasnozreniu – tiež ešte úplne špeciálny stav vedomia. Človek si vtedy spomínal nielen na to, čo prežil on sám, ale mohol si spomenúť aj na všetko, čo prežil otec, praotec atď. Pamäť siahala nahor až k predkom – ku všetkým tým, s ktorými bol človek pokrvne spriaznený. To bolo tým, že nad všetkými týmito pokrvne spriaznenými ľuďmi, ktorí svoj pôvod ešte odvodzovali od predkov, ktorí prežili odlúčenie Mesiaca, v istom smere bdeli slnečné sily.

Avšak ľudský rod sa množil a duše, ktoré odišli do svetového priestoru, sa vrátili naspäť na Zem. Ale tie duše, v ktorých boli dostatočne silné slnečné sily, hoci zostúpili dole a boli spriaznené s úplne inými sférami ako so Slnkom, cítili stále ešte tieto slnečné sily. Potom však nastali doby, kedy potomkovia týchto duší stratili súvislosť a tým aj stratili spoločnú spomienku so svojimi predkami. A čím viac sa ľudský rod množil, tým viac sa vytrácalo toto živé vedomie, spojené s pokrvnou dedičnosťou. A strácalo sa to práve tým, že proti mocnostiam, ktoré viedli ľudí vpred a vložili do nich ja, vystúpili mocnosti luciferské, pôsobiace na telo astrálne. Tie pôsobili proti všetkému, čo ľudí spájalo dohromady! Chceli človeku poskytnúť slobodu, sebavedomie. Títo najstarší ľudia po odlúčení Mesiaca hovorili ja nielen k tomu, čo prežívali oni sami, ale aj k tomu, čo prežívali ich predkovia. Cítili spoločnú slnečnú bytosť, ktorá pôsobila v krvi. A tiež, keď už odumrelo aj to, potom cítili napr. tí, čo prišli z Marsu, puto s ochranným duchom Marsu. Potomkovia tých, ktorí zostúpili z Marsu sa cítili pod ochranou ducha Marsu.

Proti tomuto pocitu skupín v kmeňoch, v ktorých vládne láska, pokúsili sa zaútočiť luciferskí duchovia. Oproti spoločnému ja, ktoré sa prejavovalo v týchto skupinách, poznali títo duchovia pestovanie ľudského individuálneho jástva. Čím viac ideme naspäť v čase, tým viac zistíme vedomie spoločenstva, ktoré je viazané na pokrvné príbuzenstvo. A zasa: Čím ideme ďalej vpred, tým viac toto vedomie mizne a človek sa cíti čoraz viac samostatný, cíti, že oproti spoločnému ja má vyvíjať ja individuálne. Sloboda, sebavedomie, individuálne prežívanie sa, sú dary Lucifera. Tak pôsobia v človeku dve ríše: ríša duchov luciferských a ríša bytostí božsky-duchovných. Božsky-duchovné bytosti vedú človeka k človeku – ale prostredníctvom pokrvných pút, luciferské bytosti usilujú o rozdelenie, pokúšajú sa človeka od človeka oddeliť. Obe tieto sily pôsobia v atlantskom čase a pôsobia tiež ešte aj potom, keď atlantský kontinent veľkými katastrofami zaniká a Európa, Ázia, Afrika a na druhej strane Amerika získavajú dnešnú podobu. Pôsobia ďalej v piatej epoche Zeme, až do dnešnej doby.

http://www.antroposof.sk/clovek/lemuria.html

(pokračovanie 2. časť)

04_Lemuria_temple

This entry was posted in Nezaradené. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s